Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 278/03

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. decembra

2003 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. B. M., H., ktorou namieta porušenie svojho

práva na zachovanie osobnej cti a dobrej povesti podľa Slovenskej

republiky, práva podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť podľa

Slovenskej republiky, práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. , Ndob 401/03 zo 7. augusta 2003 a uznesením Krajského súdu v

Košiciach č. k. -356 z 12. mája 2003, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. B. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. októbra

2003 doručená sťažnosť JUDr. B. M., H., (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta

porušenie svojho práva na zachovanie osobnej cti a dobrej povesti podľa čl. 19 ods. 1

(ďalej len „“), práva podnikať a uskutočňovať inú

zárobkovú činnosť podľa , práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

a práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

ods. 2 uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. , Ndob 401/03 zo 7. augusta 2003 a uznesením Krajského súdu v

Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. -356 z 12. mája 2003.

Porušenie svojich práv vidí navrhovateľ v nasledovnom, ním opísanom skutkovom

stave.

Krajský súd podľa o konkurze a vyrovnaní v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze a vyrovnaní“) uznesením č. k.

-356 z 12. mája 2003 zbavil sťažovateľa funkcie správcu konkurznej podstaty

úpadcu BUKÓZA, a. s., Hencovská, Vranov nad Topľou a do tejto funkcie ustanovil inú

osobu. Krajský súd pritom hodnotil niektoré právne kroky sťažovateľa vo funkcii

konkurzného správcu ako nekvalifikované a konštatoval okrem iného, že tento

nerešpektoval právoplatné a vykonateľné rozhodnutie krajského súdu. Sťažovateľ tvrdí, že

dôvody, o ktoré krajský súd oprel svoje uvedené uznesenie, sú nepravdivé, čo rozsiahle

odôvodňuje. Ďalej uvádza, že z funkcie správcu konkurznej podstaty mohol byť odvolaný

iba na schôdzi veriteľov, čo sa v jeho prípade nestalo. Táto schôdza sa koná na súde, resp.

pred súdom, a zvolať ju môže len konkurzný súd.

Proti uzneseniu krajského súdu č. k. -356 podal sťažovateľ odvolanie.

Dôvody odvolania sú v zásade obdobné ako tie, ktoré uviedol v ústavnej sťažnosti. Zároveň

s odvolaním vzniesol sťažovateľ námietku predpojatosti voči sudcovi konajúcemu

v konkurznom konaní sp. zn. , ktorú odôvodnil jeho údajným pomerom k veci aj

k účastníkom konania. Pomer k veci mal vyplývať hlavne z nesprávneho vedenia

konkurzného konania. Pomer k účastníkom konania mal spočívať hlavne v tolerovaní

nevýhodného predaja pohľadávok úpadcu dcére predchádzajúcej správkyne konkurznej

podstaty a v známosti sudcu s jedným z konateľov úpadcu z minulého pracoviska.

Najvyšší súd o odvolaní sťažovateľa aj o vznesenej námietke zaujatosti rozhodol

7. augusta 2003 uznesením sp. zn. , Ndob 401/03, ktorým uznesenie krajského

súdu č. k. -356 potvrdil a rozhodol, že konkurzný sudca nie je vylúčený

z prejednávania a rozhodovania v danej veci. Podľa prezenčnej pečiatky bolo toto uznesenie

doručené krajskému súdu 4. septembra 2003 a sťažovateľ uvádza, že jemu bolo doručené

16. septembra 2003.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného tvrdí: „Najvyšší súd týmto svojim rozhodnutím

jednak znemožnil účastníkom tohto konkurzného konania, teda veriteľom, ale aj

vtedajšiemu správcovi tohto úpadcu BUKÓZA, a. s. Vranov nad Topľou v konkurze

JUDr. B. M. riadne konať pred súdom v zmysle ust. , písm. f) , a to podľa

zákona, konkrétne v zmysle ust. § 8 ods. 5 ZKV a uplatniť a využiť ich zákonné práva na

schôdzi konkurzných veriteľov.“ Sťažovateľ opakovane tvrdí, že im postupom krajského

a najvyššieho súdu bolo znemožnené uplatňovať svoje práva pred súdom.

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd deklaroval porušenie jeho uvedených ústavných

práv, zrušil rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. , Ndob 401/03 a uznesenie

krajského súdu č. k. -356, vrátil vec na ďalšie konanie a tak obnovil stav pred

porušením jeho základných práv a slobôd. Zároveň žiada priznanie primeraného finančného

zadosťučinenia v bližšie neurčenej výške z dôvodu straty klientov a odloženie

vykonateľnosti napadnutých súdnych rozhodnutí.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd preto preskúmal opodstatnenosť predloženej sťažnosti v naznačenom

smere, t. j. možnosť preukázania príčinnej súvislosti medzi postupom vyššie uvedených

súdnych orgánov vyúsťujúcim do zbavenia sťažovateľa funkcie správcu konkurznej

podstaty v konkurznom konaní sp. zn. a základnými ústavnými právami,

porušenie ktorých sťažovateľ v sťažnosti namietal.

Zo stabilnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že o zjavnej neopodstatnenosti

sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec

dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu

a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo. Za zjavne neopodstatnenú je preto

možné považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na

ďalšie konanie (napr. , ).

Konkurzné konanie ako každé iné súdne konanie je autonómne v tom, že postupovať

v ňom, robiť úkony a iným spôsobom ovplyvňovať jeho priebeh môže len súd, na ktorom

konkurzné konanie prebieha, a len v rámci tohto konania. Do súdneho konania nemôže

zasahovať žiaden iný súd, s výnimkou súdu rozhodujúceho o opravnom prostriedku (ale ani

ten istý súd v rámci iného konania). Usmerňovať činnosť správcu konkurznej podstaty môže

súd len v rámci konkrétneho konkurzného konania.

Správca nie je v konkurznom konaní v pozícii účastníka konania, ale je len osobou na

konaní zúčastnenou. V postavení účastníka konania je správca len v prípade, ak ide

o konanie, v ktorom sa rozhoduje o zbavení jeho funkcie, pričom mu patrí právo opravného

prostriedku proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa, ktorým bol zbavený funkcie správcu

uznesenie najvyššieho súdu zo 14. mája 2001 sp. zn. ).

Podľa § 8 ods. 5 zákona o konkurze a vyrovnaní môže súd zbaviť správcu jeho

funkcie na návrh úpadcu, samotného správcu alebo z vlastného podnetu za predpokladu, že

sú na to dôležité dôvody. Súd rozhoduje uznesením, proti ktorému je prípustné odvolanie.

Podľa aplikovateľnej judikatúry všeobecných súdov za dôležitý dôvod, pre ktorý

môže súd aj bez návrhu zbaviť správcu funkcie, je potrebné považovať tiež celkovú

nečinnosť správcu alebo jeho čiastočnú nečinnosť, spočívajúcu napr. v tom, že nereaguje na

výzvy súdu alebo podľa nich nepostupuje (uznesenie najvyššieho súdu z 28. marca

2002 sp. zn. ).

Sťažovateľ namietal, že správcu môže súd ustanoviť do funkcie, resp. tejto funkcie

zbaviť len po predchádzajúcom rozhodnutí schôdze veriteľov. Podľa neho to vyplýva z § 8

ods. 5 zákona o konkurze a vyrovnaní.

Najvyšší súd už rozhodol, že ustanovenie správcu do funkcie patrí do právomoci

súdu. Nová úprava ustanovenia § 8 ods. 5 zákona o konkurze a vyrovnaní (účinná od

1. augusta 2000) ustanovuje postup pri zbavení funkcie správcu a poukazom na ustanovenie

§ 9 ods. 3 zákona aj pri zbavení funkcie osobitného správcu (uznesenie najvyššieho súdu z

30. marca 2001 sp. zn. ). V citovanom rozhodnutí konštatoval, že pokiaľ súd

prvého stupňa zbavil správcu jeho funkcie, musel potom súčasne ustanoviť nového správcu,

aby konkurzná podstata nebola po určitú dobu bez správcu, ako by sa mohlo reálne stať

v prípade, ktorého sa dovoláva sťažovateľ, teda do doby, kým by o novom správcovi

rozhodla schôdza konkurzných veriteľov, a ktorého by súd ustanovil na tejto schôdzi. Ak

v danom prípade bude zvolaná schôdza konkurzných veriteľov a za podmienok

ustanovených zákonom bude schválený nový správca konkurznej podstaty, súd prvého

stupňa ho na tejto schôdzi ustanoví, a tým funkcia doterajšieho správcu zanikne (uznesenie

najvyššieho súdu z 28. júna 2001 sp. zn. ).

Ústavný súd akceptuje judikatúru najvyššieho súdu a na nej založené rozhodnutie,

ktoré je v súlade s . Vychádza pritom z tohto, že k odopretiu súdnej ochrany

nedochádza, ak osobe bolo umožnené domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho

práva na všetkých stupňoch všeobecných súdov za predpokladu, že tieto súdy riadne vo veci

konali a rozhodli (, , ).

V ustanovení § 8 ods. 5 zákona o konkurze a vyrovnaní je, aj keď nejasne

a systematicky nevhodne usporiadaný, upravený aj postup pri „odvolávaní“ a menovaní

správcu konkurznými veriteľmi. Len zo zámeru novely zákona o konkurze a vyrovnaní je

možné prísť k záveru, že ustanovenie nového správcu schôdzou konkurzných veriteľov je

samostatným spôsobom ustanovenia správcu v zásade nezávislým na vôli a činnosti súdu.

Text ods. 5 tretej vety citovaného ustanovenia znamená, že súd ustanoví nového správcu aj

na základe rozhodnutia schôdze konkurzných veriteľov. Na schôdzi konkurzných veriteľov

môže navrhnúť prítomný konkurzný veriteľ alebo prítomní konkurzní veritelia, ktorých

súčet pohľadávok predstavuje najmenej 30% pohľadávok počítaných podľa výšky

pohľadávok, schválenie nového správcu. Na schválenie tohto návrhu je potrebná

dvojtretinová väčšina prítomných alebo riadne zastúpených konkurzných veriteľov

počítaných podľa výšky pohľadávok (§ 10 ods. 6). Ak schôdza konkurzných veriteľov

schváli návrh na ustanovenie nového správcu, súd je povinný (vyplýva to z dikcie „súd

ustanoví“) ustanoviť nového správcu na základe rozhodnutia schôdze konkurzných

veriteľov, a to priamo na tejto schôdzi. Súd v takom prípade ustanoví nového správcu

uznesením, pričom nerozhoduje o zbavení funkcie doterajšieho správcu, pretože tomu

zaniká funkcia ex lege rozhodnutím schôdze konkurzných veriteľov. Súd doručí uznesenie

doterajšiemu správcovi, novému správcovi a zverejní ho na úradnej tabuli súdu.

Pre všetky spôsoby odvolávania správcu (iný je postup vo vyrovnávacom konaní)

platí, že zbavením funkcie správcu nezaniká správcova zodpovednosť za činnosť počas

výkonu funkcie. Účinky doteraz vykonaných úkonov zostávajú zachované. Správca, ktorý

bol zbavený funkcie, má povinnosť riadne informovať nového správcu a odovzdať mu

všetky doklady.

III.

Podľa ods. každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky. Právo na prístup k súdnej ochrane však nemá a nemôže

mať absolútnu povahu. Účelom citovaného článku je zaručiť každému prístup

k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Právo zaručené čl. 46 ods. 1

umožňuje každému, aby sa po splnení predpokladov ustanovených zákonom stal

účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd musí

osobe (právnickej aj fyzickej) umožniť stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými

oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú.

Zo zákona o konkurze a vyrovnaní vyplývajú pre ustanoveného správcu konkurznej

podstaty určité povinnosti a súd je zasa oprávnený vyžiadať si od správcu správu

a vysvetlenie, nahliadať do účtov a pod. (§ 12 zákona o konkurze a vyrovnaní). V danom

prípade bola podľa sťažnosti a jej príloh dôvodom na zbavenie funkcie tá skutočnosť, že

sťažovateľ ako konkurzný správca vo viacerých smeroch nepostupoval podľa ustanovenia

§ 8 ods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní (odstupovanie od zmlúv, na ktoré dal súd súhlas

pri speňažovaní majetku úpadcu, nepodávanie informácií súdu o týchto skutočnostiach).

Ústavný súd na základe vyššie uvedeného konštatuje, že súd nesporne aj bez návrhu

môže zbaviť správcu funkcie. Dôvody, ktoré uviedol krajský súd vo svojom uznesení,

nesporne považoval za dôležité, keď pristúpil k takému právnemu riešeniu. Správca ako

účastník konania (pretože ide o konanie, v ktorom sa rozhoduje o zbavení jeho funkcie)

využil právo podať opravný prostriedok, odvolanie, proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa,

ktorým bol zbavený funkcie správcu. Odvolací súd sa v predmetnej veci napriek tomu

stotožnil so záverom súdu prvého stupňa.

Sťažovateľ požaduje, aby ústavný súd inak hodnotil závery, ku ktorým dospel

krajský súd a najvyšší súd v spojitosti so zbavením jeho funkcie správcu konkurznej

podstaty. Na iné právne hodnotenie a zmenu právnych názorov všeobecných súdov

utváraných pri ich zákonných postupoch ústavný súd však nie je oprávnený. Ústavný súd je

oprávnený aj povinný posúdiť prípadnú neústavnosť konania alebo rozhodovania

všeobecných súdov, t. j. či v konaní pred nimi nedošlo k porušeniu ústavnoprocesných

princípov ( až 50 ) alebo či ich rozhodnutia nie sú svojvoľné. Takto vymedzená

právomoc ústavného súdu však nemá za následok vznik oprávnenia a povinnosti

prehodnocovať právne názory všeobecných súdov, ku ktorým tieto súdy dospeli na základe

výkladu a používania zákonov (podobne aj , ).

Postup krajského súdu a najvyššieho súdu v predmetnej veci sťažovateľa nemožno

pokladať za prejav ich svojvôle a nemožno ho pokladať za postup poškodzujúci záujmy

konkurzných veriteľov a znemožňujúci im riadne využívať a uplatňovať ich zákonné práva

na schôdzi konkurzných veriteľov. Výklad dotknutých zákonných ustanovení prezentovaný

sťažovateľom vedie k obchádzaniu účelu zákona o konkurze a vyrovnaní. Jeho dôsledkom

je, že súd by nemohol reálne uplatňovať svoju právomoc v rámci dohliadacej povinnosti

vyplývajúcej z ustanovenia § 12 zákona o konkurze a vyrovnaní. Ak by však najbližšia

schôdza konkurzných veriteľov schválila nového správcu, súd je povinný ustanoviť nového

správcu na základe rozhodnutia schôdze konkurzných veriteľov priamo na tejto schôdzi.

Ak teda zákonodarca priznal súdu právo zbaviť správcu jeho funkcie, tak treba aj § 8 ods. 5

zákona o konkurze a vyrovnaní vykladať tak, aby takéto rozhodnutie súdu mohlo

nadobudnúť právoplatnosť.

Na základe týchto skutočností ústavný súd dospel k záveru o nedostatku príčinnej

súvislosti medzi konaním krajského súdu a najvyššieho súdu a možným porušením

základného práva sťažovateľa upraveného v , ale tiež aj v

v predmetnom konkurznom konaní a v nadväznosti na to k záveru o zjavnej

neopodstatnenosti tejto časti sťažnosti sťažovateľa.

Keďže postupom súdneho orgánu, ktorý koná v súlade s príslušnými

procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi, nemôže dôjsť z titulu zbavenia funkcie

správcu v konkurznom konaní k sťažovateľom namietanému porušeniu základných práv

alebo slobôd – v okolnostiach prípadu práva na zachovanie osobnej cti a dobrej povesti

podľa a práva podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť podľa

, bolo treba sťažnosť aj v tejto časti odmietnuť ako zjavne

neopodstatnenú.

V časti týkajúcej sa porušenia sťažovateľových práv rozhodnutím o námietke

zaujatosti konkurzného sudcu (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. , Ndob

401/03 zo 7. augusta 2003) je sťažovateľova sťažnosť taktiež zjavne neopodstatnená.

Najvyšší súd o jeho námietke zaujatosti rozhodol, čiže nedošlo k denegatio iustitie.

Rozhodnutie najvyššieho súdu o námietke zaujatosti konajúceho sudcu nie je arbitrárne.

Naviac, po vznesení námietky zaujatosti už namietaný sudca vo veci nekonal.

Vzhľadom na vyššie uvedené ústavný súd už nerozhodoval o návrhu na odloženie

vykonateľnosti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. , Ndob 401/03

zo 7. augusta 2003 a uznesenia krajského súdu č. k. -356 z 12. mája 2003. Tiež

bolo už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa na

rozhodnutie ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti

tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. decembra 2003