Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 231/03

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. marca 2004

v senáte zloženom z predsedu Alexandra Bröstla a zo sudcov Jána Klučku a Ľudmily

Gajdošíkovej v konaní o sťažnosti D. K., bytom K., zastúpenej advokátkou JUDr. I. R.,

bytom K., vo veci porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a práva na prerokovanie veci

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. takto

r o z h o d o l:

Základné právo D. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného

súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š e n é n e b o l o .

O d ô v o d n e n i e:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

29. septembra 2003 doručená sťažnosť D. K., bytom K. (ďalej len „sťažovateľka“),

zastúpenej advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci porušenia jej základného práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a jej práva na prerokovanie veci v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„Dohovor“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. , v ktorom sťažovateľka vystupuje ako odporkyňa. Ide

o konanie o rozvod manželstva, ktoré začalo na základe návrhu Ing. J. K. 5. januára 1996.

Okresný súd rozsudkom č. k. -112 zo 16. mája 2001 manželstvo rozviedol

a maloletý syn sťažovateľky J. bol zverený do výchovy otca. Matke bola uložená povinnosť

prispievať na jeho výživu 1 700 Sk mesačne. Výrok o rozvode manželstva nadobudol

právoplatnosť 3. októbra 2001. Sťažovateľka sa proti ostatným častiam rozhodnutia

odvolala 6. júla 2001, 7. decembra 2001 podala návrh na vydanie predbežného opatrenia,

o ktorom bolo 18. januára 2002 rozhodnuté tak, že maloletý J. bol zverený do výchovy

sťažovateľky. Navrhovateľ sa proti tomuto predbežnému opatreniu odvolal

12. februára 2002. Medzitým Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)

10. mája 2002 zrušil rozsudok č. k. -112 zo 16. mája 2001 v napadnutej časti

a vec vrátil okresnému súdu. Okresný súd do času podania sťažnosti ústavnému súdu vo

veci nerozhodol. Sťažovateľka využila aj podanie sťažnosti na prieťahy v namietanom

konaní predsedovi okresného súdu, ktorý ich uznal za dôvodné; vo svojej odpovedi však

uviedol, že boli spôsobené aj konaním účastníkov.

Sťažovateľka požaduje vydať tento nález:

„Právo sťažovateľky na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov zakotvené

v článku 48 ods. 2 SR a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zakotvené

v článku 6 ods. 1 vety prvej Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení

protokolov čl. 3, 5 a 8 bolo postupom Okresného súdu Košice I vo veci vedenej pod

sp. zn. porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje, aby Okresný súd Košice I konal vo veci

vedenej na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. bez prieťahov.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľke finančné zadosťučinenie vo

výške 90.000,- Sk.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľke všetky trovy tohto konania.“.

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí senátu podľa

o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) a pretože nezistil podľa

ods. 2 dôvody na jej odmietnutie, prijal sťažnosť na ďalšie

konanie.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval okresný súd, aby sa vyjadril

k sťažnosti, ako aj k otázke ústneho pojednávania. Na vyjadrenie sa ku konaniu ústneho

pojednávania vyzval ústavný súd aj sťažovateľku.

Sťažovateľka a aj okresný súd oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo

ústne pojednávanie.

K sťažnosti a k jej prijatiu na ďalšie konanie predseda okresného súdu uviedol

nasledovné:

„Návrh na rozvod manželstva a úpravu rodičovských práv a povinností k mal. deťom

bol podaný na súde dňa 5. 1. 1996. Už na prvom pojednávaní dňa 19. 11. 1996 navrhovateľ

Ing. K. vzniesol námietku zaujatosti sudkyne a spis bol postúpený Krajskému súdu

v Košiciach na rozhodnutie. Krajský súd v Košiciach spis vrátil spolu s rozhodnutím dňa

13. 2. 1997. Na ďalšom pojednávaní konanom dňa 13. 5. 1997 súd nariadil znalecké

dokazovanie znalcom z odboru detskej psychológie. Podaním zo dňa 17. 10. 1997

navrhovateľ opakovane vzniesol námietku zaujatosti vybavujúcej sudkyne. Spis bol dňa

30. 10. 1997 opätovne postúpený na rozhodnutie Krajskému súdu v Košiciach. Na súd

prvého stupňa sa spis vrátil spolu s rozhodnutím o námietke zaujatosti dňa 13. 3. 1998. Dňa

17. 7. 1998 navrhovateľ vzniesol námietku proti osobe znalca PhDr. B.. Uznesením

č. k. zo dňa 28. 7. 1998 bola na podanie znaleckého posudku ustanovená

znalkyňa PhDr. Ľ. C.. Navrhovateľ sa odmietol podrobiť znaleckému vyšetreniu. Proti

osobe znalkyne vzniesol námietku zaujatosti. Navrhovateľ odmietol spolupracovať aj

s kolíznym opatrovníkom, nemohlo byť vykonané šetrenie pomerov v rodine a z toho dôvodu

kolízny opatrovník sa nemohol vyjadriť k predmetnému sporu.

Rozsudkom č. k. -112 zo dňa 16. 5. 2001 súd manželstvo účastníkov

rozviedol a upravil práva a povinností rodičov k mal. J. K..

Rozsudok čo do výroku o rozvode nadobudol právoplatnosť dňa 3. 10. 2001. Proti

výroku o úprave rodičovských práv podala odvolanie odporkyňa. Následne požiadala

o vydanie predbežného opatrenia, ktorým by súd zveril mal. syna J. do jej výchovy.

Krajský súd v Košiciach uznesením č. k. -179 zo dňa 10. 5. 2002 zrušil

rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti a vrátil mu vec na ďalšie konanie.

Ďalšie pojednávanie vo veci sa uskutočnilo 4. 11. 2002, 27. 1. 2003. Uznesením

č. k. -206 zo dňa 13. 2. 2003 bolo opätovne nariadené znalecké dokazovanie

znalkyňou z odboru psychológie PhDr. K. P.. Znalecký posudok bol doručený súdu dňa

12. 8. 2003. Dňa 3. 9. 2003 navrhovateľ doručil súdu námietky k znaleckému posudku

a žiadal nariadiť kontrolné znalecké dokazovanie.

Na základe vyššie uvedeného som dospel k záveru, že súd pravidelne vo veci koná.

Prieťahy vo veci spôsobujú samotní účastníci konania rôznymi procesnými podaniami,

ktoré majú za následok predlžovanie konania. Netrváme na tom, aby sa vo veci konalo

ústne pojednávanie.

Spis je toho času na Krajskom súde v Košiciach za účelom rozhodnutia

o námietke zaujatosti vybavujúcej sudkyne.“.

Ústavný súd zo spisu sp. zn. vyžiadaného z krajského súdu zistil

nasledovné:

J. K. ... 2004 dovŕšil 18. rok veku, čím sa stal plnoletým, a preto odpadol dôvod

rozhodovať o jeho zverení do výchovy jedného z rodičov. Naďalej však ostáva aktuálna

otázka úpravy vyživovacej povinnosti rodičov voči nemu, pretože zo spisu vyplynulo, že

navštevuje strednú školu, t. j. v zmysle o rodine v znení neskorších

predpisov sa posudzuje ako nezaopatrené dieťa.

Zo spisu ústavný súd zistil, že po podaní návrhu na rozvod Ing. J. K. 5. januára 1996,

boli v roku 1996 nariadené dve pojednávania, z ktorých jedno sa neuskutočnilo pre

práceneschopnosť predsedu senátu a druhé bolo odročené z dôvodu vznesenia námietky

zaujatosti Ing. J. K. a potreby rozhodovania o nich.

V roku 1997 boli nariadené dve pojednávania, z ktorých prvé bolo odročené

z dôvodu nariadenia znaleckého dokazovania vo veci zverenia maloletých detí a druhé bolo

odročené z dôvodu potreby predvolania svedkyne (pod hrozbou uloženia pokuty). Dňa

17. októbra 1997 Ing. J. K. opätovne vzniesol námietku zaujatosti proti konajúcej sudkyni

a o tejto námietke rozhodoval krajský súd.

V roku 1998 okresný súd nariadil znalecké dokazovanie z odboru klinickej

psychológie detí, pričom Ing. J. K. bezprostredne po jeho nariadení vzniesol námietku voči

osobe súdneho znalca, a preto okresný súd určil inú súdnu znalkyňu. Ustanovená sudkyňa

v novembri 1998 vrátila spis okresnému súdu, pretože Ing. J. K. sa odmietol s mal. synom

podrobiť vyšetreniu. V novembri 1998 okresný súd reagoval na túto situáciu hrozbou

pokuty Ing. J. K.. V približne rovnakom čase sťažovateľka žiadala o urýchlenie konania,

pretože nemala so synom kontakt. Dňa 21. januára 1999 sa J. K. sťažoval na prieťahy

v konaní predsedovi súdu. Dňa 19. februára 1999 sa uskutočnilo pojednávanie (nariadené

19. januára 1999) za prítomnosti znalkyne a bolo odročené s tým, že bude vykonané

znalecké dokazovanie s hrozbou uloženia poriadkovej pokuty za jej nedržanie. Dňa

22. novembra 1999 znalkyňa oznámila okresnému súdu, že J. K. nerešpektoval 5-krát

predvolanie na znalecké dokazovanie.

V marci 2000 okresný súd vyzval základnú školu na informácie o spolupráci zo

strany rodičov a nariadil na 26. apríl 2000 pojednávanie, ktoré bolo odročené na

17. máj 2000, ktoré bolo odročené za účelom nariadenia znaleckého dokazovania na zistenie

vhodnosti výchovného prostredia s tým, že Ing. J. K. sa mal do 24. mája 2000 vyjadriť

k osobám znalcov. Dňa 18. októbra 2000 sťažovateľka žiadala o urýchlenie rozhodnutia aj

bez nariadenia znaleckého dokazovania, pretože Ing. J. K. maril úkony a bránil jej kontaktu

so synom.

Dňa 16. februára 2001 okresný súd opakovane žiadal správu zo základnej školy a od

orgánu starostlivosti o deti. Základná škola informovala okresný súd, že so školou

spolupracuje otec a že mal. J. K. sa výborne učí. Pojednávanie nariadené na 28. marec 2001

bolo pre neprítomnosť účastníkov odročené. Orgán starostlivosti o deti okresnému súdu na

jeho urgenciu oznámil, že otec s nimi nespolupracuje a mal. J. K., s ktorým sa kontaktovali

v škole, odmietol s jeho pracovníkmi komunikovať. Na pojednávaní 16. mája 2001 bolo

manželstvo rozvedené a mal. J. K. bol zverený do výchovy otca s tým, že okresný súd

nariadil matke platiť na syna výživné 1 700 Sk vždy k 20. dňu v mesiaci. Rozsudok

o rozvode manželstva sa stal právoplatným v októbri 2001. Proti rozhodnutiu o zverení mal.

J. K. a o určení výživného podala matka odvolanie. Okresný súd z dôvodu odvolania

predložil spis 19. októbra 2001 krajskému súdu. Medzitým 10. decembra 2002 sťažovateľka

podala návrh na vydanie predbežného opatrenia o zverení mal. J. K., o čom okresný súd

rozhodol 22. januára 2002 (toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť 31. októbra 2003).

Krajský súd 1. augusta 2002 svojím uznesením zrušil rozsudok okresného súdu

v napadnutej časti a vec vrátil okresnému súdu. Tento 4. novembra 2002 nariadil

pojednávanie, ktoré bolo odročené za účelom doplnenia dokazovania – o vyjadrenie

kolízneho opatrovníka o podmienkach na výchovu mal. J. K. u matky. Kolízny opatrovník

v novembri 2002 okresnému súdu oznámil, že u matky sú vhodné podmienky pre

maloletého, ktorý nechce ísť k otcovi.

Pojednávanie nariadené na 27. január 2003 bolo odročené za účelom dokazovania –

získania vyjadrenia školy. Okresný súd 13. februára 2003 ustanovil znalca. V nadväznosti

na to sťažovateľka žiadala o zrušenie uznesenia okresného súdu o ustanovení znalca

a žiadala o ustanovenie znalca zo zoznamu znalcov krajského súdu. Okresný súd 28. marca

2003 uznesením rozhodol tak, že žiadosti sťažovateľky nevyhovel. V apríli 2003 podala

sťažovateľka sťažnosť predsedovi súdu na prieťahy v označenom konaní. V júni 2003

žiadala sťažovateľka prostredníctvom svojej právnej zástupkyne predloženie znaleckého

posudku. V nadväznosti na to okresný súd urgoval znalkyňu, ktorá 12. augusta 2003

predložila okresnému súdu znalecký posudok. V auguste 2003 okresný súd požiadal

gymnázium, ktoré mal. J. K. navštevuje, o zaslanie jeho charakteristiky (škola okresnému

súdu oznámila, že spolupráca s matkou je výborná, s otcom žiadna a že odkedy je maloletý

u matky, zlepšil si prospech) vrátane informácie o starostlivosti rodičov a rodičov

maloletého o preukázanie ich príjmov. Ing. J. K. vyjadril 12. septembra svoje výhrady

k znaleckému posudku, v októbri 2003 predložil okresnému súdu návrhy na zabezpečenie

dôkazov, ktorý ich však v novembri 2003 zamietol. J. K. 12. decembra 2003 podal proti

uzneseniu č. k. -269, ktorým okresný súd jeho návrhy na zabezpečenie dôkazov

zamietol, odvolanie a 13. decembra 2003 podal návrh na vylúčenie sudcu na pojednávaní

nariadenom na 17. december 2003, pričom svoju neúčasť vopred ospravedlnil. Z dôvodu

vznesenia námietky zaujatosti okresný súd pojednávanie odročil a 6. januára 2004 predložil

spis krajskému súdu.

Uvedené zistenia zo spisu korešpondujú s informáciami uvedenými v stanovisku

okresného súdu ku sťažnosti sťažovateľky.

II.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného

práva upraveného v , podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec

verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov“, a práva upraveného v čl. 6 ods. 1

Dohovoru, podľa ktorého „Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola v primeranej

lehote prejednaná.“.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa , resp.

Dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (,

, ) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická

zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníkov súdneho konania (2)

a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria súd považuje aj povahu

prejednávanej veci.

Preskúmaním doterajšieho konania pred okresným súdom ústavný súd zistil tieto

skutočnosti:

1. Pokiaľ ide o právnu zložitosť veci, v konaní vedenom pod sp. zn. ,

v jeho namietanej časti ide o rozhodovanie o výchove a výživnom, t. j. o otázkach, ktoré

tvoria štandardnú súčasť rozhodovacej agendy okresných súdov, a nemožno ho preto

považovať za právne zložité. Čo sa týka faktickej zložitosti veci, túto nemožno vylúčiť, čo

podporuje aj zistenie, že pre rozhodovanie vo veci bolo potrebné opakovane nariaďovať

znalecké dokazovanie, ktoré aj v dôsledku správania účastníkov malo vplyv na celkovú

dobu konania. Ústavný súd pri hodnotení povahy veci uzavrel, že ide o taký predmet

konania, ktorý si vyžaduje mimoriadnu starostlivosť vzhľadom na psychický dopad

rozhodovania o zverení maloletého dieťaťa do výchovy len jedného z rodičov.

2. Ďalším kritériom, ktorého použitím ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných

prieťahov v konaní sp. zn. , bolo správanie sťažovateľky ako účastníčky tohto

konania. Ústavný súd uzavrel, že sťažovateľka bola v konaní aktívna a poskytovala súdu

patričnú súčinnosť. Využila v konaní niektoré svoje procesné oprávnenia v súvislosti

s výberom znalkyne a uplatnením sťažnosti na prieťahy v konaní, ale podľa názoru

ústavného súdu tieto úkony nemali za následok neprimerané predĺženie konania.

V tejto súvislosti ale ústavný súd uvádza, že druhý účastník tohto konania, otec

maloletého, svojím správaním a využívaním procesných úkonov významnou mierou prispel

k celkovej dĺžke konania, čo nemôže ísť na vrub okresného súdu.

3. Čo sa týka postupu okresného súdu, podľa názoru ústavného súdu tento postupoval

aktívne a so starostlivosťou primeranou k povahe veci napriek tomu, že otázka o výchove

a výžive dnes už plnoletého J. K. nebola ku dňu podania sťažnosti sťažovateľky právoplatne

uzavretá. Okresný súd bol po celý čas konania (a najmä po právoplatnom rozhodnutí

o rozvode manželstva) opakovane konfrontovaný s procesnými úkonmi Ing. J. K., tiež

účastníka tohto konania, ktorý síce využíval procesné úkony, na ktoré má zo zákona právo,

avšak často boli podľa názoru ústavného súdu účelové a prispievali k neúmernému

predlžovaniu konania (opakované vznášanie námietok zaujatosti voči konajúcemu

sudcovi/sudkyni, ale aj vznesenie námietok voči ustanoveným znalcom). Okrem toho

dôvodom neúmerného predlžovania konania v tejto veci bolo aj opakované nariaďovanie

znaleckého dokazovania, ktoré síce je objektívnym dôvodom na predĺženie konania, ale nie

v takom rozsahu, ako tomu bolo v namietanom konaní. K takémuto predĺženiu konania

výrazne prispel J. K. svojím nerešpektovaním rozhodnutia okresného súdu o poskytnutí

potrebnej súčinnosti, napriek hrozbe poriadkovou pokutou okresným súdom. Ústavný súd

v tejto súvislosti uvádza, že v súlade s doterajšou rozhodovacou činnosťou ()

nutnosť rozhodovať o procesných úkonoch účastníkov konania (spočívajúcou v ich

opakovanom využívaní vedúcom k potrebe rozhodovania o nich, často na úrovni

nadriadeného súdu) nemôže ísť na ťarchu konajúceho súdu.

V okolnostiach prípadu ústavný súd zistil, že napriek povahe konania, ktorá vyžaduje

osobitne citlivý prístup, to boli predovšetkým procesné úkony a správanie účastníkov

napadnutého konania (najmä Ing. J. K.), ktoré vyvolávali potrebu venovať sa im zo strany

okresného súdu v prevažnej dobe konania, a to v takej miere a v takom rozsahu, že

o zverení maloletého J. K. sa konalo a rozhodovalo približne osem rokov bez dosiahnutia

právoplatného rozhodnutia vo veci samej, pričom maloletý J. K. dovŕšil medzitým

6. februára 2004 vek 18 rokov, čím sa stal plnoletým a odpadol predmet konania o jeho

zverení do výchovy jedného z rodičov.

Opierajúc sa o tieto právne názory po posúdení uvedených skutočností ústavný súd

uzavrel, že v konaní sp. zn. postup okresného súdu nemožno hodnotiť ako taký,

ktorý spôsobil zbytočné prieťahy v konaní, a teda aj porušenie označených práv

sťažovateľky.

Vzhľadom na takýto záver ústavného súdu bolo už bez právneho významu zaoberať

sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky.

P o u č e n i e: Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. marca 2004