Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 167/07
PDF · 130.62 KB
No categories available
III. ÚS 167/07
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. júna 2007
predbežne prerokoval sťažnosť S., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. R. A., B., pre
namietané porušenie jej základného práva na slobodu prejavu podľa čl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy
Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15 Co 6/2006
z 8. marca 2006 a takto
rozhodol:
Sťažnosť S., s. r. o., o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola faxom 13. júna
2006 a následne poštou 15. júna 2006 doručená sťažnosť S., s. r. o., B. (ďalej len
„sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. R. A., B., pre namietané porušenie jej
základného práva na slobodu prejavu podľa čl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 15 Co 6/2006 z 8. marca 2006.
Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla, že rozsudkom Okresného súdu Banská
Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 8 C 181/2004 z 29. septembra 2005 jej bola
uložená povinnosť zverejniť ospravedlnenie žalobcovi a zaplatiť mu náhradu nemajetkovej
ujmy vo výške 1 000 000 Sk. Podstatou súdneho sporu bolo uplatnenie práv na ochranu
osobnosti žalobcu z dôvodu, že sťažovateľka ako vydavateľka týždenníka P. (ďalej len
„týždenník”) uverejnila článok, v ktorom mala uviesť nepravdivé a skresľujúce údaje
týkajúce sa žalobcu, ktorý v tom čase vykonával funkciu sudcu na Okresnom súde Z.
Proti rozsudku prvostupňového súdu podala sťažovateľka odvolanie, v ktorom okrem
iného argumentovala aj tým, že pri uverejnení spomínaného článku čerpala z dôvodovej
správy, ktorá bola predložená poslancom a ostatným prítomným na verejnom zasadnutí
Banskobystrického samosprávneho kraja, ako aj z verejne predneseného výroku
konkrétneho poslanca.
O odvolaní proti rozhodnutiu okresného súdu rozhodol krajský súd rozsudkom
sp. zn. 15 Co 6/2006 z 8. marca 2006 tak, že rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej
proti sťažovateľke potvrdil, pričom zmenil len výrok o trovách prvostupňového konania.
Sťažovateľka však v záveroch krajského súdu obsiahnutých v namietanom rozsudku
vidí porušenie svojho základného práva podľa čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy, pretože podľa
jej názoru „v takejto spoločenskej situácii je nepochybne poslaním periodickej tlače
ako strážneho psa demokracie, a teda aj legitímnym počínaním, ak nastoľuje témy,
informuje občanov, čitateľov a vyvoláva diskusie“.
Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti
na ďalšie konanie v náleze vyslovil, že krajský súd rozsudkom sp. zn. 15 Co 6/2006
z 8. marca 2006 porušil jej základné právo podľa čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy, namietaný
rozsudok zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie, priznal jej primerané
finančné zadosťučinenie v sume 200 000 Sk a náhradu trov právneho zastúpenia v sume
24 276 Sk vrátane dane z pridanej hodnoty.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť
je preto možné považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť
po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. III. ÚS 199/02, III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06).
Z obsahu sťažnosti, ako aj jej príloh je zrejmé, že sťažovateľka namietala porušenie
svojho základného práva na slobodu prejavu podľa čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy rozsudkom
krajského súdu sp. zn. 15 Co 6/2006 z 8. marca 2006.
Podľa čl. 26 ods. 1 ústavy sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.
Podľa čl. 26 ods. 2 ústavy každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom,
tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať
idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu
konaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať na povolenie štátu.
Podmienky ustanoví zákon.
Porušenie tohto základného práva videla sťažovateľka v tom, že krajský súd potvrdil
rozhodnutie súdu prvého stupňa v konaní o ochranu osobnosti, čím jej ako vydavateľke
týždenníka vznikla povinnosť na vlastný náklad uverejniť ospravedlnenie žalobcovi za
nepravdivé výroky uverejnené v tomto týždenníku, ktorými mala zasiahnuť do jeho
zákonom chráneného práva na ochranu osobnosti a ohroziť tak česť občana, ako aj sudcu
príslušného súdu. Okrem uvedeného krajský súd s právoplatnosťou rozhodol aj o povinnosti
sťažovateľky zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v sume 1 000 000 Sk.
Ústavný súd konštatuje, že konflikt medzi základným právom na slobodu prejavu
spočívajúcim v publikovaní článku sťažovateľkou ako vydavateľkou týždenníka
a základným právom na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti
a na ochranu mena premietnutým do žaloby na ochranu osobnosti, bol predmetom
skúmania krajského súdu v rámci odvolacieho konania vedeného pod sp. zn. 15 Co 6/2006.
Jeho výsledkom je rozsudok z 8. marca 2006, ktorým krajský súd vo vzťahu k sťažovateľke
potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa o tom, že článok ňou publikovaný znamenal zásah
do práv spojených s ochranou osobnosti.
Je potrebné spomenúť, že krajský súd v namietanom rozsudku veľmi precízne
rozobral konflikt uvedených základných práv, vyčerpávajúco zaujal svoj postoj
k nastolenému problému, pričom v značnej miere zohľadnil aj judikatúru Európskeho súdu
pre ľudské práva týkajúcu sa práva na slobodu prejavu a jeho dopad na ochranu povesti
a iných práv. Krajský súd zásah do týchto so sebou súvisiacich základných práv podrobil
aj testu ústavnosti, v rámci ktorého zodpovedal, či zásah bol ustanovený zákonom,
či zodpovedá legitímnemu cieľu a či je nevyhnutný v demokratickej spoločnosti. Na základe
týchto skutočností dospel k záveru uvedenému vo výroku namietaného rozsudku.
Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že je oprávnený posúdiť neústavnosť konania,
resp. rozhodovania všeobecných súdov, t. j. či v konaní pred nimi nedošlo k porušeniu
procesnoprávnych princípov konania (čl. 46 až 50 ústavy) vrátane toho, ktoré by malo
za následok porušenie ďalších, nielen procesnoprávnych základných práv a slobôd
účastníkov konania pred všeobecným súdom (napr. II. ÚS 162/02).
Vzhľadom na to, že sťažovateľka v petite sťažnosti, ktorý je východiskom
pre rozhodnutie ústavného súdu, takýto návrh nenastolila, ústavný súd dospel k záveru,
že namietaný rozsudok krajského súdu potvrdzujúci rozsudok prvostupňového súdu prijatý
v konaní o ochranu osobnosti nemá žiadnu súvislosť so základným právom na slobodu
prejavu podľa čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy, porušenie ktorého sťažovateľka namietala.
Z uvedeného teda vyplýva, že sťažovateľka namietala len porušenie svojho
základného práva na slobodu prejavu namietaným rozsudkom krajského súdu bez toho,
aby namietané porušenie tohto práva spojila s procesným právom na súdnu ochranu, ktoré
garantuje spravodlivý proces vyúsťujúci do prijatia zákonného a preskúmateľného
rozhodnutia. V prípade, ak by sťažovateľka takýto postup zvolila a svoju sťažnosť
by koncipovala v naznačenom smere, ústavný súd by bol povinný preskúmať ústavnosť
a súladnosť takéhoto rozhodnutia z hľadiska dodržania procesných záruk.
Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti. Keďže ústavný súd sťažnosť
odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. júna 2007