Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 78/04

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-48

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa

a zo sudcov Eduarda Báránya a Štefana Ogurčáka na neverejnom zasadnutí 30. septembra

2004 prerokoval prijatú sťažnosť D. P., Z., zastúpeného advokátkou JUDr. D. Š.,

Advokátska kancelária, B. B., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov garantovaného v postupom

Okresného súdu Zvolen v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Zvolen v konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š i l právo

D. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky.

2. D. P. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 13 470 Sk (slovom

trinásťtisícštyristosedemdesiat slovenských korún), ktorú je Okresný súd Zvolen

p o v i n n ý mu vyplatiť na účet jeho advokátky JUDr. D. Š. do jedného mesiaca od

právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k.

-21 zo 14. apríla 2004 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť D. P., Z. (ďalej

len „sťažovateľ“), vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov garantovaného (ďalej len „“)

postupom Okresného súdu Zvolen (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ bol 10. marca 1999

uznesením Krajského úradu vyšetrovania Policajného zboru Banská Bystrica sp. zn. ČVS:

-99 obvinený z trestného činu neoprávneného podnikania podľa § 118 ods. 1 a 2

(ďalej len „“), z trestného činu vydierania podľa

a z trestného činu znásilnenia podľa .

Sťažovateľ uviedol, že v súvislosti s jeho uvedeným trestným stíhaním bola na neho

uvalená aj väzba, pričom vo vyšetrovacej väzbe bol od 10. decembra 1999 do 17. januára

2001.

Rozsudkom okresného súdu z 10. januára 2003 sp. zn. bol sťažovateľ

uznaný za vinného z trestného činu neoprávneného podnikania, z pokračujúceho trestného

činu vydierania, z trestného činu znásilnenia a z pokračujúceho trestného činu vydierania a

bol odsúdený na trest odňatia slobody vo výmere štyri a pol roka a bol mu uložený aj

peňažný trest vo výmere dvadsaťtisíc korún.

Sťažovateľ poukázal na to, že v napadnutom konaní pred okresným súdom došlo

podľa jeho presvedčenia k porušeniu jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa , pretože „môj trestný spis bol na Okresnom súde vo

Zvolene od 10. 12. 1999, takmer rok sa v mojej veci nekonalo, tento súd vyniesol rozsudok

až 10. 1. 2003, čím vytváral prieťahy v konaní pretože v mojej veci bolo rozhodnuté takmer

po 4 rokoch“.

Sťažovateľ v doplnení svojej sťažnosti z 15. augusta 2003, ktoré bolo ústavnému súdu

doručené 5. septembra 2003, poukázal na to, že proti rozsudku okresného súdu

z 10. januára 2003 sp. zn. podal odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd

v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom zo 4. júna 2003 sp. zn.

tak, že ho uznal vinným z trestného činu neoprávneného podnikania a z trestného činu

vydierania, naproti tomu ho z trestného činu znásilnenia a z pokračujúceho trestného činu

vydierania oslobodil.

Dňa 10. februára 2004 Najvyšší súd Slovenskej republiky v dôsledku sťažnosti

generálneho prokurátora Slovenskej republiky na porušenie zákona zrušil rozsudok

krajského súdu zo 4. júna 2003 a vec bola vrátená krajskému súdu na nové konanie

a rozhodnutie 5. marca 2004. Vo veci je nariadené verejné zasadnutie krajského súdu na

6. október 2004.

Na základe uvedených relevantných skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd

vyslovil porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

garantovaného v postupom okresného súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. , a domáhal sa aj toho, aby mu bolo priznané primerané finančné

zadosťučinenie v sume 27 000 000 Sk, ako aj trovy právneho zastúpenia, ktoré navrhol

uhradiť na účet jeho právnej zástupkyne.

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci

konania: okresný súd zastúpený jeho predsedníčkou JUDr. Z. B. listom z 20. mája 2004 sp.

zn. Spr. 2313/04 a právna zástupkyňa sťažovateľa stanoviskom k uvedenému vyjadreniu

okresného súdu z 24. júna 2004.

2. 1. Predsedníčka okresného súdu doručila ústavnému súdu chronologický prehľad

úkonov, ktoré boli v napadnutej veci vykonané okresným súdom a vo svojom vyjadrení

uviedla, že:

„Sťažnosťami a dodatkami k sťažnosti namietal sťažovateľ D. P., Z. porušenie svojho

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa SR

postupom Okresného súdu vo Zvolene vo veci .

Zo spisu som zistila, že žaloba napadla na súd dňa 10. 12. 1999 a súd vo veci

rozhodol 10. 1. 2003.

Vec bola pôvodne pridelená sudkyni JUDr. Ľ. K., ktorá vyslovila svoju zaujatosť

a dňa 20. 12. 1999 bola vec pridelená sudkyni JUDr. V. Š., ktorá vo veci konala bez

prieťahov až do 7. 9. 2000, kedy oznámila Krajskému súdu v Banskej Bystrici, že sa cíti byť

zaujatá. Krajský súd ju dňa 29. 9. 2000 vylúčil z prejednania trestnej veci a vec bola

opatrením predsedu súdu dňa 4. 10. 2000 pridelená JUDr. M. Š.

Na plynulosť vybavovania veci mali vplyv aj tieto skutočnosti:

- Vec bola predložená 3 x Krajskému súdu v Banskej Bystrici na rozhodnutie

o sťažnosti D. P. proti uzneseniu súdu, 2 x na rozhodnutie o odvolaní D. P. proti rozsudku

súdu, 3 x na rozhodnutie o vylúčení sudcov JUDr. Š. 1 x, JUDr. Š. 2 x.

- Dve sudkyne boli vylúčené z pojednávania trestnej veci, cítili sa byť zaujaté

vzhľadom na správanie obžalovaného.

- Súd rozhodoval 5 x o žiadosti D. P. o prepustenie z väzby a o žiadosti JUDr. M. A.

o oslobodenie spod obhajoby.

- Vo veci bolo vytýčených 7 hlavných pojednávaní, pojednávanie dňa 22. 3. 2002

bolo odročené z dôvodu pátrania po adrese pobytu svedkyne M. P., ktorej výsluch bol

potrebný. Cestou OR PZ odboru kriminálnej polície sa zistilo, že sa zdržiava na neznámom

mieste v Taliansku. Svedkyňa sa osobne dostavila na súd 18. 11. 2002.

- Pojednávanie dňa 29. 11. 2002 bolo odročené z dôvodu neúčasti obhajcu

obžalovaného.

- Súd nariadil znalecké dokazovanie vo veci vyšetrenia duševného stavu D. P.

- Súd sa musel zaoberať aj inými podaniami obžalovaného v konaní, ako návrhom na

vylúčenie okresných prokurátorov, trestným oznámením na vyšetrovateľa KÚV P. Z. Banská

Bystrica, p. JUDr. E. K. okresnú prokurátorku, JUDr. J. R. prokurátora OP Zvolen atď.

Všetky tieto okolnosti mali vplyv na to, že vec nemohla byť ukončená skôr. Od

22. 3. 2002 do 29. 11. 2002 sa nepojednávalo z objektívnych dôvodov – pátralo sa po

pobyte svedkyne M. P.

Sťažnosť D. P. na prieťahy v trestnej veci nepovažujem za odôvodnenú.

Súčasne oznamujem, že netrvám na tom, aby sa o prijatej sťažnosti konalo ústne

pojednávanie (§ 30 ods. 1 a 2 Zák. o ústavnom súde).“

2. 2. Právna zástupkyňa sťažovateľa vo svojom stanovisku k uvedenému vyjadreniu

predsedníčky okresného súdu uviedla, že „na základe Vašej výzvy (...) som oboznámila

môjho klienta s vyjadrením Okresného súdu Zvolen, ku ktorému po konzultácii s ním

zaujímam nasledovné stanovisko:

(...) Podľa názoru môjho klienta konanie Okresného súdu vo Zvolene bolo nezákonné

aj v tom, že na jeho žiadosti o prepustenie z vyšetrovacej väzby z mesiaca máj 1999

a mesiaca september 2000 dodnes ani len Okresný súd vo Zvolene neodpovedal, hoci

predmetné žiadosti boli podané zákonným spôsobom a sú v spise k príslušnému číslu

konania, tiež ich existencia sa dá preukázať výpisom z odoslanej korešpondencie z Ústavu

na výkon vyšetrovacej väzby v Banskej Bystrici.

Podľa názoru môjho klienta šlo o úmyselné prieťahy Okresného súdu vo Zvolene,

ktoré podľa neho hraničili so zneužívaním právomoci verejného činiteľa. Najmä v prípade,

keď môj klient v mesiaci september 2000 požiadal o prepustenie z vyšetrovacej väzby musel

čakať viac ako dva mesiace na vyjadrenie Okresného súdu vo Zvolene k jeho žiadosti, preto

keď súd nekonal v mesiaci november 2000 podal ďalšiu žiadosť o prepustenie

z vyšetrovacej väzby, o ktorej bolo rozhodnuté kladne. Podľa môjho klienta je teda na

mieste predpokladať, nakoľko súd vo veci nerobil žiadne úkony, že ak by súd bol rozhodoval

o žiadosti môjho klienta o prepustenie z vyšetrovacej väzby na základe jeho žiadosti

z mesiaca september 2000, bol by jeho žiadosti vyhovel, čím nemusel môj klient stráviť vo

väzbe ďalšie 4 mesiace a to podľa neho opakovaným pochybením súdu.

Taktiež po skončení hlavného pojednávania a vynesení rozsudku v mesiaci marec

2000 bolo môjmu klientovi doručené uznesenie sudcu Okresného súdu vo Zvolene JUDr. Š.,

ktorým bola priznaná náhrada trov právneho zastúpenia advokátovi môjho klienta JUDr. A.

Proti tomuto uzneseniu riadne a včas môj klient podal opravný prostriedok, pričom súd

o tomto opravnom prostriedku dodnes nerozhodol pričom od tohto podania uplynulo už

vyše 4 rokov.

Môj klient využil všetky zákonné možnosti pri podávaní odvolaní doplnení do spisu,

ako aj opravných prostriedkov teda nemôže súhlasiť s tvrdením JUDr. B. predsedníčky

Okresného súdu vo Zvolene, že na plynulosť vybavovania veci mali vplyv práve jeho

podania. Môjmu klientovi pripadá divné, keď z tvrdení JUDr. B. vyplýva, že po svedkyni P.,

ktorá sa zdržiava v zahraničí bolo vyhlásené pátranie, pričom táto pri návrate na Slovensko

nebola nikým obmedzená v pohybe a ešte viac je prekvapený z tvrdení, že P. sa bez vyzvania

dostavila na súd, pričom si vôbec nevie predstaviť, ako sa dozvedela o skutočnosti, že si má

na súde prevziať oznámenie o termíne konania pojednávania.

Podľa vyjadrenia súdu sa svedkyňa P. dostavila na súd dňa 18. 11. 2002 hlavné

pojednávania bolo vytýčené o 11 dní na deň 29. 11. 2002 s doručením predvolania môjmu

klientovi a jeho advokátovi. V tomto prípade nebola dodržaná zákonom stanovená

povinnosť doručenia predvolania na hlavné pojednávanie pre obvineného minimálne 19 dní

pred pojednávaním. Došlo teda k odročeniu pojednávania, pretože advokát môjho klienta

o konaní hlavného pojednávania nemal vedomosť.

Tvrdenie JUDr. B., že vo veci bolo vytýčených 7 hlavných pojednávaní za viac ako 5

rokov, zvlášť pri väzobnom prípade nemá oporu v zákone.

JUDr. B. tvrdí, že dňa 18. 12. 2000 okresný prokurátor zaslal súdu návrh na

preskúmanie duševného stavu môjho klienta a súd akceptoval toto podanie a až dňa

1. 10. 2001 súd nariadil vo veci znalecké dokazovanie vo veci vyšetrenia duševného stavu

môjho klienta. Odvolací súd následne zrušil toto uznesenie, ako nezákonné a zbytočné, čím

priznal neopodstatnenosť takého uznesenia, pričom Okresný súd vo Zvolene, ako to vyplýva

z jeho vyjadrenia vtedy vo veci nekonal skoro rok. (...).

Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici,

ako aj všetky naň nadväzujúce rozhodnutia – teda aj rozsudok Okresného súdu vo Zvolene.

Z uvedených dôvodov nastanú ďalšie prieťahy v súdnom konaní, keď svedkyňa P. podľa

informácií môjho klienta sa mala v Taliansku vydať a dlhodobo tam žije. (...).

Môj klient sa domnieva, že prieťahy Okresného súdu vo Zvolene sú preukázateľné,

z tohto dôvodu je môj klient dlhodobo pod veľkým psychickým tlakom, nevie sa spoločensky

uplatniť, ani si nájsť žiadne zamestnanie, z uvedeného dôvodu sa zhoršil jeho zdravotný

stav, čo už na ňom zanechá trvalé následky, z uvedeného dôvodu trpí nielen on, ale všetci

členovia jeho rodiny najmä jeho maloleté deti, preto žiada priznanie primeranej

nemajetkovej ujmy, ako spravodlivého zadosťučinenia.

Zároveň oznamujem Ústavnému súdu Slovenskej republiky, že netrvám na tom, aby

sa v predmetnej veci konalo ústne pojednávanie (...)“.

3. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po

oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto

pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v . Jej

prerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je

určená povahou tohto základného práva – ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za

nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných pre meritórne

rozhodnutie vo veci, t. j. rozhodnutie o tom, či namietaným postupom súdu bolo alebo

nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (, I. ÚS

41/03).

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania

a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh

a stav konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. :

Dňa 10. decembra 1999 bola na okresnom súde podaná žaloba na sťažovateľa. Vec

napadla sudkyni JUDr. Ľ. K., ktorá následne vyslovila zaujatosť svojej osoby.

Dňa 20. decembra 1999 opatrením predsedníčky súdu bola vec pridelená na konanie

a rozhodnutie sudkyni JUDr. V. Š.

Dňa 22. decembra 1999 sťažovateľ požiadal o prepustenie z väzby na slobodu.

Dňa 28. decembra 1999 konajúca sudkyňa uznesením rozhodla o ponechaní

sťažovateľa vo väzbe.

Dňa 10. januára 2000 sťažovateľ podal sťažnosť proti uzneseniu súdu, ktorým nebolo

vyhovené jeho žiadosti o prepustenie z väzby.

Dňa 14. januára 2000 bol spis doručený krajskému súdu, aby rozhodol o uvedenej

sťažnosti sťažovateľa.

Dňa 26. januára 2000 krajský súd sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu, ktorým

nebolo vyhovené žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby, zamietol.

Dňa 8. februára 2000 bol predmetný spis vrátený okresnému súdu.

Dňa 15. februára 2000 sťažovateľ opäť požiadal o prepustenie z väzby na slobodu.

Dňa 28. februára 2000 konajúca sudkyňa uznesením rozhodla o ponechaní

sťažovateľa vo väzbe.

Dňa 10. marca 2000 sa uskutočnilo vo veci hlavné pojednávanie.

Dňa 13. marca 2000 bolo vo veci hlavné pojednávanie, ktoré bolo odročené z dôvodu

výsluchu svedkov. Sťažovateľ podal žiadosť o prepustenie z väzby.

Dňa 31. marca 2000 sa uskutočnilo vo veci hlavné pojednávanie, na ktorom bol

vynesený rozsudok a bolo vydané uznesenie, ktorým bol sťažovateľ prepustený z väzby na

slobodu. Proti uzneseniu podal prokurátor sťažnosť.

Dňa 17. apríla 2000 bol uvedený rozsudok písomne vyhotovený.

Dňa 3. mája 2000 bolo okresnému súdu doručené odvolanie sťažovateľa proti

uvedenému rozsudku.

Dňa 5. mája 2000 doručil súdu prokurátor písomné dôvody zahláseného odvolania

proti uvedenému rozsudku a proti uzneseniu o prepustení sťažovateľa z väzby na slobodu.

Dňa 12. mája 2000 bol spis predložený krajskému súdu, aby rozhodol o uvedenom

odvolaní sťažovateľa a taktiež o sťažnosti prokurátora.

Dňa 24. mája 2000 krajský súd zrušil uznesenie okresného súdu, ktorým bol

sťažovateľ prepustený z väzby a jeho žiadosť zamietol.

Dňa 21. júna 2000 krajský súd na neverejnom zasadnutí zrušil napadnutý rozsudok

okresného súdu a vec mu vrátil na nové prejednanie a rozhodnutie.

Dňa 28. júna 2000 sťažovateľ požiadal o prepustenie z väzby na slobodu.

Dňa 10. júla 2000 podal sťažovateľ trestné oznámenie na pplk. JUDr. F. H.,

vyšetrovateľa Krajského úradu vyšetrovania Policajného zboru Banská Bystrica a na JUDr.

E. K., prokurátorku Okresnej prokuratúry vo Zvolene a JUDr. J. R., prokurátora Okresnej

prokuratúry vo Zvolene.

Dňa 11. júla 2000 advokát sťažovateľa JUDr. A. požiadal o oslobodenie spod

ustanovenej obhajoby pre vzniknutú nedôveru zapríčinenú správaním sťažovateľa.

Dňa 26. júla 2000 konajúca sudkyňa oslobodila JUDr. A. spod obhajoby sťažovateľa

v predmetnej veci pred okresným súdom a za obhajcu mu bol uznesením ustanovený

Mgr. R.

Dňa 28. júla 2000 sudkyňa uznesením rozhodla o ponechaní sťažovateľa vo väzbe.

Dňa 3. augusta 2000 sťažovateľ podal sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu,

ktorým mu bol za obhajcu ustanovený Mgr. R.

Dňa 7. augusta 2000 sťažovateľ svoju uvedenú sťažnosť zobral späť.

Dňa 18. augusta 2000 bol spis doručený krajskému súdu na rozhodnutie

o uvedenej sťažnosti.

Dňa 31. augusta 2000 krajský súd uznesením zobral na vedomie späťvzatie sťažnosti.

Dňa 7. septembra 2000 konajúca sudkyňa oznámila sťažovateľovi, že o jeho

opätovnej žiadosti o prepustenie z väzby súd vzhľadom na

(ďalej len „“) nebude rozhodovať.

Dňa 7. septembra 2000 konajúca sudkyňa JUDr. V. Š. oznámila krajskému súdu, že

sa cíti vo veci zaujatá, a to vzhľadom na správanie sťažovateľa – vyhrážky na jej osobu a jej

celú rodinu, sudcov a prokurátora, s náznakom vydierania sudcu a senátu. Údajne sa za 29

rokov praxe s takouto formou násilného prejavu obžalovaného nestretla.

Dňa 29. septembra 2000 krajský súd vylúčil z prejednania a rozhodovania danej

trestnej veci sudkyňu JUDr. V. Š.

Dňa 4. októbra 2000 bola vec opatrením predsedu okresného súdu pridelená na

vybavenie JUDr. M. Š.

Dňa 17. októbra 2000 požiadal JUDr. M. Š. o vylúčenie svojej osoby z prejednávania

a rozhodovania predmetnej trestnej veci.

Dňa 8. novembra 2000 krajský súd nevylúčil JUDr. M. Š. z prejednávania a

rozhodovania predmetnej trestnej veci.

Dňa 21. novembra 2000 bol spis vrátený okresnému súdu.

Dňa 28. novembra 2000 sťažovateľ požiadal o prepustenie z väzby.

Dňa 7. decembra 2000 súd prepustil sťažovateľa z väzby na slobodu. Proti tomuto

rozhodnutiu podal prokurátor sťažnosť.

Dňa 18. decembra 2000 prokurátor v liste adresovanom súdu o. i. uviedol, že má

podozrenie z duševnej úchylky sťažovateľa, a preto bude navrhovať preskúmanie jeho

duševného stavu.

Dňa 8. januára 2001 bol spis predložený krajskému súdu na rozhodnutie o sťažnosti

prokurátora.

Dňa 17. januára 2001 krajský súd zamietol sťažnosť prokurátora o prepustení

sťažovateľa z väzby na slobodu.

Dňa 26. februára 2001 sťažovateľ požiadal o odstránenie prieťahov v napadnutom

konaní. Medzitým sťažovateľ podal trestné oznámenie na JUDr. M. Š., pričom vec bola

1. marca 2001 Okresným oddelením Policajného zboru Slovenskej republiky vo Zvolene

odložená.

Dňa 2. marca 2001 opätovne požiadal JUDr. M. Š. o vylúčenie svojej osoby

z prejednávania a rozhodovania predmetnej trestnej veci.

Dňa 12. apríla 2001 krajský súd nevylúčil JUDr. M. Š. z prejednania a rozhodovania

veci.

Dňa 1. septembra 2001 sťažovateľ oznámil viacerým inštitúciám, že 1. novembra

2001 mieni spáchať samovraždu upálením, ak do 31. októbra 2001 nebude predmetná

trestná vec prejednaná.

Dňa 1. októbra 2001 sudca nariadil znalecké dokazovanie na vyšetrenie duševného

stavu sťažovateľa.

Dňa 11. októbra 2001 podal sťažovateľ proti uvedenému uzneseniu sťažnosť.

Dňa 19. októbra 2001 bol spis predložený krajskému súdu na rozhodnutie o sťažnosti

proti uzneseniu o nariadení znaleckého dokazovania.

Dňa 7. novembra 2001 krajský súd zrušil uznesenie okresného súdu o nariadení

predmetného znaleckého dokazovania.

Dňa 22. novembra 2001 bol spis vrátený okresnému súdu.

Dňa 4. januára 2002 konajúci sudca nariadil hlavné pojednávanie na 7. február 2002.

Dňa 7. februára 2002 hlavné pojednávanie bolo odročené na 7. marec 2002, z dôvodu

predvolania ďalších svedkov, znalcov a zadováženia listinných dôkazov.

Dňa 7. marca 2002 bolo hlavné pojednávanie odročené na 22. marec 2002 z dôvodu

predvolania neprítomných svedkov pod hrozbou predvedenia.

Dňa 22. marca 2002 bolo hlavné pojednávanie odročené na neurčito z dôvodu

zistenia adresy pobytu svedkyne M. P., ktorej výsluch mal byť podstatný a dôležitý pre

zistenie skutkového stavu.

Dňa 24. apríla 2002 polícia oznámila súdu, že menovaná svedkyňa sa zdržiava

v Taliansku na neznámom mieste.

Dňa 2. októbra 2002 súdu opätovne oznámila polícia, že uvedená osoba sa zdržiava

v Taliansku na neznámom mieste.

Dňa 18. novembra 2002 sa bez predvolania dostavila M. P. do budovy okresného

súdu a bolo jej oznámené, aby sa 29. novembra 2002 dostavila na hlavné pojednávanie

v danej veci ako svedkyňa.

Dňa 29. novembra 2002 bolo hlavné pojednávanie odročené z dôvodu neúčasti

obhajcu sťažovateľa na 10. január 2003.

Dňa 10. januára 2003 sa uskutočnilo vo veci hlavné pojednávanie, na ktorom bola

vypočutá svedkyňa M. P. a bol vyhlásený rozsudok, ktorým bol sťažovateľ uznaný za

vinného a bol odsúdený na trest odňatia slobody 4,5 roka nepodmienečne so zaradením do

I. nápravnovýchovnej skupiny.

Dňa 13. februára 2003 sťažovateľ podal trestné oznámenie na JUDr. J. R.,

prokurátora Okresnej prokuratúry vo Zvolene.

Dňa 18. februára 2003 bolo súdu doručené odvolanie sťažovateľa a 7. marca 2003

bolo súdu doručené odvolanie obhajcu sťažovateľa proti uvedenému rozsudku.

Dňa 9. apríla 2003 bol predmetný spis predložený krajskému súdu na rozhodnutie

o odvolaní.

Dňa 4. júna 2003 krajský súd zrušil rozsudok okresného súdu podľa § 258 ods. 1

písm. d) a vo veci rozhodol, podľa tak, že sťažovateľ bol

uznaný za vinného pre trestný čin neoprávneného podnikania podľa § 118 ods. 1 a 2

písm. a) a pokračujúceho trestného činu vydierania podľa a bol mu

uložený trest odňatia slobody dvadsaťdva mesiacov nepodmienečne so zaradením do

I. nápravnovýchovnej skupiny a bol mu uložený aj peňažný trest vo výške 10 000 Sk. Tento

rozsudok nadobudol právoplatnosť 4. júna 2003.

Dňa 10. februára 2004 Najvyšší súd Slovenskej republiky v dôsledku sťažnosti

generálneho prokurátora Slovenskej republiky na porušenie zákona zrušil rozsudok

krajského súdu zo 4. júna 2003 a vec bola vrátená krajskému súdu na nové konanie

a rozhodnutie 5. marca 2004.

Dňa 12. marca 2004 konajúci sudca krajského súdu nariadil vo veci verejné

zasadnutie na 21. apríl 2003, tento termín verejného zasadnutia však bol 19. apríla 2004

zrušený.

Dňa 26. mája 2004 bol nariadený termín verejného zasadnutia na 16. jún 2004,

sťažovateľ však neprevzal predvolanie.

Dňa 16. júna 2004 bolo verejné zasadnutie odročené na 18. august 2004 z dôvodu

neúčasti sťažovateľa a jeho obhajcu na tomto pojednávaní.

Dňa 21. júna 2004 krajský súd požiadal Obvodné oddelenie Policajného zboru vo

Zvolene o doručenie predvolania na pojednávanie 18. augusta 2004 sťažovateľovi.

Dňa 30. júla 2004 Obvodné oddelenie Policajného zboru vo Zvolene oznámilo

krajskému súdu, že sťažovateľ sa nezdržiava v mieste svojho trvalého bydliska.

Dňa 12. augusta 2004 krajský súd požiadal Obvodné oddelenie Policajného zboru vo

Zvolene o predvedenie sťažovateľa na pojednávanie 18. augusta 2004.

Dňa 18. augusta 2004 bolo pojednávanie odročené na 6. október 2004, pretože sa

sťažovateľ na toto pojednávanie nedostavil. Krajský súd vydal príkaz na zatknutie

sťažovateľa.

Dňa 3. septembra 2004 sa na krajský súd dostavil sťažovateľ a žiadal zrušiť príkaz na

zatknutie s odôvodnením, že zásielky nepreberal, lebo bol na dovolenke, ale presne nevie

udať kedy. Podpísal predvolanie na pojednávanie nariadené na 6. október 2004.

Dňa 4. septembra 2004 krajský súd zrušil príkaz na zatknutie sťažovateľa.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak

porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov (...).

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. došlo k porušeniu práva sťažovateľa na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v .

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je

odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia

štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby

neodstráni. Až právoplatným rozhodnutím súdu sa vytvára právna istota. Pre splnenie

ústavného práva zaručeného v nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval.

Ústavné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa naplní zásadne až

právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia

právnej neistoty ohľadom svojich práv (napr. ).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo

alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované

v , sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého

jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie

účastníka konania a postup súdu (napr. ). V súlade s judikatúrou Európskeho

súdu pre ľudské práva ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci)

v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. , ,

). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd konštatuje, že dĺžka

napadnutého trestnoprávneho konania, ktoré doteraz trvalo na okresnom súde od

10. decembra 1999 do 10. januára 2003, podľa názoru ústavného súdu nebola závislá od

skutkovej zložitosti veci, totiž od nemožnosti vykonať dôkaz výsluchom dôležitej svedkyne,

ktorá sa zdržiavala v zahraničí na neznámej adrese od 7. marca 2002 do 18. novembra

2002. Inak od zložitosti veci postup okresného súdu v danej veci nebol závislý. Ostatne, ani

okresný súd vo svojom vyjadrení nezdôvodňoval doterajšiu dĺžku konania jeho zložitosťou.

2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľa v preskúmavanej

veci, ústavný súd nezistil žiadnu závažnú okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená

na jeho ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní

k zbytočným prieťahom. V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že žiadne neobvyklé

skutočnosti, ktoré by zo strany sťažovateľa mohli mať vplyv na rýchlosť a plynulosť

trestného konania pred okresným súdom, neboli zistené. Sťažovateľ opakovane využil svoje

právo požadovať prepustenie z vyšetrovacej väzby na slobodu vrátane práva podať sťažnosť

proti nepriaznivému rozhodnutiu okresného súdu. Takéto konanie sťažovateľa nie je takého

rázu, ktoré by bolo možné pričítať v jeho neprospech v súvislosti so skúmaním rýchlosti a

plynulosti trestného konania, pretože zo strany sťažovateľa šlo iba o realizáciu jeho

základných obhajobných práv (mutatis mutandis ).

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci a

konštatoval, že v takej pre sťažovateľa významnej veci, akou je trestnoprávne konanie, bol

okresný súd bez akýchkoľvek zákonných, alebo iných dôvodov nečinný takmer šesť

mesiacov, konkrétne od 12. apríla 2001 (keď krajský súd nevylúčil konajúceho sudcu

z prejednania a rozhodovania veci) do 1. októbra 2001 (keď sudca nariadil znalecké

dokazovanie). Uvedená nečinnosť okresného súdu, aj keď bola pomerne krátkodobá,

vzhľadom na charakter napadnutého konania, ale aj celkovú dĺžku doterajšieho konania nie

je ospravedlniteľná, pretože v uvedenom období sa nevykonávali žiadne úkony, ktoré by

smerovali k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ ako obžalovaný

v predmetnej veci počas súdneho konania nachádza, čo je základným účelom práva

zaručeného v citovanom článku (mutatis mutandis ). Uvedenú nečinnosť

v danej trestnoprávnej veci ústavný súd nemohol prehliadnuť a konštatuje, že

v napadnutom konaní došlo k prieťahom, ktoré neboli spôsobené zložitosťou veci ani

správaním účastníkov konania, ale postupom okresného súdu. Skutočnosti, ktoré na svoju

obranu uviedol okresný súd v okolnostiach danej veci nemajú, povahu okolností, ktoré by

vylučovali zodpovednosť súdu, ktorý je vecne a miestne príslušný, aby rozhodol o obžalobe

prokurátora v predmetnej trestnoprávnej veci (mutatis mutandis ).

Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie práva sťažovateľa na

prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v ,

tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

4. Pretože predmetná trestná vec sa nachádza v štádiu konania pred krajským

súdom, pričom krajský súd nie je účastníkom tohto konania, neprichádzalo do úvahy

v danej veci rozhodnutie podľa .

5. Podľa môže ústavný súd priznať tomu, koho

základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako

náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Sťažovateľ požadoval priznať primerané finančné zadosťučinenie vo výške

27 000 000 Sk, ktoré odôvodnil aj tým, že je „dlhodobo pod veľkým psychickým tlakom,

nevie sa spoločensky uplatniť, ani si nájsť žiadne zamestnanie, z uvedeného dôvodu sa

zhoršil jeho zdravotný stav, čo už na ňom zanechá trvalé následky“.

Vzhľadom na okolnosti danej veci, najmä na to, že v postupe okresného súdu boli

zistené iba ojedinelé a pomerne krátkodobé zbytočné prieťahy (a to mimo výkonu väzby

sťažovateľom, čo inak nijako neospravedlňuje samotné zbytočné prieťahy v konaní),

ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade už aj samotné konštatovanie porušenia

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa.

Z uvedených dôvodov ústavný súd nevyhovel návrhu sťažovateľa na priznanie

primeraného finančného zadosťučinenia podľa .

6. Ústavný súd priznal sťažovateľovi ( ) náhradu

trov konania vo výške 13 470 Sk z dôvodu trov jeho právneho zastúpenia advokátkou JUDr.

D. Š.

Náhrada sa priznala za tri úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia,

podanie sťažnosti zo 14. apríla 2003 a písomné stanovisko k vyjadreniu okresného súdu

z 24. júna 2004). Za dva úkony vykonané v roku 2003 patrí odmena v sume po 4 270 Sk

a k tomu dvakrát náhrada režijného paušálu po 128 Sk a za jeden úkon, ktorý bol vykonaný

v roku 2004, patrí odmena v sume 4 534 Sk a režijný paušál 136 Sk (§ 13 ods. 8, § 19

ods. 3, § 24 ods. 3 a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb),

preto trovy právneho zastúpenia sťažovateľky predstavujú celkom zaokrúhlene sumu

13 470 Sk.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd o uplatnených trovách konania sťažovateľky

rozhodol tak, ako to je uvedené pod bodom 2 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou

vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. septembra 2004