Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 40/04
PDF · 173.89 KB
No categories available
II. ÚS 40/04
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 40/04-11
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. februára 2004
predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. P. P., bytom Ž., zastúpeného advokátkou JUDr. T. P.,
so sídlom Ž., vo veci porušenia jeho základných práv upravených v čl. 46 ods. 1 a čl. 48
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd a práva upraveného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 10 NcC 44/03-241 z 31. októbra 2003,
a takto
r o z h o d o l:
Sťažnosť JUDr. P. P. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e:
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
30. januára 2004 doručená sťažnosť JUDr. P. P., bytom Ž. (ďalej len „sťažovateľ“),
zastúpeného advokátkou JUDr. T. P., so sídlom Ž., vo veci porušenia jeho základných práv
upravených v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),
čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „Listina“) a práva
upraveného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „Dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k.
10 NcC 44/03-241 z 31. októbra 2003.
Zo sťažnosti vyplýva, že na Okresnom súde v Bratislave (ďalej len „okresný súd“)
prebieha pod sp. zn. 27 C 19/00 občianskoprávne konanie o ochranu osobnosti žalobcu,
ktorým je sťažovateľ, proti odporcovi PEREX, a.s., so sídlom Pribinova 25, Bratislava.
Odporca uplatnil v rámci tohto konania námietku zaujatosti proti sudcovi JUDr. M. K.,
ktorý má vec podľa rozvrhu práce prejednať a rozhodnúť. Na základe tejto námietky krajský
súd namietaným uznesením vylúčil sudcu JUDr. M. K. z prejednávania a rozhodovania veci
vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 27 C 19/00. Namietané uznesenie bolo sťažovateľovi
doručené 24. januára 2004.
Sťažovateľ tvrdí, že namietaným uznesením boli porušené jeho základné práva
upravené v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 Listiny a právo
upravené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru.
Na podporu uvedeného tvrdenia sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza, že zásah
do jeho práv namietaným uznesením krajského súdu „...nesleduje legitímny cieľ, nie je
v súlade so zákonom a nie je nevyhnutný.“. Podľa názoru sťažovateľa z obsahu námietok
odporcu „...jednoznačne vyplýva, že žalovaná strana namieta v podstate zaujatosť sudcu
preto, lebo nerozhoduje podľa jeho predstáv“. Sťažovateľ v sťažnosti zdôrazňuje, že
„...právo na spravodlivý proces vedený nestranným a nezávislým tribunálom má každý
účastník konania, teda nielen ten účastník konania, ktorý namieta zaujatosť sudcu. V tomto
prípade podľa názoru navrhovateľa Krajský súd v Bratislave opomenul, že právo na
zákonného sudcu nestranný a nezávislý súd, má rovnako žalobca ako účastník konania, ako
i žalovaná strana, ktorá namietala zaujatosť sudcu.“.
V ďalšom sťažovateľ uvádza, že možnosť vylúčenia sudcov z prejednávania
a rozhodovania veci je podmienená existenciou zákonného dôvodu a s odkazom na dikciu
§ 14 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) poukazuje na to, že
u namietaného sudcu nebol zistený taký osobný vzťah k prejednávanej veci alebo jeho
vzťah k účastníkom konania alebo k ich zástupcom, ktorý by spochybňoval jeho objektívny
postoj pri prejednávaní a rozhodovaní vo veci. „Existencia takéhoto vzťahu nevyplýva
z rozhodnutia krajského súdu. Namietaný sudca existenciu takéhoto vzťahu neuznal a jeho
existenciu nepreukázal ani žalovaný. Dôkazom takého vzťahu nemôže byť tvrdenie
žalovaného, v ktorom vyjadruje nespokojnosť s rozhodnutiami sudcu.“.
Sťažovateľ argumentuje tiež právnym názorom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky vyjadreným v uznesení sp. zn. Ns 1-2/97 z 5. júna 1997, podľa ktorého
„Dôvodom na vylúčenie sudcu... nie je skutočnosť, že sudca v inej obdobnej veci rozhodol
spôsobom, s ktorým účastník nesúhlasí,ani samotná skutočnosť, že jeho rozhodnutia boli
podrobené kritike v hromadných oznamovacích prostriedkoch. Meradlom pre hodnotenie
objektivity sudcov nemôže byť subjektívne hodnotenie predchádzajúcich rozhodnutí
namietaného senátu (sudcu) alebo hodnotenie rozhodnutí iného senátu, ktorý konal v iných
veciach... Vylúčenie sudcov z prejednávania a rozhodovania veci z dôvodu, že v inej veci
vyslovili právny názor, s ktorým sa účastník konania nestotožňuje, a ktorý bol prípadne aj
predmetom kritiky v hromadných oznamovacích prostriedkoch, preto nemožno považovať za
žiadny z dôvodov pre vylúčenie sudcov podľa § 14 ods. 1 O. s. p.“.
Na základe argumentov uvedených v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd
vo veci jeho sťažnosti vydal tento nález:
„Právo priznané JUDr. P. P. podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 Ústavy SR, čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu
v Bratislave, č. k. 10 NcC 44/03-241 z 31. 10. 2003 porušené bolo.
Uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 10 NcC 44/03-241 z 31. 10. 2003 sa
zrušuje a súdu sa prikazuje znovu vec prejednať a rozhodnúť.
Navrhovateľovi JUDr. P. P. sa priznávajú trovy konania pred Ústavným súdom SR
tak ako budú vyčíslené, ktoré vyplatí odporca Krajský súd v Bratislave v lehote 1 mesiaca
od doručenia vyhotovenia nálezu Ústavného súdu SR.“.
II.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu
je tiež posúdiť, či tento nie je zjavne neopodstatnený. V súlade s konštantnou judikatúrou
ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti návrhu hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré
označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom
orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne
z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh možno považovať ten, pri predbežnom
prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98).
Podľa ústavy je systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd rozdelený medzi
všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená
primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc
ústavného súdu len subsidiárne.
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu ústavný súd nie je zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní
pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové
a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie
všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).
Na základe uvedeného bolo úlohou ústavného súdu pri rozhodovaní o tejto sťažnosti
posúdiť, či boli skutkové a právne názory, o ktoré sa opieralo namietané uznesenie
krajského súdu, ktorým vylúčil na základe námietky zaujatosti predloženej odporcom sudcu
JUDr. Mariána Kurinca z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na okresnom súde pod
sp. zn. 27 C 19/00, z ústavného hľadiska ospravedlniteľné a udržateľné a či ním v dôsledku
toho mohlo dôjsť k porušeniu označených základných práv sťažovateľa.
Za týmto účelom ústavný súd preskúmal namietané uznesenie krajského súdu,
ktorého kópiu sťažovateľ pripojil k sťažnosti. Z odôvodnenia namietaného uznesenia
krajského súdu vyplýva, že odporca vzniesol námietku zaujatosti proti sudcovi M. K.
z „dôvodu, že má pochybnosti o jeho zaujatosti pre pomer k navrhovateľovi, pričom
uviedol, že sudca „spolupracuje“ s navrhovateľom a vytyčuje termíny pojednávania vždy po
konzultácii s ním, pri pojednávaní a rozhodovaní právnych vecí, v ktorých je účastníkom
navrhovateľ, nespráva sa nestranne a svojím konaním prejudikuje rozhodnutie vo veci
samej, čo dokazuje i fakt, že sudca v konaní vedenom medzi účastníkmi pod
sp. zn. 27 C 26/00 svojvoľne zmenil vo svojom rozhodnutí petit návrhu na začatie konania
tak, aby uľahčil navrhovateľovi procesnú pozíciu, na čo poukázal vo svojom zrušujúcom
uznesení aj odvolací súd. Poukázal na to, že sudca v konaniach sp. zn. 27 C 11/00,
27 C 26/00, 27 C 32/00 a 27 C 56/00 priznal navrhovateľovi voči odporcovi náhradu
nemajetkovej ujmy 15.300.000,- Sk..., ktorá suma je podľa názoru odporcu prehnaná
a odôvodňuje pochybnosti odporcu o nezaujatosti sudcu.“.
Z namietaného uznesenia tiež vyplýva, že sudca JUDr. M. K. sa necíti byť
v uvedenej veci zaujatý a nestotožňuje sa s dôvodmi uvedenými v námietkach odporcu.
Z obsahu odôvodnenia namietaného uznesenia vyplýva, že krajský súd oprel svoje
rozhodnutie najmä o právny názor, podľa ktorého „... Nestrannosť sudcov má aspekty
subjektívne (spočíva v nedostatku vnútorného, psychického vzťahu sudcu k prejednávanej
veci, prípadne k účastníkom konania alebo ich zástupcom) aj objektívne (ide tu
o neexistenciu okolností, ktoré by mohli viesť k pochybnostiam o tom, že sudca zmienený
subjektívny vzťah k veci a účastníkom nemá). To znamená, že k záveru o nestrannosti-
nezaujatosti sudcu nepostačuje, že sudca subjektívne nepociťuje k veci ani účastníkom,
prípadne ich zástupcom taký vzťah, ktorý by mohol ovplyvniť jeho rozhodovanie, ak zároveň
v konaní objektívne nepostupuje a nespráva sa tak, aby o nedostatku jeho vzťahu nemohli
vzniknúť žiadne pochybnosti. V žiadnom prípade sudca nemôže dať najavo svoje názory, tie
vysloví až v rozhodnutí o veci a v odôvodnení rozhodnutia...
... Nestačí teda, že sudca je subjektívne nestranným, ale musí sa ako taký aj
objektívne javiť v očiach strán – účastníkov konania...“.
Po preskúmaní namietaného uznesenia krajského súdu ústavný súd dospel k záveru,
že ho nemožno považovať za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Bolo nepochybne
v právomoci krajského súdu príslušné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku
(§14 a nasl.) vyložiť. Aj pri zohľadnení právnych argumentov sťažovateľa nemožno dospieť
k záveru, že by bol výklad krajského súdu, o ktorý oprel svoje rozhodnutie, z ústavného
hľadiska neospravedlniteľný a neudržateľný tak, aby jeho následkom došlo k porušeniu
niektorého zo základných práv, ktoré sťažovateľ namieta.
Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol pri predbežnom
prerokovaní z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. februára 2004