Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 30/03

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. februára 2003

predbežne prerokoval sťažnosť A. L., bytom K., prechodne bytom B., Ukrajina,

zastúpeného komerčným právnikom JUDr. J. F., K., vo veci porušenia čl. 14 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím Ministerstva vnútra Slovenskej

republiky, Prezídia Policajného zboru, Úradu hraničnej a cudzineckej polície, sp. zn. PPZ-

335-2/UHCP-CP-2002 z 15. mája 2002 a postupom a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 30. septembra 2002 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. L. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. novembra

2002 doručená sťažnosť A. L., trvale bytom K., prechodne bytom B., Ukrajina (ďalej len

„sťažovateľ“), zastúpeného komerčným právnikom JUDr. J. F., K., ktorou namieta

porušenie čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) rozhodnutím Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Prezídia Policajného

zboru, Úradu hraničnej a cudzineckej polície (ďalej len „úrad cudzineckej polície“), sp. zn.

PPZ-335-2/UHCP-CP-2002 z 15. mája 2002 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 30. septembra 2002.

Pôvodne bolo k sťažnosti pripojené splnomocnenie pre menovaného komerčného

právnika, ktoré nepodpísal sťažovateľ, ale jeho matka H. K. na základe všeobecného

splnomocnenia sťažovateľa z 25. marca 2002. Po výzve ústavného súdu na odstránenie

nedostatkov podania bolo 29. januára 2003 ústavnému súdu doručené splnomocnenie pre

komerčného právnika JUDr. J. F. podpísané už samotným sťažovateľom.

Podľa názoru sťažovateľa porušenie jeho základného práva podľa čl. 14 dohovoru

spočíva v jeho diskriminácii pre národnostný pôvod rozhodnutiami orgánov cudzineckej

polície, na základe ktorých bol vyhostený z územia Slovenskej republiky ako štátny

príslušník Ukrajiny na územie tohto štátu na dobu 10 rokov. V konaní týchto orgánov podľa

sťažovateľa neboli brané do úvahy rozhodujúce skutočnosti, najmä to, že sťažovateľ na

území Slovenskej republiky žije od veku 24 rokov, získal tu vzdelanie a žije tu aj jeho

matka a súrodenci. Na území Ukrajiny sťažovateľ nikoho nemá, nemá žiadne prístrešie

a v rozhodnutí orgánov cudzineckej polície vidí neľudský prístup k jeho osobe.

V doplnení svojho podania z 3. januára 2003 právny zástupca sťažovateľa uviedol, že

sťažnosť „smeruje proti Ministerstvu vnútra SR, Prezídiu Policajného zboru, Úradu

hraničnej a cudzineckej polície, Vajnorská 25, Bratislava“, ktoré rozhodlo o odvolaní

sťažovateľa rozhodnutím sp. zn. PPZ-335-2/UHCP-CP-2002 z 15. mája 2002.

Z obsahu sťažnosti, z jej odôvodnenia a najmä z jej petitu vyplýva, že sťažovateľ sa

domáha aj zrušenia uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 30. septembra 2002,

ktorým bolo konanie o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia úradu cudzineckej polície sp.

zn. PPZ-335-2/UHCP-CP-2002 z 15. mája 2002 zastavené z dôvodu, že žalobu

o preskúmanie zákonnosti tohto rozhodnutia podala matka sťažovateľa, ktorá podľa

právneho názoru najvyššieho súdu nebola oprávnená na podanie tejto žaloby svojím

menom a ani ako splnomocnená zástupkyňa svojho syna nebola oprávnená požiadať o

ďalšie zastupovanie (substitúciu) komerčného právnika v tejto veci, lebo sa tým dostala do

rozporu s príslušným ustanovením , podľa ktorého účastník

sa môže dať zastúpiť aj ktorýmkoľvek občanom spôsobilým na právne úkony, avšak tento

zástupca môže konať iba osobne.

Sťažovateľ sa „nestotožňuje s uvedeným záverom NS SR z dôvodu, že z územia SR

bol vyhostený a do rozhodnutia druhostupňového správneho orgánu musel opustiť SR

a preto vo veci mohol konať len v rámci splnomocnenej matky. Úkon, ktorý pre podanie

žaloby urobila, je v súlade s ustanovením § 24 a § 32 Obč. zák. Tieto ustanovenia

nevylučujú substitúciu, ktorá je v tomto prípade vynútená zákonom ( ) a ktorú

nevylučuje ani plnomocenstvo dané jej synom“.

II.

Podľa (ďalej len „“) ústavný súd

rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah (...).

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom pre odmietnutie návrhu

pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do

takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí

relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť

sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis ).

Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom sa musí

zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba

pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod,

príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

1. Sťažovateľ namietal predovšetkým porušenie svojho základného práva

garantovaného v čl. 14 dohovoru rozhodnutím úradu cudzineckej polície sp. zn. PPZ-335-

2/UHCP-CP-2002 z 15. mája 2002.

Z citovaného vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach

týkajúcich sa porušenia základných práv alebo slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv

a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv a slobôd

teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný

súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že

ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých sa namieta, sa sťažovateľ

môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred

iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej

prerokovanie. Z uvedeného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa

prislúcha právomoc ústavnému súdu zaoberať sa porušením základného práva alebo

slobody za predpokladu, že právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu

(mutatis mutandis ). Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd občana

je okrem iného aj opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba

k dispozícii vo vzťahu k tomu základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa

namieta, a ktorý jej umožňuje odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného

práva alebo slobody ().

Keďže v danom prípade na preskúmanie uvedeného rozhodnutia orgánu cudzineckej

polície podľa bola daná právomoc najvyššieho súdu

a keďže sťažovateľ nevyčerpal účinné a dostupné právne prostriedky nápravy, pretože

právne relevantným spôsobom nepodal návrh na preskúmanie rozhodnutia odvolacieho

správneho orgánu, bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci

ústavného súdu podľa .

2. Sťažovateľ namieta aj uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

z 30. septembra 2002, ktorým bolo konanie o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia úradu

cudzineckej polície sp. zn. PPZ-335-2/UHCP-CP-2002 z 15. mája 2002 zastavené

z dôvodu, že žalobu o preskúmanie zákonnosti tohto rozhodnutia podala matka sťažovateľa,

ktorá podľa právneho názoru najvyššieho súdu nebola oprávnená na podanie tejto žaloby

svojím menom a ani ako splnomocnená zástupkyňa svojho syna nebola oprávnená požiadať

o ďalšie zastupovanie (substitúciu) komerčného právnika v tejto veci.

Sťažovateľ sa nestotožňuje s najvyšším súdom v interpretácii ustanovení

a o zastúpení na základe

splnomocnenia a je toho presvedčenia, že právnym názorom najvyššieho súdu uvedeným

v napadnutom uznesení došlo k porušeniu jeho práva zákazu diskriminácie založenej na

národnostnom princípe podľa čl. 14 dohovoru.

V súvislosti s uvedenou námietkou sťažovateľa ústavný súd poukazuje na to, že

z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142

ods. 1 ) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu

završuje najvyšší súd (mutatis mutandis , ). Zo subsidiárnej štruktúry

systému ochrany ústavnosti vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za

výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z

alebo dohovoru (). Ústavný súd v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou

opakovane vyslovil právny názor, že jeho úlohou nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým

predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne s medzinárodnou zmluvou (napr. , ).

Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ vo svojej sťažnosti - okrem toho, že nie je

spokojný so spôsobom, akým najvyšší súd interpretoval príslušné zákonné ustanovenia

týkajúce sa zastúpenia na základe splnomocnenia - neuviedol žiadnu skutočnosť, na základe

ktorej by bolo možné usudzovať, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je postihnuté

takými nedostatkami, ktoré by odôvodňovali záver o jeho zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti a v konečnom dôsledku o porušení jeho základného práva označeného

v sťažnosti. Skutočnosť, že sťažovateľ sa právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,

nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení jeho základného práva označeného

v sťažnosti. Je vecou správnych orgánov a všeobecného súdu vykladať zákony a

tieto aplikovať na konkrétne prípady. Ústavný súd by nahradzoval činnosť týchto orgánov,

pokiaľ by mal ich rozhodnutia z takéhoto pohľadu preskúmavať. Napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu je v intenciách jeho právomoci a v nijakom prípade ho nemožno

považovať za arbitrárny alebo za zjavne neodôvodnený, a preto z ústavného hľadiska

neospravedlniteľný a neudržateľný.

Z uvedených dôvodov ústavný súd odmietol v tejto časti sťažnosť ako zjavne

neopodstatnenú podľa .

Nad rámec uvedeného ústavný súd dodáva, že podľa právneho názoru najvyššieho

súdu sťažovateľ nebol účastníkom konania sp. zn. pred najvyšším súdom, preto

napadnutým uznesením ani nemohlo dôjsť k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 14

dohovoru, teda zákazu diskriminácie založenej na národnostnom princípe, a prima facie

nebolo možné konštatovať priamu súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím najvyššieho

súdu a základným právom, porušenie ktorého sťažovateľ namietal.

Okrem toho možno konštatovať, že aj keby ústavný súd dospel k záveru, že postup

najvyššieho súdu v uvedenej veci predstavoval sám osebe porušenie zákonnosti, vzhľadom

na obsah a povahu označeného práva nemôže táto skutočnosť viesť k záveru o porušení

práva sťažovateľa na zákaz diskriminácie podľa čl. 14 dohovoru. Tohto článku dohovoru sa

navyše nemožno domáhať samostatne bez vzťahu k inému ľudskému právu alebo slobode

zaručených v dohovore (napr. Airey, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 9.

októbra 1979, § 30).

Zo všetkých uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. februára 2003