Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 166/03

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-55

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. marca 2004 v senáte

zloženom z predsedu Daniela Švábyho a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Štefana Ogurčáka

prerokoval prijatú sťažnosť obchodnej spoločnosti Slovfracht, a. s. pre medzinárodné

zasielateľstvo a dopravu, B. a obchodnej spoločnosti Čechofracht, a. s. pro námořní dopravu

a mezinárodní zasilatelství, P., zastúpených advokátom JUDr. R. H., Advokátska

kancelária, B., vo veci porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov zaručeného v a práva na prerokovanie

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod

sp. zn. a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom

pod sp. zn. a takto

r o z h o d o l :

1. Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š i l

právo obchodnej spoločnosti Slovfracht, a. s. pre medzinárodné zasielateľstvo a dopravu, B.

a obchodnej spoločnosti Čechofracht, a. s. pro námořní dopravu a mezinárodní zasilatelství,

P., aby sa ich vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v

Slovenskej republiky a ich právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

p o r u š i l právo obchodnej spoločnosti Slovfracht, a. s. pre medzinárodné zasielateľstvo

a dopravu, B. a obchodnej spoločnosti Čechofracht, a. s. pro námořní dopravu

a mezinárodní zasilatelství, P., aby sa ich vec prerokovala bez zbytočných prieťahov,

zaručené v a ich právo na prerokovanie veci

v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd.

3. Krajskému súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.

p r i k a z u j e konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

4. Obchodnej spoločnosti Slovfracht, a. s. pre medzinárodné zasielateľstvo

a dopravu, B. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 50 000 Sk

(slovom päťdesiattisíc slovenských korún), z ktorej je Krajský súd v Bratislave povinný

vyplatiť sumu 30 000 Sk (slovom tridsaťtisíc slovenských korún) a Najvyšší súd Slovenskej

republiky sumu 20 000 Sk (slovom dvadsaťtisíc slovenských korún), a to každý do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Obchodnej spoločnosti Čechofracht, a. s. pro námořní dopravu a mezinárodní

zasilatelství, P. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 50 000 Sk

(slovom päťdesiattisíc slovenských korún), z ktorej je Krajský súd v Bratislave povinný

vyplatiť sumu 30 000 Sk (slovom tridsaťtisíc slovenských korún) a Najvyšší súd Slovenskej

republiky sumu 20 000 Sk (slovom dvadsaťtisíc slovenských korún), a to každý do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

6. Obchodnej spoločnosti Slovfracht, a. s. pre medzinárodné zasielateľstvo

a dopravu, B. a obchodnej spoločnosti Čechofracht, a. s. pro námořní dopravu

a mezinárodní zasilatelství, P. p r i z n á v a náhradu trov konania každej v sume

12 662 Sk (slovom dvanásťtisícšesťstošesťdesiatdva slovenských korún), ktoré je Krajský

súd v Bratislave povinný vyplatiť advokátovi JUDr. R. H., Advokátska kancelária, B., do

jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

z 23. septembra 2003 č. k. -29 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť obchodnej spoločnosti Slovfracht, a. s. pre

medzinárodné zasielateľstvo a dopravu, B. a obchodnej spoločnosti Čechofracht, a. s. pro

námořní dopravu a mezinárodní zasilatelství, P. (ďalej len „sťažovateľky“), obe zastúpené

advokátom JUDr. R. H., Advokátska kancelária, B. (ďalej len „právny zástupca“), ktorou

namietajú porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

zaručeného v (ďalej len „“) a práva na

prerokovanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) postupom Krajského súdu

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. . Sťažovateľky okrem vyslovenia porušenia základných

práv podľa označených článkov a Dohovoru žiadali (záverečným návrhom na

rozhodnutie z 15. decembra 2003) prikázať krajskému súdu vo veci konať bez zbytočných

prieťahov, priznať každej sťažovateľke voči krajskému súdu a najvyššiemu súdu zvlášť

primerané finančné zadosťučinenie vo výške po 100 000 Sk a uložiť im aj povinnosť na

náhradu trov právneho zastúpenia (podľa vyúčtovania spolu s daňou z pridanej hodnoty vo

výške 33 420 Sk).

2.1 V sťažnosti sťažovateľky uviedli, že (v postavení žalobkýň) podali 18. septembra

1997 „žalobu na ochranu obchodného mena a obchodného tajomstva, z nekalej súťaže

a návrh na vydanie predbežného opatrenia“ proti označenej právnickej osobe a fyzickým

osobám ako žalovaným v 1. až 10. rade (ďalej len „žalovaní“) a že tento obchodnoprávny

spor je vedený na krajskom súde pod sp. zn. .

Sťažovateľky v sťažnosti ďalej tvrdili, že krajský súd o. i. opätovne nerozhodol

o návrhu na vydanie predbežného opatrenia, hoci mu bol spis vrátený na ďalšie konanie

uznesením najvyššieho súdu z 25. mája 1998, a tým podľa sťažovateliek vznikla a stále sa

prehlbuje ich ujma, resp. že krajský súd nezabezpečil účasť žalovaných na súdnych

pojednávaniach a nezabezpečil a nevykonával navrhované dôkazy, čím mal podľa

sťažovateliek spôsobiť neúmerné trvanie súdneho konania s následným vznikom škody pre

ne.

2.2 Ďalej sa v sťažnosti uviedlo, že v dôsledku odvolania podaného proti uzneseniu

krajského súdu z 8. októbra 2001 bol spis krajského súdu predložený 3. decembra 2001

najvyššiemu súdu, ktorý odvtedy o tomto odvolaní koná pod sp. zn. , a že teda

najvyšší súd do dnešného dňa (t. j. v čase podania sťažnosti 6. júna 2003) nerozhodol

o opravnom prostriedku, hoci od predloženia spisu uplynulo viac ako 1 rok a 5 mesiacov.

2.3 Napokon sťažovateľky v sťažnosti uviedli, že «súčasný stav celého súdneho

konania je po vyše 5 rokoch a 11 pojednávaniach taký, že dôkazy navrhnuté na

zabezpečenie súdom sú zo značnej miery zlikvidované, žalovaný v 1. rade, ktorý nekalým

konaním „vytuneloval“ aktíva sťažovateľa a zároveň žalobcu v spore vďaka liknavému

postupu súdu previedol svoj majetok na iné spoločnosti (čo fakticky znamená

nevykonateľnosť súdneho rozhodnutia), nebol vypočutý ani jeden zo žalovaných v spore,

a teda súdne konanie je po takmer 6 rokoch de facto v stave, v akom bolo na začiatku (...)».

3. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci listami z 8. augusta a 17. októbra

2003 písomne vyjadrili podpredseda najvyššieho súdu JUDr. J. M. listom z 9. februára

2004, predseda najvyššieho súdu JUDr. M. K. (ďalej len „zástupca najvyššieho súdu“)

a listami z 2. septembra a 12. novembra 2003 a 16. januára 2004 predsedníčka krajského

súdu JUDr. M. Š. (ďalej len „zástupkyňa krajského súdu“). Sťažovateľky sa k vyjadreniam

zástupcu najvyššieho súdu a zástupkyne krajského súdu písomne vyjadrili podaniami ich

právneho zástupcu z 21. októbra a 15. decembra 2003.

4. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa

s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práva podľa označených

článkov a Dohovoru. Jej prerokovanie na ústnom pojednávaní - vzhľadom na povahu

predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou základného práva - ústavný súd nepovažuje

ani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných

pre meritórne rozhodnutie vo veci (napr. , ).

II.

Na základe písomných vyjadrení účastníkov konania a ich príloh ústavný súd zistil

nasledovný relevantný priebeh a stav konania:

1. Sťažovateľky (v postavení žalobkýň) podali 18. septembra 1997 „žalobu na ochranu

obchodného mena a obchodného tajomstva, z nekalej súťaže a návrh na vydanie

predbežného opatrenia“ proti žalovaným. Vec je vedená krajským súdom pod sp. zn.

.

2. Krajský súd uznesením z 22. septembra 1997 rozhodol o návrhu na vydanie

predbežného opatrenia. Žalovaní 28. októbra 1997 podali odvolanie proti uzneseniu

o vydaní predbežného opatrenia, avšak bez odôvodnenia. Krajský súd urgoval doplnenie

odvolania s poučením o možnosti zastavenia konania, na čo podaním z 15. decembra 1997

právny zástupca žalovaných odôvodnil odvolanie.

3. Krajský súd 27. januára 1998 vec predložil najvyššiemu súdu na rozhodnutie

o podanom odvolaní, ktorý uznesením z 25. mája 1998 sp. zn. zrušil napadnuté

uznesenie a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V zrušujúcom rozhodnutí

uložil krajskému súdu doplniť dokazovanie. Spis bol krajskému súdu vrátený 10. júla 1998

4. Krajský súd nariadil pojednávanie na 5. november 1998, ktoré bolo odročené

z dôvodu ospravedlnenia neúčasti žalovaného v 1. rade a právneho zástupcu žalovaných.

5. Ďalšie pojednávanie nariadené na 3. december 1998 bolo odročené pre neúčasť

žalovaných a ich právneho zástupcu.

6. Z rovnakého dôvodu bolo odročené aj pojednávanie určené na 28. január 1999.

7. Pojednávanie nariadené na 11. február 1999 bolo odročené z dôvodu

práceneschopnosti predsedu senátu.

8. Pojednávanie nariadené na 25. marec 1999 bolo odročené z dôvodu

práceneschopnosti zástupcu žalovaných.

9. Pojednávanie nariadené na 8. jún 1999 bolo odročené z dôvodu, že účastníci predložili

nové písomné dôkazy.

10. Pojednávanie nariadené na 6. júl 1999 krajský súd odročil ako dôsledok

nepripustenia substitučného zastúpenia na strane žalobcov.

11. Pojednávanie nariadené na 12. október 1999 krajský súd odročil s tým, že uložil

sťažovateľkám povinnosť navrhnúť nové dôkazy a žalovaným povinnosť oznámiť, kde sú

archivované účtovné doklady spoločnosti.

12. Pojednávanie nariadené na 23. november 1999 bolo odročené z dôvodu neúčasti na

pojednávaní právneho zástupcu žalovaných.

13. Pojednávanie nariadené na 21. jún 2000 bolo odročené po tom, ako krajský súd

návrh na prerušenie konania, ktorý predložil právny zástupca žalovaných, uznesením

zamietol.

14. Proti uzneseniu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podali odvolanie žalovaní

bez uvedenia dôvodov. Dôvody odvolania doplnil právny zástupca žalovaných až na

urgenciu krajského súdu 3. októbra 2000.

15. Krajský súd 2. októbra 2000 predložil vec najvyššiemu súdu, ktorý napadnuté

uznesenie potvrdil 19. decembra 2000 a spis vrátil krajskému súdu 1. februára 2001.

16. Pojednávanie nariadené krajským súdom na 18. jún 2001 bolo odročené z dôvodu

predvolania účastníkov konania na strane žalovaných a z dôvodu, že právny zástupca

sťažovateľov zabezpečí účasť navrhovaných svedkov.

17. Pojednávanie nariadené na 8. október 2001 bolo odročené z dôvodu, že právny

zástupca žalovaných sa ospravedlnil a zároveň ospravedlnil aj neúčasť žalovaných.

18. Dňa 8. októbra 2001 krajský súd uznesením rozhodol o tom, že nesúhlas

so späťvzatím žaloby prokuristom je dôvodný.

19. Pojednávanie nariadené na 3. december 2001 bolo odročené z dôvodu odvolania

právneho zástupcu žalovaných voči uzneseniu, ktorým súd uznal dôvodným nesúhlas

sťažovateliek so späťvzatím žaloby.

20. Krajský súd vec predložil 3. decembra 2001 najvyššiemu súdu na rozhodnutie

o podanom odvolaní. Najvyššiemu súdu vec došla 6. decembra 2001 a bola vedená pod

sp. zn. .

21. Najvyšší súd prejednal vec bez nariadenia pojednávania a uznesením z 12. júna 2003

zrušil uznesenie krajského súdu z 8. októbra 2001 a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie

konanie. Spis bol vrátený krajskému súdu 19. júna 2003.

22. Dňa 23. júna 2003 krajský súd expedoval uznesenie najvyššieho súdu účastníkom

konania.

23. Podľa vyjadrenia zástupkyne krajského súdu zo 16. januára 2004 je spis

od 6. novembra 2003 na najvyššom súde.

III.

1. Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom krajského

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom najvyššieho súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. došlo k porušeniu práva sťažovateliek zaručeného

v , podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec (...) prerokovala bez

zbytočných prieťahov (...)“, resp. v čl. 6 ods. 1 Dohovoru, podľa ktorého „Každý má právo

na to, aby jeho záležitosť bola (...) v primeranej lehote prejednaná (...) súdom (...), ktorý

rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch (...)“.

2.1 Zástupkyňa krajského súdu vo svojom písomnom vyjadrení z 2. septembra 2003

okrem prehľadu úkonov v konaní (pozri časť II nálezu) uviedla, že z neho „vyplývajú

prieťahy v konaní o vydanie predbežného opatrenia, o ktorom nebolo rozhodnuté

od 10. 7. 1998, kedy sa spis vrátil z Najvyššieho súdu SR po zrušení uznesenia o nariadení

predbežného opatrenia a vrátení na ďalšie konanie – až doposiaľ“.

2.2 V ďalších vyjadreniach (z 12. novembra 2003 a 16. januára 2004) sa zástupkyňa

krajského súdu pridržala svojho vyjadrenia z 2. septembra 2003. Vo vyjadrení

(z 12. novembra 2003) k tomu dodala: „(...) opätovne konštatujem prieťahy v konaní

o vydanie predbežného opatrenia a tým aj opodstatnenosť sťažnosti“.

3.1 Zástupca najvyššieho súdu vo vyjadrení (z 8. augusta 2003) okrem osvedčenia, že

v dôsledku odvolania bola vec krajského súdu sp. zn. predložená najvyššiemu

súdu 6. decembra 2001 a po jeho rozhodnutí (uznesení z 12. júna 2003 sp. zn.

) vrátená krajskému súdu 19. júna 2003, uviedol, že „vzhľadom na počet vecí,

ktoré jednotlivým senátom obchodného kolégia ročne dôjde, počet vecí, ktoré senáty

mesačne vybavia a ich snahu veci v zásade vybavovať podľa poradia, ako boli Najvyššiemu

súdu Slovenskej republiky predložené, považujeme dobu, za ktorú bola vec vybavená

(rozhodnutá), za primeranú“.

3.2 V ďalších vyjadreniach (zo 17. októbra 2003 a 9. februára 2004) zástupca

najvyššieho súdu zotrval na svojom vyjadrení z 8. augusta 2003.

4.1 Sťažovateľky prostredníctvom svojho právneho zástupcu v reakcii

(z 15. decembra 2003) na vyjadrenia zástupkyne krajského súdu o. i. uviedli, že „prieťahy

v konaní nenastali len pri vydávaní predbežného opatrenia, ale aj v konaní vo veci samej,

kde sa sťažovatelia opakovane obracali aj na konajúci súd, aby zabezpečil navrhované

dôkazy svojou donucovacou činnosťou, a tak prispel k hospodárnemu konaniu a naplneniu

jeho účelu. (...) Súd konajúci vo veci sa v dôsledku svojho pasívneho postupu v konaní

počas päť a pol roka nedostal k riadnemu vykonávaniu všetkých dôkazov, či už

navrhnutých, alebo predložených sťažovateľmi, nezabezpečil účasť, ani nevyslúchol

účastníkov na strane žalovaných, hoci tak urobiť mohol a mal. Súd nebol schopný za celý

tento čas zabezpečiť výsluch žiadnych svedkov (...)“.

4.2 K vyjadreniu zástupcu najvyššieho súdu sťažovateľky o. i. uviedli, že najvyšší

súd „nerozhodol v priebehu viac ako jeden a pol roka o opravnom prostriedku proti

uzneseniu (...), ktorým súd konštatoval, že nesúhlas žalobcov so späťvzatím návrhu na

začatie konania žalobcom v 2. rade je dôvodný, hoci nešlo o skutkovo ani právne zložitú

vec, na prejednanie ktorej nebola ani potrebná účasť účastníkov konania. (...) Podľa nášho

názoru táto doba rozhodovania o opravnom prostriedku je porušením ústavného práva

sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, už aj preto, že v predmetnej

veci to bolo už tretie konanie na Najvyššom súde ako odvolacej inštancii.

O predchádzajúcich dvoch odvolaniach proti uzneseniam Krajského súdu Bratislava však

rozhodol Najvyšší súd SR od predloženia spisu do jeho vrátenia spolu s rozhodnutím na

Krajský súd Bratislava za 6 mesiacov (január – júl 1998), resp. 4 mesiace (október 2000 –

január 2001). Najvyšší súd SR vo svojom vyjadrení nijako neodôvodnil disproporciu v čase,

ktorý potreboval na rozhodnutie o odvolaní proti namietanému uzneseniu (...)“.

5. Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“

garantovaného v osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva

(ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 Dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci

v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr.

). Účelom týchto základných práv je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej

sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu (napr. ).

Judikatúra ústavného súdu a ESĽP sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom

prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

garantované v , resp. právo na prerokovanie veci v primeranej lehote

zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého

jednotlivého prípadu, najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie

účastníka konania a postup súdu (napr. ). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný

súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre

sťažovateľa (napr. , , ). Podľa rovnakých kritérií ústavný

súd postupoval aj v danom prípade.

6.1 Ústavný súd konštatuje, že predmetom napadnutého občianskeho súdneho

konania je ochrana obchodného mena a obchodného tajomstva, nároky z nekalej súťaže

a návrh na vydanie predbežného opatrenia proti označenej právnickej osobe. Konanie

v danej veci začalo podaním žaloby 18. septembra 1997 a dosiaľ nie je skončené. Trvá teda

6 rokov a 6 mesiacov. Navyše, dosiaľ nebolo právoplatne rozhodnuté ani o návrhu na

vydanie predbežného opatrenia.

6.2 Podľa názoru ústavného súdu zistená dĺžka konania pred krajským súdom, ako aj

najvyšším súdom nebola závislá od zložitosti veci a ani nebola vyvolaná správaním

sťažovateliek.

6.3 Naopak, rozhodujúcim faktorom pri tejto dĺžke konania sa stal postup

(nečinnosť) krajského súdu a najvyššieho súdu. Z judikatúry ústavného súdu síce vyplýva,

že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa , pokiaľ existujú

ústavne relevantné dôvody, ktorými je nečinnosť súdu možné ospravedlniť (pozri napr.

rozhodnutie sp. zn. z 25. júna 2003 a v ňom cit. predchádzajúcu judikatúru

ústavného súdu), avšak ústavný súd v danej veci nezistil ústavne relevantný dôvod na

ospravedlnenie nečinnosti krajského súdu a najvyššieho súdu.

Vo vzťahu k nim je možné diferencovane konštatovať:

6.4 Krajský súd v priebehu viac ako šiestich rokov vo veci uskutočnil viacero

pojednávaní, avšak dokazovanie na týchto pojednávaniach nevykonal, ale tieto odročoval

v zásade len v dôsledku procesných prekážok spôsobovaných žalovanou stranou.

Všeobecný súd má povinnosť organizovať svoj procesný postup tak, aby vec bola čo

najrýchlejšie prejednaná a skončená ( ; ďalej len

„OSP“) a aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa naň osoba

obrátila so žiadosťou o rozhodnutie. V tomto zmysle všeobecný súd zodpovedá za

adekvátne a účelné využitie procesných prostriedkov, ktoré mu zákon na tento účel zveruje

(vrátane poriadkových opatrení podľa ), vo vzťahu k tým účastníkom konania,

ktorí sa snažia mariť činnosť (procesný postup) súdu. Ústavný súd konštatuje, že krajský

súd v období od 5. novembra 1998 do 23. novembra 1999 nariadil deväť pojednávaní, ktoré

boli odročené bez toho, aby krajský súd vykonal potrebné zákonné opatrenia voči

žalovaným a ich právnemu zástupcovi (pozri body 4 až 6 a 12 časti II nálezu).

Je síce pravda, že vôbec prvý významnejší prieťah spôsobený krajským súdom

možno vidieť až v období od 23. novembra 1999 do 21. júna 2000 v trvaní siedmich

mesiacov (pozri body 12 a 13 časti II nálezu) a že tento by sám osebe nestačil na vyslovenie

porušenia práv podľa citovaných článkov a Dohovoru (pozri napr. ,

, , ). V spojení s uvedeným odročovaním pojednávaní,

ku ktorým opakovane došlo aj v nasledujúcom období konania (pozri body 16, 17 a 19 časti

II nálezu), tento postup krajského súdu však predĺžil posudzované konanie vo svojom

súhrne o vyše dva roky. Krajský súd teda nevyužil všetky zákonné prostriedky na

zabezpečenie naplnenia účelu občianskeho súdneho konania; jeho postup sa javí ako

nesústredený a neefektívny.

Napokon ústavný súd konštatuje, že napriek tomu, že najvyšší súd 10. júla 1998

zrušil uznesenie, ktorým vydal predbežné opatrenie, a vrátil mu vec na ďalšie konanie (pozri

bod 3 časti II nálezu), dosiaľ krajský súd o návrhu na vydanie predbežného opatrenia

opätovne nerozhodol, hoci takýto návrh bol podaný súčasne so žalobou (18. septembra

1997).

Ústavný súd preto dospel k záveru, že zistenú nečinnosť krajského súdu v trvaní

najmenej dvoch rokov bolo potrebné v súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu

považovať za „zbytočný prieťah“ v zmysle .

6.5 Najvyšší súd vo veci konal ako odvolací súd. Za zbytočné prieťahy v konaní

v zmysle možno označiť konanie o odvolaní žalovanej strany proti

uzneseniu súdu prvého stupňa (týkajúcom sa procesného postupu), ktoré bolo predložené

najvyššiemu súdu 6. decembra 2001. Najvyšší súd totiž o tomto odvolaní rozhodol bez

nariadenia pojednávania až 12. júna 2003 (pozri body 20 a 21 časti II nálezu), teda po

uplynutí jedného roka a šiestich mesiacov.

6.6 Ústavný súd pri posudzovaní toho, či došlo k porušeniu práv sťažovateliek na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, resp. v primeranej lehote posudzoval postup

súdov, a nie to, či toto právo bolo porušené činnosťou (nečinnosťou) alebo postupom

konkrétneho sudcu vybavujúceho danú vec. Preto pri posudzovaní odôvodnenosti sťažnosti

nemožno prihliadnuť na to (tak ako sa to uvádza vo vyjadrení najvyššieho súdu), že veci na

najvyššom súde sú vybavované priebežne podľa poradia ich nápadu, a preto bola vec

najvyšším súdom vybavená v primeranej lehote. V týchto súvislostiach ústavný súd

poukazuje na svoje predchádzajúce rozhodnutia (napr. , ,

, , , ), v ktorých konštatoval, že personálne

obsadenie súdu a nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, by

mohlo len čiastočne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa za tým

účelom prijali včas adekvátne opatrenia. v zaväzuje predovšetkým súdy

ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie veci –

a teda vykonanie spravodlivosti – bez zbytočných prieťahov. I keď nie všetky nástroje na

vyriešenie tzv. objektívnych okolností sa nachádzajú v dispozičnej sfére vedenia súdu či

konajúceho sudcu, nemožno systémové nedostatky v oblasti výkonu spravodlivosti

pripisovať na ťarchu účastníkom súdneho konania a mieru ochrany ich práva zaručeného

v , resp. v Dohovoru oslabiť poukázaním na dlhodobo

obmedzené personálne kapacity príslušných súdov.

Medzi okolnosťami, ktorými vzniknuté prieťahy vysvetlil zástupca najvyššieho súdu,

ústavný súd nezistil žiadnu takú skutočnosť, na ktorú by v súlade s jeho doterajšou

judikatúrou bolo možné prihliadnuť (napr. , , ).

Predsedníčka krajského súdu inak uznala určité prieťahy v konaní pred krajským súdom.

6.7 Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie práva

sťažovateliek na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného

v , resp. práva na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručeného

v čl. 6 ods. 1 Dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1

a 2.

7. V náväznosti na tento výrok a v záujme efektívnosti poskytnutej ochrany

sťažovateľkám ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 3 prikázal krajskému

súdu podľa a konať

vo veci bez zbytočných prieťahov. Vo vzťahu k najvyššiemu súdu takúto povinnosť

neuložil z dôvodu, že po podaní ústavnej sťažnosti bola vec na najvyššom súde rozhodnutá.

8. Ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili aj

primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch

( , zákona ústavnom súde).

Sťažovateľky požadovali priznať každej sťažovateľke primerané finančné

zadosťučinenie vo výške 100 000 Sk.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k záveru, že len konštatovanie

porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, resp.

v primeranej lehote podľa a Dohovoru nie je dostatočným

zadosťučinením pre sťažovateľky. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať im aj

finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia , ktoré

podľa zásad spravodlivosti s prihliadnutím na dĺžku konania a všetky okolnosti zisteného

porušenia práv sťažovateliek (pozri body 6.1 až 6.7 tejto časti nálezu) považuje za

primerané v sume 50 000 Sk pre každú zo sťažovateliek.

Podľa ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu. Ústavný súd pritom zohľadnil mieru, akou sa krajský súd a najvyšší súd

podieľali na celkovom spôsobení zbytočných prieťahov, čo vyjadril vo výroku rozhodnutia

v bode 4 a 5.

9. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému z účastníkov, aby úplne

alebo sčasti uhradil účastníkovi konania jeho trovy.

Úspešným sťažovateľkám vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia

advokátom. Ako účelne vynaložené trovy právneho zastúpenia ústavný súd považoval

náhradu trov za tri úkony právnych služieb, a to prevzatie a príprava zastupovania, písomné

podanie (sťažnosť) zo 6. júna 2003 a písomné vyjadrenie z 15. decembra 2003. Odmena

určená podľa § 13 ods. 8 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

(ďalej len „vyhláška“) z výpočtového základu (§ 1 ods. 3 vyhlášky) 12 811 Sk vo výške 1/3

predstavuje 4 270 Sk za jeden úkon. Takto určenú odmenu vzhľadom na potrebu zníženia

základnej sadzby tarifnej odmeny (§ 15 vyhlášky) ústavný súd znížil podľa § 17 ods. 2

vyhlášky o 20% (zastúpenie dvoch sťažovateľov). Odmena za jeden úkon právnej pomoci

potom predstavuje 3 416 Sk. Celkové trovy za tri úkony teda bez dane z pridanej hodnoty

predstavujú 10 248 Sk a spolu s režijným paušálom ku každému úkonu (128 Sk v zmysle

§ 19 ods. 3 vyhlášky) sumu 10 632 Sk, po zaokrúhlení (§ 25 vyhlášky) 10 640 Sk, čo spolu

s daňou z pridanej hodnoty (19%) predstavuje 12 662 Sk pre každú zo sťažovateliek. Spolu

u oboch sťažovateliek predstavuje táto náhrada trov sumu 25 324 Sk. Z týchto dôvodov

ústavný súd v tejto časti rozhodol tak, ako to je uvedené pod bodom 6 výroku tohto

rozhodnutia.

10. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou

vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. marca 2004