Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 39/01

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu konanom

28. júna 2001 predbežne prerokoval podnet KAVEKO International, spol. s r. o.,

zastúpeného advokátom JUDr. T. A., K., na začatie konania pre porušenie ústavného práva

zaručeného v a v postupom súdov v konaní

vedenom na Krajskom súde v Košiciach pod sp. zn. K 249/98 a takto

r o z h o d o l :

Podnet KAVEKO International, spol s r. o., na začatie konania o d m i e t a ako

zjavne neopodstatnený.

O d ô v o d n e n i e

I.

Dňa 30. októbra 2000 bol Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný

súd“) doručený podnet KAVEKO International, spol. s r. o., (ďalej len „navrhovateľ“), na

začatie konania vo veci porušenia jeho ústavných práv zaručených v čl. 46 a v čl. 48 ods. 2

(ďalej len „“) postupom Krajského súdu v Košiciach

v konaní vedenom pod sp. zn. K 249/98 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. .

Navrhovateľ vo svojom podaní uviedol, že uznesením Krajského súdu v Košiciach

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. K 249/98 zo dňa 3. augusta 1998 bol na základe návrhu

Československej obchodnej banky, a. s., so sídlom Na Příkopě 14, Praha 1 - Nové Město,

vyhlásený konkurz na jeho majetok .

Proti uvedenému uzneseniu podal úpadca, teda navrhovateľ, odvolanie, v ktorom

namietal, že krajský súd nevenoval dostatočnú pozornosť dodržaniu formálnej stránky

návrhu na vyhlásenie konkurzu, nakoľko by zistil, že návrh na vyhlásenie konkurzu

neobsahuje všetky zákonom stanovené náležitosti.

Navrhovateľ vo svojom odvolaní poukázal na to, že v rozpore so zákonom

č. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)

predmetný návrh na vyhlásenie konkurzu nebol datovaný, preddavok na úhradu odmeny

súdneho exekútora bol zaplatený už päť dní pred podaním návrhu, veriteľ žiadal vyhlásiť

konkurz pre pohľadávku vo výške 493,287.324,58 Sk, pričom listinné dôkazy dokumentujú

pohľadávku len vo výške 83,611.877,01 Sk, a z návrhu tiež nebolo jasné, čo ním

navrhovateľ sleduje. Podľa navrhovateľa krajský súd pochybil aj v tom, že nedoručil návrh

na vyhlásenie konkurzu úpadcovi a podľa neho neskúmal ani materiálnu podmienku

vyhlásenia konkurzu, či dlžník má majetok postačujúci aspoň na úhradu trov konkurzného

konania. Navrhovateľ vytýkal vo svojom odvolaní krajskému súdu i to, že neskúmal, či bol

zaplatený preddavok na trovy konkurzného konania v správnej výške, a najmä že sa

s otázkou predĺženia úpadcu „vôbec nezaoberal a pristúpil k vyhláseniu konkurzu pre

dôvody insolventnosti dlžníka, ktoré ale tiež neskúmal, len automaticky akceptoval názor

navrhovateľa“, totiž navrhovateľa na vyhlásenie konkurzu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako odvolací súd

uznesením sp. zn. zo dňa 4. júna 1999 potvrdil napadnuté uznesenie

krajského súdu . Podľa tvrdenia navrhovateľa však pri rozhodovaní vychádzal aj z dôkazov,

ktoré neboli v konaní pred krajským súdom pôvodne predložené a s týmito dôkazmi nebol

úpadca oboznámený a nemal možnosť sa k nim vyjadriť. Z podania navrhovateľa vyplýva,

že ide o dôkazy o nárokoch, ktoré veritelia prihlásili v rámci vyhláseného konkurzu.

Navrhovateľ je toho názoru, že výklad viacerých ustanovení odvolacím súdom je

nesprávny a podľa neho „neuveriteľne znie záver rozhodnutia Najvyššieho súdu SR,

v ktorom sa uvádza, že niektoré formálne pochybenia súdu a zrejme neúplné odôvodnenie

uznesenia nie sú dôvodom pre jeho zrušenie.“ Navrhovateľ vytýka odvolaciemu súdu aj

skutočnosť, že v predmetnej veci nebolo zistené, že by bol preukázateľne v úpadku.

Najvyšší súd mal podľa názoru navrhovateľa odvolaním napadnuté rozhodnutie zrušiť

z dôvodov jeho nepreskúmateľnosti.

Konaním krajského súdu, ale i odvolacieho súdu došlo podľa navrhovateľa

k porušeniu jeho ústavných práv, a to práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotveného

v , ktorý zaručuje každému jednotlivcovi, fyzickej i právnickej osobe,

právo voči štátu, aby jeho podanie bolo súdom prijaté a prerokované v súlade so zákonnou

úpravou občianskeho súdneho konania.

Akceptovaním nových dôkazov predložených až v odvolacom konaní bez toho, aby

bol s nimi navrhovateľ oboznámený a aby sa mohol k nim vyjadriť, došlo podľa názoru

navrhovateľa zo strany súdov aj k porušeniu ústavného práva zakotveného v čl. 48 ods. 2

, a preto po prijatí veci na konanie sa domáha vydania tohto nálezu:

„Ústavný súd SR vyslovuje, že konaním Krajského súdu v Košiciach a Najvyššieho

súdu SR vo veci vyhlásenia konkurzu proti obchodnej spoločnosti KAVEKO International,

spol. s r. o., došlo k porušeniu jeho ústavného práva na súdnu a inú právnu ochranu

zakotveného v a na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v jeho

prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonaným dôkazom upraveného v čl. 48

ods. 2 SR.“

II.

Ústavný súd je podľa oprávnený konať o podnetoch, ktorými

fyzické alebo právnické osoby namietajú porušenie svojich práv.

Ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) a rovnako skúma, či neexistujú dôvody, ktoré bránia prijatiu podnetu na konanie.

„Návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nie je ústavný súd príslušný ..., ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené ... môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania ...“ ( ).

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). Inými

slovami, ústavný súd môže na predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na

prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený ().

Podľa , na ktorý sa navrhovateľ odvoláva, každý má právo, aby sa

jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol

vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Navrhovateľ sa domáhal podaním podnetu na ústavný súd ochrany svojho práva

vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom ( ), najmä k návrhu na

vyhlásenie konkurzu a k dôkazom, „ktoré neboli v konaní pred krajským súdom pôvodne

predložené“. Toto ustanovenie je potrebné vykladať vo väzbe na jej

a 2 tak, že v každom konaní, v ktorom súd vykonal dôkazy, má účastníkovi umožniť, aby sa

k nim mohol vyjadriť. Do obsahu tohto základného práva nepatrí právo účastníka konania

vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa

dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov ().

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd zásadne nemá oprávnenie preskúmavať, či

v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (napr. ,

). Inými slovami, úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnou zmluvou podľa . Posúdenie skutkovej otázky všeobecným

súdom by sa mohlo stať predmetom prípadnej kritiky zo strany ústavného súdu len

v prípade, ak by závery, ktoré všeobecný súd zo zisteného skutkového stavu vyvodil, boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne ().

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. zo 4. júna 1999 vyplýva, že

rovnopis návrhu na vyhlásenie konkurzu bol navrhovateľovi doručený dňa 10. augusta

1998, takže k tomuto sa mal možnosť vyjadriť. Najvyšší súd konal o odvolaní v predmetnej

veci podľa (ďalej len „OSP“), teda

odvolanie preskúmal bez nariadenia pojednávania na základe obsahu predloženého

spisového materiálu a bez vykonania dokazovania. Z odôvodnenia jeho rozhodnutia

nevyplývajú tie skutočnosti, ktoré navrhovateľ uvádzal v podnete na začatie konania pred

ústavným súdom.

Z obsahu podnetu navrhovateľa je možné vyvodiť záver, že navrhovateľ nie je

spokojný s hodnotením skutkového stavu a právnych záverov, na základe ktorých krajský

súd vyhlásil konkurzné konanie v predmetnej veci a najvyšší súd jeho rozhodnutie potvrdil.

Vychádzajúc z obsahu podnetu a prihliadajúc na svoju vyššie uvedenú judikatúru,

ako aj vzhľadom na to, že napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu nemožno považovať za

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, ústavný súd podnet navrhovateľa, ktorým namieta

porušenie jeho ústavného práva podľa , odmietol z dôvodu jeho zjavnej

opodstatnenosti.

Navrhovateľ namietal, že došlo aj k porušeniu jeho ústavného práva na súdnu

ochranu podľa . K jeho porušeniu malo dôjsť podľa navrhovateľa najmä

tým, že predmetný návrh na vyhlásenie konkurzu nebol prerokovaný „v súlade so zákonnou

úpravou občianskeho súdneho konania“, porušenie tohto ústavného práva však bližšie

nekonkretizoval.

Obsahom základného práva podľa je poskytnúť uplatňovanému

právu súdnu ochranu, ak sú splnené všetky procesné podmienky súdneho konania. Zmyslom

práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu a k tomu zodpovedajúca

povinnosť súdu o veci konať. Už samotné konanie a rozhodovanie súdov je prejavom toho,

že základné právo na súdnu ochranu podľa bolo rešpektované (napr.

, , ).

K porušeniu práva na súdnu ochranu podľa by došlo vtedy,

pokiaľ by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom

a nestrannom súde a pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu

fyzickej alebo právnickej osoby ().

Podľa právneho názoru ústavného súdu vysloveného napr. vo veciach sp. zn.

a postup súdneho orgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi

a hmotnoprávnymi predpismi, nie je možné považovať za porušenie základného práva

podľa . Taktiež neúspech v konaní pred všeobecným súdom nemožno

považovať za porušenie tohto základného práva (, , ).

Z obsahu podnetu a k nemu priložených písomností vyplýva, že navrhovateľovi

(ktorý bol právne zastúpený advokátom) nebolo odňaté a ani obmedzované právo byť

účastníkom konania a že mohol svoje práva dané mu hmotnými a procesnými právnymi

predpismi v konaní uplatniť. Súdy svoj postup a rozhodnutie náležite odôvodnili s ohľadom

na príslušné zákonné ustanovenia.

Vychádzajúc z tohto konštatovania a odvolávajúc sa taktiež na svoju vyššie uvedenú

judikatúru, ústavný súd podnet navrhovateľa v časti namietajúcej porušenie jeho práva

domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom

súde podľa odmietol .

S poukazom na uvedené dôvody bol podnet navrhovateľa odmietnutý podľa § 25

ods. 2 ako zjavne neopodstatnený.