Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 1/03

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. januára 2003

predbežne prerokoval sťažnosť I. K. K., bytom B., zastúpeného advokátom JUDr. J. T.,

Advokátska kancelária, P., pre namietané porušenie jeho základných práv podľa čl. 46

ods. 1 a 3 rozsudkom Okresného súdu Bardejov č. k.

-17 z 12. novembra 2001 a rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k.

-35 z 10. júna 2002 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. K. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. septembra

2002 doručená sťažnosť I. K. K., bytom B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného

advokátom JUDr. J. T., Advokátska kancelária, P., ktorou namietal porušenie jeho

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) rozsudkom Okresného súdu Bardejov (ďalej len „okresný súd“) č. k.

-17 z 12. novembra 2001 a rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len

„krajský súd“) č. k. -35 z 10. júna 2002.

Sťažovateľ uviedol, že okresný súd rozsudkom č. k. -17 z 12. novembra

2001 zamietol jeho žalobu proti Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len

„ministerstvo“), ktorou sa domáhal náhrady škody podľa

o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym

úradným postupom (ďalej len „“), ktorá mu bola v dedičskom konaní

vedenom na Okresnom súde Svidník pod sp. zn. D 240/93 spôsobená zbytočnými prieťahmi

zavinenými súdnym komisárom – notárom JUDr. J. Č. Toto dedičské konanie sa viedlo

neprimerane dlho (konanie trvalo deväť rokov), v dôsledku čoho mu vznikla škoda: „tým,

že som nemohol dedičstvo riadne užívať“. Sťažovateľ zároveň uviedol, že ako náhradu

škody požadoval sumu vo výške 912,50 Sk, teda: „škodu vo výške trov konania pre súdneho

komisára – J. Č., na ktoré ma zaviazal Okresný súd vo Svidníku uznesením sp. zn. D 240/93

zo 7. 2. 2001 o potvrdení dedičstva.“

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uviedol: „Mal som za to, že takto neprimerane dlho

vedeným dedičským konaním som bol poškodený na svojich právach, predovšetkým som

nemohol riadne užívať svoje dedičstvo. Škodu som nevyčísľoval z hľadiska škody, ktorá mi

bola spôsobená nemožnosťou užívania predmetného dedičstva. Teda nevyčísľoval som

priame škody akými mohli byť nevyužívanie ornej pôdy, priemerných výnosov z nej

a podobne. Vo vyčíslení škody som sa zameral na odmenu notára, ktorá podľa mňa nemala

byť súdom notárovi priznaná, nakoľko tým, že konanie viedol neprimerane dlho mi spôsobil

škodu.“

Proti rozsudku okresného súdu, ktorým jeho žalobu zamietol, podal sťažovateľ

29. novembra 2001 odvolanie, ktoré doplnil podaním zo 4. decembra 2001.

Krajský súd však rozsudkom č. k. - 35 z 10. júna 2002 napadnutý

rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.

Sťažovateľ namietal, že krajský súd ako orgán verejnej moci porušil jeho

zaručené základné právo na súdnu ochranu a že jeho postup voči nemu je odopretím

spravodlivosti, čo už samo osebe pokladá za výraz protiústavnosti.

Podľa sťažovateľa okresný súd aj krajský súd porušili jeho zaručené právo

na súdnu ochranu, keď jeho žalobu zamietli „s odôvodnením, že tu nie je príčinná súvislosť

medzi škodou a prieťahmi v konaní, teda v nesprávnom úradnom postupe štátneho orgánu.“

Zdôraznil, že mu postupom štátneho orgánu vznikla škoda najmä tým, že nemohol svoje

vlastníctvo riadne po túto dobu užívať, no je len na ňom, ako túto škodu vyčísli a v akej

výške ju bude požadovať. Preto bolo jeho výlučným právom rozhodnúť, v akej miere bude

uplatňovať „nárok voči štátnemu orgánu, za spôsobené prieťahy“.

Na základe vyššie uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd

„nálezom rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 10. júna 2002 () zrušil“.

Na základe výzvy ústavného súdu z 11. októbra 2002, ktorou ústavný súd vyzval

sťažovateľa na doplnenie formulácie petitu sťažnosti tak, aby bol dostatočne určitý a mohol

byť východiskom pre ďalšie rozhodovanie ústavného súdu v uvedenej veci, doplnil

sťažovateľ svoju sťažnosť nasledovne: „Všeobecné súdy tak Okresný súd v Bardejove

v konaní, v ktorom som ako žalobca proti žalovanému Ministerstvu spravodlivosti

Slovenskej republiky, Župné námestie č. 13, Bratislava, vedenom pod sp. zn.: ,

rozsudkom z 12. novembra 2001 ako prvostupňový súd, ako aj Krajský súd v Prešove

v konaní vedenom pod sp. zn.: , rozsudkom z 10. júna 2002 ako odvolací súd,

porušili moje garantované právo na súdnu ochranu ( úst. zák.

č. v znení neskorších predpisov) a to tým, že nesprávne posúdili môj návrh na

začatie konania o náhradu škody spôsobenej mi nesprávnym úradným postupom súdneho

komisára v dedičskom konaní vedenom na Okresnom súde vo Svidníku sp. zn. D 240/1993.

Ktorou žalobou som sa domáhal pred všeobecnými súdmi, aby mi žalovaný – Ministerstvo

spravodlivosti Slovenskej republiky, uhradil škodu vo výške 912,50 Sk, ktorá mi vznikla

mojou povinnosťou uhradiť trovy konania notárovi JUDr. J. Č. v zmysle uznesenia

Okresného súdu vo Svidníku č. k. D 240/93 zo dňa 7. februára 2001. Pričom nesprávne

posúdenie mojej žaloby a tým aj porušenie môjho ústavného práva vidím v tom, že

všeobecné súdy pri posudzovaní môjho návrhu sa zamerali len na odôvodnenosť platenia

trov konania súdnemu komisárovi a vôbec neposudzovali dôvodnosť vzniku škody, ktorá mi

bola konaním o dedičstve spôsobená, tým, že toto konanie prebiehalo tak neprimerane dlhú

dobu a za čo som žiadal náhradu škody. Preto tvrdím, že všeobecné súdy svojimi

rozhodnutiami porušili moje ústavné právo ( a 3 SR), keď mi nepriznali

žiadnu náhradu škody, ktorá mi neprimerane dlhým dedičským (od 9. 3. 1993 do 7. 2. 2001)

konaním vznikla a ktorú som ja vyčíslil len vo výške trov konania súdneho komisára.“

II.

Podľa rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo na náhradu škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo

nesprávnym úradným postupom.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ namietal v konaní pred ústavným súdom porušenie svojich základných

práv podľa a 3 v dôsledku „nesprávneho posúdenia“ jeho žaloby

okresným súdom a krajským súdom, ktoré „sa zamerali len na odôvodnenosť platenia trov

konania súdnemu komisárovi a vôbec neposudzovali dôvodnosť vzniku škody“, ktorá mala

byť sťažovateľovi postupom súdneho komisára v dedičskom konaní spôsobená.

Z obsahu súdneho spisu okresného súdu v právnej veci vedenej pod sp. zn.

vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou z 19. apríla 2001 proti Slovenskej republike,

zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, domáhal podľa § 18 ods. 1

náhrady škody, pričom za nesprávny úradný postup označil zbytočné

prieťahy v dedičskom konaní vedenom na Okresnom súde Svidník pod sp. zn. D 240/93

a požadoval: „Nakoľko mi v tomto konaní vznikla priama škoda tým, že mi bola uložená

povinnosť zaplatiť trovy konania súkromnému notárovi, ktorý vec odpojednával, žiadam

súd, aby vyniesol ten spravodlivý a zákonný R o z s u d o k Odporca je povinný uhradiť

navrhovateľovi škodu vo výške 912,50 Sk so zákonným úrokom, ktorá mu vznikla

povinnosťou uhradiť trovy konania notárovi p. JUDr. J. Č. v zmysle uznesenia Okr. súdu vo

Svidníku sp. zn. D 240/93-72, zo dňa 7. II. 2001. Súd súčasne zaväzuje odporcu k úhrade

vzniklých trov tohto konania v prospech navrhovateľa.“

Z listinných dôkazov obsiahnutých v uvedenom spise vyplýva, že sťažovateľ uplatnil

v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. nárok na náhradu škody, ktorá

mala spočívať v povinnosti zaplatiť trovy dedičského konania uloženej mu uznesením

Okresného súdu vo Svidníku sp. zn. D 240/93 zo 7. februára 2001. Nešlo teda iba

o vyčíslenie náhrady škody spôsobenej nemožnosťou majetok, ktorý bol predmetom

dedičského konania, užívať v rozsahu zodpovedajúcom výške trov dedičského konania, ako

to následne interpretoval sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu v sťažnosti

v konaní pred ústavným súdom.

Ústavný súd v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou opakovane vyslovil

právny názor, že jeho úlohou nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým

prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnou

zmluvou (). Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené

alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by

mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ,

, , a ).

Z argumentácie sťažovateľa vyplýva, že zásah do svojich základných práv

uvedenými rozhodnutiami vidí predovšetkým v tom, ako všeobecné súdy vyhodnotili

dôkazy vykonané v priebehu konania o jeho žalobe, a v spôsobe, akým zistený skutkový

stav právne posúdili.

Po oboznámení sa s obsahom rozsudku okresného súdu č. k. -17

z 12. novembra 2001, ako aj s obsahom rozsudku krajského súdu č. k. -35

z 10. júna 2002 dospel ústavný súd k záveru, že oba súdy svoje rozhodnutia náležite

odôvodnili. Súd prvého stupňa podrobne uviedol, ktoré skutočnosti považoval na základe

vykonaného dokazovania za preukázané, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia,

akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval, a odôvodnil aj použitie príslušných

ustanovení právnych predpisov, podľa ktorých zistený skutkový stav posúdil. Odvolací súd

sa so skutkovými aj právnymi závermi prvostupňového súdu stotožnil.

Z rozhodnutí všeobecných súdov je podľa názoru ústavného súdu zjavné, že tieto sa

zaoberali všetkými námietkami sťažovateľa a prejednali jeho žalobu v celom rozsahu.

Okresný súd vo svojom rozsudku jasne a zrozumiteľne uviedol, že sťažovateľ nepreukázal

výšku škody, ktorá mu mala vzniknúť ako dôsledok konania notára (vrátane nemožnosti

nerušene užívať predmet svojho vlastníctva), a v tejto časti nepovažoval sťažovateľom

uplatnený nárok za preukázaný, pričom právnu povinnosť uhradiť trovy dedičského konania

spočívajúce v odmene súdneho komisára nemožno podľa právneho názoru okresného súdu

považovať za škodu.

Ústavný súd sa nedomnieva, že by skutkové alebo právne závery všeobecných súdov

v predmetnej veci bolo možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa so závermi všeobecných súdov nestotožňuje, nemôže sama

osebe viesť k záveru o porušení práva sťažovateľa na súdnu ochranu ( )

alebo k záveru o porušení jeho práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným

rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym

úradným postupom ( ) a nezakladá ani právomoc ústavného súdu konať

vo veci.

Na základe vyššie uvedených skutočností ústavný súd po predbežnom prerokovaní

podľa sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa

uvedeného zákona pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. januára 2003