Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 34/03

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. marca 2003

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. V. Ch. podnikajúceho pod obchodným menom

Ing. V. Ch. – S. K., R., zastúpeného advokátkou JUDr. I. B., Bratislava, ktorou namietol

porušenie jeho základného práva vlastniť majetok podľa prvej vety

Slovenskej republiky, porušenie zákazu núteného obmedzenia vlastníckeho práva podľa

, práva na spravodlivé prejednanie jeho záležitosti

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

z 9. februára 2001 v spojení s postupom a rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 28. novembra 2002, za účasti Krajského súdu v Bratislave

a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. V. Ch. – S. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. februára

2003 doručená sťažnosť Ing. V. Ch. podnikajúceho pod obchodným menom

Ing. V. Ch. – S. K., R. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. I. B., B.,

ktorou namieta porušenie jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 prvej

vety (ďalej len „“), porušenie zákazu núteného

obmedzenia vlastníckeho práva podľa , práva na spravodlivé prejednanie

jeho záležitosti podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) a práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský

súd“) sp. zn. z 9. februára 2001 v spojení s postupom a rozhodnutím

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 28. novembra 2002.

Z obsahu sťažnosti a príloh, ktoré k nej boli doložené, vyplynulo, že sťažovateľ podal

5. decembra 1997 žalobu krajskému súdu, ktorou sa domáhal určenia platnosti kúpnej

zmluvy uzavretej 1. novembra 1995 medzi ním a žalovaným F. n. m. S. r. (ďalej len „FNM

SR“). Krajský súd rozsudkom sp. zn. z 9. februára 2001 žalobu sťažovateľa

zamietol a najvyšší súd rozhodnutie súdu prvého stupňa rozsudkom sp. zn.

z 28. novembra 2002 potvrdil.

Sťažovateľ ako víťaz výberového konania podrobne popisuje okolnosti, ktoré

predchádzali uzavretiu vyššie označenej kúpnej zmluvy, na základe ktorej došlo

k privatizácii K., š. p., R. priamym predajom podľa privatizačného projektu. Po tom,

čo 21. mája 1996 FNM SR odstúpil pre nedodržanie platobných podmienok zo strany

sťažovateľa od uvedenej kúpnej zmluvy, sťažovateľ tento krok spochybňoval tvrdiac,

že písomné oznámenie od zmluvy odstupujúcej zmluvnej strany mu nebolo platne doručené.

Sťažovateľ preto zastáva názor, že pokiaľ krajský súd zamietol jeho žalobu o určenie

platnosti predmetnej zmluvy a najvyšší súd rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil, došlo

označenými rozhodnutiami k porušeniu jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 prvej vety a zároveň k porušeniu zakazujúceho nútené

obmedzenie vlastníckeho práva, ako aj k porušeniu práva na spravodlivé prejednanie jeho

záležitosti podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a žiada, aby ústavný súd rozhodnutím deklaroval

porušenie týchto jeho základných práv.

Ďalej sťažovateľ žiada, aby ústavný súd „vyhovel sťažnosti v tom zmysle, že boli

porušené aj moje ľudské práva na plynulé konanie na súdoch bez prieťahov. V mojom

prípade konajú súdy od 5. 12. 1997 a právoplatne bolo rozhodnuté až 7. 1. 2003.

To znamená, že konanie trvalo päť rokov“.

Napokon sa sťažovateľ domáha aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia

bez toho, aby uviedol rozsah, ktorý požaduje, a konkrétnejšie ozrejmil dôvody, na základe

ktorých by mu mala byť táto finančná satisfakcia ústavným súdom priznaná.

II.

K porušeniu a 4

Ústavný súd je podľa oprávnený konať o sťažnostiach

fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv

alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Základným ústavným predpokladom podľa citovaného článku na vznik

právomoci ústavného súdu na konanie o sťažnostiach je to, aby o ochrane tvrdeného

porušenia základného práva alebo slobody nerozhodoval iný súd, pričom iným súdom podľa

tohto článku sa rozumie súd, ktorý v súlade so všeobecnou právomocou podľa

má aj zákonom vymedzenú právomoc konať o ochrane konkrétneho

základného práva alebo slobody. Ak existuje taký súd, ústavný súd zásadne nie je

oprávnený prijať sťažnosť na ďalšie konanie, pretože tomu bráni ústavný princíp

subsidiarity právomoci ústavného súdu vyjadrený v i. f. .

Sťažovateľ sa návrhom na rozhodnutie domáha vyslovenia porušenia základných

práv podľa a 4 , ku ktorému malo dôjsť v občianskoprávnom

(obchodnom) spore v osobitnom druhu sporového konania o určenia platnosti kúpnej

zmluvy uzavretej 1. novembra 1995 medzi ním a žalovaným FNM. Určenie platnosti alebo

neplatnosti zmlúv patrí do právomoci občianskoprávnych súdov [§ 7 ods. 1 Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) v spojení s ]. Preto len

občianskoprávny súd môže rozhodovať o takýchto nárokoch a v spojitosti s tým,

že predmetom takej zmluvy bol majetok, aj o ochrane vlastníckeho práva, resp. jeho

obmedzení.

Ústavný súd je oprávnený a povinný posúdiť neústavnosť konania, resp.

rozhodovania všeobecných súdov, t. j. či v konaní pred nimi nedošlo k porušeniu

procesnoprávnych princípov konania ( až 50 ). Táto právomoc ústavného súdu

však nie je spojená so vznikom oprávnenia a povinnosti hodnotiť právne názory

všeobecných súdov, ku ktorým tieto dospeli na základe výkladu a uplatňovania zákonov,

v tomto prípade ustanovení príslušných zákonov upravujúcich uzavieranie zmlúv, otázky

ich platnosti a súvisiace otázky.

Právomoc občianskoprávneho súdu rozhodovať o platnosti súkromnoprávnej zmluvy,

ktorá vyplýva z a , nemožno nahradiť alebo v nej

pokračovať uplatnením práva na ochranu tohto práva v konaní pred ústavným súdom.

Navyše, právo na určenie platnosti súkromnoprávnej zmluvy je nárokom, ktorý nemá

priamu oporu v ústavnej úprave ( a 4 ). Ide o právo, ktoré sa v súdnom

konaní presadí, len ak je na tom naliehavý právny záujem, čo je procesne vyjadrený záujem

na súdnej ochrane [ ], aj keď nesporne môže mať vplyv na vlastnícke

právo, prípadne na jeho obmedzenie.

Z obsahu predložených súdnych rozhodnutí vyplynulo, že o požadovanej ochrane

základných práv sťažovateľa podľa a 4 rozhodovali v rozsahu

citovaných zákonných úprav všeobecné súdy v civilnom procese, čo zásadne vylučuje

právomoc ústavného súdu podľa .

Treba súčasne dodať, že v danom prípade sa nedá vyvodiť ani žiadna spojitosť medzi

postupom všeobecného súdu (krajského súdu a najvyššieho súdu) a porušením čl. 20

ods. 1 a 4 . Priamu súvislosť tvrdí sťažovateľ iba z dôvodu, že nebol úspešný

s nárokom na určenie platnosti jeho zmluvy uzavretej s FNM SR. A to je tvrdenie, ktoré

takúto súvislosť nevytvára a ani vytvoriť nemôže. Všeobecné súdy vykonávaním svojich

ústavne vymedzených kompetencií vôbec nezasahovali a ani nemohli zasiahnuť

do základných práv podľa a 4 . Súdy sa zaoberali len tým, či došlo

k platnému uzavretiu zmluvy, a teda iba nepriamo sa zaoberali zásahom (porušením)

do základných práv podľa a 4 , ku ktorému mohlo dôjsť nanajvýš

postupom FNM SR, teda subjektu odlišného od všeobecných súdov. Napriek tomu

sťažovateľ stotožnil (postavil na tú istú úroveň) konanie FNM SR, ktorý mal zasiahnuť

do jeho základných práv (odstúpením od zmluvy pre neplnenie zmluvných podmienok)

a postup všeobecných súdov, o ktorom tvrdí, že takisto porušil to isté základné právo.

V danom prípade je to vylúčené samo povahou sporu a jeho predmetu (určenie platnosti

zmluvy).

Vzhľadom na tieto skutočnosti a závery ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa

v tejto časti z dôvodu nedostatku právomoci ( ).

K porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru – princíp spravodlivého procesu

Sťažovateľ namietol porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože nepovažoval závery

krajského a najvyššieho súdu za správne a zodpovedajúce zákonu. Aj preto požadoval

zrušenie rozhodnutí týchto súdov.

Ústavný súd pripomína, že rozhodnutia všeobecných súdov môžu byť zásadne

zmenené, prípadne zrušené zásadne len z dôvodov uvedených v Občianskom súdnom

poriadku a iba na základe riadnych, prípadne mimoriadnych opravných prostriedkov, ktoré

majú účastníci konania k dispozícii v rámci všeobecného súdnictva. Úlohou ústavného súdu

však nie je zastupovať alebo alternovať všeobecné súdy, ktorým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa sústreďuje len na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov tejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnou zmluvou.

Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov z dôvodov tvrdených sťažovateľom môže

ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich rozhodovanie (a jemu predchádzajúci postup)

bolo zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné a zároveň by malo za následok porušenie niektorého z princípov

spravodlivého procesu, ktoré nebolo napravené ani v inštančnom (opravnom) postupe

všeobecných súdov.

Rozhodnutie krajského súdu sp. zn. z 9. februára 2001 a rozhodnutie

najvyššieho súdu sp. zn. z 28. novembra 2002 obsahujú podľa názoru

ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov na ich výroky. Ústavný súd

nezistil, že by tieto závery boli svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom rozpore či urobené

v zrejmom omyle. Ústavný súd v takom prípade nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie

na prehodnocovanie záverov všeobecných súdov. Tvrdenia sťažovateľa preto podľa názoru

ústavného súdu sledujú len dosiahnutie úspechu v súdnom konaní, čo však nemožno spájať

s pojmom spravodlivý proces a porušovaním jeho princípov.

Vychádzajúc z toho, že ústavný súd netvorí súčasť systému všeobecného súdnictva,

a preto na základe sťažnosti podľa nemôže meniť alebo rušiť

rozhodnutia všeobecných súdov iba z dôvodu, že s nimi sťažovateľ nie je spokojný, ústavný

súd rozhodol, že sťažnosť sťažovateľa v časti, ktorou namietal porušenie práva

na spravodlivé prejednanie jeho záležitosti podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, po predbežnom

prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde).

K porušeniu základného práva podľa

Pokiaľ sťažovateľ ďalej namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov ustanoveného v postupom krajského

súdu a najvyššieho súdu v označených konaniach, ústavný súd poukazuje na účel tohto

základného práva, ktorým je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorom sa nachádza osoba

(účastník konania pred súdom) domáhajúca sa rozhodnutia súdu v jej veci bez ohľadu na jej

postavenie v súdnom konaní.

Podstatou základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov zaručeného

v je preto odstránenie stavu právnej neistoty účastníka, v ktorom

sa nachádza dovtedy, kým v jeho veci nie je rozhodnuté s účinkami právoplatnosti.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. , ,

, , , ) sa ochrana základnému právu

vrátane základného práva podľa poskytuje v konaní pred ústavným

súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušenie základného práva

označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade všeobecnými súdmi) ešte trvalo.

Ak v čase, keď sťažnosť došla ústavnému súdu, už nedochádza k porušovaniu namietaného

základného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2

).

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že v jeho prípade konajú súdy od 5. decembra 1997

a právoplatne bolo rozhodnuté až 7. januára 2003. Táto skutočnosť je zistiteľná

aj z pripojených kópií označených rozhodnutí krajského súdu a najvyššieho súdu

opatrených doložkou právoplatnosti.

Sťažovateľ však namietol porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2

sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 17. februára 2003, teda v čase, keď konanie

pred krajským súdom v spojení s odvolacím konaním pred najvyšším súdom bolo

už právoplatne skončené. Z uvedeného možno vyvodiť, že konanie o sťažnosti sťažovateľa

nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorú ústavný súd poskytuje vo vzťahu k právu

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa citovaného článku .

Opierajúc sa o tento skutkový stav a stabilizovanú judikatúru ústavného súdu ústavný

súd sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie jeho základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v označených konaniach pred krajským

súdom a najvyšším súdom odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde).

Ústavný súd napokon poznamenáva, že rozhodovanie o zrušení sťažovateľom

označených právoplatných rozhodnutí vyplýva z a rozhodnutie

o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia podľa

by prichádzalo do úvahy iba v tom prípade, ak by nadväzovalo na rozhodnutie o vyslovení

porušenia jeho základných práv. Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok,

ústavný súd o tejto časti návrhu na rozhodnutie (petitu sťažnosti) nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. marca 2003