Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 278/03
PDF · 173.87 KB
No categories available
III. ÚS 278/03
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. decembra
2003 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. B. M., H., ktorou namieta porušenie svojho
práva na zachovanie osobnej cti a dobrej povesti podľa čl. 19 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, práva podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť podľa čl. 35 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 3 Obo 161/03, Ndob 401/03 zo 7. augusta 2003 a uznesením Krajského súdu v
Košiciach č. k. 1 K 295/98-356 z 12. mája 2003, a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť JUDr. B. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. októbra
2003 doručená sťažnosť JUDr. B. M., H., (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta
porušenie svojho práva na zachovanie osobnej cti a dobrej povesti podľa čl. 19 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podnikať a uskutočňovať inú
zárobkovú činnosť podľa čl. 35 ods. 1 ústavy, práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 3 Obo 161/03, Ndob 401/03 zo 7. augusta 2003 a uznesením Krajského súdu v
Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 1 K 295/98-356 z 12. mája 2003.
Porušenie svojich práv vidí navrhovateľ v nasledovnom, ním opísanom skutkovom
stave.
Krajský súd podľa § 8 ods. 5 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze a vyrovnaní“) uznesením č. k.
1 K 295/98-356 z 12. mája 2003 zbavil sťažovateľa funkcie správcu konkurznej podstaty
úpadcu BUKÓZA, a. s., Hencovská, Vranov nad Topľou a do tejto funkcie ustanovil inú
osobu. Krajský súd pritom hodnotil niektoré právne kroky sťažovateľa vo funkcii
konkurzného správcu ako nekvalifikované a konštatoval okrem iného, že tento
nerešpektoval právoplatné a vykonateľné rozhodnutie krajského súdu. Sťažovateľ tvrdí, že
dôvody, o ktoré krajský súd oprel svoje uvedené uznesenie, sú nepravdivé, čo rozsiahle
odôvodňuje. Ďalej uvádza, že z funkcie správcu konkurznej podstaty mohol byť odvolaný
iba na schôdzi veriteľov, čo sa v jeho prípade nestalo. Táto schôdza sa koná na súde, resp.
pred súdom, a zvolať ju môže len konkurzný súd.
Proti uzneseniu krajského súdu č. k. 1 K 295/98-356 podal sťažovateľ odvolanie.
Dôvody odvolania sú v zásade obdobné ako tie, ktoré uviedol v ústavnej sťažnosti. Zároveň
s odvolaním vzniesol sťažovateľ námietku predpojatosti voči sudcovi konajúcemu
v konkurznom konaní sp. zn. 1 K 295/98, ktorú odôvodnil jeho údajným pomerom k veci aj
k účastníkom konania. Pomer k veci mal vyplývať hlavne z nesprávneho vedenia
konkurzného konania. Pomer k účastníkom konania mal spočívať hlavne v tolerovaní
nevýhodného predaja pohľadávok úpadcu dcére predchádzajúcej správkyne konkurznej
podstaty a v známosti sudcu s jedným z konateľov úpadcu z minulého pracoviska.
Najvyšší súd o odvolaní sťažovateľa aj o vznesenej námietke zaujatosti rozhodol
7. augusta 2003 uznesením sp. zn. 3 Obo 161/03, Ndob 401/03, ktorým uznesenie krajského
súdu č. k. 1 K 295/98-356 potvrdil a rozhodol, že konkurzný sudca nie je vylúčený
z prejednávania a rozhodovania v danej veci. Podľa prezenčnej pečiatky bolo toto uznesenie
doručené krajskému súdu 4. septembra 2003 a sťažovateľ uvádza, že jemu bolo doručené
16. septembra 2003.
Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného tvrdí: „Najvyšší súd týmto svojim rozhodnutím
jednak znemožnil účastníkom tohto konkurzného konania, teda veriteľom, ale aj
vtedajšiemu správcovi tohto úpadcu BUKÓZA, a. s. Vranov nad Topľou v konkurze
JUDr. B. M. riadne konať pred súdom v zmysle ust. § 237, písm. f) O. s. p., a to podľa
zákona, konkrétne v zmysle ust. § 8 ods. 5 ZKV a uplatniť a využiť ich zákonné práva na
schôdzi konkurzných veriteľov.“ Sťažovateľ opakovane tvrdí, že im postupom krajského
a najvyššieho súdu bolo znemožnené uplatňovať svoje práva pred súdom.
Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd deklaroval porušenie jeho uvedených ústavných
práv, zrušil rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obo 161/03, Ndob 401/03 a uznesenie
krajského súdu č. k. 1 K 295/98-356, vrátil vec na ďalšie konanie a tak obnovil stav pred
porušením jeho základných práv a slobôd. Zároveň žiada priznanie primeraného finančného
zadosťučinenia v bližšie neurčenej výške z dôvodu straty klientov a odloženie
vykonateľnosti napadnutých súdnych rozhodnutí.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd preto preskúmal opodstatnenosť predloženej sťažnosti v naznačenom
smere, t. j. možnosť preukázania príčinnej súvislosti medzi postupom vyššie uvedených
súdnych orgánov vyúsťujúcim do zbavenia sťažovateľa funkcie správcu konkurznej
podstaty v konkurznom konaní sp. zn. 1 K 295/98 a základnými ústavnými právami,
porušenie ktorých sťažovateľ v sťažnosti namietal.
Zo stabilnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že o zjavnej neopodstatnenosti
sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec
dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre
nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu
a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo. Za zjavne neopodstatnenú je preto
možné považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného práva, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na
ďalšie konanie (napr. II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02).
Konkurzné konanie ako každé iné súdne konanie je autonómne v tom, že postupovať
v ňom, robiť úkony a iným spôsobom ovplyvňovať jeho priebeh môže len súd, na ktorom
konkurzné konanie prebieha, a len v rámci tohto konania. Do súdneho konania nemôže
zasahovať žiaden iný súd, s výnimkou súdu rozhodujúceho o opravnom prostriedku (ale ani
ten istý súd v rámci iného konania). Usmerňovať činnosť správcu konkurznej podstaty môže
súd len v rámci konkrétneho konkurzného konania.
Správca nie je v konkurznom konaní v pozícii účastníka konania, ale je len osobou na
konaní zúčastnenou. V postavení účastníka konania je správca len v prípade, ak ide
o konanie, v ktorom sa rozhoduje o zbavení jeho funkcie, pričom mu patrí právo opravného
prostriedku proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa, ktorým bol zbavený funkcie správcu
uznesenie najvyššieho súdu zo 14. mája 2001 sp. zn. 7 Obo 109/2001).
Podľa § 8 ods. 5 zákona o konkurze a vyrovnaní môže súd zbaviť správcu jeho
funkcie na návrh úpadcu, samotného správcu alebo z vlastného podnetu za predpokladu, že
sú na to dôležité dôvody. Súd rozhoduje uznesením, proti ktorému je prípustné odvolanie.
Podľa aplikovateľnej judikatúry všeobecných súdov za dôležitý dôvod, pre ktorý
môže súd aj bez návrhu zbaviť správcu funkcie, je potrebné považovať tiež celkovú
nečinnosť správcu alebo jeho čiastočnú nečinnosť, spočívajúcu napr. v tom, že nereaguje na
výzvy súdu alebo podľa nich nepostupuje (uznesenie najvyššieho súdu z 28. marca
2002 sp. zn. 5 Obo 52/2002).
Sťažovateľ namietal, že správcu môže súd ustanoviť do funkcie, resp. tejto funkcie
zbaviť len po predchádzajúcom rozhodnutí schôdze veriteľov. Podľa neho to vyplýva z § 8
ods. 5 zákona o konkurze a vyrovnaní.
Najvyšší súd už rozhodol, že ustanovenie správcu do funkcie patrí do právomoci
súdu. Nová úprava ustanovenia § 8 ods. 5 zákona o konkurze a vyrovnaní (účinná od
1. augusta 2000) ustanovuje postup pri zbavení funkcie správcu a poukazom na ustanovenie
§ 9 ods. 3 zákona aj pri zbavení funkcie osobitného správcu (uznesenie najvyššieho súdu z
30. marca 2001 sp. zn. 7 Obo 55/01). V citovanom rozhodnutí konštatoval, že pokiaľ súd
prvého stupňa zbavil správcu jeho funkcie, musel potom súčasne ustanoviť nového správcu,
aby konkurzná podstata nebola po určitú dobu bez správcu, ako by sa mohlo reálne stať
v prípade, ktorého sa dovoláva sťažovateľ, teda do doby, kým by o novom správcovi
rozhodla schôdza konkurzných veriteľov, a ktorého by súd ustanovil na tejto schôdzi. Ak
v danom prípade bude zvolaná schôdza konkurzných veriteľov a za podmienok
ustanovených zákonom bude schválený nový správca konkurznej podstaty, súd prvého
stupňa ho na tejto schôdzi ustanoví, a tým funkcia doterajšieho správcu zanikne (uznesenie
najvyššieho súdu z 28. júna 2001 sp. zn. 7 Obo 126/2001).
Ústavný súd akceptuje judikatúru najvyššieho súdu a na nej založené rozhodnutie,
ktoré je v súlade s ústavou. Vychádza pritom z tohto, že k odopretiu súdnej ochrany
nedochádza, ak osobe bolo umožnené domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho
práva na všetkých stupňoch všeobecných súdov za predpokladu, že tieto súdy riadne vo veci
konali a rozhodli (II. ÚS 88/01, II. ÚS 38/03, III. ÚS 47/03).
V ustanovení § 8 ods. 5 zákona o konkurze a vyrovnaní je, aj keď nejasne
a systematicky nevhodne usporiadaný, upravený aj postup pri „odvolávaní“ a menovaní
správcu konkurznými veriteľmi. Len zo zámeru novely zákona o konkurze a vyrovnaní je
možné prísť k záveru, že ustanovenie nového správcu schôdzou konkurzných veriteľov je
samostatným spôsobom ustanovenia správcu v zásade nezávislým na vôli a činnosti súdu.
Text ods. 5 tretej vety citovaného ustanovenia znamená, že súd ustanoví nového správcu aj
na základe rozhodnutia schôdze konkurzných veriteľov. Na schôdzi konkurzných veriteľov
môže navrhnúť prítomný konkurzný veriteľ alebo prítomní konkurzní veritelia, ktorých
súčet pohľadávok predstavuje najmenej 30% pohľadávok počítaných podľa výšky
pohľadávok, schválenie nového správcu. Na schválenie tohto návrhu je potrebná
dvojtretinová väčšina prítomných alebo riadne zastúpených konkurzných veriteľov
počítaných podľa výšky pohľadávok (§ 10 ods. 6). Ak schôdza konkurzných veriteľov
schváli návrh na ustanovenie nového správcu, súd je povinný (vyplýva to z dikcie „súd
ustanoví“) ustanoviť nového správcu na základe rozhodnutia schôdze konkurzných
veriteľov, a to priamo na tejto schôdzi. Súd v takom prípade ustanoví nového správcu
uznesením, pričom nerozhoduje o zbavení funkcie doterajšieho správcu, pretože tomu
zaniká funkcia ex lege rozhodnutím schôdze konkurzných veriteľov. Súd doručí uznesenie
doterajšiemu správcovi, novému správcovi a zverejní ho na úradnej tabuli súdu.
Pre všetky spôsoby odvolávania správcu (iný je postup vo vyrovnávacom konaní)
platí, že zbavením funkcie správcu nezaniká správcova zodpovednosť za činnosť počas
výkonu funkcie. Účinky doteraz vykonaných úkonov zostávajú zachované. Správca, ktorý
bol zbavený funkcie, má povinnosť riadne informovať nového správcu a odovzdať mu
všetky doklady.
III.
Podľa čl. 46 ods. ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky. Právo na prístup k súdnej ochrane však nemá a nemôže
mať absolútnu povahu. Účelom citovaného článku ústavy je zaručiť každému prístup
k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Právo zaručené čl. 46 ods. 1
ústavy umožňuje každému, aby sa po splnení predpokladov ustanovených zákonom stal
účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd musí
osobe (právnickej aj fyzickej) umožniť stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými
oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú.
Zo zákona o konkurze a vyrovnaní vyplývajú pre ustanoveného správcu konkurznej
podstaty určité povinnosti a súd je zasa oprávnený vyžiadať si od správcu správu
a vysvetlenie, nahliadať do účtov a pod. (§ 12 zákona o konkurze a vyrovnaní). V danom
prípade bola podľa sťažnosti a jej príloh dôvodom na zbavenie funkcie tá skutočnosť, že
sťažovateľ ako konkurzný správca vo viacerých smeroch nepostupoval podľa ustanovenia
§ 8 ods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní (odstupovanie od zmlúv, na ktoré dal súd súhlas
pri speňažovaní majetku úpadcu, nepodávanie informácií súdu o týchto skutočnostiach).
Ústavný súd na základe vyššie uvedeného konštatuje, že súd nesporne aj bez návrhu
môže zbaviť správcu funkcie. Dôvody, ktoré uviedol krajský súd vo svojom uznesení,
nesporne považoval za dôležité, keď pristúpil k takému právnemu riešeniu. Správca ako
účastník konania (pretože ide o konanie, v ktorom sa rozhoduje o zbavení jeho funkcie)
využil právo podať opravný prostriedok, odvolanie, proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa,
ktorým bol zbavený funkcie správcu. Odvolací súd sa v predmetnej veci napriek tomu
stotožnil so záverom súdu prvého stupňa.
Sťažovateľ požaduje, aby ústavný súd inak hodnotil závery, ku ktorým dospel
krajský súd a najvyšší súd v spojitosti so zbavením jeho funkcie správcu konkurznej
podstaty. Na iné právne hodnotenie a zmenu právnych názorov všeobecných súdov
utváraných pri ich zákonných postupoch ústavný súd však nie je oprávnený. Ústavný súd je
oprávnený aj povinný posúdiť prípadnú neústavnosť konania alebo rozhodovania
všeobecných súdov, t. j. či v konaní pred nimi nedošlo k porušeniu ústavnoprocesných
princípov (čl. 46 až 50 ústavy) alebo či ich rozhodnutia nie sú svojvoľné. Takto vymedzená
právomoc ústavného súdu však nemá za následok vznik oprávnenia a povinnosti
prehodnocovať právne názory všeobecných súdov, ku ktorým tieto súdy dospeli na základe
výkladu a používania zákonov (podobne aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03).
Postup krajského súdu a najvyššieho súdu v predmetnej veci sťažovateľa nemožno
pokladať za prejav ich svojvôle a nemožno ho pokladať za postup poškodzujúci záujmy
konkurzných veriteľov a znemožňujúci im riadne využívať a uplatňovať ich zákonné práva
na schôdzi konkurzných veriteľov. Výklad dotknutých zákonných ustanovení prezentovaný
sťažovateľom vedie k obchádzaniu účelu zákona o konkurze a vyrovnaní. Jeho dôsledkom
je, že súd by nemohol reálne uplatňovať svoju právomoc v rámci dohliadacej povinnosti
vyplývajúcej z ustanovenia § 12 zákona o konkurze a vyrovnaní. Ak by však najbližšia
schôdza konkurzných veriteľov schválila nového správcu, súd je povinný ustanoviť nového
správcu na základe rozhodnutia schôdze konkurzných veriteľov priamo na tejto schôdzi.
Ak teda zákonodarca priznal súdu právo zbaviť správcu jeho funkcie, tak treba aj § 8 ods. 5
zákona o konkurze a vyrovnaní vykladať tak, aby takéto rozhodnutie súdu mohlo
nadobudnúť právoplatnosť.
Na základe týchto skutočností ústavný súd dospel k záveru o nedostatku príčinnej
súvislosti medzi konaním krajského súdu a najvyššieho súdu a možným porušením
základného práva sťažovateľa upraveného v čl. 46 ods. 1, ale tiež aj v čl. 48 ods. 2 ústavy
v predmetnom konkurznom konaní a v nadväznosti na to k záveru o zjavnej
neopodstatnenosti tejto časti sťažnosti sťažovateľa.
Keďže postupom súdneho orgánu, ktorý koná v súlade s príslušnými
procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi, nemôže dôjsť z titulu zbavenia funkcie
správcu v konkurznom konaní k sťažovateľom namietanému porušeniu základných práv
alebo slobôd – v okolnostiach prípadu práva na zachovanie osobnej cti a dobrej povesti
podľa čl. 19 ods. 1 ústavy a práva podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť podľa
čl. 35 ods. 1 ústavy, bolo treba sťažnosť aj v tejto časti odmietnuť ako zjavne
neopodstatnenú.
V časti týkajúcej sa porušenia sťažovateľových práv rozhodnutím o námietke
zaujatosti konkurzného sudcu (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obo 161/03, Ndob
401/03 zo 7. augusta 2003) je sťažovateľova sťažnosť taktiež zjavne neopodstatnená.
Najvyšší súd o jeho námietke zaujatosti rozhodol, čiže nedošlo k denegatio iustitie.
Rozhodnutie najvyššieho súdu o námietke zaujatosti konajúceho sudcu nie je arbitrárne.
Naviac, po vznesení námietky zaujatosti už namietaný sudca vo veci nekonal.
Vzhľadom na vyššie uvedené ústavný súd už nerozhodoval o návrhu na odloženie
vykonateľnosti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obo 161/03, Ndob 401/03
zo 7. augusta 2003 a uznesenia krajského súdu č. k. 1 K 295/98-356 z 12. mája 2003. Tiež
bolo už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa na
rozhodnutie ústavného súdu.
Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti
tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. decembra 2003