Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 58/05
PDF · 287.33 KB
No categories available
IV. ÚS 58/05
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
IV. ÚS 58/05-32
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. apríla 2005 v senáte
zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Juraja Horvátha a Jána Lubyho v konaní
o sťažnosti Marty Nagyovej, bytom K., zastúpenej advokátom JUDr. J. Č., K., ktorou
namietala porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jej záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 29 C 34/97,
za účasti Okresného súdu Košice II, takto
r o z h o d o l :
1. Základné právo Marty Nagyovej na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jej záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 29 C 34/97
p o r u š e n é b o l o .
2. Okresnému súdu Košice II p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.
29 C 34/97 konal bez zbytočných prieťahov.
3. Marte Nagyovej p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume
20 000 Sk (slovom dvadsaťtisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Košice II
p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.
4. Okresný súd Košice II j e p o v i n n ý uhradiť Marte Nagyovej trovy právneho
zastúpenia v sume 7 953 Sk (slovom sedemtisícdeväťstopäťdesiattri slovenských korún)
na účet jej právneho zástupcu advokáta JUDr. J. Č., K., do dvoch mesiacov od doručenia
tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
sp. zn. IV. ÚS 58/05 z 2. marca 2005 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Marty Nagyovej, bytom K. (ďalej
len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie jej základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom
Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
Okresný súd vo vyjadrení k sťažnosti sp. zn. Spr. 309/05 doručenom ústavnému
súdu 1. apríla 2005 oznámil, že k veci vedenej pod sp. zn. 29 C 34/97 už podal stanovisko
k sťažnostiam v konaniach vedených na ústavnom súde pod sp. zn. IV. ÚS 300/04,
III. ÚS 369/04, II. ÚS 8/05, I. ÚS 27/05 a IV. ÚS 37/05, ktoré sa v celom rozsahu týkajú
aj prerokovávanej sťažnosti a v ktorých k tomuto štádiu súdneho sporu, ktoré nasledovalo
po pripustení vstupu sťažovateľky do konania ako žalovanej v 21. rade, okrem iného
uviedol, že:
„- predmetný spor možno hodnotiť ako skutkovo náročný už s ohľadom na jeho
predmet a nutnosť vykonať rozsiahle dokazovanie pri potrebe zabezpečenia procesných
podmienok pre konanie vo veci vzhľadom na vysoký počet účastníkov daného konania.
- chronológia procesných úkonov:
- (...) dňa 8. 2. 1999 bolo pojednávanie určené na 18. 3. 1999 preročené na 8. 3.
1999 a tiež bolo vypracované uznesenie o pripustení účastníkov do konania na strane
žalovaných v 6. až 53. rade.
- na pojednávaní konanom dňa 8. 3. 1999 bol vyhlásený rozsudok.
- proti rozsudku podal odvolanie žalobca dňa 28. 4. 1999 a toto bolo dňa
12. 5. 1999 doručované na vyjadrenie žalovaným.
- dňa 14. 6. 1999 podal žalobca návrh proti dvom žalovaným na vydanie
predbežného opatrenia, o ktorom konajúca sudkyňa rozhodla dňa 13. 7. 1999. Aj proti
tomuto uzneseniu podal žalobca dňa 3. 8. 1999 odvolanie.
- v dôsledku podaných odvolaní bol spis dňa 18. 10. 1999 predložený na rozhodnutie
Krajskému súdu v Košiciach, odkiaľ bol vrátený tunajšiemu súdu dňa 4. 5. 2001
s rozhodnutím, ktorým bol rozsudok zrušený a v rozsahu zrušenia vec vrátená na ďalšie
konanie.
- dňa 4. 3. 2002 bol daný pokyn pre doručenie rozhodnutia Krajského súdu
v Košiciach účastníkom konania a zároveň bola vypracovaná výzva pre žalobcu v zmysle
zrušujúceho uznesenia Krajského súdu v Košiciach.
- dňa 10. 5. 2002 bolo doručené podanie žalobcu, ktoré bolo 30. 7. 2002 doručované
žalovaným.
- dňa 10. 3. 2003 bol určený termín pojednávania na deň 9. 4. 2003; uvedené
pojednávanie bolo z dôvodu práceneschopnosti konajúcej sudkyne odročené na neurčito.
- dňa 3. 11. 2003 JUDr. V. K., ktorá vo veci konala, nastúpila na materskú
dovolenku, preto boli všetky nevybavené veci z jej súdneho oddelenia prevedené do
súdneho oddelenia sudkyne JUDr. J. M., ktorá dňa 21. 10. 2004 dala pokyn pre zisťovanie
adries trvalých pobytov tých účastníkov, u ktorých predchádzajúce doručovania boli bez
pozitívneho výsledku.“
V závere vyjadrenia okresný súd uvádza:
„... - keďže podľa správy poštového doručovateľa zo zásielok nachádzajúcich sa
v spise niektorí žalovaní zomreli, po overení tohto údaja Registrom obyvateľov v Banskej
Bystrici je pravdepodobné, že bude existovať dôvod na prerušenie konania podľa § 107
- zo spisu neboli zistené prieťahy spôsobené sťažovateľkou.
- vzhľadom na vyššie uvedenú chronológiu vo veci vykonaných úkonov je nutné
pripustiť, že v danom konaní k určitým prieťahom došlo.
- posúdenie zbytočnosti vzniknutých prieťahov ponechávam na zváženie ústavnému
súdu; z môjho pohľadu by bolo možné prieťahy považovať za zbytočné len v tom prípade,
ak by na tunajšom súde boli vytvorené také podmienky, ktoré by sudcom umožňovali aspoň
pri vynaložení maximálneho úsilia, ktoré od nich možno požadovať, konať a rozhodovať
vo všetkých pridelených veciach plynulo.“
Obdobné procesné úkony, ktoré označil okresný súd vo vyjadrení, zistil aj ústavný
súd z obsahu spisu okresného súdu.
Navyše, ústavný súd zistil, že žalobca 30. júna 1997 doručil okresnému súdu
rozšírenie žalobného návrhu o žalovaných v 3. až 5. rade a 29. septembra 1998 rozšírenie
žalobného návrhu o žalovaných v 6. až 53. rade a 26. januára 2005 okresný súd požiadal
o oznámenie okruhu dedičov po zosnulých žalovaných a spisových značiek dedičských
konaní.
Podaním doručeným ústavnému súdu 6. apríla 2005 sa právny zástupca sťažovateľky
vyjadril k stanovisku okresného súdu, v ktorom sa okrem iného uvádza, že:
«Predseda okresného súdu vo svojich vyjadreniach sp. zn. Spr. 309/05, Spr. 272/05,
Spr. 261/05, Spr. 74/05 a Spr. 75/05 v celom rozsahu poukazuje na jeho vyjadrenie
k sťažnosti na prieťahy v konaní v danej veci sp. zn. Spr. 1507/04 z 26. októbra 2004,
v ktorom je obsiahnutá aj chronológia vo veci okresným súdom vykonaných úkonov
a na doplnenie tohto vyjadrenia uvádza, že 26. januára 2005 dala konajúca sudkyňa
príslušnej kancelárii pokyn pre zisťovanie okruhu dedičov po zosnulých žalovaných
a zistenie, pod akými číslami sa vedú dedičské konania. Toto tvrdenie zodpovedá
skutočnosti.
Predseda okresného súdu hodnotí spor ako skutkovo náročný s ohľadom na jeho
predmet a nutnosť vykonať rozsiahle dokazovanie pri potrebe zabezpečenia procesných
podmienok pre konanie vo veci vzhľadom na vysoký počet účastníkov daného konania.
S týmto hodnotením sporu ako skutkovo náročným s odvolaním sa na jeho predmet a počet
účastníkov sa zásadne nemôžem stotožniť, považujem ho za účelové. Mám za to,
že objektívne neexistuje taká okolnosť, ktorá by odôvodňovala záver takej skutkovej
(faktickej) zložitosti posudzovanej veci, ktorá by mohla negatívne ovplyvniť jej doterajší
priebeh, no najmä dĺžku konania.
Hoci faktickú zložitosť veci je niekedy rozumné predpokladať, aj keď sa nazdávam,
že v tomto spore nejde práve o takúto situáciu (vzhľadom na počet a druh nehnuteľností,
o ktoré ide, počet účastníkov konania), zodpovedajúcou prípravou samotného
pojednávania, ako aj uplatnením § 43 Občianskeho súdneho poriadku táto môže, ale
nemusí predstavovať výraznejšie predĺženie konania. Som toho názoru, že okresný súd si
pojednávania nepripravil zodpovedne a nevyužil dôsledne ust. § 43 OSP pred tým, ako
vo veci určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam meritórne rozsudkom rozhodol. Ako
dôkaz uvádzam na inom mieste to, že odvolací súd vytkol okresnému súdu, že sa dopustil
viacerých procesných pochybení, ďalej že si nevyjasnil, čo je vlastne predmetom konania.
Zákonitým dôsledkom takéhoto konania okresného súdu bolo zrušenie rozsudku odvolacím
súdom a v rozsahu zrušenia jeho vrátenie okresnému súdu na ďalšie konanie. Sťažovateľka
sa teda od 4. mája 2001 v dôsledku nie riadnej činnosti okresného súdu ocitla v procesnom
postavení žalovanej časovo o dva roky späť, „vo februári 1999“. Pri takejto (ne) činnosti
a postupe okresného súdu v danej veci časový horizont právoplatného skončenia sporu
nedokážem ani len predpokladať.
Pre úplnosť dodávam, že takéto konania nie sú ničím neobvyklým v rozhodovacej
činnosti všeobecných súdov a predstavujú stabilnú a dosť frekventovanú súčasť
rozhodovacej agendy všeobecných súdov. Mám za to, že skutková zložitosť, resp. náročnosť
veci, ako ju hodnotí predseda okresného súdu, nemala mať v posudzovanom prípade vplyv
na vznik zbytočných prieťahov v konaní. Súhlasím len s tvrdením predsedu okresného súdu,
že na strane žalovaných je vysoký počet účastníkov daného konania, z ktorých niektorí
v priebehu konania zomreli alebo zmenili trvalé bydlisko, čo sčasti mohlo objektívne
nepriaznivo ovplyvniť dĺžku posudzovaného konania. Ale ani skutková náročnosť danej
veci, ako ju hodnotí predseda okresného súdu a ak ju takto posúdi aj ústavný súd, však
nemôže ospravedlniť doterajšiu dĺžku konania.
Pokiaľ ide o právnu zložitosti veci, mám za to, že ani po právnej stránke nejde o vec
komplikovanú a zložitú, a to i s prihliadnutím na to, že vo veci už vyslovil názor nariadený
súd. Právna zložitosť sporu nezbavuje sudcu ústavnej zodpovednosti za prieťahy v konaní,
ako je to aj v tomto prípade, zapríčinené nesprávnou organizáciou práce, nedokonalým
poznaním obsahu samotnej podstaty veci, odbornou nepripravenosťou na pojednávanie
(poznamenávam, že odvolací Krajský súd v Košiciach v uznesení vytkol súdu prvého
stupňa, že si nevyjasnil, čo je vlastne predmetom konania), neodborným využitím
času určeného na pojednávanie, neodborným vedením jednotlivých pojednávaní
a nariaďovaním dokazovania bez náležitého zistenia procesne významných skutočností
pre toto dokazovanie.
Čo sa týka chronológie procesných úkonov uvedených vo vyjadreniach predsedu
okresného súdu, v zásade sa s ňou stotožňujem. Aj táto však dokazuje, že od 4. mája 2001
okresný súd vo veci nekonal riadne a rýchlo, ale pomaly a zdĺhavo so zbytočnými
prieťahmi, keď v obdobiach označených v sťažnosti nekonal vôbec, bol nečinný alebo
jednotlivé procesné úkony vykonal vo veľkých časových odstupoch. Posledný úkon vykonal
okresný súd 28. januára 2005, keď vydal pokyn na zistenie okruhu dedičov po odporkyni
v 45. rade, odporcovi v 35. rade, odporcovi v 15. rade a odporcovi v 20. rade. Uvedeným
záznamom (č. 1. 340) napádaný spis a činnosť súdu končí.
Ak niektorí z odporcov zomreli skôr, ako sa konanie právoplatne skončilo alebo
sa dodatočne zistí, že niektorí z odporcov nie sú v konaní pasívne legitimovaní, súd
postupuje zo zákona podľa § 96, resp. § 107 OSP. K tomuto mi neprislúcha sa vyjadrovať.
Mám za to, že sťažovateľka svojím správaním neprispela k prieťahom v konaní.
Sťažovateľka podala prostredníctvom právneho zástupcu 27. januára 2005 sťažnosť
na prieťahy v konaní okresného súdu, čím dal najavo svoju nespokojnosť s rýchlosťou
priebehu predmetného konania.
Okresný súd vzhľadom na vyššie uvedenú chronológiu vo veci vykonaných úkonov
priznal určité prieťahy v danom konaní, som ale toho názoru, že došlo k zbytočným
prieťahom v konaní.
Nesúhlasím a nemôžem akceptovať účelové vyjadrenie predsedu okresného súdu,
že z jeho pohľadu by bolo možné prieťahy považovať za zbytočné len v tom prípade, ak by
na tunajšom súde boli vytvorené také podmienky, ktoré by sudcom umožňovali aspoň pri
vynaložení maximálneho úsilia, ktoré možno od nich požadovať, konať a rozhodovať
vo všetkých pridelených veciach plynulo. V tejto súvislosti chcem upozorniť na to,
že predseda okresného súdu vo svojich odpovediach na sťažnosti iných sťažovateľov
uvádzal, že vzniknuté prieťahy v konaní boli spôsobené predovšetkým objektívnymi
dôvodmi, a to zmenou zákonnej sudkyne v danom konaní po nástupe JUDr. V. K., ktorá
vo veci konala, na materskú dovolenku, ako aj enormnou zaťaženosťou oboch vo veci
konajúcich sudkýň.
Ani týmito argumentmi okresného súdu nie je možné odôvodniť a ospravedlniť
zbytočné prieťahy v konaní.
Nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť súdne konanie, by mohlo
len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, že sa za tým účelom
Okresným súdom Košice II prijali včas a adekvátne opatrenia.
Okresný súd vo svojom vyjadrení neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti,
na základe ktorých by bolo možné usudzovať, že v danej veci ide práve o takýto prípad.
Je vecou štátu a organizácie práce súdov, aby za situácie, keď tomu nebráni
žiadna zákonná prekážka, nedochádzalo k prieťahom v konaní. Uplatnenie práva
sťažovateľky - účastníčky konania pred všeobecným súdom na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov nemôže byť zmarené len preto, že Slovenská republika nevie alebo
nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov
na súde, na ktorom sa sťažovateľka domáha odstránenia stavu právnej neistoty, v ktorej
sa nachádza a v konečnom dôsledku to nezbavuje štát zodpovednosti za pomalé a zdĺhavé
konanie, ako je to v prípade sťažovateľky, spôsobujúce zbytočné prieťahy v konaní.
Taktiež zmena v osobe konajúcej sudkyne, ktorú predseda okresného súdu označil za
objektívny dôvod nečinnosti súdu a tým vzniknutých prieťahov v konaní (tak ako iné
organizačné či technické problémy súdnictva) nesmie ísť na ťarchu účastníčky konania.
Napokon poznamenávam, že napádané konanie pred okresným súdom trvá ako také
od februára 1997, pričom sťažovateľka je jeho účastníčkou od februára 1999, čo možno
už len na základe tejto skutočnosti považovať za nezlučiteľné s imperatívom ustanoveným
v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Takáto zdĺhavosť konania totiž v princípe
predlžuje stav právnej neistoty dotknutej osoby do tej miery, že sa jej právo na súdnu
ochranu stáva iluzórnym, a teda ho ohrozuje vo svojej podstate.»
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto
pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľka sa sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov...“.
Sťažovateľka zároveň namietala aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého
„Každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote
prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...“.
„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa
ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa
nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním
veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu
právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom
predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným
rozhodnutím súdu“ (IV. ÚS 365/04).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je zabezpečiť taký procesný postup v súdnom
konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil
na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej
aj „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania
postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa
ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak,
aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Samosudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa
zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, v súlade so svojou
doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, III. ÚS 247/03, IV. ÚS 272/04) ústavný súd
zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd
rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup samotného súdu.
Po preskúmaní postupu okresného súdu vo veci sp. zn. 29 C 34/97 podľa týchto
kritérií ústavný súd dospel k záverom (pokiaľ ide o posúdenie vzniku zbytočných
prieťahov), ktoré sú zásadne rovnaké ako vo veciach, o ktorých ústavný súd rozhodol
napríklad v konaniach vedených pod sp. zn. I. ÚS 199/04, II. ÚS 300/04 alebo sp. zn.
1. Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že predmetom posúdenia je
občianskoprávne konanie (rozhodovanie o nároku na určenie vlastníctva
k nehnuteľnostiam), ktoré sa začalo 11. februára 1997, teda pred viac ako siedmimi rokmi,
a nie je k dnešnému dňu právoplatne skončené. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť
veci, ústavný súd sa čiastočne stotožňuje s názorom okresného súdu, že predmetný spor
možno hodnotiť ako skutkovo náročný s poukazom na „nutnosť vykonať rozsiahle
dokazovanie pri potrebe zabezpečenia procesných podmienok pre konanie vo veci
vzhľadom na vysoký počet účastníkov daného konania“. Aj keď z právneho hľadiska spor
„o určenie vlastníctva“ tvorí súčasť štandardnej rozhodovacej agendy okresných súdov,
z faktického hľadiska je potrebné akceptovať, že náročnosť konania od februára 1999
ovplyvnili veľký počet žalovaných (53), ako aj zmeny v osobách žalovaných, ku ktorým
došlo v dôsledku úmrtia niektorých žalovaných v priebehu konania. Táto skutočnosť
vyžadovala od okresného súdu, aby počas konania upresňoval ich okruh a zisťoval stav
dedičských konaní, čo objektívne mohlo ovplyvňovať spomalenie konania. Žiadna
skutková náročnosť však podľa názoru ústavného súdu nemôže ospravedlniť doterajšiu
dĺžku tohto konania.
Na dĺžku konania mali vplyv aj právne úkony žalobcu počas konania, ktorý aktívne
využíval procesné práva podľa Občianskeho súdneho poriadku (odvolanie proti
rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na vydanie predbežného opatrenia, odvolanie proti
rozsudku okresného súdu, ktorým bola jeho žaloba zamietnutá, a návrh na vylúčenie
zákonnej sudkyne). V dôsledku týchto právnych úkonov žalobcu došlo k predĺženiu
konania [keď o opravných prostriedkoch odporcov dvakrát rozhodoval Krajský súd
v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)], čo však nemožno pripísať na vrub okresnému súdu
ani sťažovateľke.
2. Ďalším kritériom pri vyhodnocovaní, či v uvedenom konaní došlo k zbytočným
prieťahom, bolo správanie sťažovateľky ako účastníčky súdneho konania. Ústavný súd
z obsahu spisu uzaviera, že postup sťažovateľky nezapríčinil žiadne prieťahy a ani
spomalenie postupu okresného súdu.
3. Pokiaľ ide o postup okresného súdu v posudzovanom konaní, prihliadal ústavný
súd na ustanovenie § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje
v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná
a rozhodnutá.
Činnosť okresného súdu ústavný súd hodnotil iba od obdobia, keď sa sťažovateľka
stala účastníčkou konania, t. j. od 8. februára 1999.
Podľa názoru ústavného súdu došlo k zbytočným prieťahom v činnosti okresného
súdu od 4. mája 2001, keď okresný súd mal doručovať uznesenie krajského súdu sp. zn.
13 Co 364/99 z 19. februára 2001 dotknutým účastníkom konania, pričom tak urobil
až 4. marca 2002, keď súčasne vyzval žalobcu na vykonanie úkonov v zmysle označeného
uznesenia krajského súdu (nečinnosť v trvaní 10 mesiacov). Okresný súd bol ďalej nečinný
od 9. apríla 2003, keď odročil pojednávanie na neurčito, do 21. októbra 2004, keď zisťoval
pobyt žalovaných (nečinnosť viac ako 18 mesiacov). Ústavný súd tiež konštatuje,
že nezistil žiadne prekážky, ktoré by bránili tomu, aby uvedené procesné úkony okresného
súdu nemohli byť vykonané skôr, a to aj vzhľadom na dovtedajší priebeh konania.
Činnosť okresného súdu bola tiež neefektívna a nesústredená. Aj keď okresný súd
dvakrát rozhodol o návrhu žalobcu na vydanie predbežného opatrenia a raz rozhodol
vo veci samej, nemožno prehliadnuť skutočnosť, že pri odstraňovaní nedostatkov
žalobného návrhu (petitu) nepostupoval dôsledne podľa § 43 ods. 1 a § 79 ods. 1 OSP,
v dôsledku čoho bolo jeho rozhodnutie uznesením krajského súdu sp. zn. 13 Co 364/99
z 19. februára 2001 zrušené.
Navyše, žalobca podaním z 9. mája 2002 upresnil okruh žalovaných, rozšíril žalobný
návrh a žiadal, aby okresný súd tieto zmeny pripustil. Okresný súd o tomto návrhu žalobcu
doteraz nerozhodol.
Obranu okresného súdu spočívajúcu v tom, že „nemá vytvorené také podmienky,
ktoré by sudcom umožňovali aspoň pri vynaložení maximálneho úsilia, ktoré od nich
možno požadovať, konať a rozhodovať vo všetkých veciach plynulo“, ústavný súd
neakceptoval.
V súlade s medzinárodným štandardom uplatňovania dohovoru platí, že nadmerné
množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť súdne konanie, nezbavuje štát
zodpovednosti za zbytočné prieťahy v súdnom konaní (III. ÚS 17/02). Pretrvávajúci
vysoký nápad vecí a v tejto súvislosti nedostatok sudcov pri vybavovaní agendy nemá
povahu okolností, ktoré by vylučovali alebo znižovali zodpovednosť súdu za rozhodnutie
vo veci občana, ktorý sa naň obrátil. Tieto okolnosti ústavný súd nezohľadňuje v súvislosti
s pozitívnym záväzkom štátu zabezpečiť právo občana na súdne konanie bez zbytočných
prieťahov.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k názoru, že doterajším postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 29 C 34/97 došlo k zbytočným prieťahom,
a tým aj k porušeniu sťažovateľkou označených práv.
Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie
jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru okresným súdom, prikázal
mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty,
v ktorej sa nachádza sťažovateľka.
III.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým
vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané
finančné zadosťučinenie“.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov
sa ho domáha“. Podľa § 56 ods. 5 citovaného zákona ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu
porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti
rozhodnutia ústavného súdu.
Sťažovateľka v sťažnosti žiadala aj o priznanie primeraného finančného
zadosťučinenia v sume 40 000 Sk, čo zdôvodňovala tým, že od februára 1999 žije
„... v pretrvávajúcom pocite a stave nepríjemnosti, nervozity, bezmocnosti, krivdy, úzkosti,
poníženosti a neistoty vyplývajúcej z predlžovania súdneho konania, ktoré nie je doteraz
právoplatne skončené“.
Podľa názoru ústavného súdu prichádza v tomto prípade do úvahy priznanie
primeraného finančného zadosťučinenia.
Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal
zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý
spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom
na konkrétne okolnosti prípadu.
Vzhľadom na celkovú dĺžku konania okresného súdu v konaní vedenom pod
sp. zn. 29 C 34/97, berúc do úvahy konkrétne okolnosti prípadu, ústavný súd považoval
priznanie sumy 20 000 Sk za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona
o ústavnom súde.
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej
vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. J. Č.
Ústavný súd pri priznaní trov konania vychádzal z výšky priemernej mesačnej mzdy
zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2004, ktorá bola 15 008 Sk.
Úhradu priznal za tri úkony právnej služby, každý v sume 2 501 Sk (prevzatie a prípravu
zastúpenia, spísanie sťažnosti a jej podanie a podanie vyjadrenia zo 6. apríla 2005),
v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“) a 3 x 150 Sk režijný paušál
(§ 16 ods. 3 vyhlášky). Úhrada bola priznaná v celkovej sume 7 953 Sk.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom
jeho doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. apríla 2005