Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 68/02
PDF · 175.46 KB
No categories available
I. ÚS 68/02
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu L. M. a zo sudcov
Š. O. a D, Š. na neverejnom zasadnutí 17. októbra 2002 prerokoval prijatú sťažnosť J. Ž.,
bytom T., zastúpeného advokátom JUDr. M. Ch., B., vo veci porušenia základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 28 C
91/97 a takto
r o z h o d o l :
1. Okresný súd Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 28 C 91/97 p o r u š i l
právo J. Ž., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2
2. Okresnému súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 28 C 91/97
p r i k a z u j e konať tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
3. J. Ž. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 80 000,-- Sk
(slovom osemdesiattisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Bratislava III povinný
vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. júna 2002
doručená sťažnosť J. Ž., T. (ďalej len sťažovateľ), zastúpeného advokátom JUDr. M. Ch.,
B., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov
garantovaného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom
Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní o jeho veci (náhrada za
utrpenú bolesť a trvalé následky po úraze) vedenej pod sp. zn. 28 C 91/97.
Ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 68/02-7 z 27. júna 2002 prijal podľa § 25 ods. 3
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť na konanie.
V rámci prípravy ústneho pojednávania sa na základe žiadosti ústavného súdu
k opodstatnenosti prijatej sťažnosti (ďalej len „sťažnosť“) písomne vyjadrili obaja účastníci
konania: Okresný súd Bratislava III, zastúpený jeho predsedom, vyjadrením sp. zn.
Spr. 3424/2002 z 10. júla 2002 a sťažovateľ, zastúpený svojím právnym zástupcom,
stanoviskom z 28. augusta 2002.
Okresný súd vo vyjadrení podal chronológiu („faktografiu“) svojich úkonov
a k opodstatnenosti prijatej sťažnosti konštatoval, že „... nie je možné považovať činnosť
sudkyne za konanie nemajúce za následok prieťahy vo veci“. Uviedol tiež, že sťažnosť
právneho zástupcu sťažovateľa „dňa 10. 12. 2001 ... vyhodnotil ako dôvodnú na čo bola
sudkyňa upozornená. Napriek uvedenému však sťažnosť právneho zástupcu žalobcu
k vytýčeniu termínu neviedla“. Vo vyjadrení okresný súd vyčíslil počet ešte nerozhodnutých
nevybavených vecí sudkyňou za roky 1998 až 2001.
Právny zástupca sťažovateľa vo svojom stanovisku k vyjadreniu okresného súdu
konštatoval, že „Predseda OS Bratislava III vo svojom vyjadrení k sťažnosti z 10. 7. 2002
v podstate presne a korektne vystihol a vyjadril doterajší priebeh konania v predmetnej veci
evidovanej na tomto súde pod sp. zn. 28 C 91/97. Znova prakticky konštatoval, že doterajší
postup a činnosť sudkyne možno považovať za prieťahy vo veci“.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich
stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. V dôsledku toho senát predmetnú sťažnosť
prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti len
na základe písomne podaných stanovísk účastníkov a obsahu dotknutého súdneho spisu.
II.
Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností, z vyjadrení účastníkov konania
a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh
a stav konania v predmetnej veci.
Sťažovateľ podal na okresnom súde 27. augusta 1997 proti Krajskému riaditeľstvu
Policajného zboru v Trnave (ďalej len „žalovaný“) žalobu o mimoriadne zvýšenie náhrady
za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia. Vedľajším účastníkom konania bola
Slovenská poisťovňa, a. s., Bratislava (ďalej len „vedľajší účastník“). V čase podania žaloby
do termínu prvého pojednávania konaného 14. októbra 1998, teda za obdobie 14 mesiacov,
si okresný súd vyžiadal vyjadrenie žalovaného k žalobe a k úprave žalobného návrhu.
Pojednávanie bolo odročené pre neprítomnosť člena senátu. Vedľajší účastník doručil
okresnému súdu vyjadrenie k žalobe až 10. novembra 1998. Ďalšie pojednávanie sa konalo
11. decembra 1998 za účasti právnych zástupcov účastníkov a vedľajšieho účastníka
konania, po prednesoch ktorých bolo pojednávanie odročené na neurčito. Sťažovateľ listami
z 11. júna 1999 a 30. júla 1999 žiadal okresný súd o urýchlenie konania. V období od
decembra 1998 do konania ďalšieho pojednávania 8. októbra 1999 vykonal okresný súd len
jeden úkon, ktorým bolo vytýčenie termínu pojednávania s predvolaním účastníkov,
svedkov a vyžiadaním zdravotnej dokumentácie sťažovateľa. Z dôvodu namietania pasívnej
legitimácie žalovaným okresný súd odročil pojednávanie na neurčito a vyžiadal si od
Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo vnútra“) stanovisko
o organizačnom zaradení sťažovateľa. Ministerstvo vnútra 3. novembra 1999 okresnému
súdu oznámilo, že jeho žiadosť postúpilo na vybavenie žalovanému, ktorý 8. novembra
1999 zaslal okresnému súdu požadované stanovisko. Dňa 23. marca 2000 okresný súd
vytýčil termín pojednávania na 26. máj 2000. Právny zástupca sťažovateľa 19. apríla 2000
oznámil okresnému súdu, že oznámenie žalovaného o pracovnom zaradení sťažovateľa
nezodpovedá skutočnosti, lebo sťažovateľ nie je t. č. členom pohotovostnej motorizovanej
jednotky žalovaného, ale je už prepustený z policajnej služby a invalidizovaný, teda
v oznámení došlo zjavne k zámene mien a osôb. Okresný súd oznámil predvolaným osobám
(doručené v období od 16. do 28. mája 2000) zrušenie termínu pojednávania. Až 20. júna
2000 (po 3 mesiacoch od oznámenia právneho zástupcu sťažovateľa) okresný súd opätovne
požiadal ministerstvo vnútra o oznámenie, kde bol organizačne zaradený sťažovateľ.
Ministerstvo vnútra 17. júla 2000 okresnému súdu oznámilo, že sťažovateľ v čase nehody
(rok 1995) patril organizačne pod Krajský úrad vyšetrovania Policajného zboru Bratislava.
Sťažovateľ listom z 2. marca 2001 adresovaným predsedovi okresného súdu opätovne
prejavil svoju nespokojnosť so zdĺhavým priebehom konania v jeho veci.
Vedľajší účastník konania listom z 31. januára 2002 oznámil okresnému súdu, že
agenda pracovných úrazov a chorôb z povolania v zmysle § 51e zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 274/1994 Z. z. o Sociálnej poisťovni v znení neskorších predpisov
prešla od 1. apríla 2002 na Sociálnu poisťovňu Bratislava. Okrem žiadosti o informáciu
adresovanej ministerstvu vnútra nevykonal okresný súd od mája 2000 žiadny úkon
smerujúci k meritórnemu rozhodnutiu veci. Súdny spis bol predložený ústavnému súdu
18. júla 2002 a vrátený okresnému súdu späť 23. augusta 2002.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa odseku 2 citovaného článku ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo
nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo
veci konal.
Podľa odseku 3 citovaného článku ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým
vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané
finančné zadosťučinenie.
V petite sťažnosti sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd „vyniesol toto rozhodnutie:
Základné právo sťažovateľa J. Ž. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
stanovené v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR v konaní vedenom pred Okresným súdom Bratislava
III pod sp. zn.: 28 C 91/97 bolo porušené. Prikazuje sa, aby OS Bratislava III vo veci
neodkladne konal.
Sťažovateľovi sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 150 000 Sk“.
Okresný súd vo svojom už vyššie uvedenom vyjadrení v zásade konštatoval
porušenie sťažovateľovho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
postupom zákonnej sudkyne v konaní o jeho veci. S touto konštatáciou sa právny zástupca
sťažovateľa plne stotožnil.
Aj napriek viacerým žiadostiam (a sťažnostiam) sťažovateľa o urýchlenie konania
k náprave nedošlo.
Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je
odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia
štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby
neodstráni. Až právoplatným rozhodnutím súdu sa vytvára právna istota. Pre splnenie
ústavného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval.
Ústavné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa naplní až právoplatným
rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty
ohľadom svojich práv (II. ÚS 26/95).
Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo
alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma
vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa
týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (II. ÚS
79/97, I. ÚS 70/98).
1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd aj v predmetnom prípade bral do
úvahy skutkový stav veci a platnú právnu úpravu (II. ÚS 26/95, I. ÚS 92/92 a iné)
relevantnú pre rozhodnutie, ako aj právnu povahu (charakter) veci.
Predmetom konania na okresnom súde vo veci vedenej pod sp. zn. 28 C 91/97 je
rozhodovanie o zvýšení náhrady za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia ako
následkov spôsobených pracovným úrazom.
Rozhodovanie o náhrade škody na zdraví vo všeobecnosti môže byť za určitých
okolností súvisiacich so znaleckým dokazovaním fakticky náročným (ale nie právne
náročným), no vychádzajúc z doterajšieho priebehu konania v predmetnej veci
(nezaoberanie sa jej meritom) ústavný súd nemôže pripísať zdĺhavý postup konania na vrub
faktickej náročnosti prerokovávanej veci bez zreteľa na zdĺhavý postup (resp. konanie)
zákonnej sudkyne.
Vychádzajúc zo samotnej dĺžky konania, jeho priebehu a doteraz dosiahnutých
výsledkov ústavný súd konštatuje, že nezistil také okolnosti, ktoré by zdôvodňovali
existujúci zdĺhavý priebeh konania jeho právnou alebo faktickou zložitosťou.
2. Pokiaľ ide o správanie sťažovateľa v preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil takú
závažnú skutočnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na jeho ťarchu pri posudzovaní
otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom.
3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci,
pričom zbytočné prieťahy v konaní posudzoval ako celok s prihliadnutím na všetky
okolnosti daného prípadu.
Vychádzajúc z predloženej sťažnosti a k nej pripojených písomných dokumentov,
z obsahu súdneho spisu okresného súdu a zo stanovísk účastníkov konania ústavný súd
konštatoval zbytočné prieťahy v konaní spôsobné okresným súdom, ktorý vo veci
vykonával jednotlivé procesné úkony s veľkými časovými odstupmi (napr. príprava prvého
pojednávania, stanovenie termínov ďalších pojednávaní, vyžiadanie druhého stanoviska od
ministerstva vnútra), vytýčené pojednávania neviedol takým spôsobom, aby mohol na nich
rozhodnúť vo veci samej, nevykonal žiadne úkony smerujúce k rozhodnutiu veci v období
po 20. júne 2000 do dňa predloženia súdneho spisu ústavnému súdu (18. júla 2002).
Ústavný súd predovšetkým konštatoval, že v predmetnej veci súdne konanie, ktoré sa
na okresnom súde začalo 27. augusta 1997 a je stále na súde prvého stupňa bez jeho
rozhodnutia vo veci samej, trvá doteraz viac ako päť rokov. Podľa názoru ústavného súdu
táto zdĺhavosť konania vzhľadom na jeho predmet môže byť z hľadiska čl. 48 ods. 2 ústavy
akceptovaná len vo výnimočných prípadoch. Predmetné konanie okresného súdu takýmto
prípadom podľa názoru ústavného súdu nie je.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu právo zaručené podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
sa môže realizovať len prostredníctvom takého konania (činnosti) súdov, ktoré smeruje
k odstráneniu právnej neistoty, kvôli ktorej sa občan obrátil na orgán súdnej moci.
K zbytočným prieťahov v súdnom konaní môže dôjsť nielen samotným nekonaním
príslušného súdu, ale aj takou činnosťou súdu, ktorá nesmeruje k odstráneniu právnej
neistoty účastníka súdneho konania, teda k právoplatnému rozhodnutiu vo veci, s ktorou sa
obrátil na súd. Preto na splnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby
štátne orgány (napr. všeobecné súdy) vec len prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony
(bez ohľadu na ich počet) a právoplatne nerozhodli (napr. II. ÚS 64/99, I. ÚS 98/99,
Na základe týchto vyššie uvedených dôvodov ústavný súd dospel k záveru, že bolo
porušené právo sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov, tak
ako mu ho garantuje čl. 48 ods. 2 ústavy.
Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd okrem konštatovania porušenia základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 uložil okresnému súdu, aby „vo veci neodkladne konal“.
Podľa ustanovenia § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd
sťažnosti vyhovie, môže prikázať, aby ten, kto základné právo alebo slobodu porušil svojou
nečinnosťou, vo veci konal podľa osobitných predpisov.
Vzhľadom na doterajší priebeh konania v predmetnej veci a skutočnosti, že ani po
uplynutí piatich rokov od podania žaloby okresný súd ešte meritórne nerozhodol, považoval
ústavný súd za potrebné v zmysle ustanovenia § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde
prikázať okresnému súdu konať v súlade s príslušnými ustanoveniami Občianskeho
súdneho poriadku upravujúcimi priebeh konania tak, aby nedochádzalo k porušovaniu práva
garantovaného čl. 48 ods. 2 ústavy.
Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho
základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu
nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Podľa ods. 5 citovaného ustanovenia ak ústavný
súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné
právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od
právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti súčasne uplatnil „z dôvodu niekoľkoročného trvania
súdneho konania ako aj v dôsledku pokračujúcich neodôvodnených prieťahov v konaní na
OS Bratislava III, resp. jeho nečinnosti napriek opakovaným urgenciám a žiadostiam
o nápravu ... priznanie finančného zadosťučinenia vo výške 150 000 Sk“.
Podľa názoru ústavného súdu priznanie primeraného finančného zadosťučinenia ako
náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch prichádza do úvahy predovšetkým
v tých prípadoch, keď porušenie základného práva alebo slobody nie je už možné napraviť.
To znamená, že neprichádza do úvahy zrušenie rozhodnutia alebo opatrenia, resp. uvedenie
do pôvodného stavu. Daný prípad je práve takýto. Preto prichádza v tomto prípade do úvahy
primerané finančné zadosťučinenie, ktoré je peňažnou protihodnotou utrpenej nemajetkovej
ujmy (napr. I. ÚS 15/02). Ústavný súd považoval v tomto prípade za primerané priznať
sťažovateľovi sumu 80 000,-- Sk. Táto suma zohľadňuje jednak dĺžku prieťahov a
okolnosti, ktoré uviedol sťažovateľ na zdôvodnenie svojho návrhu na priznanie primeraného
finančného zadosťučinenia, pričom vzal do úvahy (prihliadol na) skutočnosť, že predmetom
sporu je náhrada peňažných nárokov vyplývajúcich zo zdravotných následkov
vyplývajúcich z pracovného úrazu sťažovateľa, ktorý je v dôsledku tohto pracovného úrazu
uznaný za plne invalidného.
Z vyššie uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo
výrokovej časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. októbra 2002