Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 117/03
PDF · 164.95 KB
No categories available
II. ÚS 117/03
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. júna 2003
predbežne prerokoval sťažnosť J. M., bytom B., zastúpeného advokátom JUDr. D. T., so
sídlom B., vo veci porušenia jeho práva na spravodlivé prejednanie jeho záležitosti
upraveného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Okresného súdu Bratislava V č. k. 24 C 168/01-29 z 8. apríla 2001 v spojení
s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 12 Co 316/02-104 z 11. decembra 2002,
a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť J. M. v časti, v ktorej namieta porušenie jeho práva na spravodlivé
prejednanie jeho záležitosti upraveného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd
a) rozsudkom Okresného súdu Bratislava V č. k. 24 C 168/01-29 z 8. apríla 2001,
o d m i e t a pre nedostatok právomoci;
b) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 12 Co 316/02-104 z 11. decembra
2002, o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola doručená
5. mája 2003 ústavná sťažnosť J. M., bytom B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného
advokátom JUDr. D. T., so sídlom B., vo veci porušenia jeho práva na spravodlivé
prejednanie jeho záležitosti upraveného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Bratislava V (ďalej
len „okresný súd“) č. k. 24 C 168/01-29 z 8. apríla 2001 v spojení s rozsudkom Krajského
súdu Bratislava V č. k. 12 Co 316/02 z 11. decembra 2002 (ďalej len „krajský súd“, ktorý
nadobudol právoplatnosť 3. marca 2003.
Rozsudkom okresného súdu bola sťažovateľovi uložená povinnosť platiť
navrhovateľovi J. M. (synovi sťažovateľa) výživné vo výške 2 300 Sk mesačne od
3. októbra 2001. Zročné výživné od 3. októbra 2001 do 31. marca 2002 vo výške 13 652 Sk
bolo sťažovateľovi uložené platiť spolu s bežným výživným 300 Sk v mesačných splátkach
počnúc od apríla 2002. Rozsudkom krajského súdu bolo rozsudok súdu prvého stupňa
potvrdený.
Sťažovateľ namieta, že „súd prvého stupňa sa dôsledne neriadil ust. §§ 85 ods. 1, 85
ods. 2, 85 ods. 3, 96 ods. 1 Zák. o rod. a priznal výživné navrhovateľovi v rozpore s ust. §
96 ods. 2 zák. o rod. (v prítomnosti v rozpore s ust. § 2 ods. 3 Obč. zák.)“, čo uviedol aj
v odvolaní proti rozsudku okresného súdu. V konkrétnostiach sťažovateľ poukazuje na to,
že okresný súd nedostatočne zohľadnil skutočný záujem navrhovateľa o štúdium,
vyživovaciu povinnosť sťažovateľa voči maloletej dcére Silvii, ako aj zdravotný stav
sťažovateľa a jemu zodpovedajúce príjmy.
Rozsudku okresného súdu i rozsudku krajského súdu sťažovateľ vyčíta, že „nie sú
správne vzhľadom na ...skutočnosti, ktoré zistili oba súdy najmä z písomných dokladov
mnou do súdneho spisu založených“.
Sťažovateľ vyslovuje vo svojej sťažnosti názor, že „rozhodnutiami vyššie citovaných
súdov došlo k porušeniu vyššie citovaného práva (práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru) na to,
aby moja záležitosť pred vyššie citovanými súdmi bola spravodlivo prejednaná“.
Sťažovateľ navrhuje, aby jeho sťažnosť bola prijatá na ďalšie konanie a po
vykonanom dokazovaní ústavný súd vyniesol tento nález:
„Uložením povinnosti sťažovateľovi platiť na výživu navrhovateľa J. M. narodeného
9. 1. 1981 sumou 2 300, - Sk mesačne od 3. 10. 2001 a zaplatiť mu zročné výživné za dobu
od 3. 10. 2001 do 31. 3. 2002 v sume 13 652,- Sk na základe rozsudku Okresného súdu
Bratislava 5 sp. zn. 24 C 168/01 zo dňa 8. 4. 2002 v spojení s rozsudkom Krajského súdu
v Bratislave sp. zn. 12 Co 316/02 zo dňa 11. 12. 2002 došlo k porušeniu základného práva
sťažovateľa na to , aby jeho záležitosť pred vyššie citovanými i súdmi bola spravodlivo
prejednaná v zmysle článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd v znení protokolov č. 3, 5 a 8 veta prvá (oznámenom pod číslom 209 zbierky zákonov
ročníka 1992).
Rozsudok Okresného súdu Bratislava 5 sp. zn. 24 C 168/01 zo dňa 8. 4. 2002
v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 12 Co 316/02 zo dňa 11. 12. 2002
sa zrušujú.
Okresný súd Bratislava 5 je povinný zaplatiť navrhovateľovi trovy tohto konania.“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) „Ústavný súd
rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.“.
Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru: „Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...“
Sťažovateľ namieta vo svojej sťažnosti porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru rozsudkom
okresného súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu, pričom podstatou jeho námietok je
tvrdenie, že oba súdy nedostatočne vyhodnotili ním navrhované dôkazy, a teda rozsudky sa
neopierajú o reálne existujúci stav. Z toho vyvodzuje, že jeho záležitosť nebola spravodlivo
prejednaná, a teda došlo k porušeniu jeho práva upraveného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru.
1. Podľa názoru ústavného súdu v časti, v ktorej sa sťažovateľ domáha vyslovenia
porušenia označených základných ústavných práv rozsudkom okresného súdu č. k.
24 C 168/01-29 z 8. apríla 2001, nie je daná právomoc ústavného súdu.
Ako to vyplýva z citovaného ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného
súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Právomoc ústavného súdu je preto v týchto prípadoch subsidiárna. O ochrane ústavných
práv sťažovateľa, ktorých porušenie namieta, vo vzťahu k okresnému súdu rozhoduje
v odvolacom konaní krajský súd. Preto vzhľadom na uvedenú zásadu subsidiarity nie je
v právomoci ústavného súdu preskúmať rozsudok okresného súdu č. k. 24 C 168/01-29 z 8.
apríla 2001.
Vzhľadom na uvedenú skutočnosť ústavný súd odmietol túto časť sťažnosti pre
nedostatok svojej právomoci.
2. Zvyšnú časť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojich ústavných
práv rozsudkom krajského súdu č. k. 12 Co 316/02-104 z 11. decembra 2002, považoval
ústavný súd za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom
orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré
označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých
sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno
považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po
jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02).
Podľa názoru ústavného súdu nemožno dospieť k záveru, že by rozsudok krajského
súdu bolo potrebné považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Rovnako nemožno
dospieť k záveru, že by bol výklad krajského súdu z ústavného hľadiska
neospravedlniteľný.
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti sťažovateľa v súlade so
svojou judikatúrou konštatoval, že „do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný
súd zasiahnuť iba vtedy, ak by ich rozhodnutia (a im predchádzajúci postup) boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné
a zároveň by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu,
ktoré nebolo napravené ani v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov“
(I. ÚS 34/03, III. ÚS 53/02, I. ÚS 24/00).
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu právo na spravodlivý proces podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru v sebe nezahŕňa záruku úspechu v konaní. Ak sa konanie pred všeobecným
súdom neskončí podľa želania účastníka, táto okolnosť sama osebe nie je právnym
základom pre namietnutie porušenia ústavného práva (II. ÚS 3/97).
Ústavný súd je oprávnený a povinný posúdiť neústavnosť konania, resp.
rozhodovania všeobecných súdov, t. j. či v konaní pred nimi nedošlo k porušeniu
ústavnoprocesných princípov konania. Táto právomoc ústavného súdu však nie je spojená
so vznikom oprávnenia a povinnosti hodnotiť právne názory všeobecných súdov, ku ktorým
tieto dospeli na základe výkladu a uplatňovania zákonov, ak tento výklad a použitie
zákonov neporušujú uvedené ústavnoprocesné princípy (II. ÚS 54/02). Reálne uplatnenie
a garantovanie základného práva na súdnu ochranu neznamená nielen právo na úspech
v konaní, ale ani nárok na to, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom
všeobecne záväzných právnych prepisov, ktorý predkladá účastník konania.
Právo sťažovateľa na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na také súdne rozhodnutie,
ktoré nie je výsledkom arbitrárneho postupu a ktoré z hľadiska odôvodnenia nie je
presvedčivé. Neznamená to však, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať
potrebnú odpoveď akceptovanú navyše obidvoma spornými stranami. Aký spôsob súd
urobí, je na rozhodnutí súdu a posudzuje sa so zreteľom na konkrétny prípad (napr.
Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997).
Krajský súd potvrdil rozhodnutie okresného súdu na základe preskúmania podľa
§ 212 ods. 1 a § 214 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, pretože dospel k záveru, že je
správne. Podľa názoru krajského súdu prvostupňový súd vykonal vo veci dokazovanie
v potrebnom rozsahu, na základe ktorého vyvodil správny právny záver a svoje rozhodnutie
náležite zdôvodnil. Čo sa týka rozhodnutia krajského súdu, v odôvodnení sa tento
vysporiadal s tvrdeniami odporcu, ktoré ostali len tvrdeniami, pretože ich odporca
nepreukázal.
Ústavný súd z uvedených dôvodov uzavrel, že označený rozsudok krajského súdu
neobsahuje také skutočnosti, ktoré by svedčili o porušení čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Sťažovateľ
podľa názoru ústavného súdu namieta porušenie svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
takým postupom (rozhodnutím) krajského súdu, ktorý zjavne nie je v príčinnej súvislosti
s porušením označeného práva. Sťažovateľ bol v označenom spore odporcom; krajský súd
rozhodol spôsobom, s ktorým odporca síce nesúhlasí, ale rozhodnutie bolo náležite
odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný
súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať.
Ústavný súd vychádzajúc zo skutkových okolností, ktoré vyplynuli z predložených
rozsudkov okresného súdu a krajského súdu, z právnych východísk a záverov, odmietol
sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako je uvedené vo
výroku tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. júna 2003