Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 158/03
PDF · 166.37 KB
No categories available
I. ÚS 158/03
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 158/03-15
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. septembra
2003 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. P. H., V., zastúpeného advokátom JUDr. O. Š.,
Advokátska kancelária, B., vo veci porušenia základných práv podľa čl. 1, čl. 12 ods. 1 a 2,
čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 11 Listiny základných práv
a slobôd a porušenia ľudského práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu
Bratislava V z 29. októbra 2002 č. k. 5 C 196/01-50 a rozsudkom Krajského súdu
v Bratislave z 10. apríla 2003 č. k. 9 Co 555/02-66 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť MUDr. P. H. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. júla 2003
doručená sťažnosť MUDr. P. H., V. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr.
O. Š., Advokátska kancelária, B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva
vlastniť majetok a porušenie ústavných podmienok jeho vyvlastnenia upraveného v čl. 20
ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), porušenie jeho základného
práva na podnikanie upraveného v čl. 35 ods. 1 ústavy a porušenie jeho ľudského práva
vlastniť majetok upraveného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dodatkový protokol“) v nadväznosti na
porušenie čl. 1 a čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 11 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len
„Listina“) rozsudkom Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) z 29. októbra
2002 č. k. 5 C 196/01-50 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský
súd“) z 10. apríla 2003 č. k. 9 Co 555/02-66. Sťažovateľ, ktorý oba rozsudky zároveň k
sťažnosti pripojil, uviedol, že napadnutý rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť
20. mája 2003.
Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol žalobu sťažovateľa proti odporcovi
Všeobecnej zdravotnej poisťovni, so sídlom Mamateyova 17, Bratislava, o zaplatenie
132 320,36 Sk s príslušenstvom a krajský súd napadnutým rozsudkom tento rozsudok súdu
prvého stupňa potvrdil.
Z napadnutého rozsudku okresného súdu vyplýva, že okresný súd argumentoval
v jeho odôvodnení tým, že návrh je podaný predčasne vzhľadom na § 34 ods. 6 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom poistení, financovaní
zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní
rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 273/1994 Z. z.“), podľa ktorého bol odporca
(Všeobecná zdravotná poisťovňa) povinný uhradiť navrhovateľovi (sťažovateľovi) dlžobu
po poisťovni Perspektíva do 24 mesiacov od nadobudnutia účinnosti vyhláseného konkurzu
(rozhodnutie o vyhlásení konkurzu bolo právoplatné 21. mája 2001), ak svoj záväzok voči
nej preukáže.
Z napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že tento oprel svoje rozhodnutie aj
o tú skutočnosť, že z obsahu vykonaného dokazovania súdom prvého stupňa je nepochybné,
že na majetok zrušenej poisťovne bol vyhlásený konkurz, čím došlo k prerušeniu likvidácie,
ktorá do dňa rozhodovania krajského súdu nebola právne ukončená. Pretože nie je známa
výška majetkového zostatku zrušenej poisťovne ani rozsah uspokojených záväzkov
poisťovne voči zdravotníckym zariadeniam, nemožno konštatovať nemožnosť uspokojenia
týchto záväzkov z majetku zrušenej poisťovne, a tým ani prechod záväzkov na Všeobecnú
zdravotnú poisťovňu, resp. inú poisťovňu.
Podľa právneho názoru sťažovateľa okresný súd a krajský súd v napadnutých
rozsudkoch aplikovali také znenie ustanovenia § 34 ods. 6 zákona č. 273/1994 Z. z., ktoré sa
stalo súčasťou tohto zákona prostredníctvom novelizácie vykonanej zákonom č. 233/2001
Z. z. až po uplatnení jeho práva cestou súdnej žaloby, čím „bol narušený inštitút právnej
istoty, s ktorým v právnom štáte úzko súvisí požiadavka zachovania legálne nadobudnutých
práv. Vo všeobecnom vyjadrení to znamená, že nikomu nemožno odňať jeho riadnym
spôsobom nadobudnuté práva na základe neskoršie vydaného právneho predpisu. Táto
požiadavka ako imanentná súčasť právnej istoty sa vzťahuje predovšetkým na základné
práva a slobody, ktoré sú v zmysle čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky neodňateľné,
nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.“
Z tohto právneho východiska vyvodzuje sťažovateľ záver, že v napadnutých
rozsudkoch okresný súd a krajský súd interpretovali a aplikovali ustanovenie § 34 ods. 6
zákona č. 273/1994 Z. z. v rozpore s označenými článkami ústavy, Listiny a Dodatkového
protokolu.
Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po predbežnom prerokovaní prijal jeho
sťažnosť na ďalšie konanie a po vykonaní dokazovania vyniesol tento nález:
„Zamietnutím návrhu na zaplatenie 132.320,36 Sk s príslušenstvom rozsudkami
Okresného súdu Bratislava V č. k. 5 C 196/01-50 a Krajského súdu Bratislava 9 Co 550/02-
66 v dôsledku aplikácie § 34 ods. 6 zákona č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom poistení,
financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne
a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní
v znení neskorších predpisov došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na rovnosť
garantovanú čl. 11 Listiny základných práv a slobôd a čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy SR, práva
na podnikanie zakotveného v čl. 35 ods. 1 Ústavy SR, práva vlastniť majetok upraveného
v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a v čl. 20 ods. 1 Ústavy SR a k prekročeniu podmienok vyvlastnenia, ktoré sú zakotvené
v čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky. Zároveň došlo aj k porušeniu ustanovenia čl. 1
Ústavy Slovenskej republiky, ktorý je vyjadrením princípu právneho štátu.
Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 10. 04. 2003, č. k. 9 Co 555/02-66
a rozsudok Okresného súdu Bratislava V. zo dňa 29. 10. 2002, č. k. 5 C 196/01-50 sa
zrušuje.
Slovenská republika je povinná zaplatiť navrhovateľovi čiastku 120.000,- Sk k rukám
navrhovateľa do troch dní odo dňa právoplatnosti z titulu primeraného zadosťučinenia.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
1. Podľa názoru ústavného súdu v časti, v ktorej sa sťažovateľ domáha vyslovenia
porušenia označených základných ústavných práv rozsudkom okresného súdu č. k.
5 C 196/01-50, nie je daná právomoc ústavného súdu.
Ako to vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy právomoc ústavného súdu je daná
iba vtedy, ak o ochrane základných práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd. Právomoc
ústavného súdu je preto v týchto prípadoch subsidiárna. O ochrane ústavných práv
sťažovateľa, ktorých porušenie namieta, vo vzťahu voči okresnému súdu rozhoduje
v odvolacom konaní krajský súd. Sťažovateľ k namietaným nedostatkom napadnutého
rozsudku okresného súdu mal k dispozícii riadny opravný prostriedok, ktorý napokon aj
využil. Preto vzhľadom na uvedenú zásadu subsidiarity nie je v právomoci ústavného súdu
preskúmať napadnutý rozsudok okresného súdu.
Vzhľadom na uvedenú skutočnosť bolo treba túto časť sťažnosti odmietnuť pre
nedostatok právomoci.
2. Zvyšok sťažnosti, ktorým sťažovateľ namieta porušenie ústavných práv
napadnutým rozsudkom krajského súdu, treba považovať za zjavne neopodstatnený.
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu, na relevancii ktorej sa v zásadných
aspektoch nič nezmenilo ani zmenou ústavnej úpravy vzťahujúcej sa na individuálnu
ochranu základných práv a slobôd, však tento nie je súčasťou systému všeobecných súdov,
ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní
tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory
všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky (mutatis mutandis I. ÚS 4/00,
I. ÚS 48/00). Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým
predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách
(napr. I. ÚS 19/02). Inými slovami, právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou
zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná princípom subsidiarity, v zmysle
ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená
právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci
všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou
v príslušnej medzinárodnej zmluve (napr. I. ÚS 44/03).
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie pre zjavnú
neopodstatnenosť okrem iného nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného
základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie
konanie (napr. I. ÚS 122/02).
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľa s právnym
názorom všeobecných súdov, teda s ich interpretáciou a aplikáciou príslušných zákonných
ustanovení vo veci sťažovateľa. Podľa názoru ústavného súdu nemožno dospieť k záveru, že
by rozsudok krajského súdu bolo potrebné považovať za zjavne neodôvodnený alebo
arbitrárny. Bolo nepochybne v právomoci krajského súdu príslušné zákonné ustanovenia
vyložiť. Rovnako nemožno dospieť ani k záveru, že by bol výklad krajského súdu
z ústavného hľadiska neospravedlniteľný a neudržateľný, tak aby jeho následkom došlo
k porušeniu niektorého zo základných práv, ktoré sťažovateľ namieta. V tejto súvislosti
poukazuje ústavný súd na tú skutočnosť, že krajský súd potvrdil zamietnutie žaloby
z dôvodu jej predčasnosti. Nedošlo teda k tomu, že by krajský súd považoval nároky
sťažovateľa za nedôvodné s konečnou platnosťou, a to ani v tej časti, v ktorej sa sťažovateľ
domáhal prisúdenia majetkových sankcií. Preto v tejto časti podľa názoru ústavného súdu je
sťažnosť zjavne neopodstatnená.
K namietanému porušeniu čl. 1, čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 11 Listiny ústavný súd
uvádza, že ich aplikácia sa v individuálnych sťažnostiach viaže na vyslovenie porušenia
individuálne určeného základného práva alebo slobody sťažovateľa, a preto požiadavka na
vyslovenie porušenia čl. 1, čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 11 Listiny bez vzťahu ku
konkrétnemu základnému právu alebo slobode sťažovateľa je zjavne neopodstatnená (I. ÚS
34/96).
Z týchto dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v súlade s doterajšou judikatúrou
ústavného súdu (I. ÚS 57/03) po jej predbežnom prerokovaní v senáte odmietol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. septembra 2003