Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 252/03

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-53

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Eduarda Báránya

a zo sudcov Juraja Babjaka a Ľubomíra Dobríka vo veci sťažnosti Ing. J. H., bytom B.,

zastúpeného advokátkou JUDr. E. K., Advokátska kancelária, B., pre namietané porušenie

jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod

sp. zn. na verejnom zasadnutí konanom 6. apríla 2004 takto

r o z h o d o l :

1. Krajský súd v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š i l

základné právo Ing. J. H. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48

ods. 2 .

2. Krajskému súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn.

p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. J. H. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 15 000 Sk

(slovom pätnásťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Krajský súd v Žiline p o v i n n ý

vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Krajský súd v Žiline j e p o v i n n ý zaplatiť náhradu trov konania Ing. J. H.

v sume 26 182 Sk (slovom dvadsaťšesťtisícstoosemdesiatdva slovenských korún) na účet

jeho právnej zástupkyne advokátky JUDr. E. K., Advokátska kancelária, B., do pätnástich

dní od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Sťažnosti Ing. J. H. vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.

-8 zo 6. novembra 2003 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na konanie sťažnosť Ing. J. H., bytom B. (ďalej len „sťažovateľ“),

zastúpeného advokátkou JUDr. E. K., Advokátska kancelária, B., pre namietané porušenie

jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

(ďalej len „“) postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej

len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. .

Sťažovateľ uviedol, že sa 16. apríla 1999 na krajskom súde žalobou domáhal určenia

neplatnosti uznesení Valného zhromaždenia spoločnosti VÚTCH – CHEMITEX, spol.

s r. o., so sídlom v Ž., konaného 27. marca 1999 (ďalej len „žalovaný“). Uvedené konanie je

vedené pod sp. zn. . Krajský súd uznesením z 5. augusta 1999 toto konanie

zastavil pre nezaplatenie súdneho poplatku, no uznesením z 24. septembra 1999 podľa § 10

ods. 3 o súdnych poplatkoch a poplatku za

výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych

poplatkoch“) zrušil rozhodnutie o zastavení konania, pretože sťažovateľ v odvolacej lehote

súdny poplatok za podanie žaloby zaplatil. Krajský súd vytýčil pojednávanie na 13.

december 1999 a následne na 31. január 2000. Listom z 13. júla 2000 žiadal sťažovateľ

vytýčenie ďalšieho pojednávania a rozhodnutie vo veci. Sudcovia senátu, ktorý vo veci

konal, však namietli svoju zaujatosť voči sťažovateľovi, na základe čoho Najvyšší súd

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn. Ndob 521/2000 zo

7. septembra 2000 rozhodol o ich vylúčení z prejednávania a rozhodovania v uvedenej veci.

Toto uznesenie bolo krajskému súdu doručené 22. novembra 2000. Od tejto doby je krajský

súd podľa sťažovateľa vo veci nečinný, a to aj napriek jeho sťažnosti na zbytočné prieťahy

v označenom konaní zo 6. júla 2003, na ktorú predseda krajského súdu nereagoval.

Na základe uvedených tvrdení sťažovateľ žiada, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol: „Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovuje, že Krajský súd v Žiline v konaní

vedenom pod spis. zn. porušil svojou nečinnosťou právo navrhovateľa,

Ing. J. H. priznané na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva navrhovateľovi, Ing. J. H. z dôvodu

pretrvávajúcej právnej neistoty spôsobenej nečinnosťou Krajského súdu v Žiline v konaní

vedenom na tomto súde pod spis. zn. , finančné zadosťučinenie vo výške: =

65 000,- Sk ako náhradu nemajetkovej ujmy, ktorú je odporca povinný navrhovateľovi

zaplatiť do 2 mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej

republiky.“

Sťažovateľ ústavnému súdu predložil fotokópiu podania zo 6. júla 2003

preukazujúcu využitie právneho prostriedku nápravy vo vzťahu k základnému právu na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, a to sťažnosti na prieťahy v konaní v zmysle

o sídlach a obvodoch súdov

Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich

(zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov.

Listom z 11. decembra 2003 právna zástupkyňa sťažovateľa ústavnému súdu na

základe jeho výzvy oznámila, že súhlasí s tým, aby v zmysle § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil od ústneho prejednania predmetnej veci.

Na základe výzvy ústavného súdu zo 16. januára 2004 sa k sťažnosti sťažovateľa

vyjadril podaním sp. zn. Spr 1106/03 z 13. januára 2004 aj krajský súd prostredníctvom

svojho predsedu, ako aj vo veci konajúcej sudkyne.

V úvode svojho vyjadrenia vo veci konajúca sudkyňa JUDr. E. P. uviedla, že

v predmetnej veci, ktorá do obchodného oddelenia došla 22. apríla 1999, bola opatrením

predsedu krajského súdu zo 6. júna 2001 určená za predsedníčku senátu. Spisový materiál

v predmetnej veci jej bol predložený súdnou kanceláriou 5. septembra 2001. Dôvodom na

pridelenie predmetnej obchodnoprávnej veci senátu, ktorý je podľa rozvrhu práce určený

prejednávať a rozhodovať občianskoprávne veci, bolo vylúčenie sudcov obchodného úseku

z prejednania a rozhodovania veci pre ich pomer k sťažovateľovi, ktorý proti nim podal

žalobu o ochranu osobnosti. Vzhľadom na skutočnosť, že ako sudkyňa obchodné veci na

krajskom súde neprejednávala a predmetná vec súvisela aj s inými vecami tých istých

účastníkov, jej príprava, štúdium veci i právnych noriem si vyžadovala dlhší čas.

Spisový materiál v predmetnej veci bol 23. októbra 2001 na základe žiadosti o jeho

zapožičanie zaslaný Okresnému súdu Bratislava III (k spisu sp. zn. ), na ktorom

prebiehal súdny spor o ochranu osobnosti medzi sťažovateľom a sudcami krajského súdu,

ktorého dôvodom boli skutočnosti vzniknuté v obchodných veciach, ktoré prejednávali

sudcovia obchodného úseku (žalovaní v spore o ochranu osobnosti). Krajskému súdu bol

spisový materiál v predmetnej veci vrátený 24. apríla 2003.

Následne z dôvodu svojej zaujatosti predložila 4. júna 2003 predmetný spis na

rozhodnutie o jej vylúčení z prejednania a rozhodovania uvedenej veci predsedovi krajského

súdu. Ako dôvod svojej zaujatosti uviedla: „súdny spor medzi navrhovateľom a sudcami

obchodného úseku, poznatky od kolegov o tomto spore, priateľský a kolegiálny vzťah

k týmto sudcom ako aj skutočnosti, že iné veci, ktoré boli pridelené senátu 8 Co (potom, ako

boli sudcovia obchodného úseku vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci) boli

predkladané predsedovi krajského súdu na rozhodnutie o vylúčení senátu 8 Co

z prejednávania a rozhodovania veci“. Predseda krajského súdu žiadosti vo veci konajúcej

sudkyne nevyhovel (rozhodnutím z 13. júna 2003) a predmetná vec bola prípisom z 2. júla

2003 predložená na rozhodnutie najvyššiemu súdu.

Do senátu krajského súdu „8 Co“ bolo pridelených viacero vecí týkajúcich sa tých

istých účastníkov konania (sťažovateľa a žalovaného), ktoré boli následne predkladané

najvyššiemu súdu na rozhodovanie o vylúčení sudcov z ich prejednania a rozhodnutia po

tom, ako predseda súdu žiadostiam sudcov nevyhovel. Ako ďalej vo veci konajúca sudkyňa

uviedla: „O týchto žiadostiach rozhodovali viaceré senáty Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky a ich názor bol rozdielny ohľadne postupu pri aplikácii ustanovenia § 15 ods. 1

Preto som považovala za náležité vyčkať na rozhodnutie vo všetkých týchto veciach.

Uznesením zo dňa 16. septembra 2003 Najvyšší súd Slovenskej republiky (krajskému súdu

došlo dňa 23. októbra 2003) rozhodol, že senát v zložení JUDr. E. P., JUDr. O. B. a JUDr.

T. R. nie sú z prejednávania a rozhodovania v predmetnej veci vylúčené. Následne bolo

uznesenie doručené účastníkom konania.

Môj postup vo veci (po vrátení spisu z Okresného súdu v Bratislave) som považovala

za adekvátny s prihliadnutím na stav rozhodovania o mojom vylúčení z prejednávania

a rozhodovania aj v ostatných veciach tých istých účastníkov, keď medzičasom aj

navrhovateľ vzniesol námietku zaujatosti v niektorých veciach a podal návrh na prikázanie

veci inému súdu z dôvodov vhodnosti. Bol tiež ovplyvnený nejednotným postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pri aplikácii ustanovenia , v dôsledku

čoho dosiaľ nie je rozhodnuté v jednej veci, ktorá mi bola pridelená (sp. zn. ).

Navyše vo veci sp. zn. pri existencii úplne zhodných skutočností uvádzaných

senátom jedna z členiek senátu bola z prejednávania vylúčená, ostatné nie.

V prípade iného postupu z mojej strany, podľa môjho presvedčenia, nebola by

zachovaná zásada, že vec má prejednať a rozhodnúť nezaujatý sudca.(...)“

Predseda okresného súdu vo svojom stanovisku uviedol: „Ako štatutárny zástupca

Krajského súdu Žilina, na rozdiel od predsedníčky senátu dr. P., dovoľujem si požiadať

o ústne prejednanie predmetného prípadu. Domnievam sa, že ústne prejednanie bližšie

ozrejmí niektoré jeho osobitosti (súvislosti personálneho obsadenia krajského súdu

v nadväznosti na otázky zaujatosti, žaloba sťažovateľa proti sudcom tunajšieho súdu

o ochranu osobnosti, aktuálne doručené uznesenie OS Bratislava III. ...). “

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania,

ako aj z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh

a stav konania v predmetnej veci.

Žalobou zo 16. apríla 1999 doručenou krajskému súdu 22. apríla 1999 sa sťažovateľ

domáhal určenia neplatnosti uznesení valného zhromaždenia spoločníkov žalovaného

konaného 27. marca 1999.

Pokynom súdnej kancelárii z 29. apríla 1999 uložila predsedníčka senátu zaslať

žalovanému rovnopis žaloby a vyzvať ho na vyjadrenie sa k žalobe (v lehote 10 dní)

a sťažovateľa vyzvať na zaplatenie súdneho poplatku za návrh (v lehote 10 dní). Výzva na

zaplatenie súdneho poplatku bola sťažovateľovi doručená 10. mája 1999.

Podaním z 12. mája 1999 doručeným krajskému súdu 14. mája 1999 sa žalovaný

prostredníctvom splnomocnenej právnej zástupkyne vyjadril k žalobe.

Podľa úradného záznamu z 27. mája 1999 bola predsedníčka senátu (ktorá bola

zároveň referujúcou sudkyňou vo veci) práceneschopná od 21. mája 1999 do 1. júla 1999.

Pokynom súdnej kancelárii z 2. júla 1999 uložila predsedníčka senátu preveriť

zaplatenie súdneho poplatku sťažovateľom a zaslať mu na vedomie vyjadrenie žalovaného

k žalobe. Vyjadrenie bolo sťažovateľovi doručené 16. júla 1999.

Podľa úradného záznamu z 13. júla 1999 sťažovateľ súdny poplatok v súdom

stanovenej lehote nezaplatil. Krajský súd na základe uvedenej skutočnosti uznesením č. k.

-52 z 5. augusta 1999 predmetné konanie zastavil. Rozhodnutie bolo doručené

24. augusta 1999 (sťažovateľovi 23. augusta 1999).

Sťažovateľ v rámci plynutia odvolacej lehoty súdny poplatok zaplatil (30. augusta

1999). Krajský súd na základe uvedenej skutočnosti uznesením č. k. -57

z 24. septembra 1999 podľa zrušil svoje

predchádzajúce uznesenie č. k. -52 z 5. augusta 1999, ktorým pôvodne

konanie zastavil. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 30. októbra 1999.

Krajský súd nariadil 25. novembra 1999 vo veci pojednávanie na 13. december 1999

a predvolal naň účastníkov konania, ako aj právnu zástupkyňu žalovaného.

Podaním z 2. decembra 1999 doručeným krajskému súdu 3. decembra 1999

ospravedlnila splnomocnená právna zástupkyňa žalovaného jeho, ako aj svoju neúčasť na

pojednávaní (z dôvodu zahraničnej služobnej cesty štatutárneho zástupcu žalovaného).

Krajský súd pojednával 13. decembra 1999 vo veci v neprítomnosti žalovaného

a jeho právnej zástupkyne. Pojednávanie bolo odročené na neurčito.

Krajský súd nariadil 18. januára 2000 vo veci pojednávanie na 31. január 2000

a predvolal naň účastníkov konania, ako aj právnu zástupkyňu žalovaného.

Krajský súd pojednával vo veci 31. januára 2000. Po doplnení dokazovania bolo

pojednávanie odročené na neurčito „za účelom predloženia veci Najvyššiemu súdu

Slovenskej republiky v Bratislave, k rozhodnutiu o vylúčení konajúceho senátu Krajského

súdu v Žiline, z prejednávania a rozhodovania veci“.

Pokynom súdnej kancelárii z 15. februára 2000 uložila predsedníčka senátu predložiť

spis ďalším dvom členom senátu „k napísaniu vyjadrenia, či sa cítia byť vo veci zaujatí

a prečo“. Členovia senátu sa písomne vyjadrili 16. februára 2000 a 29. marca 2000

(samotná predsedníčka senátu sa vyjadrila 27. marca 2000). Spis bol 3. apríla 2000

predložený predsedovi krajského súdu a 20. apríla 2000 zaslaný najvyššiemu súdu na

rozhodnutie o vylúčení členov senátu v predmetnej veci, ktorému bol doručený 25. apríla

2000.

Podaním z 13. júla 2000 doručeným krajskému súdu 19. júla 2000 sa sťažovateľ

domáhal vytýčenia pojednávania v predmetnej veci.

Najvyšší súd uznesením sp. zn. Ndob 521/2000 zo 7. septembra 2000 rozhodol, že

členovia senátu krajského súdu, ktorý predmetnú vec dosiaľ prerokovával, sú vylúčení

z prejednávania a rozhodovania vo veci. Rozhodnutie bolo krajskému súdu doručené

22. novembra 2000 (právoplatnosť nadobudlo 8. decembra 2000).

Na základe uvedenej skutočnosti predložila predsedníčka senátu začiatkom decembra

2000 spis predsedovi krajského súdu na prikázanie veci inému senátu v zmysle § 16 ods. 2

(ďalej len „OSP“).

Listom z 8. januára 2001 predložil predseda krajského súdu predmetnú vec

najvyššiemu súdu s návrhom na prikázanie veci inému krajskému súdu z dôvodu vhodnosti

v zmysle a . Predseda krajského súdu argumentoval predovšetkým

skutočnosťou, že na príslušnom krajskom súde pôsobí jediný obchodný senát, ktorého

všetci členovia boli v predmetnej veci vylúčení, pričom predmetom dotknutého konania je

špecifická obchodnoprávna problematika. Listami z 9. januára 2001 adresovanými

sťažovateľovi a právnej zástupkyni žalovaného zaslal predseda krajského súdu podnet

krajského súdu na prikázanie uvedenej veci inému súdu na vedomie účastníkom konania

a súčasne ich vyzval na vyjadrenie k uvedenému postupu (v lehote 10 dní) vrátane

uvedenia, ktorému krajskému súdu má byť vec delegovaná. Spis bol najvyššiemu súdu

predložený 11. januára 2001 (opakovane - po vyjadrení účastníkov konania - 1. februára

2001).

Najvyšší súd uznesením sp. zn. Ndob 18/2001 z 28. mája 2001 rozhodol, že vec

vedená na krajskom súde pod sp. zn. sa neprikazuje inému krajskému súdu.

Rozhodnutie bolo krajskému súdu doručené 6. júna 2001.

Na základe uvedenej skutočnosti vydal predseda krajského súdu 6. júna 2001

opatrenie tohto znenia: „(...) určujem v zmysle podľa zásad rozvrhu

práce za predsedu senátu v dotknutej veci JUDr. E. P. a za členov senátu JUDr. T. R.

a JUDr. J. K. (...)“. Spis bol novej predsedníčke senátu predložený súdnou kanceláriou

5. septembra 2001.

Na základe žiadosti Okresného súdu Bratislava III z 11. septembra 2001 doručenej

krajskému súdu 17. septembra 2001 o zapožičanie spisu týkajúceho sa veci vedenej na

krajskom súde pod sp. zn. pre potreby konania vedeného na Okresnom súde

Bratislava III pod sp. zn. o žalobe sťažovateľa o ochranu osobnosti proti členom

senátu krajského súdu pôvodne prejednávajúcim dotknutú vec bol spis krajského súdu

sp. zn. zaslaný 23. októbra 2001 Okresnému súdu Bratislava III. Spis bol

krajskému súdu vrátený 24. apríla 2003.

Členovia senátu prejednávajúceho vec oznámili 4. júna 2003 predsedovi krajského

súdu, že sa cítia vo veci zaujatí (vrátane odôvodnenia), a predložili mu spis na pridelenie

veci iným sudcom (inému senátu) podľa spolu so svojím písomným

súhlasom. Z úradného záznamu v spise z 13. júna 2003 vyplýva, že predseda krajského súdu

po zvážení okolností prípadu a dôvodov oznámených členmi senátu, pre ktoré namietli

svoju predpojatosť, dospel k záveru, že nie sú splnené podmienky pre vylúčenie uvedených

sudcov z prejednávania predmetnej veci, a teda ani dôvod na postup podľa

(pridelenie veci inému senátu).

Členovia senátu v priebehu obdobia od 18. júna 2003 do 2. júla 2003 doplnili svoje

vyjadrenia ohľadne dôvodov, pre ktoré sa cítia byť v predmetnej veci predpojatí, pričom

uviedli, že na svojom stanovisku zotrvávajú. Vec bola následne predložená (17. júla 2003)

v zmysle najvyššiemu súdu, ktorý uznesením sp. zn. Ndob 379/03 zo

16. septembra 2003 rozhodol, že sudkyne krajského súdu JUDr. E. P., JUDr. T. R. a JUDr.

O. B. (určená od 1. februára 2003 za členku senátu miesto JUDr. J. K. po jej nástupe na

materskú dovolenku) nie sú vylúčené z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na

krajskom súde pod sp. zn. . Rozhodnutie bolo krajskému súdu doručené

23. októbra 2003 a právoplatnosť nadobudlo 10. novembra 2003 (krajský súd ho

účastníkom doručoval 3. novembra 2003 - posledný úkon vo veci).

Na verejnom zasadnutí senátu ústavného súdu 16. marca 2004 právna zástupkyňa

sťažovateľa zotrvala na svojich predchádzajúcich vyjadreniach v predmetnej veci.

Predseda krajského súdu na verejnom zasadnutí senátu ústavného súdu taktiež zotrval

na svojich vyjadreniach a k prejednávanej veci okrem iného ďalej uviedol, že predmetnú

vec vníma v dvoch rovinách. Prvá rovina sa podľa neho týka bezprostredne otázky

prerokovania veci bez zbytočných prieťahov a druhá rovina je rovina, v ktorej je toto právo

vnímané „vo väzbe na ďalšie ústavné práva alebo dielčie práva, najmä na právo na súdnu

ochranu, a to vo vzťahu k právu na nestranného sudcu, resp. vo vzťahu k právu na

zákonného sudcu“. Poukázal na judikatúru ústavného súdu, podľa ktorej nerozhodovanie

veci nestranným sudcom je dôvodom na vyslovenie porušenia práv účastníka na súdnu

ochranu. S ohľadom na túto judikatúru obdobia v tomto konaní, v ktorých sa riešila otázka

zaujatosti sudcov krajského súdu, sú podľa neho dôsledkom úsilia krajského súdu dodržať

toto ústavné právo sťažovateľa, teda jeho právo na nestranného sudcu. Na podporu tohto

tvrdenia poukázal na rozdielne názory najvyššieho súdu pri posudzovaní, resp. rozhodovaní

otázky existencie dôvodov na vylúčenie sudcu z prerokovávania a rozhodovania vo veci,

z čoho podľa neho „pramení určitá neistota sudcov, ktorí v tej veci konajú, že v prípade, že

by bola skonštatovaná v niektorom z konaní alebo aj bezprostredne v tomto konaní

zaujatosť, tak je to odvolací dôvod, resp. dovolací, a vec by bola potom zrušená“.

K porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov okrem iného uviedol, že

podľa neho je „zo samotného obsahu spisu zrejmé, že krajský súd konal v tejto veci

štandardným spôsobom vo vzťahu k pánu H., ako i k iným účastníkom“. Zo strany krajského

súdu existovala podľa neho „evidentná snaha o to, aby v tej veci konal“. Dôvodom, ktorý

predmetné konanie „zabrzdil“, je podľa neho správanie sťažovateľa, pričom v tejto

súvislosti poukázal ďalej najmä na zaplatenie súdneho poplatku sťažovateľom až v rámci

odvolacej lehoty proti uzneseniu o zastavení konania v predmetnej veci a na podráždenú

reakciu sťažovateľa vo vzťahu k sudcom na druhom vytýčenom pojednávaní v predmetnej

veci.

K iniciovaniu konania o prikázanie veci inému súdu z dôvodu vhodnosti na

najvyššom súde ho podľa jeho vyjadrenia viedla snaha o zabezpečenie súdnej ochrany

„erudovaným“ súdom, teda snaha, aby o veci rozhodoval sudca, ktorý sa danej

problematike venuje. Ako ďalej uviedol, nešlo teda „o snahu zbaviť sa veci, ale dosiahnuť,

aby tá vec bola efektívne rozhodnutá“. V závere svojho úvodného vyjadrenia vo veci

uviedol, že „vzhľadom na konkrétne rozhodnutia nadriadeného súdu v otázkach zaujatosti,

následné správanie účastníka, ktoré podmienilo predĺženie konania, či už vo vzťahu

k samotnému konaniu alebo konaniu o ochrane osobnosti, domnievam sa, že v tejto veci

krajský súd neporušil právo účastníka na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“.

III.

1. Podľa ustanovenia prvej vety : „Každý má právo, aby sa jeho

vec prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je

odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia

štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo inom štátnom orgáne sa

právna neistota neodstráni. K vytvoreniu želateľného stavu, t. j. stavu právnej istoty,

dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu. Preto na

splnenie základného práva podľa nestačí, aby štátne orgány vec

prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet ().

Otázku existencie zbytočných prieťahov v konaní, a tým aj porušenia základného

práva podľa skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti

prípadu podľa právnej a faktickej zložitosti veci, podľa správania účastníka konania

a spôsobu, akým v konaní postupoval súd (napr. , ). Tieto tri kritériá

zohľadňuje pri namietanom porušení práva na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) aj Európsky súd pre ľudské práva (, ).

A) Predmetom posudzovaného konania pred krajským súdom je žaloba o určenie

neplatnosti uznesení Valného zhromaždenia spoločnosti žalovaného. Základnými kritériami

pre hodnotenie veci ako zložitej je skutkový stav veci a platná právna úprava relevantná na

rozhodnutie o veci. Ústavný súd vo svojom rozhodnutí zohľadnil skutočnosť, že aj keď

skutkový stav prejednávanej veci nie je zložitý, z hľadiska právneho možno predmetnú vec

považovať za zložitú, vyžadujúcu si naštudovanie viacerých právnych predpisov, ktoré

môže spôsobiť predĺženie konania.

B) Ako vyplýva zo zistení ústavného súdu, sťažovateľ po začatí konania

v predmetnej veci nerešpektoval výzvu krajského súdu na zaplatenie súdneho poplatku

a zaplatil ho až v rámci plynutia odvolacej lehoty proti rozhodnutiu o zastavení konania,

čím sa konanie predĺžilo o takmer 5 mesiacov. Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že

k právu účastníka konania na efektívny, rýchly a účelný postup súdu v konaní pristupuje

procesná povinnosť účastníka konania prispievať k dosiahnutiu účelu súdneho konania

včasným reagovaním na pokyny súdu a oznámením potrebných skutočností (§ 101 ods. 1

). Pri skúmaní ďalšieho priebehu konania z hľadiska druhého vyhodnocovaného kritéria

- správanie sťažovateľa ako účastníka konania, však ústavný súd nezistil žiadne okolnosti,

v dôsledku ktorých by mohlo dôjsť k závažnejšiemu spomaleniu postupu súdu

v predmetnom konaní.

C) Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní

došlo k zbytočným prieťahom, bol postup krajského súdu v predmetnej veci.

Ústavný súd zistil ústavne významné dlhé obdobie nečinnosti v postupe krajského

súdu, ktoré malo výrazný vplyv na doterajšiu dĺžku konania. Uvedené obdobie nečinnosti

začalo 23. októbra 2001, keď bol spisový materiál krajského súdu v predmetnej veci zaslaný

Okresnému súdu Bratislava III, a trvalo osemnásť mesiacov, teda až do 24. apríla 2003, keď

bol spis krajskému súdu vrátený. Z uvedenej doby sa dajú akceptovať maximálne tri

mesiace, ktoré možno považovať za súčinnosť krajského súdu vo vzťahu ku konaniu

Okresného súdu Bratislava III o ochranu osobnosti. Pokiaľ táto doba Okresnému súdu

Bratislava III nestačila a spis, ktorý mal 150 strán, potreboval aj ďalej, mohol si z neho

vyhotoviť fotokópie a originál vrátiť krajskému súdu, aby tento mohol vo svojej veci

pokračovať v súlade s . Dobu pätnástich mesiacov treba preto považovať

za zbytočný prieťah v konaní. Krajský súd nevykonal v predmetnej veci počas tohto

obdobia žiadny procesný úkon, ktorý by smeroval k odstráneniu stavu právnej neistoty

sťažovateľa (nežiadal ani vrátenie spisového materiálu od Okresného súdu Bratislava III).

Nečinnosť krajského súdu bez toho, aby jeho postupu bránila zákonná prekážka, je potom

potrebné považovať za zbytočný prieťah v konaní v zmysle .

Spisový materiál v predmetnej veci sa v obdobiach od 20. apríla 2000 do

22. novembra 2000 (sedem mesiacov), ďalej od 11. januára 2001 do 6. júna 2001 (štyri

mesiace), ako aj v období od 17. júla 2003 do 16. septembra 2003 (takmer dva mesiace)

nachádzal na najvyššom súde z dôvodu rozhodovania tohto súdu o námietke zaujatosti

sudcov krajského súdu a o podanom návrhu predsedu krajského súdu na prikázanie

predmetnej veci z dôvodu vhodnosti inému súdu. Ústavný súd sa vzhľadom na okolnosti

daného prípadu, najmä s ohľadom na skutočnosť, že sťažovateľ sám namietol zaujatosť

zákonných sudcov v ďalších jeho veciach pred krajským súdom, existenciu rozhodnutí

najvyššieho súdu o vylúčení niektorých sudcov v iných konaniach sťažovateľa pre

zaujatosť, návrh sťažovateľa na delegovanie predmetnej veci inému súdu, rozšírenie okruhu

žalovaných o krajský súd v konaní o žalobe o ochranu osobnosti na návrh sťažovateľa, ako

aj s ohľadom na ďalšie písomné a ústne vyjadrenia účastníkov konania v tejto veci stotožnil

s argumentáciou predsedu krajského súdu, že predmetné konania na najvyššom súde neboli

iniciované zo strany krajského súdu bezdôvodne, resp. za účelom zbavenia sa povinnosti

prejednať a rozhodnúť predmetnú vec, ale z reálnej obavy o zabezpečenie prejednania veci

nestranným a nezávislým súdom, a preto uvedené obdobia nemožno pričítať na ťarchu

krajského súdu.

Ústavný súd konštatuje, že konanie, ktoré je predmetom posúdenia, trvá už viac ako

štyri roky a jedenásť mesiacov. Z uvedenej doby počas obdobia pätnástich mesiacov

dochádzalo k zbytočným prieťahom v konaní v dôsledku nečinnosti krajského súdu.

S ohľadom na vyššie uvedené nemožno dobu predmetného konania vedeného na

krajskom súde považovať vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov v zmysle za ústavne akceptovateľnú. Ústavný súd

preto dospel k záveru, že uvedené právo sťažovateľa bolo porušené.

2. Podľa druhej vety ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo

nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil,

vo veci konal.

Pretože ústavný súd zistil, že nečinnosťou krajského súdu došlo k porušeniu

základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 , prikázal krajskému súdu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov

a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľ domáhajúci sa

rozhodnutia súdu vo svojej veci.

3. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti žiadal aj o priznanie finančného zadosťučinenia vo

výške 65 000 Sk z dôvodu nemajetkovej ujmy, pretože nečinnosťou krajského súdu „(...)

mu boli upreté jeho základné práva ako spoločníka a ohrozené jeho vlastnícke a majetkové

práva v predmetnej spoločnosti, pričom musel strpieť konanie konateľov spoločnosti

s ktorým nesúhlasil bez možnosti vyjadriť sa a účinne brániť argumentom zo strany

spoločnosti, čo viedlo až k jeho vylúčeniu zo spoločnosti dňa 16. 5. 2002, dodnes bez

finančného vyrovnania“.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ustanovenia ak sa sťažovateľ domáha

primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých

dôvodov sa ho domáha.

Podľa ustanovenia má primerané finančné

zadosťučinenie povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Pretože porušenie základného práva sťažovateľa, ktoré ústavný súd zistil, nemožno

napraviť obnovením stavu pred jeho porušením a výrok ústavného súdu deklarujúci toto

porušenie nemožno vzhľadom na okolnosti prípadu považovať za dostatočnú a účinnú

nápravu, priznal ústavný súd sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný súd považoval v tomto prípade za primerané priznať sťažovateľovi sumu

15 000 Sk. Táto suma zohľadňuje s prihliadnutím na predmet konania krajského súdu dĺžku

zbytočných prieťahov v tomto konaní (pätnásť mesiacov) a s nimi spojenú nemajetkovú

ujmu sťažovateľa.

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo

zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva

spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru so zreteľom na konkrétne

okolnosti prípadu. Súčasne sa pritom riadil úvahou, že cieľom primeraného finančného

zadosťučinenia je zmiernenie nemajetkovej ujmy, nie prípadná náhrada škody (,

).

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti ústavný súd vo zvyšnej časti uplatnenému

primeranému finančnému zadosťučineniu v návrhu sťažovateľa nevyhovel.

4. Sťažovateľ prostredníctvom svojej právnej zástupkyne žiadal priznať náhradu trov

konania pred ústavným súdom vo výške 26 182 Sk pozostávajúcich z troch úkonov právnej

služby v uvedenom konaní (príprava a prevzatie zastupovania a písomné podanie na súd

vykonané v roku 2003 a ústne pojednávanie vykonané v roku 2004), vyčíslenú ako jedna

tretina výpočtového základu za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2003 a jeden

úkon právnej služby vykonaný v roku 2004 (2 x 4 270 Sk + 4 534 Sk), paušálnej náhrady

hotových výdavkov (2 x 128 Sk), náhrady straty času vo výške (20 x 567 Sk), ako aj

náhrady cestovných výdavkov vo výške (1 512 Sk preukázaných fotokópiami cestovných

lístkov) v zmysle ustanovení § 13 ods. 8 v spojení s § 1 ods. 3 a § 19 ods. 4 a § 20 vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „“).

Ústavný súd pri rozhodovaní o trovách požadovaných právnym zástupcom

sťažovateľa vychádzal z ustanovenia , podľa ktorého

ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť

niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania

jeho trovy.

Podľa ustanovenia vyhlášky č. ak predmet sporu nie je

oceniteľný peniazmi, odmena za jeden úkon právnej služby je jedna tretina výpočtového

základu.

Predmet konania - ochrana základných ľudských práv a slobôd - je v zásade

nevyjadriteľný v peniazoch a je nezameniteľný s primeraným finančným zadosťučinením,

ktoré predstavuje náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch (,

).

Podľa vyhlášky č. výpočtovým základom je priemerná

mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok

predchádzajúceho kalendárneho roka.

Podľa oznámenia Štatistického úradu Slovenskej republiky priemerná mesačná mzda

zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky dosahovala za prvý polrok roku 2002

výšku 12 811 Sk a za prvý polrok roku 2003 výšku 13 602 Sk.

Podľa ustanovenia v spojení s

o cestovných náhradách a v súlade s vyhlášky č. právnej

zástupkyni sťažovateľa patrí náhrada preukázaných cestovných výdavkov.

Podľa ustanovenia vyhlášky č. pri úkonoch právnej služby

vykonávaných v mieste, ktoré nie je sídlom advokáta, za čas strávený cestou do tohto miesta

a späť patrí advokátovi náhrada za stratu času vo výške jednej dvadsaťštvrtiny výpočtového

základu za každú aj začatú polhodinu.

Podľa zistenia ústavného súdu právna zástupkyňa vyčíslila trovy konania v súlade

s platnými právnymi predpismi, a preto ústavný súd uložil krajskému súdu povinnosť

uhradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške 26 182 Sk v súlade s vyhláškou č. 163/2002

Z. z.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti

tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. apríla 2004