Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 103/02

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. februára 2003 v

senáte zloženom z predsedu Juraja Babjaka a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Eduarda

Báránya prerokoval sťažnosť J. F., bytom K., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K.,

ktorou namieta porušenie svojho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a práva na prejednanie veci v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

Okresným súdom Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. , a takto

r o z h o d o l :

1. Právo J. F. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa

ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Okresným súdom

Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š e n é b o l o .

2. Okresnému súdu Košice I p r i k a z u j e , aby v konaní sp. zn.

konal bez zbytočných prieťahov.

3. J. F. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie vo výške 20 000 Sk

(slovom dvadsaťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Košice I p o v i n n ý

vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Košice I je p o v i n n ý uhradiť trovy právneho zastúpenia

advokátke JUDr. I. R., K., vo výške 8 000 Sk (slovom osemtisíc slovenských korún) na účet

č. 82160437/0900, variabilný symbol 1402, vedený v Slovenskej sporiteľni, a. s., pobočke

Košice, do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júna 2002

doručená sťažnosť J. F., bytom K., (ďalej len „navrhovateľ“), zastúpeného advokátkou

JUDr. I. R., K., ktorou namieta porušenie svojho práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa (ďalej len „“)

a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) Okresným súdom

Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. . Na základe

výzvy ústavného súdu právna zástupkyňa navrhovateľa podaním zo 7. júla 2002 doplnila

kópie sťažností, ktoré navrhovateľ podal predsedovi okresného súdu a predsedovi

Krajského súdu v Košiciach podľa

Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní

sťažností a o voľbách prísediacich v znení neskorších predpisov (zákon o štátnej správe

súdov).

Ústavný súd 20. augusta 2002 prijal sťažnosť navrhovateľa na ďalšie konanie

uznesením sp. zn. .

Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním

veci bez ústneho pojednávania. Preto ústavný súd využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) a upustil od ústneho pojednávania, lebo

vzhľadom na charakter veci, kde je rozhodujúci prehľad spisu, nemožno od ústneho

pojednávania očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predseda okresného súdu sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti

listom doručeným ústavnému súdu 28. októbra 2002. Podal v ňom stručný prehľad konania

vedeného pod sp. zn. a potvrdil skutočnosť, že skutkový stav uvádzaný

navrhovateľom je zhodný s obsahom spisu.

II.

Ústavný súd na základe sťažnosti navrhovateľa, vyjadrenia predsedu okresného súdu

a hlavne spisu okresného súdu sp. zn. 15 C 616/95 zistil následovný priebeh a stav konania:

Predmetom konania je žaloba o vrátenie motorového vozidla alebo náhrada škody.

Ide o vylúčený nárok z pôvodného konania vedeného pod sp. zn. , v ktorom

okresný súd rozsudkom č. k. -36 z 5. júna 1995 rozhodol, že žalobu voči

žalovanému v 2. rade J. K. zamieta a nárok žalobcu (na ústavnom súde navrhovateľa)

voči žalovanému v 1. rade M. G. vylučuje na samostatné konanie. V období od

13. septembra 1995, keď okresný súd urobil prvý úkon v danej veci, do 10. februára 1997,

keď sa uskutočnilo v poradí tretie pojednávanie, možno konanie okresného súdu hodnotiť

ako plynulé. Pojednávanie z 10. februára 1997, na ktorom žalobca nesúhlasil so záverom

znaleckého posudku, bolo odročené na 7. apríl 1997. Toto pojednávanie sa však

neuskutočnilo a bolo odročené na neurčito. Dňa 7. júla 1997 bol okresnému súdu doručený

list žalobcu, v ktorom žiada o vytýčenie termínu pojednávania. Okresný súd 26. mája 1998

vytýčil najbližšie pojednávanie na 15. október 1998. Na tomto pojednávaní bol vyhlásený

rozsudok č. k. -40, ktorý bol doplnený rozsudkom okresného súdu č. k.

-45 z 20. októbra 1998. Proti obidvom rozsudkom podal žalobca odvolanie

9. novembra 1998. Dňa 16. novembra 1998 okresný súd uznesením uložil žalobcovi

povinnosť uhradiť súdny poplatok za odvolanie. Aj proti tomuto uzneseniu sa žalobca

odvolal. Spis s opravnými prostriedkami bol predložený Krajskému súdu v Košiciach

5. januára 1999. Krajský súd v Košiciach 28. marca 2000 uznesením zrušil rozsudok

okresného súdu vo výroku o zamietnutí žaloby a o trovách konania. V rozsahu zrušenia

vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie; a tiež zrušil uznesenie o súdnom poplatku

a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Uznesenie Krajského súdu v Košiciach

bolo okresnému súdu doručené 6. júna 2000. Dňa 16. augusta 2000 okresný súd vytýčil

pojednávanie na 15. november 2000. Na pojednávanie sa nedostavil žalovaný, ktorému

nebola doručená zásielka. Pojednávanie bolo odročené na neurčito za účelom zistenia

adresy žalovaného. Okresný súd prostredníctvom Okresného riaditeľstva Policajného zboru,

oddelenia správnej služby v Košiciach, ako aj Registra obyvateľov Slovenskej republiky,

Partizánska cesta 129, Banská Bystrica, v priebehu mesiaca január 2001 zistil adresu

žalovaného. Ďalšie pojednávanie sa konalo 25. apríla 2001, bolo však odročené za účelom

predvolania svedkov. Na pojednávaní 31. mája 2001 bola vypočutá svedkyňa

a pojednávanie bolo znova odročené na neurčito za účelom vykonania znaleckého

dokazovania, ktorého predmetom bude zistenie ceny vozidla. Uznesením č. k.

-84 zo 16. júla 2001 bol ustanovený znalec z odboru cestnej dopravy, ktorému

bol spis postúpený 10. októbra 2001. Znalecký posudok bol okresnému súdu doručený 24.

apríla 2002. Medzitým okresný súd 19. februára 2002 a 4. apríla 2002 vyzval znalca, aby

oznámil prekážky brániace predloženiu znaleckého posudku. Dňa 30. apríla 2002 okresný

súd uznesením č. k. -117 určil odmenu znalcovi za vypracovanie znaleckého

posudku. Vyjadrenie žalobcu k znaleckému posudku bolo okresnému súdu doručené

25. mája 2002.

III.

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu

právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.

Iba prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby neodstráni a nemôže odstrániť. Až

právoplatným rozhodnutím bez ohľadu na to, či vyznie v prospech alebo neprospech

účastníka, sa vytvára právna istota. Preto na naplnenie ústavného práva zaručeného v čl. 48

ods. 2 nestačí, aby všeobecný súd iba o veci konal a nerozhodol o nej s účinkami

právoplatnosti a prípadne vykonateľnosti svojho meritórneho rozhodnutia. Základné právo

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa naplní, ako to konštantne judikuje

ústavný súd, až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha

odstránenia právnej neistoty ohľadne svojich práv (, ,

a ďalšie).

Navrhovateľ využil právny prostriedok, ktorého uplatnenie sa vyžaduje pred

podaním návrhu na začatie konania pred ústavným súdom, a podal niekoľko sťažností na

zbytočné prieťahy v konaní podľa o súdoch a sudcoch

v znení neskorších predpisov, čo mu však nezabezpečilo odstránenie stavu právnej neistoty

vo veci, s ktorou sa obrátil na okresný súd.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo

alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma

vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa

týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníkov konania a postup

súdu (, ).

Pokiaľ ide o kritérium „zložitosť veci“, ústavný súd bral do úvahy aj v predmetnom

prípade skutkový stav veci a platnú právnu úpravu (, a iné)

relevantnú pre rozhodnutie. Na základe týchto hľadísk konanie o náhrade škody a vydanie

veci nehodnotil ako právne zložité konanie. Ústavný súd pripúšťa určitú možnosť faktickej

zložitosti veci, v ktorej prebieha konanie, ktorá však pridobrej organizácii práce súdom

nemala v konečnom dôsledku spôsobiť doterajšie trvanie konania, ktoré nemožno podľa

názoru ústavného súdu ospravedlniť.

Správanie navrhovateľa po celú dobu konania vo veci sp. zn. možno

hodnotiť ako aktívne a súčinnostné, v dôsledku čoho neprispel k jeho predĺženiu. Zo

zápisníc o súdnom konaní obsiahnutých vo vyžiadanom súdnom spise v tejto veci ústavný

súd zistil, že navrhovateľ sa pravidelne zúčastňoval nariadených pojednávaní, navrhoval

dôkazy na preukázanie svojich tvrdení a opakovanými sťažnosťami u orgánov štátnej

správy súdu sa domáhal urýchlenia konania vo svojej veci.

Pokiaľ ide o postup okresného súdu, ústavný súd zistil obdobie jeho nečinnosti, a to

od 10. februára 1997 (keď sa konalo v poradí tretie pojednávanie) do dátumu konania

nasledujúceho pojednávania, teda do 15. októbra 1998. Okresný súd nekonal aj v období od

16. júla 2001, kedy ustanovil znalca, do 30. apríla 2002, ale toto obdobie ústavný súd

nepovažoval za obdobie nečinnosti zo strany súdu, pretože v tomto čase spis bol postúpený

znalcovi na vypracovanie znaleckého posudku a okresný súd dvakrát urgoval znalca, aby

mu doručil znalecký posudok. Rovnako aj plynulosť konania v období od 5. januára 1999

do 14. marca 2000 nebolo predmetom skúmania zo strany ústavného súdu, lebo v tomto

čase bol spis predložený na rozhodnutie o odvolaní Krajskému súdu v Košiciach

a navrhovateľ nenamietal prieťahy v konaní Krajského súdu v Košiciach.

Okresný súd sa v konaní, ktorého dĺžka presahuje sedem rokov, dopustil v celom

rozsahu 19 mesiacov zbytočných prieťahov, čo je doba, ktorá nežiadúcim spôsobom

ovplyvnila celkovú dĺžku konania.

Vzhľadom na vyššie uvedené ústavný súd vyslovil porušenie práva navrhovateľa na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov postupom okresného súdu v predmetnom

občianskoprávnom konaní, tak ako ho garantuje .

IV.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby

podľa vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím,

opatrením alebo iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo

iný zásah, príp. prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3

ústavný súd môže zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť

o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

V súlade s ústavný súd okresnému súdu

prikázal, aby v konaní vedenom pod sp. zn. konal bez zbytočných prieťahov.

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej

neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu. Tento účel možno

dosiahnuť len právoplatným rozhodnutím.

V súvislosti s úpravou sťažnosti ustanovuje: „Ústavný súd môže

svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1

boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.“

Podľa „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha“. Z ustanovenia vyplýva, že primerané

finančné zadosťučinenie má povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Navrhovateľ požadoval primerané finančné zadosťučinenie vo výške 700 000 Sk

a zdôvodnil to tým, že dĺžka konania je „nezdôvodniteľná a neospravedlniteľná, pretože súd

má k dispozícii také procesné prostriedky, ktorými môže zabezpečiť plynulosť konania

a jeho primeraný rýchly priebeh.“ Ďalej uvádza, že prebiehajúce konanie má dopad aj na

jeho majetkové pomery a iné právne vzťahy. Vzhľadom na to, že tento stav navodzuje

svojou nečinnosťou orgán, ktorého úlohou je ochrana zákonnosti, vyvoláva to

u navrhovateľa stratu dôvery v tento orgán.

Pri určovaní výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal

zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva

spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru so zreteľom na konkrétne

okolnosti prípadu. Súčasne sa pritom riadil úvahou, že cieľom primeraného finančného

zadosťučinenia je zmiernenie nemajetkovej ujmy, avšak nie prípadná náhrada škody.

Hoci ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v označenom súdnom konaní konal

bez zbytočných prieťahov, porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2

však nemožno účinne odstrániť len uplatnením tejto právomoci ústavného súdu.

V dôsledku toho bolo potrebné rozhodnúť aj o náhrade nemajetkovej ujmy, ktorá

navrhovateľovi vznikla predovšetkým v pocitoch neistoty a krivdy. Vzhľadom na celkovú

dobu konania okresného súdu poznačenú zbytočnými prieťahmi v konaní vedenom na

tomto súde pod sp. zn. , berúc do úvahy skutočnosť, že navrhovateľ sa

o predĺženie tejto doby nijako nepričinili, a zohľadňujúc tiež konkrétne okolnosti prípadu,

možno sumu 20 000 Sk považovať za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3

. Navrhovateľom požadovanú výšku primeraného finančného

zadosťučinenia ústavný súd považuje v okolnostiach prípadu za neprimeranú.

V.

Navrhovateľ vo svojej sťažnosti žiada, aby ústavný súd zaviazal okresný súd uhradiť

trovy konania. Právna zástupkyňa navrhovateľa listom, ktorý bol ústavnému súdu doručený

7. februára 2003, žiadala v mene navrhovateľa, aby bol okresný súd zaviazaný uhradením

trov konania spočívajúcich v trovách právneho zastúpenia, a to vo výške 8 000 Sk.

Ústavný súd pri rozhodovaní o trovách požadovaných právnou zástupkyňou

navrhovateľa vychádzal z ustanovenia , podľa ktorého

ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konaní uznesením uložiť

niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania

jeho trovy.

Navrhovateľ bol v konaní úspešný, a preto je potrebné rozhodnúť o úhrade trov

konania okresným súdom.

Pri výške náhrady trov právneho zastúpenia ústavný súd vychádzal z ustanovenia

vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška

č. ), ktoré upravuje výšku odmeny za zastupovanie pred ústavným súdom,

podľa ktorého ak predmet sporu nie je oceniteľný peniazmi, odmena za jeden úkon je jedna

tretina výpočtového základu.

Podľa vyhlášky č. výpočtovým základom na účely tejto

vyhlášky je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za

prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Podľa oznámenia Štatistického úradu Slovenskej republiky za prvý polrok 2002 bola

priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky 12 811 Sk.

Podľa takto určených kritérií je výška odmeny za úkony prevzatie a príprava

pojednávania a podanie vo veci samej 4 270 Sk za každý úkon podľa ustanovenia § 16

ods. 1 vyhlášky č. Vzhľadom na to, že právna zástupkyňa navrhovateľa

žiadala priznať trovy právneho zastúpenia vo výške 8 000 Sk, ústavný súd akceptoval

požadovanú výšku trov právneho zastúpenia, pretože neprekračuje sumu stanovenú

citovanou vyhláškou pre odmenu za právne zastupovanie pred ústavným súdom. Ústavný

súd rozhodol aj o priznaní náhrady výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky

a miestne prepravné vo výške jednej stotiny výpočtového základu, tzn. 128 Sk podľa § 19

ods. 3 vyhlášky č.

Navrhovateľ sa domáhal aj vyslovenia porušenia práva na prerokovanie jeho veci

„v primeranej lehote“ podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

má povahu základného prameňa práva, ktorý je nadradený voči všetkým

ostatným prameňom práva. v širokej miere preberá niekedy doslovné znenie

základných ľudských práv a slobôd, tak ako sú definované v medzinárodných zmluvách

o ľudských právach a základných slobodách. V prípade, že ústavná úroveň úpravy verne

„prenáša“ do vnútroštátneho právneho poriadku záväzky z medzinárodných zmlúv

o ľudských právach a základných slobodách, ústavná úprava bude slúžiť ako základňa ich

praktickej aplikácie v právnej praxi Slovenskej republiky ().

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“

garantovaného v osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva

k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

Vzhľadom na vyššie uvedené ústavný súd vyslovil porušenie práva navrhovateľa na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov postupom okresného súdu v predmetnom

občianskoprávnom konaní, tak ako ho garantuje , a práva na prejednanie

veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto

rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. februára 2003