Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 346/04

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. novembra 2004

predbežne prerokoval sťažnosť Polikliniky Bytča, S. Sakalovej 161/16, Bytča, zastúpenej

advokátom JUDr. O. Š., B., vo veci porušenia jej základného práva vlastniť

majetok a porušenia ústavných podmienok jeho vyvlastnenia podľa a 4

Slovenskej republiky, porušenia základného práva podnikať podľa v

Slovenskej republiky a porušenia ľudského práva vlastniť majetok podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v nadväznosti na

porušenie a a 2 a Listiny základných

práv a slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. Obdo V 6/2003 z

30. júna 2004 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Polikliniky Bytča o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. septembra

2004 doručená sťažnosť Polikliniky Bytča (ďalej len „sťažovateľka“). Z jej obsahu

vyplynulo, že ide o sťažnosť podľa (ďalej len

„ústava“), v ktorej sťažovateľka namieta porušenie jej základného práva vlastniť majetok

a porušenie ústavných podmienok jeho vyvlastnenia podľa a 4 ,

porušenie základného práva podnikať podľa a porušenie ľudského

práva vlastniť majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „Dodatkový protokol“) v nadväznosti na porušenie čl. 1

a čl. 12 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Obdo V 6/2003

z 30. júna 2004, ktorým bolo zamietnuté jej dovolanie proti rozsudku najvyššieho súdu

č. k. -264 z 20. septembra 2002.

Sťažovateľka svoju žalobu podanú Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský

súd“) zdôvodňovala tým, že v rokoch 1997 až 1999 ako prevádzkovateľka zdravotníckeho

zariadenia podľa o zdravotnej

starostlivosti v znení neskorších predpisov poskytovala zdravotnú starostlivosť poistencom

Družstevnej zdravotnej poisťovne Perspektíva (ďalej len „Perspektíva“), ktorá bola

rozhodnutím Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“)

č. 3215/1999-A z 1. júla 1999, ktoré nadobudlo právoplatnosť 17. júla 1999, zrušená,

a Všeobecná zdravotná poisťovňa, ktorú považuje za jej právneho nástupcu, odmietla

záväzky zrušenej Perspektívy plniť.

Krajský súd rozsudkom č. k. -163 rozhodol o povinnosti odporcu

zaplatiť sťažovateľke istinu v sume 1 848 384, 80 Sk a poplatok z omeškania v sume

919, 75 Sk denne od 21. júna 2001 do zaplatenia a náhradu trov konania. Najvyšší súd

v odvolacom konaní rozsudkom z 20. septembra 2002 sp. zn. rozhodnutie

krajského súdu zmenil tak, že žalobu zamietol. Sťažovateľka podala proti tomuto rozsudku

dovolanie, ktoré najvyšší súd rozsudkom z 30. júna 2004 sp. zn. Obdo V 6/2003 zamietol.

Rozsudok bol žalobcovi doručený 16. augusta 2004.

Najvyšší súd v odôvodnení uviedol, že «Družstevná zdravotná poisťovňa

„Perspektíva“ bola zrušená rozhodnutím Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky

č. 3215/1999-A z 1. 7. 1999. Dňa 20. 4. 2001 na návrh likvidátora bol vyhlásený konkurz

na majetok Perspektívy. Vyhlásením konkurzu došlo zo zákona k prerušeniu likvidácie,

do ktorej Perspektíva vstúpila v dôsledku zrušenia ( prvá veta

Z. z. v znení ku dňu 1. 7. 1999). Pohľadávky uplatňované žalobcom v tomto konaní mu

vznikli v rokoch 1997, 1998 a 1999 voči zdravotnej poisťovni Perspektíva. Žalobca

vychádza z právneho názoru, že zrušením uvedenej poisťovne jej záväzky už prešli

na žalovaného, keď zákon ku dňu vyhlásenia konkurzu na Perspektívu stanovoval jedinú

podmienku, v dôsledku ktorej mali záväzky zdravotníckych zariadení osobitný právny režim

pre ich prechod na žalovaného, a to nemožnosť ich uspokojenia z majetku zrušenej

poisťovne. Vyhlásenie konkurzu znamená, že takáto možnosť uspokojenia nie je. Tento

právny názor žalobcu nemá oporu v platnom právnom poriadku.

V danej veci ide o osobitný prípad univerzálnej sukcesie, v ktorom pri zrušení

právneho subjektu likvidáciou (počas konkurzu je prerušená) prechádzajú na právneho

nástupcu práva a povinnosti v rozdielnom časovom horizonte. Niektoré povinnosti

prechádzajú už dňom zrušenia (napr. prevzatie poistencov) a niektoré prechádzajú (napr.

záväzky) až po splnení ďalších zákonom stanovených podmienok. V zmysle ust. § 34 ods. 3

druhá veta v znení jeho noviel záväzky zrušenej poisťovne

prechádzajú na žalovaného až vtedy, keď z majetku zrušenej poisťovne nie je možné

uspokojiť záväzky poisťovne voči zdravotníckym zariadeniam. Vstup rezortnej poisťovne

do likvidácie a ani vyhlásenie konkurzu na jej majetok ešte bez ďalšieho neznamená (ako sa

mylne domnieva žalobca), že z majetku zrušenej poisťovne už nie je možné uspokojiť

záväzky (ich časť) voči zdravotníckym zariadeniam. Cieľom konkurzu je dosiahnuť pomerné

uspokojenie veriteľov z dlžníkovho majetku ( o konkurze

a vyrovnaní v znení jeho noviel). Teda až keď v rámci konkurzu v súlade so zákonom

o konkurze a vyrovnaní budú stanoveným spôsobom usporiadané majetkové pomery

zrušenej poisťovne Perspektíva, až potom bude možné posúdiť, či je splnená zákonná

podmienka uvedená v , že z majetku zrušenej poisťovne nie

je možné uspokojiť záväzky. Preto dovolací súd sa stotožnil s právnym názorom

odvolacieho súdu, že aj pokiaľ ide o zrušenú poisťovňu Perspektíva, po vyhlásení konkurzu

na jej majetok, aj pre žalobcu platia tie isté štandartné podmienky vyplývajúce

z konkurzného konania, ako platia aj pre ostatných veriteľov. Napokon obdobný právny

názor bol zaujatý aj v ďalších rozhodnutiach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako na

to tiež poukázal odvolací súd. Pokiaľ ide o názor dovolateľa týkajúci sa výkladu

ustanovenia v znení po novele vykonanej ,

k tomu dovolací súd uvádza, že vyššie uvedené závery dovolacieho súdu vyplývajú zo znenia

tohto ustanovenia pred touto novelou. Preto úvahy týkajúce sa retroaktivity tejto novely sú

v danom prípade celkom bezpredmetné. Ak názor žalovaného v danej veci vychádza už aj

z uvedenej novely, je zrejmé, že tento jeho postup je vo veci právne bezpredmetný».

Z uvedených skutočností vyvodila sťažovateľka záver, že v namietanom rozsudku

najvyšší súd interpretoval a aplikoval ustanovenie § 34 ods. 6 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného

poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných,

odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v znení neskorších

predpisov v rozpore s , čím došlo k porušeniu , a 2, a 4

a , listiny a Dodatkového protokolu.

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po predbežnom prerokovaní prijal jej

sťažnosť na ďalšie konanie a po vykonanom dokazovaní vyniesol tento nález:

„Zamietnutím dovolania proti rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 20. 09. 2002

č. k. -264 rozsudkom Najvyššieho súdu SR č. k. Obdo V 6/2003 v dôsledku

aplikácie o zdravotnom poistení, financovaní

zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní

rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v znení

neskorších predpisov došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na rovnosť

garantovanú Listiny základných práv a slobôd a a 2 SR, práva

na podnikanie zakotveného v SR, práva vlastniť majetok upraveného

v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a v SR a k prekročeniu podmienok vyvlastnenia, ktoré sú zakotvené

v . Zároveň došlo aj k porušeniu ustanovenia

, ktorý je vyjadrením princípu právneho štátu.

Rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 30. 06. 2004, č. k. Obdo V 6/2003 sa zrušuje.

Slovenská republika je povinná zaplatiť navrhovateľovi čiastku 50.000,- Sk k rukám

navrhovateľa do troch dní odo dňa právoplatnosti z titulu primeraného zadosťučinenia.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným

postupom všeobecného súdu (v tomto prípade najvyššieho súdu) nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, najmä pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom a rozhodnutím

(v tomto prípade krajského súdu) a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa

namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno

považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po

jeho prijatí na ďalšie konanie.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľky v súlade so svojou

judikatúrou konštatoval, že „do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť iba vtedy, ak by ich rozhodnutia (a im predchádzajúci postup) boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a

zároveň by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré

nebolo napravené ani v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov“ (,

, ).

Podľa názoru ústavného súdu nemožno dospieť k záveru, že by rozsudok najvyššieho

súdu z 30. júna 2004 sp. zn. Obdo V 6/2003 bolo potrebné považovať za zjavne

neodôvodnený alebo arbitrárny. Najvyšší súd bol oprávnený aj povinný vykonať

interpretáciu príslušných ustanovení zákona, ktoré sa v konaní pred súdom druhého stupňa

a pred ním použili. Výklad najvyššieho súdu bol podľa názoru ústavného súdu z ústavného

hľadiska v súlade s ústavnoprocesnými princípmi. Obsah rozsudku najvyššieho súdu

neukazuje, že by bol neospravedlniteľný a neudržateľný v rozsahu, ktorý by znamenal

porušenie niektorého zo základných alebo ľudských práv, ktoré sťažovateľka namieta.

Najvyšší súd zamietol dovolanie proti druhostupňovému rozhodnutiu, ktoré je skutkovo aj

právne náležite odôvodnené. V napadnutom rozsudku (aj v rozsudku druhostupňového

súdu) je dostatok skutkových argumentov s ich právnym posúdením, tieto skutkové

a právne závery nie sú v logickom rozpore a neavizujú zjavný omyl v aplikácii procesných

a hmotnoprávnych predpisov.

Preto je sťažnosť podľa názoru ústavného súdu zjavne neopodstatnená.

K namietanému porušeniu a a 2 ústavný súd uvádza, že ich

aplikácia sa v individuálnych sťažnostiach zásadne viaže na vyslovenie porušenia

individuálne určeného základného práva alebo slobody sťažovateľa, a preto požiadavka

na vyslovenie porušenia a a 2 bez vzťahu ku konkrétnemu

základnému právu alebo slobode sťažovateľky je zjavne neopodstatnená ().

Z týchto dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v súlade s doterajšou

judikatúrou ústavného súdu (, a iné) po jej predbežnom prerokovaní

v senáte podľa odmietol.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. novembra 2004