Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 38/03
PDF · 169.8 KB
No categories available
II. ÚS 38/03
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 38/03-16
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. februára 2003
predbežne prerokoval sťažnosť REHOS, mestského podniku „v likvidácii“, Bratislava,
Nám. SNP 2, zastúpeného advokátkou JUDr. G. Z., B., vo veci porušenia jeho základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva
vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom a rozhodnutím
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 118/01,
postupom a rozhodnutím Krajského súdu Bratislava v konaní vedenom pod sp. zn.
13 Co 330/95 a postupom a rozhodnutím Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom
pod sp. zn. 10 C 7/93 a takto
r o z h o d o l :
1. Sťažnosť REHOS, mestského podniku „v likvidácii“, Bratislava v časti
namietajúcej porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky postupmi a rozhodnutiami Okresného súdu Bratislava I v konaní
sp. zn. 10 C 7/93 a Krajského súdu v Bratislave v konaní sp. zn. 13 Co 330/95 o d m i e t a
ako podanú oneskorene.
2. Sťažnosť REHOS, mestského podniku „v likvidácii“, Bratislava
v časti namietajúcej porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a jeho
rozhodnutím sp. zn. 4 Cdo 118/01 v časti, v ktorej tento súd odmietol dovolanie
sťažovateľa, o d m i e t a z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
3. Sťažnosť REHOS, mestského podniku „v likvidácii“, Bratislava
v časti namietajúcej porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a jeho
rozhodnutím sp. zn. 4 Cdo 118/01 v časti, v ktorej tento súd zamietol dovolanie sťažovateľa,
o d m i e t a pre nedostatok právomoci.
4. Sťažnosť REHOS, mestského podniku „v likvidácii“, Bratislava v časti
namietajúcej porušenie jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky postupmi a rozhodnutiami Okresného súdu Bratislava I v konaní
sp. zn. 10 C 7/93, Krajského súdu v Bratislave v konaní sp. zn. 13 Co 330/95 a Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky v konaní sp. zn. 4 Cdo 118/01 o d m i e t a pre nedostatok
právomoci.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 7. januára 2003
doručené podanie REHOS, mestského podniku „v likvidácii“ (ďalej len „sťažovateľ“), so
sídlom v Bratislave, Nám. SNP 2, označené ako „Sťažnosť proti porušovaniu základných
práv podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky“. Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že
sťažovateľ namieta porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj jeho základného práva vlastniť
majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy vo veci jeho žaloby o neplatnosť dohody o vydaní veci
podľa zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách v znení neskorších predpisov
v spojení so žalobou proti sťažovateľovi (žalovaný v prvom rade) o vypratanie
nehnuteľnosti.
Sťažovateľ tvrdí, že je daná právomoc ústavného súdu, čo odôvodňuje nasledovne:
„Proti rozsudku NS SR nie je prípustný opravný prostriedok. Sťažovateľ týmto
vyčerpal opravné prostriedky, ktoré jej zákon na ochranu jej základných práv účinne
poskytuje a iné právne prostriedky už nemá. Právomoc ÚS SR je daná podľa čl. 127 ods. 1
posledná veta Ústavy SR, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov, v danej veci už nie je daná právomoc všeobecného súdu, ktorý by chránil
základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu jej zákonného práva na vlastníctvo a jeho
ochranu a práva na spravodlivý proces – ústavou zaručených práv.“
Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie
sťažnosti vyhovel a vydal tento nález:
„Najvyšší súd SR v konaní vo veci vedenej pod sp. zn. 4 Cdo 118/01, ďalej Krajský
súd v Bratislave (predtým Mestský súd v Bratislave) v konaní vo veci vedenej pod sp. zn.
13 Co 330/95 a Okresný súd Bratislava I (predtým Obvodný súd Bratislava I) v konaní
vedenej pod sp. zn. 10 C 7/93 porušili právo sťažovateľa na poskytnutie súdnej ochrany
zaručenej v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR vo veci ochrany vlastníckeho práva, porušili právo
sťažovateľa domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde tým, že medzi
skutkovými zisteniami a úvahami súdov pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi
závermi na strane druhej nevyplýva logický vzťah pre rozpory a neúplnosť, čím sú rozsudky
nepreskúmateľné a zmätočné, pretože neboli vyhodnotené všetky dôkazy a závažné tvrdenia
sťažovateľa bez uvedenia prečo tak súdy neurobili a tým, že právne závery súdov sú
v extrémnom nesúlade z vykonanými skutkovými zisteniami, hodnotenie dôkazov
a odôvodnenie rozsudkov je v rozpore s § 132 a s § 157 ods. 2 OSP. Ďalej, uvedenými
rozhodnutiami došlo k nezákonnému odňatiu majetku sťažovateľa a tým súdy porušili
ústavné právo sťažovateľa vlastniť majetok, zaručené v čl. 20 ods. 1 Ústavy SR.
Rozhodnutím Najvyššieho súdu SR došlo k porušeniu práva zaručeného v čl. 46
ods. 1 Ústavy SR a tiež k odňatiu práva domáhať sa súdnej ochrany a práva na spravodlivý
a zákonný proces keď NS SR nevyhodnotil porušenia ústavných procesných princípov
a predpisov najmä opomenutie dôkazov súdmi, opomenutie vyhodnotiť argumentácie
sťažovateľa v základnej otázke originárneho nadobudnutia vlastníckeho práva
a vyhodnotenia argumentácie o neurčitosti právneho úkonu – dohody o vydaní veci ako
základného rozporu v určení predmetu vlastníctva rodiny P. a s tým súvisiacich práv
účastníkov, predmetu vydania a predmetu vypratania na základe súdneho výroku, čo
zakladalo povinnosť Najvyššieho súdu SR zaoberať sa vecou celou, pretože rozhodnutie
a konanie rozhodnutiu predchádzajúce trpí zmätočnosťou.
Ústavný súd rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k. 4 Cdo 118/01 – zo dňa 29. 5. 2002,
rozsudok Krajského súdu (Mestského súdu) v Bratislave č. k. 13 Co 330/95-144 a rozsudok
Okresného súdu (Obvodného súdu) Bratislava I č. k. 10 C 7/93 – 87 zo dňa 5. 5. 1995
zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie konanie a rozhodnutie.
Porušovatelia základného práva sú povinní sťažovateľke zaplatiť náhradu trov
konania.“
II.
Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy od 1. januára 2002 oprávnený konať
o sťažnostiach, ktorými fyzické osoby alebo právnické osoby namietajú porušenie svojich
základných práv a slobôd upravených v ústave, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv alebo slobôd
nerozhoduje iný súd.
Podmienky konania ústavného súdu o sťažnostiach sú upravené v ustanoveniach § 49
až 56 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného
súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 citovaného
zákona sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval na svojom neverejnom zasadnutí,
pričom zisťoval, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 tohto zákona.
1. Sťažovateľ namietal porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy postupmi a rozhodnutiami Okresného súdu Bratislava I v konaní sp. zn.
10 C 7/93 a Krajského súdu v Bratislave v konaní sp. zn. 13 Co 330/95. Keďže ústavný súd
konštatoval, že tieto konania boli právoplatne skončené, bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa
v tejto časti odmietnuť ako podanú oneskorene.
2. Sťažovateľ namietal, že mu bolo „odňaté právo domáhať sa súdnej ochrany“
v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy. Obsahom základného práva na súdnu ochranu upraveného
v čl. 46 ods. 1 ústavy je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto
základnému právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01).
K odopretiu súdnej ochrany preto nedochádza, ak osobe bolo umožnené domáhať sa
zákonom ustanoveným postupom svojho práva na prvostupňovom súde, odvolacom súde
a napokon na dovolacom súde, za predpokladu, že tieto súdy vo veci riadne konali
a rozhodli (I. ÚS 62/97).
Uvedené skutočnosti vylučujú akúkoľvek súvislosť s možným porušením základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy Najvyšším súdom Slovenskej republiky
v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 118/01, preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto
časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
3. Sťažovateľ ďalej namietal, že Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd
nevyhodnotil porušenia ústavnoprocesných princípov, medzi ktoré patrí „právo na
spravodlivý proces pri rešpektovaní zákonov, ako procesno právnych (v danej veci
Občianskeho súdneho poriadku), tak hmotno právne (v danej veci Občiansky zákonník,
vtedy platný Hospodársky zákonník, ale aj zákon č. 87/1991 Zb.)“, ako aj to, že bez ohľadu
na úpravu prípustnosti dovolania Najvyšší súd Slovenskej republiky mal v zmysle § 237
Občianskeho súdneho poriadku považovať dovolanie za prípustné, keďže rozhodnutie
a konanie rozhodnutiu predchádzajúce trpí zmätočnosťou.
V konaní pred ústavným súdom môže sťažovateľ uplatniť len také porušenie
základných práv a slobôd, ktoré nechráni iný súd v rozsahu svojej ústavnej právomoci
podľa čl. 142 ods. 1 ústavy. Ústavný súd je oprávnený posúdiť prípadnú neústavnosť
konania, resp. rozhodovania všeobecných súdov, t. j. či v konaní pred nimi nedošlo
k porušeniu procesnoprávnych princípov konania (čl. 46 až 50 ústavy). Ak všeobecný súd
postupuje v súlade s procesnými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku a ústavný
súd nezistí žiadne pochybenie v konaní pri preskúmavaní dovolania, odmietne sťažnosť
sťažovateľa pre nedostatok svojej právomoci.
Keďže zo sťažnosti sťažovateľa nevyplynuli také skutočnosti, ktoré by zakladali
právomoc ústavného súdu, a keďže ústavný súd zistil, že dovolací súd pri zamietnutí
dovolania postupoval v súlade s Občianskym súdnym poriadkom (nezistil vady konania
uvedené v § 237 Občianskeho súdneho poriadku a považoval dovolanie za neprípustné),
neboli splnené základné predpoklady založenia právomoci ústavného súdu. Z týchto
dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti pre nedostatok svojej
právomoci konať vo veci.
4. Sťažovateľ ďalej namietal porušenie svojho základného práva vlastniť majetok
podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, pretože podľa neho označenými rozhodnutiami súdov došlo
k nezákonnému odňatiu jeho majetku.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy „Každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu“.
Ochranu vlastníckemu právu pred jeho ohrozením alebo porušením zásadne
poskytujú všeobecné súdy (I. ÚS 132/93, I. ÚS 36/96). Pokiaľ sa sťažovateľ domáha
v návrhu nálezu ústavného súdu vyslovenia porušenia jeho vlastníckeho práva upraveného
v čl. 20 ods. 1 ústavy, nie je daná právomoc ústavného súdu vo veci konať.
Začatie konania pred ústavným súdom na základe sťažnosti právnickej osoby vo veci
ochrany jej vlastníckeho práva v zmysle čl. 20 ods. 1 ústavy predpokladá okrem existencie
jej vlastníckeho práva súčasne taký procesný postup všeobecného súdu v konaní o ochrane
vlastníckeho práva, ktorým by sa porušilo niektoré základné právo upravené v čl. 46 až 50
Keďže z uvedených skutočností nevyplynulo, že k takému porušeniu procesného
postupu v konaní všeobecných súdov pri ochrane vlastníckeho práva došlo, bolo potrebné,
aby ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti pre nedostatok právomoci.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. februára 2003