Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 117/03

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. júna 2003

predbežne prerokoval sťažnosť J. M., bytom B., zastúpeného advokátom JUDr. D. T., so

sídlom B., vo veci porušenia jeho práva na spravodlivé prejednanie jeho záležitosti

upraveného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Okresného súdu Bratislava V č. k. -29 z 8. apríla 2001 v spojení

s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. -104 z 11. decembra 2002,

a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. M. v časti, v ktorej namieta porušenie jeho práva na spravodlivé

prejednanie jeho záležitosti upraveného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd

a) rozsudkom Okresného súdu Bratislava V č. k. -29 z 8. apríla 2001,

o d m i e t a pre nedostatok právomoci;

b) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. -104 z 11. decembra

2002, o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola doručená

5. mája 2003 ústavná sťažnosť J. M., bytom B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného

advokátom JUDr. D. T., so sídlom B., vo veci porušenia jeho práva na spravodlivé

prejednanie jeho záležitosti upraveného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Bratislava V (ďalej

len „okresný súd“) č. k. -29 z 8. apríla 2001 v spojení s rozsudkom Krajského

súdu Bratislava V č. k. z 11. decembra 2002 (ďalej len „krajský súd“, ktorý

nadobudol právoplatnosť 3. marca 2003.

Rozsudkom okresného súdu bola sťažovateľovi uložená povinnosť platiť

navrhovateľovi J. M. (synovi sťažovateľa) výživné vo výške 2 300 Sk mesačne od

3. októbra 2001. Zročné výživné od 3. októbra 2001 do 31. marca 2002 vo výške 13 652 Sk

bolo sťažovateľovi uložené platiť spolu s bežným výživným 300 Sk v mesačných splátkach

počnúc od apríla 2002. Rozsudkom krajského súdu bolo rozsudok súdu prvého stupňa

potvrdený.

Sťažovateľ namieta, že „súd prvého stupňa sa dôsledne neriadil ust. §§ 85 ods. 1, 85

ods. 2, 85 ods. 3, 96 ods. 1 Zák. o rod. a priznal výživné navrhovateľovi v rozpore s ust. §

96 ods. 2 zák. o rod. (v prítomnosti v rozpore s ust. § 2 ods. 3 Obč. zák.)“, čo uviedol aj

v odvolaní proti rozsudku okresného súdu. V konkrétnostiach sťažovateľ poukazuje na to,

že okresný súd nedostatočne zohľadnil skutočný záujem navrhovateľa o štúdium,

vyživovaciu povinnosť sťažovateľa voči maloletej dcére Silvii, ako aj zdravotný stav

sťažovateľa a jemu zodpovedajúce príjmy.

Rozsudku okresného súdu i rozsudku krajského súdu sťažovateľ vyčíta, že „nie sú

správne vzhľadom na ...skutočnosti, ktoré zistili oba súdy najmä z písomných dokladov

mnou do súdneho spisu založených“.

Sťažovateľ vyslovuje vo svojej sťažnosti názor, že „rozhodnutiami vyššie citovaných

súdov došlo k porušeniu vyššie citovaného práva (práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru) na to,

aby moja záležitosť pred vyššie citovanými súdmi bola spravodlivo prejednaná“.

Sťažovateľ navrhuje, aby jeho sťažnosť bola prijatá na ďalšie konanie a po

vykonanom dokazovaní ústavný súd vyniesol tento nález:

„Uložením povinnosti sťažovateľovi platiť na výživu navrhovateľa J. M. narodeného

9. 1. 1981 sumou 2 300, - Sk mesačne od 3. 10. 2001 a zaplatiť mu zročné výživné za dobu

od 3. 10. 2001 do 31. 3. 2002 v sume 13 652,- Sk na základe rozsudku Okresného súdu

Bratislava 5 sp. zn. zo dňa 8. 4. 2002 v spojení s rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave sp. zn. zo dňa 11. 12. 2002 došlo k porušeniu základného práva

sťažovateľa na to , aby jeho záležitosť pred vyššie citovanými i súdmi bola spravodlivo

prejednaná v zmysle článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd v znení protokolov č. 3, 5 a 8 veta prvá (oznámenom pod číslom 209 zbierky zákonov

ročníka 1992).

Rozsudok Okresného súdu Bratislava 5 sp. zn. zo dňa 8. 4. 2002

v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. zo dňa 11. 12. 2002

sa zrušujú.

Okresný súd Bratislava 5 je povinný zaplatiť navrhovateľovi trovy tohto konania.“.

II.

Podľa (ďalej len „“) „Ústavný súd

rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.“.

Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru: „Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...“

Sťažovateľ namieta vo svojej sťažnosti porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru rozsudkom

okresného súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu, pričom podstatou jeho námietok je

tvrdenie, že oba súdy nedostatočne vyhodnotili ním navrhované dôkazy, a teda rozsudky sa

neopierajú o reálne existujúci stav. Z toho vyvodzuje, že jeho záležitosť nebola spravodlivo

prejednaná, a teda došlo k porušeniu jeho práva upraveného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

1. Podľa názoru ústavného súdu v časti, v ktorej sa sťažovateľ domáha vyslovenia

porušenia označených základných ústavných práv rozsudkom okresného súdu č. k.

-29 z 8. apríla 2001, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako to vyplýva z citovaného ustanovenia , právomoc ústavného

súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Právomoc ústavného súdu je preto v týchto prípadoch subsidiárna. O ochrane ústavných

práv sťažovateľa, ktorých porušenie namieta, vo vzťahu k okresnému súdu rozhoduje

v odvolacom konaní krajský súd. Preto vzhľadom na uvedenú zásadu subsidiarity nie je

v právomoci ústavného súdu preskúmať rozsudok okresného súdu č. k. -29 z 8.

apríla 2001.

Vzhľadom na uvedenú skutočnosť ústavný súd odmietol túto časť sťažnosti pre

nedostatok svojej právomoci.

2. Zvyšnú časť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojich ústavných

práv rozsudkom krajského súdu č. k. -104 z 11. decembra 2002, považoval

ústavný súd za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom

orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré

označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno

považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po

jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa názoru ústavného súdu nemožno dospieť k záveru, že by rozsudok krajského

súdu bolo potrebné považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Rovnako nemožno

dospieť k záveru, že by bol výklad krajského súdu z ústavného hľadiska

neospravedlniteľný.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti sťažovateľa v súlade so

svojou judikatúrou konštatoval, že „do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný

súd zasiahnuť iba vtedy, ak by ich rozhodnutia (a im predchádzajúci postup) boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné

a zároveň by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu,

ktoré nebolo napravené ani v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov“

(, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu právo na spravodlivý proces podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru v sebe nezahŕňa záruku úspechu v konaní. Ak sa konanie pred všeobecným

súdom neskončí podľa želania účastníka, táto okolnosť sama osebe nie je právnym

základom pre namietnutie porušenia ústavného práva ().

Ústavný súd je oprávnený a povinný posúdiť neústavnosť konania, resp.

rozhodovania všeobecných súdov, t. j. či v konaní pred nimi nedošlo k porušeniu

ústavnoprocesných princípov konania. Táto právomoc ústavného súdu však nie je spojená

so vznikom oprávnenia a povinnosti hodnotiť právne názory všeobecných súdov, ku ktorým

tieto dospeli na základe výkladu a uplatňovania zákonov, ak tento výklad a použitie

zákonov neporušujú uvedené ústavnoprocesné princípy (). Reálne uplatnenie

a garantovanie základného práva na súdnu ochranu neznamená nielen právo na úspech

v konaní, ale ani nárok na to, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom

všeobecne záväzných právnych prepisov, ktorý predkladá účastník konania.

Právo sťažovateľa na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na také súdne rozhodnutie,

ktoré nie je výsledkom arbitrárneho postupu a ktoré z hľadiska odôvodnenia nie je

presvedčivé. Neznamená to však, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať

potrebnú odpoveď akceptovanú navyše obidvoma spornými stranami. Aký spôsob súd

urobí, je na rozhodnutí súdu a posudzuje sa so zreteľom na konkrétny prípad (napr.

Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997).

Krajský súd potvrdil rozhodnutie okresného súdu na základe preskúmania podľa

a , pretože dospel k záveru, že je

správne. Podľa názoru krajského súdu prvostupňový súd vykonal vo veci dokazovanie

v potrebnom rozsahu, na základe ktorého vyvodil správny právny záver a svoje rozhodnutie

náležite zdôvodnil. Čo sa týka rozhodnutia krajského súdu, v odôvodnení sa tento

vysporiadal s tvrdeniami odporcu, ktoré ostali len tvrdeniami, pretože ich odporca

nepreukázal.

Ústavný súd z uvedených dôvodov uzavrel, že označený rozsudok krajského súdu

neobsahuje také skutočnosti, ktoré by svedčili o porušení čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Sťažovateľ

podľa názoru ústavného súdu namieta porušenie svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

takým postupom (rozhodnutím) krajského súdu, ktorý zjavne nie je v príčinnej súvislosti

s porušením označeného práva. Sťažovateľ bol v označenom spore odporcom; krajský súd

rozhodol spôsobom, s ktorým odporca síce nesúhlasí, ale rozhodnutie bolo náležite

odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný

súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať.

Ústavný súd vychádzajúc zo skutkových okolností, ktoré vyplynuli z predložených

rozsudkov okresného súdu a krajského súdu, z právnych východísk a záverov, odmietol

sťažnosť sťažovateľa podľa tak, ako je uvedené vo

výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. júna 2003