Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 40/04

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. februára 2004

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. P. P., bytom Ž., zastúpeného advokátkou JUDr. T. P.,

so sídlom Ž., vo veci porušenia jeho základných práv upravených v čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 1 , a Listiny základných práv

a slobôd a práva upraveného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. -241 z 31. októbra 2003,

a takto

r o z h o d o l:

Sťažnosť JUDr. P. P. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

30. januára 2004 doručená sťažnosť JUDr. P. P., bytom Ž. (ďalej len „sťažovateľ“),

zastúpeného advokátkou JUDr. T. P., so sídlom Ž., vo veci porušenia jeho základných práv

upravených v a (ďalej len „“),

čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „Listina“) a práva

upraveného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „Dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k.

-241 z 31. októbra 2003.

Zo sťažnosti vyplýva, že na Okresnom súde v Bratislave (ďalej len „okresný súd“)

prebieha pod sp. zn. občianskoprávne konanie o ochranu osobnosti žalobcu,

ktorým je sťažovateľ, proti odporcovi PEREX, a.s., so sídlom Pribinova 25, Bratislava.

Odporca uplatnil v rámci tohto konania námietku zaujatosti proti sudcovi JUDr. M. K.,

ktorý má vec podľa rozvrhu práce prejednať a rozhodnúť. Na základe tejto námietky krajský

súd namietaným uznesením vylúčil sudcu JUDr. M. K. z prejednávania a rozhodovania veci

vedenej na okresnom súde pod sp. zn. . Namietané uznesenie bolo sťažovateľovi

doručené 24. januára 2004.

Sťažovateľ tvrdí, že namietaným uznesením boli porušené jeho základné práva

upravené v a , a Listiny a právo

upravené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Na podporu uvedeného tvrdenia sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza, že zásah

do jeho práv namietaným uznesením krajského súdu „...nesleduje legitímny cieľ, nie je

v súlade so zákonom a nie je nevyhnutný.“. Podľa názoru sťažovateľa z obsahu námietok

odporcu „...jednoznačne vyplýva, že žalovaná strana namieta v podstate zaujatosť sudcu

preto, lebo nerozhoduje podľa jeho predstáv“. Sťažovateľ v sťažnosti zdôrazňuje, že

„...právo na spravodlivý proces vedený nestranným a nezávislým tribunálom má každý

účastník konania, teda nielen ten účastník konania, ktorý namieta zaujatosť sudcu. V tomto

prípade podľa názoru navrhovateľa Krajský súd v Bratislave opomenul, že právo na

zákonného sudcu nestranný a nezávislý súd, má rovnako žalobca ako účastník konania, ako

i žalovaná strana, ktorá namietala zaujatosť sudcu.“.

V ďalšom sťažovateľ uvádza, že možnosť vylúčenia sudcov z prejednávania

a rozhodovania veci je podmienená existenciou zákonného dôvodu a s odkazom na dikciu

(ďalej aj „OSP“) poukazuje na to, že

u namietaného sudcu nebol zistený taký osobný vzťah k prejednávanej veci alebo jeho

vzťah k účastníkom konania alebo k ich zástupcom, ktorý by spochybňoval jeho objektívny

postoj pri prejednávaní a rozhodovaní vo veci. „Existencia takéhoto vzťahu nevyplýva

z rozhodnutia krajského súdu. Namietaný sudca existenciu takéhoto vzťahu neuznal a jeho

existenciu nepreukázal ani žalovaný. Dôkazom takého vzťahu nemôže byť tvrdenie

žalovaného, v ktorom vyjadruje nespokojnosť s rozhodnutiami sudcu.“.

Sťažovateľ argumentuje tiež právnym názorom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky vyjadreným v uznesení sp. zn. Ns z 5. júna 1997, podľa ktorého

„Dôvodom na vylúčenie sudcu... nie je skutočnosť, že sudca v inej obdobnej veci rozhodol

spôsobom, s ktorým účastník nesúhlasí,ani samotná skutočnosť, že jeho rozhodnutia boli

podrobené kritike v hromadných oznamovacích prostriedkoch. Meradlom pre hodnotenie

objektivity sudcov nemôže byť subjektívne hodnotenie predchádzajúcich rozhodnutí

namietaného senátu (sudcu) alebo hodnotenie rozhodnutí iného senátu, ktorý konal v iných

veciach... Vylúčenie sudcov z prejednávania a rozhodovania veci z dôvodu, že v inej veci

vyslovili právny názor, s ktorým sa účastník konania nestotožňuje, a ktorý bol prípadne aj

predmetom kritiky v hromadných oznamovacích prostriedkoch, preto nemožno považovať za

žiadny z dôvodov pre vylúčenie sudcov podľa “.

Na základe argumentov uvedených v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd

vo veci jeho sťažnosti vydal tento nález:

„Právo priznané JUDr. P. P. podľa , SR,

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Bratislave, č. k. -241 z 31. 10. 2003 porušené bolo.

Uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. -241 z 31. 10. 2003 sa

zrušuje a súdu sa prikazuje znovu vec prejednať a rozhodnúť.

Navrhovateľovi JUDr. P. P. sa priznávajú trovy konania pred Ústavným súdom SR

tak ako budú vyčíslené, ktoré vyplatí odporca Krajský súd v Bratislave v lehote 1 mesiaca

od doručenia vyhotovenia nálezu Ústavného súdu SR.“.

II.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu

je tiež posúdiť, či tento nie je zjavne neopodstatnený. V súlade s konštantnou judikatúrou

ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti návrhu hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré

označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne

z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh možno považovať ten, pri predbežnom

prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

().

Podľa je systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd rozdelený medzi

všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je založená

primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc

ústavného súdu len subsidiárne.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu ústavný súd nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách

(, mutatis mutandis , , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ).

Na základe uvedeného bolo úlohou ústavného súdu pri rozhodovaní o tejto sťažnosti

posúdiť, či boli skutkové a právne názory, o ktoré sa opieralo namietané uznesenie

krajského súdu, ktorým vylúčil na základe námietky zaujatosti predloženej odporcom sudcu

JUDr. Mariána Kurinca z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na okresnom súde pod

sp. zn. , z ústavného hľadiska ospravedlniteľné a udržateľné a či ním v dôsledku

toho mohlo dôjsť k porušeniu označených základných práv sťažovateľa.

Za týmto účelom ústavný súd preskúmal namietané uznesenie krajského súdu,

ktorého kópiu sťažovateľ pripojil k sťažnosti. Z odôvodnenia namietaného uznesenia

krajského súdu vyplýva, že odporca vzniesol námietku zaujatosti proti sudcovi M. K.

z „dôvodu, že má pochybnosti o jeho zaujatosti pre pomer k navrhovateľovi, pričom

uviedol, že sudca „spolupracuje“ s navrhovateľom a vytyčuje termíny pojednávania vždy po

konzultácii s ním, pri pojednávaní a rozhodovaní právnych vecí, v ktorých je účastníkom

navrhovateľ, nespráva sa nestranne a svojím konaním prejudikuje rozhodnutie vo veci

samej, čo dokazuje i fakt, že sudca v konaní vedenom medzi účastníkmi pod

sp. zn. svojvoľne zmenil vo svojom rozhodnutí petit návrhu na začatie konania

tak, aby uľahčil navrhovateľovi procesnú pozíciu, na čo poukázal vo svojom zrušujúcom

uznesení aj odvolací súd. Poukázal na to, že sudca v konaniach sp. zn. ,

, a priznal navrhovateľovi voči odporcovi náhradu

nemajetkovej ujmy 15.300.000,- Sk..., ktorá suma je podľa názoru odporcu prehnaná

a odôvodňuje pochybnosti odporcu o nezaujatosti sudcu.“.

Z namietaného uznesenia tiež vyplýva, že sudca JUDr. M. K. sa necíti byť

v uvedenej veci zaujatý a nestotožňuje sa s dôvodmi uvedenými v námietkach odporcu.

Z obsahu odôvodnenia namietaného uznesenia vyplýva, že krajský súd oprel svoje

rozhodnutie najmä o právny názor, podľa ktorého „... Nestrannosť sudcov má aspekty

subjektívne (spočíva v nedostatku vnútorného, psychického vzťahu sudcu k prejednávanej

veci, prípadne k účastníkom konania alebo ich zástupcom) aj objektívne (ide tu

o neexistenciu okolností, ktoré by mohli viesť k pochybnostiam o tom, že sudca zmienený

subjektívny vzťah k veci a účastníkom nemá). To znamená, že k záveru o nestrannosti-

nezaujatosti sudcu nepostačuje, že sudca subjektívne nepociťuje k veci ani účastníkom,

prípadne ich zástupcom taký vzťah, ktorý by mohol ovplyvniť jeho rozhodovanie, ak zároveň

v konaní objektívne nepostupuje a nespráva sa tak, aby o nedostatku jeho vzťahu nemohli

vzniknúť žiadne pochybnosti. V žiadnom prípade sudca nemôže dať najavo svoje názory, tie

vysloví až v rozhodnutí o veci a v odôvodnení rozhodnutia...

... Nestačí teda, že sudca je subjektívne nestranným, ale musí sa ako taký aj

objektívne javiť v očiach strán – účastníkov konania...“.

Po preskúmaní namietaného uznesenia krajského súdu ústavný súd dospel k záveru,

že ho nemožno považovať za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Bolo nepochybne

v právomoci krajského súdu príslušné ustanovenia

(§14 a nasl.) vyložiť. Aj pri zohľadnení právnych argumentov sťažovateľa nemožno dospieť

k záveru, že by bol výklad krajského súdu, o ktorý oprel svoje rozhodnutie, z ústavného

hľadiska neospravedlniteľný a neudržateľný tak, aby jeho následkom došlo k porušeniu

niektorého zo základných práv, ktoré sťažovateľ namieta.

Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol pri predbežnom

prerokovaní z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. februára 2004