Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Uznesenie_11Ek-1743-2020.pdf
PDF · 117.99 KB
Case nature
Subarea
11Ek/1743/2020
Uznesenie
Okresný súd Banská Bystrica v exekučnej veci oprávneného: LAMELLAND, s.r.o., so sídlom Rybárska 1, 911 05 Trenčín, IČO: 36 331 350, práv. zast.: Advokátska kancelária KONCOVÁ & PARTNERS, s.r.o., so sídlom Kpt. Jaroša 1312/29, 911 01 Trenčín, IČO: 47 256 907, proti povinnému: B. S., C.. XX. XX. XXXX, S. X. B. XXX/XX, XXXXX A., práv. zast.: JUDr. Daniel Přibyl, advokát so sídlom Dr. Vodu 18, 984 01 Lučenec, IČO: 37 999 010, o vymoženie 2.712,30 Eur s príslušenstvom, v exekúcii vedenej u súdneho exekútora: JUDr. Ján Debnár, exekútorský úrad so sídlom Krné 84, 962 12 Detva, pod sp. zn. 199EX 668/20, o sťažnosti oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 11Ek/1743/2020 zo dňa 27. 10. 2021, takto
rozhodol:
I. Súd sťažnosť oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 11Ek/1743/2020 zo dňa 27. 10. 2021 z a m i e t a.
II. Povinnému sa nárok na náhradu trov konania o sťažnosti oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 11Ek/1743/2020 zo dňa 27. 10. 2021 n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
1. Uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 11Ek/1743/2020 zo dňa 27. 10. 2021 vyššia súdna úradníčka na základe návrhu povinného na zastavenie exekúcie rozhodla tak, že: „I. Súd exekúciu podľa § 61k ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku zastavuje. II. Oprávnený je povinný nahradiť súdnemu exekútorovi JUDr. Ján Debnár, Krné 84, 96212 Detva, IČO: 37820478, trovy exekúcie vo výške 36,- EUR (vrátane DPH) na účet exekútora IBAN: SK85 0200 0000 0019 1407 2451 vedený vo VUB, a.s., VS: EX199EX 668/20, do 3 dní od právoplatnosti uznesenia. III. Povinnému sa náhrada trov konania nepriznáva.“ Svoje rozhodnutie odôvodnila skutočnosťou, že exekučný titul nebol žalovanému (povinnému) riadne doručený, čím nemohli nastať následky doručenia, ako ani nadväzujúce prípadné procesné predpoklady pre výkon exekúcie - právoplatnosť a vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku, a preto s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti exekúciu podľa § 61k ods. 1 písm. d) zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“) zastavila pre iné skutočnosti, ktoré bránia vymáhateľnosti exekučného titulu. Poukázala na to, že z pripojeného rozhodcovského spisu bolo pre exekučný súd zrejmé, že predmetný rozhodcovský rozsudok R 34/20 bol doručovaný zásielkou určenou do vlastných rúk B. S. (bez uvedenia dátumu narodenia a bez uvedenia IČO) na adresu U. Y., XXXX/XX, XXX XX T., pričom zásielka nebola na pošte uložená a vrátila sa naspäť s oznámením, že „adresát je neznámy“. K tomu existuje aj zásielka určená do vlastných rúk, doručovanie opravného uznesenia k rozhodcovskému rozsudku R34/20 adresátovi: B. S., C.. XXXX, na adresu U. Y.., Č.. XXXX/XX, XXX XX T. (bez uvedenia IČO), zásielka rovnako nebola uložená na pošte s vyznačením, že „adresát je neznámy“. Z doloženej faktúry č. 311160334 zo dňa 15.12.2016 je zrejmý označený odberateľ: B. S., U. Y., XXXX/XX, XXX XX T. X, IČO: XXXXXXXX (bez dátumu narodenia). V sprievodnom liste zo dňa 22.05.2021 rozhodcu JUDr. Milana Vojteka, LL.M. je k tomu odôvodnené zasielanie zásielok na adresu U. Y. XXXX/XX, T., ako na adresu uvedenú v živnostenskom registri. Podľa vyjadrenia rozhodcu sa zásielku nepodarilo doručiť poštou, teda boli doručené fikciou,
ktorá skutočnosť je odôvodnená v poslednej vete bodu 3 rozhodcovského rozsudku, čím si rozhodca splnil povinnosť „vynaloženia primeraného úsilia“ na zistenie doručovacej adresy účastníka podľa § 25 ods. 1 ZoRK nahliadnutím do živnostenského registra a ustálená prax v prípade obchodnoprávneho vzťahu uvedené považuje za dostatočné. Exekučný súd taktiež disponuje aj zásielkou určenou do vlastných rúk adresáta v rozhodcovskom konaní R 34/20, t.j. B. S. nar. XXXX, na adresu: U. Y.. XXXX/XX, XXX XX T. (bez uvedenia IČO), s označením že ide o doručovanie uznesenia o začatí rozhodcovského konania, žaloby a dôkazov, ktorá nebola uložená na pošte; zásielka sa vrátila späť s vyznačením „adresát je neznámy“ a zásielkou určenou do vlastných rúk adresáta: MirL. S., U. Y.., XXXX/XX, XXX XX T. (dátum narodenia a ani IČO neuvedené), sp.zn. R 34/20, s označením, že ide o doručovanie rozhodcovského rozsudku, ktorá taktiež nebola uložená na pošte a vrátila sa s vyznačením, že „adresát je neznámy“. Z rozhodcovského spisu je taktiež preukázaný výpis zo živnostenského registra fyzickej osoby podnikateľa: B. S., IČO: XXXXXXXX, miesto podnikania: XXX XX T., U. Y. XXXX/XX, záznam o dátume narodenia (ani o rodnom čísle) podnikateľa tu nie je uvedený. V žalobe zo dňa 09. 06. 2020 v rozhodcovskom konaní sp.zn. R 34/2020 je za žalovaného označený: B. S., nar. XX. XX. XXXX, bytom U. Y. XXXX/XX, XXX XX T., IČO: XXXXXXXX. Z uvedených skutočností exekučný súd konštatuje, že v rozhodcovskom konaní, v ktorom bol vydaný predmetný rozhodcovský rozsudok je zrejmé, že ani jedna zásielka, a to vrátane doručovania rozhodcovského rozsudku, či už určená B. S. narodenému v r. XXXX (XX. XX. XXXX), alebo narodenému v r. XXXX (XX. XX.XXXX; v tomto prípade označenému ako povinný v predmetnom exekučnom konaní), nebola doručená na označenú adresu: U. Y.., XXXX/XX, XXX XX T., tak ako predpokladá ustanovenie § 25 ods. 1 ZoRK. Súd sa v tomto smere nestotožnil s tvrdením ustanoveného rozhodcu v sprievodnom liste zo dňa 22. 05. 2021, že došlo k primeranému úsiliu na zistenie doručovacej adresy účastníka podľa § 25 ods. 1 ZoRK nahliadnutím do živnostenského registra, a teda že došlo k fikcii doručenia. Z rozhodcovského spisu a ani zo samotného rozhodcovského rozsudku ako označeného exekučného titulu pre súd nijako nevyplýva, že v rozhodcovskom konaní bolo jednoznačne a nezameniteľne preukázané (teda aj zisťované) kto je účastník konania, teda v danom prípade fyzická osoba podnikateľ označený v príslušnom živnostenskom registri ako: B. S., IČO: XXXXXXXX; a teda či ide o B. S., narodeného dňa XX. XX. XXXX, alebo B. S. narodeného dňa XX. XX. XXXX. Z verejne dostupného živnostenského registra, založeného v rozhodcovskom spise táto skutočnosť nevyplýva, teda fyzická osoba podnikateľ B. S., IČO: XXXXXXXX tu nemá uvedený dátum narodenia, pričom dátum narodenia podnikateľa je možné zistiť dožiadaním príslušnému živnostenskému registru pri preukázaní právneho záujmu, napr. pre účely súdneho konania. Rovnako nemá uvedený dátum narodenia u fyzickej osoby podnikateľa ani faktúra č. 311160334 zo dňa 15.12.2016. Ustanovený rozhodca v priebehu rozhodcovského konania robil úkony vo vzťahu k dvom rôznym (žijúcim) osobám, pričom zásielky určené do vlastných rúk ani jedna z týchto osôb na určenej adrese neprevzala. Lustráciou vykonanou v Registri obyvateľov SR súd zistil, že B. S., nar. dňa XX. XX. XXXX (označený povinný v exekučnom konaní) má evidovaný trvalý pobyt na adrese: X. B. XXX/XX, XXX XX A., ktorá adresa nie je totožná s adresou: U. Y.. XXXX/XX, XXX XX T., ako jedinou evidovanou známou adresou v rozhodcovskom spise a adresou povinného uvedenou v návrhu na vykonanie exekúcie. Zmenu účastníka konania v danom prípade nemožno vykonať opravou chyby v písaní, alebo inej zrejmej nesprávnosti, a to najmä pri zistení, že ide o dve rôzne osoby s totožnými menami a priezviskami, ktorá skutočnosť bola známa, resp. vyšla najavo v rozhodcovskom konaní. Súd sa v tomto smere stotožnil s tvrdením v návrhu na zastavenie exekúcie. Súd teda má za to, že osoba povinného, ktorej je určená vymáhaná povinnosť nie je jednoznačne a nezameniteľne určená, v dôsledku čoho ani nedošlo k zákonnému doručeniu písomností, ktoré predchádzali vydaniu rozhodcovského rozsudku a ani k doručeniu samotného rozhodcovského rozsudku.
2. Proti uzneseniu vyššej súdnej úradníčky podal v zákonom stanovenej lehote oprávnený sťažnosť a žiadal, aby súd napadnuté uznesenie zmenil a návrh povinného na zastavenie exekúcie zamietol, pretože tento považuje za nedôvodný. Napadnuté uznesenie považuje oprávnený za zmätočné, vyvolávajúce stav právnej neistoty. Oprávnený má za to, že exekučný súd nesprávne vyhodnotil skutočnosti doručovania exekučného titulu ako dôvod na zastavenie exekúcie. Oprávnený sa nestotožňuje s argumentáciou exekučného súdu, v zmysle ktorej v rozhodcovskom konaní nebolo jednoznačne a nezameniteľne preukázané a zisťované, kto je účastníkom konania. Ako už oprávnený uviedol, s povinným sa v priebehu rozhodcovského konania konalo na základe identifikačného čísla osoby, ktoré je jednoznačné a nezameniteľné. Samotný záväzok povinného, ktorý bol predmetom rozhodcovského konania, vznikol na základe podnikateľskej činnosti povinného, čo je zrejmé z faktúr, ktoré slúžili ako dôkazný prostriedok v rozhodcovskom konaní, a ktoré obsahovali IČO povinného. V súvislosti s uvedeným má oprávnený za to, že adresa povinného bola v rozhodcovskom
konaní zisťovaná dostatočne náležite. Nemôže byť na ťarchu oprávneného skutočnosť, že údaje povinného, zverejnené v Živnostenskom registri SR, nezodpovedajú skutočnosti. Rovnako sa oprávnený nestotožňuje s vysloveným názorom exekučného súdu o nevynaložení primeraného úsilia rozhodcom na zistenie adresy povinného. Podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní sa písomnosti považujú za doručené, ak sú zaslané do posledného známeho sídla alebo miesta výkonu podnikania, alebo miesta trvalého pobytu adresáta za predpokladu, že písomnosti nemožno doručiť ani po vynaložení primeraného úsilia na zistenie tejto skutočnosti. Oprávnený v súvislosti s nesprávne uvedeným dátumom narodenia povinného popri jeho identifikácii prostredníctvom identifikačného čísla osoby s poukazom na bod 22. odôvodnenia napadnutého uznesenia, v ktorom exekučný súd konštatoval, že dátum narodenia povinného je možné zistiť dožiadaním príslušnému živnostenskému registru, poukazuje na to, že oprávnený dátum narodenia doplnil v zmysle údajov zverejnených katastrom nehnuteľností, nakoľko p. B. S., nar. XXXX bol vlastníkom nehnuteľnosti, uvedenej ako miesto podnikania povinného. Oprávnený však uvedenie dátumu narodenia povinného ako žalovaného v rozhodcovskom konaní nepovažoval za rozhodujúce, nakoľko povinného označil jemu prideleným identifikačným číslom osoby, ktoré podľa názoru oprávneného viac zodpovedá požiadavke nezameniteľnosti účastníka konania. Oprávnený taktiež nemohol žiadať rozhodcu o dožiadanie príslušného živnostenského registra, nakoľko rozhodca nie je orgánom verejnej moci alebo iným verejnoprávnym orgánom, ale súkromnou osobou, v zmysle čoho by rozhodcovi tieto informácie neboli živnostenským registrom poskytnuté. V zmysle už uvedených skutočností má oprávnený za to, že záver exekučného súdu, vyslovený v bode 22. odôvodnenia napadnutého uznesenia o tom, že rozhodca počas rozhodcovského konania robil úkony vo vzťahu k dvom rôznym žijúcim osobám, nie je správny. Rozhodca v rozhodcovskom konaní smeroval úkony len voči osobe, ktorej bolo pridelené identifikačné číslo XX XXX XXX, čo vyplýva taktiež z hmotnoprávnej stránky veci. Po zistení dátumu narodenia povinného bol vydaný opravný rozhodcovský rozsudok, ktorý bol povinnému doručený v zmysle ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní a Rozhodcovských pravidiel rozhodcu JUDr. Milana Vojteka. Rovnako sa nemožno stotožniť s názorom exekučného súdu, že sa v danom prípade jedná o zmenu účastníka konania, a že osoba povinného nie je jednoznačne a nezameniteľne určená, nakoľko ako už oprávnený uviedol, táto bola určená prostredníctvom identifikačného čísla osoby, pričom nie je možné, aby niektorej inej osobe bolo pridelené rovnaké identifikačné číslo ako povinnému. Ďalej poukázal na čl. 6 bod 5. Rozhodcovských pravidiel rozhodcu JUDr. Milana Vojteka: „Ak nemožno doručiť písomnosť adresátovi na nijakom z uvedených miest, písomnosti sa považujú za doručené, ak sú zaslané do posledného známeho sídla alebo miesta výkonu podnikania, alebo miesta bydliska adresáta doporučenou zásielkou alebo iným obvyklým spôsobom. Za dátum doručenia písomnosti v prípade uplatnenia fikcie doručenia podľa tohto bodu sa považuje deň, prevzatia vrátenej zásielky Rozhodcom.“ V zmysle uvedeného je tak zrejmé, že rozhodca nemal stanovenú povinnosť vynaložiť primerané úsilie na zistenie adresy povinného ako žalovaného v rozhodcovskom konaní, nakoľko ustanovenie § 25 zákona č. 244/2002 Z. z. nie je ustanovením kogentným, a v zmysle ustanovenia § 14 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z.: „Vo veciach neupravených v rokovacom poriadku alebo nedohodnutých v rozhodcovskej zmluve postupuje stály rozhodcovský súd podľa ustanovení tohto zákona“ aplikovaného podľa zásady „per analogiam“ k ustanoveniu § 3 ods. 3 zákona č. 244/2002 Z. z.: „Ak tento zákon odkazuje na dohodu zmluvných strán, za súčasť tejto dohody sa považujú aj rozhodcovské pravidlá, na ktoré sa v nej odkazuje“. Záverom poukázal na ustálenú judikatúru, v zmysle ktorej v prípade absencie aktívnej obrany povinného ako žalovaného v rozhodcovskom konaní či absencie podania žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku nie je možné vykonateľný rozhodcovský rozsudok podrobiť materiálnemu prieskumu exekučným súdom s výnimkou absolútnej non-arbitrability predmetu rozhodcovského konania, vymedzenej ustanovením § 1 ods. 3 zákona 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Oprávnený má tak za to, že žiaden z dôvodov na zastavenie exekúcie nie je daný. V zmysle vyššie uvedených skutočností je zrejmé, že v priebehu rozhodcovského konania boli dodržané všetky zákonom vyžadované procesné náležitosti a taktiež, že rozhodcovský rozsudok je riadnym právoplatným a vykonateľným exekučným titulom. Rozhodca v rozhodcovskom konaní konal s p. B. S., podnikajúcim pod IČO: XX XXX XXX, ako žalovaným, ktorého miestom podnikania je v zmysle údajov, zapísaných v Živnostenskom registri SR U. Y., XXXX/XX, XXX XX T., pričom na túto adresu doručoval všetky písomnosti. Oprávnený má za to, že takto zverejnený údaj je notorietou, a preto rozhodca nemal žiadnu povinnosť zisťovať inú adresu povinného ako žalovaného v rozhodcovskom konaní.
3. Podľa § 202 ods. 1 druhá veta Exekučného poriadku, sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje, ak ide o rozhodnutie, proti ktorému je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho súdneho úradníka.
4. Podľa § 200 Exekučného poriadku, na exekučné konanie sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak. Ustanovenia o prostriedkoch procesného útoku, prostriedkoch procesnej obrany, koncentrácii a intervencii sa nepoužijú.
5. Podľa § 239 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré treba doručiť, je prípustná sťažnosť. Sťažnosť len proti dôvodom uznesenia nie je prípustná.
6. Podľa § 248 CSP, o sťažnosti rozhodne súd prvej inštancie.
7. Podľa § 250 ods. 1 CSP, ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne.
8. Podľa § 45 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku, exekučným titulom na účely tohto zákona je aj vykonateľné rozhodnutie vydané v rozhodcovskom konaní vrátane zmieru v ňom schváleného.
9. Podľa § 61k ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku, súd exekúciu zastaví v celom rozsahu alebo v časti, ak: sú tu iné skutočnosti, ktoré bránia vymáhateľnosti exekučného titulu.
10. V dôsledku podanej sťažnosti zo strany oprávneného súd prvej inštancie vec prejednal v medziach daných ustanoveniami §§ 239 a nasl. CSP, preskúmal napadnuté uznesenie a dospel k záveru, že sťažnosť nebola podaná dôvodne, a preto ju zamietol.
11. Treba konštatovať, že vyššia súdna úradníčka správne zistila skutkový stav veci a z takto zisteného skutkového stavu urobila aj správny právny záver a svoje rozhodnutie dostatočne a presvedčivo odôvodnila. Zároveň sťažnostný súd poukazuje na znenie ustanovenia § 202 ods. 2 Exekučného poriadku, podľa ktorého písomné vyhotovenie uznesenia, ktorým sudca zamieta sťažnosť proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, nemusí obsahovať odôvodnenie, ak sa sudca stotožňuje s dôvodmi uvedenými v napadnutom rozhodnutí. Podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Skutočnosť, že súd nerozhodol podľa predstáv a očakávaní sťažovateľa, nemožno považovať za porušenie či nerešpektovanie jeho práv.
12. Na podporu správnosti rozhodnutia vyššej súdnej úradníčky súd prvej inštancie nad rámec dopĺňa a zdôrazňuje, že v zmysle § 45 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu možno vykonať len na základe vykonateľného rozhodnutia, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok. Počas celého priebehu exekúcie sa súd zaoberá okrem iného aj tým, či je exekučný titul, bez ohľadu na jeho povahu, z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisoch vykonateľný, a to ako formálne (z pohľadu právneho prepisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydaný) tak aj materiálne (z hľadiska obsahových náležitostí reflektujúcich určitosť, zrozumiteľnosť a presnosť v označení subjektov práv a povinností, vrátane určenia povinnosti, ktorá sa má vykonať). Vykonateľnosť (v jednote oboch jej stránok, materiálnej aj formálnej) je možné stotožniť s vlastnosťou exekučného titulu, ktorá ho robí spôsobilým na výkon exekúcie. Ak je podkladom pre výkon exekúcie rozhodnutie rozhodcovského súdu podľa § 45 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku, exekučný súd pri posúdení jeho vykonateľnosti vychádza z potvrdenia o jeho právoplatnosti a vykonateľnosti, ktorým exekučný titul opatrí rozhodcovský súd (§ 46 ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku). Konštatované potvrdenie o vykonateľnosti exekučného titulu však nemá povahu rozhodnutia, ktorým by bol exekučný súd viazaný. Preto si exekučný súd môže sám posúdiť otázku právoplatnosti a vykonateľnosti exekučného titulu a vykonať potrebné šetrenia v prípade, ak vyvstanú pochybnosti o správnom vyznačení údajov na doložke právoplatnosti a vykonateľnosti viažucej sa k predloženému exekučnému titulu. Ak exekučný súd zistí, že predložený exekučný titul nie je
vykonateľný, exekúciu musí zastaviť (k tomu porovnaj napr. nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 203/2018 zo dňa 07. 08. 2018, nález Ústavního soudu ČR sp. zn. II.ÚS 803/13, zo dňa 27. 06. 2013). Bolo teda povinnosťou exekučného súdu dôsledne sa zaoberať obranou povinného, že exekučný titul mu nebol účinne doručený.
13. Podľa uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30. 03. 2016, sp. zn.: 3MOboer/1/2015: „Iba na podklade vykonateľného exekučného titulu je možné viesť exekúciu. Pod vykonateľnosťou sa rozumejú účinky rozhodnutia umožňujúce núteným spôsobom aj proti vôli povinného realizovať povinnosť obsiahnutú vo výroku rozhodnutia, ktorá nebola splnená dobrovoľne. Pri vykonateľnosti sa rozlišuje vykonateľnosť formálna ako aj materiálna. Formálna vykonateľnosť exekučného titulu sa posudzuje podľa právneho predpisu, podľa ktorého bol tento titul vydaný, resp. spísaný. Aby bolo určité rozhodnutie formálne vykonateľné, platí, že musí byť dourčené v súlade s právnymi predpismi, voči rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok, márne uplynula lehota na podanie opravného prostriedku, účastník základného konania sa vzdal práva podať opravný prostriedok, resp. ho vzal späť, prípadne podanie opravného prostriedku nemá odkladný účinok. Formálna vykonateľnosť exekučného titulu sa preukazuje doložkou vykonateľnosti.“
14. Podľa uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 23. 03. 2016, sp. zn.: 43CoE/45/2016: „Základným predpokladom na úspešné a zákonné vedenie exekúcie oprávneného voči povinnému je existencia riadneho exekučného titulu. Riadnym exekučným titulom môže byť iba rozhodnutie, ktoré je vykonateľné tak po stránke formálnej (z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané) ako aj materiálnej (z aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia - určitosti, zrozumiteľnosti, a presnosti označenia subjektov práv a povinností a vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať). Potvrdenie o vykonateľnosti rozhodnutia (§ 42 Exekučného poriadku) je potvrdením o jeho formálnej vykonateľnosti. V prípade, že účastník namieta správnosť vyznačenia doložky vykonateľnosti (potvrdenia o vykonateľnosti) je povinný svoje tvrdenia preukázať.“
15. Z obsahu exekučného spisu považoval sťažnostný súd za preukázané, že oprávnený sa návrhom na vykonanie exekúcie doručeným exekučnému súdu dňa 20. 11. 2020 domáhal od povinného vymoženia pohľadávky vo výške 2.712,30 Eur s príslušenstvom, na základe exekučného titulu - Rozhodcovského rozsudku vydaného rozhodcom JUDr. Milanom Vojtekom, LL.M. sp. zn. R 34/2020 dňa 01. 07. 2020, ktorý podľa pripojenej doložky nadobudol vykonateľnosť dňa 12. 07. 2020, v spojení s rozhodcovským uznesením sp. zn. R 34/2020 zo dňa 03. 11. 2020 (ďalej len „exekučný titul“). V exekučnom konaní nebolo sporné, že predmetom rozhodcovského konania nebol spor zo spotrebiteľskej zmluvy, ale spor obchodnoprávnej povahy, rozhodcovské konanie sa tak spravovalo zákonom č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní a nešlo teda o spotrebiteľské rozhodcovské konanie. V tejto súvislosti treba doplniť, že sťažnostnému súdu je známa judikatúra najvyšších súdnych autorít, v zmysle ktorej exekučný súd v exekučnom konaní nie je oprávnený si otázku právomoci rozhodcovského súdu v nespotrebiteľskej veci vyriešiť sám (pozri nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II. ÚS 298/2020 zo dňa 05. 11. 2020). V prejednávanej veci sa však spornou stala otázka vykonateľnosti exekučného titulu v nadväznosti na jeho doručenie resp. nedoručenie povinnému, ktorú otázku podľa názoru sťažnostného súdu exekučný súd skúma v priebehu celej exekúcie bez ohľadu na povahu exekučného titulu, ako už sťažnostný súd uviedol vyššie. Exekučný súd tak nepreskúmaval exekučný titul z hmotnoprávneho hľadiska, teda jeho matériu, ale preskúmaval procesný postup rozhodcovského súdu a dodržanie procesných pravidiel upravených v zákone č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní.
16. Po preskúmaní návrhu na zastavenie exekúcie, pripojeného rozhodcovského spisu sp. zn. R 34/2020, podanej sťažnosti, ako aj ďalších podaní, ktoré sú súčasťou exekučného spisu, musí aj sťažnostný súd konštatovať dôvodnosť návrhu na zastavenie exekúcie, a to z dôvodu, že je tu skutočnosť, ktorá bráni vymáhateľnosti exekučného titulu. Touto skutočnosťou je, ako správne konštatovala aj vyššia súdna úradníčka v napadnutom uznesení, že povinný nebol riadne upovedomený o rozhodcovskom konaní, čím mu nebolo umožnené zúčastniť sa rozhodcovského konania, v dôsledku čoho mu nebol ani riadne doručený exekučný titul (rozhodcovský rozsudok sp. zn. R 34/2020 zo dňa 01. 07. 2020). Vo vzťahu k povinnému sa tak exekučný titul nestal vykonateľným a keďže exekúciu nemožno viesť na základe nevykonateľného exekučného titulu, bolo nevyhnutné ju zastaviť.
17. K uvedenému sťažnostný súd poukazuje v prvom rade na nespornú skutočnosť vyplývajúcu z pripojeného rozhodcovského spisu sp. zn. R 34/2020, a to že oprávnený ako žalobca v rozhodcovskom
konaní v žalobe doručenej rozhodcovskému súdu dňa 15. 06. 2020 ako žalovaného označil osobu s nasledovnými údajmi: B. S., nar. XX. X. XXXX, U. Y. XXXX/XX, XXX XX T., IČO: XX XXX XXX. Keďže povinným v tejto exekúcii je B. S., nar. XX. XX. XXXX, bytom X. B. XXX/XX, XXX XX A., nemožno povinného stotožniť so subjektom, ktorý bol v žalobe podanej na rozhodcovský súd označený za žalovaného. Rozhodcovský súd tak na strane žalovaného konal s tým, koho označil žalobca (oprávnený). Pokiaľ oprávnený v podanej sťažnosti poukazoval na to, že uvedenie dátumu narodenia žalovaného v žalobe doručenej rozhodcovskému súdu nepovažoval za rozhodujúce, nakoľko žalovaného označil prideleným identifikačným číslom osoby, uvedené sťažnostný súd považuje za odporujúce právnej úprave označovania účastníkov ako i logike. Všeobecne pre sporové konanie platí (nevynímajúc aj rozhodcovské konanie), že účastník konania - fyzická osoba sa označuje menom, priezvisko, trvalým pobytom (resp. bydliskom), dátumom narodenia alebo iným identifikačným údajom; a v prípade ak sa žaloba podáva proti fyzickej osobe - podnikateľovi musí označenie obsahovať obchodné meno, miesto podnikania a identifikačné číslo. Keďže zákon č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v § 18 ods. 1 písm. a) upravuje, že žaloba musí obsahovať identifikačné údaje účastníkov, bez bližšej špecifikácie ktoré z údajov musia byť uvedené, je na žalobcovi, aby žalovaného označil údajmi, ktoré umožňujú jeho presnú identifikáciu a nezameniteľnosť s inou osobou (subjektom). Ak žalobca v žalobe označí žalovaného nesprávne, ide o vadu žaloby spočívajúcu v nejednoznačnom označení žalovaného. Bolo teda výlučne na oprávnenom, ktorými identifikačnými údajmi označí žalovaného a ak si nebol istý dátumom narodenia žalovaného, tento údaj podľa sťažnostného súdu nemal v žalobe uvádzať a nemal týmto údajom žalovaného identifikovať. Pokiaľ tak ale urobil (žalovaného identifikoval v prvom rade dátumom narodenia a následne až identifikačným číslom), sám spôsobil zmätočnosť v označení žalovaného v rozhodcovskom konaní z dôvodu, že podľa názoru sťažnostného súdu subjekt s údajmi, ktoré uviedol oprávnený v žalobe, neexistuje. Za nedôvodnú považuje sťažnostný súd požiadavku oprávneného uprednostniť len jednu časť označenia žalovaného (t.j. tú správnu), najmä za stavu, ak preukázateľne existujú dve fyzické osoby s rovnakým menom a priezviskom, ale s iným dátumom narodenia. V tomto smere sťažnostný súd tiež poukazuje na to, že za správnosť žaloby a údajov v nej uvedených zodpovedá práve oprávnený, ktorý podaním žaloby určuje okruh účastníkov rozhodcovského konania. Na základe podanej žaloby tak rozhodcovský súd konal v rozhodcovskom konaní na strane žalovaného s B. S., nar. XX. X. XXXX, U. Y. XXXX/XX, XXX XX T., IČO: XX XXX XXX, pričom uvedené nesporne preukazuje obsah rozhodcovského spisu, konkrétne aj poštová zásielka, ktorou bola žalovanému doručovaná žaloba a uznesenie o začatí rozhodcovského konania a ďalšie písomnosti, kde ako adresát je uvedený: B. S. (XXXX), U. Y.., Č.. XXXX/XX, XXX XX T.. Tvrdenie oprávneného, že rozhodca v rozhodcovskom konaní úkony smeroval len voči osobe, ktorej bolo pridelené identifikačné číslo XX XXX XXX, tak sťažnostný súd vyhodnotil ako nepravdivé. Naopak, z rozhodcovského spisu považoval za jednoznačné, že rozhodcovský súd žalobu nedoručoval povinnému, ale osobe s rovnakým menom a priezviskom narodenej v roku XXXX bez uvedenia identifikačného čísla XX XXX XXX. V prípade exekučného titulu - rozhodcovský rozsudok sp. zn. R 34/2020 zo dňa 01. 07. 2020 v záhlaví naďalej uvádzal ako žalovaného B. S.N., C.. XX. X. XXXX, U. Y. XXXX/XX, XXX XX T., Y.: XX XXX XXX s tým, že rozsudok bol doručovaný zásielkou určenou do vlastných rúk adresátovi: B. S. (už bez uvedenia dátumu narodenia a bez uvedenia IČO) na adresu U. Y., XXXX/XX, XXX XX T., pričom zásielka nebola na pošte uložená a vrátila sa naspäť s oznámením, že „adresát je neznámy.“ Z uvedeného tak možno vyvodiť jediný logický záver, že v čase doručovania rozhodcovského rozsudku sp. zn. R 34/2020 zo dňa 01. 07. 2020 rozhodcovský súd na strane žalovaného konal s B. S., C.. XX. X. XXXX, U. Y. XXXX/XX, XXX XX T., Y.: XX XXX XXX, ktorého nemožno stotožniť s povinným v tejto exekúcii. Pokiaľ aj bola poštová zásielka adresovaná B. S. (bez uvedenia dátumu narodenia a bez uvedenia IČO), sťažnostný súd uvedené nepovažoval za doručenie rozhodcovského rozsudku povinnému, pretože okruh účastníkov neurčuje označenie adresáta na poštovej zásielke, ale okruh účastníkov vymedzuje žalobca v podanej žalobe.
18. Následne, rozhodcovský súd vydal na základe návrhu oprávneného opravné uznesenie zo dňa 03. 11. 2020, ktorým opravil rozhodcovský rozsudok sp. zn. R 34/2020 zo dňa 01. 07. 2020 tak, že v záhlaví rozsudku sa pri označení žalovaného jeho dátum narodenia „XX. XX. XXXX“ nahrádza dátumom narodenia „XX. XX. XXXX“ (pozn. súdu: t.j. dátumom narodenia povinného). Sťažnostný súd sa nebude vyjadrovať k správnosti tohto procesného postupu rozhodcovského súdu (t.j. k tomu či boli splnené podmienky pre vydanie opravného uznesenia), ale za podstatnú skutočnosť pre účely rozhodovania o podanej sťažnosti považuje to, že až po vydaní predmetného opravného uznesenia sa povinný v tejto exekúcii mohol považovať za účastníka rozhodcovského konania, v ktorom bol vydaný exekučný titul. V nadväznosti na uvedenému konštatovanie, je ale ďalej potrebné poukázať na to,
že podľa pripojenej poštovej zásielky, ktorou bolo doručované predmetné opravné uznesenie, nebol spolu s týmto opravným uznesením povinnému doručovaný aj rozhodcovský rozsudok, pričom z obsahu pripojeného rozhodcovského spisu nevyplýva, že by rozhodcovský rozsudok bol povinnému doručovaný inou poštovou zásielkou. Zásielky, ktoré boli doručovanému žalovanému v rozhodcovskom konaní do vydania opravného uznesenia, nemožno považovať za zásielky doručované povinnému, pretože je zrejmé, že rozhodcovský súd do vydania opravného uznesenia na strane žalovaného konal so subjektom odlišným od povinného v tejto exekúcii.
19. Pokiaľ ide o samotné doručovanie písomností v rámci rozhodcovského konania, treba súhlasiť s oprávneným, že doručovanie písomností v rámci rozhodcovského konania je založené na dispozitívnej úprave podľa § 25 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, ktoré platí za predpokladu, ak sa účastníci rozhodcovského konania nedohodli inak. V prejednávanej veci oprávnený preukázal, že doručovanie sa spravovalo Rozhodcovskými pravidla JUDr. Milana Vojteka, ktoré v čl. 6 bode 5 upravovali, že: „Ak nemožno doručiť písomnosť adresátovi na nijakom z uvedených miest, písomnosti sa považujú za doručené, ak sú zaslané do posledného známeho sídla alebo miesta výkonu podnikania, alebo miesta bydliska adresáta doporučenou zásielkou alebo iným obvyklým spôsobom. Za dátum doručenia písomnosti v prípade uplatnenia fikcie doručenia podľa tohto bodu sa považuje deň, prevzatia vrátenej zásielky Rozhodcom.“ Na rozdiel od právnej úpravy v § 25 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní sa tak pre uplatnenie fikcie doručenia v danom prípade nevyžadovalo zo strany rozhodcu „vynaloženie primeraného úsilia“ pre doručenie písomností tak, ako to nesprávne vyhodnotila vyššia súdna úradníčka v napadnutom uznesení. Pozornosti sťažnostného súdu ale ďalej neuniklo, že písomnosti boli žalovanému doručované výlučne na adresu miesta podnikania evidovanú v živnostenskom registri, hoci v prípade žalovaného išlo predovšetkým o fyzickú osobu (so statusom podnikateľa), a preto pre posúdenie doručenia písomností prostredníctvom fikcie doručenia bolo podľa názoru sťažnostného súdu nevyhnutné písomnosti žalovanému doručiť aj na adresu jeho trvalého resp. prechodného pobytu, k čomu ale nedošlo. K uvedenému treba citovať z predloženého exekučného titulu, ktorý v bode 3. odôvodnenia uvádza, že: „Doručované listiny boli žalovanému doručené fikciou postupom upraveným v čl. 6 bod 4 RP v súlade s ustanovením § 25 ods. 1 ZoKR s odkazom na ustanovenie § 106 ods. 1 písm. a), § 111 ods. 3 CSP aplikovaných subsidiárne podľa § 51 ods. 3 ZoKR dňa 18.6.2020.“ Keďže rozhodca pri posúdení doručenia postupoval aj v zmysle Civilného sporového poriadku, je v tomto smere potrebné poukázať práve na odkazované ustanovenia Civilného sporového poriadku, ktorý nerozlišuje medzi fyzickou osobou a fyzickou osobou - podnikateľom, ale pri fyzickej osobe - podnikateľovi vyžaduje pre fikciu doručenia podľa § 111 ods. 3 CSP doručenie písomností na adresu jeho trvalého alebo prechodného pobytu s poukazom na § 106 ods. 1 písm. a) CSP. Rovnako sťažnostný súd poukazuje i na to, že podľa § 25 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní ako aj podľa Rozhodcovských pravidiel: „Písomnosti sa považujú za doručené, ak boli doručené adresátovi osobne alebo do sídla, alebo na miesto podnikania adresáta, alebo na miesto jeho trvalého pobytu.“ Miesta, na ktorých možno písomnosti doručovať, sú vymenované taxatívne s tým, že, ako je ďalej upravené, fikciu doručenia možno uplatniť len „ak nemožno doručiť písomnosť adresátovi na nijakom z uvedených miest.“ Právna úprava (aj úprava obsiahnutá v Rozhodcovských pravidlách) tak predpokladá pokus o doručenie písomností na viaceré z uvedených miest, pokiaľ takéto existujú. Ak sa teda rozhodca sa nepokúsil o doručenie písomnosti na adresu trvalého pobytu žalovaného - fyzickej osoby (jeho trvalý pobyt ani nezisťoval), nebolo možné podľa názoru sťažnostného súdu vyhodnotiť doručované písomnosti za doručené.
20. Záverom, chce súd prvej inštancie ešte opätovne zdôrazniť, že predmetné exekučné konanie bolo začaté na podklade rozhodnutia, ktoré bolo vydané v rozhodcovskom konaní. Rozhodcovské konanie predstavuje inštitút súkromného práva, v ktorom osoby na to oprávnené rozhodujú spory medzi účastníkmi konania na základe súkromnoprávneho aktu, ktorým je rozhodcovská zmluva, majúc formu mandátnej zmluvy. Azda jedným z najvýznamnejších fundamentálnych prvkov koncepcie rozhodcovského konania je slobodný výber rozhodcovskej inštitúcie, ktorej zmluvné strany v rámci rozhodcovskej zmluvy, resp. rozhodcovskej doložky zveria právomoc rozhodnúť ich vzájomné spory a keďže výber rozhodcovského súdu spadá najmä do rúk oprávneného, treba konštatovať, že oprávnený, hoc i nie priamo, by mal zodpovedať za vady spojené so samotným rozhodcovským konaním. Exekučný súd jednoducho nemôže akceptovať exekučný titul, ktorý bol vydaný v rozhodcovskom konaní vykazujúcom procesné vady spočívajúce v tom, že povinný nebol riadnym účastníkom rozhodcovského konania, v dôsledku čoho mu nebol riadne doručený ani exekučný titul. Takémuto konaniu podľa názoru sťažnostného súdu nemožno priznať právnu ochranu.
21. Vychádzajúc z vyššie zisteného skutkového stavu sťažnostný súd musí súhlasiť so záverom vyššej súdnej úradníčky prezentovaným v napadnutom uznesení, že exekučný titul nebol povinnému doručený, a teda nemohol vo vzťahu k povinnému nadobudnúť vykonateľnosť. Na základe uvedeného tak súd prvej inštancie nemohol inak ako sťažnosť oprávneného podanú proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 11Ek/1743/2020 zo dňa 27. 10. 2021 ako nedôvodnú zamietnuť v celom rozsahu, keď dospel k záveru, že exekúcia sa začala na základe exekučného titulu, ktorý sa dosiaľ voči povinnému nestal vykonateľným, čo je skutočnosťou, ktorá bráni jeho vymáhateľnosti.
22. O trovách sťažnostného konania súd rozhodoval s poukazom na § 199d a nasl. Exekučného poriadku. Pretože súd prvej inštancie sťažnosť oprávneného zamietol, nárok na náhradu trov konania o sťažnosti by súd priznal povinnému ako úspešnej strane. Nakoľko však z exekučného spisu vyplýva, že povinnému žiadne trovy v súvislosti s konaním o sťažnosti oprávneného nevznikli (k sťažnosti sa nevyjadril), súd v súlade s princípom uvedeným v článku 17 CSP, zakotvujúcim procesnú ekonómiu, rozhodol tak, že povinnému náhradu trov konania o sťažnosti nepriznal.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 2 CSP). Dovolanie ani dovolanie generálneho prokurátora proti tomuto uzneseniu nie je prípustné (§ 202 ods. 4 Exekučného poriadku).