Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 11 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (16)III. ÚS 338/04
PDF · 266.78 KB
No categories available
III. ÚS 338/04
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka
a zo sudcov Juraja Babjaka a Eduarda Báránya vo veci sťažnosti MUDr. Dušana Bíra,
bytom B., zastúpeného advokátom JUDr. Ing. V. Č., Advokátska kancelária, B., pre
namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu
Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 73/00 na neverejnom zasadnutí 20. apríla
2005 takto
r o z h o d o l :
1. Okresný súd Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 73/00 p o r u š i l
základné právo MUDr. Dušana Bíra na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
2. MUDr. Dušanovi Bírovi p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie
v sume 30 000 Sk (slovom tridsaťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd
Bratislava I p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
3. Okresný súd Bratislava I j e p o v i n n ý zaplatiť náhradu trov konania MUDr.
Dušana Bíra v sume 11 991 Sk (slovom jedenásťtisícdeväťstodeväťdesiatjeden slovenských
korún) jeho právnemu zástupcovi JUDr. Ing. V. Č., Advokátska kancelária, B., do
pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Sťažnosti MUDr. Dušana Bíra vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k. III. ÚS
338/04-35 z 27. januára 2005 podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) prijal na ďalšie konanie sťažnosť MUDr. Dušana Bíra, bytom B. (ďalej len
„sťažovateľ“), doručenú ústavnému súdu 2. augusta 2004 a následne doplnenú
prostredníctvom splnomocneného právneho zástupcu sťažovateľa advokáta JUDr. Ing. V.
Č., Advokátska kancelária, B., podaním z 22. decembra 2004 doručeným ústavnému súdu
27. decembra 2004.
Sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 7 C 73/00.
Označené konanie začalo podľa tvrdenia sťažovateľa na základe jeho žaloby podanej
24. mája 2000. Okresný súd vo veci plynulo nekonal a nerozhodol o žalobe ani do podania
ústavnej sťažnosti. Sťažovateľ uviedol, že ani sťažnosti predsedovi okresného súdu na
prieťahy v konaní zo 16. mája 2002 a z 30. marca 2004 nepriniesli vo veci nápravu.
Sťažovateľ sa pritom domáhal aj vydania predbežného opatrenia, a to návrhmi z 24. mája
2000 a z 5. decembra 2001.
Na základe uvedených tvrdení sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd nálezom rozhodol,
že okresný súd v predmetnom konaní porušil jeho základné právo na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, a aby mu priznal finančné
zadosťučinenie vo výške 1 000 000 Sk.
Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu z 9. septembra 2004 vyjadril
k sťažnosti sťažovateľa prostredníctvom jeho podpredsedníčky podaním sp. zn.
Spr. 3268/02 z 23. septembra 2004, v ktorom okrem stručného prehľadu priebehu
posudzovaného konania uviedla:
„Vzhľadom na kritické personálne obsadenie sudcov na občianskoprávnom úseku
Okresného súdu Bratislava I nie je možné pridelenie dočasne neobsadeného oddelenia
inému sudcovi. Poddimenzovaný stav sudcov k dnešnému dňu pretrváva, o čom bol
informovaný minister spravodlivosti SR ako i vedenie Krajského súdu v Bratislave. V súlade
so zák. č. 385/2000 Z. z. v znení noviel k dnešnému dňu výberové konanie na obsadenie
voľného miesta sudcu vyhlásené nebolo.
Vo veci musím konštatovať objektívny prieťah v konaní od 22. 12. 2003, ale
subjektívne zavinenie zákonnej sudkyne či zákonnej zastupujúcej sudkyne som nezistila.
Ctený Ústavný súd SR, dovoľujem si Vás požiadať, aby boli vzaté uvedené
skutočnosti na vedomie a nebolo sťažovateľovi priznané finančné zadosťučinenie a to
z dôvodu, že k zavinenému prieťahu v konaní zo strany konajúcich sudcov nedošlo a na
konanie súdu v predmetnej veci mali vplyv objektívne skutočnosti (pretrvávajúci nízky počet
sudcov tunajšieho súdu).“
V reakcii na vyjadrenie okresného súdu vo veci (v podaní zo 4. marca 2005) právny
zástupca sťažovateľa namietal, že okresný súd nenariadil vo veci pojednávanie ani po
piatich rokoch od podania žaloby, nezabezpečil dočasnú úpravu pomerov medzi účastníkmi
konania vydaním predbežného opatrenia napriek návrhom sťažovateľa z 21. novembra 2000
a z 5. decembra 2001 a navyše bola vec pridelená (po odchode zákonnej sudkyne do
dôchodku) sudkyni, ktorá mala pozastavený výkon funkcie. Zotrvajúc na svojich návrhoch
vo veci nakoniec uviedol, že súhlasí s tým, aby sťažnosť bola prerokovaná bez ústneho
pojednávania.
Okresný súd listom sp. zn. Spr. 3268/02 z 2. marca 2005 vyslovil súhlas
s prerokovaním predmetnej sťažnosti bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd upustil so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde od ústneho pojednávania v danej veci, pretože po oboznámení sa s ich
vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu dospel k názoru, že od tohto pojednávania
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania
a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh
a stav konania v predmetnej veci.
Sťažovateľ podal 24. mája 2000 na okresnom súde žalobu o plnenie a náhradu škody
proti žalovanej spoločnosti RUDI, spol. s r. o., so sídlom Mickiewiczova 9, Bratislava
(ďalej len „žalovaný“). Zároveň podal na okresnom súde návrh na vydanie predbežného
opatrenia v uvedenej veci, ktorým mala byť žalovanému uložená povinnosť zdržať sa
nakladania s predmetom zmluvy uzavretej medzi účastníkmi konania 29. mája 1997
(bytom), najmä zdržať sa jeho scudzenia tretej osobe.
Podľa úradného záznamu zo 16. októbra 2000 na č. l. 6a spisu bol spisový materiál
v predmetnej veci „omylom založený“ v spise sp. zn. 7 C 71/00.
Na základe pokynu zákonnej sudkyne súdnej kancelárii zo 16. októbra 2000 bol
sťažovateľ vyzvaný, aby v lehote 10 dní odstránil nedostatky návrhu na vydanie
predbežného opatrenia presnou formuláciou textu návrhu rozhodnutia, ktorého sa domáha,
s poučením, že v prípade neodstránenia uvedeného nedostatku návrhu súd konanie podľa
§ 43 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zastaví. Sťažovateľ bol
taktiež vyzvaný, aby v lehote 30 dní obdobným spôsobom odstránil nedostatky návrhu na
začatie konania vo veci samej kvôli jeho nejasnosti a nevykonateľnosti a aby vzhľadom na
charakter a predmet sporu zvážil zastúpenie kvalifikovaným právnym zástupcom.
Na výzvu okresného súdu reagoval sťažovateľ vo vzťahu k návrhu na vydanie
predbežného opatrenia podaním z 21. novembra 2000 doručeným okresnému súdu v ten istý
deň a vo vzťahu k návrhu vo veci samej podaním z 23. novembra 2000 doručeným
okresnému súdu v ten istý deň. Okresný súd následne uznesením č. k. 7 C 73/00-14 zo
7. februára 2001 konanie vo veci vydania predbežného opatrenia zastavil. Písomné
vyhotovenie rozhodnutia bolo sťažovateľovi zasielané 16. februára 2001 spolu
s predvolaním na informatívny výsluch stanovený na 8. marec 2001. Zásielka bola
okresnému súdu vrátená 14. marca 2001 s poznámkou „adresát nezastihnutý“.
Dňa 14. marca 2001 sa sťažovateľ dostavil na okresný súd, kde nahliadol do spisu
a oznámil okresnému súdu zmenu svojej adresy: „D. S.“, požiadajúc, aby mu boli všetky
písomnosti súdu v uvedenej veci zasielané na túto adresu.
Dňa 5. decembra 2001 bol okresnému súdu doručený nový návrh sťažovateľa na
vydanie predbežného opatrenia vo veci, ktorým sa domáhal uloženia povinnosti žalovanému
zdržať sa nakladania s finančnými prostriedkami na jeho účte ním označenom v návrhu do
výšky 500 000 Sk „až do vzájomného vyrovnania medzi žalobcom a žalovaným“. Podaním
z 10. decembra 2001 doručeným okresnému súdu v ten istý deň upravil sťažovateľ petit
žaloby. V prílohe zaslal okresnému súdu kópie listín týkajúcich sa veci pre účely
dokazovania. Podaním doručeným okresnému súdu 8. januára 2002 navrhol sťažovateľ
doplnenie dokazovania vyžiadaním správy o výsledku daňovej kontroly u žalovaného od
Daňového úradu Bratislava I.
Na základe pokynu zákonnej sudkyne z 13. decembra 2001 doručeného súdnej
kancelárii 14. decembra 2001 vyzval okresný súd 7. februára 2002 sťažovateľa na
zaplatenie súdneho poplatku za návrh na vydanie predbežného opatrenia. Zaplatenie
súdneho poplatku sťažovateľom bolo okresnému súdu preukázané 18. februára 2002.
Uznesením č. k. 7 C 73/00-32 z 13. marca 2002 okresný súd návrh na vydanie predbežného
opatrenia zamietol. Písomné vyhotovenie rozhodnutia bolo účastníkom konania zasielané
29. apríla 2002. Žalovanému bolo doručené 3. mája 2002 a sťažovateľovi 10. mája 2002.
Sťažovateľ toto rozhodnutie napadol odvolaním doručeným okresnému súdu 13. mája 2002.
V podaní z 15. mája 2002 doručenom okresnému súdu 16. mája 2002 navrhol sťažovateľ
vykonať znalecké dokazovanie vo veci. Na základe pokynu zákonnej sudkyne z 15. mája
2002 bol spis predložený Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“).
Predkladacia správa je datovaná 11. júla 2002, spis však bol krajskému súdu doručený
29. júla 2002.
Krajský súd uznesením č. k. 14 Co 340/02-38 z 29. novembra 2002 prvostupňové
uznesenie okresného súdu potvrdil. Rozhodnutie krajského súdu a spisový materiál boli
okresnému súdu doručené 14. januára 2003.
Dňa 21. januára 2003 nariadila zákonná sudkyňa doručiť rozhodnutie krajského súdu
o odvolaní účastníkom konania. Podaním zo 17. februára 2003 doručeným okresnému súdu
v ten istý deň zmenil sťažovateľ petit žaloby dôvodiac, že v priebehu konania došlo
k predaju bytu, ktorého sa týkal predmetu sporu.
Dňa 14. apríla 2003 bolo okresným súdom vypravené (na základe pokynu
z 21. januára 2003) uznesenie krajského súdu č. k. 14 Co 340/02-38 z 29. novembra 2002.
Žalovanému bolo podľa poštovej doručenky doručené 24. apríla 2003. Sťažovateľ prevzal
rozhodnutie osobne 14. apríla 2003.
Zákonná sudkyňa uložila súdnej kancelárii 7. augusta 2003 vyzvať sťažovateľa na
zaplatenie súdneho poplatku za návrh. Dňa 28. augusta 2003 bolo okresnému súdu doručené
podanie sťažovateľa označené ako „Vynútená zmena žalovaného v konaní 7 C 73/00“,
v ktorom označuje „nového odporcu v konaní“ (konateľov žalovaného) s odôvodnením, že
žalovaná obchodná spoločnosť „... krachuje, nemá majetok, ktorý preliala na bezpečné
miesto...“. Dňa 2. septembra 2003 bol sťažovateľ okresným súdom vyzvaný na zaplatenie
súdneho poplatku (na základe pokynu zákonnej sudkyne zo 7. augusta 2003). Sťažovateľ
reagoval žiadosťou o oslobodenie od súdnych poplatkov doručenou okresnému súdu
25. septembra 2003.
Zákonná sudkyňa uložila súdnej kancelárii 16. decembra 2003 vyzvať sťažovateľa na
predloženie potvrdenia o osobných, majetkových a zárobkových pomeroch pre účely
oslobodenia od súdnych poplatkov. Požadované potvrdenie sťažovateľ okresnému súdu
predložil 22. decembra 2003. Od tohto dátumu do predloženia spisu ústavnému súdu
(29. septembra 2004) nebol vo veci realizovaný žiadny úkon.
III.
3. 1. Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy: „Každý má právo, aby sa jeho
vec (...) prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).“
Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu
právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdneho orgánu,
pričom k naplneniu tohto práva dochádza až právoplatným súdnym rozhodnutím
(II. ÚS 26/95, I. ÚS 47/96, I. ÚS 55/97). Samotným prerokovaním veci na súde alebo inom
štátnom orgáne sa právna neistota neodstráni. K vytvoreniu želateľného stavu, t. j. stavu
právnej istoty, dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu.
Preto na splnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány vec
prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (I. ÚS 10/98).
Povinnosťou súdov vyplývajúcou zo základného práva účastníkov súdneho konania
na prerokovanie ich veci bez zbytočných prieťahov v kontexte medzinárodných záväzkov
Slovenskej republiky garantovať právo na prerokovanie veci v primeranej dobe vyplývajúce
z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
je teda nepochybne zabezpečiť odstránenie stavu právnej neistoty osoby domáhajúcej sa
rozhodnutia štátneho orgánu v primeranej dobe (obdobne napr. III. ÚS 111/04,
Otázku existencie zbytočných prieťahov v konaní, a tým aj porušenia základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti
prípadu podľa právnej a faktickej zložitosti veci, podľa správania účastníka konania
a spôsobu, akým v konaní postupoval súd (obdobne napr. III. ÚS 175/04).
3. 2. Predmetom posudzovaného konania pred okresným súdom je žaloba, ktorou sa
sťažovateľ domáhal proti žalovanému plnenia zo zmluvy týkajúcej sa zabezpečenia
výstavby bytu uzavretej medzi nimi 29. mája 1997 v znení dodatku z 9. decembra 1997, ako
aj náhrady škody.
Po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu, s vyjadreniami sťažovateľa a okresného
súdu dospel ústavný súd k záveru, že prípadná skutková alebo právna zložitosť veci
nemohla mať v danom prípade vplyv na dosiaľ uplynutú dobu predmetného konania,
pretože okresný súd aj napriek uplynutiu viac ako štyroch rokov (od podania žaloby
okresnému súdu do podania sťažnosti ústavnému súdu) vykonal len prvotné úkony
smerujúce k príprave pojednávania a odstráneniu nedostatkov v podmienkach konania
(nedostatky návrhu, otázka zaplatenia súdneho poplatku) a taktiež rozhodoval o vydaní
predbežného opatrenia na základe dvoch návrhov sťažovateľa (návrh z 24. mája 2000
doplnený podaním z 21. novembra 2000 a návrh z 5. decembra 2001). Okresný súd teda
dosiaľ meritórne vec neprerokovával.
Dobu posudzovaného konania pred okresným súdom, proti ktorému sťažnosť
smeruje, nemožno vzhľadom na stav uvedeného konania a charakter úkonov vykonaných vo
veci v čase podania sťažnosti ústavnému súdu považovať za primeranú.
Ústavný súd preto skúmal, akou mierou prispelo k zjavne neprimeranej dobe
prerokovania predmetnej veci správanie sťažovateľa ako účastníka posudzovaného konania
a v akej miere je táto doba dôsledkom postupu okresného súdu.
3. 3. Správanie sťažovateľa ako účastníka konania prispelo k predĺženiu doby
prerokovania uvedenej veci.
Ústavný súd pripomína (obdobne napr. IV. ÚS 381/04, III. ÚS 347/04), že
v sporovom konaní, akým je aj posudzované konanie, nesie procesnú zodpovednosť za
riadne uvedenie návrhu na rozhodnutie vo veci samej, predkladanie dôkazov a iných
úkonov potrebných na dosiahnutie účelu takého konania vo výraznej miere účastník (najmä
§ 6, § 101 a § 120 ods. 1 OSP).
Žaloba sťažovateľa podaná na okresnom súde 24. mája 2000 mala nedostatky, pokiaľ
ide o zákonom stanovené náležitosti návrhu na začatie konania. Na ich odstránenie vyzval
okresný súd sťažovateľa na základe pokynu zákonnej sudkyne zo 16. októbra 2000.
Sťažovateľ reagoval podaním z 23. novembra 2000, ktorým však vytýkané nedostatky
(najmä pokiaľ ide o petit žaloby) neodstránil. Obdobne neboli sťažovateľom odstránené
nedostatky návrhu na vydanie predbežného opatrenia z 24. mája 2000, a to ani
s prihliadnutím na doplňujúce podanie sťažovateľa z 21. novembra 2000, v dôsledku čoho
okresný súd následne konanie o návrhu na vydanie predbežného opatrenia zastavil
a predvolal sťažovateľa na informatívny výsluch (na 8. marec 2001). Sťažovateľovi sa
predvolanie nepodarilo doručiť, keďže bez zbytočného odkladu neupovedomil okresný súd
o zmene adresy (sťažovateľ tak urobil až 14. marca 2001).
V dôsledku nezaplatenia súdneho poplatku pri podaní žaloby a návrhu na vydanie
predbežného opatrenia bol okresný súd taktiež povinný vyzvať sťažovateľa na odstránenie
nedostatku v podmienkach konania splnením si poplatkovej povinnosti (§ 10 zákona
Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis
z registra trestov v znení neskorších predpisov), čím tiež dochádzalo k predlžovaniu
konania.
Z ustanovenia § 101 OSP vyplýva pre účastníka konania procesná povinnosť prispieť
k tomu, aby sa dosiahol účel konania, poskytnutím náležitej súčinnosti súdu v záujme
zabezpečenia plynulého postupu v konaní. Z už uvedených skutočností však vyplýva, že
sťažovateľ v priebehu posudzovaného konania neposkytoval okresnému súdu vždy
dostatočnú súčinnosť.
Nedostatky v zákonom predpísaných náležitostiach návrhu na začatie konania (ktoré
bránia súdu konať a rozhodnúť vo veci samej) či nezaplatenie súdneho poplatku zo strany
účastníka konania namietajúceho porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov v súdnom konaní patria medzi okolnosti, na ktoré ústavný súd
prihliada pri posudzovaní tvrdenia o porušení označeného základného práva. Na druhej
strane ústavný súd opakovane judikoval, že uvedené skutočnosti na strane sťažovateľa
majúce vplyv na predĺženie doby konania samy osebe nevylučujú zodpovednosť súdu za
zbytočné prieťahy v konaní spôsobené jeho nesprávnym či neefektívnym postupom alebo
dokonca nečinnosťou (obdobne napr. III. ÚS 193/03, III. ÚS 111/04).
3. 4. Pokiaľ ide o postup okresného súdu v posudzovanom konaní, ten bol vo veci
nečinný v období od podania žaloby 24. mája 2000 do 16. októbra 2000, keď bol spis
týkajúci sa uvedenej veci nájdený po tom, ako bol „... omylom založený v spise 7 C 71/00“,
ako to vyplýva z úradného záznamu na č. l. 6a spisu z uvedeného dňa. K zbytočným
prieťahom v označenom období (v dĺžke viac ako štyri a pol mesiaca) tak dochádzalo
v dôsledku nesprávneho úradného postupu okresného súdu (nesprávnej manipulácie so
spisom).
Okresný súd bol vo veci nečinný bez toho, že by jeho postupu bránila relevantná
procesnoprávna prekážka, aj v období od 14. marca 2001, keď sa sťažovateľ dostavil na
okresný súd, nahliadol do spisu a oznámil zmenu adresy pre doručovanie, do 13. decembra
2001, keď zákonná sudkyňa nariadila súdnej kancelárii vyzvať sťažovateľa na zaplatenie
súdneho poplatku za návrh na vydanie predbežného opatrenia z 5. decembra 2001 (deväť
mesiacov), ako aj v období od 22. decembra 2003, keď sťažovateľ predložil okresnému
súdu na základe výzvy potvrdenie o osobných, majetkových a zárobkových pomeroch pre
účely oslobodenia od súdnych poplatkov, až do predloženia spisu ústavnému súdu v konaní
o sťažnosti sťažovateľa 29. septembra 2004 (deväť mesiacov).
Okrem už uvedených období nečinnosti nesmeroval procesný postup okresného súdu
plynulo k odstráneniu právnej neistoty účastníkov konania ani v období od 14. januára
2003, keď mu bol vrátený spis a doručené uznesenie krajského súdu z 29. novembra 2002
vo veci odvolania sťažovateľa proti rozhodnutiu okresného súdu z 13. marca 2002 o návrhu
na vydanie predbežného opatrenia, do 7. augusta 2003, keď okresný súd pokračoval
v konaní výzvou na zaplatenie súdneho poplatku za podanie návrhu vo veci samej (po viac
ako troch rokoch od podania žaloby). V označenom období (od 14. januára 2003 do
7. augusta 2003, t. j. takmer pol roka) sa procesná aktivita okresného súdu obmedzila na
zaslanie uznesenia krajského súdu z 29. novembra 2002 účastníkom konania.
Ústavný súd dospel k záveru, že v dôsledku uvedených období nečinnosti
alebo neefektívnej činnosti okresného súdu, v ktorých dochádzalo k zbytočným prieťahom
v posudzovanom konaní, došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie
jeho veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy (bod 1 výrokovej časti
nálezu).
Podpredsedníčka okresného súdu vo vyjadrení k ústavnej sťažnosti sťažovateľa
z 23. septembra 2004 argumentovala aj personálnymi problémami okresného súdu.
Ústavný súd v súvislosti s obdobnou argumentáciou všeobecných súdov v konaniach
týkajúcich sa namietaného porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru opakovane uviedol (napr. III. ÚS 187/02, III. ÚS 29/03), že
nespochybňuje možnosť negatívneho dopadu prípadného nedostatočného obsadenia
všeobecného súdu sudcami na efektivitu a rýchlosť postupu súdnych konaní. Aj napriek
tomu však ústavný súd nemohol akceptovať uvedenú argumentáciu ako právne významnú
vo vzťahu k sťažovateľom namietanému porušeniu jeho základného práva.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu v súlade s medzinárodným štandardom
uplatňovania čl. 6 ods. 1 dohovoru nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť
konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania
zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený
subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie
uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku
nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom
konaní (napr. III. ÚS 111/02, III. ÚS 145/02). Predstaviteľom štátu a vykonávateľom štátnej
moci vo vzťahu k účastníkom posudzovaného konania, ktorý ako príslušný štátny orgán
nesie aj bezprostrednú ústavnú zodpovednosť za rešpektovanie ich základných práv
relevantnú z hľadiska konania ústavného súdu o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy, je pritom
práve okresný súd (obdobne napr. III. ÚS 180/04).
V ďalšom priebehu posudzovaného konania bude preto povinnosťou okresného súdu
postupovať bez zbytočných prieťahov tak, aby nedochádzalo k ďalšiemu porušovaniu
označeného základného práva sťažovateľa.
3. 5. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti žiadal o priznanie finančného zadosťučinenia vo
výške 1 000 000 Sk z dôvodu nemajetkovej ujmy spočívajúcej v pocitoch úzkosti
(„duševnej traume“) spojených s neprimerane dlhotrvajúcim stavom právnej neistoty
(ústavný súd vychádzal, pokiaľ ide o túto časť návrhu rozhodnutia, z petitu sťažnosti, ako
bol ustálený v doplňujúcom podaní právneho zástupcu sťažovateľa z 22. decembra 2004,
s tým, že rozhodovanie o náhrade škody, ktorej sa sťažovateľ domáhal v pôvodnom podaní
doručenom ústavnému súdu 2. augusta 2004, patrí podľa osobitných predpisov do
právomoci všeobecných súdov).
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Pretože porušenie základného práva sťažovateľa, ktoré ústavný súd zistil, nemožno
napraviť obnovením stavu pred jeho porušením a výrok ústavného súdu deklarujúci toto
porušenie nemožno vzhľadom na okolnosti prípadu považovať za dostatočnú a účinnú
nápravu, priznal ústavný súd sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie.
Ústavný súd považoval v tomto prípade za primerané priznať sťažovateľovi sumu
30 000 Sk (bod 2 výrokovej časti nálezu) zohľadňujúc nemajetkovú ujmu sťažovateľa
spočívajúcu v pocitoch právnej neistoty. Vo zvyšnej časti ústavný súd návrhu na finančné
zadosťučinenie nevyhovel (bod 4 výrokovej časti nálezu).
Pri posúdení intenzity nemajetkovej ujmy sťažovateľa prihliadal ústavný súd
predovšetkým na dĺžku posudzovaného konania a zistených zbytočných prieťahov (viac ako
dva roky a štyri mesiace), ako aj na predmet posudzovaného konania týkajúci sa
zabezpečenia bytových potrieb sťažovateľa. Na druhej strane zohľadnil ústavný súd pri
rozhodovaní o výške priznaného finančného zadosťučinenia (vychádzajúc zo zásad
spravodlivosti) aj skutočnosť, že sťažovateľ jednoznačne prispel k predĺženiu doby
prerokovania uvedenej veci najmä v dôsledku nedostatkov v zákonom ustanovených
náležitostiach jeho podaní (vrátane samotného návrhu na začatie konania).
3. 6. Sťažovateľ žiadal prostredníctvom svojho právneho zástupcu priznať náhradu
trov konania pred ústavným súdom. Právny zástupca sťažovateľa vyčíslil výšku
uplatnených trov sumou 14 028 Sk (za tri úkony právnej služby realizované v roku 2004,
ktoré bližšie nešpecifikoval).
Podľa § 20 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004
Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len
„vyhláška č. 655/2004 Z. z.“) účinnej od 1. januára 2005 patrí advokátovi za úkony
právnych služieb vykonané pred dňom nadobudnutia účinnosti tejto vyhlášky odmena podľa
doterajších predpisov, t. j. podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
(ďalej len „vyhláška č. 163/2002 Z. z.“) zrušenej § 21 vyhlášky č. 655/2004 Z. z.
Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľa preto ústavný súd vychádzal
z ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. c), § 16 ods. 3 a § 20 vyhlášky
č. 655/2004 Z. z. v spojení s § 1 ods. 3, § 13 ods. 8 prvou vetou, § 16 ods. 1 písm. a) a c)
a § 25 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. s tým, že predmet konania pred ústavným súdom
o sťažnosti v zmysle čl. 127 ústavy je v zásade nevyjadriteľný v peniazoch a je
nezameniteľný s primeraným finančným zadosťučinením, ktoré predstavuje náhradu
nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch, alebo s hodnotou predmetu sporu, o ktorom sa
koná pred všeobecným súdom (III. ÚS 34/03, I. ÚS 129/03).
Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby v roku 2004 v konaní
pred ústavným súdom predstavuje 4 534 Sk a hodnota režijného paušálu 136 Sk. Základná
sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby v roku 2005 v konaní pred ústavným
súdom predstavuje 2 501 Sk a hodnota režijného paušálu 150 Sk. Ústavný súd preto
v súlade s ustanovením § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde priznal náhradu trov právneho
zastúpenia za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2004 (prevzatie a prípravu
zastúpenia vrátane prvej porady s klientom, písomné podanie vo veci z 22. decembra 2004)
a jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2005 (písomné podanie vo veci zo 4. marca
2005) vo výške 11 991 Sk (bod 3 výroku tohto nálezu). Vo zvyšnej časti návrhu na
priznanie náhrady trov konania nevyhovel (bod 4 výrokovej časti nálezu).
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti
tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. apríla 2005