Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 192/04

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. júna 2004

predbežne prerokoval sťažnosť J. M., R., ktorou namieta porušenie jeho základných práv

podľa , a 3 a a práv

podľa čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Martin sp. zn. z 23. septembra

2003 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 13. januára 2004

a uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 15. decembra 2003, za účasti

Okresného súdu Martin a Krajského súdu v Žiline, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. M. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

10. februára 2004 doručená sťažnosť J. M., R. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta

porušenie jeho základných práv podľa , a 3 a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 4, čl. 6 ods. 1

a ods. 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Martin (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 23. septembra 2003 v spojení s rozsudkom Krajského súdu Žilina (ďalej len „krajský

súd“) sp. zn. z 13. januára 2004 a uznesením krajského súdu sp. zn.

z 15. decembra 2003. Sťažnosť bola doplnená podaním sťažovateľa doručeným

ústavnému súdu 3. mája 2004.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že dôvodom jej podania je nespravodlivý

a nezákonný postup voči jeho osobe a porušenie jeho základných ľudských práv a slobôd

zaručených a dohovorom.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol 3. marca 2003 okresným súdom „...vzatý

do väzby a následne bolo na mňa vznesené obvinenie pre tr. čin lúpeže v spolupáchateľstve

podľa § 9 ods. 2, § 234 ods. 1 Tr. Zákona a pre trestný čin neoprávneného vyrobenia

a obstarania platobnej karty v spolupáchateľstve (...). Ľ. L. bol na začiatku trestného

stíhania v mojom prípade ako spoluobvinený. Uznesením vyšetrovateľa OÚJP PZ Martin

zo dňa 2. 5. 2003 bola trestná vec obv. Ľ. L. z dôvodu jeho neprítomnosti účelovo vylúčená

na samostatné konanie. Z toho istého dôvodu, pre neprítomnosť Ľ. L., čiže pre neschopnosť

a liknavosť OČTK mi boli 24. 6. 2003, 10. 7. 2003 a 19. 8. 2003 odročené hlavné

pojednávania. Týmto benevolentným postupom OČTK bol porušený zákon podľa § 2 ods. 4

, , ako aj ustanovenie dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 4“.

Porušenie vidí sťažovateľ v tom, „... že všetky hlavné

pojednávania mi boli odročené na základe nedostavenia sa svedka, obv. Ľ. L., a aj napriek

tomu, že som žiadal ja, moja obhajkyňa a samotná prokurátorka a sudca vypočuť

uvedeného svedka, kvôli objektívnemu objasneniu celého prípadu ma Okresný súd Martin

odsúdil, čím ignoroval moje návrhy a podania, na ktoré mám právo.

Poukázal ďalej na to, že v doterajšom priebehu trestného stíhania bolo porušené

aj jeho právo podľa , ako aj a dohovoru,

a to tým, že krajský súd nepredvolal ani jedného svedka z tých, ktorých žiadal vypočuť.

Sťažovateľ sa v ďalšej časti sťažnosti zmienil o tom, že na základe jeho odvolania

krajský súd „... na neverejnom zasadnutí konanom 13. januára 2004 rozhodol, že: Podľa

, , , zrušuje rozsudok Okr. súdu v Martine,

sp. zn. z 23. 9. 2003 v časti - vo výroku o vine, ktorým bol obžalovaný

v bode 2) uznaný za vinného zo spáchania tr. činu neoprávneného vyrobenia a obstarania

platobnej karty v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2, § 249c ods. 1 Tr. zákona, vo výroku

o treste a vo výroku o náhrade škody. Dňa 23. 3. 2004 sa konalo hlavné pojednávanie

na Okr. súde Martin, kde sa opätovne prejednával § 249c ods. 1 Tr. zákona, resp. vrátená

vec Okresnému súdu v Martine na došetrenie. Na hlavnom pojednávaní boli vypočutí všetci

svedkovia, no vzhľadom na to, že svedok Ľ. L. sa opätovne nedostavil na moje hlavné

pojednávanie, sudca odročil hlavné pojednávanie na 11. mája 2004“. V spojitosti s tým

kladie sťažovateľ otázku, „...ako je možné, že mi bolo odročené hlavné pojednávanie

(pri § 249c ods. 1 Tr. zák.) z dôvodu nedostavenia sa uvedeného svedka?, ale ten istý sudca

ma odsúdil za obzvlášť závažný tr. čin lúpeže v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2,

§ 234 ods. 1 Tr. zákona, aj keď Ľ. L. vôbec nevypovedal a ani raz sa nedostavil na moje

hlavné pojednávanie?!“.

Sťažovateľ nadväzne na to vyslovuje názor, že: „Mám zato, že ak mi bolo odročené

hlavné pojednávanie z 23. 3. 2004 na 11. mája 2004 z dôvodu nedostavenia sa uvedeného

svedka, sudca Okr. súdu v Martine mal postupovať tak isto ako v tomto prípade

aj pri minulých pojednávaniach pre tr. čin lúpeže v spolupáchateľstve, čo je závažný trestný

čin, mal súdne pojednávanie odročovať a nie ma odsúdiť!“.

Na základe uvedeného sťažovateľ opäť argumentuje, že týmto postupom okresného

súdu bol porušený čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru.

Pokiaľ ide o namietané porušenie dohovoru a ,

sťažovateľ poukazuje na to, že bol vzatý do väzby len na základe výpovede poškodeného.

Podľa neho je z charakteru obvinenia zrejmé, že „... nešlo o skutok, v ktorom by som mohol,

eventuálne by sa dalo pokračovať, ako to vyžaduje ustanovenie § 67 ods. 1 písm. c) Tr. zák.

Mám za to, že súd nepostupoval správne pri posudzovaní dôvodnosti väzby a pochybil

opakovane v tomto smere, keďže moju žiadosť o prepustenie podanú v zmysle čl. 5 ods. 4

dohovoru bezdôvodne zamietol“.

Namietajúc porušenie očakáva sťažovateľ „... spravodlivé

odškodnenie, či už morálne resp. finančné“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie

jeho označených práv a dal podnet na jeho prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody

na slobodu.

Napokon sťažovateľ žiada, aby mu bol v konaní o jeho sťažnosti ustanovený právny

zástupca, keďže voči ustanovenému obhajcovi, ktorý ho zastupuje pred všeobecným súdom,

nemá dôveru.

Ústavný súd si vyžiadal sťažovateľom napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov

a zistil, že okresný súd rozhodol v jeho trestnej veci na hlavnom pojednávaní konanom

23. septembra 2003 rozsudkom sp. zn. , ktorým ho uznal za vinného

zo spáchania trestného činu lúpeže v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2, § 234

ods. 1 a trestného činu neoprávneného vyrobenia a obstarania platobnej

karty v spolupáchateľstve podľa a , za čo mu

uložil úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 3 a pol roka, na výkon ktorého bol zaradený

do II. nápravnovýchovnej skupiny.

Krajský súd rozsudkom sp. zn. z 13. januára 2004 zrušil rozsudok

okresného súdu sp. zn. z 23. septembra 2003 v časti – vo výroku o vine (ako

aj vo výroku o treste a výroku o náhrade škody), ktorým bol sťažovateľ v bode 2) uznaný

za vinného zo spáchania trestného činu neoprávneného vyrobenia a obstarania platobnej

karty v spolupáchateľstve podľa a a na základe

ho odsúdil podľa na trest

odňatia slobody vo výmere troch rokov. Zároveň podľa

krajský súd v časti, v ktorej napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil, vrátil vec

okresnému súdu, aby ju znovu prejednal a rozhodol.

Krajský súd uznesením sp. zn. z 15. decembra 2003 podľa § 72 ods. 2

žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu zamietol a jeho

písomný sľub daný podľa neprijal.

II.

Podľa ustanovenia ústavný súd začne konanie o návrhu

fyzických osôb alebo právnických osôb v prípadoch ustanovených v čl. 127 a čl. 127a

.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nie je ústavný súd

príslušný, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd návrh odmietne, ak dospeje k názoru, že je tu

ktorýkoľvek z dôvodov opodstatňujúcich odmietnutie návrhu. Pre odmietnutie návrhu

postačuje existencia čo i len jediného z dôvodov uvedených v § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

1. K namietanému porušeniu

Pokiaľ ide o namietané porušenie , sťažovateľ poukazuje na to,

že bol vzatý do väzby len na základe výpovede poškodeného. Podľa neho je z charakteru

obvinenia zrejmé, že „... nešlo o skutok, v ktorom by som mohol, eventuálne by sa dalo

pokračovať, ako to vyžaduje § 67 ods. 1 písm. c) Tr. zák.“.

Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach zdôraznil, že jeho právomoc

na rozhodovanie vo väzobných veciach sťažovateľov predpokladá výlučne skúmanie toho,

či sa v konaní pred väzobnými súdmi dodržali ústavnoprocesné princípy takého pozbavenia

osobnej slobody, akým je väzba obvineného (, ).

Článok 17 ods. 2 upravuje významný ústavnoprocesný princíp uplatňujúci sa

pri obmedzovaní osobnej slobody ako základnej hodnoty v demokratickom a právnom štáte.

K obmedzeniu osobnej slobody podľa citovaného článku môže dôjsť len z dôvodov

a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Takýmto dôvodom je aj väzba obvineného, ktorá je

zabezpečovacím prostriedkom slúžiacim výnimočne na zaistenie osoby obvineného

na účely trestného stíhania, ktorej základným cieľom je to, aby neprítomnosť osoby

obvineného najmä v počiatočnom predsúdnom (ale aj súdnom) štádiu trestného stíhania

nezmarila cieľ trestného konania vyjadrený v . Zákonom,

ktorý ustanovuje predpoklady na uplatnenie tohto ústavnoprocesného princípu, je Trestný

poriadok [ o trestnom konaní súdnom () v znení

neskorších predpisov]. Podľa tohto zákona a súčasne aj podľa sú týmto

ústavnoprocesným princípom viazané v celom rozsahu všeobecné súdy vykonávajúce

trestnoprávnu jurisdikciu vrátane rozhodovania o väzbe obvinených osôb.

Pokiaľ ide o spôsob stíhania sťažovateľa, z predložených rozhodnutí orgánov

činných v trestnom konaní vyplýva, že sťažovateľ bol stíhaný na základe uznesenia

vyšetrovateľa o začatí trestného stíhania z 3. marca 2003 a obžaloby podanej prokurátorom

Okresnej prokuratúry v Martine 15. mája 2003, o ktorej rozhodoval prvostupňový

aj odvolací trestný súd naposledy rozsudkom z 13. januára 2004.

Prvostupňový aj odvolací trestný súd riadne odôvodnili závery svojich rozhodnutí

vo výrokoch o vine aj treste a krajský súd sa náležite vysporiadal so všetkými hmotnými

i procesnými námietkami sťažovateľa uvedenými v jeho odvolaní proti rozsudku okresného

súdu z 23. septembra 2003 sp. zn. .

Z uvedeného vyplýva, že napadnuté rozhodnutia trestných súdov nemôžu byť

v žiadnej príčinnej súvislosti s tvrdeným porušením z dôvodov

uvedených sťažovateľom, ktorý v podstate argumentoval najmä skutkovými okolnosťami,

ktoré sa nedajú spájať s námietkou, že bol stíhaný, pozbavený slobody a odsúdený

bez zákonného dôvodu a nie spôsobom ustanoveným v zákone.

Ústavný súd preto dospel k záveru, že skutkové závery a aplikáciu príslušných

ustanovení okresným súdom a krajským súdom nemožno považovať

za svojvoľné alebo arbitrárne a účinky takejto interpretácie a aplikácie sú zlučiteľné

s . Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom všeobecných súdov

nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti názoru všeobecných súdov a nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť

ich právny názor svojím vlastným. Ústavný súd preto konštatuje, že nebolo možné, aby

označenými rozhodnutiami všeobecných súdov došlo k porušeniu základného práva

sťažovateľa podľa , a preto sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne

neopodstatnenú.

2. K namietanému porušeniu a 3

Podľa „Kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený

rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť

takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť

vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd“.

Ústavný súd konštatuje, že je na napadnuté rozhodnutia

všeobecných súdov, ktoré nerozhodovali vo veci sťažovateľa podľa piatej časti

, t. j. podľa ustanovení upravujúcich správne súdnictvo,

zjavne neaplikovateľný a z toho dôvodu je sťažnosť v tejto časti zjavne neopodstatnená

pre neexistenciu priamej súvislosti medzi namietanými skutočnosťami a základným

právom, porušenie ktorého sťažovateľ namietal (napr. ).

Vo vzťahu k namietanému porušeniu ústavný súd uvádza,

že na konanie o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho

orgánu alebo orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom je daná

právomoc všeobecných súdov v zmysle o zodpovednosti za škodu

spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom

a s účinnosťou od 1. júla 2004 o zodpovednosti za škodu

spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov. Takýto prístup

zodpovedá doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu (napr. ).

Na základe uvedených skutočností ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa v časti

namietajúcej porušenie jeho základného práva podľa označenými

rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu pre nedostatok svojej právomoci.

3. K namietanému porušeniu

Podľa „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených

zákonom“.

Sťažovateľ vidí porušenie základného práva podľa v tom,

že „... pre neprítomnosť Ľ. L., čiže pre neschopnosť a liknavosť OČTK mi boli 24. 6. 2003,

10. 7. 2003 a 19. 8. 2003 odročené hlavné pojednávania. Týmto benevolentným postupom

OČTK bol porušený zákon podľa , Slovenskej

republiky...“. Z uvedeného je zrejmé, že sťažnosť v tejto časti smeruje iba proti okresnému

súdu.

V trestnej veci sťažovateľa sa zisťoval skutok s kvalifikovanou skutkovou podstatou

trestného činu lúpeže ( ) a trestného činu neoprávneného

vyrobenia a obstarania platobnej karty ( ) spáchaných

v spolupáchateľstve. Takéto trestné veci prax všeobecných súdov považuje za skutkovo

zložité, najmä ak ide aj o tzv. ekonomickú kriminalitu. V konaní okresný súd vykonal

množstvo dôkazov, najmä svedeckými výpoveďami, ale aj ostatnými dôkaznými

prostriedkami. Preto ústavný súd konštatuje, že v trestnej veci sťažovateľa možno zohľadniť

aj jej skutkovú a právnu zložitosť.

Skutková náročnosť veci vyplýva aj z obsahu rozhodnutia krajského súdu (rozsudok

sp. zn. z 13. januára 2004), ktorý zrušil rozsudok okresného súdu

sp. zn. z 23. septembra 2003 v časti – vo výroku o vine (ako aj vo výroku

o treste a výroku o náhrade škody), ktorým bol sťažovateľ v bode 2) uznaný za vinného

zo spáchania trestného činu neoprávneného vyrobenia a obstarania platobnej karty

v spolupáchateľstve podľa a .

Úkony, ktoré okresný súd vykonal od podania obžaloby, neboli ojedinelé, preto

nemohol jeho postup hodnotiť ako taký, ktorý by nesmeroval k meritórnemu rozhodnutiu

vo veci. Ústavný súd zistil, že okresný súd aj po tom, ako mu bola trestná vec sťažovateľa

krajským súdom v zrušenej časti napadnutého rozsudku vrátená, aby ju v potrebnom

rozsahu znovu prejednal a rozhodol, efektívne a plynulo koná, zohľadňujúc aj záväzný

právny názor odvolacieho súdu. Najbližší termín pojednávania je nariadený na 15. jún 2004.

Ústavný súd na základe uvedeného konštatuje, že námietky sťažovateľa, ktoré

uvádza vo svojej sťažnosti, sa netýkajú takých skutočností, ktoré by mohli viesť k porušeniu

jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov ani iných základných

práv podľa . Z dôvodu, že výsluch sťažovateľom navrhovaného svedka

Ľ. L. sa v prípravnom konaní ani na hlavnom pojednávaní neuskutočnil, nemohlo

v súvislosti s nevypočutím uvedeného svedka reálne dôjsť k porušeniu základných práv

sťažovateľa spojených s jeho prítomnosťou na pojednávaní a vykonávaním dokazovania.

Keďže ústavný súd pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti nezistil

vyžadovanú príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením označeného základného práva

a napadnutým rozsudkom okresného súdu (resp. možnosť jeho porušenia), reálnosť ktorej

by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie, odmietol ju ako zjavne neopodstatnenú

(m. m. , , ).

4. K namietanému porušeniu čl. 5 ods. 4 dohovoru

Sťažovateľ namieta aj porušenie svojho práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru, v súlade

s ktorým má každý, kto je pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom, právo

podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti pozbavenia jeho

slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie nezákonné. Z okolností prípadu ústavný

súd vyvodil, že porušovateľom tohto práva by mal byť krajský súd, ktorý naposledy

uznesením sp. zn. z 15. decembra 2003 podľa

žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu zamietol a jeho písomný sľub daný

podľa neprijal.

Z čl. 5 ods. 4 dohovoru v súvislosti so skúmaním dĺžky trvania väzby možno vyvodiť

právo na kontrolu dôvodnosti ďalšieho trvania väzby v určitých krátkych lehotách. Ide teda

o právo periodicky požadovať takúto kontrolu. O porušení čl. 5 ods. 4 dohovoru možno

preto v súvislosti s väzbou spravidla hovoriť vtedy, keď vnútroštátne právo periodickú

kontrolu neumožňuje alebo ju umožňuje v neprimerane dlhých lehotách, prípadne keď

v konkrétnej veci rozhodujú súdy tak, že je tento princíp porušený.

Podľa názoru ústavného súdu z tvrdení sťažovateľa, podľa ktorých je z charakteru

obvinenia zrejmé, že „... nešlo o skutok, v ktorom by som mohol, eventuálne by sa dalo

pokračovať, ako to vyžaduje ustanovenie § 67 ods. 1 písm. c) Tr. zák. Mám za to, že súd

nepostupoval správne pri posudzovaní dôvodnosti väzby a pochybil opakovane v tomto

smere, keďže moju žiadosť o prepustenie podanú v zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru bezdôvodne

zamietol“, nevyplývajú žiadne skutočnosti umožňujúce konštatovať po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie, že krajský súd uznesením sp. zn. z 15. decembra 2003

nepreskúmal dôvodnosť ďalšieho trvania väzby sťažovateľa podľa § 71 ods. 2 Trestného

poriadku alebo inak porušil princíp ustanovený v čl. 5 ods. 4 dohovoru. Napadnuté

uznesenie krajského súdu, ktorý rozhodoval o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby

na slobodu spojenej s jeho písomným sľubom, ktorý dal v zmysle § 73 ods. 1 písm. b)

, vychádza podľa ústavného súdu z konkrétnych faktov, je logické,

legitímne, nevykazuje znaky arbitrárnosti a je tiež náležite odôvodnené. Z uvedeného

dôvodu ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

5. K namietanému porušeniu čl. 6 ods. 1 v spojení s čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu,

má právo vypočúvať alebo dať vypočúvať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie

a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe.

Podľa prvej vety ak tento zákon neustanovuje niečo

iné, postupujú orgány činné v trestnom konaní z úradnej povinnosti; musia trestné veci

prejednávať čo najrýchlejšie a dôsledne zachovávať občianske práva zaručené .

Podľa prvej vety orgány činné v trestnom konaní

postupujú tak, aby bol náležite zistený skutkový stav, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich

rozhodnutie. S rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému,

ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy,

nečakajúc na návrhy strán.

Podľa orgány činné v trestnom konaní hodnotia

dôkazy podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých

okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, čo obstarali orgány činné

v trestnom konaní alebo niektorá zo strán.

Sťažovateľ vidí porušenie vyššie označených práv okrem iného v tom, že „Súd pri

rozhodovaní ignoroval fakt, že obvinený v mojom prípade ako svedok Ľ. L. ovplyvňoval

poškodeného, ako je to uvedené v spisovom materiáli, a aj napriek tomu súd rozhodol

o mojej vine len na základe výpovede poškodeného. V tomto prípade súd nemohol

objektívne rozhodnúť a neriadil sa právnou legislatívou, kde sa nezrovnalosti a pochybnosti

majú posudzovať v prospech obvineného a už vôbec nebral do úvahy fakt, že nebol vypočutý

svedok, ktorý by dokázal moju nevinu“.

V spojitosti s tým upriamuje sťažovateľ pozornosť na to, že „Dňa 23. 3. 2004

sa konalo hlavné pojednávanie na Okr. súde Martin, kde sa opätovne prejednával

§ 249c ods. 1 Tr. zákona, resp. vrátená vec Okresnému súdu v Martine na došetrenie.

Na hlavnom pojednávaní boli vypočutí všetci svedkovia, no vzhľadom na to, že svedok Ľ. L.

sa opätovne nedostavil na moje hlavné pojednávanie, sudca odročil hlavné pojednávanie

na 11. mája 2004“. Z uvedeného sťažovateľ vyvodzuje, že okresný súd mal takto

postupovať „... aj pri minulých pojednávaniach pre tr. čin lúpeže...“.

Aj krajskému súdu sťažovateľ vytýka, že „... ignoroval všetky moje návrhy

a podania, vôbec sa nimi nezaoberal, a ako druhostupňový súd, ktorý má povinnosť

napraviť chyby Okresného súdu, účelovo zanedbal túto povinnosť, porušil uvedené zákonné

ustanovenia, ako aj články dohovoru a články SR a odsúdil ma za trestný čin,

ktorého som sa vôbec nedopustil“.

Sťažovateľ teda namietal predovšetkým skutkové zistenia všeobecných súdov

a v podstate žiadal, aby ústavný súd posúdil vecnú správnosť vykonaného dokazovania

uvedeného v napadnutých rozhodnutiach okresného súdu a krajského súdu.

1. Pokiaľ ide o porušenie označených práv rozsudkom okresného súdu, treba

poukázať na citovaný , z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu

je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Právomoc ústavného súdu je preto v týchto prípadoch subsidiárna. O ochrane základných

práv sťažovateľa, ktorých porušenie namieta, vo vzťahu k rozsudku okresného súdu

rozhodol v odvolacom konaní krajský súd, a preto vzhľadom na uvedenú zásadu

subsidiarity nie je v právomoci ústavného súdu preskúmať rozsudok okresného súdu

sp. zn. z 23. septembra 2003.

Vzhľadom na uvedenú skutočnosť bolo treba túto časť sťažnosti smerujúcu proti

okresnému súdu odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

2. Pokiaľ ide o námietku porušenia označených základných práv rozsudkom

krajského súdu, podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil

(, ). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti

poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi

všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci

v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu

nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnou zmluvou podľa

().

Podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu „... výsledky vykonaného

dokazovania v danom prípade vyznievajú jednoznačne a tvoria ucelenú reťaz tak priamych,

ako aj nepriamych dôkazov, z ktorých bez akýchkoľvek pochybností možno vyvodiť

bezpečný záver, že obžalovaný spáchal skutok tak, ako je uvedený v bode 1) napadnutého

rozsudku. Taktiež, pokiaľ ide o kvalifikáciu skutku, aj krajský súd je toho názoru, že v

danom prípade boli naplnené znaky skutkovej podstaty trestného činu lúpeže podľa § 9 ods.

2, § 234 ods. 1 Tr. zákona. Okrem výpovede poškodeného poukazuje krajský súd najmä na

výpoveď svedka M. V., ktorému poškodený bezprostredne po konflikte v bare oznámil, čo sa

stalo a zhodne so svojou neskoršou výpoveďou tomuto svedkovi opísal, ako došlo k lúpeži.

Pokiaľ aj obžalovaný namietal, že v čase skutku tancoval, z výpovede poškodeného je

zrejmé, že skutočne tancoval, avšak v čase pred lúpežou. Obhajobu obžalovaného preto

považuje krajský súd za účelovú, s cieľom zbaviť sa trestnej zodpovednosti. Prvostupňový

súd podľa názoru krajského súdu dôkazy ohľadom bodu 1) napadnutého rozsudku

vyhodnotil v súlade s ustanovením , a tak dospel k správnym a úplným

skutkovým zisteniam“.

Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ vo svojej sťažnosti neuviedol žiadnu

skutočnosť, na základe ktorej by bolo možné usudzovať, že napadnuté rozhodnutie

krajského súdu, ktoré obsahuje podrobné odôvodnenie, je postihnuté takými nedostatkami,

ktoré by mohli byť východiskom pre záver o jeho zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti a v konečnom dôsledku o porušení práva sťažovateľa na spravodlivý proces,

tak ako to tvrdil vo svojej sťažnosti. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu

ohľadom zistenia skutkového stavu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru

o porušení práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. d) dohovoru.

K námietke sťažovateľa týkajúcej sa nevypočutia ním navrhovaného svedka

je potrebné poznamenať, že právo dosiahnuť predvolanie svedka nie je absolútne. Aj podľa

názoru Európskeho súdu pre ľudské práva „Prináleží zásadne len vnútroštátnemu súdu

rozhodnúť o nutnosti alebo vhodnosti predvolať svedka. Len výnimočné okolnosti by mohli

viesť súd k záveru, že je nezlučiteľné s čl. 6, že určitá osoba nebola vypočutá ako svedok“.

(napr. Rozsudok Bricomt v. Belgicko zo 7. júla 1989, A č. 158, § 89; podobne aj rozsudok

Engel a spol. v. Holandsko z 8. júna 1976, A č. 22, § 81).

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd aj v tejto časti sťažnosť odmietol ako

zjavne neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo už bez právneho dôvodu zaoberať

sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júna 2004