Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 78/04
PDF · 305.74 KB
No categories available
I. ÚS 78/04
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
I. ÚS 78/04-48
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa
a zo sudcov Eduarda Báránya a Štefana Ogurčáka na neverejnom zasadnutí 30. septembra
2004 prerokoval prijatú sťažnosť D. P., Z., zastúpeného advokátkou JUDr. D. Š.,
Advokátska kancelária, B. B., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom
Okresného súdu Zvolen v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 123/99 a takto
r o z h o d o l :
1. Okresný súd Zvolen v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 123/99 p o r u š i l právo
D. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky.
2. D. P. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 13 470 Sk (slovom
trinásťtisícštyristosedemdesiat slovenských korún), ktorú je Okresný súd Zvolen
p o v i n n ý mu vyplatiť na účet jeho advokátky JUDr. D. Š. do jedného mesiaca od
právoplatnosti tohto rozhodnutia.
3. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k.
I. ÚS 78/04-21 zo 14. apríla 2004 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť D. P., Z. (ďalej
len „sťažovateľ“), vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov garantovaného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
postupom Okresného súdu Zvolen (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 2 T 123/99 (ďalej aj „napadnuté konanie“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ bol 10. marca 1999
uznesením Krajského úradu vyšetrovania Policajného zboru Banská Bystrica sp. zn. ČVS:
KUV-17/22-99 obvinený z trestného činu neoprávneného podnikania podľa § 118 ods. 1 a 2
Trestného zákona (ďalej len „TZ“), z trestného činu vydierania podľa § 235 ods. 1 TZ
a z trestného činu znásilnenia podľa § 241 ods. 1 TZ.
Sťažovateľ uviedol, že v súvislosti s jeho uvedeným trestným stíhaním bola na neho
uvalená aj väzba, pričom vo vyšetrovacej väzbe bol od 10. decembra 1999 do 17. januára
2001.
Rozsudkom okresného súdu z 10. januára 2003 sp. zn. 2 T 123/99 bol sťažovateľ
uznaný za vinného z trestného činu neoprávneného podnikania, z pokračujúceho trestného
činu vydierania, z trestného činu znásilnenia a z pokračujúceho trestného činu vydierania a
bol odsúdený na trest odňatia slobody vo výmere štyri a pol roka a bol mu uložený aj
peňažný trest vo výmere dvadsaťtisíc korún.
Sťažovateľ poukázal na to, že v napadnutom konaní pred okresným súdom došlo
podľa jeho presvedčenia k porušeniu jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, pretože „môj trestný spis bol na Okresnom súde vo
Zvolene od 10. 12. 1999, takmer rok sa v mojej veci nekonalo, tento súd vyniesol rozsudok
až 10. 1. 2003, čím vytváral prieťahy v konaní pretože v mojej veci bolo rozhodnuté takmer
po 4 rokoch“.
Sťažovateľ v doplnení svojej sťažnosti z 15. augusta 2003, ktoré bolo ústavnému súdu
doručené 5. septembra 2003, poukázal na to, že proti rozsudku okresného súdu
z 10. januára 2003 sp. zn. 2 T 123/99 podal odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd
v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom zo 4. júna 2003 sp. zn. 3 To 90/03
tak, že ho uznal vinným z trestného činu neoprávneného podnikania a z trestného činu
vydierania, naproti tomu ho z trestného činu znásilnenia a z pokračujúceho trestného činu
vydierania oslobodil.
Dňa 10. februára 2004 Najvyšší súd Slovenskej republiky v dôsledku sťažnosti
generálneho prokurátora Slovenskej republiky na porušenie zákona zrušil rozsudok
krajského súdu zo 4. júna 2003 a vec bola vrátená krajskému súdu na nové konanie
a rozhodnutie 5. marca 2004. Vo veci je nariadené verejné zasadnutie krajského súdu na
6. október 2004.
Na základe uvedených relevantných skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd
vyslovil porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod
sp. zn. 2 T 123/99, a domáhal sa aj toho, aby mu bolo priznané primerané finančné
zadosťučinenie v sume 27 000 000 Sk, ako aj trovy právneho zastúpenia, ktoré navrhol
uhradiť na účet jeho právnej zástupkyne.
2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci
konania: okresný súd zastúpený jeho predsedníčkou JUDr. Z. B. listom z 20. mája 2004 sp.
zn. Spr. 2313/04 a právna zástupkyňa sťažovateľa stanoviskom k uvedenému vyjadreniu
okresného súdu z 24. júna 2004.
2. 1. Predsedníčka okresného súdu doručila ústavnému súdu chronologický prehľad
úkonov, ktoré boli v napadnutej veci vykonané okresným súdom a vo svojom vyjadrení
uviedla, že:
„Sťažnosťami a dodatkami k sťažnosti namietal sťažovateľ D. P., Z. porušenie svojho
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR
postupom Okresného súdu vo Zvolene vo veci 2 T 123/99.
Zo spisu som zistila, že žaloba napadla na súd dňa 10. 12. 1999 a súd vo veci
rozhodol 10. 1. 2003.
Vec bola pôvodne pridelená sudkyni JUDr. Ľ. K., ktorá vyslovila svoju zaujatosť
a dňa 20. 12. 1999 bola vec pridelená sudkyni JUDr. V. Š., ktorá vo veci konala bez
prieťahov až do 7. 9. 2000, kedy oznámila Krajskému súdu v Banskej Bystrici, že sa cíti byť
zaujatá. Krajský súd ju dňa 29. 9. 2000 vylúčil z prejednania trestnej veci a vec bola
opatrením predsedu súdu dňa 4. 10. 2000 pridelená JUDr. M. Š.
Na plynulosť vybavovania veci mali vplyv aj tieto skutočnosti:
- Vec bola predložená 3 x Krajskému súdu v Banskej Bystrici na rozhodnutie
o sťažnosti D. P. proti uzneseniu súdu, 2 x na rozhodnutie o odvolaní D. P. proti rozsudku
súdu, 3 x na rozhodnutie o vylúčení sudcov JUDr. Š. 1 x, JUDr. Š. 2 x.
- Dve sudkyne boli vylúčené z pojednávania trestnej veci, cítili sa byť zaujaté
vzhľadom na správanie obžalovaného.
- Súd rozhodoval 5 x o žiadosti D. P. o prepustenie z väzby a o žiadosti JUDr. M. A.
o oslobodenie spod obhajoby.
- Vo veci bolo vytýčených 7 hlavných pojednávaní, pojednávanie dňa 22. 3. 2002
bolo odročené z dôvodu pátrania po adrese pobytu svedkyne M. P., ktorej výsluch bol
potrebný. Cestou OR PZ odboru kriminálnej polície sa zistilo, že sa zdržiava na neznámom
mieste v Taliansku. Svedkyňa sa osobne dostavila na súd 18. 11. 2002.
- Pojednávanie dňa 29. 11. 2002 bolo odročené z dôvodu neúčasti obhajcu
obžalovaného.
- Súd nariadil znalecké dokazovanie vo veci vyšetrenia duševného stavu D. P.
- Súd sa musel zaoberať aj inými podaniami obžalovaného v konaní, ako návrhom na
vylúčenie okresných prokurátorov, trestným oznámením na vyšetrovateľa KÚV P. Z. Banská
Bystrica, p. JUDr. E. K. okresnú prokurátorku, JUDr. J. R. prokurátora OP Zvolen atď.
Všetky tieto okolnosti mali vplyv na to, že vec nemohla byť ukončená skôr. Od
22. 3. 2002 do 29. 11. 2002 sa nepojednávalo z objektívnych dôvodov – pátralo sa po
pobyte svedkyne M. P.
Sťažnosť D. P. na prieťahy v trestnej veci 2 T 123/99 nepovažujem za odôvodnenú.
Súčasne oznamujem, že netrvám na tom, aby sa o prijatej sťažnosti konalo ústne
pojednávanie (§ 30 ods. 1 a 2 Zák. o ústavnom súde).“
2. 2. Právna zástupkyňa sťažovateľa vo svojom stanovisku k uvedenému vyjadreniu
predsedníčky okresného súdu uviedla, že „na základe Vašej výzvy (...) som oboznámila
môjho klienta s vyjadrením Okresného súdu Zvolen, ku ktorému po konzultácii s ním
zaujímam nasledovné stanovisko:
(...) Podľa názoru môjho klienta konanie Okresného súdu vo Zvolene bolo nezákonné
aj v tom, že na jeho žiadosti o prepustenie z vyšetrovacej väzby z mesiaca máj 1999
a mesiaca september 2000 dodnes ani len Okresný súd vo Zvolene neodpovedal, hoci
predmetné žiadosti boli podané zákonným spôsobom a sú v spise k príslušnému číslu
konania, tiež ich existencia sa dá preukázať výpisom z odoslanej korešpondencie z Ústavu
na výkon vyšetrovacej väzby v Banskej Bystrici.
Podľa názoru môjho klienta šlo o úmyselné prieťahy Okresného súdu vo Zvolene,
ktoré podľa neho hraničili so zneužívaním právomoci verejného činiteľa. Najmä v prípade,
keď môj klient v mesiaci september 2000 požiadal o prepustenie z vyšetrovacej väzby musel
čakať viac ako dva mesiace na vyjadrenie Okresného súdu vo Zvolene k jeho žiadosti, preto
keď súd nekonal v mesiaci november 2000 podal ďalšiu žiadosť o prepustenie
z vyšetrovacej väzby, o ktorej bolo rozhodnuté kladne. Podľa môjho klienta je teda na
mieste predpokladať, nakoľko súd vo veci nerobil žiadne úkony, že ak by súd bol rozhodoval
o žiadosti môjho klienta o prepustenie z vyšetrovacej väzby na základe jeho žiadosti
z mesiaca september 2000, bol by jeho žiadosti vyhovel, čím nemusel môj klient stráviť vo
väzbe ďalšie 4 mesiace a to podľa neho opakovaným pochybením súdu.
Taktiež po skončení hlavného pojednávania a vynesení rozsudku v mesiaci marec
2000 bolo môjmu klientovi doručené uznesenie sudcu Okresného súdu vo Zvolene JUDr. Š.,
ktorým bola priznaná náhrada trov právneho zastúpenia advokátovi môjho klienta JUDr. A.
Proti tomuto uzneseniu riadne a včas môj klient podal opravný prostriedok, pričom súd
o tomto opravnom prostriedku dodnes nerozhodol pričom od tohto podania uplynulo už
vyše 4 rokov.
Môj klient využil všetky zákonné možnosti pri podávaní odvolaní doplnení do spisu,
ako aj opravných prostriedkov teda nemôže súhlasiť s tvrdením JUDr. B. predsedníčky
Okresného súdu vo Zvolene, že na plynulosť vybavovania veci mali vplyv práve jeho
podania. Môjmu klientovi pripadá divné, keď z tvrdení JUDr. B. vyplýva, že po svedkyni P.,
ktorá sa zdržiava v zahraničí bolo vyhlásené pátranie, pričom táto pri návrate na Slovensko
nebola nikým obmedzená v pohybe a ešte viac je prekvapený z tvrdení, že P. sa bez vyzvania
dostavila na súd, pričom si vôbec nevie predstaviť, ako sa dozvedela o skutočnosti, že si má
na súde prevziať oznámenie o termíne konania pojednávania.
Podľa vyjadrenia súdu sa svedkyňa P. dostavila na súd dňa 18. 11. 2002 hlavné
pojednávania bolo vytýčené o 11 dní na deň 29. 11. 2002 s doručením predvolania môjmu
klientovi a jeho advokátovi. V tomto prípade nebola dodržaná zákonom stanovená
povinnosť doručenia predvolania na hlavné pojednávanie pre obvineného minimálne 19 dní
pred pojednávaním. Došlo teda k odročeniu pojednávania, pretože advokát môjho klienta
o konaní hlavného pojednávania nemal vedomosť.
Tvrdenie JUDr. B., že vo veci bolo vytýčených 7 hlavných pojednávaní za viac ako 5
rokov, zvlášť pri väzobnom prípade nemá oporu v zákone.
JUDr. B. tvrdí, že dňa 18. 12. 2000 okresný prokurátor zaslal súdu návrh na
preskúmanie duševného stavu môjho klienta a súd akceptoval toto podanie a až dňa
1. 10. 2001 súd nariadil vo veci znalecké dokazovanie vo veci vyšetrenia duševného stavu
môjho klienta. Odvolací súd následne zrušil toto uznesenie, ako nezákonné a zbytočné, čím
priznal neopodstatnenosť takého uznesenia, pričom Okresný súd vo Zvolene, ako to vyplýva
z jeho vyjadrenia vtedy vo veci nekonal skoro rok. (...).
Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici,
ako aj všetky naň nadväzujúce rozhodnutia – teda aj rozsudok Okresného súdu vo Zvolene.
Z uvedených dôvodov nastanú ďalšie prieťahy v súdnom konaní, keď svedkyňa P. podľa
informácií môjho klienta sa mala v Taliansku vydať a dlhodobo tam žije. (...).
Môj klient sa domnieva, že prieťahy Okresného súdu vo Zvolene sú preukázateľné,
z tohto dôvodu je môj klient dlhodobo pod veľkým psychickým tlakom, nevie sa spoločensky
uplatniť, ani si nájsť žiadne zamestnanie, z uvedeného dôvodu sa zhoršil jeho zdravotný
stav, čo už na ňom zanechá trvalé následky, z uvedeného dôvodu trpí nielen on, ale všetci
členovia jeho rodiny najmä jeho maloleté deti, preto žiada priznanie primeranej
nemajetkovej ujmy, ako spravodlivého zadosťučinenia.
Zároveň oznamujem Ústavnému súdu Slovenskej republiky, že netrvám na tom, aby
sa v predmetnej veci konalo ústne pojednávanie (...)“.
3. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po
oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto
pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy. Jej
prerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je
určená povahou tohto základného práva – ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za
nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných pre meritórne
rozhodnutie vo veci, t. j. rozhodnutie o tom, či namietaným postupom súdu bolo alebo
nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (I. ÚS 40/02, I. ÚS
41/03).
II.
Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania
a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh
a stav konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 2 T 123/99:
Dňa 10. decembra 1999 bola na okresnom súde podaná žaloba na sťažovateľa. Vec
napadla sudkyni JUDr. Ľ. K., ktorá následne vyslovila zaujatosť svojej osoby.
Dňa 20. decembra 1999 opatrením predsedníčky súdu bola vec pridelená na konanie
a rozhodnutie sudkyni JUDr. V. Š.
Dňa 22. decembra 1999 sťažovateľ požiadal o prepustenie z väzby na slobodu.
Dňa 28. decembra 1999 konajúca sudkyňa uznesením rozhodla o ponechaní
sťažovateľa vo väzbe.
Dňa 10. januára 2000 sťažovateľ podal sťažnosť proti uzneseniu súdu, ktorým nebolo
vyhovené jeho žiadosti o prepustenie z väzby.
Dňa 14. januára 2000 bol spis doručený krajskému súdu, aby rozhodol o uvedenej
sťažnosti sťažovateľa.
Dňa 26. januára 2000 krajský súd sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu, ktorým
nebolo vyhovené žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby, zamietol.
Dňa 8. februára 2000 bol predmetný spis vrátený okresnému súdu.
Dňa 15. februára 2000 sťažovateľ opäť požiadal o prepustenie z väzby na slobodu.
Dňa 28. februára 2000 konajúca sudkyňa uznesením rozhodla o ponechaní
sťažovateľa vo väzbe.
Dňa 10. marca 2000 sa uskutočnilo vo veci hlavné pojednávanie.
Dňa 13. marca 2000 bolo vo veci hlavné pojednávanie, ktoré bolo odročené z dôvodu
výsluchu svedkov. Sťažovateľ podal žiadosť o prepustenie z väzby.
Dňa 31. marca 2000 sa uskutočnilo vo veci hlavné pojednávanie, na ktorom bol
vynesený rozsudok a bolo vydané uznesenie, ktorým bol sťažovateľ prepustený z väzby na
slobodu. Proti uzneseniu podal prokurátor sťažnosť.
Dňa 17. apríla 2000 bol uvedený rozsudok písomne vyhotovený.
Dňa 3. mája 2000 bolo okresnému súdu doručené odvolanie sťažovateľa proti
uvedenému rozsudku.
Dňa 5. mája 2000 doručil súdu prokurátor písomné dôvody zahláseného odvolania
proti uvedenému rozsudku a proti uzneseniu o prepustení sťažovateľa z väzby na slobodu.
Dňa 12. mája 2000 bol spis predložený krajskému súdu, aby rozhodol o uvedenom
odvolaní sťažovateľa a taktiež o sťažnosti prokurátora.
Dňa 24. mája 2000 krajský súd zrušil uznesenie okresného súdu, ktorým bol
sťažovateľ prepustený z väzby a jeho žiadosť zamietol.
Dňa 21. júna 2000 krajský súd na neverejnom zasadnutí zrušil napadnutý rozsudok
okresného súdu a vec mu vrátil na nové prejednanie a rozhodnutie.
Dňa 28. júna 2000 sťažovateľ požiadal o prepustenie z väzby na slobodu.
Dňa 10. júla 2000 podal sťažovateľ trestné oznámenie na pplk. JUDr. F. H.,
vyšetrovateľa Krajského úradu vyšetrovania Policajného zboru Banská Bystrica a na JUDr.
E. K., prokurátorku Okresnej prokuratúry vo Zvolene a JUDr. J. R., prokurátora Okresnej
prokuratúry vo Zvolene.
Dňa 11. júla 2000 advokát sťažovateľa JUDr. A. požiadal o oslobodenie spod
ustanovenej obhajoby pre vzniknutú nedôveru zapríčinenú správaním sťažovateľa.
Dňa 26. júla 2000 konajúca sudkyňa oslobodila JUDr. A. spod obhajoby sťažovateľa
v predmetnej veci pred okresným súdom a za obhajcu mu bol uznesením ustanovený
Mgr. R.
Dňa 28. júla 2000 sudkyňa uznesením rozhodla o ponechaní sťažovateľa vo väzbe.
Dňa 3. augusta 2000 sťažovateľ podal sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu,
ktorým mu bol za obhajcu ustanovený Mgr. R.
Dňa 7. augusta 2000 sťažovateľ svoju uvedenú sťažnosť zobral späť.
Dňa 18. augusta 2000 bol spis doručený krajskému súdu na rozhodnutie
o uvedenej sťažnosti.
Dňa 31. augusta 2000 krajský súd uznesením zobral na vedomie späťvzatie sťažnosti.
Dňa 7. septembra 2000 konajúca sudkyňa oznámila sťažovateľovi, že o jeho
opätovnej žiadosti o prepustenie z väzby súd vzhľadom na § 72 ods. 2 Trestného poriadku
(ďalej len „Tr. por.“) nebude rozhodovať.
Dňa 7. septembra 2000 konajúca sudkyňa JUDr. V. Š. oznámila krajskému súdu, že
sa cíti vo veci zaujatá, a to vzhľadom na správanie sťažovateľa – vyhrážky na jej osobu a jej
celú rodinu, sudcov a prokurátora, s náznakom vydierania sudcu a senátu. Údajne sa za 29
rokov praxe s takouto formou násilného prejavu obžalovaného nestretla.
Dňa 29. septembra 2000 krajský súd vylúčil z prejednania a rozhodovania danej
trestnej veci sudkyňu JUDr. V. Š.
Dňa 4. októbra 2000 bola vec opatrením predsedu okresného súdu pridelená na
vybavenie JUDr. M. Š.
Dňa 17. októbra 2000 požiadal JUDr. M. Š. o vylúčenie svojej osoby z prejednávania
a rozhodovania predmetnej trestnej veci.
Dňa 8. novembra 2000 krajský súd nevylúčil JUDr. M. Š. z prejednávania a
rozhodovania predmetnej trestnej veci.
Dňa 21. novembra 2000 bol spis vrátený okresnému súdu.
Dňa 28. novembra 2000 sťažovateľ požiadal o prepustenie z väzby.
Dňa 7. decembra 2000 súd prepustil sťažovateľa z väzby na slobodu. Proti tomuto
rozhodnutiu podal prokurátor sťažnosť.
Dňa 18. decembra 2000 prokurátor v liste adresovanom súdu o. i. uviedol, že má
podozrenie z duševnej úchylky sťažovateľa, a preto bude navrhovať preskúmanie jeho
duševného stavu.
Dňa 8. januára 2001 bol spis predložený krajskému súdu na rozhodnutie o sťažnosti
prokurátora.
Dňa 17. januára 2001 krajský súd zamietol sťažnosť prokurátora o prepustení
sťažovateľa z väzby na slobodu.
Dňa 26. februára 2001 sťažovateľ požiadal o odstránenie prieťahov v napadnutom
konaní. Medzitým sťažovateľ podal trestné oznámenie na JUDr. M. Š., pričom vec bola
1. marca 2001 Okresným oddelením Policajného zboru Slovenskej republiky vo Zvolene
odložená.
Dňa 2. marca 2001 opätovne požiadal JUDr. M. Š. o vylúčenie svojej osoby
z prejednávania a rozhodovania predmetnej trestnej veci.
Dňa 12. apríla 2001 krajský súd nevylúčil JUDr. M. Š. z prejednania a rozhodovania
veci.
Dňa 1. septembra 2001 sťažovateľ oznámil viacerým inštitúciám, že 1. novembra
2001 mieni spáchať samovraždu upálením, ak do 31. októbra 2001 nebude predmetná
trestná vec prejednaná.
Dňa 1. októbra 2001 sudca nariadil znalecké dokazovanie na vyšetrenie duševného
stavu sťažovateľa.
Dňa 11. októbra 2001 podal sťažovateľ proti uvedenému uzneseniu sťažnosť.
Dňa 19. októbra 2001 bol spis predložený krajskému súdu na rozhodnutie o sťažnosti
proti uzneseniu o nariadení znaleckého dokazovania.
Dňa 7. novembra 2001 krajský súd zrušil uznesenie okresného súdu o nariadení
predmetného znaleckého dokazovania.
Dňa 22. novembra 2001 bol spis vrátený okresnému súdu.
Dňa 4. januára 2002 konajúci sudca nariadil hlavné pojednávanie na 7. február 2002.
Dňa 7. februára 2002 hlavné pojednávanie bolo odročené na 7. marec 2002, z dôvodu
predvolania ďalších svedkov, znalcov a zadováženia listinných dôkazov.
Dňa 7. marca 2002 bolo hlavné pojednávanie odročené na 22. marec 2002 z dôvodu
predvolania neprítomných svedkov pod hrozbou predvedenia.
Dňa 22. marca 2002 bolo hlavné pojednávanie odročené na neurčito z dôvodu
zistenia adresy pobytu svedkyne M. P., ktorej výsluch mal byť podstatný a dôležitý pre
zistenie skutkového stavu.
Dňa 24. apríla 2002 polícia oznámila súdu, že menovaná svedkyňa sa zdržiava
v Taliansku na neznámom mieste.
Dňa 2. októbra 2002 súdu opätovne oznámila polícia, že uvedená osoba sa zdržiava
v Taliansku na neznámom mieste.
Dňa 18. novembra 2002 sa bez predvolania dostavila M. P. do budovy okresného
súdu a bolo jej oznámené, aby sa 29. novembra 2002 dostavila na hlavné pojednávanie
v danej veci ako svedkyňa.
Dňa 29. novembra 2002 bolo hlavné pojednávanie odročené z dôvodu neúčasti
obhajcu sťažovateľa na 10. január 2003.
Dňa 10. januára 2003 sa uskutočnilo vo veci hlavné pojednávanie, na ktorom bola
vypočutá svedkyňa M. P. a bol vyhlásený rozsudok, ktorým bol sťažovateľ uznaný za
vinného a bol odsúdený na trest odňatia slobody 4,5 roka nepodmienečne so zaradením do
I. nápravnovýchovnej skupiny.
Dňa 13. februára 2003 sťažovateľ podal trestné oznámenie na JUDr. J. R.,
prokurátora Okresnej prokuratúry vo Zvolene.
Dňa 18. februára 2003 bolo súdu doručené odvolanie sťažovateľa a 7. marca 2003
bolo súdu doručené odvolanie obhajcu sťažovateľa proti uvedenému rozsudku.
Dňa 9. apríla 2003 bol predmetný spis predložený krajskému súdu na rozhodnutie
o odvolaní.
Dňa 4. júna 2003 krajský súd zrušil rozsudok okresného súdu podľa § 258 ods. 1
písm. d) Tr. por. a vo veci rozhodol, podľa § 259 ods. 3 Tr. por. tak, že sťažovateľ bol
uznaný za vinného pre trestný čin neoprávneného podnikania podľa § 118 ods. 1 a 2
písm. a) TZ a pokračujúceho trestného činu vydierania podľa § 235 ods. 1 TZ a bol mu
uložený trest odňatia slobody dvadsaťdva mesiacov nepodmienečne so zaradením do
I. nápravnovýchovnej skupiny a bol mu uložený aj peňažný trest vo výške 10 000 Sk. Tento
rozsudok nadobudol právoplatnosť 4. júna 2003.
Dňa 10. februára 2004 Najvyšší súd Slovenskej republiky v dôsledku sťažnosti
generálneho prokurátora Slovenskej republiky na porušenie zákona zrušil rozsudok
krajského súdu zo 4. júna 2003 a vec bola vrátená krajskému súdu na nové konanie
a rozhodnutie 5. marca 2004.
Dňa 12. marca 2004 konajúci sudca krajského súdu nariadil vo veci verejné
zasadnutie na 21. apríl 2003, tento termín verejného zasadnutia však bol 19. apríla 2004
zrušený.
Dňa 26. mája 2004 bol nariadený termín verejného zasadnutia na 16. jún 2004,
sťažovateľ však neprevzal predvolanie.
Dňa 16. júna 2004 bolo verejné zasadnutie odročené na 18. august 2004 z dôvodu
neúčasti sťažovateľa a jeho obhajcu na tomto pojednávaní.
Dňa 21. júna 2004 krajský súd požiadal Obvodné oddelenie Policajného zboru vo
Zvolene o doručenie predvolania na pojednávanie 18. augusta 2004 sťažovateľovi.
Dňa 30. júla 2004 Obvodné oddelenie Policajného zboru vo Zvolene oznámilo
krajskému súdu, že sťažovateľ sa nezdržiava v mieste svojho trvalého bydliska.
Dňa 12. augusta 2004 krajský súd požiadal Obvodné oddelenie Policajného zboru vo
Zvolene o predvedenie sťažovateľa na pojednávanie 18. augusta 2004.
Dňa 18. augusta 2004 bolo pojednávanie odročené na 6. október 2004, pretože sa
sťažovateľ na toto pojednávanie nedostavil. Krajský súd vydal príkaz na zatknutie
sťažovateľa.
Dňa 3. septembra 2004 sa na krajský súd dostavil sťažovateľ a žiadal zrušiť príkaz na
zatknutie s odôvodnením, že zásielky nepreberal, lebo bol na dovolenke, ale presne nevie
udať kedy. Podpísal predvolanie na pojednávanie nariadené na 6. október 2004.
Dňa 4. septembra 2004 krajský súd zrušil príkaz na zatknutie sťažovateľa.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak
porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov (...).
Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 123/99 došlo k porušeniu práva sťažovateľa na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.
Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je
odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia
štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby
neodstráni. Až právoplatným rozhodnutím súdu sa vytvára právna istota. Pre splnenie
ústavného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval.
Ústavné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa naplní zásadne až
právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia
právnej neistoty ohľadom svojich práv (napr. II. ÚS 26/95).
Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo
alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované
v čl. 48 ods. 2 ústavy, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého
jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie
účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou Európskeho
súdu pre ľudské práva ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci)
v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02,
II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.
1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd konštatuje, že dĺžka
napadnutého trestnoprávneho konania, ktoré doteraz trvalo na okresnom súde od
10. decembra 1999 do 10. januára 2003, podľa názoru ústavného súdu nebola závislá od
skutkovej zložitosti veci, totiž od nemožnosti vykonať dôkaz výsluchom dôležitej svedkyne,
ktorá sa zdržiavala v zahraničí na neznámej adrese od 7. marca 2002 do 18. novembra
2002. Inak od zložitosti veci postup okresného súdu v danej veci nebol závislý. Ostatne, ani
okresný súd vo svojom vyjadrení nezdôvodňoval doterajšiu dĺžku konania jeho zložitosťou.
2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľa v preskúmavanej
veci, ústavný súd nezistil žiadnu závažnú okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená
na jeho ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní
k zbytočným prieťahom. V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že žiadne neobvyklé
skutočnosti, ktoré by zo strany sťažovateľa mohli mať vplyv na rýchlosť a plynulosť
trestného konania pred okresným súdom, neboli zistené. Sťažovateľ opakovane využil svoje
právo požadovať prepustenie z vyšetrovacej väzby na slobodu vrátane práva podať sťažnosť
proti nepriaznivému rozhodnutiu okresného súdu. Takéto konanie sťažovateľa nie je takého
rázu, ktoré by bolo možné pričítať v jeho neprospech v súvislosti so skúmaním rýchlosti a
plynulosti trestného konania, pretože zo strany sťažovateľa šlo iba o realizáciu jeho
základných obhajobných práv (mutatis mutandis I. ÚS 137/02).
3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci a
konštatoval, že v takej pre sťažovateľa významnej veci, akou je trestnoprávne konanie, bol
okresný súd bez akýchkoľvek zákonných, alebo iných dôvodov nečinný takmer šesť
mesiacov, konkrétne od 12. apríla 2001 (keď krajský súd nevylúčil konajúceho sudcu
z prejednania a rozhodovania veci) do 1. októbra 2001 (keď sudca nariadil znalecké
dokazovanie). Uvedená nečinnosť okresného súdu, aj keď bola pomerne krátkodobá,
vzhľadom na charakter napadnutého konania, ale aj celkovú dĺžku doterajšieho konania nie
je ospravedlniteľná, pretože v uvedenom období sa nevykonávali žiadne úkony, ktoré by
smerovali k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ ako obžalovaný
v predmetnej veci počas súdneho konania nachádza, čo je základným účelom práva
zaručeného v citovanom článku ústavy (mutatis mutandis I. ÚS 41/02). Uvedenú nečinnosť
v danej trestnoprávnej veci ústavný súd nemohol prehliadnuť a konštatuje, že
v napadnutom konaní došlo k prieťahom, ktoré neboli spôsobené zložitosťou veci ani
správaním účastníkov konania, ale postupom okresného súdu. Skutočnosti, ktoré na svoju
obranu uviedol okresný súd v okolnostiach danej veci nemajú, povahu okolností, ktoré by
vylučovali zodpovednosť súdu, ktorý je vecne a miestne príslušný, aby rozhodol o obžalobe
prokurátora v predmetnej trestnoprávnej veci (mutatis mutandis I. ÚS 156/02).
Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie práva sťažovateľa na
prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy,
tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.
4. Pretože predmetná trestná vec sa nachádza v štádiu konania pred krajským
súdom, pričom krajský súd nie je účastníkom tohto konania, neprichádzalo do úvahy
v danej veci rozhodnutie podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde.
5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho
základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako
náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.
Sťažovateľ požadoval priznať primerané finančné zadosťučinenie vo výške
27 000 000 Sk, ktoré odôvodnil aj tým, že je „dlhodobo pod veľkým psychickým tlakom,
nevie sa spoločensky uplatniť, ani si nájsť žiadne zamestnanie, z uvedeného dôvodu sa
zhoršil jeho zdravotný stav, čo už na ňom zanechá trvalé následky“.
Vzhľadom na okolnosti danej veci, najmä na to, že v postupe okresného súdu boli
zistené iba ojedinelé a pomerne krátkodobé zbytočné prieťahy (a to mimo výkonu väzby
sťažovateľom, čo inak nijako neospravedlňuje samotné zbytočné prieťahy v konaní),
ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade už aj samotné konštatovanie porušenia
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa.
Z uvedených dôvodov ústavný súd nevyhovel návrhu sťažovateľa na priznanie
primeraného finančného zadosťučinenia podľa čl. 127 ods. 3 ústavy.
6. Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu
trov konania vo výške 13 470 Sk z dôvodu trov jeho právneho zastúpenia advokátkou JUDr.
D. Š.
Náhrada sa priznala za tri úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia,
podanie sťažnosti zo 14. apríla 2003 a písomné stanovisko k vyjadreniu okresného súdu
z 24. júna 2004). Za dva úkony vykonané v roku 2003 patrí odmena v sume po 4 270 Sk
a k tomu dvakrát náhrada režijného paušálu po 128 Sk a za jeden úkon, ktorý bol vykonaný
v roku 2004, patrí odmena v sume 4 534 Sk a režijný paušál 136 Sk (§ 13 ods. 8, § 19
ods. 3, § 24 ods. 3 a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb),
preto trovy právneho zastúpenia sťažovateľky predstavujú celkom zaokrúhlene sumu
13 470 Sk.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd o uplatnených trovách konania sťažovateľky
rozhodol tak, ako to je uvedené pod bodom 2 výroku tohto rozhodnutia.
7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou
vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. septembra 2004