Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 103/02
PDF · 190.61 KB
No categories available
III. ÚS 103/02
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. februára 2003 v
senáte zloženom z predsedu Juraja Babjaka a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Eduarda
Báránya prerokoval sťažnosť J. F., bytom K., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K.,
ktorou namieta porušenie svojho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
Okresným súdom Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 616/95, a takto
r o z h o d o l :
1. Právo J. F. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6
ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Okresným súdom
Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 616/95 p o r u š e n é b o l o .
2. Okresnému súdu Košice I p r i k a z u j e , aby v konaní sp. zn. 15 C 616/95
konal bez zbytočných prieťahov.
3. J. F. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie vo výške 20 000 Sk
(slovom dvadsaťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Košice I p o v i n n ý
vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Košice I je p o v i n n ý uhradiť trovy právneho zastúpenia
advokátke JUDr. I. R., K., vo výške 8 000 Sk (slovom osemtisíc slovenských korún) na účet
č. 82160437/0900, variabilný symbol 1402, vedený v Slovenskej sporiteľni, a. s., pobočke
Košice, do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.
5. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júna 2002
doručená sťažnosť J. F., bytom K., (ďalej len „navrhovateľ“), zastúpeného advokátkou
JUDr. I. R., K., ktorou namieta porušenie svojho práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) Okresným súdom
Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 616/95. Na základe
výzvy ústavného súdu právna zástupkyňa navrhovateľa podaním zo 7. júla 2002 doplnila
kópie sťažností, ktoré navrhovateľ podal predsedovi okresného súdu a predsedovi
Krajského súdu v Košiciach podľa § 17 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992
Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní
sťažností a o voľbách prísediacich v znení neskorších predpisov (zákon o štátnej správe
súdov).
Ústavný súd 20. augusta 2002 prijal sťažnosť navrhovateľa na ďalšie konanie
uznesením sp. zn. III. ÚS 103/02.
Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním
veci bez ústneho pojednávania. Preto ústavný súd využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a upustil od ústneho pojednávania, lebo
vzhľadom na charakter veci, kde je rozhodujúci prehľad spisu, nemožno od ústneho
pojednávania očakávať ďalšie objasnenie veci.
Predseda okresného súdu sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti
listom doručeným ústavnému súdu 28. októbra 2002. Podal v ňom stručný prehľad konania
vedeného pod sp. zn. 15 C 616/95 a potvrdil skutočnosť, že skutkový stav uvádzaný
navrhovateľom je zhodný s obsahom spisu.
II.
Ústavný súd na základe sťažnosti navrhovateľa, vyjadrenia predsedu okresného súdu
a hlavne spisu okresného súdu sp. zn. 15 C 616/95 zistil následovný priebeh a stav konania:
Predmetom konania je žaloba o vrátenie motorového vozidla alebo náhrada škody.
Ide o vylúčený nárok z pôvodného konania vedeného pod sp. zn. 15 C 827/93, v ktorom
okresný súd rozsudkom č. k. 15 C 827/93-36 z 5. júna 1995 rozhodol, že žalobu voči
žalovanému v 2. rade J. K. zamieta a nárok žalobcu (na ústavnom súde navrhovateľa)
voči žalovanému v 1. rade M. G. vylučuje na samostatné konanie. V období od
13. septembra 1995, keď okresný súd urobil prvý úkon v danej veci, do 10. februára 1997,
keď sa uskutočnilo v poradí tretie pojednávanie, možno konanie okresného súdu hodnotiť
ako plynulé. Pojednávanie z 10. februára 1997, na ktorom žalobca nesúhlasil so záverom
znaleckého posudku, bolo odročené na 7. apríl 1997. Toto pojednávanie sa však
neuskutočnilo a bolo odročené na neurčito. Dňa 7. júla 1997 bol okresnému súdu doručený
list žalobcu, v ktorom žiada o vytýčenie termínu pojednávania. Okresný súd 26. mája 1998
vytýčil najbližšie pojednávanie na 15. október 1998. Na tomto pojednávaní bol vyhlásený
rozsudok č. k. 15 C 616/95-40, ktorý bol doplnený rozsudkom okresného súdu č. k.
15 C 616/95-45 z 20. októbra 1998. Proti obidvom rozsudkom podal žalobca odvolanie
9. novembra 1998. Dňa 16. novembra 1998 okresný súd uznesením uložil žalobcovi
povinnosť uhradiť súdny poplatok za odvolanie. Aj proti tomuto uzneseniu sa žalobca
odvolal. Spis s opravnými prostriedkami bol predložený Krajskému súdu v Košiciach
5. januára 1999. Krajský súd v Košiciach 28. marca 2000 uznesením zrušil rozsudok
okresného súdu vo výroku o zamietnutí žaloby a o trovách konania. V rozsahu zrušenia
vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie; a tiež zrušil uznesenie o súdnom poplatku
a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Uznesenie Krajského súdu v Košiciach
bolo okresnému súdu doručené 6. júna 2000. Dňa 16. augusta 2000 okresný súd vytýčil
pojednávanie na 15. november 2000. Na pojednávanie sa nedostavil žalovaný, ktorému
nebola doručená zásielka. Pojednávanie bolo odročené na neurčito za účelom zistenia
adresy žalovaného. Okresný súd prostredníctvom Okresného riaditeľstva Policajného zboru,
oddelenia správnej služby v Košiciach, ako aj Registra obyvateľov Slovenskej republiky,
Partizánska cesta 129, Banská Bystrica, v priebehu mesiaca január 2001 zistil adresu
žalovaného. Ďalšie pojednávanie sa konalo 25. apríla 2001, bolo však odročené za účelom
predvolania svedkov. Na pojednávaní 31. mája 2001 bola vypočutá svedkyňa
a pojednávanie bolo znova odročené na neurčito za účelom vykonania znaleckého
dokazovania, ktorého predmetom bude zistenie ceny vozidla. Uznesením č. k.
15 C 616/95-84 zo 16. júla 2001 bol ustanovený znalec z odboru cestnej dopravy, ktorému
bol spis postúpený 10. októbra 2001. Znalecký posudok bol okresnému súdu doručený 24.
apríla 2002. Medzitým okresný súd 19. februára 2002 a 4. apríla 2002 vyzval znalca, aby
oznámil prekážky brániace predloženiu znaleckého posudku. Dňa 30. apríla 2002 okresný
súd uznesením č. k. 15 C 616/95-117 určil odmenu znalcovi za vypracovanie znaleckého
posudku. Vyjadrenie žalobcu k znaleckému posudku bolo okresnému súdu doručené
25. mája 2002.
III.
Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu
právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.
Iba prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby neodstráni a nemôže odstrániť. Až
právoplatným rozhodnutím bez ohľadu na to, či vyznie v prospech alebo neprospech
účastníka, sa vytvára právna istota. Preto na naplnenie ústavného práva zaručeného v čl. 48
ods. 2 ústavy nestačí, aby všeobecný súd iba o veci konal a nerozhodol o nej s účinkami
právoplatnosti a prípadne vykonateľnosti svojho meritórneho rozhodnutia. Základné právo
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa naplní, ako to konštantne judikuje
ústavný súd, až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha
odstránenia právnej neistoty ohľadne svojich práv (II. ÚS 26/95, I. ÚS 10/98, I. ÚS 89/99
a ďalšie).
Navrhovateľ využil právny prostriedok, ktorého uplatnenie sa vyžaduje pred
podaním návrhu na začatie konania pred ústavným súdom, a podal niekoľko sťažností na
zbytočné prieťahy v konaní podľa § 6 ods. 1 zákona č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch
v znení neskorších predpisov, čo mu však nezabezpečilo odstránenie stavu právnej neistoty
vo veci, s ktorou sa obrátil na okresný súd.
Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo
alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma
vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa
týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníkov konania a postup
súdu (II. ÚS 79/97, I. ÚS 70/98).
Pokiaľ ide o kritérium „zložitosť veci“, ústavný súd bral do úvahy aj v predmetnom
prípade skutkový stav veci a platnú právnu úpravu (II. ÚS 26/95, I. ÚS 92/97 a iné)
relevantnú pre rozhodnutie. Na základe týchto hľadísk konanie o náhrade škody a vydanie
veci nehodnotil ako právne zložité konanie. Ústavný súd pripúšťa určitú možnosť faktickej
zložitosti veci, v ktorej prebieha konanie, ktorá však pridobrej organizácii práce súdom
nemala v konečnom dôsledku spôsobiť doterajšie trvanie konania, ktoré nemožno podľa
názoru ústavného súdu ospravedlniť.
Správanie navrhovateľa po celú dobu konania vo veci sp. zn. 15 C 616/95 možno
hodnotiť ako aktívne a súčinnostné, v dôsledku čoho neprispel k jeho predĺženiu. Zo
zápisníc o súdnom konaní obsiahnutých vo vyžiadanom súdnom spise v tejto veci ústavný
súd zistil, že navrhovateľ sa pravidelne zúčastňoval nariadených pojednávaní, navrhoval
dôkazy na preukázanie svojich tvrdení a opakovanými sťažnosťami u orgánov štátnej
správy súdu sa domáhal urýchlenia konania vo svojej veci.
Pokiaľ ide o postup okresného súdu, ústavný súd zistil obdobie jeho nečinnosti, a to
od 10. februára 1997 (keď sa konalo v poradí tretie pojednávanie) do dátumu konania
nasledujúceho pojednávania, teda do 15. októbra 1998. Okresný súd nekonal aj v období od
16. júla 2001, kedy ustanovil znalca, do 30. apríla 2002, ale toto obdobie ústavný súd
nepovažoval za obdobie nečinnosti zo strany súdu, pretože v tomto čase spis bol postúpený
znalcovi na vypracovanie znaleckého posudku a okresný súd dvakrát urgoval znalca, aby
mu doručil znalecký posudok. Rovnako aj plynulosť konania v období od 5. januára 1999
do 14. marca 2000 nebolo predmetom skúmania zo strany ústavného súdu, lebo v tomto
čase bol spis predložený na rozhodnutie o odvolaní Krajskému súdu v Košiciach
a navrhovateľ nenamietal prieťahy v konaní Krajského súdu v Košiciach.
Okresný súd sa v konaní, ktorého dĺžka presahuje sedem rokov, dopustil v celom
rozsahu 19 mesiacov zbytočných prieťahov, čo je doba, ktorá nežiadúcim spôsobom
ovplyvnila celkovú dĺžku konania.
Vzhľadom na vyššie uvedené ústavný súd vyslovil porušenie práva navrhovateľa na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov postupom okresného súdu v predmetnom
občianskoprávnom konaní, tak ako ho garantuje čl. 48 ods. 2 ústavy.
IV.
Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby
podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím,
opatrením alebo iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo
iný zásah, príp. prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3
ústavy ústavný súd môže zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť
o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.
V súlade s § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde ústavný súd okresnému súdu
prikázal, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 616/95 konal bez zbytočných prieťahov.
Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej
neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu. Tento účel možno
dosiahnuť len právoplatným rozhodnutím.
V súvislosti s úpravou sťažnosti čl. 127 ods. 3 ústavy ustanovuje: „Ústavný súd môže
svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1
boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.“
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha“. Z ustanovenia § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde vyplýva, že primerané
finančné zadosťučinenie má povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.
Navrhovateľ požadoval primerané finančné zadosťučinenie vo výške 700 000 Sk
a zdôvodnil to tým, že dĺžka konania je „nezdôvodniteľná a neospravedlniteľná, pretože súd
má k dispozícii také procesné prostriedky, ktorými môže zabezpečiť plynulosť konania
a jeho primeraný rýchly priebeh.“ Ďalej uvádza, že prebiehajúce konanie má dopad aj na
jeho majetkové pomery a iné právne vzťahy. Vzhľadom na to, že tento stav navodzuje
svojou nečinnosťou orgán, ktorého úlohou je ochrana zákonnosti, vyvoláva to
u navrhovateľa stratu dôvery v tento orgán.
Pri určovaní výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal
zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva
spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru so zreteľom na konkrétne
okolnosti prípadu. Súčasne sa pritom riadil úvahou, že cieľom primeraného finančného
zadosťučinenia je zmiernenie nemajetkovej ujmy, avšak nie prípadná náhrada škody.
Hoci ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v označenom súdnom konaní konal
bez zbytočných prieťahov, porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2
ústavy však nemožno účinne odstrániť len uplatnením tejto právomoci ústavného súdu.
V dôsledku toho bolo potrebné rozhodnúť aj o náhrade nemajetkovej ujmy, ktorá
navrhovateľovi vznikla predovšetkým v pocitoch neistoty a krivdy. Vzhľadom na celkovú
dobu konania okresného súdu poznačenú zbytočnými prieťahmi v konaní vedenom na
tomto súde pod sp. zn. 15 C 616/95, berúc do úvahy skutočnosť, že navrhovateľ sa
o predĺženie tejto doby nijako nepričinili, a zohľadňujúc tiež konkrétne okolnosti prípadu,
možno sumu 20 000 Sk považovať za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3
zákona o ústavnom súde. Navrhovateľom požadovanú výšku primeraného finančného
zadosťučinenia ústavný súd považuje v okolnostiach prípadu za neprimeranú.
V.
Navrhovateľ vo svojej sťažnosti žiada, aby ústavný súd zaviazal okresný súd uhradiť
trovy konania. Právna zástupkyňa navrhovateľa listom, ktorý bol ústavnému súdu doručený
7. februára 2003, žiadala v mene navrhovateľa, aby bol okresný súd zaviazaný uhradením
trov konania spočívajúcich v trovách právneho zastúpenia, a to vo výške 8 000 Sk.
Ústavný súd pri rozhodovaní o trovách požadovaných právnou zástupkyňou
navrhovateľa vychádzal z ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého
ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konaní uznesením uložiť
niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania
jeho trovy.
Navrhovateľ bol v konaní úspešný, a preto je potrebné rozhodnúť o úhrade trov
konania okresným súdom.
Pri výške náhrady trov právneho zastúpenia ústavný súd vychádzal z ustanovenia
§ 13 ods. 8 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška
č. 163/2002 Z. z.), ktoré upravuje výšku odmeny za zastupovanie pred ústavným súdom,
podľa ktorého ak predmet sporu nie je oceniteľný peniazmi, odmena za jeden úkon je jedna
tretina výpočtového základu.
Podľa § 1 ods. 1 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. výpočtovým základom na účely tejto
vyhlášky je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za
prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.
Podľa oznámenia Štatistického úradu Slovenskej republiky za prvý polrok 2002 bola
priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky 12 811 Sk.
Podľa takto určených kritérií je výška odmeny za úkony prevzatie a príprava
pojednávania a podanie vo veci samej 4 270 Sk za každý úkon podľa ustanovenia § 16
ods. 1 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. Vzhľadom na to, že právna zástupkyňa navrhovateľa
žiadala priznať trovy právneho zastúpenia vo výške 8 000 Sk, ústavný súd akceptoval
požadovanú výšku trov právneho zastúpenia, pretože neprekračuje sumu stanovenú
citovanou vyhláškou pre odmenu za právne zastupovanie pred ústavným súdom. Ústavný
súd rozhodol aj o priznaní náhrady výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky
a miestne prepravné vo výške jednej stotiny výpočtového základu, tzn. 128 Sk podľa § 19
ods. 3 vyhlášky č. 163/2002 Z. z.
Navrhovateľ sa domáhal aj vyslovenia porušenia práva na prerokovanie jeho veci
„v primeranej lehote“ podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústava má povahu základného prameňa práva, ktorý je nadradený voči všetkým
ostatným prameňom práva. Ústava v širokej miere preberá niekedy doslovné znenie
základných ľudských práv a slobôd, tak ako sú definované v medzinárodných zmluvách
o ľudských právach a základných slobodách. V prípade, že ústavná úroveň úpravy verne
„prenáša“ do vnútroštátneho právneho poriadku záväzky z medzinárodných zmlúv
o ľudských právach a základných slobodách, ústavná úprava bude slúžiť ako základňa ich
praktickej aplikácie v právnej praxi Slovenskej republiky (II. ÚS 91/99).
Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“
garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva
k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto
v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98).
Vzhľadom na vyššie uvedené ústavný súd vyslovil porušenie práva navrhovateľa na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov postupom okresného súdu v predmetnom
občianskoprávnom konaní, tak ako ho garantuje čl. 48 ods. 2 ústavy, a práva na prejednanie
veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto
rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. februára 2003