Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 287/04

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. septembra

2004 predbežne prerokoval sťažnosť Dagmar Fajerovej, bytom Ž., zastúpenej advokátom

JUDr. J. D., Advokátska kancelária, P., pre namietané porušenie jej základného práva podľa

rozsudkom Okresného súdu Prievidza

č. k. -47 zo 4. decembra 2001, ako aj rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne

č. k. -69 zo 7. apríla 2004 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosť Dagmar Fajerovej v časti namietajúcej porušenie základného práva

podľa rozsudkom Okresného súdu Prievidza

č. k. -47 zo 4. decembra 2001 o d m i e t a pre nedostatok právomoci na jej

prerokovanie.

2. Sťažnosť Dagmar Fajerovej vo zvyšnej časti o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. júla 2004

doručená sťažnosť Dagmar Fajerovej, bytom Ž. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej

advokátom JUDr. J. D., Advokátska kancelária, P., v ktorej namietala porušenie jej

základného práva podľa (ďalej len „“)

rozsudkom Okresného súdu Prievidza (ďalej len „okresný súd“) č. k. -47

zo 4. decembra 2001 (ďalej aj „rozsudok okresného súdu zo 4. decembra 2001), ako aj

rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. -69

zo 7. apríla 2004 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu zo 7. apríla 2004“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa návrhom z 28. septembra

2000 podaným na okresnom súde proti odporcom Ing. P. F., M. F. a Mgr. G. F. (ďalej len

„odporca v prvom rade“, „odporca v druhom rade“, „odporkyňa v treťom rade“ alebo

„odporcovia“) domáhala určenia neplatnosti troch darovacích zmlúv, ktorými jej otec krátko

pred svojou smrťou previedol svoj nehnuteľný majetok značného rozsahu na odporcov

v prvom a druhom rade (svojich dvoch synov). Podľa sťažovateľky účelom uzatvorenia

spomínaných darovacích zmlúv bolo poškodiť ju na jej dedičskom nároku podľa § 473

(ďalej len „“). Vzhľadom na to, že sťažovateľkin otec, ako aj

odporcovia vedeli, že po smrti otca bude mať sťažovateľka zákonné dedičské právo ako

dedička v prvej skupine, „vylúčili“ ju uvedeným konaním „z dedičstva“, čo je podľa nej

v rozpore s ods. l a 3 .

Okresný súd sťažovateľkin návrh rozsudkom č. k. -47 zo 4. decembra

2001 zamietol s poukazom na . Sťažovateľka proti tomuto rozsudku okresného

súdu podala odvolanie, v ktorom poukazovala na porušenie , pretože ako zomrelý

otec, tak aj odporcovia v prvom a druhom rade vedeli, že po smrti otca sa stane zákonnou

dedičkou, a preto sa podľa nej darovacími zmluvami rozhodli zbaviť ju jej dedičského

nároku. Krajský súd rozsudkom zo 7. apríla 2004 rozsudok okresného súdu zo 4. decembra

2001 potvrdil a zaviazal sťažovateľku na zaplatenie trov odvolacieho konania.

Sťažovateľka považuje rozsudok okresného súdu zo 4. decembra 2001, ako aj

rozsudok krajského súdu zo 7. apríla 2004 za nespravodlivé a nemravné, a preto ústavný súd

požiadala, aby vydal rozhodnutie nasledujúceho znenia: „Ústavný súd SR konštatuje, že tri

darovacie zmluvy, ktorými nebohý Ing. M. F. previedol svoj nehnuteľný majetok na svojich

dvoch synov Ing. P. F. a M. F. sú v rozpore s dobrým mravom, a preto neplatné. Ústavný

súd zrušuje rozsudok odvolacieho súdu ako aj rozsudok prvostupňového súdu a ukladá

prvostupňovému súdu znova v spore konať a rozhodnúť. Krajský súd v Trenčíne je povinný

zaplatiť navrhovateľke trovy sporového konania ako aj trovy za túto sťažnosť.“

II.

1. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma,

či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa sa môže každý domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

2. Sťažovateľka namietala v konaní pred ústavným súdom porušenie svojho

základného práva podľa , ku ktorému malo dôjsť rozsudkom krajského

súdu zo 7. apríla 2004, ako aj rozsudkom okresného súdu zo 4. decembra 2001.

Keďže v prvostupňovom konaní vedenom na okresnom súde mala sťažovateľka

možnosť dovolávať sa ochrany svojich práv a slobôd v rámci odvolacieho konania na

krajskom súde, jej sťažnosť v časti namietajúcej porušenie jej základného práva podľa čl. 46

ods. 1 rozsudkom okresného súdu bola odmietnutá pre nedostatok právomoci

ústavného súdu na jej prerokovanie (bod 1 výroku uznesenia).

3. V konaní pred ústavným súdom sa v súlade s princípom subsidiarity ustanoveným

v ústavný súd zaoberal iba právoplatným rozhodnutím krajského súdu

v predmetnej veci. Rozhodnutím okresného súdu sa ústavný súd zaoberal iba v rozsahu,

v akom sa s ním stotožnil krajský súd.

Z argumentácie, ktorou sťažovateľka svoju sťažnosť odôvodnila, vyplýva, že

porušenie svojho práva na súdnu ochranu podľa vidí v tom, že ako

krajský súd, tak aj okresný súd vydali „nemravné a nespravodlivé“ rozhodnutie

v predmetnej veci.

Podľa judikatúry ústavného súdu právo na súdnu ochranu zaručuje každému právo na

prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (). Práva

na súdnu ochranu podľa sa možno domáhať v medziach a za podmienok

ustanovených vykonávacími zákonmi ().

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne

závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na

kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia

ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak

v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu

základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť

teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(mutatis mutandis , , ).

Z rozsudku krajského súdu zo 7. apríla 2004 vyplýva, že krajský súd potvrdil

rozsudok okresného súdu zo 4. decembra 2001, zaviazal sťažovateľku zaplatiť trovy

odvolacieho konania vo výške 15 615 Sk odporcom v prvom a druhom rade a súčasne

nepriznal odporkyni v treťom rade úhradu trov odvolacieho konania.

Z obsahu odôvodnenia rozsudku krajského súdu zo 7. apríla 2004 je zrejmé, že

krajský súd sa riadne zaoberal všetkými v odvolaní sťažovateľky uplatnenými námietkami.

Ako vyplýva z odôvodnenia tohto rozsudku krajský súd v rámci odvolacieho konania okrem

iného riadne špecifikoval predmet konania, podstatné náležitosti darovacej zmluvy a taktiež

skúmal existenciu prípadných dôvodov neplatnosti právnych úkonov (darovacích zmlúv)

podľa a nasl . Z argumentácie sťažovateľky v odvolaní vyplývalo, že dôvodom

neplatnosti predmetných darovacích zmlúv je podľa nej okolnosť, že ich jej otec uzavrel

krátko pred svojou smrťou v ťažkej chorobe v úmysle obísť ustanovenie , ako aj

okolnosť, že darovacie zmluvy sa priečia dobrým mravom.

Krajský súd sa stotožnil so skutkovými zisteniami okresného súdu, ktoré mali podľa

neho oporu vo vykonanom dokazovaní. Z vykonaného dokazovania považoval za

preukázané, že uzavretie darovacích zmlúv medzi otcom sťažovateľky a odporcami „bolo

výrazom uváženej vôle všetkých účastníkov takýmto spôsobom riešiť otázku vlastníckeho

práva k prevádzaným nehnuteľnostiam“. Skutočnosť, že darovacie zmluvy boli uzatvárané

pred smrťou sťažovateľkinho otca, podľa krajského súdu „nie je dôvodom ich neplatnosti,

keďže s touto okolnosťou zákon nespája účinky neplatnosti zmluvy“. V odôvodnení

rozsudku zo 7. apríla 2004 sa taktiež stotožnil s argumentáciou okresného súdu týkajúcou sa

, podľa ktorej toto ustanovenie „upravuje vzťahy po smrti otca a nie za jeho

života“.

Ohľadom námietok sťažovateľky týkajúcich sa neplatnosti darovacích zmlúv, pretože

sa priečia dobrým mravom podľa , krajský súd „v plnej miere“ poukázal na

odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu, s ktorým sa stotožnil. Okresný súd

v rámci svojho odôvodnenia k tejto veci uviedol: „V je upravená zásada, že

výkon práv a povinností nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených

záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Výklad tohto ustanovenia

nasvedčuje tomu, že posudzovanie prípadného rozporu s dobrými mravmi sa musí viazať

k už existujúcim právam a povinnostiam, ktoré sú vykonávané, t. j. v tomto prípade k výkonu

vlastníckeho práva právneho predchodcu účastníkov konania, ktorého chce navrhovateľka

cez obmedziť. Toto ustanovenie však nemá vlastnú normotvornú platnosť

a preto nové práva a povinnosti cez toto ustanovenie nie je možné založiť. Právo otca

navrhovateľky nakladať za života so svojím majetkom, t. j. takýto majetok aj darovať,

vyplýva z . Na druhej strane ustanovenia neumožňujú navrhovateľke, aby

zasahovala do výkonu vlastníckeho práva svojho otca. Navrhovateľka do výkonu práva

nemôže zasahovať ani cez . Tvrdenie navrhovateľky, že keď otec daroval

nehnuteľnosti synom, konal voči nej v rozpore s dobrými mravmi nemôže obstáť aj preto, že

celé roky sa jeden o druhého nezaujímali, neboli v žiadnom kontakte v porovnaní

so vzťahom medzi otcom a synmi, ktorí boli v bezprostrednom styku, pomáhali si

a vychádzali spolu dobre. “

V záverečnej časti odôvodnenia rozhodnutia krajský súd poukázal na ustanovenia

a (ďalej len „OSP“), v súlade

s ktorými rozhodol o priznaní náhrady trov odvolacieho konania úspešným odporcom

v prvom a druhom rade a následne špecifikoval, v čom tieto trovy spočívali.

Z rozhodnutia krajského súdu, ale aj z rozhodnutia okresného súdu je podľa názoru

ústavného súdu zjavné, že tieto sa zaoberali námietkami a argumentáciou sťažovateľky ako

v prvostupňovom, tak aj v odvolacom konaní.

Podľa dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz

jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na

všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.

Po oboznámení sa s obsahom rozsudku krajského súdu zo 7. apríla 2004, ako aj

s obsahom rozsudku okresného súdu zo 4. decembra 2001 dospel ústavný súd k záveru, že

oba súdy svoje rozhodnutia náležite odôvodnili. Súd prvého stupňa uviedol, ktoré

skutočnosti považoval na základe vykonaného dokazovania za preukázané, o ktoré dôkazy

oprel svoje skutkové zistenia, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval

a ustanovenia príslušných právnych predpisov, podľa ktorých zistený skutkový stav posúdil.

Odvolací súd sa so skutkovými aj právnymi závermi prvostupňového súdu vo veci samej

stotožnil, a preto rozsudok okresného súdu zo 4. decembra 2001 ako vecne správny podľa

potvrdil. V rámci svojho rozhodnutia riadne odôvodnil a špecifikoval aj priznané

trovy odvolacieho konania.

S ohľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

sťažovateľky podľa dospel k záveru, že z predloženej

sťažnosti ani z k nej pripojených napadnutých rozhodnutí krajského súdu a okresného súdu

nevyplýva nič, čo by svedčilo o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti záverov

vyvodených v rozsudku krajského súdu, a teda o porušení práva na súdnu ochranu

sťažovateľky podľa .

Pre zistenú zjavnú neopodstatnenosť predmetnej sťažnosti ústavný súd sťažnosť

sťažovateľky týkajúcu sa porušenia jej práva podľa v zmysle

odmietol v časti týkajúcej sa rozsudku krajského súdu (bod 2

výroku uznesenia).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. septembra 2004