Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 180/05
PDF · 137.54 KB
No categories available
III. ÚS 180/05
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. júna 2005
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. T., bytom H., ktorou namietal porušenie svojho
základného práva podnikať podľa čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky neposkytnutím
úveru V., a. s., B., a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť Ing. J. T. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola elektronickou
poštou 31. mája 2005 (písomne 2. júna 2005) doručená sťažnosť Ing. J. T., bytom H.
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva podnikať
podľa čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) neposkytnutím úveru
V., a. s., B. (ďalej aj „V., a. s.“ alebo „banka“).
Sťažovateľ uviedol, že v rámci uplatňovania svojho základného práva podnikať
18. februára 2005 požiadal V., a. s., o úver na realizáciu podnikateľského projektu. Podľa
jeho vyjadrenia mu banka tento úver neposkytla, pričom pri svojom rozhodovaní
o poskytnutí úveru zohľadňovala jeho majetkové pomery. Podľa názoru sťažovateľa
postupom V., a. s., došlo k porušeniu jeho základného práva podnikať podľa čl. 35 ods. 1
ústavy, pretože podľa jeho vyjadrenia mu banka bola povinná úver poskytnúť bez ohľadu
na jeho majetok. Sťažovateľ pritom argumentoval ustanovením § 2 ods. 1 písm. b) zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (ďalej len „zákon o bankách“), podľa ktorého banky poskytujú úvery.
Sťažovateľ ďalej dodal, že „V., a. s., musí sťažovateľovi poskytnúť úver v prípade, ak spĺňa
nie protiprávne podmienky na jeho poskytnutie (...)“. Sťažovateľ je toho názoru,
že ustanovenie § 2 ods. 1 zákona o bankách má príkazný charakter, a teda bankám ukladá
povinnosť prijímať vklady a poskytovať úvery. Pokiaľ by podľa sťažovateľa toto
ustanovenie nemalo príkazný charakter, banky by sa mohli rozhodnúť, či budú prijímať
vklady a poskytovať úvery, až by napokon mohla existovať banka, ktorá by neprijímala
vklady a neposkytovala úvery. Táto skutočnosť by ale podľa vyjadrenia sťažovateľa bola
v rozpore so zákonom o bankách.
Pred podaním sťažnosti ústavnému súdu sťažovateľ namietal neposkytnutie úveru
V., a. s., aj podaním podnetu a opakovaného podnetu Generálnej prokuratúre Slovenskej
republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“). O vybavení sťažovateľových podnetov
ho generálna prokuratúra informovala listom z 31. marca 2005 a z 10. mája 2005, pričom
uviedla, že keďže nemá kompetenciu v danej veci konať, podnety odložila bez prijatia
ďalších opatrení.
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby po preskúmaní jeho sťažnosti vo veci
rozhodol ústavný súd nasledovným nálezom:
„1. Neposkytnutím úveru na realizovanie podnikateľského projektu – podnikanie
sťažovateľovi, V., a. s., B., základné právo sťažovateľa Ing. J. T. na podnikanie podľa čl. 35
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky porušené bolo.
2. Sťažovateľovi Ing. J. T. priznáva primerané finančné zadosťučinenie podľa čl. 127
ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky v čiastke 3 650 000,- SKK, ktoré je mu V., a. s., B.,
povinná vyplatiť na jeho účet vedený v S., a. s., pobočka Ž.
3. Sťažovateľovi Ing. J. T. priznáva primerané finančné zadosťučinenie podľa čl. 127
ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky v čiastke 4 630 000,- SKK, ktoré je mu V., a. s., B.,
povinná vyplatiť na jeho účet vedený v S., a. s., pobočka Ž.
4. V., a. s., B., je povinná nahradiť sťažovateľovi Ing. J. T. trovy konania
pred Ústavným súdom Slovenskej republiky za právne úkony do jedného mesiaca
od právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky na účet advokáta
podľa špecifikácie.“
Sťažovateľ zároveň žiadal o nezverejňovanie jeho mena a priezviska.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č.
38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj
osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až 56 zákona o ústavnom
súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa ustanovenia § 25 ods. 2 tohto zákona návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý
je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,
uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Z obsahu sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľ namietal porušenie svojho základného
práva podnikať podľa čl. 35 ods. 1 ústavy, podľa ktorého každý má právo na slobodnú
voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú
činnosť.
Ústavný súd v súvislosti s právom podnikať konštatoval: „Právo podnikať
je ústavnou zárukou slobody výkonu hospodárskej činnosti podľa uváženia. Súčasťou takto
poskytnutej záruky nie je ochrana podnikateľa pred vstupom konkurenta do zvolenej
hospodárskej činnosti ani záruka, že podnikateľ bude mať úspech vo svojej činnosti (napr.
II. ÚS 70/97).“
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre
jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným
právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom
orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej
možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. III. ÚS 138/02, I. ÚS 48/04).
Ak navrhovateľ namietne také porušenie práva alebo slobody, ktoré podľa okolností prípadu
očividne nemohlo nastať, ústavný súd návrh odmietne ako zjavne neopodstatnený (obdobne
napr. II. ÚS 70/99, III. ÚS 100/01).
Ústavný súd je toho názoru, že sťažnosť, ktorou sťažovateľ namietal porušenie
svojho základného práva podľa čl. 35 ods. 1 ústavy neposkytnutím úveru zo strany V., a. s.,
je podľa ustanovenia § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde zjavne neopodstatnená. Ústavný
súd pri tomto konštatovaní okrem už uvedeného vychádzal aj zo skutočnosti, že sťažnosť
nesmeruje proti takému orgánu, ktorý má atribúty orgánu verejnej moci. Z ustanovenia
čl. 127 v spojení s čl. 124 a čl. 2 ods. 2 a 3 ústavy totiž vyplýva, že sťažnosťou podľa čl. 127
ods. 1 ústavy je možné domáhať sa ochrany základných práv a slobôd proti takému
rozhodnutiu, opatreniu alebo inému zásahu uvedeného orgánu, ktorým tento autoritatívne
zasiahol do právnej sféry sťažovateľa. V danom prípade však sťažnosť smeruje proti
V., a. s., teda proti subjektu súkromného práva, proti ktorému nie je možné podať ústavnú
sťažnosť (obdobne napr. I. US 76/02).
Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, žiadosťou sťažovateľa
o ustanovenie právneho zástupcu, advokáta v konaní pred ústavným súdom sa už
nezaoberal, pretože nespĺňa podmienky požadované § 31a zákona o ústavnom súde
v spojení s § 30 ods. 1 a 2 a § 138 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. júna 2005