Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 49/05

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. februára 2005

predbežne prerokoval sťažnosť IVAGRO, spol. s r. o., so sídlom Bratislava, Župné

námestie 13, zastúpeného advokátkou JUDr. E. Ľ., so sídlom B., vo veci namietaného

porušenia jeho základných práv podľa a Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd v spojení s postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. Obdo 40/2003 a rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. Obdo 40/2003 z 8. júna 2004, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť IVAGRO, spol. s r. o. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

14. októbra 2004 doručená sťažnosť IVAGRO, spol. s r. o., so sídlom Bratislava, Župné

námestie 13 (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. E. Ľ., so sídlom B., vo

veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) v spojení s

postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. Obdo 40/2003 a rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. Obdo 40/2003 z

8. júna 2004.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ ako žalovaný podal 17. februára 2003 dovolanie

proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k.

-123 zo 7. novembra 2002 v právnej veci žalobcu CAPITAL EDAPO, s. r. o.,

J. Haška č. 791/10, Nové Mesto nad Váhom, proti žalovanému (sťažovateľovi) o zaplatenie

638 148, 16 Sk, ktorým v napadnutej časti zmenil rozsudok Okresného súdu Bratislava III

č. k. -94 z 20. júna 2002 tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi

588 668, 62 Sk istiny a uhradiť mu trovy prvostupňového a odvolacieho konania

(prvostupňový súd v citovanom rozsudku uložil žalovanému zaplatiť žalobcovi 49 479,54

Sk a vo zvyšku žalobu zamietol). Sťažovateľ v dovolaní jeho prípustnosť vyvodil z § 238

ods. 1 (ďalej len „OSP“) a jeho dôvodnosť z

písm. b) a d) .

Vec bola predložená najvyššiemu súdu 9. mája 2003 a zapísaná pod sp. zn.

Obdo 40/03 a pridelená do senátu v zložení JUDr. J. S. a JUDr. P. D. ako predsedovia

senátu a JUDr. V. Š. a JUDr. D. H. ako členky senátu. Rozhodnutím podpredsedu

najvyššieho súdu z 30. júna 2003 bol s účinnosťou od 1. júla 2003 zmenený rozvrh práce,

v dôsledku čoho sa vec pridelila do senátu 5 Obo/Obdo v zložení JUDr. J. Z. a JUDr. B. P.

ako predsedníčky senátu a JUDr. K. ako členka senátu.

Po viacerých sťažnostiach sťažovateľa podpredseda najvyššieho súdu oznámil

právnej zástupkyni sťažovateľa, že vec bude prejednaná začiatkom roka 2004. Na ďalšiu

sťažnosť sťažovateľa zo 16. augusta 2004 reagoval podpredseda najvyššieho súdu listom

č. Spr 740/04 z 27. augusta 2004, v ktorom právnej zástupkyni sťažovateľa oznámil, že

najvyšší súd vo veci rozhodol 8. júna 2004 a spis bol 5. augusta 2004 vrátený krajskému

súdu, pričom zároveň informoval, že sťažovateľa v tomto konaní zastupoval advokát

JUDr. J. M.. Sťažovateľ si bol na okresnom súde 8. septembra 2004 osobne prevziať

rozsudok najvyššieho súdu a keď zistil, že ako právny zástupca je v rozsudku uvedený

advokát JUDr. J. M., požiadal listom z 10. septembra 2004 o predloženie spisu najvyššiemu

súdu za účelom opravy úvodnej časti rozsudku vzhľadom na to, že jeho zastupovanie týmto

advokátom už skončilo.

Podľa názoru sťažovateľa napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a konaním,

ktoré mu predchádzalo bolo porušené základné právo na zákonného sudcu podľa čl. 48

ods. 1 , právo na verejné vyhlásenie rozsudku podľa Dohovoru v spojení

s , právo na odôvodnenie rozsudku a právo na spravodlivý súdny proces

podľa Dohovoru a .

K porušeniu základného práva na zákonného sudcu sťažovateľ v sťažnosti okrem

iného uvádza:

„Podľa zásad prideľovania súdnej agendy a určenia zloženia senátu na základe

pravidiel obsiahnutých v Rozvrhu práce NS SR na rok 2003, vec napadla do senátu

Obdo v zložení: dr. S., dr. D., Dr. Š. a dr. H., ktorý o nej mal konať a rozhodovať, nakoľko

traja sudcovia tohto súdu pôsobili na NS SR aj v júni 2004, kedy sa v nej rozhodlo.

Postup podpredsedu súdu, ktorým sa ex post zvrátilo pridelenie veci do iného senátu

– 5 Obo/5Obdo (dr. Z., H. a K.) je porušením princípu zákonného sudcu, lebo

- zmena rozvrhu práce sa nemôže týkať vecí, v ktorých sa už začalo konanie pred súdom

(teda ex post), ale len do budúcnosti,

- táto zmena bola uskutočnená v rozpore s ,

- zmena rozvrhu práce bola prijatá aj v rozpore s a ,

čl. 26 ods. 3 Rokovacieho poriadku NS SR z 11. 5. 1993, Pls 1/93 – podpredseda takúto

kompetenciu nemal a nemal ju ani na zvolanie Sudcovskej rady...,

- zmena rozvrhu práce bola v rozpore i s čl. II, čl. IV a V štvrtej časti Rozvrhu práce na rok

2003“.

Sťažovateľ tiež pripomína, že v danom prípade išlo o šiestu zmenu rozvrhu práce za

pol roka, pričom tieto zmeny považuje za účelové, a poukazuje na to, že proti takémuto

postupu najvyššieho súdu sa nemohol brániť, keďže ho o prejednaní veci neupovedomil.

Vo vzťahu k porušeniu práva na verejné vyhlásenie rozsudku sťažovateľ v sťažnosti

uvádza, že «Najvyšší súd ako dovolací súd, informácie o dátume a mieste vyhlásenia

rozsudku neposkytol sťažovateľovi a jeho právnej zástupkyni, ale tretej (cudzej) osobe,

ktorú aj v záhlaví rozsudku uviedol ako jeho právneho zástupcu, hoci jeho plnomocenstvo

zaniklo ešte pred začatím dovolacieho konania; takýto „tajný“ spôsob vyhlasovania

rozsudkov je v príkrom rozpore s cit. článkami.»

Vo vzťahu k porušeniu práva na odôvodnenie rozsudku podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

sťažovateľ okrem iného v sťažnosti uviedol, že „... dovolací súd opäť len lakonicky

konštatoval to, čo už uviedol krajský súd bez toho, že by reagoval na sťažovateľove

námietky, uvedené v podanom dovolaní; tiež ani len nespomenul dosah dohody

o splátkovom kalendári na nespornú istinu, pre zánik úroku z omeškania, ktorý dovtedy

(rozumej do uzavretia dohody) prirástol k istine, v zmysle ust. .“.

Vo vzťahu k právu na spravodlivý proces sťažovateľ okrem iného uviedol, že

dovolací súd „... nerešpektoval svoju vlastnú ustálenú judikatúru... pri riešení základnej

otázky, či žalobca prevzal so záväzkom voči sťažovateľovi aj jeho príslušenstvo, keď to

zo zmluvy o postúpení pohľadávky vôbec nevyplývalo (ale tento argument vo vzťahu k

prijal v neprospech sťažovateľa).

... Záver o existencii práva na úrok z omeškania z prevzatého záväzku založil

dovolací súd iba na základe vyjadrenia žalobcu. Právne posúdenie tohto nároku

jednostranne len z úmyslu jednej z konajúcich osôb je v príkrom rozpore s výkladovými

pravidlami stanovenými v ust. a a je teda arbitrárnym prístupom

súdu aj k procesným pravidlám, a teda v rozpore s čl. 6 ods. 1 Dohovoru a čl. 46 ods. 1

.“.

Sťažovateľ navrhuje, aby vo veci jeho sťažnosti ústavný súd prijal tento nález:

„1. Najvyšší súd SR v konaní vedenom pod sp. zn. Obdo 40/2003 tým, že

- v priebehu konania vec pridelil inému senátu, než do ktorého pôvodne napadla,

- nevyhlásil rozsudok z 8. 6. 2004 verejne,

- neodôvodnil súdne rozhodnutie a

- jednostranne vec posudzoval,

porušil právo sťažovateľa na

- zákonného sudcu, garantované ,

- verejné vyhlásenie rozsudku podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, v spojení s čl. 142 ods. 3

,

- spravodlivý súdny proces podľa Dohovoru a .

2. Najvyšší súd SR je povinný vyplatiť sťažovateľovi priznané finančné

zadosťučinenie v sume 750 000 Sk, v lehote do 2 mesiacov od doručenia nálezu.

3. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov konania v sume 13 200 Sk, ktoré je Najvyšší

súd SR povinný zaplatiť na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. E. Ľ., AK so sídlom v B., do

dvoch mesiacov od doručenia nálezu.

4. Rozsudok Najvyššieho súdu SR z 8. 6. 2004, sp. zn. Obdo 40/2003 zrušuje a vec

vracia na ďalšie konanie.

5. Odkladá vykonateľnosť rozsudku NS SR z 8. 6. 2004, sp. zn. Obdo 40/2003, až do

rozhodnutia vo veci samej.“.

Až po doručení sťažnosti ústavnému súdu došlo na návrh sťažovateľa k oprave

úvodnej časti napadnutého rozsudku uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 0bdo 40/2003

z 15. decembra 2004 tak, že ako právna zástupkyňa sťažovateľa je v ňom uvedená JUDr. E.

Ľ..

V rámci predbežného prerokovania sťažnosti si ústavný súd vyžiadal vyjadrenie

predsedu najvyššieho súdu. V tomto stanovisku sa okrem iného uvádza:

„... Dovolací súd rozhodol v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. J. Z.

a členiek senátu Mgr. Ľ. K. a JUDr. E. H.. Zloženie tohto senátu bolo plne v súlade

s obsahom Rozvrhu práce platnom v čase rozhodovania v uvedenej veci. Táto vec došla

odvolaciemu súdu dňa 9. mája 2003. Podľa v tom čase platného Rozvrhu práce pripadla

vec na vybavenie dovolaciemu senátu, do ktorého rozvrhom práce boli zaradení JUDr. J. S.

a JUDr. P. D. ako predsedovia senátu (viď VII. Časť Rozvrhu práce). Zloženie trojčlenného

senátu v konkrétnej veci určoval JUDr. J. S..

Podľa ust. , o súdoch a sudcoch v znení jeho noviel

a podľa čl. 24 ods. 2 písm. e) a čl. 26 ods. 3 Rokovacieho poriadku Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky č. Pls 1/93 (zošit č. 5/1993 Zbierky rozhodnutí a stanovísk súdov SR)

podpredseda Najvyššieho súdu Slovenskej republiky JUDr. J. M. Rozvrh práce Najvyššieho

súdu SR s účinnosťou od 1. júla 2003 (č. Spr 187/02-8 z 30. júna 2003) zmenil tak, že v časti

VII sa senát označený ako Obdo a M Obdo vypúšťa (to znamená, že takýto senát od 1. júla

prestal existovať) s tým, že veci, ktoré došli v r. 2003 (t. j. aj vec týkajúca sa sťažovateľa)

dokončia senáty tak, že prvých osem vecí dokončí senát 1 Obdo, ďalších osem vecí senát 2

Obdo, až po senát 7 Obdo, ktoré dovolacie senáty vznikli tiež na základe uvedenej zmeny

Rozvrhu práce. Na základe tohto kľúča vec sp. zn. Obdo 40/2003 pripadla do nového senátu

5 Obdo, ktorý ju rozhodol vo vyššie uvedenom zložení, pričom pôvodné číslo zostalo

nezmenené. Tým, že pôvodný dovolací senát v zložení JUDr. S., JUDr. D., JUDr. H.

a JUDr. Š. prestal existovať a títo členovia boli zaradení do iných senátov, muselo zákonite

dôjsť aj k rozdeleniu vecí, ktoré do tohto senátu napadli. Námietka sťažovateľa, že traja

členovia tohto senátu pôsobili na Najvyššom súde Slovenskej republiky aj v čase

rozhodovania veci sp. zn. Obdo 40/2003 dňa 8. júna 2004, je z hľadiska

bezpredmetná, pretože vo vzťahu k namietanému porušeniu tohto článku konal funkčne

príslušný súd v zložení podľa platného Rozvrhu práce. Preto sťažovateľ nebol odňatý

svojmu zákonnému sudcovi (nález č. -34 z 27. mája 2004). Keďže zmena

Rozvrhu práce ku dňu 1. júla 2003 bola vykonaná podľa ust. ,

Zb. v znení jeho noviel, teda prihliadalo sa aj na zásadu rovnomernej zaťaženosti sudcov.

Zjavne aj z tohto dôvodu nebolo únosné, aby sudcovia pôvodne zaradení do senátu Obdo...

ešte aj po 1. júli vybavovali agendu pôvodného senátu Obdo.

K tejto námietke sťažovateľa poznamenávame, že o zmene Rozvrhu práce

s účinnosťou od 1. júla 2003 bolo rozhodnuté v súlade s platným právom. V tom čase

funkcia predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nebola obsadená, a preto v plnom

rozsahu kompetencie, patriace predsedovi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,

vykonával podpredseda tohto súdu (, v znení

jeho noviel v spojení s čl. 26 ods. 3 Rokovacieho poriadku Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky). Ak by uvedené právo podpredsedu Najvyššieho súdu neexistovalo, je zrejmé, že

tento súd v čase, keď funkcia predsedu nebola obsadená, by nemohol plniť svoje ústavné

a zákonné kompetencie (, 143 ). Napokon Ústavný súd nikdy ani v iných

ústavných sťažnostiach uvedenú kompetenciu podpredsedu Najvyššieho súdu v označenom

období nespochybnil.

Pokiaľ ide o ďalšiu námietku sťažovateľa, týkajúcu sa práva na verejné vyhlásenie

rozsudku ( ), aj táto námietka sťažovateľa je zjavne neopodstatnená.

Z obsahu súdneho spisu je zrejmé, že dovolací súd rozsudok vo veci Obdo 40/2003 verejne

vyhlásil dňa 8. júna 2004 o 10.00 hod. (č. l. 154 p. v. súdneho spisu sp. zn.

Okresného súdu Bratislava III). Nepopierame okolnosť, že právna zástupkyňa sťažovateľa

(t. j. žalovaného v danej veci) JUDr. E. Ľ. nebola upovedomená o termíne vyhlásenia tohto

rozsudku. Dovolací súd zrejme prehliadol, že žalovaný v dovolacom konaní je zastúpený

touto advokátkou a následne to napravil aj vydaním opravného uznesenia z 15. decembra

2004. Týmto pochybením sťažovateľ nebol žiadnym spôsobom poškodený, pretože dovolací

súd v uvedenej veci konal a rozhodol bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 234a

ods. 1 ), pričom dovolací súd ani nie je oprávnený vo veci vykonávať dokazovanie (§

243a ods. 2 ). Napokon sťažovateľ (žalovaný) svoje námietky proti rozsudku

odvolacieho súdu uviedol v podanom dovolaní, s ktorými námietkami sa vyporiadal

dovalací súd v odôvodnení rozsudku. Teda nie je dôvodná ani námietka sťažovateľa,

týkajúca sa porušenia čl. 6 ods. 1 Dohovoru, pokiaľ ide o odôvodnenie rozsudku

dovolacieho súdu, resp. práva na spravodlivý proces...“.

II.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu

je tiež posúdiť, či tento nie je zjavne neopodstatnený. V súlade s konštantnou judikatúrou

ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti návrhu hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré

označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne

z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri

predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho

prijatí na ďalšie konanie ().

Podľa je ústavný súd viazaný návrhom na

začatie konania. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd posúdil možnosť vyslovenia

porušenia základných práv označených sťažovateľom v petite sťažnosti po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie.

K namietanému porušeniu čl . 48 ods. 1

Podľa „Nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanoví zákon.“.

Podľa sťažnosť možno podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu. Kvalifikujúc zmenu zákonného sudcu ako iný zásah, táto lehota sa počíta odo dňa,

keď sa sťažovateľ o tomto inom zásahu mohol dozvedieť.

Sťažovateľ, hoci v sťažnosti sám uviedol, že mu bolo oznámené na základe jeho

viacerých sťažností, že jeho vec bude prejednaná v jarných mesiacoch roku 2004, a už od

júla 2003 vedel o zmene rozvrhu práce, nevyužil svoje zákonné oprávnenie namietať zmenu

zákonného sudcu, hoci mu v tom nebránila žiadna zákonná prekážka, t. j. na ústavný súd sa

vo veci tejto otázky obrátil po uplynutí zákonom ustanovenej dvojmesačnej lehoty, a preto

ústavný súd rozhodol, že sťažnosť sťažovateľa je v tejto časti podaná oneskorene, a preto ju

po predbežnom prerokovaní odmietol podľa .

K namietanému porušeniu a Dohovoru

Podľa „Každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.“.

Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru „Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bude

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom...“.

Sťažovateľ namieta vo všeobecnosti ľubovôľu najvyššieho súdu, vytýka mu

nerešpektovanie svojej ustálenej judikatúry a arbitrálny prístup k procesným pravidlám vo

všeobecnosti, ako aj právne posúdenie veci, s ktorým nesúhlasí.

Ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že súčasťou obsahu základného práva na

spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky právne a skutkovo relevantné

otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti

takému uplatneniu. Vyjadruje to aj znenie , podľa ktorého v odôvodnení

rozsudku uvedie súd podstatný obsah prednesov, stručne a jasne vyloží, ktoré skutočnosti

považuje za preukázané a ktoré nie, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými

úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval, prečo nevykonal i ďalšie dôkazy, a posúdi

zistený skutkový stav podľa príslušných ustanovení, ktoré použil. Všeobecný súd však

nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré

majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi

konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj

odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje

na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na

spravodlivý proces.

Čo sa týka sťažovateľom všeobecne konštatovanej ľubovôľe najvyššieho súdu

a nerešpektovania svojej ustálenej judikatúry, ako aj arbitrálnosti prístupu tohto súdu, podľa

názoru ústavného súdu sa najvyšší súd vo svojom rozhodnutí sp. zn. Obdo 40/2003

z 8. júna 2004 dostatočne vysporiadal tak s procesnou, ako aj vecnou stránkou veci, keď po

analýze postupu a rozhodnutia krajského súdu konštatoval, že „v danom prípade z dohody

zo dňa 7. 12. 1999 vôbec nevyplýva, že vôľa žalobcu a žalovaného smerovala k zániku

doterajšieho záväzku a k jeho nadradeniu novým záväzkom. V predmetnej dohode žalovaný

dlh uznal a dohodou o splátkovom kalendári stanovil po lehote splatnosti ďalšie termíny na

uhradenie dlhu, a preto dohodu zo dňa 7. 12. 1999 nie je možné považovať za nahradenie

pôvodného záväzku, ale za ďalšiu dohodu popri pôvodnému záväzku, ktorá iba mení

splatnosť dlhu.

Z obsahu dohody zo dňa 7. 12. 1999 je jednoznačné, že medzi stranami, ktoré

dohodu uzavreli, neboli práva, ktoré by boli sporné, a preto odvolací súd správne

konštatoval, že v danom prípade nejde o dohodu podľa a ani

o dohodu podľa , upravujúcu privátnu nováciu.“.

Až na základe takéhoto hodnotenia najvyšší súd konštatoval, že odvolací súd

rozhodol v súlade so zákonom, keď prvostupňový rozsudok zmenil, a v nadväznosti na toto

hodnotenie dovolanie žalovaného zamietol.

Čo sa týka posúdenia právnych názorov najvyššieho súdu, ústavný súd vychádzal zo

svojej doterajšej konštantnej judikatúry, podľa ktorej ústavný súd nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách

(, , , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného

súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrálne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, , , , ).

Na základe už vyššie uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že napadnutý rozsudok

najvyššieho súdu nemožno považovať ani za neodôvodnený, ani za arbitrálny, pričom

právne závery, o ktoré sa opiera, sú z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné,

a preto už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti túto časť sťažnosti odmietol z dôvodu

zjavnej neopodstatnenosti.

K porušeniu práva na verejné vyhlásenie rozsudku podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru v spojení

s

Sťažovateľ namieta porušenie jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru na verejné

vyhlásenie rozsudku v spojení s . Nepopiera skutočnosť, že by

rozsudok nebol vôbec verejne vyhlásený, ale skutočnosť, že verejné vyhlásenie rozsudku

nebolo oznámené jeho novozvolenej právnej zástupkyni, ale pôvodnému právnemu

zástupcovi. V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že vyhlásenie rozsudku už nemohlo

ovplyvniť poskytovanie právnej pomoci, podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru v spojení s čl. 142

ods. 3 , ktorých porušenie sťažovateľ namieta, a preto ústavný súd odmietol sťažnosť

sťažovateľa v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Situácia, do ktorej sa sťažovateľ dostal v súvislosti so zrejmou nesprávnosťou

najvyššieho súdu týkajúcou sa nesprávneho uvádzania jeho právneho zástupcu v konaní

vedenom na najvyššom súde pod sp. zn. Obdo 40/2003 opraveného uznesením sp. zn.

Obdo 40/2003 z 15. decembra 2004, podľa názoru ústavného súdu však nemala za následok

porušenie práva sťažovateľa podľa Dohovoru v spojení s .

Odloženie vykonateľnosti napadnutého rozsudku najvyššieho súdu

V nadväznosti na odmietnutie sťažnosti rozhodovanie o odložení vykonateľnosti

napadnutého rozsudku bolo už bez právneho významu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. februára 2005