Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 37/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. februára 2009

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. P. B., súdneho exekútora, B., zastúpeného advokátom

Mgr. P. N., L., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 20 ods. 1

uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn.

zo 14. novembra 2008 a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. P. B. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. januára

2009 doručená sťažnosť JUDr. P. B., súdneho exekútora so sídlom v B. (ďalej len

„sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. zo 14. novembra 2008 v súvislosti s priznaním mu trov

exekučného konania.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:

„Uznesením Okresného súdu Košice I zo dňa 19. 6. 2008... bola exekúcia...

zastavená a oprávnenému bola uložená povinnosť zaplatiť sťažovateľovi trovy exekúcie vo

výške 5559,60 Sk. ...

Na základe odvolania sťažovateľa uznesením Krajského súdu... č. k.

35 zo dňa 14. 11. 2008 bolo uznesenie okresného súdu zmenené v rozsahu priznania

všetkých exekútorom uplatnených úkonov... Na strane druhej krajský súd sa stotožnil

s právnym názorom prvostupňového exekučného súdu a nepriznal DPH z hotových

výdavkov a straty času argumentujúc, že podľa §196 Exekučného poriadku, ktorou je súd

pri rozhodovaní o trovách exekúcie viazaný, je možné priznať DPH iba z odmeny súdneho

exekútora. ...

Sťažovateľ namieta, že uznesením Krajského súdu... zo dňa 14. 11. 2008 boli

porušené jeho práva podľa ...

Odporca pri rozhodovaní o náhrade trov exekučného konania nepriznal

sťažovateľovi sumu rovnajúcu sa dani z pridanej hodnoty, ktorú sťažovateľ bol povinný

zaplatiť príslušnému správcovi dane. Ústavný súd už vo svojom náleze sp. zn.

zo dňa 17. 12. 2004 zaujal názor, že sťažovateľ... nedostal... nahradené všetky sumy, ktoré

zaplatil alebo mal zaplatiť v časovej a vecnej súvislosti so zastavením exekučného

konania. ...

Poukazujem na uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. -33 zo

dňa 6. 5. 2008. Krajský súd v Bratislave zaujal ohľadom priznania DPH z náhrady

hotových výdavkov diametrálne rozdielny názor ako odporca.

Rozpornosť rozhodovacej praxe všeobecných súdov je nežiadúca. ...“

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal tento nález:

„Základné právo JUDr. P. B..., podľa ... uznesením Krajského

súdu... č. k. -35 zo dňa 14. 11. 2008 porušené bolo.

Uznesenie Krajského súdu... č. k. -35 zo dňa 14. 11. 2008 sa zrušuje

a vec sa vracia na ďalšie konanie.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí podľa § 25

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“). Skúmal pritom, či má na jej prerokovanie

právomoc, či sťažnosť má náležitosti predpísané v a , či

nie je neprípustná, podaná niekým zjavne neoprávneným alebo oneskorene, ako aj to, či nie

je zjavne neopodstatnená.

V sťažnosti je oddelený petit od jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3

viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu

návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáhal.

Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáhal v petite svojej

sťažnosti a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (čl. 2

ods. 2 ).

Keďže sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom kvalifikovane zastúpený

advokátom sa v návrhu na rozhodnutie sťažnosti domáhal iba vyslovenia porušenia

základného práva podľa v napadnutom rozhodnutí krajského súdu,

ústavný súd viazaný návrhom sťažovateľa na začatie konania v zmysle čl. 20 ods. 3 zákona

o ústavnom súde sa nemohol zaoberať ne/porušením iných práv, resp. slobôd.

Článok 20 ods. 1 ustanovuje, že každý má právo vlastniť majetok, ale súčasne

určuje, že vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnakú zákonnú ochranu.

1. Základným ústavným predpokladom podľa (už citovaného)

na vznik právomoci ústavného súdu na konanie o sťažnostiach je to, aby o ochrane

tvrdeného porušenia základného práva alebo slobody nerozhodoval iný súd, pričom iným

súdom podľa tohto článku sa rozumie súd, ktorý v súlade so všeobecnou

právomocou podľa má aj zákonom vymedzenú právomoc konať

o ochrane konkrétneho základného práva alebo slobody. Ak existuje taký súd, ústavný súd

zásadne nie je oprávnený prijať sťažnosť na ďalšie konanie, pretože tomu bráni ústavný

princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu vyjadrený v i. f. .

Sťažovateľ sa návrhom na rozhodnutie domáha vyslovenia porušenia základného

práva podľa , ku ktorému malo dôjsť v exekučnom spore v súvislosti

s rozhodnutím krajského súdu o trovách konania súdneho exekútora (sťažovateľa).

Rozhodovanie o trovách exekúcie („potrebných na účelné vymáhanie nároku“), v prípade ak

súd rozhodne o zastavení exekúcie, patrí do právomoci všeobecných súdov [§ 7

(ďalej aj „OSP“) v spojení s a zákona

č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)]. Preto

len všeobecný (občianskoprávny) súd môže rozhodovať o takýchto nárokoch a v spojitosti

s tým, že predmetom tohto konania bol majetok súdneho exekútora, aj o ochrane

vlastníckeho práva, resp. jeho obmedzení.

Ústavný súd je oprávnený a povinný posúdiť neústavnosť konania, resp.

rozhodovania všeobecných súdov, t. j. či v konaní pred nimi nedošlo k porušeniu

procesnoprávnych princípov konania ( až ). Táto právomoc ústavného

súdu však nie je spojená so vznikom oprávnenia a povinnosti hodnotiť právne

názory všeobecných súdov, ku ktorým tieto dospeli na základe výkladu a uplatňovania

zákonov, v tomto prípade ustanovení príslušných zákonov upravujúcich posúdenie výšky

trov, ktoré vznikli súdnemu exekútorovi po zastavení exekučného konania, a súvisiace

otázky (m. m. ).

Právomoc občianskoprávneho súdu rozhodovať o trovách exekúcie (pri zastavení

exekúcie), ktorá vyplýva z a v spojitosti s ustanoveniami

Exekučného poriadku, nemožno nahradiť alebo v nej pokračovať uplatnením práva na

ochranu tohto práva v konaní pred ústavným súdom.

Z obsahu predložených súdnych rozhodnutí vyplynulo, že o požadovanej ochrane

základných práv sťažovateľa podľa rozhodovali v rozsahu citovaných

zákonných úprav všeobecné súdy v civilnom procese, čo zásadne vylučuje právomoc

ústavného súdu podľa .

Podľa názoru ústavného súdu uplatnenie jeho právomoci v tejto veci predpokladá

taký procesný postup všeobecných súdov v konaní o ochrane vlastníckeho práva, ktorým by

bolo porušené niektoré základné právo upravené v až , prípadne by bolo

rozhodnutie všeobecného súdu arbitrárne (). V opačnom prípade by ústavný

súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany

ústavnosti podľa v spojení s . Ústavný súd by takým

postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale

bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom toho, aby sa vytvoril

skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne

normy.

Vychádzajúc z uvedeného a poukazujúc aj na ďalšiu judikatúru ústavného súdu

(napr. ) bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa odmietnuť pre nedostatok

právomoci ústavného súdu ( ).

2. Napriek uvedenému ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že napadnuté

uznesenie krajského súdu sa nevyznačuje prvkami arbitrárnosti. Krajský súd sa vysporiadal

s odvolacími dôvodmi sťažovateľa, s ktorými sa však nestotožnil, keď v podstatnom

a v rozsahu podanej sťažnosti ústavnému súdu uviedol:

„... Podľa ust. § 196 Exekučného poriadku za výkon exekučnej činnosti podľa tohto

zákona patrí exekútorovi odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času. Ak

je exekútor platiteľom dane z pridanej hodnoty podľa osobitného zákona, zvyšuje sa jeho

odmena o daň z pridanej hodnoty.

Podľa uvedenej zákonnej úpravy, ktorou je súd pri rozhodovaní o trovách exekúcie

viazaný, je teda možné priznať DPH iba z odmeny, a teda nie aj z hotových výdavkov

a náhrady za stratu času. ...“

Ústavný súd k uvedenému dodáva, že od 1. septembra 2005, keď nadobudol účinnosť

, ktorým sa mení a dopĺňa Občiansky súdny

poriadok v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov – ďalej len

„“ (ktorým bol novelizovaný Exekučného poriadku), sa

odmena exekútora zvyšuje o DPH (ak exekútor je platiteľom DPH), t. j. nie je zjavne

neodôvodnený záver všeobecných súdov, podľa ktorého zvýšenie o DPH viažu iba na

odmenu súdneho exekútora, vychádzajúc z § 4 až § 21a vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách súdnych

exekútorov (ďalej len „“), a nie tiež na náhradu hotových

výdavkov a náhradu za stratu času (§ 22 a § 23 citovanej vyhlášky).

Ústavný súd je toho názoru, že v príčinnej súvislosti so sťažovateľom namietaným

uznesením krajského súdu nemohlo dôjsť k porušeniu označených práv sťažovateľa. Podľa

názoru ústavného súdu bolo napadnuté uznesenie krajského súdu plne v súlade

s príslušnými ustanoveniami Exekučného poriadku a príslušného vykonávacieho predpisu

(vyhlášky č. ).

Z týchto dôvodov ústavný súd podľa sťažnosť

odmietol tiež pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

3. Ústavný súd nemohol akceptovať ani argumentáciu sťažovateľa spočívajúcu

v tom, že v podobnej veci (nález sp. zn. zo 17. decembra 2004) ústavný súd

jeho sťažnosti vyhovel.

V tejto súvislosti je predovšetkým potrebné uviesť, že v čase vyhlásenia uvedeného

nálezu () platilo iné ustanovenie § 196 Exekučného poriadku („Za výkon

exekučnej činnosti podľa tohto zákona patrí exekútorovi odmena, náhrada hotových

výdavkov a náhrada za stratu času.“), ako platí v spojitosti s posudzovanou vecou („Za

výkon exekučnej činnosti podľa tohto zákona patrí exekútorovi odmena, náhrada hotových

výdavkov a náhrada za stratu času. Ak je exekútor platiteľom dane z pridanej hodnoty podľa

osobitného zákona, zvyšuje sa jeho odmena o daň z pridanej hodnoty.“). Už len na základe

uvedenej skutočnosti nemohol ústavný súd prihliadať na právne závery vyslovené v náleze

sp. zn. zo 17. decembra 2004, ktorý riešil situáciu, keď DPH výslovne

neupravená v § 196 Exekučného poriadku bola sama osebe sporná.

4. Pozornosti ústavného súdu neušlo, že rozhodovacia prax všeobecných súdov ani

po novelizovaní Exekučného poriadku ( s účinnosťou od

1. septembra 2005, pozn.) nie je – čo sa týka rozsahu zvýšenia trov o daň z pridanej hodnoty

– jednotná. Rovnako sťažovateľ poukazoval na uvedenú okolnosť. V tejto súvislosti ústavný

súd považuje za potrebné poznamenať, že mu neprislúcha zjednocovať in abstracto

judikatúru všeobecných súdov a suplovať tak poslanie, ktoré podľa

o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21,

§ 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (resp.

jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iných priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská

k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov

(mutatis mutandis ).

5. Nad rámec uvedeného ústavný súd poznamenáva, že ani samotná skutočnosť, že

v konečnom dôsledku môže nastať stav, keď nebudú uspokojené všetky nároky exekútora

pri výkone exekúcie, nemusí viesť k protiústavným dôsledkom. Toto riziko, ktoré exekútor

nesie, je odôvodnené a do značnej miery kompenzované jeho v podstate monopolným

postavením pri výkone exekúcie. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie

Európskeho súdu pre ľudské práva (Van der Mussele proti Belgicku, rozsudok

z 23. novembra 1983, séria A, č. 70), v ktorom bolo zdôraznené, že riziko s výkonom určitej

profesie (citované v prípade advokáta), kam spadá i riziko neuhradenia odmeny za

odvedenú prácu, je na druhej strane vyvážené výhodami súvisiacimi s výkonom tejto

profesie.

6. Na základe uvedených skutočností ústavný súd rozhodol tak, ako to je vo výroku

uvedené. Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa

ďalšími požiadavkami sťažovateľa nastolenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. februára 2009