Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 68/02

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu L. M. a zo sudcov

Š. O. a D, Š. na neverejnom zasadnutí 17. októbra 2002 prerokoval prijatú sťažnosť J. Ž.,

bytom T., zastúpeného advokátom JUDr. M. Ch., B., vo veci porušenia základného práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného Slovenskej

republiky postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 28 C

91/97 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š i l

právo J. Ž., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2

.

2. Okresnému súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn.

p r i k a z u j e konať tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

3. J. Ž. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 80 000,-- Sk

(slovom osemdesiattisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Bratislava III povinný

vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. júna 2002

doručená sťažnosť J. Ž., T. (ďalej len sťažovateľ), zastúpeného advokátom JUDr. M. Ch.,

B., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov

garantovaného (ďalej len „“) postupom

Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní o jeho veci (náhrada za

utrpenú bolesť a trvalé následky po úraze) vedenej pod sp. zn. .

Ústavný súd uznesením č. k. -7 z 27. júna 2002 prijal podľa § 25 ods. 3

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) sťažnosť na konanie.

V rámci prípravy ústneho pojednávania sa na základe žiadosti ústavného súdu

k opodstatnenosti prijatej sťažnosti (ďalej len „sťažnosť“) písomne vyjadrili obaja účastníci

konania: Okresný súd Bratislava III, zastúpený jeho predsedom, vyjadrením sp. zn.

Spr. 3424/2002 z 10. júla 2002 a sťažovateľ, zastúpený svojím právnym zástupcom,

stanoviskom z 28. augusta 2002.

Okresný súd vo vyjadrení podal chronológiu („faktografiu“) svojich úkonov

a k opodstatnenosti prijatej sťažnosti konštatoval, že „... nie je možné považovať činnosť

sudkyne za konanie nemajúce za následok prieťahy vo veci“. Uviedol tiež, že sťažnosť

právneho zástupcu sťažovateľa „dňa 10. 12. 2001 ... vyhodnotil ako dôvodnú na čo bola

sudkyňa upozornená. Napriek uvedenému však sťažnosť právneho zástupcu žalobcu

k vytýčeniu termínu neviedla“. Vo vyjadrení okresný súd vyčíslil počet ešte nerozhodnutých

nevybavených vecí sudkyňou za roky 1998 až 2001.

Právny zástupca sťažovateľa vo svojom stanovisku k vyjadreniu okresného súdu

konštatoval, že „Predseda OS Bratislava III vo svojom vyjadrení k sťažnosti z 10. 7. 2002

v podstate presne a korektne vystihol a vyjadril doterajší priebeh konania v predmetnej veci

evidovanej na tomto súde pod sp. zn. . Znova prakticky konštatoval, že doterajší

postup a činnosť sudkyne možno považovať za prieťahy vo veci“.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich

stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. V dôsledku toho senát predmetnú sťažnosť

prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti len

na základe písomne podaných stanovísk účastníkov a obsahu dotknutého súdneho spisu.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností, z vyjadrení účastníkov konania

a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh

a stav konania v predmetnej veci.

Sťažovateľ podal na okresnom súde 27. augusta 1997 proti Krajskému riaditeľstvu

Policajného zboru v Trnave (ďalej len „žalovaný“) žalobu o mimoriadne zvýšenie náhrady

za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia. Vedľajším účastníkom konania bola

Slovenská poisťovňa, a. s., Bratislava (ďalej len „vedľajší účastník“). V čase podania žaloby

do termínu prvého pojednávania konaného 14. októbra 1998, teda za obdobie 14 mesiacov,

si okresný súd vyžiadal vyjadrenie žalovaného k žalobe a k úprave žalobného návrhu.

Pojednávanie bolo odročené pre neprítomnosť člena senátu. Vedľajší účastník doručil

okresnému súdu vyjadrenie k žalobe až 10. novembra 1998. Ďalšie pojednávanie sa konalo

11. decembra 1998 za účasti právnych zástupcov účastníkov a vedľajšieho účastníka

konania, po prednesoch ktorých bolo pojednávanie odročené na neurčito. Sťažovateľ listami

z 11. júna 1999 a 30. júla 1999 žiadal okresný súd o urýchlenie konania. V období od

decembra 1998 do konania ďalšieho pojednávania 8. októbra 1999 vykonal okresný súd len

jeden úkon, ktorým bolo vytýčenie termínu pojednávania s predvolaním účastníkov,

svedkov a vyžiadaním zdravotnej dokumentácie sťažovateľa. Z dôvodu namietania pasívnej

legitimácie žalovaným okresný súd odročil pojednávanie na neurčito a vyžiadal si od

Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo vnútra“) stanovisko

o organizačnom zaradení sťažovateľa. Ministerstvo vnútra 3. novembra 1999 okresnému

súdu oznámilo, že jeho žiadosť postúpilo na vybavenie žalovanému, ktorý 8. novembra

1999 zaslal okresnému súdu požadované stanovisko. Dňa 23. marca 2000 okresný súd

vytýčil termín pojednávania na 26. máj 2000. Právny zástupca sťažovateľa 19. apríla 2000

oznámil okresnému súdu, že oznámenie žalovaného o pracovnom zaradení sťažovateľa

nezodpovedá skutočnosti, lebo sťažovateľ nie je t. č. členom pohotovostnej motorizovanej

jednotky žalovaného, ale je už prepustený z policajnej služby a invalidizovaný, teda

v oznámení došlo zjavne k zámene mien a osôb. Okresný súd oznámil predvolaným osobám

(doručené v období od 16. do 28. mája 2000) zrušenie termínu pojednávania. Až 20. júna

2000 (po 3 mesiacoch od oznámenia právneho zástupcu sťažovateľa) okresný súd opätovne

požiadal ministerstvo vnútra o oznámenie, kde bol organizačne zaradený sťažovateľ.

Ministerstvo vnútra 17. júla 2000 okresnému súdu oznámilo, že sťažovateľ v čase nehody

(rok 1995) patril organizačne pod Krajský úrad vyšetrovania Policajného zboru Bratislava.

Sťažovateľ listom z 2. marca 2001 adresovaným predsedovi okresného súdu opätovne

prejavil svoju nespokojnosť so zdĺhavým priebehom konania v jeho veci.

Vedľajší účastník konania listom z 31. januára 2002 oznámil okresnému súdu, že

agenda pracovných úrazov a chorôb z povolania v zmysle § 51e zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o Sociálnej poisťovni v znení neskorších predpisov

prešla od 1. apríla 2002 na Sociálnu poisťovňu Bratislava. Okrem žiadosti o informáciu

adresovanej ministerstvu vnútra nevykonal okresný súd od mája 2000 žiadny úkon

smerujúci k meritórnemu rozhodnutiu veci. Súdny spis bol predložený ústavnému súdu

18. júla 2002 a vrátený okresnému súdu späť 23. augusta 2002.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa odseku 2 citovaného článku ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo

nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo

veci konal.

Podľa odseku 3 citovaného článku ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým

vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané

finančné zadosťučinenie.

V petite sťažnosti sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd „vyniesol toto rozhodnutie:

Základné právo sťažovateľa J. Ž. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

stanovené v SR v konaní vedenom pred Okresným súdom Bratislava

III pod sp. zn.: bolo porušené. Prikazuje sa, aby OS Bratislava III vo veci

neodkladne konal.

Sťažovateľovi sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 150 000 Sk“.

Okresný súd vo svojom už vyššie uvedenom vyjadrení v zásade konštatoval

porušenie sťažovateľovho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

postupom zákonnej sudkyne v konaní o jeho veci. S touto konštatáciou sa právny zástupca

sťažovateľa plne stotožnil.

Aj napriek viacerým žiadostiam (a sťažnostiam) sťažovateľa o urýchlenie konania

k náprave nedošlo.

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je

odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia

štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby

neodstráni. Až právoplatným rozhodnutím súdu sa vytvára právna istota. Pre splnenie

ústavného práva zaručeného v nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval.

Ústavné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa naplní až právoplatným

rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty

ohľadom svojich práv ().

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo

alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma

vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa

týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (II. ÚS

79/97, ).

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd aj v predmetnom prípade bral do

úvahy skutkový stav veci a platnú právnu úpravu (, a iné)

relevantnú pre rozhodnutie, ako aj právnu povahu (charakter) veci.

Predmetom konania na okresnom súde vo veci vedenej pod sp. zn. je

rozhodovanie o zvýšení náhrady za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia ako

následkov spôsobených pracovným úrazom.

Rozhodovanie o náhrade škody na zdraví vo všeobecnosti môže byť za určitých

okolností súvisiacich so znaleckým dokazovaním fakticky náročným (ale nie právne

náročným), no vychádzajúc z doterajšieho priebehu konania v predmetnej veci

(nezaoberanie sa jej meritom) ústavný súd nemôže pripísať zdĺhavý postup konania na vrub

faktickej náročnosti prerokovávanej veci bez zreteľa na zdĺhavý postup (resp. konanie)

zákonnej sudkyne.

Vychádzajúc zo samotnej dĺžky konania, jeho priebehu a doteraz dosiahnutých

výsledkov ústavný súd konštatuje, že nezistil také okolnosti, ktoré by zdôvodňovali

existujúci zdĺhavý priebeh konania jeho právnou alebo faktickou zložitosťou.

2. Pokiaľ ide o správanie sťažovateľa v preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil takú

závažnú skutočnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na jeho ťarchu pri posudzovaní

otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci,

pričom zbytočné prieťahy v konaní posudzoval ako celok s prihliadnutím na všetky

okolnosti daného prípadu.

Vychádzajúc z predloženej sťažnosti a k nej pripojených písomných dokumentov,

z obsahu súdneho spisu okresného súdu a zo stanovísk účastníkov konania ústavný súd

konštatoval zbytočné prieťahy v konaní spôsobné okresným súdom, ktorý vo veci

vykonával jednotlivé procesné úkony s veľkými časovými odstupmi (napr. príprava prvého

pojednávania, stanovenie termínov ďalších pojednávaní, vyžiadanie druhého stanoviska od

ministerstva vnútra), vytýčené pojednávania neviedol takým spôsobom, aby mohol na nich

rozhodnúť vo veci samej, nevykonal žiadne úkony smerujúce k rozhodnutiu veci v období

po 20. júne 2000 do dňa predloženia súdneho spisu ústavnému súdu (18. júla 2002).

Ústavný súd predovšetkým konštatoval, že v predmetnej veci súdne konanie, ktoré sa

na okresnom súde začalo 27. augusta 1997 a je stále na súde prvého stupňa bez jeho

rozhodnutia vo veci samej, trvá doteraz viac ako päť rokov. Podľa názoru ústavného súdu

táto zdĺhavosť konania vzhľadom na jeho predmet môže byť z hľadiska

akceptovaná len vo výnimočných prípadoch. Predmetné konanie okresného súdu takýmto

prípadom podľa názoru ústavného súdu nie je.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu právo zaručené podľa

sa môže realizovať len prostredníctvom takého konania (činnosti) súdov, ktoré smeruje

k odstráneniu právnej neistoty, kvôli ktorej sa občan obrátil na orgán súdnej moci.

K zbytočným prieťahov v súdnom konaní môže dôjsť nielen samotným nekonaním

príslušného súdu, ale aj takou činnosťou súdu, ktorá nesmeruje k odstráneniu právnej

neistoty účastníka súdneho konania, teda k právoplatnému rozhodnutiu vo veci, s ktorou sa

obrátil na súd. Preto na splnenie základného práva podľa nestačí, aby

štátne orgány (napr. všeobecné súdy) vec len prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony

(bez ohľadu na ich počet) a právoplatne nerozhodli (napr. , ,

).

Na základe týchto vyššie uvedených dôvodov ústavný súd dospel k záveru, že bolo

porušené právo sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov, tak

ako mu ho garantuje .

Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd okrem konštatovania porušenia základného práva

podľa čl. 48 ods. 2 uložil okresnému súdu, aby „vo veci neodkladne konal“.

Podľa ustanovenia ak ústavný súd

sťažnosti vyhovie, môže prikázať, aby ten, kto základné právo alebo slobodu porušil svojou

nečinnosťou, vo veci konal podľa osobitných predpisov.

Vzhľadom na doterajší priebeh konania v predmetnej veci a skutočnosti, že ani po

uplynutí piatich rokov od podania žaloby okresný súd ešte meritórne nerozhodol, považoval

ústavný súd za potrebné v zmysle ustanovenia

prikázať okresnému súdu konať v súlade s príslušnými ustanoveniami Občianskeho

súdneho poriadku upravujúcimi priebeh konania tak, aby nedochádzalo k porušovaniu práva

garantovaného .

Podľa môže ústavný súd priznať tomu, koho

základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu

nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Podľa ods. 5 citovaného ustanovenia ak ústavný

súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné

právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od

právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti súčasne uplatnil „z dôvodu niekoľkoročného trvania

súdneho konania ako aj v dôsledku pokračujúcich neodôvodnených prieťahov v konaní na

OS Bratislava III, resp. jeho nečinnosti napriek opakovaným urgenciám a žiadostiam

o nápravu ... priznanie finančného zadosťučinenia vo výške 150 000 Sk“.

Podľa názoru ústavného súdu priznanie primeraného finančného zadosťučinenia ako

náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch prichádza do úvahy predovšetkým

v tých prípadoch, keď porušenie základného práva alebo slobody nie je už možné napraviť.

To znamená, že neprichádza do úvahy zrušenie rozhodnutia alebo opatrenia, resp. uvedenie

do pôvodného stavu. Daný prípad je práve takýto. Preto prichádza v tomto prípade do úvahy

primerané finančné zadosťučinenie, ktoré je peňažnou protihodnotou utrpenej nemajetkovej

ujmy (napr. ). Ústavný súd považoval v tomto prípade za primerané priznať

sťažovateľovi sumu 80 000,-- Sk. Táto suma zohľadňuje jednak dĺžku prieťahov a

okolnosti, ktoré uviedol sťažovateľ na zdôvodnenie svojho návrhu na priznanie primeraného

finančného zadosťučinenia, pričom vzal do úvahy (prihliadol na) skutočnosť, že predmetom

sporu je náhrada peňažných nárokov vyplývajúcich zo zdravotných následkov

vyplývajúcich z pracovného úrazu sťažovateľa, ktorý je v dôsledku tohto pracovného úrazu

uznaný za plne invalidného.

Z vyššie uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo

výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. októbra 2002