Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 166/03
PDF · 260.28 KB
No categories available
I. ÚS 166/03
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
I. ÚS 166/03-55
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. marca 2004 v senáte
zloženom z predsedu Daniela Švábyho a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Štefana Ogurčáka
prerokoval prijatú sťažnosť obchodnej spoločnosti Slovfracht, a. s. pre medzinárodné
zasielateľstvo a dopravu, B. a obchodnej spoločnosti Čechofracht, a. s. pro námořní dopravu
a mezinárodní zasilatelství, P., zastúpených advokátom JUDr. R. H., Advokátska
kancelária, B., vo veci porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prerokovanie
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod
sp. zn. 46 Cb 80/97 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom
pod sp. zn. 3 Obo 322/01 a takto
r o z h o d o l :
1. Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 46 Cb 80/97 p o r u š i l
právo obchodnej spoločnosti Slovfracht, a. s. pre medzinárodné zasielateľstvo a dopravu, B.
a obchodnej spoločnosti Čechofracht, a. s. pro námořní dopravu a mezinárodní zasilatelství,
P., aby sa ich vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a ich právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Obo 322/01
p o r u š i l právo obchodnej spoločnosti Slovfracht, a. s. pre medzinárodné zasielateľstvo
a dopravu, B. a obchodnej spoločnosti Čechofracht, a. s. pro námořní dopravu
a mezinárodní zasilatelství, P., aby sa ich vec prerokovala bez zbytočných prieťahov,
zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a ich právo na prerokovanie veci
v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd.
3. Krajskému súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 46 Cb 80/97
p r i k a z u j e konať vo veci bez zbytočných prieťahov.
4. Obchodnej spoločnosti Slovfracht, a. s. pre medzinárodné zasielateľstvo
a dopravu, B. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 50 000 Sk
(slovom päťdesiattisíc slovenských korún), z ktorej je Krajský súd v Bratislave povinný
vyplatiť sumu 30 000 Sk (slovom tridsaťtisíc slovenských korún) a Najvyšší súd Slovenskej
republiky sumu 20 000 Sk (slovom dvadsaťtisíc slovenských korún), a to každý do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
5. Obchodnej spoločnosti Čechofracht, a. s. pro námořní dopravu a mezinárodní
zasilatelství, P. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 50 000 Sk
(slovom päťdesiattisíc slovenských korún), z ktorej je Krajský súd v Bratislave povinný
vyplatiť sumu 30 000 Sk (slovom tridsaťtisíc slovenských korún) a Najvyšší súd Slovenskej
republiky sumu 20 000 Sk (slovom dvadsaťtisíc slovenských korún), a to každý do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
6. Obchodnej spoločnosti Slovfracht, a. s. pre medzinárodné zasielateľstvo
a dopravu, B. a obchodnej spoločnosti Čechofracht, a. s. pro námořní dopravu
a mezinárodní zasilatelství, P. p r i z n á v a náhradu trov konania každej v sume
12 662 Sk (slovom dvanásťtisícšesťstošesťdesiatdva slovenských korún), ktoré je Krajský
súd v Bratislave povinný vyplatiť advokátovi JUDr. R. H., Advokátska kancelária, B., do
jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
z 23. septembra 2003 č. k. I. ÚS 166/03-29 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť obchodnej spoločnosti Slovfracht, a. s. pre
medzinárodné zasielateľstvo a dopravu, B. a obchodnej spoločnosti Čechofracht, a. s. pro
námořní dopravu a mezinárodní zasilatelství, P. (ďalej len „sťažovateľky“), obe zastúpené
advokátom JUDr. R. H., Advokátska kancelária, B. (ďalej len „právny zástupca“), ktorou
namietajú porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na
prerokovanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) postupom Krajského súdu
v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 46 Cb 80/97
a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 3 Obo 322/01. Sťažovateľky okrem vyslovenia porušenia základných
práv podľa označených článkov ústavy a Dohovoru žiadali (záverečným návrhom na
rozhodnutie z 15. decembra 2003) prikázať krajskému súdu vo veci konať bez zbytočných
prieťahov, priznať každej sťažovateľke voči krajskému súdu a najvyššiemu súdu zvlášť
primerané finančné zadosťučinenie vo výške po 100 000 Sk a uložiť im aj povinnosť na
náhradu trov právneho zastúpenia (podľa vyúčtovania spolu s daňou z pridanej hodnoty vo
výške 33 420 Sk).
2.1 V sťažnosti sťažovateľky uviedli, že (v postavení žalobkýň) podali 18. septembra
1997 „žalobu na ochranu obchodného mena a obchodného tajomstva, z nekalej súťaže
a návrh na vydanie predbežného opatrenia“ proti označenej právnickej osobe a fyzickým
osobám ako žalovaným v 1. až 10. rade (ďalej len „žalovaní“) a že tento obchodnoprávny
spor je vedený na krajskom súde pod sp. zn. 46 Cb 80/97.
Sťažovateľky v sťažnosti ďalej tvrdili, že krajský súd o. i. opätovne nerozhodol
o návrhu na vydanie predbežného opatrenia, hoci mu bol spis vrátený na ďalšie konanie
uznesením najvyššieho súdu z 25. mája 1998, a tým podľa sťažovateliek vznikla a stále sa
prehlbuje ich ujma, resp. že krajský súd nezabezpečil účasť žalovaných na súdnych
pojednávaniach a nezabezpečil a nevykonával navrhované dôkazy, čím mal podľa
sťažovateliek spôsobiť neúmerné trvanie súdneho konania s následným vznikom škody pre
ne.
2.2 Ďalej sa v sťažnosti uviedlo, že v dôsledku odvolania podaného proti uzneseniu
krajského súdu z 8. októbra 2001 bol spis krajského súdu predložený 3. decembra 2001
najvyššiemu súdu, ktorý odvtedy o tomto odvolaní koná pod sp. zn. 3 Obo 322/01, a že teda
najvyšší súd do dnešného dňa (t. j. v čase podania sťažnosti 6. júna 2003) nerozhodol
o opravnom prostriedku, hoci od predloženia spisu uplynulo viac ako 1 rok a 5 mesiacov.
2.3 Napokon sťažovateľky v sťažnosti uviedli, že «súčasný stav celého súdneho
konania je po vyše 5 rokoch a 11 pojednávaniach taký, že dôkazy navrhnuté na
zabezpečenie súdom sú zo značnej miery zlikvidované, žalovaný v 1. rade, ktorý nekalým
konaním „vytuneloval“ aktíva sťažovateľa a zároveň žalobcu v spore vďaka liknavému
postupu súdu previedol svoj majetok na iné spoločnosti (čo fakticky znamená
nevykonateľnosť súdneho rozhodnutia), nebol vypočutý ani jeden zo žalovaných v spore,
a teda súdne konanie je po takmer 6 rokoch de facto v stave, v akom bolo na začiatku (...)».
3. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci listami z 8. augusta a 17. októbra
2003 písomne vyjadrili podpredseda najvyššieho súdu JUDr. J. M. listom z 9. februára
2004, predseda najvyššieho súdu JUDr. M. K. (ďalej len „zástupca najvyššieho súdu“)
a listami z 2. septembra a 12. novembra 2003 a 16. januára 2004 predsedníčka krajského
súdu JUDr. M. Š. (ďalej len „zástupkyňa krajského súdu“). Sťažovateľky sa k vyjadreniam
zástupcu najvyššieho súdu a zástupkyne krajského súdu písomne vyjadrili podaniami ich
právneho zástupcu z 21. októbra a 15. decembra 2003.
4. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa
s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práva podľa označených
článkov ústavy a Dohovoru. Jej prerokovanie na ústnom pojednávaní - vzhľadom na povahu
predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou základného práva - ústavný súd nepovažuje
ani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných
pre meritórne rozhodnutie vo veci (napr. I. ÚS 66/03, I. ÚS 157/02).
II.
Na základe písomných vyjadrení účastníkov konania a ich príloh ústavný súd zistil
nasledovný relevantný priebeh a stav konania:
1. Sťažovateľky (v postavení žalobkýň) podali 18. septembra 1997 „žalobu na ochranu
obchodného mena a obchodného tajomstva, z nekalej súťaže a návrh na vydanie
predbežného opatrenia“ proti žalovaným. Vec je vedená krajským súdom pod sp. zn.
2. Krajský súd uznesením z 22. septembra 1997 rozhodol o návrhu na vydanie
predbežného opatrenia. Žalovaní 28. októbra 1997 podali odvolanie proti uzneseniu
o vydaní predbežného opatrenia, avšak bez odôvodnenia. Krajský súd urgoval doplnenie
odvolania s poučením o možnosti zastavenia konania, na čo podaním z 15. decembra 1997
právny zástupca žalovaných odôvodnil odvolanie.
3. Krajský súd 27. januára 1998 vec predložil najvyššiemu súdu na rozhodnutie
o podanom odvolaní, ktorý uznesením z 25. mája 1998 sp. zn. 3 Obo 32/98 zrušil napadnuté
uznesenie a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V zrušujúcom rozhodnutí
uložil krajskému súdu doplniť dokazovanie. Spis bol krajskému súdu vrátený 10. júla 1998
4. Krajský súd nariadil pojednávanie na 5. november 1998, ktoré bolo odročené
z dôvodu ospravedlnenia neúčasti žalovaného v 1. rade a právneho zástupcu žalovaných.
5. Ďalšie pojednávanie nariadené na 3. december 1998 bolo odročené pre neúčasť
žalovaných a ich právneho zástupcu.
6. Z rovnakého dôvodu bolo odročené aj pojednávanie určené na 28. január 1999.
7. Pojednávanie nariadené na 11. február 1999 bolo odročené z dôvodu
práceneschopnosti predsedu senátu.
8. Pojednávanie nariadené na 25. marec 1999 bolo odročené z dôvodu
práceneschopnosti zástupcu žalovaných.
9. Pojednávanie nariadené na 8. jún 1999 bolo odročené z dôvodu, že účastníci predložili
nové písomné dôkazy.
10. Pojednávanie nariadené na 6. júl 1999 krajský súd odročil ako dôsledok
nepripustenia substitučného zastúpenia na strane žalobcov.
11. Pojednávanie nariadené na 12. október 1999 krajský súd odročil s tým, že uložil
sťažovateľkám povinnosť navrhnúť nové dôkazy a žalovaným povinnosť oznámiť, kde sú
archivované účtovné doklady spoločnosti.
12. Pojednávanie nariadené na 23. november 1999 bolo odročené z dôvodu neúčasti na
pojednávaní právneho zástupcu žalovaných.
13. Pojednávanie nariadené na 21. jún 2000 bolo odročené po tom, ako krajský súd
návrh na prerušenie konania, ktorý predložil právny zástupca žalovaných, uznesením
zamietol.
14. Proti uzneseniu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podali odvolanie žalovaní
bez uvedenia dôvodov. Dôvody odvolania doplnil právny zástupca žalovaných až na
urgenciu krajského súdu 3. októbra 2000.
15. Krajský súd 2. októbra 2000 predložil vec najvyššiemu súdu, ktorý napadnuté
uznesenie potvrdil 19. decembra 2000 a spis vrátil krajskému súdu 1. februára 2001.
16. Pojednávanie nariadené krajským súdom na 18. jún 2001 bolo odročené z dôvodu
predvolania účastníkov konania na strane žalovaných a z dôvodu, že právny zástupca
sťažovateľov zabezpečí účasť navrhovaných svedkov.
17. Pojednávanie nariadené na 8. október 2001 bolo odročené z dôvodu, že právny
zástupca žalovaných sa ospravedlnil a zároveň ospravedlnil aj neúčasť žalovaných.
18. Dňa 8. októbra 2001 krajský súd uznesením rozhodol o tom, že nesúhlas
so späťvzatím žaloby prokuristom je dôvodný.
19. Pojednávanie nariadené na 3. december 2001 bolo odročené z dôvodu odvolania
právneho zástupcu žalovaných voči uzneseniu, ktorým súd uznal dôvodným nesúhlas
sťažovateliek so späťvzatím žaloby.
20. Krajský súd vec predložil 3. decembra 2001 najvyššiemu súdu na rozhodnutie
o podanom odvolaní. Najvyššiemu súdu vec došla 6. decembra 2001 a bola vedená pod
sp. zn. 3 Obo 322/01.
21. Najvyšší súd prejednal vec bez nariadenia pojednávania a uznesením z 12. júna 2003
zrušil uznesenie krajského súdu z 8. októbra 2001 a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie. Spis bol vrátený krajskému súdu 19. júna 2003.
22. Dňa 23. júna 2003 krajský súd expedoval uznesenie najvyššieho súdu účastníkom
konania.
23. Podľa vyjadrenia zástupkyne krajského súdu zo 16. januára 2004 je spis
od 6. novembra 2003 na najvyššom súde.
III.
1. Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom krajského
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 46 Cb 80/97 a postupom najvyššieho súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 3 Obo 322/01 došlo k porušeniu práva sťažovateliek zaručeného
v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec (...) prerokovala bez
zbytočných prieťahov (...)“, resp. v čl. 6 ods. 1 Dohovoru, podľa ktorého „Každý má právo
na to, aby jeho záležitosť bola (...) v primeranej lehote prejednaná (...) súdom (...), ktorý
rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch (...)“.
2.1 Zástupkyňa krajského súdu vo svojom písomnom vyjadrení z 2. septembra 2003
okrem prehľadu úkonov v konaní (pozri časť II nálezu) uviedla, že z neho „vyplývajú
prieťahy v konaní o vydanie predbežného opatrenia, o ktorom nebolo rozhodnuté
od 10. 7. 1998, kedy sa spis vrátil z Najvyššieho súdu SR po zrušení uznesenia o nariadení
predbežného opatrenia a vrátení na ďalšie konanie – až doposiaľ“.
2.2 V ďalších vyjadreniach (z 12. novembra 2003 a 16. januára 2004) sa zástupkyňa
krajského súdu pridržala svojho vyjadrenia z 2. septembra 2003. Vo vyjadrení
(z 12. novembra 2003) k tomu dodala: „(...) opätovne konštatujem prieťahy v konaní
o vydanie predbežného opatrenia a tým aj opodstatnenosť sťažnosti“.
3.1 Zástupca najvyššieho súdu vo vyjadrení (z 8. augusta 2003) okrem osvedčenia, že
v dôsledku odvolania bola vec krajského súdu sp. zn. 46 Cb 80/97 predložená najvyššiemu
súdu 6. decembra 2001 a po jeho rozhodnutí (uznesení z 12. júna 2003 sp. zn.
3 Obo 322/01) vrátená krajskému súdu 19. júna 2003, uviedol, že „vzhľadom na počet vecí,
ktoré jednotlivým senátom obchodného kolégia ročne dôjde, počet vecí, ktoré senáty
mesačne vybavia a ich snahu veci v zásade vybavovať podľa poradia, ako boli Najvyššiemu
súdu Slovenskej republiky predložené, považujeme dobu, za ktorú bola vec vybavená
(rozhodnutá), za primeranú“.
3.2 V ďalších vyjadreniach (zo 17. októbra 2003 a 9. februára 2004) zástupca
najvyššieho súdu zotrval na svojom vyjadrení z 8. augusta 2003.
4.1 Sťažovateľky prostredníctvom svojho právneho zástupcu v reakcii
(z 15. decembra 2003) na vyjadrenia zástupkyne krajského súdu o. i. uviedli, že „prieťahy
v konaní nenastali len pri vydávaní predbežného opatrenia, ale aj v konaní vo veci samej,
kde sa sťažovatelia opakovane obracali aj na konajúci súd, aby zabezpečil navrhované
dôkazy svojou donucovacou činnosťou, a tak prispel k hospodárnemu konaniu a naplneniu
jeho účelu. (...) Súd konajúci vo veci sa v dôsledku svojho pasívneho postupu v konaní
počas päť a pol roka nedostal k riadnemu vykonávaniu všetkých dôkazov, či už
navrhnutých, alebo predložených sťažovateľmi, nezabezpečil účasť, ani nevyslúchol
účastníkov na strane žalovaných, hoci tak urobiť mohol a mal. Súd nebol schopný za celý
tento čas zabezpečiť výsluch žiadnych svedkov (...)“.
4.2 K vyjadreniu zástupcu najvyššieho súdu sťažovateľky o. i. uviedli, že najvyšší
súd „nerozhodol v priebehu viac ako jeden a pol roka o opravnom prostriedku proti
uzneseniu (...), ktorým súd konštatoval, že nesúhlas žalobcov so späťvzatím návrhu na
začatie konania žalobcom v 2. rade je dôvodný, hoci nešlo o skutkovo ani právne zložitú
vec, na prejednanie ktorej nebola ani potrebná účasť účastníkov konania. (...) Podľa nášho
názoru táto doba rozhodovania o opravnom prostriedku je porušením ústavného práva
sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, už aj preto, že v predmetnej
veci to bolo už tretie konanie na Najvyššom súde ako odvolacej inštancii.
O predchádzajúcich dvoch odvolaniach proti uzneseniam Krajského súdu Bratislava však
rozhodol Najvyšší súd SR od predloženia spisu do jeho vrátenia spolu s rozhodnutím na
Krajský súd Bratislava za 6 mesiacov (január – júl 1998), resp. 4 mesiace (október 2000 –
január 2001). Najvyšší súd SR vo svojom vyjadrení nijako neodôvodnil disproporciu v čase,
ktorý potreboval na rozhodnutie o odvolaní proti namietanému uzneseniu (...)“.
5. Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“
garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva
(ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 Dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci
v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr.
II. ÚS 55/98). Účelom týchto základných práv je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej
sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu (napr. I. ÚS 41/02).
Judikatúra ústavného súdu a ESĽP sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom
prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
garantované v čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. právo na prerokovanie veci v primeranej lehote
zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého
jednotlivého prípadu, najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie
účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný
súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre
sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný
súd postupoval aj v danom prípade.
6.1 Ústavný súd konštatuje, že predmetom napadnutého občianskeho súdneho
konania je ochrana obchodného mena a obchodného tajomstva, nároky z nekalej súťaže
a návrh na vydanie predbežného opatrenia proti označenej právnickej osobe. Konanie
v danej veci začalo podaním žaloby 18. septembra 1997 a dosiaľ nie je skončené. Trvá teda
6 rokov a 6 mesiacov. Navyše, dosiaľ nebolo právoplatne rozhodnuté ani o návrhu na
vydanie predbežného opatrenia.
6.2 Podľa názoru ústavného súdu zistená dĺžka konania pred krajským súdom, ako aj
najvyšším súdom nebola závislá od zložitosti veci a ani nebola vyvolaná správaním
sťažovateliek.
6.3 Naopak, rozhodujúcim faktorom pri tejto dĺžke konania sa stal postup
(nečinnosť) krajského súdu a najvyššieho súdu. Z judikatúry ústavného súdu síce vyplýva,
že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, pokiaľ existujú
ústavne relevantné dôvody, ktorými je nečinnosť súdu možné ospravedlniť (pozri napr.
rozhodnutie sp. zn. I. ÚS 128/03 z 25. júna 2003 a v ňom cit. predchádzajúcu judikatúru
ústavného súdu), avšak ústavný súd v danej veci nezistil ústavne relevantný dôvod na
ospravedlnenie nečinnosti krajského súdu a najvyššieho súdu.
Vo vzťahu k nim je možné diferencovane konštatovať:
6.4 Krajský súd v priebehu viac ako šiestich rokov vo veci uskutočnil viacero
pojednávaní, avšak dokazovanie na týchto pojednávaniach nevykonal, ale tieto odročoval
v zásade len v dôsledku procesných prekážok spôsobovaných žalovanou stranou.
Všeobecný súd má povinnosť organizovať svoj procesný postup tak, aby vec bola čo
najrýchlejšie prejednaná a skončená (§ 100 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku; ďalej len
„OSP“) a aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa naň osoba
obrátila so žiadosťou o rozhodnutie. V tomto zmysle všeobecný súd zodpovedá za
adekvátne a účelné využitie procesných prostriedkov, ktoré mu zákon na tento účel zveruje
(vrátane poriadkových opatrení podľa § 53 OSP), vo vzťahu k tým účastníkom konania,
ktorí sa snažia mariť činnosť (procesný postup) súdu. Ústavný súd konštatuje, že krajský
súd v období od 5. novembra 1998 do 23. novembra 1999 nariadil deväť pojednávaní, ktoré
boli odročené bez toho, aby krajský súd vykonal potrebné zákonné opatrenia voči
žalovaným a ich právnemu zástupcovi (pozri body 4 až 6 a 12 časti II nálezu).
Je síce pravda, že vôbec prvý významnejší prieťah spôsobený krajským súdom
možno vidieť až v období od 23. novembra 1999 do 21. júna 2000 v trvaní siedmich
mesiacov (pozri body 12 a 13 časti II nálezu) a že tento by sám osebe nestačil na vyslovenie
porušenia práv podľa citovaných článkov ústavy a Dohovoru (pozri napr. II. ÚS 57/01,
I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02, I. ÚS 61/03). V spojení s uvedeným odročovaním pojednávaní,
ku ktorým opakovane došlo aj v nasledujúcom období konania (pozri body 16, 17 a 19 časti
II nálezu), tento postup krajského súdu však predĺžil posudzované konanie vo svojom
súhrne o vyše dva roky. Krajský súd teda nevyužil všetky zákonné prostriedky na
zabezpečenie naplnenia účelu občianskeho súdneho konania; jeho postup sa javí ako
nesústredený a neefektívny.
Napokon ústavný súd konštatuje, že napriek tomu, že najvyšší súd 10. júla 1998
zrušil uznesenie, ktorým vydal predbežné opatrenie, a vrátil mu vec na ďalšie konanie (pozri
bod 3 časti II nálezu), dosiaľ krajský súd o návrhu na vydanie predbežného opatrenia
opätovne nerozhodol, hoci takýto návrh bol podaný súčasne so žalobou (18. septembra
1997).
Ústavný súd preto dospel k záveru, že zistenú nečinnosť krajského súdu v trvaní
najmenej dvoch rokov bolo potrebné v súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu
považovať za „zbytočný prieťah“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.
6.5 Najvyšší súd vo veci konal ako odvolací súd. Za zbytočné prieťahy v konaní
v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy možno označiť konanie o odvolaní žalovanej strany proti
uzneseniu súdu prvého stupňa (týkajúcom sa procesného postupu), ktoré bolo predložené
najvyššiemu súdu 6. decembra 2001. Najvyšší súd totiž o tomto odvolaní rozhodol bez
nariadenia pojednávania až 12. júna 2003 (pozri body 20 a 21 časti II nálezu), teda po
uplynutí jedného roka a šiestich mesiacov.
6.6 Ústavný súd pri posudzovaní toho, či došlo k porušeniu práv sťažovateliek na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, resp. v primeranej lehote posudzoval postup
súdov, a nie to, či toto právo bolo porušené činnosťou (nečinnosťou) alebo postupom
konkrétneho sudcu vybavujúceho danú vec. Preto pri posudzovaní odôvodnenosti sťažnosti
nemožno prihliadnuť na to (tak ako sa to uvádza vo vyjadrení najvyššieho súdu), že veci na
najvyššom súde sú vybavované priebežne podľa poradia ich nápadu, a preto bola vec
najvyšším súdom vybavená v primeranej lehote. V týchto súvislostiach ústavný súd
poukazuje na svoje predchádzajúce rozhodnutia (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 28/01,
I. ÚS 50/01, I. ÚS 108/02, I. ÚS 38/03, I. ÚS 145/03), v ktorých konštatoval, že personálne
obsadenie súdu a nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, by
mohlo len čiastočne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa za tým
účelom prijali včas adekvátne opatrenia. Ústava v čl. 48 ods. 2 zaväzuje predovšetkým súdy
ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie veci –
a teda vykonanie spravodlivosti – bez zbytočných prieťahov. I keď nie všetky nástroje na
vyriešenie tzv. objektívnych okolností sa nachádzajú v dispozičnej sfére vedenia súdu či
konajúceho sudcu, nemožno systémové nedostatky v oblasti výkonu spravodlivosti
pripisovať na ťarchu účastníkom súdneho konania a mieru ochrany ich práva zaručeného
v čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. v čl. 6 ods. 1 Dohovoru oslabiť poukázaním na dlhodobo
obmedzené personálne kapacity príslušných súdov.
Medzi okolnosťami, ktorými vzniknuté prieťahy vysvetlil zástupca najvyššieho súdu,
ústavný súd nezistil žiadnu takú skutočnosť, na ktorú by v súlade s jeho doterajšou
judikatúrou bolo možné prihliadnuť (napr. II. ÚS 48/96, I. ÚS 28/01, I. ÚS 108/02).
Predsedníčka krajského súdu inak uznala určité prieťahy v konaní pred krajským súdom.
6.7 Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie práva
sťažovateliek na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného
v čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručeného
v čl. 6 ods. 1 Dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1
a 2.
7. V náväznosti na tento výrok a v záujme efektívnosti poskytnutej ochrany
sťažovateľkám ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 3 prikázal krajskému
súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať
vo veci bez zbytočných prieťahov. Vo vzťahu k najvyššiemu súdu takúto povinnosť
neuložil z dôvodu, že po podaní ústavnej sťažnosti bola vec na najvyššom súde rozhodnutá.
8. Ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili aj
primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch
(čl. 127 ods. 2 ústavy, § 56 ods. 4 zákona ústavnom súde).
Sťažovateľky požadovali priznať každej sťažovateľke primerané finančné
zadosťučinenie vo výške 100 000 Sk.
Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k záveru, že len konštatovanie
porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, resp.
v primeranej lehote podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru nie je dostatočným
zadosťučinením pre sťažovateľky. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať im aj
finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde, ktoré
podľa zásad spravodlivosti s prihliadnutím na dĺžku konania a všetky okolnosti zisteného
porušenia práv sťažovateliek (pozri body 6.1 až 6.7 tejto časti nálezu) považuje za
primerané v sume 50 000 Sk pre každú zo sťažovateliek.
Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu. Ústavný súd pritom zohľadnil mieru, akou sa krajský súd a najvyšší súd
podieľali na celkovom spôsobení zbytočných prieťahov, čo vyjadril vo výroku rozhodnutia
v bode 4 a 5.
9. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému z účastníkov, aby úplne
alebo sčasti uhradil účastníkovi konania jeho trovy.
Úspešným sťažovateľkám vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia
advokátom. Ako účelne vynaložené trovy právneho zastúpenia ústavný súd považoval
náhradu trov za tri úkony právnych služieb, a to prevzatie a príprava zastupovania, písomné
podanie (sťažnosť) zo 6. júna 2003 a písomné vyjadrenie z 15. decembra 2003. Odmena
určená podľa § 13 ods. 8 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
(ďalej len „vyhláška“) z výpočtového základu (§ 1 ods. 3 vyhlášky) 12 811 Sk vo výške 1/3
predstavuje 4 270 Sk za jeden úkon. Takto určenú odmenu vzhľadom na potrebu zníženia
základnej sadzby tarifnej odmeny (§ 15 vyhlášky) ústavný súd znížil podľa § 17 ods. 2
vyhlášky o 20% (zastúpenie dvoch sťažovateľov). Odmena za jeden úkon právnej pomoci
potom predstavuje 3 416 Sk. Celkové trovy za tri úkony teda bez dane z pridanej hodnoty
predstavujú 10 248 Sk a spolu s režijným paušálom ku každému úkonu (128 Sk v zmysle
§ 19 ods. 3 vyhlášky) sumu 10 632 Sk, po zaokrúhlení (§ 25 vyhlášky) 10 640 Sk, čo spolu
s daňou z pridanej hodnoty (19%) predstavuje 12 662 Sk pre každú zo sťažovateliek. Spolu
u oboch sťažovateliek predstavuje táto náhrada trov sumu 25 324 Sk. Z týchto dôvodov
ústavný súd v tejto časti rozhodol tak, ako to je uvedené pod bodom 6 výroku tohto
rozhodnutia.
10. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou
vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. marca 2004