Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 158/03

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. septembra

2003 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. P. H., V., zastúpeného advokátom JUDr. O. Š.,

Advokátska kancelária, B., vo veci porušenia základných práv podľa čl. 1, čl. 12 ods. 1 a 2,

a 4 a , Listiny základných práv

a slobôd a porušenia ľudského práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu

Bratislava V z 29. októbra 2002 č. k. -50 a rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave z 10. apríla 2003 č. k. -66 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. P. H. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. júla 2003

doručená sťažnosť MUDr. P. H., V. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr.

O. Š., Advokátska kancelária, B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva

vlastniť majetok a porušenie ústavných podmienok jeho vyvlastnenia upraveného v čl. 20

ods. 1 a 4 (ďalej len „“), porušenie jeho základného

práva na podnikanie upraveného v a porušenie jeho ľudského práva

vlastniť majetok upraveného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dodatkový protokol“) v nadväznosti na

porušenie a a 2 a Listiny základných práv a slobôd (ďalej len

„Listina“) rozsudkom Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) z 29. októbra

2002 č. k. -50 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský

súd“) z 10. apríla 2003 č. k. -66. Sťažovateľ, ktorý oba rozsudky zároveň k

sťažnosti pripojil, uviedol, že napadnutý rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť

20. mája 2003.

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol žalobu sťažovateľa proti odporcovi

Všeobecnej zdravotnej poisťovni, so sídlom Mamateyova 17, Bratislava, o zaplatenie

132 320,36 Sk s príslušenstvom a krajský súd napadnutým rozsudkom tento rozsudok súdu

prvého stupňa potvrdil.

Z napadnutého rozsudku okresného súdu vyplýva, že okresný súd argumentoval

v jeho odôvodnení tým, že návrh je podaný predčasne vzhľadom na § 34 ods. 6 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o zdravotnom poistení, financovaní

zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní

rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“), podľa ktorého bol odporca

(Všeobecná zdravotná poisťovňa) povinný uhradiť navrhovateľovi (sťažovateľovi) dlžobu

po poisťovni Perspektíva do 24 mesiacov od nadobudnutia účinnosti vyhláseného konkurzu

(rozhodnutie o vyhlásení konkurzu bolo právoplatné 21. mája 2001), ak svoj záväzok voči

nej preukáže.

Z napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že tento oprel svoje rozhodnutie aj

o tú skutočnosť, že z obsahu vykonaného dokazovania súdom prvého stupňa je nepochybné,

že na majetok zrušenej poisťovne bol vyhlásený konkurz, čím došlo k prerušeniu likvidácie,

ktorá do dňa rozhodovania krajského súdu nebola právne ukončená. Pretože nie je známa

výška majetkového zostatku zrušenej poisťovne ani rozsah uspokojených záväzkov

poisťovne voči zdravotníckym zariadeniam, nemožno konštatovať nemožnosť uspokojenia

týchto záväzkov z majetku zrušenej poisťovne, a tým ani prechod záväzkov na Všeobecnú

zdravotnú poisťovňu, resp. inú poisťovňu.

Podľa právneho názoru sťažovateľa okresný súd a krajský súd v napadnutých

rozsudkoch aplikovali také znenie ustanovenia , ktoré sa

stalo súčasťou tohto

Z. z. až po uplatnení jeho práva cestou súdnej žaloby, čím „bol narušený inštitút právnej

istoty, s ktorým v právnom štáte úzko súvisí požiadavka zachovania legálne nadobudnutých

práv. Vo všeobecnom vyjadrení to znamená, že nikomu nemožno odňať jeho riadnym

spôsobom nadobudnuté práva na základe neskoršie vydaného právneho predpisu. Táto

požiadavka ako imanentná súčasť právnej istoty sa vzťahuje predovšetkým na základné

práva a slobody, ktoré sú v zmysle neodňateľné,

nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.“

Z tohto právneho východiska vyvodzuje sťažovateľ záver, že v napadnutých

rozsudkoch okresný súd a krajský súd interpretovali a aplikovali ustanovenie § 34 ods. 6

v rozpore s označenými článkami , Listiny a Dodatkového

protokolu.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po predbežnom prerokovaní prijal jeho

sťažnosť na ďalšie konanie a po vykonaní dokazovania vyniesol tento nález:

„Zamietnutím návrhu na zaplatenie 132.320,36 Sk s príslušenstvom rozsudkami

Okresného súdu Bratislava V č. k. -50 a Krajského súdu Bratislava

66 v dôsledku aplikácie o zdravotnom poistení,

financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne

a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní

v znení neskorších predpisov došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na rovnosť

garantovanú Listiny základných práv a slobôd a a 2 SR, práva

na podnikanie zakotveného v SR, práva vlastniť majetok upraveného

v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a v SR a k prekročeniu podmienok vyvlastnenia, ktoré sú zakotvené

v . Zároveň došlo aj k porušeniu ustanovenia

, ktorý je vyjadrením princípu právneho štátu.

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 10. 04. 2003, č. k. -66

a rozsudok Okresného súdu Bratislava V. zo dňa 29. 10. 2002, č. k. -50 sa

zrušuje.

Slovenská republika je povinná zaplatiť navrhovateľovi čiastku 120.000,- Sk k rukám

navrhovateľa do troch dní odo dňa právoplatnosti z titulu primeraného zadosťučinenia.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Podľa názoru ústavného súdu v časti, v ktorej sa sťažovateľ domáha vyslovenia

porušenia označených základných ústavných práv rozsudkom okresného súdu č. k.

-50, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako to vyplýva z citovaného právomoc ústavného súdu je daná

iba vtedy, ak o ochrane základných práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd. Právomoc

ústavného súdu je preto v týchto prípadoch subsidiárna. O ochrane ústavných práv

sťažovateľa, ktorých porušenie namieta, vo vzťahu voči okresnému súdu rozhoduje

v odvolacom konaní krajský súd. Sťažovateľ k namietaným nedostatkom napadnutého

rozsudku okresného súdu mal k dispozícii riadny opravný prostriedok, ktorý napokon aj

využil. Preto vzhľadom na uvedenú zásadu subsidiarity nie je v právomoci ústavného súdu

preskúmať napadnutý rozsudok okresného súdu.

Vzhľadom na uvedenú skutočnosť bolo treba túto časť sťažnosti odmietnuť pre

nedostatok právomoci.

2. Zvyšok sťažnosti, ktorým sťažovateľ namieta porušenie ústavných práv

napadnutým rozsudkom krajského súdu, treba považovať za zjavne neopodstatnený.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu, na relevancii ktorej sa v zásadných

aspektoch nič nezmenilo ani zmenou ústavnej úpravy vzťahujúcej sa na individuálnu

ochranu základných práv a slobôd, však tento nie je súčasťou systému všeobecných súdov,

ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní

tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory

všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky (mutatis mutandis ,

). Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým

predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách

(napr. ). Inými slovami, právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa

o namietaných porušeniach alebo príslušnou medzinárodnou

zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná princípom subsidiarity, v zmysle

ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená

právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci

všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou

v príslušnej medzinárodnej zmluve (napr. ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie pre zjavnú

neopodstatnenosť okrem iného nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného

základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie

konanie (napr. ).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľa s právnym

názorom všeobecných súdov, teda s ich interpretáciou a aplikáciou príslušných zákonných

ustanovení vo veci sťažovateľa. Podľa názoru ústavného súdu nemožno dospieť k záveru, že

by rozsudok krajského súdu bolo potrebné považovať za zjavne neodôvodnený alebo

arbitrárny. Bolo nepochybne v právomoci krajského súdu príslušné zákonné ustanovenia

vyložiť. Rovnako nemožno dospieť ani k záveru, že by bol výklad krajského súdu

z ústavného hľadiska neospravedlniteľný a neudržateľný, tak aby jeho následkom došlo

k porušeniu niektorého zo základných práv, ktoré sťažovateľ namieta. V tejto súvislosti

poukazuje ústavný súd na tú skutočnosť, že krajský súd potvrdil zamietnutie žaloby

z dôvodu jej predčasnosti. Nedošlo teda k tomu, že by krajský súd považoval nároky

sťažovateľa za nedôvodné s konečnou platnosťou, a to ani v tej časti, v ktorej sa sťažovateľ

domáhal prisúdenia majetkových sankcií. Preto v tejto časti podľa názoru ústavného súdu je

sťažnosť zjavne neopodstatnená.

K namietanému porušeniu , a 2 a Listiny ústavný súd

uvádza, že ich aplikácia sa v individuálnych sťažnostiach viaže na vyslovenie porušenia

individuálne určeného základného práva alebo slobody sťažovateľa, a preto požiadavka na

vyslovenie porušenia , a 2 a Listiny bez vzťahu ku

konkrétnemu základnému právu alebo slobode sťažovateľa je zjavne neopodstatnená (I. ÚS

34/96).

Z týchto dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v súlade s doterajšou judikatúrou

ústavného súdu () po jej predbežnom prerokovaní v senáte odmietol podľa § 25

ods. 2 .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2003