Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 58/05

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. apríla 2005 v senáte

zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Juraja Horvátha a Jána Lubyho v konaní

o sťažnosti Marty Nagyovej, bytom K., zastúpenej advokátom JUDr. J. Č., K., ktorou

namietala porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a práva na prejednanie jej záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. ,

za účasti Okresného súdu Košice II, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Marty Nagyovej na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a právo na prejednanie jej záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn.

p o r u š e n é b o l o .

2. Okresnému súdu Košice II p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.

konal bez zbytočných prieťahov.

3. Marte Nagyovej p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume

20 000 Sk (slovom dvadsaťtisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Košice II

p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Okresný súd Košice II j e p o v i n n ý uhradiť Marte Nagyovej trovy právneho

zastúpenia v sume 7 953 Sk (slovom sedemtisícdeväťstopäťdesiattri slovenských korún)

na účet jej právneho zástupcu advokáta JUDr. J. Č., K., do dvoch mesiacov od doručenia

tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

sp. zn. z 2. marca 2005 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“) na ďalšie konanie sťažnosť Marty Nagyovej, bytom K. (ďalej

len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie jej základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa (ďalej len

„ústava“) a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom

Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

.

Okresný súd vo vyjadrení k sťažnosti sp. zn. Spr. 309/05 doručenom ústavnému

súdu 1. apríla 2005 oznámil, že k veci vedenej pod sp. zn. už podal stanovisko

k sťažnostiam v konaniach vedených na ústavnom súde pod sp. zn. ,

, , a , ktoré sa v celom rozsahu týkajú

aj prerokovávanej sťažnosti a v ktorých k tomuto štádiu súdneho sporu, ktoré nasledovalo

po pripustení vstupu sťažovateľky do konania ako žalovanej v 21. rade, okrem iného

uviedol, že:

„- predmetný spor možno hodnotiť ako skutkovo náročný už s ohľadom na jeho

predmet a nutnosť vykonať rozsiahle dokazovanie pri potrebe zabezpečenia procesných

podmienok pre konanie vo veci vzhľadom na vysoký počet účastníkov daného konania.

- chronológia procesných úkonov:

- (...) dňa 8. 2. 1999 bolo pojednávanie určené na 18. 3. 1999 preročené na 8. 3.

1999 a tiež bolo vypracované uznesenie o pripustení účastníkov do konania na strane

žalovaných v 6. až 53. rade.

- na pojednávaní konanom dňa 8. 3. 1999 bol vyhlásený rozsudok.

- proti rozsudku podal odvolanie žalobca dňa 28. 4. 1999 a toto bolo dňa

12. 5. 1999 doručované na vyjadrenie žalovaným.

- dňa 14. 6. 1999 podal žalobca návrh proti dvom žalovaným na vydanie

predbežného opatrenia, o ktorom konajúca sudkyňa rozhodla dňa 13. 7. 1999. Aj proti

tomuto uzneseniu podal žalobca dňa 3. 8. 1999 odvolanie.

- v dôsledku podaných odvolaní bol spis dňa 18. 10. 1999 predložený na rozhodnutie

Krajskému súdu v Košiciach, odkiaľ bol vrátený tunajšiemu súdu dňa 4. 5. 2001

s rozhodnutím, ktorým bol rozsudok zrušený a v rozsahu zrušenia vec vrátená na ďalšie

konanie.

- dňa 4. 3. 2002 bol daný pokyn pre doručenie rozhodnutia Krajského súdu

v Košiciach účastníkom konania a zároveň bola vypracovaná výzva pre žalobcu v zmysle

zrušujúceho uznesenia Krajského súdu v Košiciach.

- dňa 10. 5. 2002 bolo doručené podanie žalobcu, ktoré bolo 30. 7. 2002 doručované

žalovaným.

- dňa 10. 3. 2003 bol určený termín pojednávania na deň 9. 4. 2003; uvedené

pojednávanie bolo z dôvodu práceneschopnosti konajúcej sudkyne odročené na neurčito.

- dňa 3. 11. 2003 JUDr. V. K., ktorá vo veci konala, nastúpila na materskú

dovolenku, preto boli všetky nevybavené veci z jej súdneho oddelenia prevedené do

súdneho oddelenia sudkyne JUDr. J. M., ktorá dňa 21. 10. 2004 dala pokyn pre zisťovanie

adries trvalých pobytov tých účastníkov, u ktorých predchádzajúce doručovania boli bez

pozitívneho výsledku.“

V závere vyjadrenia okresný súd uvádza:

„... - keďže podľa správy poštového doručovateľa zo zásielok nachádzajúcich sa

v spise niektorí žalovaní zomreli, po overení tohto údaja Registrom obyvateľov v Banskej

Bystrici je pravdepodobné, že bude existovať dôvod na prerušenie konania podľa § 107

.

- zo spisu neboli zistené prieťahy spôsobené sťažovateľkou.

- vzhľadom na vyššie uvedenú chronológiu vo veci vykonaných úkonov je nutné

pripustiť, že v danom konaní k určitým prieťahom došlo.

- posúdenie zbytočnosti vzniknutých prieťahov ponechávam na zváženie ústavnému

súdu; z môjho pohľadu by bolo možné prieťahy považovať za zbytočné len v tom prípade,

ak by na tunajšom súde boli vytvorené také podmienky, ktoré by sudcom umožňovali aspoň

pri vynaložení maximálneho úsilia, ktoré od nich možno požadovať, konať a rozhodovať

vo všetkých pridelených veciach plynulo.“

Obdobné procesné úkony, ktoré označil okresný súd vo vyjadrení, zistil aj ústavný

súd z obsahu spisu okresného súdu.

Navyše, ústavný súd zistil, že žalobca 30. júna 1997 doručil okresnému súdu

rozšírenie žalobného návrhu o žalovaných v 3. až 5. rade a 29. septembra 1998 rozšírenie

žalobného návrhu o žalovaných v 6. až 53. rade a 26. januára 2005 okresný súd požiadal

o oznámenie okruhu dedičov po zosnulých žalovaných a spisových značiek dedičských

konaní.

Podaním doručeným ústavnému súdu 6. apríla 2005 sa právny zástupca sťažovateľky

vyjadril k stanovisku okresného súdu, v ktorom sa okrem iného uvádza, že:

«Predseda okresného súdu vo svojich vyjadreniach sp. zn. Spr. 309/05, Spr. 272/05,

Spr. 261/05, Spr. 74/05 a Spr. 75/05 v celom rozsahu poukazuje na jeho vyjadrenie

k sťažnosti na prieťahy v konaní v danej veci sp. zn. Spr. 1507/04 z 26. októbra 2004,

v ktorom je obsiahnutá aj chronológia vo veci okresným súdom vykonaných úkonov

a na doplnenie tohto vyjadrenia uvádza, že 26. januára 2005 dala konajúca sudkyňa

príslušnej kancelárii pokyn pre zisťovanie okruhu dedičov po zosnulých žalovaných

a zistenie, pod akými číslami sa vedú dedičské konania. Toto tvrdenie zodpovedá

skutočnosti.

Predseda okresného súdu hodnotí spor ako skutkovo náročný s ohľadom na jeho

predmet a nutnosť vykonať rozsiahle dokazovanie pri potrebe zabezpečenia procesných

podmienok pre konanie vo veci vzhľadom na vysoký počet účastníkov daného konania.

S týmto hodnotením sporu ako skutkovo náročným s odvolaním sa na jeho predmet a počet

účastníkov sa zásadne nemôžem stotožniť, považujem ho za účelové. Mám za to,

že objektívne neexistuje taká okolnosť, ktorá by odôvodňovala záver takej skutkovej

(faktickej) zložitosti posudzovanej veci, ktorá by mohla negatívne ovplyvniť jej doterajší

priebeh, no najmä dĺžku konania.

Hoci faktickú zložitosť veci je niekedy rozumné predpokladať, aj keď sa nazdávam,

že v tomto spore nejde práve o takúto situáciu (vzhľadom na počet a druh nehnuteľností,

o ktoré ide, počet účastníkov konania), zodpovedajúcou prípravou samotného

pojednávania, ako aj uplatnením táto môže, ale

nemusí predstavovať výraznejšie predĺženie konania. Som toho názoru, že okresný súd si

pojednávania nepripravil zodpovedne a nevyužil dôsledne ust. pred tým, ako

vo veci určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam meritórne rozsudkom rozhodol. Ako

dôkaz uvádzam na inom mieste to, že odvolací súd vytkol okresnému súdu, že sa dopustil

viacerých procesných pochybení, ďalej že si nevyjasnil, čo je vlastne predmetom konania.

Zákonitým dôsledkom takéhoto konania okresného súdu bolo zrušenie rozsudku odvolacím

súdom a v rozsahu zrušenia jeho vrátenie okresnému súdu na ďalšie konanie. Sťažovateľka

sa teda od 4. mája 2001 v dôsledku nie riadnej činnosti okresného súdu ocitla v procesnom

postavení žalovanej časovo o dva roky späť, „vo februári 1999“. Pri takejto (ne) činnosti

a postupe okresného súdu v danej veci časový horizont právoplatného skončenia sporu

nedokážem ani len predpokladať.

Pre úplnosť dodávam, že takéto konania nie sú ničím neobvyklým v rozhodovacej

činnosti všeobecných súdov a predstavujú stabilnú a dosť frekventovanú súčasť

rozhodovacej agendy všeobecných súdov. Mám za to, že skutková zložitosť, resp. náročnosť

veci, ako ju hodnotí predseda okresného súdu, nemala mať v posudzovanom prípade vplyv

na vznik zbytočných prieťahov v konaní. Súhlasím len s tvrdením predsedu okresného súdu,

že na strane žalovaných je vysoký počet účastníkov daného konania, z ktorých niektorí

v priebehu konania zomreli alebo zmenili trvalé bydlisko, čo sčasti mohlo objektívne

nepriaznivo ovplyvniť dĺžku posudzovaného konania. Ale ani skutková náročnosť danej

veci, ako ju hodnotí predseda okresného súdu a ak ju takto posúdi aj ústavný súd, však

nemôže ospravedlniť doterajšiu dĺžku konania.

Pokiaľ ide o právnu zložitosti veci, mám za to, že ani po právnej stránke nejde o vec

komplikovanú a zložitú, a to i s prihliadnutím na to, že vo veci už vyslovil názor nariadený

súd. Právna zložitosť sporu nezbavuje sudcu ústavnej zodpovednosti za prieťahy v konaní,

ako je to aj v tomto prípade, zapríčinené nesprávnou organizáciou práce, nedokonalým

poznaním obsahu samotnej podstaty veci, odbornou nepripravenosťou na pojednávanie

(poznamenávam, že odvolací Krajský súd v Košiciach v uznesení vytkol súdu prvého

stupňa, že si nevyjasnil, čo je vlastne predmetom konania), neodborným využitím

času určeného na pojednávanie, neodborným vedením jednotlivých pojednávaní

a nariaďovaním dokazovania bez náležitého zistenia procesne významných skutočností

pre toto dokazovanie.

Čo sa týka chronológie procesných úkonov uvedených vo vyjadreniach predsedu

okresného súdu, v zásade sa s ňou stotožňujem. Aj táto však dokazuje, že od 4. mája 2001

okresný súd vo veci nekonal riadne a rýchlo, ale pomaly a zdĺhavo so zbytočnými

prieťahmi, keď v obdobiach označených v sťažnosti nekonal vôbec, bol nečinný alebo

jednotlivé procesné úkony vykonal vo veľkých časových odstupoch. Posledný úkon vykonal

okresný súd 28. januára 2005, keď vydal pokyn na zistenie okruhu dedičov po odporkyni

v 45. rade, odporcovi v 35. rade, odporcovi v 15. rade a odporcovi v 20. rade. Uvedeným

záznamom (č. 1. 340) napádaný spis a činnosť súdu končí.

Ak niektorí z odporcov zomreli skôr, ako sa konanie právoplatne skončilo alebo

sa dodatočne zistí, že niektorí z odporcov nie sú v konaní pasívne legitimovaní, súd

postupuje zo zákona podľa , resp. . K tomuto mi neprislúcha sa vyjadrovať.

Mám za to, že sťažovateľka svojím správaním neprispela k prieťahom v konaní.

Sťažovateľka podala prostredníctvom právneho zástupcu 27. januára 2005 sťažnosť

na prieťahy v konaní okresného súdu, čím dal najavo svoju nespokojnosť s rýchlosťou

priebehu predmetného konania.

Okresný súd vzhľadom na vyššie uvedenú chronológiu vo veci vykonaných úkonov

priznal určité prieťahy v danom konaní, som ale toho názoru, že došlo k zbytočným

prieťahom v konaní.

Nesúhlasím a nemôžem akceptovať účelové vyjadrenie predsedu okresného súdu,

že z jeho pohľadu by bolo možné prieťahy považovať za zbytočné len v tom prípade, ak by

na tunajšom súde boli vytvorené také podmienky, ktoré by sudcom umožňovali aspoň pri

vynaložení maximálneho úsilia, ktoré možno od nich požadovať, konať a rozhodovať

vo všetkých pridelených veciach plynulo. V tejto súvislosti chcem upozorniť na to,

že predseda okresného súdu vo svojich odpovediach na sťažnosti iných sťažovateľov

uvádzal, že vzniknuté prieťahy v konaní boli spôsobené predovšetkým objektívnymi

dôvodmi, a to zmenou zákonnej sudkyne v danom konaní po nástupe JUDr. V. K., ktorá

vo veci konala, na materskú dovolenku, ako aj enormnou zaťaženosťou oboch vo veci

konajúcich sudkýň.

Ani týmito argumentmi okresného súdu nie je možné odôvodniť a ospravedlniť

zbytočné prieťahy v konaní.

Nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť súdne konanie, by mohlo

len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, že sa za tým účelom

Okresným súdom Košice II prijali včas a adekvátne opatrenia.

Okresný súd vo svojom vyjadrení neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti,

na základe ktorých by bolo možné usudzovať, že v danej veci ide práve o takýto prípad.

Je vecou štátu a organizácie práce súdov, aby za situácie, keď tomu nebráni

žiadna zákonná prekážka, nedochádzalo k prieťahom v konaní. Uplatnenie práva

sťažovateľky - účastníčky konania pred všeobecným súdom na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov nemôže byť zmarené len preto, že Slovenská republika nevie alebo

nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov

na súde, na ktorom sa sťažovateľka domáha odstránenia stavu právnej neistoty, v ktorej

sa nachádza a v konečnom dôsledku to nezbavuje štát zodpovednosti za pomalé a zdĺhavé

konanie, ako je to v prípade sťažovateľky, spôsobujúce zbytočné prieťahy v konaní.

Taktiež zmena v osobe konajúcej sudkyne, ktorú predseda okresného súdu označil za

objektívny dôvod nečinnosti súdu a tým vzniknutých prieťahov v konaní (tak ako iné

organizačné či technické problémy súdnictva) nesmie ísť na ťarchu účastníčky konania.

Napokon poznamenávam, že napádané konanie pred okresným súdom trvá ako také

od februára 1997, pričom sťažovateľka je jeho účastníčkou od februára 1999, čo možno

už len na základe tejto skutočnosti považovať za nezlučiteľné s imperatívom ustanoveným

v . Takáto zdĺhavosť konania totiž v princípe

predlžuje stav právnej neistoty dotknutej osoby do tej miery, že sa jej právo na súdnu

ochranu stáva iluzórnym, a teda ho ohrozuje vo svojej podstate.»

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto

pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva podľa

, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov...“.

Sťažovateľka zároveň namietala aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého

„Každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote

prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...“.

„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa

ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa

nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním

veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu

právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom

predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným

rozhodnutím súdu“ ().

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je zabezpečiť taký procesný postup v súdnom

konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil

na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z (ďalej

aj „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania

postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z , podľa

ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak,

aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Samosudca je podľa povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa

zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa , v súlade so svojou

doterajšou judikatúrou (, , ) ústavný súd

zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd

rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup samotného súdu.

Po preskúmaní postupu okresného súdu vo veci sp. zn. podľa týchto

kritérií ústavný súd dospel k záverom (pokiaľ ide o posúdenie vzniku zbytočných

prieťahov), ktoré sú zásadne rovnaké ako vo veciach, o ktorých ústavný súd rozhodol

napríklad v konaniach vedených pod sp. zn. , alebo sp. zn.

.

1. Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že predmetom posúdenia je

občianskoprávne konanie (rozhodovanie o nároku na určenie vlastníctva

k nehnuteľnostiam), ktoré sa začalo 11. februára 1997, teda pred viac ako siedmimi rokmi,

a nie je k dnešnému dňu právoplatne skončené. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť

veci, ústavný súd sa čiastočne stotožňuje s názorom okresného súdu, že predmetný spor

možno hodnotiť ako skutkovo náročný s poukazom na „nutnosť vykonať rozsiahle

dokazovanie pri potrebe zabezpečenia procesných podmienok pre konanie vo veci

vzhľadom na vysoký počet účastníkov daného konania“. Aj keď z právneho hľadiska spor

„o určenie vlastníctva“ tvorí súčasť štandardnej rozhodovacej agendy okresných súdov,

z faktického hľadiska je potrebné akceptovať, že náročnosť konania od februára 1999

ovplyvnili veľký počet žalovaných (53), ako aj zmeny v osobách žalovaných, ku ktorým

došlo v dôsledku úmrtia niektorých žalovaných v priebehu konania. Táto skutočnosť

vyžadovala od okresného súdu, aby počas konania upresňoval ich okruh a zisťoval stav

dedičských konaní, čo objektívne mohlo ovplyvňovať spomalenie konania. Žiadna

skutková náročnosť však podľa názoru ústavného súdu nemôže ospravedlniť doterajšiu

dĺžku tohto konania.

Na dĺžku konania mali vplyv aj právne úkony žalobcu počas konania, ktorý aktívne

využíval procesné práva podľa (odvolanie proti

rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na vydanie predbežného opatrenia, odvolanie proti

rozsudku okresného súdu, ktorým bola jeho žaloba zamietnutá, a návrh na vylúčenie

zákonnej sudkyne). V dôsledku týchto právnych úkonov žalobcu došlo k predĺženiu

konania [keď o opravných prostriedkoch odporcov dvakrát rozhodoval Krajský súd

v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)], čo však nemožno pripísať na vrub okresnému súdu

ani sťažovateľke.

2. Ďalším kritériom pri vyhodnocovaní, či v uvedenom konaní došlo k zbytočným

prieťahom, bolo správanie sťažovateľky ako účastníčky súdneho konania. Ústavný súd

z obsahu spisu uzaviera, že postup sťažovateľky nezapríčinil žiadne prieťahy a ani

spomalenie postupu okresného súdu.

3. Pokiaľ ide o postup okresného súdu v posudzovanom konaní, prihliadal ústavný

súd na ustanovenie , podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje

v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná

a rozhodnutá.

Činnosť okresného súdu ústavný súd hodnotil iba od obdobia, keď sa sťažovateľka

stala účastníčkou konania, t. j. od 8. februára 1999.

Podľa názoru ústavného súdu došlo k zbytočným prieťahom v činnosti okresného

súdu od 4. mája 2001, keď okresný súd mal doručovať uznesenie krajského súdu sp. zn.

z 19. februára 2001 dotknutým účastníkom konania, pričom tak urobil

až 4. marca 2002, keď súčasne vyzval žalobcu na vykonanie úkonov v zmysle označeného

uznesenia krajského súdu (nečinnosť v trvaní 10 mesiacov). Okresný súd bol ďalej nečinný

od 9. apríla 2003, keď odročil pojednávanie na neurčito, do 21. októbra 2004, keď zisťoval

pobyt žalovaných (nečinnosť viac ako 18 mesiacov). Ústavný súd tiež konštatuje,

že nezistil žiadne prekážky, ktoré by bránili tomu, aby uvedené procesné úkony okresného

súdu nemohli byť vykonané skôr, a to aj vzhľadom na dovtedajší priebeh konania.

Činnosť okresného súdu bola tiež neefektívna a nesústredená. Aj keď okresný súd

dvakrát rozhodol o návrhu žalobcu na vydanie predbežného opatrenia a raz rozhodol

vo veci samej, nemožno prehliadnuť skutočnosť, že pri odstraňovaní nedostatkov

žalobného návrhu (petitu) nepostupoval dôsledne podľa a ,

v dôsledku čoho bolo jeho rozhodnutie uznesením krajského súdu sp. zn.

z 19. februára 2001 zrušené.

Navyše, žalobca podaním z 9. mája 2002 upresnil okruh žalovaných, rozšíril žalobný

návrh a žiadal, aby okresný súd tieto zmeny pripustil. Okresný súd o tomto návrhu žalobcu

doteraz nerozhodol.

Obranu okresného súdu spočívajúcu v tom, že „nemá vytvorené také podmienky,

ktoré by sudcom umožňovali aspoň pri vynaložení maximálneho úsilia, ktoré od nich

možno požadovať, konať a rozhodovať vo všetkých veciach plynulo“, ústavný súd

neakceptoval.

V súlade s medzinárodným štandardom uplatňovania dohovoru platí, že nadmerné

množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť súdne konanie, nezbavuje štát

zodpovednosti za zbytočné prieťahy v súdnom konaní (). Pretrvávajúci

vysoký nápad vecí a v tejto súvislosti nedostatok sudcov pri vybavovaní agendy nemá

povahu okolností, ktoré by vylučovali alebo znižovali zodpovednosť súdu za rozhodnutie

vo veci občana, ktorý sa naň obrátil. Tieto okolnosti ústavný súd nezohľadňuje v súvislosti

s pozitívnym záväzkom štátu zabezpečiť právo občana na súdne konanie bez zbytočných

prieťahov.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k názoru, že doterajším postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. došlo k zbytočným prieťahom,

a tým aj k porušeniu sťažovateľkou označených práv.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva na prejednanie

jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru okresným súdom, prikázal

mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty,

v ktorej sa nachádza sťažovateľka.

III.

Podľa „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým

vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané

finančné zadosťučinenie“.

Podľa „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov

sa ho domáha“. Podľa § 56 ods. 5 citovaného zákona ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu

porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti

rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka v sťažnosti žiadala aj o priznanie primeraného finančného

zadosťučinenia v sume 40 000 Sk, čo zdôvodňovala tým, že od februára 1999 žije

„... v pretrvávajúcom pocite a stave nepríjemnosti, nervozity, bezmocnosti, krivdy, úzkosti,

poníženosti a neistoty vyplývajúcej z predlžovania súdneho konania, ktoré nie je doteraz

právoplatne skončené“.

Podľa názoru ústavného súdu prichádza v tomto prípade do úvahy priznanie

primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal

zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý

spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom

na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na celkovú dĺžku konania okresného súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. , berúc do úvahy konkrétne okolnosti prípadu, ústavný súd považoval

priznanie sumy 20 000 Sk za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona

o ústavnom súde.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej

vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. J. Č.

Ústavný súd pri priznaní trov konania vychádzal z výšky priemernej mesačnej mzdy

zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2004, ktorá bola 15 008 Sk.

Úhradu priznal za tri úkony právnej služby, každý v sume 2 501 Sk (prevzatie a prípravu

zastúpenia, spísanie sťažnosti a jej podanie a podanie vyjadrenia zo 6. apríla 2005),

v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“) a 3 x 150 Sk režijný paušál

(§ 16 ods. 3 vyhlášky). Úhrada bola priznaná v celkovej sume 7 953 Sk.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom

jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. apríla 2005