Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 39/01
PDF · 144.43 KB
No categories available
I. ÚS 39/01
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu konanom
28. júna 2001 predbežne prerokoval podnet KAVEKO International, spol. s r. o.,
zastúpeného advokátom JUDr. T. A., K., na začatie konania pre porušenie ústavného práva
zaručeného v čl. 46 a v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom súdov v konaní
vedenom na Krajskom súde v Košiciach pod sp. zn. K 249/98 a takto
r o z h o d o l :
Podnet KAVEKO International, spol s r. o., na začatie konania o d m i e t a ako
zjavne neopodstatnený.
O d ô v o d n e n i e
I.
Dňa 30. októbra 2000 bol Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný
súd“) doručený podnet KAVEKO International, spol. s r. o., (ďalej len „navrhovateľ“), na
začatie konania vo veci porušenia jeho ústavných práv zaručených v čl. 46 a v čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu v Košiciach
v konaní vedenom pod sp. zn. K 249/98 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 6 Obo 110/99.
Navrhovateľ vo svojom podaní uviedol, že uznesením Krajského súdu v Košiciach
(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. K 249/98 zo dňa 3. augusta 1998 bol na základe návrhu
Československej obchodnej banky, a. s., so sídlom Na Příkopě 14, Praha 1 - Nové Město,
vyhlásený konkurz na jeho majetok .
Proti uvedenému uzneseniu podal úpadca, teda navrhovateľ, odvolanie, v ktorom
namietal, že krajský súd nevenoval dostatočnú pozornosť dodržaniu formálnej stránky
návrhu na vyhlásenie konkurzu, nakoľko by zistil, že návrh na vyhlásenie konkurzu
neobsahuje všetky zákonom stanovené náležitosti.
Navrhovateľ vo svojom odvolaní poukázal na to, že v rozpore so zákonom
č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZKV“)
predmetný návrh na vyhlásenie konkurzu nebol datovaný, preddavok na úhradu odmeny
súdneho exekútora bol zaplatený už päť dní pred podaním návrhu, veriteľ žiadal vyhlásiť
konkurz pre pohľadávku vo výške 493,287.324,58 Sk, pričom listinné dôkazy dokumentujú
pohľadávku len vo výške 83,611.877,01 Sk, a z návrhu tiež nebolo jasné, čo ním
navrhovateľ sleduje. Podľa navrhovateľa krajský súd pochybil aj v tom, že nedoručil návrh
na vyhlásenie konkurzu úpadcovi a podľa neho neskúmal ani materiálnu podmienku
vyhlásenia konkurzu, či dlžník má majetok postačujúci aspoň na úhradu trov konkurzného
konania. Navrhovateľ vytýkal vo svojom odvolaní krajskému súdu i to, že neskúmal, či bol
zaplatený preddavok na trovy konkurzného konania v správnej výške, a najmä že sa
s otázkou predĺženia úpadcu „vôbec nezaoberal a pristúpil k vyhláseniu konkurzu pre
dôvody insolventnosti dlžníka, ktoré ale tiež neskúmal, len automaticky akceptoval názor
navrhovateľa“, totiž navrhovateľa na vyhlásenie konkurzu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako odvolací súd
uznesením sp. zn. 6 Obo 110/99 zo dňa 4. júna 1999 potvrdil napadnuté uznesenie
krajského súdu . Podľa tvrdenia navrhovateľa však pri rozhodovaní vychádzal aj z dôkazov,
ktoré neboli v konaní pred krajským súdom pôvodne predložené a s týmito dôkazmi nebol
úpadca oboznámený a nemal možnosť sa k nim vyjadriť. Z podania navrhovateľa vyplýva,
že ide o dôkazy o nárokoch, ktoré veritelia prihlásili v rámci vyhláseného konkurzu.
Navrhovateľ je toho názoru, že výklad viacerých ustanovení ZKV odvolacím súdom je
nesprávny a podľa neho „neuveriteľne znie záver rozhodnutia Najvyššieho súdu SR,
v ktorom sa uvádza, že niektoré formálne pochybenia súdu a zrejme neúplné odôvodnenie
uznesenia nie sú dôvodom pre jeho zrušenie.“ Navrhovateľ vytýka odvolaciemu súdu aj
skutočnosť, že v predmetnej veci nebolo zistené, že by bol preukázateľne v úpadku.
Najvyšší súd mal podľa názoru navrhovateľa odvolaním napadnuté rozhodnutie zrušiť
z dôvodov jeho nepreskúmateľnosti.
Konaním krajského súdu, ale i odvolacieho súdu došlo podľa navrhovateľa
k porušeniu jeho ústavných práv, a to práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotveného
v čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorý zaručuje každému jednotlivcovi, fyzickej i právnickej osobe,
právo voči štátu, aby jeho podanie bolo súdom prijaté a prerokované v súlade so zákonnou
úpravou občianskeho súdneho konania.
Akceptovaním nových dôkazov predložených až v odvolacom konaní bez toho, aby
bol s nimi navrhovateľ oboznámený a aby sa mohol k nim vyjadriť, došlo podľa názoru
navrhovateľa zo strany súdov aj k porušeniu ústavného práva zakotveného v čl. 48 ods. 2
ústavy, a preto po prijatí veci na konanie sa domáha vydania tohto nálezu:
„Ústavný súd SR vyslovuje, že konaním Krajského súdu v Košiciach a Najvyššieho
súdu SR vo veci vyhlásenia konkurzu proti obchodnej spoločnosti KAVEKO International,
spol. s r. o., došlo k porušeniu jeho ústavného práva na súdnu a inú právnu ochranu
zakotveného v čl. 46 ústavy a na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v jeho
prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonaným dôkazom upraveného v čl. 48
ods. 2 Ústavy SR.“
II.
Ústavný súd je podľa čl. 130 ods. 3 ústavy oprávnený konať o podnetoch, ktorými
fyzické alebo právnické osoby namietajú porušenie svojich práv.
Ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) a rovnako skúma, či neexistujú dôvody, ktoré bránia prijatiu podnetu na konanie.
„Návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nie je ústavný súd príslušný ..., ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené ... môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania ...“ (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Inými
slovami, ústavný súd môže na predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na
prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, na ktorý sa navrhovateľ odvoláva, každý má právo, aby sa
jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol
vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Navrhovateľ sa domáhal podaním podnetu na ústavný súd ochrany svojho práva
vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom (čl. 48 ods. 2 ústavy), najmä k návrhu na
vyhlásenie konkurzu a k dôkazom, „ktoré neboli v konaní pred krajským súdom pôvodne
predložené“. Toto ustanovenie ústavy je potrebné vykladať vo väzbe na jej článok 46 ods. 1
a 2 tak, že v každom konaní, v ktorom súd vykonal dôkazy, má účastníkovi umožniť, aby sa
k nim mohol vyjadriť. Do obsahu tohto základného práva nepatrí právo účastníka konania
vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa
dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd zásadne nemá oprávnenie preskúmavať, či
v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké
skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (napr. II ÚS 21/96,
I. ÚS 4/00). Inými slovami, úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy,
ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnou zmluvou podľa čl. 11 ústavy. Posúdenie skutkovej otázky všeobecným
súdom by sa mohlo stať predmetom prípadnej kritiky zo strany ústavného súdu len
v prípade, ak by závery, ktoré všeobecný súd zo zisteného skutkového stavu vyvodil, boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne (I. ÚS 17/01).
Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 6 Obo 110/99 zo 4. júna 1999 vyplýva, že
rovnopis návrhu na vyhlásenie konkurzu bol navrhovateľovi doručený dňa 10. augusta
1998, takže k tomuto sa mal možnosť vyjadriť. Najvyšší súd konal o odvolaní v predmetnej
veci podľa § 214 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), teda
odvolanie preskúmal bez nariadenia pojednávania na základe obsahu predloženého
spisového materiálu a bez vykonania dokazovania. Z odôvodnenia jeho rozhodnutia
nevyplývajú tie skutočnosti, ktoré navrhovateľ uvádzal v podnete na začatie konania pred
ústavným súdom.
Z obsahu podnetu navrhovateľa je možné vyvodiť záver, že navrhovateľ nie je
spokojný s hodnotením skutkového stavu a právnych záverov, na základe ktorých krajský
súd vyhlásil konkurzné konanie v predmetnej veci a najvyšší súd jeho rozhodnutie potvrdil.
Vychádzajúc z obsahu podnetu a prihliadajúc na svoju vyššie uvedenú judikatúru,
ako aj vzhľadom na to, že napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu nemožno považovať za
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, ústavný súd podnet navrhovateľa, ktorým namieta
porušenie jeho ústavného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, odmietol z dôvodu jeho zjavnej
opodstatnenosti.
Navrhovateľ namietal, že došlo aj k porušeniu jeho ústavného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. K jeho porušeniu malo dôjsť podľa navrhovateľa najmä
tým, že predmetný návrh na vyhlásenie konkurzu nebol prerokovaný „v súlade so zákonnou
úpravou občianskeho súdneho konania“, porušenie tohto ústavného práva však bližšie
nekonkretizoval.
Obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je poskytnúť uplatňovanému
právu súdnu ochranu, ak sú splnené všetky procesné podmienky súdneho konania. Zmyslom
práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu a k tomu zodpovedajúca
povinnosť súdu o veci konať. Už samotné konanie a rozhodovanie súdov je prejavom toho,
že základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy bolo rešpektované (napr.
I. ÚS 62/97, II. ÚS 26/96, I. ÚS 27/98).
K porušeniu práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy by došlo vtedy,
pokiaľ by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom
a nestrannom súde a pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu
fyzickej alebo právnickej osoby (I. ÚS 35/98).
Podľa právneho názoru ústavného súdu vysloveného napr. vo veciach sp. zn.
I. ÚS 8/96 a I. ÚS 6/97 postup súdneho orgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi
a hmotnoprávnymi predpismi, nie je možné považovať za porušenie základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Taktiež neúspech v konaní pred všeobecným súdom nemožno
považovať za porušenie tohto základného práva (I. ÚS 4/94, I. ÚS 8/96, II. ÚS 3/97).
Z obsahu podnetu a k nemu priložených písomností vyplýva, že navrhovateľovi
(ktorý bol právne zastúpený advokátom) nebolo odňaté a ani obmedzované právo byť
účastníkom konania a že mohol svoje práva dané mu hmotnými a procesnými právnymi
predpismi v konaní uplatniť. Súdy svoj postup a rozhodnutie náležite odôvodnili s ohľadom
na príslušné zákonné ustanovenia.
Vychádzajúc z tohto konštatovania a odvolávajúc sa taktiež na svoju vyššie uvedenú
judikatúru, ústavný súd podnet navrhovateľa v časti namietajúcej porušenie jeho práva
domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom
súde podľa čl. 46 ods. 1 ústavy odmietol .
S poukazom na uvedené dôvody bol podnet navrhovateľa odmietnutý podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnený.