Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 244/03

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. mája 2004 v senáte

zloženom z predsedu Jána Lubyho a zo sudcov Jána Auxta a Juraja Horvátha v konaní

o sťažnosti H. V., bytom K., zastúpenej advokátkou JUDr. I. R., K., ktorou namietala

porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. (pôvodne pod sp. zn.

), za účasti Okresného súdu Košice II, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo H. V. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. (pôvodne pod sp. zn.

) p o r u š e n é b o l o .

2. Okresnému súdu Košice II p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod

sp. zn. (pôvodne pod sp. zn. ) konal bez zbytočných prieťahov.

3. H. V. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 50 000 Sk

(slovom päťdesiattisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Košice II p o v i n n ý

vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Okresný súd Košice II j e p o v i n n ý uhradiť H. V. do jedného mesiaca

od doručenia tohto nálezu trovy konania vo výške 8 796 Sk (slovom

osemtisícsedemstodeväťdesiatšesť slovenských korún) na účet advokátky JUDr. I. R., K.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

sp. zn. zo 17. decembra 2003 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť H. V., bytom K. (ďalej len „sťažovateľka“),

ktorou namietala porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa (ďalej len „“) a práva

na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu

Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (pôvodne

pod sp. zn. ).

Z prijatej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka podala 31. decembra 1993 okresnému

súdu žalobu o zaplatenie 331 200 Sk.

Sťažovateľka uviedla, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo vydané

rozhodnutie vo veci samej. Dňa 19. novembra 2002 sťažovateľka žiadala okresný súd

o nariadenie pojednávania. Sťažnosťou z 1. apríla 2003 sa obrátila na predsedu okresného

súdu a žiadala o odstránenie prieťahov v konaní. V odpovedi z 12. mája 2003 predseda

okresného súdu uznal túto sťažnosť ako dôvodnú.

V sťažnosti sa sťažovateľka domáhala, aby ústavný súd podľa

rozhodol, že postupom okresného súdu bolo porušené jej základné právo na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa a právo na prejednanie jej

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a súčasne žiadala, aby jej

ústavný súd priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 200 000 Sk.

Predseda okresného súdu sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti

podaním sp. zn. Spr. 123/04 doručeným ústavnému súdu 26. februára 2004, v ktorom sa

okrem iného uvádza: „... Už v pôvodnom konaní došlo opakovane k zmene zákonného

sudcu, keď po odchode konajúceho sudcu JUDr. J. S. bola vec pridelená do súdneho

oddelenia Mgr. F. Č. a následne do súdneho oddelenia Mgr. J. M., a to 12. 7. 1999.

V roku 2000 sa Mgr. M. vzdal funkcie sudcu, preto bola predmetná vec dňa 23. 11.

2000 presunutá do súdneho oddelenia JUDr. A. G. (...)

Dňa 15. 2. 2003 nastúpila JUDr. G., ktorá vo veci konala, na materskú dovolenku,

preto bola v apríli 2003 vec pridelená sudcovi JUDr. A. P., ktorý dňa 15. 5. 2003 zaslal

výzvy obom žalovaným a dňa 30. 6. 2003 určil termín pojednávania na deň 3. 10. 2003.

Termín ďalšieho pojednávania bol určený na deň 12. 12. 2003 a toto bolo odročené

na 19. 3. 2004.

Vzhľadom na vyššie uvedenú chronológiu vo veci vykonávaných úkonov je nutné

pripustiť, že v danom konaní skutočne došlo k prieťahom.

Táto situácia bola spôsobená predovšetkým objektívnymi dôvodmi, a to opakovanou

zmenou zákonných sudcov v predmetnom konaní, pričom prevzatie väčšieho množstva

spisov si objektívne vyžaduje dlhší čas na oboznámenie sa s nimi, ako aj neúmernou

zaťaženosťou sudcov tunajšieho súdu, spočívajúcou v enormne veľkom počte nevybavených

vecí v každom zo súdnych oddelení. (...)“

Podaním doručeným ústavnému súdu 8. marca 2004 sa právna zástupkyňa

sťažovateľky vyjadrila k stanovisku predsedu okresného súdu takto: «... Z vyjadrenia

odporcu je zrejmé, nakoniec túto skutočnosť nie je možné spochybniť, že v konaní skutočne

dochádza k prieťahom a odporca koná neprimerane dlho. (...)

Návrh bol naozaj doručený súdu dňa 31. 12. 1993. Pokiaľ odporca tvrdí, že o tomto

návrhu bolo rozhodnuté uznesením zo dňa 2. 6. 1999, považujem za potrebné poukázať

na to, že týmto rozhodnutím súd rozhodol len o zastavení konania v časti, v ktorej

sťažovateľka zobrala návrh späť, teda nešlo o meritórne rozhodnutie, ktoré by vyplynulo

z vykonaného dokazovania.

Opakovane poukazujem na to, že za celý tento čas teda od 31. 12. 1993 do 2. 6. 1999,

teda za 5 a pol roka odporca nariadil vo veci jediné pojednávanie. Už 17. 4. 1996

na pojednávaní sťažovateľka vzala späť žalobu v časti, pričom viac než tri roky o tomto

späťvzatí súd rozhodol uznesením o zastavení konania.

Ako vyplýva z vyjadrenia odporcu, uznesenia o späťvzatí návrhu a o vylúčení

ostatnej časti návrhu na samostatné konanie, nadobudlo právoplatnosť dňa 27. 10 1999, nie

je teda jasné, z akého dôvodu až v roku 2001 doručovala vo veci konajúca sudkyňa výzvu

na vyjadrenie k „uplatnenej zmene návrhu“.

Je pravdou, že dňa 3. 10. 2003 a dňa 12. 12. 2003 sa uskutočnili vo veci

pojednávania a ďalšie je nariadené na deň 9. 3. 2004, ale ani v tomto čase súd nepostupuje

tak efektívne, aby v prípade, že považuje účasť odporcov za potrebnú a nevyhnutnú

na pojednávaní, ju aj zabezpečil.»

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto

pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Vychádzajúc z obsahu sťažnosti, vyjadrenia predsedu okresného súdu, vyjadrenia

právnej zástupkyne a z vyžiadaného spisu okresného súdu ústavný súd zistil nasledovný

priebeh konania v predmetnej veci od podania žaloby okresnému súdu do 7. apríla 2004,

keď bol ústavnému súdu doručený spis okresného súdu sp. zn. (pôvodne

vedený pod sp. zn. ).

Žaloba sťažovateľky o zaplatenie 331 200 Sk bola okresnému súdu doručená

31. decembra 1993 a bola zaevidovaná pod sp. zn. . Z preskúmavaného spisu

ďalej vyplýva, že:

- úpravou z 10. januára 1994 dal sudca doručiť obom žalovaným žalobu

sťažovateľky spolu s výzvou, aby sa k nej písomne vyjadrili,

- z dôvodu, že žalovaná pri podaní žaloby žiadala o oslobodenie od súdnych

poplatkov, bolo jej prípisom okresného súdu z 10. januára 1994 doručené potvrdenie

o osobných, majetkových a zárobkových pomeroch (ďalej len „potvrdenie“) s výzvou,

aby ho do 15 dní vrátila vyplnené súdu,

- podaním zo 4. februára 1994 doručeným okresnému súdu 9. februára 1994 sa

žalovaný v 1. rade vyjadril k žalobe,

- pretože potvrdenie sťažovateľky pre účely oslobodenia od súdnych poplatkov

nebolo okresnému súdu doručené v stanovenej lehote, okresný súd ju opätovnými výzvami

z 9. februára 1994, 21. februára 1994 a 15. marca 1994 vyzýval na jeho predloženie,

- prípisom okresného súdu zo 4. mája 1994 bolo vyjadrenie žalovaného v 1. rade

doručené sťažovateľke,

- dňa 26. mája 1994 bolo okresnému súdu doručené podanie sťažovateľky spolu

s potvrdením,

- dňa 31. októbra 1994 bolo okresnému súdu doručené podanie sťažovateľky

z 28. októbra 1994,

- prípisom z 2. novembra 1994 bolo podanie sťažovateľky z 28. októbra doručené

žalobcovi v 1. rade,

- prípisom z 3. januára 1995 žiadal okresný súd Magistrát mesta Košice o predloženie

spisu Krajského národného výboru Košice - vidiek, odboru výstavby, č. 2396/64,

- listom z 13. januára 1995 Magistrát mesta Košice oznámil okresnému súdu, že nie

je právnym nástupcom bývalých krajských národných výborov, preto požadovaný spis

predložiť nemôže,

- prípisom z 1. februára 1995 žiadal preto okresný súd o predloženie spisu Okresný

úrad Košice - vidiek,

- dňa 1. marca 1995 predložil Štátny oblastný archív Košice (ďalej len „štátny

archív“) na žiadosť okresného súdu predmetný spis,

- úpravou sudcu z 30. marca 1995 bol určený termín pojednávania na 26. apríl 1995,

- dňa 26. apríla 1995 sa uskutočnilo pojednávanie vo veci za prítomnosti právneho

zástupcu sťažovateľky a bez prítomnosti žalovaných, ktoré však bolo odročené na neurčito,

- úpravou pre kanceláriu z 21. februára 1996 určil sudca ďalší termín pojednávania

na 17. apríl 1996,

- dňa 17. apríla 1996 sa uskutočnilo na okresnom súde pojednávanie, na ktorom

sťažovateľka zobrala svoju žalobu čiastočne späť, pojednávanie bolo odročené na 8. máj

1996,

- dňa 30. apríla 1996 bolo okresnému súdu doručené písomné čiastočné späťvzatie

žaloby vykonané na predchádzajúcom pojednávaní,

- pojednávanie nariadené na 8. máj 1996 bolo z dôvodu práceneschopnosti sudcu

odročené na neurčito,

- úpravou pre kanceláriu zo 6. júna 1996 bol sudcom nariadený nový termín

pojednávania na 4. september 1996,

- pojednávanie nariadené na 4. september 1996 bolo odročené na neurčito z dôvodu

neprítomnosti účastníkov, hoci doručenie predvolaní bolo u všetkých vykázané,

- úpravou z 10. septembra 1996 dal sudca doručiť žalovaným v 1. a 2. rade podanie

sťažovateľky z 28. apríla 1996,

- vzhľadom na skutočnosť, že obaja žalovaní odmietli prevziať zásielku doručovanú

prostredníctvom pošty, dal okresný súd prípisom z 26. marca 1997 doručovať zásielky

prostredníctvom Obvodného oddelenia Policajného zboru Košice - Nad jazerom (ďalej len

„polícia“),

- dňa 7. apríla 1997 bol okresnému súdu doručený prípis polície s podpísanou

doručenkou žalovaného v 2. rade a s oznámením, že žalovaný v 1. rade odmietol súdnu

zásielku prevziať,

- opatrením predsedu okresného súdu z 20. mája 1998 bol spis sp. zn.

prevedený do súdneho oddelenia Mgr. Č.,

- listom z 26. augusta 1998 právny zástupca sťažovateľky vypovedal sťažovateľke

splnomocnenie,

- dňa 2. júna 1999 okresný súd uznesením rozhodol o čiastočnom zastavení konania

a vo zvyšnej časti bol návrh vylúčený na samostatné konanie, ale už pod novou

sp. zn. ; uznesenie nadobudlo právoplatnosť 20. júla 1999,

- dňa 12. júla 1999 bola vec evidovaná pod sp. zn. pridelená do súdneho

oddelenia Mgr. M.,

- dňa 27. júla 1999 bolo okresnému súdu doručené splnomocnenie novej právnej

zástupkyne sťažovateľky,

- opatrením predsedu okresného súdu z 23. novembra 2000 bola predmetná vec

presunutá do súdneho oddelenia JUDr. G.,

- výzvou zo 7. marca 2001 boli žalovaní v 1. a 2. rade vyzvaní na vyjadrenie

k zmenenému návrhu sťažovateľky z 30. apríla 1996,

- prípismi z 23. mája 2001 dal okresný súd doručiť výzvy na vyjadrenie zo 7. marca

2001 žalovaným v 1. a 2. rade, a to prostredníctvom polície,

- okresný súd opätovne prípisom zo 6. júna 2001 žiadal políciu o doručenie súdnej

zásielky pre žalovaného v 1. rade,

- prípisom polície z 20. júna 2001 bola súdna zásielka pre žalovaného v 1. rade

vrátená okresnému súdu pre nemožnosť doručenia,

- prípismi zo 16. mája 2002 okresný súd zisťoval pobyt žalovaného v 1. rade,

a to prostredníctvom: Mestskej evidencie obyvateľov Košice (odpoveď doručená súdu

14. augusta 2002), Registra obyvateľov Slovenskej republiky Banská Bystrica (odpoveď

doručená súdu 19. augusta 2002), mestskej časti Košice - Krásna n/Hornádom (odpoveď

doručená súdu 2. septembra 2002) a Ústrednej evidencie väzňov Zboru väzenskej a justičnej

stráže Slovenskej republiky (odpoveď doručená súdu 19. augusta 2002),

- prípisom zo 16. mája 2002 žiadal okresný súd o doručenie zásielky pre žalovaného

v 1. rade prostredníctvom polície,

- prípisom zo 16. mája 2002 žiadal okresný súd políciu o prešetrenie pobytu

žalovaného v 1. rade; odpoveď polície bola doručená 27. augusta 2002,

- dňa 9. septembra 2002 polícia vrátila okresnému súdu zásielku určenú pre

žalovaného v 1. rade ako nedoručenú,

- podaním z 19. novembra 2002 sťažovateľka prostredníctvom svojej právnej

zástupkyne žiadala okresný súd o nariadenie termínu pojednávania,

- podaním z 11. apríla 2003 sa sťažovateľka prostredníctvom právnej zástupkyne

sťažovala okresnému súdu na prieťahy v touto sťažnosťou napadnutom konaní,

- prípisom z 15. mája 2003 vyzýval okresný súd právnu zástupkyňu sťažovateľky

na predloženie splnomocnenia,

- okresný súd prípisom z 15. mája 2003 vyzýval žalovaného v 2. rade na vyjadrenie

k zmenenému návrhu sťažovateľky z 29. apríla 1996, ktoré mu bolo doručené ešte 29. mája

2001,

- okresný súd opätovne doručoval výzvu na vyjadrenie aj žalovanému v 1. rade,

- právna zástupkyňa sťažovateľky predložila 22. mája 2003 plnú moc

na zastupovanie,

- žalovaný v 2. rade sa vyjadril k zmenenému návrhu sťažovateľky podaním

doručeným okresnému súdu 30. mája 2003,

- úpravou sudcu z 30. mája 2003 bolo nariadené pojednávanie na 3. október 2003,

- dňa 3. októbra 2003 bolo na okresnom súde uskutočnené pojednávanie, ktoré bolo

odročené na 12. december 2003 z dôvodu neprítomnosti žalovaného v 1. rade,

- dňa 31. októbra 2003 bolo okresnému súdu doručené podanie žalovaného v 1. rade

označené ako „odvolanie“,

- dňa 12. decembra 2003 bolo pred okresným súdom uskutočnené ďalšie

pojednávanie, ktoré ale bolo odročené na 19. marec 2004 z dôvodu neprítomnosti oboch

žalovaných, hoci doručenie predvolania bolo vykázané u oboch,

- prípisom zo 16. decembra 2003 okresný súd žiadal štátny archív o predloženie

súvisiaceho spisu bývalého Krajského národného výboru Košice,

- dňa 17. decembra 2003 bolo okresnému súdu doručené podanie sťažovateľky,

ktorého prílohou bola identifikácia parciel,

- štátny archív doručil okresnému súdu požadovaný spis 19. januára 2004,

- prípisom okresného súdu z 21. januára 2004 bol štátny archív vyzvaný na doplnenie

predložených dokladov,

- štátny archív predložil okresnému súdu požadované dokumenty listom

z 12. februára 2004,

- dňa 19. marca 2004 bolo uskutočnené pojednávanie, ktoré bolo odročené

na neurčito pre nedostavenie sa procesných strán, ku ktorému došlo z dôvodu nevykonania

úpravy sudcu z 12. decembra 2003, ktorým sa mali strany predvolať na tento termín,

- úpravou sudcu z 1. apríla 2004 bol určený termín pojednávania na 21. máj 2004.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva

podľa , podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Sťažovateľka zároveň namietala aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého

„Každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote

prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...“.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou

„Odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov“ (napr. ), pričom „tento účel možno dosiahnuť

zásadne až právoplatným rozhodnutím. Nepostačuje, že štátny orgán vo veci koná“ (II. ÚS

157/02, ). K vytvoreniu „stavu právnej istoty, preto dochádza až právoplatným

rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (napr. ).

Preto je základnou povinnosťou súdu a sudcu zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník

obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z (ďalej

len „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania

postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z , podľa

ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak,

aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo

splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť

pre sudcu vyplýva z , podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len

z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda

senátu spravidla oznámi deň, keď sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa , v súlade so svojou

doterajšou judikatúrou (, , ) ústavný súd

zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd

rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3).

1. Predmetom konania pred okresným súdom bol pôvodne nárok sťažovateľky

na zaplatenie sumy 331 200 Sk. Sťažovateľka podaním z 29. apríla 1996 sčasti vzala návrh

späť a žiadala zaviazať žalovaného v 1. rade na zaplatenie 3 361 Sk, žalovaného v 2. rade

na zaplatenie 3 811 Sk, a to z titulu nájomného za roky 1992 až 1996 za pozemky, ktoré

užívali. O tejto zmene žalobného návrhu okresný súd rozhodol uznesením z 2. júna 1999

tak, že v časti konanie zastavil a zvyšok vylúčil na samostatné konanie vedené pod novou

spisovou značkou.

Takéto konanie nemožno považovať za skutkovo ani právne zložité. Ide o bežný

občianskoprávny spor s troma účastníkmi. Je však potrebné zohľadniť tú skutočnosť,

že vyvlastňovacie konanie, ktoré podľa sťažovateľky nebolo právoplatne skončené

(na tom zakladá opodstatnenosť jej nároku na zaplatenie nájomného za pozemky užívané

žalovanými, ktorí na nich majú postavené rodinné domy), prebehlo ešte v roku 1964, teda

pred 40 rokmi, a dokumentácia k tomuto konaniu je neúplná, čo výrazne sťažuje zistenie

skutkového stavu a rozhodovanie súdu.

2. Ďalším kritériom, použitím ktorého ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných

prieťahov v napadnutom konaní, bolo správanie sťažovateľky ako účastníka súdneho

konania. Z obsahu spisu okresného súdu vyplýva, že hoci sa sťažovateľka osobne

nezúčastňovala súdnych pojednávaní, vždy bola zastúpená svojou právnou zástupkyňou.

Osobná neprítomnosť sťažovateľky bola vždy náležite ospravedlnená (lekárske potvrdenie

o nevhodnosti účasti sťažovateľky na pojednávaní z dôvodu nevystavovania psychickému

zaťaženiu dôsledkom kardiovaskulárneho ochorenia) a doklad bol založený do spisu.

V súhrne možno správanie sťažovateľky hodnotiť ako súčinnostné (s výnimkou

omeškania s predložením potvrdenia pre účely oslobodenia od súdnych poplatkov), ktoré

neprispelo výraznejšou mierou k predĺženiu celkovej doterajšej doby konania. Nie je jej

teda možné vyčítať žiaden podiel na nečinnosti súdu, čo netvrdí ani okresný súd vo svojom

stanovisku k sťažnosti.

3. Pokiaľ ide o postup okresného súdu v posudzovanom konaní, prihliadal ústavný

súd na ustanovenie , podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje

v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Ústavný súd konštatoval, že v konaní o žalobe od jej podania okresnému súdu

do rozhodnutia ústavného súdu uplynulo viac ako 10 rokov.

Ako vyplýva z vyššie uvedeného prehľadu konania, v posudzovanej veci okresný súd

nevykonal v čase od 26. apríla 1995 do 21. februára 1996 (viac ako 10 mesiacov),

od 7. apríla 1997 do 2. júna 1999 (viac ako 25 mesiacov), od 20. júla 1999 do 7. marca 2001

(viac ako 19 mesiacov), od 9. septembra 2002 do 15. mája 2003 (viac ako 8 mesiacov)

žiadne úkony, hoci z obsahu súdneho spisu nevyplývajú žiadne procesné ani iné prekážky

brániace riadne konať vo veci. Vyššie uvedené obdobia nečinnosti v trvaní spolu

62 mesiacov (t. j. 5 rokov a 2 mesiace) preto ústavný súd kvalifikoval ako konanie

so zbytočnými prieťahmi.

Sťažovateľka prostredníctvom právnej zástupkyne v sťažnosti namietala,

že od podania žaloby 31. decembra 1993 bolo prvé pojednávanie vo veci nariadené

až na 26. apríl 1995, teda po viac ako roku a štvrť. Treba poznamenať, že v tomto čase

okresný súd vykonával prípravu pojednávania, a to tak, že doručoval žalobu obom

žalovaným na písomné vyjadrenie, žiadal o predloženie „vyvlastňovacieho“ spisu

a nemožno opomenúť ani skutočnosť, že zisťoval majetkové, osobné a zárobkové pomery

sťažovateľky z dôvodu jej žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov. Potvrdenie bolo

predložené súdu až po viacerých urgenciách. Preto namietané obdobie nemôže ústavný súd

považovať za také, ktoré vykazuje znaky zbytočných prieťahov v konaní.

Ďalším časovým obdobím, v ktorom sťažovateľka namieta nečinnosť okresného

súdu, je obdobie od 2. júna 1999 do 20. mája 2003, kde konštatuje, že jej neboli doručené

žiadne písomnosti súdu. Je pravdou, že v tomto období vznikli zbytočné prieťahy v konaní

tak, ako ich ústavný súd už vyššie konštatoval, ale nie v takom rozsahu, ako to je

vymedzené v sťažnosti sťažovateľky. Okresný súd v tomto období doručoval žalovaným

zmenené podanie sťažovateľky, avšak vzhľadom na prekážky pri doručovaní došlo

k prieťahom, ktoré však neboli spôsobené okresným súdom.

Konanie súdu od mája 2003, keď vec bola pridelená novému zákonnému sudcovi,

je možné hodnotiť ako vcelku plynulé, len s kratšími časovými úsekmi nečinnosti súdu,

ako napr. obdobie od 30. mája 2003 do 3. septembra 2003, keď úpravou pre kanceláriu

stanovil sudca termín pojednávania až o 3 mesiace vzhľadom na už naplánované iné

pojednávania.

Obranu okresného súdu, ktorá spočíva v tvrdení, že situácia bola spôsobená

predovšetkým objektívnymi dôvodmi, a to opakovanou zmenou zákonných sudcov,

ako aj neúmernou zaťaženosťou sudcov okresného súdu spočívajúcou v enormne veľkom

počte nevybavených vecí, ústavný súd neakceptoval. Podľa ustálenej judikatúry ústavného

súdu (napr. , , ) nadmerné množstvo vecí, v ktorých

štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo

nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov

na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôže

byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce

zbytočné prieťahy v konaní. Podľa názoru ústavného súdu nadmerné množstvo vecí,

v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, by mohlo len dočasne ospravedlniť vzniknuté

prieťahy, a to len v prípade, ak sa za tým účelom prijali včas a adekvátne opatrenia

(). Okresný súd vo svojom vyjadrení neuviedol žiadne také konkrétne

skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné usudzovať, že v danej veci ide o takýto

prípad.

Vychádzajúc z uvedeného dospel ústavný súd k názoru, že doterajším postupom

okresného súdu v konaní, ktoré je na ňom vedené pod sp. zn. (pôvodne pod

sp. zn. ), došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného

práva sťažovateľky podľa a práva na prejednanie jej záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva na prejednanie jej

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru okresným súdom, prikázal mu,

aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa

nachádza sťažovateľka domáhajúca sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

IV.

Podľa „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie“.

Podľa „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha“. Z ustanovenia vyplýva, že primerané

finančné zadosťučinenie má povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Podľa ods. 5 citovaného zákonného ustanovenia ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti žiadala aj o priznanie primeraného finančného

zadosťučinenia vo výške 200 000 Sk, ktoré zdôvodnila tým, že úhrada nájomného, ktorého

nárok na zaplatenie je predmetom napadnutého konania, je jediným spôsobom, ktorým sa

domáha usporiadania celej záležitosti s terajšími užívateľmi pozemkov, ktoré jej mali byť

rozhodnutím bývalého Krajského národného výboru v Košiciach „vyvlastnené“.

Sťažovateľka ako 76-ročná dôchodkyňa ťažko znáša, že po viac ako 10 rokoch sa

v predmetnom konaní vôbec nepokročilo. Vníma to ako ďalšiu krivdu voči sebe a za ďalšie

neuznanie vlastníckeho práva, pretože ako žalobkyňa vedie aj ďalšie konanie pred

Okresným súdom Košice - okolie o poskytnutie náhrady za vyvlastnený živý a mŕtvy

inventár.

Ústavný súd nepovažoval v tomto prípade výrok o porušení základného práva

sťažovateľky a výrok, ktorým prikázal okresnému súdu v predmetnej veci konať bez

zbytočných prieťahov, za dostatočnú ochranu jej základného práva.

Podľa názoru ústavného súdu prichádza v tomto prípade do úvahy priznanie

primeraného finančného zadosťučinenia, ktoré je peňažnou protihodnotou utrpenej

nemajetkovej ujmy (napr. , ).

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal

zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý

spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom

na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na celkovú dĺžku konania okresného súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. (pôvodne pod sp. zn. ), berúc do úvahy konkrétne

okolnosti prípadu, predmet konania, ako aj skutočnosť, že konanie vo veci nebolo

do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný súd považoval priznanie

sumy 50 000 Sk za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona

o ústavnom súde.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej

vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátkou JUDr. I. R.,

uplatnených v podaní z 8. marca 2004. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby

(prevzatie a príprava zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16

ods. 1 písm. a) a c) a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

(ďalej len „vyhláška“). Ústavný súd pri priznaní trov konania vychádzal z výšky priemernej

mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2002, ktorá

bola 12 811 Sk. Úhrada bola priznaná v celkovej výške 8 796 Sk za 2 úkony po 4 270 Sk

a 2 x 128 Sk režijný paušál (§ 19 vyhlášky).

Podanie právnej zástupkyne doručené ústavnému súdu 8. marca 2004 nevyhodnotil

ústavný súd vzhľadom na jeho obsah (absencia ústavnoprávneho aspektu) ako podanie

vo veci samej, a preto odmenu zaň nepriznal.

Úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne

( v spojení s ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou

vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. mája 2004