Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 1/03
PDF · 141.82 KB
No categories available
III. ÚS 1/03
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 1/03-15
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. januára 2003
predbežne prerokoval sťažnosť I. K. K., bytom B., zastúpeného advokátom JUDr. J. T.,
Advokátska kancelária, P., pre namietané porušenie jeho základných práv podľa čl. 46
ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu Bardejov č. k.
1 C 328/01-17 z 12. novembra 2001 a rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k.
4 Co 54/02-35 z 10. júna 2002 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť I. K. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. septembra
2002 doručená sťažnosť I. K. K., bytom B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného
advokátom JUDr. J. T., Advokátska kancelária, P., ktorou namietal porušenie jeho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) rozsudkom Okresného súdu Bardejov (ďalej len „okresný súd“) č. k.
1 C 328/01-17 z 12. novembra 2001 a rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len
„krajský súd“) č. k. 4 Co 54/02-35 z 10. júna 2002.
Sťažovateľ uviedol, že okresný súd rozsudkom č. k. 1 C 328/01-17 z 12. novembra
2001 zamietol jeho žalobu proti Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len
„ministerstvo“), ktorou sa domáhal náhrady škody podľa § 18 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym
úradným postupom (ďalej len „zákon č. 58/1969 Zb.“), ktorá mu bola v dedičskom konaní
vedenom na Okresnom súde Svidník pod sp. zn. D 240/93 spôsobená zbytočnými prieťahmi
zavinenými súdnym komisárom – notárom JUDr. J. Č. Toto dedičské konanie sa viedlo
neprimerane dlho (konanie trvalo deväť rokov), v dôsledku čoho mu vznikla škoda: „tým,
že som nemohol dedičstvo riadne užívať“. Sťažovateľ zároveň uviedol, že ako náhradu
škody požadoval sumu vo výške 912,50 Sk, teda: „škodu vo výške trov konania pre súdneho
komisára – J. Č., na ktoré ma zaviazal Okresný súd vo Svidníku uznesením sp. zn. D 240/93
zo 7. 2. 2001 o potvrdení dedičstva.“
Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uviedol: „Mal som za to, že takto neprimerane dlho
vedeným dedičským konaním som bol poškodený na svojich právach, predovšetkým som
nemohol riadne užívať svoje dedičstvo. Škodu som nevyčísľoval z hľadiska škody, ktorá mi
bola spôsobená nemožnosťou užívania predmetného dedičstva. Teda nevyčísľoval som
priame škody akými mohli byť nevyužívanie ornej pôdy, priemerných výnosov z nej
a podobne. Vo vyčíslení škody som sa zameral na odmenu notára, ktorá podľa mňa nemala
byť súdom notárovi priznaná, nakoľko tým, že konanie viedol neprimerane dlho mi spôsobil
škodu.“
Proti rozsudku okresného súdu, ktorým jeho žalobu zamietol, podal sťažovateľ
29. novembra 2001 odvolanie, ktoré doplnil podaním zo 4. decembra 2001.
Krajský súd však rozsudkom č. k. 4 Co 54/02- 35 z 10. júna 2002 napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.
Sťažovateľ namietal, že krajský súd ako orgán verejnej moci porušil jeho ústavou
zaručené základné právo na súdnu ochranu a že jeho postup voči nemu je odopretím
spravodlivosti, čo už samo osebe pokladá za výraz protiústavnosti.
Podľa sťažovateľa okresný súd aj krajský súd porušili jeho ústavou zaručené právo
na súdnu ochranu, keď jeho žalobu zamietli „s odôvodnením, že tu nie je príčinná súvislosť
medzi škodou a prieťahmi v konaní, teda v nesprávnom úradnom postupe štátneho orgánu.“
Zdôraznil, že mu postupom štátneho orgánu vznikla škoda najmä tým, že nemohol svoje
vlastníctvo riadne po túto dobu užívať, no je len na ňom, ako túto škodu vyčísli a v akej
výške ju bude požadovať. Preto bolo jeho výlučným právom rozhodnúť, v akej miere bude
uplatňovať „nárok voči štátnemu orgánu, za spôsobené prieťahy“.
Na základe vyššie uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd
„nálezom rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 10. júna 2002 (4 Co 54/02) zrušil“.
Na základe výzvy ústavného súdu z 11. októbra 2002, ktorou ústavný súd vyzval
sťažovateľa na doplnenie formulácie petitu sťažnosti tak, aby bol dostatočne určitý a mohol
byť východiskom pre ďalšie rozhodovanie ústavného súdu v uvedenej veci, doplnil
sťažovateľ svoju sťažnosť nasledovne: „Všeobecné súdy tak Okresný súd v Bardejove
v konaní, v ktorom som ako žalobca proti žalovanému Ministerstvu spravodlivosti
Slovenskej republiky, Župné námestie č. 13, Bratislava, vedenom pod sp. zn.: 1 C 328/01,
rozsudkom z 12. novembra 2001 ako prvostupňový súd, ako aj Krajský súd v Prešove
v konaní vedenom pod sp. zn.: 4 Co 54/02, rozsudkom z 10. júna 2002 ako odvolací súd,
porušili moje ústavou garantované právo na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 úst. zák.
č. 40/1992 Zb. v znení neskorších predpisov) a to tým, že nesprávne posúdili môj návrh na
začatie konania o náhradu škody spôsobenej mi nesprávnym úradným postupom súdneho
komisára v dedičskom konaní vedenom na Okresnom súde vo Svidníku sp. zn. D 240/1993.
Ktorou žalobou som sa domáhal pred všeobecnými súdmi, aby mi žalovaný – Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, uhradil škodu vo výške 912,50 Sk, ktorá mi vznikla
mojou povinnosťou uhradiť trovy konania notárovi JUDr. J. Č. v zmysle uznesenia
Okresného súdu vo Svidníku č. k. D 240/93 zo dňa 7. februára 2001. Pričom nesprávne
posúdenie mojej žaloby a tým aj porušenie môjho ústavného práva vidím v tom, že
všeobecné súdy pri posudzovaní môjho návrhu sa zamerali len na odôvodnenosť platenia
trov konania súdnemu komisárovi a vôbec neposudzovali dôvodnosť vzniku škody, ktorá mi
bola konaním o dedičstve spôsobená, tým, že toto konanie prebiehalo tak neprimerane dlhú
dobu a za čo som žiadal náhradu škody. Preto tvrdím, že všeobecné súdy svojimi
rozhodnutiami porušili moje ústavné právo (čl. 46 ods. 1 a 3 ústavy SR), keď mi nepriznali
žiadnu náhradu škody, ktorá mi neprimerane dlhým dedičským (od 9. 3. 1993 do 7. 2. 2001)
konaním vznikla a ktorú som ja vyčíslil len vo výške trov konania súdneho komisára.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 46 ods. 3 ústavy každý má právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo
nesprávnym úradným postupom.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
sťažovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľ namietal v konaní pred ústavným súdom porušenie svojich základných
práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3 ústavy v dôsledku „nesprávneho posúdenia“ jeho žaloby
okresným súdom a krajským súdom, ktoré „sa zamerali len na odôvodnenosť platenia trov
konania súdnemu komisárovi a vôbec neposudzovali dôvodnosť vzniku škody“, ktorá mala
byť sťažovateľovi postupom súdneho komisára v dedičskom konaní spôsobená.
Z obsahu súdneho spisu okresného súdu v právnej veci vedenej pod sp. zn.
1 C 328/01 vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou z 19. apríla 2001 proti Slovenskej republike,
zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, domáhal podľa § 18 ods. 1
zákona č. 58/1969 Zb. náhrady škody, pričom za nesprávny úradný postup označil zbytočné
prieťahy v dedičskom konaní vedenom na Okresnom súde Svidník pod sp. zn. D 240/93
a požadoval: „Nakoľko mi v tomto konaní vznikla priama škoda tým, že mi bola uložená
povinnosť zaplatiť trovy konania súkromnému notárovi, ktorý vec odpojednával, žiadam
súd, aby vyniesol ten spravodlivý a zákonný R o z s u d o k Odporca je povinný uhradiť
navrhovateľovi škodu vo výške 912,50 Sk so zákonným úrokom, ktorá mu vznikla
povinnosťou uhradiť trovy konania notárovi p. JUDr. J. Č. v zmysle uznesenia Okr. súdu vo
Svidníku sp. zn. D 240/93-72, zo dňa 7. II. 2001. Súd súčasne zaväzuje odporcu k úhrade
vzniklých trov tohto konania v prospech navrhovateľa.“
Z listinných dôkazov obsiahnutých v uvedenom spise vyplýva, že sťažovateľ uplatnil
v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 1 C 328/01 nárok na náhradu škody, ktorá
mala spočívať v povinnosti zaplatiť trovy dedičského konania uloženej mu uznesením
Okresného súdu vo Svidníku sp. zn. D 240/93 zo 7. februára 2001. Nešlo teda iba
o vyčíslenie náhrady škody spôsobenej nemožnosťou majetok, ktorý bol predmetom
dedičského konania, užívať v rozsahu zodpovedajúcom výške trov dedičského konania, ako
to následne interpretoval sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu v sťažnosti
v konaní pred ústavným súdom.
Ústavný súd v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou opakovane vyslovil
právny názor, že jeho úlohou nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým
prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou
zmluvou (I. ÚS 13/01). Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom
kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené
alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by
mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 37/95,
II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01 a I. ÚS 13/00).
Z argumentácie sťažovateľa vyplýva, že zásah do svojich základných práv
uvedenými rozhodnutiami vidí predovšetkým v tom, ako všeobecné súdy vyhodnotili
dôkazy vykonané v priebehu konania o jeho žalobe, a v spôsobe, akým zistený skutkový
stav právne posúdili.
Po oboznámení sa s obsahom rozsudku okresného súdu č. k. 1 C 328/01-17
z 12. novembra 2001, ako aj s obsahom rozsudku krajského súdu č. k. 4 Co 54/02-35
z 10. júna 2002 dospel ústavný súd k záveru, že oba súdy svoje rozhodnutia náležite
odôvodnili. Súd prvého stupňa podrobne uviedol, ktoré skutočnosti považoval na základe
vykonaného dokazovania za preukázané, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia,
akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval, a odôvodnil aj použitie príslušných
ustanovení právnych predpisov, podľa ktorých zistený skutkový stav posúdil. Odvolací súd
sa so skutkovými aj právnymi závermi prvostupňového súdu stotožnil.
Z rozhodnutí všeobecných súdov je podľa názoru ústavného súdu zjavné, že tieto sa
zaoberali všetkými námietkami sťažovateľa a prejednali jeho žalobu v celom rozsahu.
Okresný súd vo svojom rozsudku jasne a zrozumiteľne uviedol, že sťažovateľ nepreukázal
výšku škody, ktorá mu mala vzniknúť ako dôsledok konania notára (vrátane nemožnosti
nerušene užívať predmet svojho vlastníctva), a v tejto časti nepovažoval sťažovateľom
uplatnený nárok za preukázaný, pričom právnu povinnosť uhradiť trovy dedičského konania
spočívajúce v odmene súdneho komisára nemožno podľa právneho názoru okresného súdu
považovať za škodu.
Ústavný súd sa nedomnieva, že by skutkové alebo právne závery všeobecných súdov
v predmetnej veci bolo možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.
Skutočnosť, že sťažovateľ sa so závermi všeobecných súdov nestotožňuje, nemôže sama
osebe viesť k záveru o porušení práva sťažovateľa na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy)
alebo k záveru o porušení jeho práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym
úradným postupom (čl. 46 ods. 3 ústavy) a nezakladá ani právomoc ústavného súdu konať
vo veci.
Na základe vyššie uvedených skutočností ústavný súd po predbežnom prerokovaní
podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2
uvedeného zákona pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. januára 2003