Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 348/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. novembra 2009

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. P. B., súdneho exekútora, B., zastúpeného advokátom

Mgr. P. N., L., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 20 ods. 1

uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn.

z 29. októbra 2008 a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. P. B. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. januára

2009 doručená sťažnosť JUDr. P. B., súdneho exekútora, B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou

namietal porušenie základného práva podľa

(ďalej len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 29. októbra 2008 v súvislosti s priznaním mu trov exekučného konania.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:

„Uznesením Okresného súdu Rožňava... zo dňa 24. 1. 2008... bola exekúcia...

zastavená a oprávnenému bola uložená povinnosť zaplatiť sťažovateľovi trovy exekúcie

vo výške 12 078,90 Sk... Na základe odvolania sťažovateľa uznesením Krajského súdu...

č. k. -44 zo dňa 29. 10. 2008 bolo uznesenie okresného súdu potvrdené.“

Na strane druhej krajský súd sa stotožnil s právnym názorom prvostupňového exekučného

súdu a nepriznal DPH z hotových výdavkov a straty času argumentujúc, že podľa § 196

Exekučného poriadku, ktorou je súd pri rozhodovaní o trovách exekúcie viazaný, je možné

priznať DPH iba z odmeny súdneho exekútora.

„Sťažovateľ namieta, že uznesením Krajského súdu... zo dňa 29. 10. 2008 boli

porušené jeho práva podľa ...

Odporca pri rozhodovaní o náhrade trov exekučného konania nepriznal

sťažovateľovi sumu rovnajúcu sa dani z pridanej hodnoty, ktorú sťažovateľ bol povinný

zaplatiť príslušnému správcovi dane. Ústavný súd už vo svojom náleze sp. zn.

zo dňa 17. 12. 2004 zaujal názor, že sťažovateľ... nedostal... nahradené všetky sumy, ktoré

zaplatil alebo mal zaplatiť v časovej a vecnej súvislosti so zastavením exekučného

konania...

Poukazujem na uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. -33

zo dňa 6. 5. 2008. Krajský súd v Bratislave zaujal ohľadom priznania DPH z náhrady

hotových výdavkov diametrálne rozdielny názor ako odporca.

Rozpornosť rozhodovacej praxe všeobecných súdov je nežiadúca...“

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal tento nález:

„Základné právo JUDr. P. B..., podľa ... uznesením Krajského

súdu... č. k. -44 zo dňa 29. 10. 2008 porušené bolo.

Uznesenie Krajského súdu... č. k. -44 zo dňa 29. 10. 2008 sa zrušuje

a vec sa vracia na ďalšie konanie.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí podľa § 25

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“). Skúmal pritom, či má na jej prerokovanie

právomoc, či sťažnosť má náležitosti predpísané v a ,

či nie je neprípustná, podaná niekým zjavne neoprávneným alebo oneskorene, ako aj to,

či nie je zjavne neopodstatnená.

V sťažnosti je oddelený petit od jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3

viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu

návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáhal.

Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáhal v petite svojej

sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (čl. 2

ods. 2 ).

Keďže sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom kvalifikovane zastúpený

advokátom sa v návrhu na rozhodnutie sťažnosti domáhal iba vyslovenia porušenia

základného práva podľa v napadnutom rozhodnutí krajského súdu,

ústavný súd viazaný návrhom sťažovateľa na začatie konania v zmysle čl. 20 ods. 3 zákona

o ústavnom súde sa nemohol zaoberať ne/porušením iných práv, resp. slobôd.

Článok 20 ods. 1 ustanovuje, že každý má právo vlastniť majetok, ale súčasne

určuje, že vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnakú zákonnú ochranu.

1. Základným ústavným predpokladom podľa (už citovaného)

na vznik právomoci ústavného súdu na konanie o sťažnostiach je to, aby o ochrane

tvrdeného porušenia základného práva alebo slobody nerozhodoval iný súd, pričom iným

súdom podľa tohto článku sa rozumie súd, ktorý v súlade so všeobecnou

právomocou podľa má aj zákonom vymedzenú právomoc konať

o ochrane konkrétneho základného práva alebo slobody. Ak existuje taký súd, ústavný súd

zásadne nie je oprávnený prijať sťažnosť na ďalšie konanie, pretože tomu bráni ústavný

princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu vyjadrený v i. f. .

Sťažovateľ sa návrhom na rozhodnutie domáha vyslovenia porušenia základného

práva podľa , ku ktorému malo dôjsť v exekučnom spore v súvislosti

s rozhodnutím krajského súdu o trovách konania súdneho exekútora (sťažovateľa).

Rozhodovanie o trovách exekúcie („potrebných na účelné vymáhanie nároku“) v prípade,

ak súd rozhodne o zastavení exekúcie, patrí do právomoci všeobecných súdov [§ 7

(ďalej aj „OSP“) v spojení s a zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti

(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov].

Preto len všeobecný (občianskoprávny) súd môže rozhodovať o takýchto nárokoch

a v spojitosti s tým, že predmetom tohto konania bol majetok súdneho exekútora,

aj o ochrane vlastníckeho práva, resp. jeho obmedzení.

Ústavný súd je oprávnený a povinný posúdiť neústavnosť konania, resp.

rozhodovania všeobecných súdov, t. j. či v konaní pred nimi nedošlo k porušeniu

procesnoprávnych princípov konania ( až ). Táto právomoc ústavného

súdu však nie je spojená so vznikom oprávnenia a povinnosti hodnotiť právne názory

všeobecných súdov, ku ktorým dospeli na základe výkladu a uplatňovania zákonov, v tomto

prípade ustanovení príslušných zákonov upravujúcich posúdenie výšky trov, ktoré vznikli

súdnemu exekútorovi po zastavení exekučného konania, a súvisiace otázky

(m. m. ).

Právomoc občianskoprávneho súdu rozhodovať o trovách exekúcie (pri zastavení

exekúcie), ktorá vyplýva z a v spojitosti s ustanoveniami

Exekučného poriadku, nemožno nahradiť alebo v nej pokračovať uplatnením práva

na ochranu tohto práva v konaní pred ústavným súdom.

Z obsahu predložených súdnych rozhodnutí vyplynulo, že o požadovanej ochrane

základných práv sťažovateľa podľa rozhodovali v rozsahu citovaných

zákonných úprav všeobecné súdy v civilnom procese, čo zásadne vylučuje právomoc

ústavného súdu podľa .

Podľa názoru ústavného súdu uplatnenie jeho právomoci v tejto veci predpokladá

taký procesný postup všeobecných súdov v konaní o ochrane vlastníckeho práva, ktorým

by bolo porušené niektoré základné právo upravené v až , prípadne

by bolo rozhodnutie všeobecného súdu arbitrárne (). V opačnom prípade

by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom

ochrany ústavnosti podľa v spojení s . Ústavný súd

by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných

súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to,

aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia

pod príslušné právne normy.

Vychádzajúc z uvedeného a poukazujúc aj na ďalšiu judikatúru ústavného súdu

(napr. ) bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa odmietnuť pre nedostatok

právomoci ústavného súdu ( ).

2. Napriek uvedenému ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že napadnuté

uznesenie krajského súdu sa nevyznačuje prvkami arbitrárnosti. Krajský súd sa vysporiadal

s odvolacími dôvodmi sťažovateľa, s ktorými sa však nestotožnil, keď v podstatnom

a v rozsahu podanej sťažnosti ústavnému súdu uviedol:

„... Podľa ust. § 196 Exekučného poriadku za výkon exekučnej činnosti podľa tohto

zákona patrí exekútorovi odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času.

Ak je exekútor platiteľom dane z pridanej hodnoty podľa osobitného zákona, zvyšuje sa jeho

odmena o daň z pridanej hodnoty...

Podľa uvedenej zákonnej úpravy, ktorou je súd pri rozhodovaní o trovách exekúcie

viazaný, je teda možné priznať DPH iba z odmeny, a teda nie aj z hotových výdavkov

a náhrady za stratu času...“

Ústavný súd k uvedenému dodáva, že od 1. septembra 2005, keď nadobudol účinnosť

, ktorým sa mení a dopĺňa Občiansky súdny

poriadok v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov – ďalej len „“ (ktorým bol novelizovaný

Exekučného poriadku), sa odmena exekútora zvyšuje o DPH (ak exekútor je platiteľom

DPH), t. j. nie je zjavne neodôvodnený záver všeobecných súdov, podľa ktorého zvýšenie

o DPH viažu iba na odmenu súdneho exekútora, vychádzajúc z § 4 až § 21a vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách

súdnych exekútorov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“),

a nie tiež na náhradu hotových výdavkov a náhradu za stratu času (§ 22 a § 23 citovanej

vyhlášky).

Ústavný súd je opakovane toho názoru (), že v príčinnej súvislosti

so sťažovateľom namietaným uznesením krajského súdu nemohlo dôjsť k porušeniu

označených práv sťažovateľa. Podľa názoru ústavného súdu bolo napadnuté uznesenie

krajského súdu plne v súlade s príslušnými ustanoveniami Exekučného poriadku

a príslušného vykonávacieho predpisu (vyhlášky č. ).

Z týchto dôvodov ústavný súd podľa sťažnosť

odmietol tiež pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

3. Ústavný súd nemohol akceptovať ani argumentáciu sťažovateľa spočívajúcu

v tom, že v podobnej veci (nález sp. zn. zo 17. decembra 2004) ústavný súd

jeho sťažnosti vyhovel.

V tejto súvislosti je predovšetkým potrebné uviesť, že v čase vyhlásenia uvedeného

nálezu () platilo iné ustanovenie § 196 Exekučného poriadku („Za výkon

exekučnej činnosti podľa tohto zákona patrí exekútorovi odmena, náhrada hotových

výdavkov a náhrada za stratu času.“), ako platí v spojitosti s posudzovanou vecou

(„Za výkon exekučnej činnosti podľa tohto zákona patrí exekútorovi odmena, náhrada

hotových výdavkov a náhrada za stratu času. Ak je exekútor platiteľom dane z pridanej

hodnoty podľa osobitného zákona, zvyšuje sa jeho odmena o daň z pridanej hodnoty.“).

Už len na základe uvedenej skutočnosti nemohol ústavný súd prihliadať na právne závery

vyslovené v náleze sp. zn. zo 17. decembra 2004, ktorý riešil situáciu,

keď DPH výslovne neupravená v § 196 Exekučného poriadku bola sama osebe sporná.

4. Pozornosti ústavného súdu neušlo, že rozhodovacia prax všeobecných súdov

ani po novelizovaní Exekučného poriadku ( s účinnosťou

od 1. septembra 2005, pozn.) nie je – čo sa týka rozsahu zvýšenia trov o daň z pridanej

hodnoty – jednotná. Rovnako sťažovateľ poukazoval na uvedenú okolnosť. V tejto

súvislosti ústavný súd považuje za potrebné poznamenať, že mu neprislúcha zjednocovať

in abstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré podľa zákona

č. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve

Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iných

priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných

všeobecne záväzných právnych predpisov (mutatis mutandis ).

5. Nad rámec uvedeného ústavný súd poznamenáva, že ani samotná skutočnosť,

že v konečnom dôsledku môže nastať stav, keď nebudú uspokojené všetky nároky

exekútora pri výkone exekúcie, nemusí viesť k protiústavným dôsledkom. Toto riziko, ktoré

exekútor nesie, je odôvodnené a do značnej miery kompenzované jeho v podstate

monopolným postavením pri výkone exekúcie. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje

na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (Van der Mussele proti Belgicku,

rozsudok z 23. novembra 1983, séria A, č. 70), v ktorom bolo zdôraznené, že riziko

s výkonom určitej profesie (citované v prípade advokáta), kam spadá i riziko neuhradenia

odmeny za odvedenú prácu, je na druhej strane vyvážené výhodami súvisiacimi s výkonom

tejto profesie.

6. Na základe uvedených skutočností ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené

vo výroku. Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať

sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa nastolenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. novembra 2009