Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 47/03

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte na neverejnom zasadnutí 5. februára 2003

predbežne prerokoval sťažnosť A. M., bytom B., zastúpenej advokátkou Mgr. R. Z., B., pre

namietané porušenie základného práva podľa

postupom Okresného súdu v Trenčíne a Krajského súdu v Trenčíne vo veci vedenej na

Okresnom súde v Trenčíne pod sp. zn. a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. M. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej

republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Podaním označeným ako „Sťažnosť podľa “,

ktoré bolo podané poštou 20. januára 2003, sa A. M. (ďalej len „sťažovateľka“) domáhala,

aby Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) rozhodol, že:

„Právo A. M. na súdnu a inú právnu ochranu podľa Slovenskej

republiky bolo postupom Okresného súdu v Trenčíne a Krajského súdu v Trenčíne vo veci

vedenej pod sp. zn. 11 C 937/91 porušené.

Zároveň navrhujem, aby Ústavný súd Slovenskej republiky v prípade, že vyhovie tejto

sťažnosti, v zmysle vrátil vec vedenú pod sp. zn.

11 C 937/91 na ďalšie konanie.“

Sťažovateľka podala taktiež návrh na rozhodnutie o procesných otázkach:

„V súlade s ustanovením o organizácii Ústavného

súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov navrhujem, aby Ústavný súd Slovenskej republiky odložil vykonateľnosť rozsudku

Krajského súdu v Trenčíne č. k. -183, a to z dôvodu, že na základe predmetného

rozhodnutia dochádza k ukončeniu aplikácie uznesenia Okresného súdu v Trenčíne č. k.

-129 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k. -181,

ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 20. 11. 2002. Citovanými uzneseniami bolo zakázané

odporcovi S. l. k. T. T. akýmkoľvek spôsobom nakladať s nehnuteľnosťami z dôvodu

existencie obavy, že by ich pred právoplatným skončením veci scudzil, čím by sa zmarilo

celé konanie.“

2. Sťažovateľka uviedla, že vo veci o vydanie nehnuteľnosti bolo jej právo na súdnu

a inú právnu ochranu podľa (ďalej len „“)

porušené postupom Okresného súdu v Trenčíne (ďalej len „okresný súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len

„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. z dvoch hlavných dôvodov.

Okresný súd sa vôbec nezaoberal otázkou „zákonnosti nadobudnutia vlastníckeho

práva k nehnuteľnostiam štátom, neskôr právnym predchodcom S. l. k. T. T.“ (ďalej len

„S. l. k.“) a krajský súd sa touto otázkou odmietol zaoberať. Hoci zo spisového materiálu je

zrejmé, že jej právni predchodcovia si v zmysle zákona č. 128/1946 Sb. zo 16. mája 1946

o neplatnosti některých majetkově-právních jednání z doby nesvobody a o nárocích z této

neplatnosti a z jiných zásahů do majetku vzcházejících (ďalej len „“)

uplatnili v rámci reštitúcie nárok na vrátenie nehnuteľnosti, výsledok reštitučného konania

nebol obom súdom známy, pretože príslušné reštitučné spisové materiály sa stratili

(nesplnenie povinností súdov podľa § 6 a nasl. zákona Slovenskej národnej rady

č. o archívnictve v znení neskorších predpisov). V dôsledku toho súdy dospeli

k záveru, že vlastnícke právo jej právnym predchodcom obnovené nebolo. Keďže výsledok

reštitučného konania vedeného jej právnymi predchodcami má zásadný význam pre

posúdenie otázky vydania nehnuteľnosti a strata reštitučných spisov nemôže byť na jej

ujmu, súdy mali samostatne posúdiť otázku deklarácie vlastníckeho práva jej predchodcov.

Okresný súd a krajský súd tiež odmietli zhodnotiť legalitu znárodnenia

nehnuteľnosti. Sťažovateľka preukazovala, že znárodnenie nehnuteľnosti bolo v príkrom

rozpore s vtedy platným zákonom č. 125/1948 Sb. zo 6. mája 1948 o znárodnění přírodních

léčivých zdrojů a lázní a o začlenění a správě konfiskovaného lázeňského majetku (ďalej len

„“), na základe ktorého sa znárodňovali zoštátnením prírodné liečivé

zdroje, kúpeľný majetok a iný súvisiaci majetok. Nehnuteľnosti takýmto majetkom však

neboli.

II.

1. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie

nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

2. Predmetom súdneho konania je žaloba sťažovateľky (ako navrhovateľky) proti

odporcovi S. l. k. o vydanie nehnuteľnosti – hotela O., predtým vila O. v T. T. - vedenej ako

2 2

parc. č. 368 o výmere 421 ma parc. č. 370 o výmere 4 280 m- na evidenčnom liste č. 191

SG T., k. ú. T. T., o ktorej rozhodovali naposledy okresný súd rozsudkom č. k. 11 C 937/91-

90 zo 6. októbra 1999 a krajský súd rozsudkom č. k. -183 zo 4. septembra 2002.

Okresný súd žalobu zamietol a krajský súd, ktorý rozhodoval o odvolaní sťažovateľky proti

rozsudku okresného súdu, tento rozsudok potvrdil (právoplatnosť nadobudol 20. novembra

2002).

Vzhľadom na princíp subsidiarity pre vzťah ústavného súdu ku všeobecným súdom,

ktorý vyplýva predovšetkým z , ústavný súd v tomto prípade posudzuje

iba konanie krajského súdu vedené pod sp. zn. a jeho rozsudok zo 4. septembra

2002 (doručením tohto rozsudku oprávneným osobám sa stal rozsudok okresného súdu

právoplatným). Sťažovateľka si totiž mohla ochraňovať svoje právo podľa čl. 46 ods. 1

– ak jej ho mal porušovať okresný súd – na krajskom súde (podaním odvolania proti

rozsudku okresného súdu), a nie na ústavnom súde.

Sťažovateľka si uplatňovala nárok na vydanie nehnuteľnosti z dvoch titulov. Jedným

bol o mimosúdnych rehabilitáciách v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o mimosúdnych rehabilitáciách“). To znamená, že

vec v rozhodnom období (od 25. februára 1948 do 1. januára 1990) prešla na štát

znárodnením vykonaným v rozpore s vtedy platnými predpismi. Za oprávnenú osobu sa

považovala podľa § 3 ods. 2 písm. c) citovaného zákona. Druhým titulom bol § 126

(ochrana vlastníckeho práva vlastníka).

Zo skutkových zistení krajského súdu (v spojení so skutkovými zisteniami okresného

súdu) vyplýva, že pri nehnuteľnostiach, ktorých vydania sa sťažovateľka domáha, figurovali

pôvodne ako vlastníci L. F. s manželkou P. F. a D. F. (rodičia, resp. strýko J. M., manžela

sťažovateľky, ktorý zomrel v roku 1979 ako bezdetný). V roku 1941 sa však dostali do

dočasnej správy A. M., ktorá ich v roku 1944 aj arizovala (stala sa ich vlastníčkou). Napriek

tomu, že okresný súd uznesením sp. zn. z 22. marca 1948 predbežným

opatrením podľa zveril nehnuteľnosti do držby a úžitku

pôvodných vlastníkov, neznamenalo to obnovenie ich vlastníctva a k tomuto ani nedošlo.

Podľa až c) boli nehnuteľnosti znárodnené

a podľa § 11 ods. 1 cit. zákona boli odovzdané do správy predchodcu S. l. k. výmerom

ministerstva zdravotníctva z 31. januára 1952 č. 72-242/146-1952. V čase znárodnenia

nehnuteľnosti bola ich vlastníčkou A. M.

K prvému titulu uplatneného nároku sťažovateľkou na základe zákona

o mimosúdnych rehabilitáciách [§ 6 ods. 1 písm. k), § 3 ods. 2 písm. c)] krajský súd

uviedol, že vzhľadom na znenie § 3 ods. 2 označeného zákona sťažovateľka nie je

oprávnenou osobou, ako nesprávne uvádzala. Ak by mala byť takouto osobou, musela by

byť manželkou vlastníka samotného.

Ohľadne druhého titulu podľa krajský súd zdôraznil,

že základným predpokladom úspešnosti rei-vindikačnej žaloby je preukázanie vlastníckeho

práva žalobcu.

Hoci si pôvodní vlastníci uplatnili na základe nárok na

reštitúciu, čoho dôkazom bolo predbežné opatrenie z 22. marca 1948, k vydaniu

rozhodnutia vo veci samej nedošlo, ale naopak, nehnuteľnosti sa stali predmetom

znárodnenia na základe (prešli do vlastníctva štátu zo zákona).

Navrhovateľka spochybňovala platnosť znárodnenia tým, že bolo vykonané v rozpore

s vtedy platnými právnymi predpismi. Krajský súd ale uviedol, že preskúmavať, či

znárodnenie bolo uskutočnené v súlade alebo v rozpore s vtedy platnými predpismi, môže

súd len v konaní o vydanie nehnuteľnosti podľa zákona o mimosúdnych rehabilitáciách

v súvislosti so zisťovaním, či nehnuteľnosti prešli na štát podľa § 6 ods. 1 písm. k).

V danom prípade však vydanie nehnuteľnosti podľa tohto zákona do úvahy neprichádza,

lebo návrh nepodala oprávnená osoba.

Krajský súd potom dospel k záveru, že sťažovateľka v konaní nepreukázala svoje

vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, ktoré žiadala vydať (bolo naopak preukázané, že

vlastníkom týchto nehnuteľností sa stal štát).

3. Predmetom posúdenia ústavného súdu je tvrdenie sťažovateľky o porušení jej

práva na súdnu ochranu podľa postupom a rozsudkom krajského súdu

zo 4. septembra 2002 z dôvodov, ktoré sú v podstate uvedené v časti I v 2. bode

odôvodnenia tohto uznesenia.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Obsahom základného práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup

k súdu, pričom tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať

a rozhodnúť (). V náleze sp. zn. z 10. júla 2001 ústavný súd o. i.

uviedol: „Z postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného

súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (mutatis mutandis , , , ).“

Postup krajského súdu a jeho rozsudok zo 4. septembra 2002, ktorým potvrdil

zamietajúci rozsudok okresného súdu zo 6. októbra 1999 o žalobe sťažovateľky o vydanie

nehnuteľnosti – z dôvodov, že nie je oprávnenou osobou podľa § 3 ods. 2 písm. c) zákona

o mimosúdnych rehabilitáciách a nepreukázala svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti – nie

sú svojvoľné a ani zjavne neodôvodnené, a preto nie je daná právomoc ústavného súdu, aby

vstupoval do konania alebo rozhodovania krajského súdu. Pre nedostatok právomoci

ústavného súdu na prerokovanie sťažnosti sťažovateľky bola táto odmietnutá podľa § 25

ods. 2 .

Právomoc ústavného súdu podľa v súčasnosti platnej právnej úpravy (

a a nasl. ) mu neumožňuje, aby sa podieľal na náprave

historických krívd, ktoré nastali zásahmi do majetku právnych predchodcov sťažovateľky

v minulosti a neboli odčinené (dočasná správa, arizácia, znárodnenie).

Po odmietnutí sťažnosti už potom neprichádzalo do úvahy, aby ústavný súd

rozhodoval o návrhu sťažovateľky na odloženie vykonateľnosti rozsudku krajského súdu zo

4. septembra 2002 podľa .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. februára 2003