Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 47/03
PDF · 171.47 KB
No categories available
III. ÚS 47/03
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte na neverejnom zasadnutí 5. februára 2003
predbežne prerokoval sťažnosť A. M., bytom B., zastúpenej advokátkou Mgr. R. Z., B., pre
namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
postupom Okresného súdu v Trenčíne a Krajského súdu v Trenčíne vo veci vedenej na
Okresnom súde v Trenčíne pod sp. zn. 11 C 937/91 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť A. M. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej
republiky na jej prerokovanie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Podaním označeným ako „Sťažnosť podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky“,
ktoré bolo podané poštou 20. januára 2003, sa A. M. (ďalej len „sťažovateľka“) domáhala,
aby Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) rozhodol, že:
„Právo A. M. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky bolo postupom Okresného súdu v Trenčíne a Krajského súdu v Trenčíne vo veci
vedenej pod sp. zn. 11 C 937/91 porušené.
Zároveň navrhujem, aby Ústavný súd Slovenskej republiky v prípade, že vyhovie tejto
sťažnosti, v zmysle čl. 127 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vrátil vec vedenú pod sp. zn.
11 C 937/91 na ďalšie konanie.“
Sťažovateľka podala taktiež návrh na rozhodnutie o procesných otázkach:
„V súlade s ustanovením § 52 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného
súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov navrhujem, aby Ústavný súd Slovenskej republiky odložil vykonateľnosť rozsudku
Krajského súdu v Trenčíne č. k. 5 Co 144/00-183, a to z dôvodu, že na základe predmetného
rozhodnutia dochádza k ukončeniu aplikácie uznesenia Okresného súdu v Trenčíne č. k.
11 C 937/91-129 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k. 5 Co 588/00-181,
ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 20. 11. 2002. Citovanými uzneseniami bolo zakázané
odporcovi S. l. k. T. T. akýmkoľvek spôsobom nakladať s nehnuteľnosťami z dôvodu
existencie obavy, že by ich pred právoplatným skončením veci scudzil, čím by sa zmarilo
celé konanie.“
2. Sťažovateľka uviedla, že vo veci o vydanie nehnuteľnosti bolo jej právo na súdnu
a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
porušené postupom Okresného súdu v Trenčíne (ďalej len „okresný súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 11 C 937/91 a postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len
„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 144/00 z dvoch hlavných dôvodov.
Okresný súd sa vôbec nezaoberal otázkou „zákonnosti nadobudnutia vlastníckeho
práva k nehnuteľnostiam štátom, neskôr právnym predchodcom S. l. k. T. T.“ (ďalej len
„S. l. k.“) a krajský súd sa touto otázkou odmietol zaoberať. Hoci zo spisového materiálu je
zrejmé, že jej právni predchodcovia si v zmysle zákona č. 128/1946 Sb. zo 16. mája 1946
o neplatnosti některých majetkově-právních jednání z doby nesvobody a o nárocích z této
neplatnosti a z jiných zásahů do majetku vzcházejících (ďalej len „zákon č. 128/1946 Zb.“)
uplatnili v rámci reštitúcie nárok na vrátenie nehnuteľnosti, výsledok reštitučného konania
nebol obom súdom známy, pretože príslušné reštitučné spisové materiály sa stratili
(nesplnenie povinností súdov podľa § 6 a nasl. zákona Slovenskej národnej rady
č. 149/1975 Zb. o archívnictve v znení neskorších predpisov). V dôsledku toho súdy dospeli
k záveru, že vlastnícke právo jej právnym predchodcom obnovené nebolo. Keďže výsledok
reštitučného konania vedeného jej právnymi predchodcami má zásadný význam pre
posúdenie otázky vydania nehnuteľnosti a strata reštitučných spisov nemôže byť na jej
ujmu, súdy mali samostatne posúdiť otázku deklarácie vlastníckeho práva jej predchodcov.
Okresný súd a krajský súd tiež odmietli zhodnotiť legalitu znárodnenia
nehnuteľnosti. Sťažovateľka preukazovala, že znárodnenie nehnuteľnosti bolo v príkrom
rozpore s vtedy platným zákonom č. 125/1948 Sb. zo 6. mája 1948 o znárodnění přírodních
léčivých zdrojů a lázní a o začlenění a správě konfiskovaného lázeňského majetku (ďalej len
„zákon č. 125/1948 Zb.“), na základe ktorého sa znárodňovali zoštátnením prírodné liečivé
zdroje, kúpeľný majetok a iný súvisiaci majetok. Nehnuteľnosti takýmto majetkom však
neboli.
II.
1. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie
nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
2. Predmetom súdneho konania je žaloba sťažovateľky (ako navrhovateľky) proti
odporcovi S. l. k. o vydanie nehnuteľnosti – hotela O., predtým vila O. v T. T. - vedenej ako
2 2
parc. č. 368 o výmere 421 ma parc. č. 370 o výmere 4 280 m- na evidenčnom liste č. 191
SG T., k. ú. T. T., o ktorej rozhodovali naposledy okresný súd rozsudkom č. k. 11 C 937/91-
90 zo 6. októbra 1999 a krajský súd rozsudkom č. k. 5 Co 144/00-183 zo 4. septembra 2002.
Okresný súd žalobu zamietol a krajský súd, ktorý rozhodoval o odvolaní sťažovateľky proti
rozsudku okresného súdu, tento rozsudok potvrdil (právoplatnosť nadobudol 20. novembra
2002).
Vzhľadom na princíp subsidiarity pre vzťah ústavného súdu ku všeobecným súdom,
ktorý vyplýva predovšetkým z čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd v tomto prípade posudzuje
iba konanie krajského súdu vedené pod sp. zn. 5 Co 144/00 a jeho rozsudok zo 4. septembra
2002 (doručením tohto rozsudku oprávneným osobám sa stal rozsudok okresného súdu
právoplatným). Sťažovateľka si totiž mohla ochraňovať svoje právo podľa čl. 46 ods. 1
ústavy – ak jej ho mal porušovať okresný súd – na krajskom súde (podaním odvolania proti
rozsudku okresného súdu), a nie na ústavnom súde.
Sťažovateľka si uplatňovala nárok na vydanie nehnuteľnosti z dvoch titulov. Jedným
bol § 6 ods. 1 písm. k) zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o mimosúdnych rehabilitáciách“). To znamená, že
vec v rozhodnom období (od 25. februára 1948 do 1. januára 1990) prešla na štát
znárodnením vykonaným v rozpore s vtedy platnými predpismi. Za oprávnenú osobu sa
považovala podľa § 3 ods. 2 písm. c) citovaného zákona. Druhým titulom bol § 126
Občianskeho zákonníka (ochrana vlastníckeho práva vlastníka).
Zo skutkových zistení krajského súdu (v spojení so skutkovými zisteniami okresného
súdu) vyplýva, že pri nehnuteľnostiach, ktorých vydania sa sťažovateľka domáha, figurovali
pôvodne ako vlastníci L. F. s manželkou P. F. a D. F. (rodičia, resp. strýko J. M., manžela
sťažovateľky, ktorý zomrel v roku 1979 ako bezdetný). V roku 1941 sa však dostali do
dočasnej správy A. M., ktorá ich v roku 1944 aj arizovala (stala sa ich vlastníčkou). Napriek
tomu, že okresný súd uznesením sp. zn. Nc II 708/46 z 22. marca 1948 predbežným
opatrením podľa § 11 ods. 2 zákona č. 128/1946 Zb. zveril nehnuteľnosti do držby a úžitku
pôvodných vlastníkov, neznamenalo to obnovenie ich vlastníctva a k tomuto ani nedošlo.
Podľa § 2 ods. 3 písm. a) až c) zákona č. 125/1948 Zb. boli nehnuteľnosti znárodnené
a podľa § 11 ods. 1 cit. zákona boli odovzdané do správy predchodcu S. l. k. výmerom
ministerstva zdravotníctva z 31. januára 1952 č. 72-242/146-1952. V čase znárodnenia
nehnuteľnosti bola ich vlastníčkou A. M.
K prvému titulu uplatneného nároku sťažovateľkou na základe zákona
o mimosúdnych rehabilitáciách [§ 6 ods. 1 písm. k), § 3 ods. 2 písm. c)] krajský súd
uviedol, že vzhľadom na znenie § 3 ods. 2 označeného zákona sťažovateľka nie je
oprávnenou osobou, ako nesprávne uvádzala. Ak by mala byť takouto osobou, musela by
byť manželkou vlastníka samotného.
Ohľadne druhého titulu podľa § 126 Občianskeho zákonníka krajský súd zdôraznil,
že základným predpokladom úspešnosti rei-vindikačnej žaloby je preukázanie vlastníckeho
práva žalobcu.
Hoci si pôvodní vlastníci uplatnili na základe zákona č. 128/1946 Zb. nárok na
reštitúciu, čoho dôkazom bolo predbežné opatrenie z 22. marca 1948, k vydaniu
rozhodnutia vo veci samej nedošlo, ale naopak, nehnuteľnosti sa stali predmetom
znárodnenia na základe zákona č. 125/1948 Zb. (prešli do vlastníctva štátu zo zákona).
Navrhovateľka spochybňovala platnosť znárodnenia tým, že bolo vykonané v rozpore
s vtedy platnými právnymi predpismi. Krajský súd ale uviedol, že preskúmavať, či
znárodnenie bolo uskutočnené v súlade alebo v rozpore s vtedy platnými predpismi, môže
súd len v konaní o vydanie nehnuteľnosti podľa zákona o mimosúdnych rehabilitáciách
v súvislosti so zisťovaním, či nehnuteľnosti prešli na štát podľa § 6 ods. 1 písm. k).
V danom prípade však vydanie nehnuteľnosti podľa tohto zákona do úvahy neprichádza,
lebo návrh nepodala oprávnená osoba.
Krajský súd potom dospel k záveru, že sťažovateľka v konaní nepreukázala svoje
vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, ktoré žiadala vydať (bolo naopak preukázané, že
vlastníkom týchto nehnuteľností sa stal štát).
3. Predmetom posúdenia ústavného súdu je tvrdenie sťažovateľky o porušení jej
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom a rozsudkom krajského súdu
zo 4. septembra 2002 z dôvodov, ktoré sú v podstate uvedené v časti I v 2. bode
odôvodnenia tohto uznesenia.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Obsahom základného práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup
k súdu, pričom tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať
a rozhodnúť (II. ÚS 88/01). V náleze sp. zn. I. ÚS 13/00 z 10. júla 2001 ústavný súd o. i.
uviedol: „Z postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie
všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného
súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené
závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01).“
Postup krajského súdu a jeho rozsudok zo 4. septembra 2002, ktorým potvrdil
zamietajúci rozsudok okresného súdu zo 6. októbra 1999 o žalobe sťažovateľky o vydanie
nehnuteľnosti – z dôvodov, že nie je oprávnenou osobou podľa § 3 ods. 2 písm. c) zákona
o mimosúdnych rehabilitáciách a nepreukázala svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti – nie
sú svojvoľné a ani zjavne neodôvodnené, a preto nie je daná právomoc ústavného súdu, aby
vstupoval do konania alebo rozhodovania krajského súdu. Pre nedostatok právomoci
ústavného súdu na prerokovanie sťažnosti sťažovateľky bola táto odmietnutá podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Právomoc ústavného súdu podľa v súčasnosti platnej právnej úpravy (čl. 127 ústavy
a § 49 a nasl. zákona o ústavnom súde) mu neumožňuje, aby sa podieľal na náprave
historických krívd, ktoré nastali zásahmi do majetku právnych predchodcov sťažovateľky
v minulosti a neboli odčinené (dočasná správa, arizácia, znárodnenie).
Po odmietnutí sťažnosti už potom neprichádzalo do úvahy, aby ústavný súd
rozhodoval o návrhu sťažovateľky na odloženie vykonateľnosti rozsudku krajského súdu zo
4. septembra 2002 podľa § 52 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. februára 2003