Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 37/05

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. apríla 2005 v senáte

zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Juraja Horvátha a Jána Lubyho v konaní

o sťažnosti Márie Soľárovej, bytom K., zastúpenej advokátom JUDr. J. Č., K., ktorou

namietala porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a práva na prejednanie jej záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. ,

za účasti Okresného súdu Košice II, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Márie Soľárovej na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a právo na prejednanie jej záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn.

p o r u š e n é b o l o .

2. Okresnému súdu Košice II p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.

konal bez zbytočných prieťahov.

3. Márii Soľárovej n e p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie.

4. Okresný súd Košice II j e p o v i n n ý uhradiť Márii Soľárovej trovy právneho

zastúpenia v sume 11 993 Sk (slovom jedenásťtisícdeväťstodeväťdesiattri slovenských

korún) na účet advokáta JUDr. J. Č., K., do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením sp. zn.

z 9. februára 2005 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Márie Soľárovej (ďalej len „sťažovateľka“),

ktorou namietala porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa (ďalej len „“) a práva na

prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu

Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. .

Okresný súd vo vyjadrení k sťažnosti sp. zn. Spr. 261/05 doručenom ústavnému

súdu 17. marca 2005 oznámil, že k veci vedenej pod sp. zn. už podal stanoviská

k sťažnostiam v konaniach vedených na ústavnom súde pod sp. zn. ,

a , ktoré sa v celom rozsahu týkajú aj prerokúvanej sťažnosti

a v ktorých štádiu súdneho sporu, ktoré nasledovalo po pripustení vstupu sťažovateľky

do konania ako žalovanej v 51. rade, okrem iného uviedol, že:

„... - predmetný spor možno hodnotiť ako skutkovo náročný už s ohľadom na jeho

predmet a nutnosť vykonať rozsiahle dokazovanie pri potrebe zabezpečenia procesných

podmienok pre konanie vo veci vzhľadom na vysoký počet účastníkov daného konania.

- chronológia procesných úkonov:

- (...) dňa 8. 2. 1999 bolo pojednávanie určené na 18. 3. 1999 preročené

na 8. 3. 1999 a tiež bolo vypracované uznesenie o pripustení účastníkov do konania

na strane žalovaných v 6. až 53. rade.

- na pojednávaní konanom dňa 8. 3. 1999 bol vyhlásený rozsudok.

- proti rozsudku podal odvolanie žalobca dňa 28. 4. 1999 a toto bolo dňa

12. 5. 1999 doručované na vyjadrenie žalovaným.

- dňa 14. 6. 1999 podal žalobca návrh proti dvom žalovaným na vydanie

predbežného opatrenia, o ktorom konajúca sudkyňa rozhodla dňa 13. 7. 1999. Aj proti

tomuto uzneseniu podal žalobca dňa 3. 8. 1999 odvolanie.

- v dôsledku podaných odvolaní bol spis dňa 18. 10. 1999 predložený

na rozhodnutie Krajskému súdu v Košiciach, odkiaľ bol vrátený tunajšiemu súdu dňa

4. 5. 2001 s rozhodnutím, ktorým bol rozsudok zrušený a v rozsahu zrušenia vec vrátená na

ďalšie konanie.

- dňa 4. 3. 2002 bol daný pokyn pre doručenie rozhodnutia Krajského súdu

v Košiciach účastníkom konania a zároveň bola vypracovaná výzva pre žalobcu v zmysle

zrušujúceho uznesenia Krajského súdu v Košiciach.

- dňa 10. 5. 2002 bolo doručené podanie žalobcu, ktoré bolo 30. 7. 2002

doručované žalovaným.

- dňa 10. 3. 2003 bol určený termín pojednávania na deň 9. 4. 2003; uvedené

pojednávanie bolo z dôvodu práceneschopnosti konajúcej sudkyne odročené na neurčito.

- dňa 3. 11. 2003 JUDr. V. K., ktorá vo veci konala, nastúpila na materskú

dovolenku, preto boli všetky nevybavené veci z jej súdneho oddelenia prevedené

do súdneho oddelenia sudkyne JUDr. J. M., ktorá dňa 21. 10. 2004 dala pokyn pre

zisťovanie adries trvalých pobytov tých účastníkov, u ktorých predchádzajúce doručovania

boli bez pozitívneho výsledku.“

V závere vyjadrenia okresný súd uvádza:

„... - keďže podľa správy poštového doručovateľa zo zásielok, nachádzajúcich sa

v spise, niektorí žalovaní zomreli, po overení tohto údaja Registrom obyvateľov v Banskej

Bystrici je pravdepodobné, že bude existovať dôvod na prerušenie konania podľa § 107

.

- zo spisu neboli zistené prieťahy spôsobené sťažovateľkou.

- vzhľadom na vyššie uvedenú chronológiu vo veci vykonaných úkonov je nutné

pripustiť, že v danom konaní k určitým prieťahom došlo.

- posúdenie zbytočnosti vzniknutých prieťahov ponechávam na zváženie ústavnému

súdu; z môjho pohľadu by bolo možné prieťahy považovať za zbytočné len v tom prípade,

ak by na tunajšom súde boli vytvorené také podmienky, ktoré by sudcom umožňovali aspoň

pri vynaložení maximálneho úsilia, ktoré od nich možno požadovať, konať a rozhodovať

vo všetkých pridelených veciach plynulo.“

Obdobné procesné úkony, ktoré označil okresný súd vo vyjadrení, zistil aj ústavný

súd z obsahu spisu okresného súdu.

Navyše, ústavný súd zistil, že žalobca 30. júna 1997 doručil okresnému súdu

rozšírenie žalobného návrhu o žalovaných v 3. až 5. rade a 29. septembra 1998 rozšírenie

žalobného návrhu o žalovaných v 6. až 53. rade a „dňa 26. 1. 2005 dala konajúca sudkyňa

príslušnej kancelárii pokyn pre zisťovanie okruhu dedičov po zosnulých žalovaných

a zistenie, pod akými číslami sa vedú dedičské konania“.

Podaním doručeným ústavnému súdu 29. marca 2005 sa právny zástupca

sťažovateľky vyjadril k stanovisku okresného súdu, v ktorom sa okrem iného uvádza, že:

«Nemôžem celkom súhlasiť s hodnotením predmetného sporu predsedom Okresného

súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) ako skutkovo náročným už s ohľadom na jeho

predmet a nutnosť vykonať rozsiahle dokazovanie. Predmetom prebiehajúceho konania

sp. zn. pred okresným súdom je rozhodovanie o návrhu na určenie

vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. Navrhovateľ tvrdí, že sporné nehnuteľnosti boli

v minulosti právoplatne vyvlastnené bývalým československým štátom a následným

postupom prešli do jeho vlastníctva. Mám za to, že neexistuje taká okolnosť, ktorá

by odôvodňovala záver takej skutkovej (faktickej) zložitosti posudzovanej veci, ktorá

by mohla negatívne ovplyvniť jej doterajší priebeh, no najmä dĺžku konania.

Hoci faktickú zložitosť vecí je niekedy rozumné predpokladať (vzhľadom na počet

a druh nehnuteľností, o ktoré ide, počet účastníkov konania), zodpovedajúcou prípravou

samotného pojednávania, ako aj uplatnením táto

nemusí predstavovať výraznejšie predĺženie konania. Pre úplnosť dodávam, že takéto

konania nie sú ničím neobvyklým v rozhodovacej činnosti všeobecných súdov a predstavujú

stabilnú a dosť frekventovanú súčasť rozhodovacej agendy všeobecných súdov. Mám za to,

že skutková zložitosť, resp. náročnosť veci, ako ju hodnotí predseda okresného súdu,

nemala mať v posudzovanom prípade vplyv na vznik zbytočných prieťahov v konaní.

Súhlasím len s tvrdením predsedu okresného súdu, že na strane žalovaných je vysoký počet

účastníkov daného konania, z ktorých niektorí v priebehu konania zomreli alebo zmenili

trvalé bydlisko, čo sčasti mohlo objektívne nepriaznivo ovplyvniť dĺžku posudzovaného

konania. Ale ani skutková náročnosť danej veci, ako ju hodnotí predseda okresného súdu,

však nemôže ospravedlniť doterajšiu dĺžku konania.

Ak by ústavný súd úplne neprijal moje hodnotenie v tom, že prejednávaná vec nie

je skutkovo náročná, a pripustil určitú možnosť faktickej zložitosti veci (problémy

vyplývajúce z evidencie nehnuteľností a ich identifikácie v súčasnosti), ktorá však pri

dobrej organizácii práce okresného súdu nemala v konečnom dôsledku spôsobiť doterajšie

trvanie konania, ktoré nemožno podľa môjho názoru, zdôrazňujem, ospravedlniť.

Pokiaľ ide o právnu zložitosti veci, mám za to, že po právnej stránke nejde o vec

komplikovanú a zložitú, a to i s prihliadnutím na to, že vo veci už vyslovil názor nariadený

súd. Právna zložitosť sporu nezbavuje sudcu ústavnej zodpovednosti za prieťahy v konaní,

zapríčinené nesprávnou organizáciou práce, nedokonalým poznaním obsahu samotnej

podstaty veci, odbornou nepripravenosťou na pojednávanie (poznamenávam, že odvolací

Krajský súd v Košiciach v uznesení vytkol súdu prvého stupňa, že si nevyjasnil,

čo je vlastne predmetom konania!), neodborným využitím času určeného na pojednávanie,

neodborným vedením jednotlivých pojednávaní a nariaďovaním dokazovania bez

náležitého zistenia procesne významných skutočností pre toto dokazovanie.

Čo sa týka chronológie procesných úkonov, uvedených vo vyjadreniach predsedu

okresného súdu, v zásade sa s ňou stotožňujem. Aj táto však dokazuje, že od 4. mája 2001

okresný súd vo veci nekonal riadne a rýchlo, ale pomaly a zdĺhavo so zbytočnými

prieťahmi, keď v obdobiach označených v sťažnosti nekonal vôbec, bol nečinný alebo

jednotlivé procesné úkony vykonal vo veľkých časových odstupoch. Posledný úkon vykonal

okresný súd 28. januára 2005, keď vydal pokyn na zistenie okruhu dedičov po odporkyni

v 45. rade, odporcovi v 35. rade, odporcovi v 15. rade a odporcovi v 20. rade. Uvedeným

záznamom (č. l. 340) napádaný spis a činnosť okresného súdu končí.

Ak niektorí z odporcov zomreli skôr, ako sa konanie právoplatne skončilo alebo

sa dodatočne zistí, že niektorí z odporcov nie sú v konaní pasívne legitimovaní, súd

postupuje zo zákona podľa , resp. . K tomuto mi neprislúcha sa vyjadrovať.

Mám za to, že sťažovateľka svojím správaním neprispela k prieťahom v konaní.

Okresný súd vzhľadom na vyššie uvedenú chronológiu vo veci vykonaných úkonov

priznal určité prieťahy v danom konaní, tvrdím však, že došlo k zbytočným prieťahom

v konaní. Nesúhlasím a nemôžem akceptovať vyjadrenie predsedu okresného súdu,

že z jeho pohľadu by bolo možné prieťahy považovať za zbytočné len v tom prípade,

ak by na tunajšom súde boli vytvorené také podmienky, ktoré by sudcom umožňovali aspoň

pri vynaložení maximálneho úsilia, ktoré možno od nich požadovať, konať a rozhodovať

vo všetkých pridelených veciach plynulo. V tejto súvislosti chcem upozorniť na to,

že predseda okresného súdu vo svojich odpovediach na sťažnosti iných sťažovateľov

uvádzal, že vzniknuté prieťahy v konaní boli spôsobené predovšetkým objektívnymi

dôvodmi, a to zmenou zákonnej sudkyne v danom konaní po nástupe JUDr. V. K., ktorá

vo veci konala, na materskú dovolenku, ako aj enormnou zaťaženosťou oboch vo veci

konajúcich sudkýň.

Ani týmito argumentmi okresného súdu nie je možné odôvodniť a ospravedlniť

zbytočné prieťahy v konaní.

Nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť súdne konanie, by mohlo

len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, že sa za tým účelom

Okresným súdom Košice II prijali včas a adekvátne opatrenia.

Okresný súd vo svojom vyjadrení neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti,

na základe ktorých by bolo možné usudzovať, že v danej veci ide práve o takýto prípad.

Je vecou štátu a organizácie práce súdov, aby za situácie, keď tomu nebráni žiadna

zákonná prekážka, nedochádzalo k prieťahom v konaní. Uplatnenie práva sťažovateľky

-účastníčky konania pred všeobecným súdom na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov nemôže byť zmarené len preto, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase

konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde,

na ktorom sa sťažovateľka domáha odstránenia stavu právnej neistoty, v ktorej

sa nachádza a v konečnom dôsledku to nezbavuje štát zodpovednosti za pomalé a zdĺhavé

konanie, ako je to v prípade sťažovateľky, spôsobujúce zbytočné prieťahy v konaní.

Taktiež zmena v osobe konajúcej sudkyne, ktorú predseda okresného súdu označil

za objektívny dôvod nečinnosti súdu a tým vzniknutých prieťahov v konaní (tak ako iné

organizačné či technické problémy súdnictva) nesmie ísť na ťarchu účastníčky konania.

Napokon poznamenávam, že napádané konanie pred okresným súdom trvá ako také

od februára 1997, pričom sťažovateľka je jeho účastníčkou od februára 1999, čo možno

už len na základe tejto skutočnosti považovať za nezlučiteľné s imperatívom ustanoveným

v . Takáto zdĺhavosť konania totiž v princípe

predlžuje stav právnej neistoty dotknutej osoby do tej miery, že sa jej právo na súdnu

ochranu stáva iluzórnym, a teda ho ohrozuje vo svojej podstate.»

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto

pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva podľa

, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov...“.

Sťažovateľka zároveň namietala aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého

„Každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote

prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...“.

„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa

ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej

sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným

prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia

neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu

alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak

ako právoplatným rozhodnutím súdu“ ().

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník

obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z (ďalej

aj „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania

postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z , podľa

ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak,

aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Samosudca je podľa povinný robiť vhodné opatrenia, aby

sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa , v súlade so svojou

doterajšou judikatúrou (, , ) ústavný súd

zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd

rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup samotného súdu.

Po preskúmaní postupu okresného súdu vo veci sp. zn. podľa týchto

kritérií ústavný súd dospel k záverom (pokiaľ ide o posúdenie vzniku zbytočných

prieťahov), ktoré sú zásadne rovnaké ako vo veciach, o ktorých už ústavný súd rozhodol

napríklad v konaniach vedených pod sp. zn. , sp. zn. alebo

sp. zn. .

1. Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že predmetom posúdenia je

občianskoprávne konanie (rozhodovanie o žalobe o určenie vlastníctva k nehnuteľnostiam),

ktoré sa začalo 11. februára 1997, teda pred viac ako siedmimi rokmi, a nie je k dnešnému

dňu právoplatne skončené. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ústavný súd sa

čiastočne stotožňuje s názorom okresného súdu, že predmetný spor možno hodnotiť ako

skutkovo náročný s poukazom na „... nutnosť vykonať rozsiahle dokazovanie pri potrebe

zabezpečenia procesných podmienok pre konanie vo veci vzhľadom na vysoký počet

účastníkov daného konania“. Aj keď z právneho hľadiska spor „o určenie vlastníctva“ tvorí

súčasť štandardnej rozhodovacej agendy okresných súdov, z faktického hľadiska je

potrebné akceptovať, že náročnosť konania od februára 1999 ovplyvnili veľký počet

žalovaných (53), ako aj zmeny v osobách žalovaných, ku ktorým došlo v dôsledku úmrtia

niektorých žalovaných v priebehu konania. Táto skutočnosť vyžadovala od okresného

súdu, aby počas konania upresňoval ich okruh a zisťoval stav dedičských konaní,

čo objektívne mohlo spomaliť priebeh konania. Žiadna skutková náročnosť však podľa

názoru ústavného súdu nemôže ospravedlniť doterajšiu dĺžku tohto konania.

Na dĺžku konania mali vplyv aj právne úkony žalobcu počas konania, ktorý aktívne

využíval procesné práva podľa (odvolanie proti

rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na vydanie predbežného opatrenia, odvolanie proti

rozsudku okresného súdu, ktorým bola jeho žaloba zamietnutá, a návrh na vylúčenie

zákonnej sudkyne). V dôsledku týchto právnych úkonov žalobcu došlo k predĺženiu

konania (keď o opravných prostriedkoch odporcov dvakrát rozhodoval krajský súd), ktoré

však nemožno pripísať na vrub okresnému súdu ani sťažovateľke.

2. Ďalším kritériom pri vyhodnocovaní, či v uvedenom konaní došlo k zbytočným

prieťahom, bolo správanie sťažovateľky ako účastníčky súdneho konania. Ústavný súd

z obsahu spisu uzaviera, že postup sťažovateľky nezapríčinil žiadne prieťahy a ani

spomalenie postupu okresného súdu.

3. Pokiaľ ide o postup okresného súdu v posudzovanom konaní, ústavný súd

prihliadal na ustanovenie , podľa ktorého len čo sa konanie začalo,

postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná

a rozhodnutá.

Činnosť okresného súdu ústavný súd hodnotil iba od obdobia, keď sa sťažovateľka

stala účastníčkou konania, t. j. od 8. februára 1999.

Podľa názoru ústavného súdu došlo k zbytočným prieťahom v činnosti okresného

súdu od 4. mája 2001, keď mal doručovať uznesenie krajského súdu sp. zn.

z 19. februára 2001 dotknutým účastníkom konania, pričom tak urobil až 4. marca 2002,

keď súčasne vyzval žalobcu na vykonanie úkonov v zmysle označeného uznesenia

krajského súdu (nečinnosť v trvaní 10 mesiacov). Okresný súd bol ďalej nečinný

od 9. apríla 2003, keď odročil pojednávanie na neurčito, do 21. októbra 2004, keď zisťoval

pobyt žalovaných (nečinnosť viac ako 18 mesiacov). Ústavný súd tiež konštatuje,

že nezistil žiadne prekážky, ktoré by bránili tomu, aby uvedené procesné úkony okresného

súdu nemohli byť vykonané skôr, a to aj vzhľadom na dovtedajší priebeh konania.

Činnosť okresného súdu bola tiež neefektívna a nesústredená. Aj keď okresný súd

dvakrát rozhodol o návrhu žalobcu na vydanie predbežného opatrenia a raz rozhodol

vo veci samej, nemožno prehliadnuť skutočnosť, že pri odstraňovaní nedostatkov

žalobného návrhu (petitu) nepostupoval dôsledne podľa a ,

v dôsledku čoho bolo jeho rozhodnutie uznesením krajského súdu sp. zn.

z 19. februára 2001 zrušené.

Navyše, žalobca podaním z 9. mája 2002 upresnil okruh žalovaných (sťažovateľku

už v upresňujúcom podaní ako žalovanú neuviedol), rozšíril žalobný návrh a žiadal, aby

okresný súd tieto zmeny pripustil. Okresný súd o tomto návrhu žalobcu doteraz nerozhodol

a konanie voči sťažovateľke nezastavil.

Obranu okresného súdu spočívajúcu v tom, že „nemá vytvorené také podmienky,

ktoré by sudcom umožňovali aspoň pri vynaložení maximálneho úsilia, ktoré od nich

možno požadovať, konať a rozhodovať vo všetkých veciach plynulo“, ústavný súd

neakceptoval.

V súlade s medzinárodným štandardom uplatňovania dohovoru platí, že nadmerné

množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť súdne konanie, nezbavuje štát

zodpovednosti za zbytočné prieťahy v súdnom konaní (). Pretrvávajúci

vysoký nápad vecí a v tejto súvislosti nedostatok sudcov pri vybavovaní agendy nemá

povahu okolností, ktoré by vylučovali alebo znižovali zodpovednosť súdu za rozhodnutie

vo veci občana, ktorý sa naň obrátil. Tieto okolnosti ústavný súd nezohľadňuje v súvislosti

s pozitívnym záväzkom štátu zabezpečiť právo občana na súdne konanie bez zbytočných

prieťahov.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k názoru, že doterajším postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. došlo k zbytočným prieťahom,

a tým aj k porušeniu jej označených práv.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva na prejednanie jej

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru okresným súdom, prikázal mu,

aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej

sa nachádza sťažovateľka.

III.

Podľa „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým

vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané

finančné zadosťučinenie“.

Podľa „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov

sa ho domáha“. Podľa § 56 ods. 5 citovaného zákona ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu

porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti

rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka v sťažnosti žiadala aj o priznanie primeraného finančného

zadosťučinenia v sume 40 000 Sk z dôvodov, že sa od februára 1999 nachádza „nie

vlastným pričinením v permanentnom stave právnej neistoty“.

Podľa názoru ústavného súdu neprichádza v tomto prípade do úvahy priznanie

primeraného finančného zadosťučinenia.

Vzhľadom na doterajšiu dĺžku preskúmavaného konania vedeného na okresnom

súde pod sp. zn. , berúc do úvahy konkrétne okolnosti prípadu (najmä

s ohľadom na podanie žalobcu z 9. mája 2005, v zmysle ktorého by už sťažovateľka

nemala byť už účastníčkou konania a konanie vo vzťahu k nej by už malo byť zastavené,

o čom sa sťažovateľka dozvedela najneskôr 13. augusta 2002, keď jej bolo predmetné

podanie doručené), ústavný súd považoval samotné deklarovanie porušenia označených

práv sťažovateľky a výrok, ktorým prikázal okresnému súdu v predmetnej veci konať bez

zbytočných prieťahov, za dostatočnú ochranu jej práv, ktorých porušenie namieta.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej

vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. J. Č.

Ústavný súd pri priznaní trov konania vychádzal z výšky priemernej mesačnej mzdy

zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2003, ktorá bola 13 602 Sk,

a za I. polrok 2004, ktorá bola 15 008 Sk. Úhradu priznal za tri úkony právnej služby

(prevzatie a prípravu zastúpenia, spísanie sťažnosti a jej podanie a vyjadrenie

z 29. marca 2005) v súlade s § 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16 ods. 1 písm. a) a c) a § 25

vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách

a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška 1“) platnej

do 31. decembra 2004 a § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej

republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych

služieb (ďalej len „vyhláška 2“) platnej od 1. januára 2005. Za dva úkony vykonané v roku

2004 priznal ústavný súd odmenu v sume 9 070 Sk a 2 x 136 Sk režijný paušál

(§ 19 vyhlášky 1). Za tretí úkon vykonaný v roku 2005 priznal ústavný súd odmenu v sume

2 501 Sk a 150 Sk režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky 2). Úhrada bola priznaná v celkovej

sume 11 993 Sk.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom

jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. apríla 2005