Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 231/03
PDF · 218.6 KB
No categories available
II. ÚS 231/03
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. marca 2004
v senáte zloženom z predsedu Alexandra Bröstla a zo sudcov Jána Klučku a Ľudmily
Gajdošíkovej v konaní o sťažnosti D. K., bytom K., zastúpenej advokátkou JUDr. I. R.,
bytom K., vo veci porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prerokovanie veci
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 24 C 18/96 takto
r o z h o d o l:
Základné právo D. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného
súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 24 C 18/96 p o r u š e n é n e b o l o .
O d ô v o d n e n i e:
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
29. septembra 2003 doručená sťažnosť D. K., bytom K. (ďalej len „sťažovateľka“),
zastúpenej advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci porušenia jej základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a jej práva na prerokovanie veci v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„Dohovor“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 24 C 18/96, v ktorom sťažovateľka vystupuje ako odporkyňa. Ide
o konanie o rozvod manželstva, ktoré začalo na základe návrhu Ing. J. K. 5. januára 1996.
Okresný súd rozsudkom č. k. 24 C 18/96-112 zo 16. mája 2001 manželstvo rozviedol
a maloletý syn sťažovateľky J. bol zverený do výchovy otca. Matke bola uložená povinnosť
prispievať na jeho výživu 1 700 Sk mesačne. Výrok o rozvode manželstva nadobudol
právoplatnosť 3. októbra 2001. Sťažovateľka sa proti ostatným častiam rozhodnutia
odvolala 6. júla 2001, 7. decembra 2001 podala návrh na vydanie predbežného opatrenia,
o ktorom bolo 18. januára 2002 rozhodnuté tak, že maloletý J. bol zverený do výchovy
sťažovateľky. Navrhovateľ sa proti tomuto predbežnému opatreniu odvolal
12. februára 2002. Medzitým Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)
10. mája 2002 zrušil rozsudok č. k. 24 C 18/96-112 zo 16. mája 2001 v napadnutej časti
a vec vrátil okresnému súdu. Okresný súd do času podania sťažnosti ústavnému súdu vo
veci nerozhodol. Sťažovateľka využila aj podanie sťažnosti na prieťahy v namietanom
konaní predsedovi okresného súdu, ktorý ich uznal za dôvodné; vo svojej odpovedi však
uviedol, že boli spôsobené aj konaním účastníkov.
Sťažovateľka požaduje vydať tento nález:
„Právo sťažovateľky na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov zakotvené
v článku 48 ods. 2 Ústavy SR a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zakotvené
v článku 6 ods. 1 vety prvej Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení
protokolov čl. 3, 5 a 8 bolo postupom Okresného súdu Košice I vo veci vedenej pod
sp. zn. 24 C 18/96 porušené.
Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje, aby Okresný súd Košice I konal vo veci
vedenej na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 24 C 18/96 bez prieťahov.
Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľke finančné zadosťučinenie vo
výške 90.000,- Sk.
Odporca je povinný nahradiť sťažovateľke všetky trovy tohto konania.“.
Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí senátu podľa
§ 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii
Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a pretože nezistil podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde dôvody na jej odmietnutie, prijal sťažnosť na ďalšie
konanie.
Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval okresný súd, aby sa vyjadril
k sťažnosti, ako aj k otázke ústneho pojednávania. Na vyjadrenie sa ku konaniu ústneho
pojednávania vyzval ústavný súd aj sťažovateľku.
Sťažovateľka a aj okresný súd oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo
ústne pojednávanie.
K sťažnosti a k jej prijatiu na ďalšie konanie predseda okresného súdu uviedol
nasledovné:
„Návrh na rozvod manželstva a úpravu rodičovských práv a povinností k mal. deťom
bol podaný na súde dňa 5. 1. 1996. Už na prvom pojednávaní dňa 19. 11. 1996 navrhovateľ
Ing. K. vzniesol námietku zaujatosti sudkyne a spis bol postúpený Krajskému súdu
v Košiciach na rozhodnutie. Krajský súd v Košiciach spis vrátil spolu s rozhodnutím dňa
13. 2. 1997. Na ďalšom pojednávaní konanom dňa 13. 5. 1997 súd nariadil znalecké
dokazovanie znalcom z odboru detskej psychológie. Podaním zo dňa 17. 10. 1997
navrhovateľ opakovane vzniesol námietku zaujatosti vybavujúcej sudkyne. Spis bol dňa
30. 10. 1997 opätovne postúpený na rozhodnutie Krajskému súdu v Košiciach. Na súd
prvého stupňa sa spis vrátil spolu s rozhodnutím o námietke zaujatosti dňa 13. 3. 1998. Dňa
17. 7. 1998 navrhovateľ vzniesol námietku proti osobe znalca PhDr. B.. Uznesením
č. k. 24 C 18/96 zo dňa 28. 7. 1998 bola na podanie znaleckého posudku ustanovená
znalkyňa PhDr. Ľ. C.. Navrhovateľ sa odmietol podrobiť znaleckému vyšetreniu. Proti
osobe znalkyne vzniesol námietku zaujatosti. Navrhovateľ odmietol spolupracovať aj
s kolíznym opatrovníkom, nemohlo byť vykonané šetrenie pomerov v rodine a z toho dôvodu
kolízny opatrovník sa nemohol vyjadriť k predmetnému sporu.
Rozsudkom č. k. 24 C 18/96-112 zo dňa 16. 5. 2001 súd manželstvo účastníkov
rozviedol a upravil práva a povinností rodičov k mal. J. K..
Rozsudok čo do výroku o rozvode nadobudol právoplatnosť dňa 3. 10. 2001. Proti
výroku o úprave rodičovských práv podala odvolanie odporkyňa. Následne požiadala
o vydanie predbežného opatrenia, ktorým by súd zveril mal. syna J. do jej výchovy.
Krajský súd v Košiciach uznesením č. k. 18 Co 438/01-179 zo dňa 10. 5. 2002 zrušil
rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti a vrátil mu vec na ďalšie konanie.
Ďalšie pojednávanie vo veci sa uskutočnilo 4. 11. 2002, 27. 1. 2003. Uznesením
č. k. 24 C 18/96-206 zo dňa 13. 2. 2003 bolo opätovne nariadené znalecké dokazovanie
znalkyňou z odboru psychológie PhDr. K. P.. Znalecký posudok bol doručený súdu dňa
12. 8. 2003. Dňa 3. 9. 2003 navrhovateľ doručil súdu námietky k znaleckému posudku
a žiadal nariadiť kontrolné znalecké dokazovanie.
Na základe vyššie uvedeného som dospel k záveru, že súd pravidelne vo veci koná.
Prieťahy vo veci spôsobujú samotní účastníci konania rôznymi procesnými podaniami,
ktoré majú za následok predlžovanie konania. Netrváme na tom, aby sa vo veci konalo
ústne pojednávanie.
Spis 24 C 18/96 je toho času na Krajskom súde v Košiciach za účelom rozhodnutia
o námietke zaujatosti vybavujúcej sudkyne.“.
Ústavný súd zo spisu sp. zn. 24 C 18/96 vyžiadaného z krajského súdu zistil
nasledovné:
J. K. ... 2004 dovŕšil 18. rok veku, čím sa stal plnoletým, a preto odpadol dôvod
rozhodovať o jeho zverení do výchovy jedného z rodičov. Naďalej však ostáva aktuálna
otázka úpravy vyživovacej povinnosti rodičov voči nemu, pretože zo spisu vyplynulo, že
navštevuje strednú školu, t. j. v zmysle zákona č. 94/1963 Zb. o rodine v znení neskorších
predpisov sa posudzuje ako nezaopatrené dieťa.
Zo spisu ústavný súd zistil, že po podaní návrhu na rozvod Ing. J. K. 5. januára 1996,
boli v roku 1996 nariadené dve pojednávania, z ktorých jedno sa neuskutočnilo pre
práceneschopnosť predsedu senátu a druhé bolo odročené z dôvodu vznesenia námietky
zaujatosti Ing. J. K. a potreby rozhodovania o nich.
V roku 1997 boli nariadené dve pojednávania, z ktorých prvé bolo odročené
z dôvodu nariadenia znaleckého dokazovania vo veci zverenia maloletých detí a druhé bolo
odročené z dôvodu potreby predvolania svedkyne (pod hrozbou uloženia pokuty). Dňa
17. októbra 1997 Ing. J. K. opätovne vzniesol námietku zaujatosti proti konajúcej sudkyni
a o tejto námietke rozhodoval krajský súd.
V roku 1998 okresný súd nariadil znalecké dokazovanie z odboru klinickej
psychológie detí, pričom Ing. J. K. bezprostredne po jeho nariadení vzniesol námietku voči
osobe súdneho znalca, a preto okresný súd určil inú súdnu znalkyňu. Ustanovená sudkyňa
v novembri 1998 vrátila spis okresnému súdu, pretože Ing. J. K. sa odmietol s mal. synom
podrobiť vyšetreniu. V novembri 1998 okresný súd reagoval na túto situáciu hrozbou
pokuty Ing. J. K.. V približne rovnakom čase sťažovateľka žiadala o urýchlenie konania,
pretože nemala so synom kontakt. Dňa 21. januára 1999 sa J. K. sťažoval na prieťahy
v konaní predsedovi súdu. Dňa 19. februára 1999 sa uskutočnilo pojednávanie (nariadené
19. januára 1999) za prítomnosti znalkyne a bolo odročené s tým, že bude vykonané
znalecké dokazovanie s hrozbou uloženia poriadkovej pokuty za jej nedržanie. Dňa
22. novembra 1999 znalkyňa oznámila okresnému súdu, že J. K. nerešpektoval 5-krát
predvolanie na znalecké dokazovanie.
V marci 2000 okresný súd vyzval základnú školu na informácie o spolupráci zo
strany rodičov a nariadil na 26. apríl 2000 pojednávanie, ktoré bolo odročené na
17. máj 2000, ktoré bolo odročené za účelom nariadenia znaleckého dokazovania na zistenie
vhodnosti výchovného prostredia s tým, že Ing. J. K. sa mal do 24. mája 2000 vyjadriť
k osobám znalcov. Dňa 18. októbra 2000 sťažovateľka žiadala o urýchlenie rozhodnutia aj
bez nariadenia znaleckého dokazovania, pretože Ing. J. K. maril úkony a bránil jej kontaktu
so synom.
Dňa 16. februára 2001 okresný súd opakovane žiadal správu zo základnej školy a od
orgánu starostlivosti o deti. Základná škola informovala okresný súd, že so školou
spolupracuje otec a že mal. J. K. sa výborne učí. Pojednávanie nariadené na 28. marec 2001
bolo pre neprítomnosť účastníkov odročené. Orgán starostlivosti o deti okresnému súdu na
jeho urgenciu oznámil, že otec s nimi nespolupracuje a mal. J. K., s ktorým sa kontaktovali
v škole, odmietol s jeho pracovníkmi komunikovať. Na pojednávaní 16. mája 2001 bolo
manželstvo rozvedené a mal. J. K. bol zverený do výchovy otca s tým, že okresný súd
nariadil matke platiť na syna výživné 1 700 Sk vždy k 20. dňu v mesiaci. Rozsudok
o rozvode manželstva sa stal právoplatným v októbri 2001. Proti rozhodnutiu o zverení mal.
J. K. a o určení výživného podala matka odvolanie. Okresný súd z dôvodu odvolania
predložil spis 19. októbra 2001 krajskému súdu. Medzitým 10. decembra 2002 sťažovateľka
podala návrh na vydanie predbežného opatrenia o zverení mal. J. K., o čom okresný súd
rozhodol 22. januára 2002 (toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť 31. októbra 2003).
Krajský súd 1. augusta 2002 svojím uznesením zrušil rozsudok okresného súdu
v napadnutej časti a vec vrátil okresnému súdu. Tento 4. novembra 2002 nariadil
pojednávanie, ktoré bolo odročené za účelom doplnenia dokazovania – o vyjadrenie
kolízneho opatrovníka o podmienkach na výchovu mal. J. K. u matky. Kolízny opatrovník
v novembri 2002 okresnému súdu oznámil, že u matky sú vhodné podmienky pre
maloletého, ktorý nechce ísť k otcovi.
Pojednávanie nariadené na 27. január 2003 bolo odročené za účelom dokazovania –
získania vyjadrenia školy. Okresný súd 13. februára 2003 ustanovil znalca. V nadväznosti
na to sťažovateľka žiadala o zrušenie uznesenia okresného súdu o ustanovení znalca
a žiadala o ustanovenie znalca zo zoznamu znalcov krajského súdu. Okresný súd 28. marca
2003 uznesením rozhodol tak, že žiadosti sťažovateľky nevyhovel. V apríli 2003 podala
sťažovateľka sťažnosť predsedovi súdu na prieťahy v označenom konaní. V júni 2003
žiadala sťažovateľka prostredníctvom svojej právnej zástupkyne predloženie znaleckého
posudku. V nadväznosti na to okresný súd urgoval znalkyňu, ktorá 12. augusta 2003
predložila okresnému súdu znalecký posudok. V auguste 2003 okresný súd požiadal
gymnázium, ktoré mal. J. K. navštevuje, o zaslanie jeho charakteristiky (škola okresnému
súdu oznámila, že spolupráca s matkou je výborná, s otcom žiadna a že odkedy je maloletý
u matky, zlepšil si prospech) vrátane informácie o starostlivosti rodičov a rodičov
maloletého o preukázanie ich príjmov. Ing. J. K. vyjadril 12. septembra svoje výhrady
k znaleckému posudku, v októbri 2003 predložil okresnému súdu návrhy na zabezpečenie
dôkazov, ktorý ich však v novembri 2003 zamietol. J. K. 12. decembra 2003 podal proti
uzneseniu č. k. 24 C 18/96-269, ktorým okresný súd jeho návrhy na zabezpečenie dôkazov
zamietol, odvolanie a 13. decembra 2003 podal návrh na vylúčenie sudcu na pojednávaní
nariadenom na 17. december 2003, pričom svoju neúčasť vopred ospravedlnil. Z dôvodu
vznesenia námietky zaujatosti okresný súd pojednávanie odročil a 6. januára 2004 predložil
spis krajskému súdu.
Uvedené zistenia zo spisu korešpondujú s informáciami uvedenými v stanovisku
okresného súdu ku sťažnosti sťažovateľky.
II.
Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného
práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec
verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov“, a práva upraveného v čl. 6 ods. 1
Dohovoru, podľa ktorého „Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola v primeranej
lehote prejednaná.“.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1
Dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (I. ÚS 70/98,
II. ÚS 74/97, II. ÚS 813/00) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická
zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníkov súdneho konania (2)
a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria súd považuje aj povahu
prejednávanej veci.
Preskúmaním doterajšieho konania pred okresným súdom ústavný súd zistil tieto
skutočnosti:
1. Pokiaľ ide o právnu zložitosť veci, v konaní vedenom pod sp. zn. 24 C 18/96,
v jeho namietanej časti ide o rozhodovanie o výchove a výživnom, t. j. o otázkach, ktoré
tvoria štandardnú súčasť rozhodovacej agendy okresných súdov, a nemožno ho preto
považovať za právne zložité. Čo sa týka faktickej zložitosti veci, túto nemožno vylúčiť, čo
podporuje aj zistenie, že pre rozhodovanie vo veci bolo potrebné opakovane nariaďovať
znalecké dokazovanie, ktoré aj v dôsledku správania účastníkov malo vplyv na celkovú
dobu konania. Ústavný súd pri hodnotení povahy veci uzavrel, že ide o taký predmet
konania, ktorý si vyžaduje mimoriadnu starostlivosť vzhľadom na psychický dopad
rozhodovania o zverení maloletého dieťaťa do výchovy len jedného z rodičov.
2. Ďalším kritériom, ktorého použitím ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných
prieťahov v konaní sp. zn. 24 C 18/96, bolo správanie sťažovateľky ako účastníčky tohto
konania. Ústavný súd uzavrel, že sťažovateľka bola v konaní aktívna a poskytovala súdu
patričnú súčinnosť. Využila v konaní niektoré svoje procesné oprávnenia v súvislosti
s výberom znalkyne a uplatnením sťažnosti na prieťahy v konaní, ale podľa názoru
ústavného súdu tieto úkony nemali za následok neprimerané predĺženie konania.
V tejto súvislosti ale ústavný súd uvádza, že druhý účastník tohto konania, otec
maloletého, svojím správaním a využívaním procesných úkonov významnou mierou prispel
k celkovej dĺžke konania, čo nemôže ísť na vrub okresného súdu.
3. Čo sa týka postupu okresného súdu, podľa názoru ústavného súdu tento postupoval
aktívne a so starostlivosťou primeranou k povahe veci napriek tomu, že otázka o výchove
a výžive dnes už plnoletého J. K. nebola ku dňu podania sťažnosti sťažovateľky právoplatne
uzavretá. Okresný súd bol po celý čas konania (a najmä po právoplatnom rozhodnutí
o rozvode manželstva) opakovane konfrontovaný s procesnými úkonmi Ing. J. K., tiež
účastníka tohto konania, ktorý síce využíval procesné úkony, na ktoré má zo zákona právo,
avšak často boli podľa názoru ústavného súdu účelové a prispievali k neúmernému
predlžovaniu konania (opakované vznášanie námietok zaujatosti voči konajúcemu
sudcovi/sudkyni, ale aj vznesenie námietok voči ustanoveným znalcom). Okrem toho
dôvodom neúmerného predlžovania konania v tejto veci bolo aj opakované nariaďovanie
znaleckého dokazovania, ktoré síce je objektívnym dôvodom na predĺženie konania, ale nie
v takom rozsahu, ako tomu bolo v namietanom konaní. K takémuto predĺženiu konania
výrazne prispel J. K. svojím nerešpektovaním rozhodnutia okresného súdu o poskytnutí
potrebnej súčinnosti, napriek hrozbe poriadkovou pokutou okresným súdom. Ústavný súd
v tejto súvislosti uvádza, že v súlade s doterajšou rozhodovacou činnosťou (II. ÚS 46/02)
nutnosť rozhodovať o procesných úkonoch účastníkov konania (spočívajúcou v ich
opakovanom využívaní vedúcom k potrebe rozhodovania o nich, často na úrovni
nadriadeného súdu) nemôže ísť na ťarchu konajúceho súdu.
V okolnostiach prípadu ústavný súd zistil, že napriek povahe konania, ktorá vyžaduje
osobitne citlivý prístup, to boli predovšetkým procesné úkony a správanie účastníkov
napadnutého konania (najmä Ing. J. K.), ktoré vyvolávali potrebu venovať sa im zo strany
okresného súdu v prevažnej dobe konania, a to v takej miere a v takom rozsahu, že
o zverení maloletého J. K. sa konalo a rozhodovalo približne osem rokov bez dosiahnutia
právoplatného rozhodnutia vo veci samej, pričom maloletý J. K. dovŕšil medzitým
6. februára 2004 vek 18 rokov, čím sa stal plnoletým a odpadol predmet konania o jeho
zverení do výchovy jedného z rodičov.
Opierajúc sa o tieto právne názory po posúdení uvedených skutočností ústavný súd
uzavrel, že v konaní sp. zn. 24 C 18/96 postup okresného súdu nemožno hodnotiť ako taký,
ktorý spôsobil zbytočné prieťahy v konaní, a teda aj porušenie označených práv
sťažovateľky.
Vzhľadom na takýto záver ústavného súdu bolo už bez právneho významu zaoberať
sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky.
P o u č e n i e: Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. marca 2004