Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 19 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (24)I. ÚS 57/03
PDF · 152.54 KB
No categories available
I. ÚS 57/03
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 57/03-19
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. marca 2003
predbežne prerokoval sťažnosť PharmDr. M. C. – Lekáreň URTICA, so sídlom V. B.,
zastúpenej advokátom JUDr. O. Š., B., ktorou namietala porušenie čl. 1, čl. 12 ods. 1 a 2,
čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 1 Listiny základných práv
a slobôd, ako aj čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava V pod sp. zn.
6 C 228/01 a na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 16 Co 374/02, a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť PharmDr. M. C. – Lekáreň URTICA o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Podaním z 11. februára 2003 odovzdaným na poštovú prepravu 12. februára 2003
a doručeným Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 14. februára
2003, ako aj doplňujúcim podaním z 28. februára 2003 doručeným ústavnému súdu
6. marca 2003 požaduje PharmDr. M. C. – Lekáreň URTICA (ďalej len „sťažovateľka“), so
sídlom V. B., zastúpená advokátom JUDr. O. Š., B., vydanie nálezu, ktorým by ústavný súd
vyslovil porušenie čl. 1, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 20 ods. 1 a 4, a čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), čl. 11 (správne má byť čl. 1) Listiny základných práv
a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „protokol“) v konaní vedenom na Okresnom
súde Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 6 C 228/01 a na Krajskom súde
v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 16 Co 374/02, zrušil rozsudok okresného
súdu č. k. 6 C 228/01-48 z 10. júna 2002 a krajského súdu č. k. 16 Co 374/02-64 zo
14. novembra 2002 a zaviazal Slovenskú republiku zaplatiť sťažovateľke 300 000 Sk
z titulu primeraného zadosťučinenia.
Sťažovateľka uvádza, že vyššie uvedenými rozsudkami bola zamietnutá jej žaloba
proti žalovanej Všeobecnej zdravotnej poisťovni Bratislava (ďalej len „VZP“) o zaplatenie
451 555,36 Sk s prísl., pričom rozsudky nadobudli právoplatnosť 12. decembra 2002.
Družstevná zdravotná poisťovňa Perspektíva (ďalej len „Perspektíva“ alebo „poisťovňa“)
dlhovala žalovanú sumu sťažovateľke z toho titulu, že ako prevádzkovateľka lekárne
poskytovala zdravotnú starostlivosť poistencom tejto poisťovne, ktorá jej ale za ňu
nezaplatila v zákonnej lehote. Dňa 1. júla 1999 rozhodnutím Ministerstva zdravotníctva
Slovenskej republiky bolo Perspektíve odňaté povolenie na jej zriadenie. Toto rozhodnutie
nadobudlo právoplatnosť 17. júla 1999. Následne 20. apríla 2001 na návrh likvidátora bol
na majetok Perspektívy vyhlásený súdom konkurz. Tým nastala u zrušenej poisťovne
zákonom predpokladaná právna skutočnosť, teda zistenie, že z jej majetku nie je možné
uspokojiť jej záväzky. Došlo tým ku zákonnému prechodu týchto záväzkov na VZP.
Súdy zamietli žalobu sťažovateľky s odôvodnením, že žalovaná VZP nie je priamo
zo zákona právnym nástupcom zrušenej Perspektívy, keďže táto bola zrušená bez právneho
nástupcu. Na prechod záväzkov a pohľadávok Perspektívy na VZP musí byť splnená
podmienka, že zostávajúce záväzky a pohľadávky neboli v rámci likvidácie uspokojené
z majetku zrušenej Perspektívy. Až záväzky, ktoré zostanú, prechádzajú podľa zákona na
právneho nástupcu. K prechodu záväzkov nemôže dôjsť pred skončením likvidácie. Preto
súd považoval žalobu za predčasnú a ako takú ju zamietol.
Podľa názoru sťažovateľky tvrdenie všeobecného súdu, podľa ktorého prechod
záväzkov ešte nenastal, treba považovať za nesprávne posúdenie veci po právnej stránke,
lebo pred účinnosťou zákona č. 233/2001 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej
rady Slovenskej republiky č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom poistení, financovaní
zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní
rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 233/2001 Z. z.“) nebola stanovená lehota na
plnenie a pre VZP vznikla povinnosť plniť ihneď po prechode záväzku. Súd nemôže
v dôsledku prijatia zákona č. 233/2001 Z. z. dodatočne predĺžiť lehotu na plnenie záväzku
vzniknutého v čase pred účinnosťou tohto zákona. Právne normy v podmienkach
demokratického štátu pôsobia a majú pôsobiť v zásade do budúcnosti, a nie do minulosti.
Pritom zákon č. 233/2001 Z. z neobsahuje žiadne intertemporálne ustanovenia, v ktorých by
bola stanovená výnimka z princípu zákazu retroaktivity, a preto jeho použitie nie je
dôvodné.
Okrem toho podľa názoru sťažovateľky všeobecný súd pochybil aj pri právnom
posúdení použitého zákona č. 233/2001 Z. z. V tomto zákone sú stanovené lehoty na
uhrádzanie záväzkov zrušenej poisťovne, ktoré prešli na inú poisťovňu, a to tak, že k úhrade
má dôjsť do 24 mesiacov od schválenia účtovnej závierky Perspektívy ku dňu jej vstupu do
likvidácie alebo do 24 mesiacov od nadobudnutia účinnosti vyhlásenia konkurzu na
Perspektívu. Z toho vyplýva, že záväzky Perspektívy museli prejsť na VZP najneskôr
vyhlásením konkurzu a VZP ich musí uhradiť v lehote 24 mesiacov bez ohľadu na to, či sa
konkurz skončil alebo nie. Nie je teda možný taký výklad, podľa ktorého pokiaľ nie je
konkurz ukončený, nemožno veriteľov uspokojiť.
Sťažovateľka považuje aplikáciu zákona č. 233/2001 Z. z. za porušenie inštitútu
právnej istoty, ktorý je súčasťou právneho štátu, za aký treba považovať Slovenskú
republiku v zmysle čl. 1 ústavy. V danom prípade došlo k odňatiu už legálne
nadobudnutých práv neskoršie vydaným právnym predpisom. Je tým porušený čl. 12 ods. 1
a 2 ústavy, ako aj čl. 1 listiny, ktoré deklarujú neodňateľnosť, nescudziteľnosť,
nepremlčateľnosť a nezrušiteľnosť základných práv slobôd, ako aj zákaz diskriminácie. Je
tomu tak tým viac, že podľa právneho stavu účinného pred vydaním zákona č. 233/2001
Z. z. prechádzal na VZP zo zákona záväzok zrušenej Perspektívy v celom rozsahu, teda
nielen dlžná istina, ale aj majetkové sankcie. Po nadobudnutí účinnosti zákona č. 233/2001
Z. z. však VZP zodpovedá už iba za istinu, nie teda za majetkové sankcie.
Samotné ustanovenie § 34 ods. 6 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení
Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových
a občianskych zdravotných poisťovní (ďalej len „zákon č. 273/1994 Z. z.“) v znení zákona
č. 233/2001 Z. z. je porušením čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 35 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 1 protokolu,
resp. všeobecné súdy vyložili toto ustanovenie v rozpore s uvedenými ustanoveniami.
Sťažovateľka totiž nemôže svoje základné právo podnikať a vlastniť majetok riadne
vykonávať, pokiaľ nemôže dostať včas zaplatené za svoje pohľadávky, pričom na druhej
strane je ona sama povinná poistencom zákonom predpokladané zdravotnícke služby
poskytnúť.
II.
Z rozsudku okresného súdu č. k. 6 C 228/01-48 z 10. júna 2002 a z rozsudku
krajského súdu č. k. 16 Co 374/02-64 zo 14. novembra 2002 vyplýva, že žaloba
sťažovateľky z 24. septembra 2001 bola zamietnutá v celom rozsahu. Podľa názoru oboch
súdov z ustanovenia § 34 ods. 3 a 4 zákona č. 273/1994 Z. z. v znení zákona č. 233/2001 Z.
z. vyplýva, že ak z majetku zrušenej poisťovne nie je možné uspokojiť záväzky poisťovne
voči zdravotníckym poisťovniam, prechádzajú tieto na VZP alebo inú poisťovňu, ktorá
prevzala poistencov. Zrušením povolenia na zriadenie poisťovne vstupuje poisťovňa do
likvidácie. Určený likvidátor musí majetkový zostatok, ktorý vznikne z likvidácie po
uspokojení záväzkov a pohľadávok, vrátiť zriaďovateľovi. O tom, či prejdú záväzky
a pohľadávky Perspektívy na VZP, bude možné zaujať stanovisko až po ukončení
likvidácie. Skutočnosť, že na majetok Perspektívy bol vyhlásený konkurz, tento stav nijako
neovplyvňuje. Žalobu sťažovateľky treba považovať za predčasnú, keďže v čase
rozhodovania všeobecných súdov VZP ešte nebola pasívne legitimovaná. Nedôvodná je aj
námietka týkajúca sa retroaktivity, pretože podľa § 154 ods. 1 Občianskeho súdneho
poriadku pre rozhodovanie súdu je rozhodujúci stav v čase vyhlásenia rozsudku.
Podľa zistenia ústavného súdu rozsudky všeobecných súdov nadobudli právoplatnosť
12. decembra 2002.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto
možné považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).
Podľa názoru ústavného súdu v časti, v ktorej sa sťažovateľka domáha porušenia
namietaných základných ústavných práv okresným súdom v konaní vedenom pod sp. zn.
6 C 228/01, nie je daná právomoc ústavného súdu.
Ako to vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu je daná
iba vtedy, ak o ochrane základných práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd. Právomoc
ústavného súdu je preto v týchto prípadoch subsidiárna. O ochrane namietaných ústavných
práv sťažovateľky vo vzťahu voči okresnému súdu rozhoduje v odvolacom konaní krajský
súd. Preto vzhľadom na spomínanú zásadu subsidiarity nie je v právomoci ústavného súdu
preskúmať rozsudok okresného súdu č. k. 6 C 228/01-48 z 10. júna 2002.
Vzhľadom na uvedenú skutočnosť bolo treba túto časť sťažnosti odmietnuť pre
nedostatok právomoci.
Zvyšok sťažnosti, ktorým sťažovateľka namieta porušenie ústavných práv v konaní
vedenom na krajskom súde pod sp. zn. 16 Co 374/02, treba považovať za zjavne
neopodstatnený.
Podľa doterajšej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že
môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu
predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo
slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02).
Námietky sťažovateľky možno zhrnúť do dvoch skupín. Predovšetkým je
sťažovateľka toho názoru, že krajský súd pochybil, keď na vec aplikoval ustanovenie § 34
ods. 6 zákona č. 273/1994 Z. z. v znení účinnom od 1. júla 2001, teda v zmysle zákona
č. 233/2001 Z. z. Jej nárok voči VZP vznikol totiž už skôr, a to momentom vyhlásenia
konkurzu na Perspektívu, k čomu došlo ešte 20. apríla 2001. Už vtedy sa totiž stalo
zrejmým, že z majetku zrušenej poisťovne nebude možné uspokojiť jej záväzky. Preto
krajský súd mal vec právne posúdiť podľa stavu účinného do 1. júla 2001. Pokiaľ tak
neurobil a aplikoval na vec zákon č. 233/2001 Z. z. účinný od 1. júla 2001, posúdil vec
retroaktívne, čím porušil čl. 1 (zrejme správne má byť čl. 1 ods. 1) a čl. 12 ods. 1 a 2
ústavy, ako aj čl. 1 listiny. Okrem toho samotný zákon č. 233/2001 Z. z. je v rozpore
s ústavou, resp. všeobecné súdy ho vykladali v rozpore s čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 35 ods. 1
ústavy, ako aj s čl. 1 protokolu, resp. všeobecné súdy ho vykladali v rozpore s týmito
ustanoveniami.
Podľa názoru ústavného súdu nie je možné dospieť k záveru, že by rozsudok
krajského súdu bolo potrebné považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Bolo
nepochybne v právomoci krajského súdu príslušné zákonné ustanovenia vyložiť. Rovnako
nemožno dospieť ani k záveru, že by bol výklad krajského súdu z ústavného hľadiska
neospravedlniteľný a neudržateľný, tak aby jeho následkom došlo k porušeniu niektorého zo
základných práv, ktoré sťažovateľka namieta. V tejto súvislosti poukazuje ústavný súd na tú
skutočnosť, že krajský súd potvrdil zamietnutie žaloby z dôvodu jej predčasnosti. Nedošlo
teda k tomu, aby krajský súd považoval nároky sťažovateľky za nedôvodné s konečnou
platnosťou, a to ani v tej časti, v ktorej sa sťažovateľka domáhala prisúdenia majetkových
sankcií.
Preto v tejto časti je sťažnosť zjavne neopodstatnená.
Z týchto dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľky po jej predbežnom prerokovaní
v senáte odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. marca 2003