Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 10/08
PDF · 360.09 KB
No categories available
III. ÚS 10/08
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. januára 2008
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. I. F., K., zastúpeného advokátkou Mgr. M. D., K.,
vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, základných
práv podľa čl. 41 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1 a čl. 141 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práv podľa
čl. 3 ods. 1, 2 a 3 a čl. 12 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa postupom Okresného súdu
Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 793/2002 a postupom Krajského súdu
v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 7 CoP 166/2006 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. I. F. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júna 2007
doručená sťažnosť Ing. I. F., K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou
Mgr. M. D., K., vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), základných práv podľa čl. 41 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1
a čl. 141 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) a práv podľa čl. 3 ods. 1, 2 a 3 a čl. 12 ods. 1 a 2 Dohovoru
o právach dieťaťa postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 14 C 793/2002 a postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len
„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 CoP 166/2006.
Z obsahu sťažnosti vyplýva:
„(...) Sťažovateľ Ing. I. F. je otcom mal. detí a to mal. V. F., (...) a mal. B. F., (...).
Na Okresnom súde Košice II bolo pod sp. zn. 14 C 793/2002 vedené konanie na návrh
navrhovateľky Ing. C. F. proti odporcovi Ing. I. F. za účasti maloletých detí V. F., (...)
a B. F., (...), zastúpených kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny
K. o rozvod manželstva a úpravu práv a povinností na čas po rozvode manželstva
k mal. V. F. a mal. B. F. (...)
Sťažovateľ Ing. I. F. namieta proti postupu a rozhodnutiu Okresného súdu Košice II
v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 793/2002 vo veci úpravy práv a povinností k maloletým
deťom pre čas po rozvode manželstva a proti postupu a rozhodnutiu Krajského súdu
v Košiciach ako odvolacieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 CoP/166/2006
a to namieta, že postupom a vydanými rozsudkami Okresného súdu Košice II a Krajského
súdu v Košiciach došlo k porušeniu: (...)
Porušenie uvedeného Článku 41 ods. 1 a ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky
sťažovateľ Ing I. F. namieta s z dôvodu, že ani Okresný súd Košice II v konaní vedenom pod
sp. zn. 14 C 793/2002, a ani Krajský súd v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn.
7 CoP/166/2006, neposkytol a ani neprejavil snahu skutočne poskytnúť ochranu rodine
sťažovateľa, ochranu právu otca ako rodiča mal. deti na výchovu a starostlivosť o maloleté
deti a ani neprejavil svojim postupom žiadnu snahu o poskytnutie osobitnej ochrany
záujmov jeho maloletých detí.
Rozsudok prvostupňového Okresného súdu Košice II sp. zn. 14 C 793/2002-261
zo dňa 24. 3. 2006, ktorého výroky o zverení mal. detí pre čas po rozvode do výchovy matky,
vo výroku o určení výživného odporcovi - otcovi na mal. deti pre čas po rozvode a o výroku
o úprave styku otca s mal. deťmi nadobudli právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 3. 4. 2007
a ani rozsudok odvolacieho súdu Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 7 CoP/166/2006-323
zo dňa 12. 1. 2007, ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 3. 4. 2007,
nerešpektovali základné právo na ochranu rodiny, osobitnú ochranu mal. detí a právo otca
ako rodiča mal. detí na starostlivosť a výchovu mal. detí, ale uvedené rozhodnutia boli
podriadené predovšetkým osobným záujmom matky mal. detí Ing. C. F. udržiavať nerušene
intímny vzťah so ženatým mužom Ing. V. T., ktorý záujem matky bol nadradený nad
základné právo mal. detí na rodičovskú výchovu a starostlivosť a nad základné právo
na osobitnú ochranu detí a mladistvých, ako aj nad základné právo otca ako rodiča
na starostlivosť a výchovu mal. detí.
Mal. dcéra V. F. mala stanovenú diagnózu detská depresia, pričom pre pacienta
s uvedenou diagnózou akákoľvek náhla zmena prostredia, školy, priateľov a odlúčenie
od otca, ku ktorému má dobrý citový vzťah, znamenala zhoršenie jej zdravotného stavu,
pričom aj v tomto prípade pri rozhodovaní súdu bol záujem matky, ktorá odsťahovala
mal. deti z K. do R. a vnútila im prítomnosť Ing. V. T. v byte v R., nadradený nad záujem
na zdravom psychickom a citovom vývoji mal V. F. a B. F., napriek tomu, že matka
v prvostupňovom konaní súdu uviedla, že jej mal. dcéra V. jej priateľa Ing. V. T. neprijala
a súdu bolo zrejmé, že nahradenie neprítomného otca Ing. I. F. v rodine, ku ktorému
biologickému otcovi mala mal. V. hlboký citový vzťah, cudzím mužom Ing. V. T. v novo
zriadenej domácnosti v R. bude mal. V. F. citovo zraňovať a zle vplývať na jej zdravý
psychický vývoj. (...)
Porušenie uvedeného Článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky sťažovateľ
namieta aj z dôvodu, že napriek základnému pravú zakotvenému v Článku 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky domáhať sa práva na nezávislom a nestrannom súde, postup
Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 793/2002 a postup Krajského
súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 7 CoP/166/2006 vo vzťahu k sťažovateľovi
Ing. I. F. ako otcovi - rodičovi mal. detí nebol ani nestranný ani nezávislý a ani navonok
sa ako nestranný a nezávislý nejavil a preto sťažovateľ namieta, že bol postupom
Okresného súdu Košice II, ako aj postupom Krajského súdu v Košiciach porušený základný
princíp nezávislosti súdnictva vyjadrený v Článku 141 Ústavy Slovenskej republiky a v § 1
zákona č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch v znení neskorších predpisov a v § 2 zákona
č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich v znení neskorších predpisov, podľa ktorého
súdne konanie a rozhodnutie nielen že majú byť objektívne a nestranné, ale objektívnymi
a nestrannými sa majú javiť aj navonok. (...)
Sťažovateľ Ing. I. F. namieta, že Okresný súd Košice II v konaní vedenom pod sp. zn.
14 C 793/2002 a Krajský súd v Košiciach v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn.
7 CoP/166/2006 nevenoval žiadnu mimoriadnu starostlivosť tomuto konaniu vzhľadom
na predmet konania a s vedomím vopred prejudikovanej veci, že mal. deti budú na čas
po rozvode aj tak zverené do výchovy matke Ing. C. F., nemal snahu vec urýchlene
rozhodnúť uzrozumený s tým, že čím dlhší čas budú deti vo výchove matky odlúčené od otca,
tým sa každým dňom znižuje reálna možnosť otca dosiahnuť vydanie rozhodnutia súdu
o zverení mal. detí do jeho výchovy, lebo sa jednak poskytne príliš dlhý časový priestor
matke na negatívne ovplyvňovanie mal. deti proti otcovi a odlúčením detí od otca sa oslabí
hlboký citový vzťah mal. detí k otcovi ako rodičovi vybudovaný počas každodenného
spolužitia. (...)
Sťažovateľ Ing. I. F. namieta, že v jeho prípade sa postupovalo obvyklým spôsobom
ako vo väčšine prípadov pri rozhodovaní súdov na území Slovenskej republiky, v ktorých
prípadoch sú otcovia ako rodičia mal. detí pri rozhodovaní súdov o zverení mal. detí
do výchovy na čas po rozvode manželstva, ako aj na čas do rozvodu manželstva niektorému
z rodičov, diskriminovaní z titulu svojho pohlavia popieraním existencie rovnako silného
a hlbokého citového vzťahu medzi otcom a dieťaťom ako je vzťah medzi matkou a dieťaťom
a to aj v tých prípadoch, keď otec od narodenia dieťaťa poskytoval mal dieťaťu
intenzívnejšiu starostlivosť ako jeho matka. (...)
Činnosť kolízneho opatrovníka Úradu práce sociálnych vecí a rodiny K.
ako zástupcu mal detí v konaní o úpravu práv a povinností k mal deťom na čas po rozvode
manželstva, ktorý sa opakovane nezúčastnil súdnych pojednávaní, bola výlučne len
formálna. Návšteva kolízneho opatrovníka v byte matky Ing. C. F. bola vopred s matkou
dohodnutá. (...) Formálnosť úlohy kolízneho opatrovníka v tomto prípade je zrejmá aj z tej
skutočnosti, že napriek tomu, že predmetom konania súdu malo byť rozhodnutie o tom,
či mal. V. a mal. B. budú na čas po rozvode manželstva zverené do výchovy matky alebo
do výchovy otca, kolízny opatrovník nikdy nepreskúmal pomery v byte otca, čím dal svojim
postupom svojim konaním taktiež najavo, že je vopred rozhodnuté, že mal. deti budú
zverené na čas po rozvode do výchovy matky. (...)
Sťažovateľ Ing. I. F. namieta porušenie Článku 3 ods. 1 a ods. 2 a Článku 12 ods. 1
a ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa z dôvodu, že v predmetnom konaní vedenom
na Okresnom súde Košice II a na Krajskom súde v Košiciach súd ako prvoradé hľadisko
vzal do úvahy ochranu práv matky na slobodu pohybu a na súkromie a nie záujem
maloletých detí a svoje rozhodnutia podriadil záujmu matky udržiavať vzťah so ženatým
mužom Ing. V. T., čo bolo jedinou príčinou odsťahovania mal. detí z K. do R., pre ktorý
faktický stav maloleté deti každé dva týždne trávia časť víkendu v motorovom vozidle
na ceste z K. do R. a späť a stýkajú sa so svojim otcom - sťažovateľom Ing. I. F., ku ktorému
majú hlboký citový vzťah len 4 dni v mesiaci a ktorý záujem matky Ing. C. F. sa nadradil
nad záujem na zdravom psychickom vývoji mal. V. F., ktorá je silne neurotickým dieťaťom,
napriek tomu, že druha matky Ing. V. T. podľa vyjadrenia samotnej matky neprijala,
je nútená s ním žiť v spoločnej domácnosti v R.
Sťažovateľ Ing. I. F. namieta porušenie Článku 3 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa
podľa lebo nebola zabezpečená ochrana jeho mal. deťom a starostlivosť nevyhnutná
pre ich blaho a nebol braný ohľad na práva a povinnosti rodičov a neboli urobené za týmto
účelom všetky administratívne opatrenia, lebo po tom, čo na poslednom pojednávaní
konanom na Okresnom súde Košice II súd z výpovede svedka Ing. V. T. zistil, že matka
Ing. C. F. zatajila v súdnom konaní podstatnú skutočnosť týkajúcu sa výchovného
prostredia mal. detí a to, že naďalej udržiava vzťah s Ing. V. T., ktorý sa zdržuje v
domácnosti matky v R. v byte spolu s maloletými deťmi sa touto otázkou súd viac
nezaoberal, aj keď bolo zrejmé že obidve znalecké posudky znalkyne Mgr. O. D. a znalca
Doc. PhDr. M. S. boli vypracované na základe nepravdivých údajov poskytnutých zo strany
matky o výchovnom prostredí, v ktorom mal. deti v R. žili.
Sťažovateľ Ing. I. F. namieta, že napriek tomu, že na tomto poslednom pojednávaní
konanom na Okresnom súde Košice II dňa 24. 3. 2006, na ktorom bolo vyhlásený výrok
rozsudku Okresným súdom Košice II, ktorým boli mal. deti zverené pre čas po rozvode
manželstva do výchovy matky, svedok Ing. V. T. potvrdil, že bol pred 11 rokmi
hospitalizovaný na psychiatrickej liečebni pre depresie, pričom súd sa touto skutočnosťou
vôbec nezaoberal, nepreveril dôvody hospitalizácie Ing. V. T. na psychiatrickej liečebni,
jeho súčasný zdravotný stav a či pre svoj zdravotný stav nemôže ohroziť zdravý psychický
a fyzický vývoj mal. deti, ktorým sa podľa svojej výpovede venuje a v čase, keď matka nevie
zabezpečiť opateru u starších rodičov, tak že sa o nich postará, navarí im a pod. (...)
Krajský súd v Košiciach na strane 7 napadnutého rozsudku sp. zn. 7 CoP/166/2006
zo dňa 12. 1. 2007 skonštatoval, že výsledky vykonaného dokazovania odôvodňujú záver,
že doterajšie výchovné prostredie u matky je v každom smere vhodným a optimálnym
prostredím pre výchovu a aj do budúcnosti im toto výchovné prostredie u matky
zabezpečuje podmienky pre ich všestranný fyzický a psychicky vývoj. Túto skutočnosť
potvrdil aj kolízny opatrovník na základe šetrení vykonaných priamo v rodine
navrhovateľky.
Uvedené odôvodnenie rozsudku Krajského súdu v Košiciach neguje skutočnosti,
ktoré vyšli najavo počas konania a odobruje správanie matky ako rodiča, ktoré správanie
vštepuje mal. deťom do vedomia, také vzorce správania, ktoré sú nevhodné pre ich zdravý
sexuálny a morálny vývoj a ktoré sú v rozpore so základným právom zakotveným v Čl. 41
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky podľa ktorého manželstvo, rodičovstvo a rodina sú pod
ochranou zákona. (...)
Sťažovateľ Ing. I. F. namieta, že v predmetnom konaní vedenom na Okresnom súde
Košice II a Krajskom sude v Košiciach bolo porušené jeho základné právo zakotvené
v Článku 12 ods. 1 a Článku 12 ods. 2, lebo bol diskriminovaný z titulu svojho pohlavia
ako rodič - otec a to tým, že súd vyhodnotil aj negatívne správanie matky ako správanie
pozitívne a to konkrétne negatívne správanie matky, ktorá v prvostupňovom konaní
na Okresnom súde Košice II zatajila pred obidvoma znalcami podstatnú skutočnosť
týkajúcu sa výchovného prostredia, v ktorom maloleté deti žili v R. a to, že neprerušila
intímny vzťah s Ing. V. T., ktorý sa zdržiaval v byte v R. spolu s mal. deťmi aj bez
jej prítomnosti. (...)
Na otázku položenú na pojednávaní dňa 24. 3. 2006 znalcovi Doc. PhDr. S., CSc.
prečo si znalec nepozval na vyšetrenie deti spolu s otcom tak, ako pozval spolu s matkou
znalec udáva: Ja som to neuznal za vhodné a potrebné a podľa môjho názoru
nič by to nezmenilo na objektivite posudku.
Samotný postup znalca Doc. PhDr. M. S., CSc. v tomto konkrétnom prípade,
kde bol konštatovaný dobrý citový vzťah mal. detí k obidvom rodičom a to, že neuznal
za vhodné a potrebné aby si predvolal mal. deti na vyšetrenie za prítomnosti otca,
ale aby si ich predvolal na vyšetrenie za prítomnosti matky to za vhodné a potrebné
považoval, je z hľadiska pohlavia rodiča jednoznačne diskriminačný. (...)
V znaleckom posudku znalec Doc. PhDr. M. S., CSc. v bode 3 záveru posudku
uviedol citujem: «V súčasnosti by presťahovanie mal. detí do K. k otcovi mohlo mať
negatívny vplyv na ich ďalší vývoj», ale pritom na pojednávaní konanom dňa 24. 3. 2006
na otázku či sa pýtal deti, či by chceli, aby sa presťahovali spolu s matkou do K., pričom
umožnilo by sa tak častejší styk otcovi s deťmi znalec odpovedal citujem: «Ja som sa na to
detí nepýtal, pýtal som sa na to matky» (...)
Ak nebol rodič, ktorému nebolo dieťa zverené do výchovy, zbavený svojich
rodičovských práv a povinností alebo mu neboli žiadnym spôsobom obmedzené, tento rodič
má naďalej právo prijímať rozhodnutia v zásadných otázkach týkajúcich sa mal. dieťaťa.
Toto právo sťažovateľa Ing. I. F. ako rodiča - otca vzhľadom na postup súdu v konaní
o úpravu práv a povinností k mal. deťom na čas po rozvode manželstva ostalo právom len
v čisto teoretickej rovine, pričom v skutočnosti v reálnom živote sťažovateľ ako otec
maloletej V. a B. nemá možnosť prijať žiadne rozhodnutie v zásadných otázkach týkajúcich
sa jeho maloletých detí a nemá žiadne reálne možnosti poskytnúť im ochranu, keď sa matka
mal. detí rozhodla žiť v spoločnej domácnosti, vo vzťahu k mal. deťom s cudzím mužom,
Ing. V. T., ktorého spôsobilosťou vychovávať maloleté deti vzhľadom na jeho zdravotný
stav, pre ktorý bol v minulosti hospitalizovaný na psychiatrickej liečebni a ani kladný alebo
odmietavý citový vzťah mal. detí k uvedenej osobe súd, kolízny opatrovník ani znalci
neskúmali a odmietli sa touto otázkou zaoberať. (...)
Sťažovateľ Ing. I. F. namieta, že Okresný súd Košice II a Krajský súd v Košiciach,
znalci Mgr. O. D. a Doc. PhDr. M. S., CSc. ako aj ustanovený kolízny opatrovník mal. detí,
ktorý mali všetky svoje postupy podriadiť záujmu maloletých deti mali z informácii
dostupných zo spisu vedomosť o tom, že matka zneužíva mal. V. a B. na boj proti
sťažovateľovi, že klame o podstatných skutočnostiach týkajúcich sa zdravotného stavu
mal. detí a výchovného prostredia v ktorom žijú, že v jej rukách sa stávajú mal. deti
prostriedkami citového vydierania a manipulovania, ale napriek tomu, len z toho dôvodu,
že pre rozhodovaciu činnosť súdu bolo jednoduchšie postupovať stereotypným, zaužívaným
spôsobom počas celého konania až do právoplatného rozhodnutia veci zjavne
neodôvodnene ignorovali toto negatívne správanie matky a v odôvodnení napadnutého
rozsudku Krajského súdu v Košiciach označil súd výchovné prostredie u matky v každom
smere za vhodné a optimálne prostredie pre výchovu, čo považuje sťažovateľ za zjavne
neodôvodnené a svojvôľu pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom.
(...)
Sťažovateľ Ing. I. F. si v tomto konaní uplatňuje náhradu nemajetkovej ujmy vo výške
50.000,- Sk z dôvodu, že sa cíti byť ako rodič - otec postupom súdu a ostatných subjektov
právne za jeho mal. deti zodpovedných, poškodený, diskriminovaný a neodôvodnene
obmedzený v jeho práve rodiča podieľať sa na riadne výchove a starostlivosti o mal. V. a B.
Navrhujem, aby Ústavný súd Slovenskej republiky v konaní o sťažnosti sťažovateľa
(...) rozhodol:
Základné právo sťažovateľa Ing. I. F. podľa Článku 12 ods. 1 a ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky, podľa Článku 41 ods. 1 a ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, podľa
Článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa Článku 141 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, podľa Článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podľa
Článku 3 ods. 1, ods. 2, ods. 3 a Článku 12 ods. 1, ods. 2, ods. 3 Dohovoru o právach
dieťaťa postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 793/2002
na návrh navrhovateľky - matky Ing. C. F. proti odporcovi otcovi Ing. I. F. za účasti
maloletých detí V. F. a B. F., zastúpených kolíznym opatrovníkom Úradom práce,
sociálnych vecí a rodiny K., o rozvod manželstva a úpravu práv a povinností k mal. deťom
a postupom Krajského súdu v Košiciach v odvolacom konaní vedenom v uvedenej veci pod
sp. zn. 7 CoP/166/2006 porušené bolo.
2. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 7 CoP/166/2006 zo dňa 2007,
ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 3. 4. 2007 a rozsudok Okresného súdu
Košice II sp. zn. 14 C 793/2002-261 zo dňa 24. 3. 2006 v časti výrokov o zverení mal. detí
do výchovy, výživného, úpravy styku, ktoré nadobudli právoplatnosť a vykonateľnosť
dňa 3. 4. 2007 sa zrušujú a vec sa vracia súdu na ďalšie konanie.
3. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 50.000,- Sk (...).
4. Okresný súd Košice II a Krajský súd v Košiciach sú povinní spoločne
a nerozdielne uhradiť sťažovateľovi Ing. I. F. trovy právneho zastúpenia v sume 5.812,- Sk
(...) na účet právneho zástupcu sťažovateľa Mgr. M. D. advokátky do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
Ako právna zástupkyňa sťažovateľa si týmto uplatňujem náhradu trov konania
sťažovateľa za 2 úkony právnej pomoci v celkovej výške 5.812,- Sk podľa § 1, § 11, § 14
ods. 1, § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov s tým, že predmet konania podľa Čl. 127 Ústavy Slovenskej
republiky pred Ústavným súdom Slovenskej republiky, ktorým sú základné práva a slobody,
ktorých porušenie sťažovateľ namieta v zásade nie oceniteľný peniazmi (za prevzatie
a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti: r. paušál 176,- Sk x 2 = 252,- Sk, spolu
5.812,- Sk).“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti a právach.
Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej
republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,
politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo
etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov
poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.
Podľa čl. 41 ods. 1 ústavy manželstvo, rodičovstvo a rodina sú pod ochranou zákona.
Zaručuje sa osobitná ochrana detí a mladistvých.
Podľa čl. 41 ods. 4 ústavy starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov;
deti majú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Práva rodičov možno obmedziť
a maloleté deti možno od rodičov odlúčiť proti vôli rodičov len rozhodnutím súdu na základe
zákona.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 141 ods. 1 ústavy v Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo nezávislé
a nestranné súdy.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený
verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu
v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej
spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života
účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,
vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom
spoločnosti.
Podľa čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa záujem dieťaťa musí byť prvoradým
hľadiskom pri akýchkoľvek postupoch týkajúcich sa detí, či už vykonávaných súkromnými
zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi orgánmi alebo zákonodarnými
orgánmi.
Podľa čl. 3 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnými stranami
tohto Dohovoru, sa zaväzujú, že zabezpečia dieťaťu ochranu a starostlivosť nevyhnutnú
pre jeho blaho, pričom budú brať ohľad na práva a povinnosti jeho rodičov, zákonných
zástupcov alebo iných jednotlivcov právne za dieťa zodpovedných a urobia všetky potrebné
zákonodarné administratívne opatrenia.
Podľa čl. 3 ods. 3 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnými stranami
tohto Dohovoru, sa zaväzujú, že zabezpečia, aby inštitúcie, služby a zariadenia zodpovedné
za starostlivosť a ochranu detí zodpovedali normám stanoveným kompetentnými úradmi,
zvlášť po stránke bezpečnosti a ochrany zdravia, počtu a kvalifikácie personálu, ako aj
kompetentného dozoru.
Podľa čl. 12 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnou stranou
Dohovoru, zabezpečujú dieťaťu, ktoré je schopné formulovať svoje vlastné názory, právo
tieto názory slobodne vyjadrovať vo všetkých záležitostiach, ktoré sa ho dotýkajú, pričom
sa názorom dieťaťa musí venovať patričná pozornosť zodpovedajúca jeho veku a úrovni.
Podľa čl. 12 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa za tým účelom sa dieťaťu poskytuje
najmä možnosť, aby sa vypočulo v každom súdnom alebo správnom konaní, ktoré
sa ho dotýka, a to buď priamo, alebo prostredníctvom zástupcu alebo príslušného orgánu,
pričom spôsob vypočutia musí byť v súlade s procedurálnymi pravidlami vnútroštátneho
zákonodarstva.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré
by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
Pri prerokovaní časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie označených
práv postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 793/2002, ako aj jeho
rozsudkom z 24. marca 2006 vyhláseným v danej veci, ústavný súd vychádzal z princípu
subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Toto citované ustanovenie limituje hranice
právomoci ústavného súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych
a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že ochrany základného práva a slobody
sa na ústavnom súde možno domáhať v prípade, ak mu túto ochranu nemôžu poskytnúť
všeobecné súdy.
Ústavný súd zistil, že v konaní o rozvod manželstva a úpravu rodičovských práv
k maloletým deťom na čas po rozvode rozhodol okresný súd rozsudkom sp. zn.
14 C 793/2002 z 24. marca 2006. Proti konkrétnym výrokom prvostupňového rozhodnutia
podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn.
7 CoP 166/2006 z 12. januára 2007 tak, že časť výrokov napadnutého rozsudku potvrdil
a časť zmenil.
Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127
ods. 1 ústavy nebol príslušný na preskúmanie namietaného postupu a rozsudku okresného
súdu, pretože to patrilo do právomoci všeobecného (krajského) súdu rozhodujúceho v rámci
odvolacieho konania (§ 201 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku). Z uvedeného dôvodu
ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie
(obdobne napr. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, III. ÚS 60/06, III. ÚS 310/07).
Vo zvyšnej časti sťažnosti sťažovateľ namietal porušenie označených práv postupom
a rozsudkom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 CoP 166/2006.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že okresný súd rozsudkom sp. zn.
14 C 793/2002 z 24. marca 2006 rozviedol manželstvo sťažovateľa a navrhovateľky,
maloleté deti V. a B. zveril do výchovy a opatery matke, rozhodol o vyživovacej povinnosti
sťažovateľa voči maloletým deťom a upravil styk maloletých detí so sťažovateľom ako ich
otcom. Okresný súd zároveň rozhodol o trovách konania, a to tým spôsobom, že účastníkom
konania nepriznal ich náhradu, pričom sťažovateľa a navrhovateľku zaviazal zaplatiť trovy
štátu. Proti tomuto rozsudku ohľadom výroku o zverení maloletých detí do výchovy
a opatery matke, výroku o výživnom, ako aj výroku o úprave styku sťažovateľa
s maloletými deťmi podal sťažovateľ odvolanie. O odvolaní rozhodol krajský súd
rozsudkom sp. zn. 7 CoP 166/2006 z 12. januára 2007 tak, že napadnutý rozsudok
okresného súdu vo výroku o zverení maloletých detí na čas po rozvode do výchovy
navrhovateľke a vo výroku o určení výživného pre maloleté deti potvrdil, vo výroku
o úprave styku sťažovateľa s maloletými deťmi zmenil, vo výroku o povinnosti
navrhovateľky zaplatiť trovy štátu potvrdil a vo výroku o povinnosti sťažovateľa nahradiť
trovy štátu zmenil. Zároveň rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov
odvolacieho konania.
V odôvodnení rozhodnutia krajský súd uviedol obsah napadnutého rozsudku
okresného súdu vrátane skutočností, ktoré viedli súd prvého stupňa k vyslovenému
právnemu záveru. Krajský súd zároveň poukázal na argumenty sťažovateľa obsiahnuté
v odvolaní, pričom v odôvodnení rozhodnutia ich takto konkretizoval: „Predovšetkým záver
znalca Doc. PhDr. S. CSc. o tom, že v súčasnosti by presťahovanie mal. detí k otcovi do K.
mohlo mať negatívny vplyv na ich ďalší vývoj považoval za neodôvodnený. Taktiež
nesúhlasil so záverom tohto znalca, že považuje za najoptimálnejší súčasný rozsah styku
detí s odporcom ako otcom, pretože ani tento záver nijako neodôvodnil. Pokiaľ znalec
považoval otcom navrhovanú striedavú výchovu rodičov vo vzťahu k mal. deťom
za absolútne nereálnu odporca tvrdil, že tento záver neobsahuje žiadne logické argumenty,
prečo by striedavá výchova nemohla byť reálna. Taktiež namietal, že skutočnosť, že matka
má všetky materiálne podmienky, aby sa mohla presťahovať do K. aj s deťmi a tým
by mohla umožniť svojim deťom možnosť sa s otcom denne vídať, súd nehodnotil
v neprospech matky napriek tomu, že znalec z posudku konštatoval, že po príchode do R.
sa mal. V. sama nevedela vysporiadať s rozchodom rodičov a museli s matkou vyhľadať
pomoc u psychológa, z čoho vyplýva, že neurotické prejavy mal. V. neustúpili,
ale sa zhoršili. Ďalej namietal, že znalec sa nevysporiadal s tým, že V. T. žije v spoločnej
domácnosti s matkou aj keď tohto človeka mal. V. neprijala, čo potvrdila aj znalkyňa
Mgr. D. a v podstate to potvrdila aj navrhovateľka. (...) Nepovažoval tiež za správne,
že znalec mal. B. a mal. V. vyšetril len za prítomnosti matky a nie za prítomnosti otca,
čo považuje za diskriminačný postup znalca vo vzťahu k otcovi a preto navrhoval opätovne
vypočuť tohto znalca. (...) Taktiež nesúhlasil ani s úpravou styku s mal. deťmi, ktorú
považuje za nedostatočnú a v prípade, že bude potvrdený výrok o zverení mal. detí
do výchovy matky, navrhoval, aby mu bolo umožnené stýkať sa každý týždeň s mal. deťmi
od piatku od 17.00 hod. do nedele do 17.00 hod. Taktiež nesúhlasil s výškou určeného
výživného namietajúc, že výživné nebolo určené s prihliadnutím na príjem otca v čase
vyhlásenia rozsudku a nebol ani skúmaný príjem matky...“
Krajský súd vychádzal aj z argumentov právnej zástupkyne sťažovateľa
prednesených na odvolacom pojednávaní, podstatou ktorých bola nespokojnosť so závermi
znaleckého dokazovania, ako aj zdôraznenie názoru, že presťahovanie maloletých detí
z K. do R. nebolo v súlade s ich záujmami.
Vo vzťahu k argumentom navrhovateľky k odvolaniu sťažovateľa, ako aj
k argumentom jej právnej zástupkyne predostretých na odvolacom pojednávaní krajský súd
v rozsudku konštatoval: „Navrhovateľka vo svojom vyjadrení k podanému odvolaniu
navrhla rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutých výrokoch potvrdiť, pretože
odporcom uvádzané argumenty sú len prejavom nespokojnosti s tým, že v konaní nedosiahol
výsledok, aký by zodpovedal jeho snahe dokázať jej, že nie je možné, aby ho beztrestne
opustila. (...) Pokiaľ ide o úpravu styku právna zástupkyňa navrhovateľky predniesla,
že styk otca s mal. deťmi sa realizuje každý druhý týždeň od piatku od 17.00 hod. do nedele
do 17.00 hod. a z tohto dôvodu navrhovateľka ako matka súhlasí aj s takouto úpravou styku
pre čas po rozvode. Na odvolacom pojednávaní navrhovateľka uviedla, že v dôsledku
nezhôd v manželstve sa odsťahovala aj s mal. deťmi do R., kde má rodičov ako aj celú širšiu
rodinu a v tomto prostredí býva aj s deťmi už 4 roky, deti sa bez problémov adaptovali
na toto nové prostredie a nenastali žiadne problémy v súvislosti s tým, že sa presťahovali
do iného mesta. (...)“
Krajský súd zároveň uviedol, že kolízny opatrovník navrhol rozhodnutie súdu prvého
stupňa v jeho napadnutých výrokoch potvrdiť s odôvodnením, že je v záujme maloletých
detí, aby boli zverené do výchovy matke, pričom za súladné s ich záujmami považoval
aj rozhodnutie súdu o úprave styku a výživnom.
S prihliadnutím na uvedené odvolací súd vyslovil názor: „Z vykonaného
dokazovania súdom prvého stupňa neboli zistené žiadne skutočnosti, ktoré by spochybňovali
výrok prvostupňového rozsudku o zverení týchto detí navrhovateľke. Súd prvého stupňa
správne vychádzal zo záverov znaleckých posudkov v tejto veci, kedy obaja znalci navrhli
zveriť mal. deti do výchovy a starostlivosti matke detí, pretože aj keď mal. V. a mal. B. majú
kladný vzťah k otcovi, silnejšiu citovú väzbu majú vytvorenú k matke. Taktiež výsledky
vykonaného dokazovania odôvodňujú záver, že doterajšie výchovné prostredie u matky
je v každom smere vhodným a optimálnym prostredím pre ich výchovu a aj do budúcnosti
im toto výchovné prostredie u matky zabezpečuje podmienky pre ich všestranný fyzický
a psychický rozvoj. Túto skutočnosť potvrdil na odvolacom pojednávaní aj kolízny
opatrovník na základe šetrení vykonaných priamo v rodine navrhovateľky. (...) Pokiaľ
odporca vo svojom odvolaní spochybňoval zistenia a závery, ktoré vyplývajú z podaných
znaleckých posudkov v tejto veci, odvolací súd tieto odvolacie námietky považuje za úplne
neopodstatnené. Pokiaľ otec v konaní poukazoval na vhodnosť tzv. striedavej výchovy mal.
detí pre čas po rozvode, je treba poukázať na to, že zákon o rodine účinný do 31. 3.
2005, ale ani zákon o rodine č. 36/05 Z. z. účinný od 1. 4. 2005 neumožňoval upraviť
výchovu mal. detí pochádzajúcich z manželstva pre čas po rozvode tak, že mal. deti boli
zverené striedavo do výchovy otca ako aj matky. (...)
Aj odvolací súd sa stotožňuje s postupom súdu prvého stupňa pokiaľ pri posudzovaní
príjmových pomerov odporcu vychádzal z príjmov, ktoré odporca dosahoval v spoločnosti
C., a. s., kde dosahoval otec čistý priemerný mesačný zárobok 26.125 Sk,- Sk, ktorý
pracovný pomer však skončil dohodou, a preto nevychádzal z príjmov, ktoré odporca
dosahoval v spoločnosti E., a. s., T. a kde podľa zistenia súdu tento príjem činil 14.753,- Sk
za obdobie od októbra do decembra 2005. (...) Súd prvého stupňa však pri posudzovaní
schopností a možností správne prihliadol k tomu, že odporca mal ročné príjmy aj z inej
činnosti, než z pracovného pomeru, vychádzajúc z ust. § 62 ods. 2, ako aj z ust. § 75 ods. 1
ZR. (...)
Pokiaľ ide o úpravu styku odporcu s mal. V. a mal. B. pre čas po rozvode, odvolací
súd prihliadol k tomu, že v skutočnosti otec sa s týmito deťmi stýka v širšom rozsahu,
než ako styk upravil súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom (...) preto odvolací súd
v zmysle § 220 O. s. p. zmenil napadnutý rozsudok o úprave styku v tomto smere. (...)“
Krajský súd napadnutým rozsudkom súčasne rozhodol aj o trovách štátu a trovách
konania.
V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu
pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným
právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom
do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí
relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť
sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 167/07,
Ústavný súd konštatuje, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať
právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli
k rozhodnutiu. Skutkové a právne závery všeobecného súdu by mohli byť predmetom
kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06, III. ÚS 12/07).
V rámci svojej rozhodovacej činnosti ústavný súd vyjadril aj názor, že právo
na spravodlivý súdny proces neznamená právo na to, aby bol účastník konania
pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami,
resp. s jeho právnymi názormi. Z opačného pohľadu možno povedať, že neúspech v súdnom
konaní nie je možné považovať za porušenie základného práva. Je v právomoci
všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny
a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá dôvod doň zasahovať (napr. I. ÚS 50/04,
III. ÚS 67/06, III. ÚS 198/07).
Podstatou sťažovateľových námietok boli tvrdenia, že postupom a rozsudkom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 793/2002 a postupom a rozsudkom
krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 CoP 166/2006, predmetom ktorých
bol rozvod manželstva a úprava rodičovských práv k maloletým deťom na čas po rozvode,
nebola poskytnutá ochrana jeho rodičovským právam, pričom v dôsledku nespravodlivého
rozhodnutia súdu bol ako otec maloletých detí oproti ich matke znevýhodnený
a diskriminovaný. V tejto súvislosti je potrebné poznamenať, že nespokojnosť sťažovateľa
s postupom a rozhodnutím odvolacieho súdu (ako aj súdu prvého stupňa) spočívala v tom,
že sa nestotožnil s vyhodnotením vykonaných dôkazov, a tým ani s vysloveným právnym
záverom.
Ústavný súd zastáva názor, že namietaný rozsudok krajského súdu spĺňa parametre
zákonného rozhodnutia, pričom je aj náležite odôvodnený. Ústavný súd si neosvojil
argumentáciu sťažovateľa o porušení označených práv postupom a rozsudkom krajského
súdu, pretože skutočnosť, že krajský súd nerozhodol v súlade s predstavami a očakávaniami
sťažovateľa ešte neznamená, že došlo aj k porušeniu uvedených práv. Je nepochybné,
že odvolací súd vzal do úvahy argumenty oboch účastníkov konania predostretých nielen
v rámci prvostupňového konania, ale aj v rámci odvolacieho konania, výsledky znaleckého
dokazovania, keďže rozhodnutie krajského súdu záviselo od posúdenia skutočností, na ktoré
treba odborné znalosti, ako aj ďalšie dôkazy, ktoré následne vyhodnotil a svoj právny názor
vyjadril v rozsudku sp. zn. 7 CoP 166/2006 z 12. januára 2007. Ústavný súd je nezávislým
súdnym orgánom ochrany ústavnosti a skutkové a právne závery všeobecných súdov reparuje
jedine v prípade, ak sú zjavne neodôvodnené a arbitrárne a zároveň majú za následok
porušenie základného práva alebo slobody. Ústavný súd však takéto pochybenia zo strany
krajského súdu nezistil, keďže jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické,
a preto aj celkom legitímne.
Úloha ústavného súdu v danom prípade nespočívala v skúmaní procesu hodnotenia
dôkazov, ktoré súd hodnotí podľa svojej úvahy pri splnení ďalších zákonných podmienok
uvedených v § 132 Občianskeho súdneho poriadku, ani v skúmaní myšlienkových
pochodov konkrétneho sudcu konajúceho v danej veci. Úloha ústavného súdu spočívala
v posúdení zlučiteľnosti napadnutého rozsudku krajského súdu s označenými článkami
ústavy, dohovoru a Dohovoru o právach dieťaťa. V danom prípade ústavný súd nezistil
zo strany krajského súdu takú interpretáciu a aplikáciu príslušných všeobecne záväzných
právnych predpisov ani iné procesné vady, ktoré by závažným spôsobom mohli ovplyvniť
proces dokazovania, a tým aj verdikt tohto súdu. S prihliadnutím na spôsob a rozsah
odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu a s ohľadom na dôvody, ktoré
sťažovateľ uviedol v predmetnej sťažnosti, ústavný súd nezistil také účinky, ktoré by mohli
vyvolať porušenie označených práv.
Sťažovateľ namietal aj porušenie čl. 3 ods. 1, 2 a 3 a čl. 12 ods. 1 a 2 Dohovoru
o právach dieťaťa s tým, že krajský súd „ako prvoradé hľadisko vzal do úvahy ochranu
práv matky na slobodu pohybu a na súkromie a nie záujem maloletých detí“, s čím spája
porušenie uvedeného medzinárodného záväzku. V tejto časti ústavný súd poznamenáva,
že sťažovateľ v návrhu namietal porušenie svojich práv podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
a nenamietal aj porušenie práv svojich detí. V danom prípade sa Dohovor o právach dieťaťa
vzťahuje na zaručenie práv detí, a v prípade, že tieto nie sú plnoleté, môže sa porušenia
týchto práv dožadovať aj právny zástupca maloletých detí. Vo veci však sťažovateľ
vystupuje sám za seba, nie ako právny zástupca maloletých detí, a keďže sťažovateľ
je podľa jeho vyjadrenia narodený..., z čoho vyplýva, že dosiahol plnoletosť, nemôže
požívať ochranu ktorú poskytuje Dohovor o právach dieťaťa.
Ústavný súd teda nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným postupom
a rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením označených práv, a preto sťažnosť
sťažovateľa v tejto časti už na predbežnom prerokovaní odmietol z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
Ústavný súd v závere poznamenáva, že aj keď sťažovateľ v petite sťažnosti okrem
iného žiadal, aby ústavný súd vyslovil, že uvedeným postupom všeobecných súdov bolo
porušené aj právo podľa čl. 12 ods. 3 Dohovoru o právach dieťaťa, možným porušením
tohto ustanovenia sa nezaoberal z dôvodu, že označená medzinárodná zmluva takého
zákonné ustanovenie nepozná.
Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa
ďalšími požiadavkami sťažovateľa obsiahnutými v petite sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. januára 2008