Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 30/03
PDF · 155.12 KB
No categories available
I. ÚS 30/03
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. februára 2003
predbežne prerokoval sťažnosť A. L., bytom K., prechodne bytom B., Ukrajina,
zastúpeného komerčným právnikom JUDr. J. F., K., vo veci porušenia čl. 14 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím Ministerstva vnútra Slovenskej
republiky, Prezídia Policajného zboru, Úradu hraničnej a cudzineckej polície, sp. zn. PPZ-
335-2/UHCP-CP-2002 z 15. mája 2002 a postupom a uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sž 81/02 z 30. septembra 2002 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť A. L. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. novembra
2002 doručená sťažnosť A. L., trvale bytom K., prechodne bytom B., Ukrajina (ďalej len
„sťažovateľ“), zastúpeného komerčným právnikom JUDr. J. F., K., ktorou namieta
porušenie čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) rozhodnutím Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Prezídia Policajného
zboru, Úradu hraničnej a cudzineckej polície (ďalej len „úrad cudzineckej polície“), sp. zn.
PPZ-335-2/UHCP-CP-2002 z 15. mája 2002 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Sž 81/02 z 30. septembra 2002.
Pôvodne bolo k sťažnosti pripojené splnomocnenie pre menovaného komerčného
právnika, ktoré nepodpísal sťažovateľ, ale jeho matka H. K. na základe všeobecného
splnomocnenia sťažovateľa z 25. marca 2002. Po výzve ústavného súdu na odstránenie
nedostatkov podania bolo 29. januára 2003 ústavnému súdu doručené splnomocnenie pre
komerčného právnika JUDr. J. F. podpísané už samotným sťažovateľom.
Podľa názoru sťažovateľa porušenie jeho základného práva podľa čl. 14 dohovoru
spočíva v jeho diskriminácii pre národnostný pôvod rozhodnutiami orgánov cudzineckej
polície, na základe ktorých bol vyhostený z územia Slovenskej republiky ako štátny
príslušník Ukrajiny na územie tohto štátu na dobu 10 rokov. V konaní týchto orgánov podľa
sťažovateľa neboli brané do úvahy rozhodujúce skutočnosti, najmä to, že sťažovateľ na
území Slovenskej republiky žije od veku 24 rokov, získal tu vzdelanie a žije tu aj jeho
matka a súrodenci. Na území Ukrajiny sťažovateľ nikoho nemá, nemá žiadne prístrešie
a v rozhodnutí orgánov cudzineckej polície vidí neľudský prístup k jeho osobe.
V doplnení svojho podania z 3. januára 2003 právny zástupca sťažovateľa uviedol, že
sťažnosť „smeruje proti Ministerstvu vnútra SR, Prezídiu Policajného zboru, Úradu
hraničnej a cudzineckej polície, Vajnorská 25, Bratislava“, ktoré rozhodlo o odvolaní
sťažovateľa rozhodnutím sp. zn. PPZ-335-2/UHCP-CP-2002 z 15. mája 2002.
Z obsahu sťažnosti, z jej odôvodnenia a najmä z jej petitu vyplýva, že sťažovateľ sa
domáha aj zrušenia uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sž 81/02 z 30. septembra 2002,
ktorým bolo konanie o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia úradu cudzineckej polície sp.
zn. PPZ-335-2/UHCP-CP-2002 z 15. mája 2002 zastavené z dôvodu, že žalobu
o preskúmanie zákonnosti tohto rozhodnutia podala matka sťažovateľa, ktorá podľa
právneho názoru najvyššieho súdu nebola oprávnená na podanie tejto žaloby svojím
menom a ani ako splnomocnená zástupkyňa svojho syna nebola oprávnená požiadať o
ďalšie zastupovanie (substitúciu) komerčného právnika v tejto veci, lebo sa tým dostala do
rozporu s príslušným ustanovením Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého účastník
sa môže dať zastúpiť aj ktorýmkoľvek občanom spôsobilým na právne úkony, avšak tento
zástupca môže konať iba osobne.
Sťažovateľ sa „nestotožňuje s uvedeným záverom NS SR z dôvodu, že z územia SR
bol vyhostený a do rozhodnutia druhostupňového správneho orgánu musel opustiť SR
a preto vo veci mohol konať len v rámci splnomocnenej matky. Úkon, ktorý pre podanie
žaloby urobila, je v súlade s ustanovením § 24 a § 32 Obč. zák. Tieto ustanovenia
nevylučujú substitúciu, ktorá je v tomto prípade vynútená zákonom (§ 250a O. s. p.) a ktorú
nevylučuje ani plnomocenstvo dané jej synom“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd
rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah (...).
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom pre odmietnutie návrhu
pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným
právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do
takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí
relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť
sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01).
Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom sa musí
zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba
pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod,
príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.
1. Sťažovateľ namietal predovšetkým porušenie svojho základného práva
garantovaného v čl. 14 dohovoru rozhodnutím úradu cudzineckej polície sp. zn. PPZ-335-
2/UHCP-CP-2002 z 15. mája 2002.
Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach
týkajúcich sa porušenia základných práv alebo slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv
a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv a slobôd
teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný
súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že
ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých sa namieta, sa sťažovateľ
môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred
iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej
prerokovanie. Z uvedeného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
prislúcha právomoc ústavnému súdu zaoberať sa porušením základného práva alebo
slobody za predpokladu, že právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu
(mutatis mutandis I. ÚS 78/99). Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd občana
je okrem iného aj opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba
k dispozícii vo vzťahu k tomu základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa
namieta, a ktorý jej umožňuje odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného
práva alebo slobody (I. ÚS 36/96).
Keďže v danom prípade na preskúmanie uvedeného rozhodnutia orgánu cudzineckej
polície podľa § 247 Občianskeho súdneho poriadku bola daná právomoc najvyššieho súdu
a keďže sťažovateľ nevyčerpal účinné a dostupné právne prostriedky nápravy, pretože
právne relevantným spôsobom nepodal návrh na preskúmanie rozhodnutia odvolacieho
správneho orgánu, bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci
ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
2. Sťažovateľ namieta aj uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sž 81/02
z 30. septembra 2002, ktorým bolo konanie o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia úradu
cudzineckej polície sp. zn. PPZ-335-2/UHCP-CP-2002 z 15. mája 2002 zastavené
z dôvodu, že žalobu o preskúmanie zákonnosti tohto rozhodnutia podala matka sťažovateľa,
ktorá podľa právneho názoru najvyššieho súdu nebola oprávnená na podanie tejto žaloby
svojím menom a ani ako splnomocnená zástupkyňa svojho syna nebola oprávnená požiadať
o ďalšie zastupovanie (substitúciu) komerčného právnika v tejto veci.
Sťažovateľ sa nestotožňuje s najvyšším súdom v interpretácii ustanovení
Občianskeho zákonníka a Občianskeho súdneho poriadku o zastúpení na základe
splnomocnenia a je toho presvedčenia, že právnym názorom najvyššieho súdu uvedeným
v napadnutom uznesení došlo k porušeniu jeho práva zákazu diskriminácie založenej na
národnostnom princípe podľa čl. 14 dohovoru.
V súvislosti s uvedenou námietkou sťažovateľa ústavný súd poukazuje na to, že
z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142
ods. 1 ústavy) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou
inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu
završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Zo subsidiárnej štruktúry
systému ochrany ústavnosti vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za
výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z ústavy
alebo dohovoru (I. ÚS 4/00). Ústavný súd v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou
opakovane vyslovil právny názor, že jeho úlohou nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým
predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne s medzinárodnou zmluvou (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 13/00).
Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ vo svojej sťažnosti - okrem toho, že nie je
spokojný so spôsobom, akým najvyšší súd interpretoval príslušné zákonné ustanovenia
týkajúce sa zastúpenia na základe splnomocnenia - neuviedol žiadnu skutočnosť, na základe
ktorej by bolo možné usudzovať, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je postihnuté
takými nedostatkami, ktoré by odôvodňovali záver o jeho zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti a v konečnom dôsledku o porušení jeho základného práva označeného
v sťažnosti. Skutočnosť, že sťažovateľ sa právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,
nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení jeho základného práva označeného
v sťažnosti. Je vecou správnych orgánov a všeobecného súdu vykladať zákony a
tieto aplikovať na konkrétne prípady. Ústavný súd by nahradzoval činnosť týchto orgánov,
pokiaľ by mal ich rozhodnutia z takéhoto pohľadu preskúmavať. Napadnuté uznesenie
najvyššieho súdu je v intenciách jeho právomoci a v nijakom prípade ho nemožno
považovať za arbitrárny alebo za zjavne neodôvodnený, a preto z ústavného hľadiska
neospravedlniteľný a neudržateľný.
Z uvedených dôvodov ústavný súd odmietol v tejto časti sťažnosť ako zjavne
neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Nad rámec uvedeného ústavný súd dodáva, že podľa právneho názoru najvyššieho
súdu sťažovateľ nebol účastníkom konania sp. zn. 6 Sž 81/02 pred najvyšším súdom, preto
napadnutým uznesením ani nemohlo dôjsť k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 14
dohovoru, teda zákazu diskriminácie založenej na národnostnom princípe, a prima facie
nebolo možné konštatovať priamu súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím najvyššieho
súdu a základným právom, porušenie ktorého sťažovateľ namietal.
Okrem toho možno konštatovať, že aj keby ústavný súd dospel k záveru, že postup
najvyššieho súdu v uvedenej veci predstavoval sám osebe porušenie zákonnosti, vzhľadom
na obsah a povahu označeného práva nemôže táto skutočnosť viesť k záveru o porušení
práva sťažovateľa na zákaz diskriminácie podľa čl. 14 dohovoru. Tohto článku dohovoru sa
navyše nemožno domáhať samostatne bez vzťahu k inému ľudskému právu alebo slobode
zaručených v dohovore (napr. Airey, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 9.
októbra 1979, § 30).
Zo všetkých uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. februára 2003