Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 4 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (9)III. ÚS 60/06
PDF · 134.4 KB
No categories available
III. ÚS 60/06
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. februára 2006
predbežne prerokoval sťažnosť L., a. s., so sídlom B., zastúpenej advokátom JUDr. R. D.,
B., ktorou namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky rozhodnutím Daňového úradu Bratislava V
sp. zn. 604/230/20522/03 zo 4. marca 2003, platobným výmerom Daňového úradu
Bratislava V sp. zn. 604/230/20525/03 zo 4. marca 2003 a rozhodnutiami Daňového
riaditeľstva Slovenskej republiky, pracoviska Bratislava, sp. zn. II/256/5298/2003/1050
zo 14. augusta 2003 a sp. zn. II/256/5297/2003/1050 zo 14. augusta 2003, a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť L., a. s., o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu
Slovenskej republiky na jej prerokovanie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. januára
2006 doručená sťažnosť L., a. s., so sídlom B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej
advokátom JUDr. R. D., B., ktorou namietala porušenie svojich základných práv podľa
čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozhodnutím
Daňového úradu Bratislava V (ďalej aj „daňový úrad“ a „správca dane“)
sp. zn. 604/230/20522/03 zo 4. marca 2003, platobným výmerom daňového
úradu sp. zn. 604/230/20525/03 zo 4. marca 2003 a rozhodnutiami Daňového riaditeľstva
Slovenskej republiky, pracoviska Bratislava (ďalej len „daňové riaditeľstvo“),
sp. zn. II/256/5298/2003/1050 zo 14. augusta 2003 a sp. zn. II/256/5297/2003/1050
zo 14. augusta 2003.
Sťažovateľka uviedla, že v zdaňovacom období december 2001 si uplatnila nárok
na odpočet dane z pridanej hodnoty vo výške 277 795,10 Sk. Sťažovateľka uviedla,
že doklady o uskutočnenom zdaniteľnom plnení boli riadne vystavené dodávateľom,
a to na základe zmluvy z 29. júna 2001, pričom zdaniteľné plnenie sa uskutočnilo v dňoch,
dátumy ktorých boli totožné s dátumami vystavenia dokladov (4. december 2001
a 17. december 2001). Sťažovateľka uviedla, že daň z pridanej hodnoty za uskutočnené
zdaniteľné plnenie vyplatila dodávateľovi v dňoch 14. decembra 2001 a 21. decembra 2001.
Vzhľadom na uplatnený nadmerný odpočet dane z pridanej hodnoty vykonal daňový úrad
u sťažovateľky daňovú kontrolu za zdaňovacie obdobie december 2001. Na základe
výsledkov daňovej kontroly správca dane rozhodnutím sp. zn. 604/230/20522/03
zo 4. marca 2003 nepriznal sťažovateľke nadmerný odpočet, ale určil jej vlastnú daňovú
povinnosť a platobným výmerom sp. zn. 604/230/20525/03 zo 4. marca 2003 jej určil
zvýšenie dane.
Sťažovateľka ďalej uviedla, že správca dane prostredníctvom miestne príslušného
daňového úradu vykonal miestne zisťovanie u jej dodávateľa, výsledkom čoho bolo
zistenie, že príslušnému daňovému úradu sa nepodarilo skontaktovať s konateľom
dodávateľa Ľ. D., ktorý podľa sťažovateľky vyhotovil „sporné“ daňové doklady. Na
základe tohto zistenia správca dane požiadal miestne príslušný daňový úrad o vypočutie
iného konateľa spoločnosti E. P. Ten však uviedol, že zmluvy so sťažovateľkou neuzatvoril,
zdaniteľné plnenia neuskutočnil a ani nevystavil žiadne daňové doklady. Zároveň uviedol,
že sťažovateľku nepozná a nikdy s ňou neobchodoval. V tejto súvislosti sťažovateľka
namietala, že E. P. bol konateľom dodávateľa do 18. decembra 2001 a od 19. decembra
2001 bol konateľom Ľ. D. Sťažovateľka sa domnieva, že príslušné daňové orgány
neskúmali tieto skutočnosti, pričom za prioritné v danej veci pokladali vyjadrenie E. P.,
ktorý nemal vedomosť o sťažovateľke a ani o žiadnych obchodných stykoch s ňou.
Proti rozhodnutiu daňového úradu sp. zn. 604/230/20522/03 zo 4. marca 2003,
ako aj proti platobnému výmeru daňového úradu sp. zn. 604/230/20525/03 zo 4. marca 2003
sa sťažovateľka odvolala. V odvolaní argumentovala tým, že ako účastníkovi konania
jej nebola poskytnutá možnosť vyjadriť sa k zisteniam miestne príslušného daňového úradu,
ktorý vykonal miestne zisťovanie u dodávateľa. Sťažovateľka poukázala aj na skutočnosť,
že príslušný daňový úrad sa uspokojil len s vyjadrením E. P., pričom Ľ. D. k veci
nevypočul. V odvolacom konaní však daňové riaditeľstvo napadnuté rozhodnutie a platobný
výmer rozhodnutiami sp. zn. II/256/5298/2003 zo 14. augusta 2003 a sp. zn.
II/256/5297/2003/1050 zo 14. augusta 2003 potvrdilo.
Sťažovateľka uviedla, že 24. októbra 2003 podala na Krajskom súde v Bratislave
(ďalej len „krajský súd“) žalobu o preskúmanie zákonnosti a postupu daňového riaditeľstva.
Krajský súd rozsudkom č. k. 1 S 28/04-17 z 19. januára 2005 žalobu sťažovateľky zamietol.
Proti rozsudku krajského súdu sa sťažovateľka 8. marca 2005 odvolala. V rámci
odvolacieho konania Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
rozsudkom sp. zn. 3 Sž-o-KS 41/2005 z 9. septembra 2005 potvrdil rozhodnutie krajského
súdu.
V postupe daňových orgánov vidí sťažovateľka porušenie svojho základného práva
na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva byť prítomný
pri prerokovaní svojej veci a vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48
ods. 2 ústavy.
Na základe toho sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vyslovil, že rozhodnutím
daňového úradu sp. zn. 604/230/20522/03, platobným výmerom daňového úradu sp. zn.
604/230/20525/03 a rozhodnutiami daňového riaditeľstva sp. zn. II/256/5298/2003/1050
a sp. zn. II/256/5297/2003/1050 boli porušené jej základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48
ods. 2 ústavy, namietané rozhodnutia zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd sťažnosť sťažovateľky predbežne prerokoval podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), pričom skúmal, či spĺňa zákonom
predpísané náležitosti podľa § 20 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde a či neexistujú dôvody
na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona. Pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti vychádzal z toho, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je viazaný
návrhom na začatie konania okrem prípadov ustanovených v zákone.
Podľa ustanovenia § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti
predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky
upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Pri prejednaní sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie základných práv
rozhodnutiami daňového úradu a daňového riaditeľstva, ústavný súd vychádzal z princípu
subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Toto vyššie citované ustanovenie limituje hranice
právomoci ústavného súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych
a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že ochrany základného práva a slobody
sa na ústavnom súde možno domáhať v prípade, ak mu túto ochranu nemôžu poskytnúť
všeobecné súdy.
Ústavný súd zistil, že v namietanej veci sťažovateľka podala na všeobecnom
(krajskom) súde žalobu o preskúmanie zákonnosti a postupu daňového riaditeľstva
a v rámci odvolacieho konania podala proti rozsudku krajského súdu č. k. 1 S 28/04-17
z 19. januára 2005 odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 3 Sž-o-KS
41/2005 z 9. septembra 2005 tak, že rozhodnutie krajského súdu potvrdil. Z uvedeného je
zrejmé, že sťažovateľka v súlade s ustanovením § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde
vyčerpala všetky opravné prostriedky, ktoré jej zákon na ochranu jej základných práv
účinne poskytuje a na ktorých použitie bola oprávnená podľa osobitných predpisov.
Aj napriek tomu, že sťažovateľka je v konaní pred ústavným súdom zastúpená
ňou zvoleným právnym zástupcom, v petite sťažnosti (východisko pre rozhodnutie
ústavného súdu) namietala rozhodnutia daňového úradu a daňového riaditeľstva.
Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127
ods. 1 ústavy nebol príslušný na preskúmanie namietaných rozhodnutí daňového úradu
a daňového riaditeľstva, pretože preskúmanie týchto rozhodnutí patrilo do právomoci
všeobecných súdov (krajského súdu a najvyššieho súdu). V súvislosti s namietaným
porušením označených základných práv by bolo z ústavného hľadiska pre ústavný súd
podstatné a určujúce len preskúmanie rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sž-o-KS 41/2005
z 9. septembra 2005 (obdobne napr. III. ÚS 135/04, IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05).
Z uvedeného dôvodu ústavný súd aj s prihliadnutím na vyššie citované ustanovenie
§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť odmietol pre nedostatok právomoci ústavného
súdu na jej prerokovanie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. februára 2006