Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 167/07

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. júna 2007

predbežne prerokoval sťažnosť S., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. R. A., B., pre

namietané porušenie jej základného práva na slobodu prejavu podľa a 2

Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.

z 8. marca 2006 a takto

rozhodol:

Sťažnosť S., s. r. o., o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola faxom 13. júna

2006 a následne poštou 15. júna 2006 doručená sťažnosť S., s. r. o., B. (ďalej len

„sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. R. A., B., pre namietané porušenie jej

základného práva na slobodu prejavu podľa a 2

(ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 8. marca 2006.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla, že rozsudkom Okresného súdu Banská

Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 29. septembra 2005 jej bola

uložená povinnosť zverejniť ospravedlnenie žalobcovi a zaplatiť mu náhradu nemajetkovej

ujmy vo výške 1 000 000 Sk. Podstatou súdneho sporu bolo uplatnenie práv na ochranu

osobnosti žalobcu z dôvodu, že sťažovateľka ako vydavateľka týždenníka P. (ďalej len

„týždenník”) uverejnila článok, v ktorom mala uviesť nepravdivé a skresľujúce údaje

týkajúce sa žalobcu, ktorý v tom čase vykonával funkciu sudcu na Okresnom súde Z.

Proti rozsudku prvostupňového súdu podala sťažovateľka odvolanie, v ktorom okrem

iného argumentovala aj tým, že pri uverejnení spomínaného článku čerpala z dôvodovej

správy, ktorá bola predložená poslancom a ostatným prítomným na verejnom zasadnutí

Banskobystrického samosprávneho kraja, ako aj z verejne predneseného výroku

konkrétneho poslanca.

O odvolaní proti rozhodnutiu okresného súdu rozhodol krajský súd rozsudkom

sp. zn. z 8. marca 2006 tak, že rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej

proti sťažovateľke potvrdil, pričom zmenil len výrok o trovách prvostupňového konania.

Sťažovateľka však v záveroch krajského súdu obsiahnutých v namietanom rozsudku

vidí porušenie svojho základného práva podľa a 2 , pretože podľa

jej názoru „v takejto spoločenskej situácii je nepochybne poslaním periodickej tlače

ako strážneho psa demokracie, a teda aj legitímnym počínaním, ak nastoľuje témy,

informuje občanov, čitateľov a vyvoláva diskusie“.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti

na ďalšie konanie v náleze vyslovil, že krajský súd rozsudkom sp. zn.

z 8. marca 2006 porušil jej základné právo podľa a 2 , namietaný

rozsudok zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie, priznal jej primerané

finančné zadosťučinenie v sume 200 000 Sk a náhradu trov právneho zastúpenia v sume

24 276 Sk vrátane dane z pridanej hodnoty.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť

je preto možné považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. , , ).

Z obsahu sťažnosti, ako aj jej príloh je zrejmé, že sťažovateľka namietala porušenie

svojho základného práva na slobodu prejavu podľa a 2 rozsudkom

krajského súdu sp. zn. z 8. marca 2006.

Podľa sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

Podľa každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom,

tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať

idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu

konaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať na povolenie štátu.

Podmienky ustanoví zákon.

Porušenie tohto základného práva videla sťažovateľka v tom, že krajský súd potvrdil

rozhodnutie súdu prvého stupňa v konaní o ochranu osobnosti, čím jej ako vydavateľke

týždenníka vznikla povinnosť na vlastný náklad uverejniť ospravedlnenie žalobcovi za

nepravdivé výroky uverejnené v tomto týždenníku, ktorými mala zasiahnuť do jeho

zákonom chráneného práva na ochranu osobnosti a ohroziť tak česť občana, ako aj sudcu

príslušného súdu. Okrem uvedeného krajský súd s právoplatnosťou rozhodol aj o povinnosti

sťažovateľky zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v sume 1 000 000 Sk.

Ústavný súd konštatuje, že konflikt medzi základným právom na slobodu prejavu

spočívajúcim v publikovaní článku sťažovateľkou ako vydavateľkou týždenníka

a základným právom na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti

a na ochranu mena premietnutým do žaloby na ochranu osobnosti, bol predmetom

skúmania krajského súdu v rámci odvolacieho konania vedeného pod sp. zn. .

Jeho výsledkom je rozsudok z 8. marca 2006, ktorým krajský súd vo vzťahu k sťažovateľke

potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa o tom, že článok ňou publikovaný znamenal zásah

do práv spojených s ochranou osobnosti.

Je potrebné spomenúť, že krajský súd v namietanom rozsudku veľmi precízne

rozobral konflikt uvedených základných práv, vyčerpávajúco zaujal svoj postoj

k nastolenému problému, pričom v značnej miere zohľadnil aj judikatúru Európskeho súdu

pre ľudské práva týkajúcu sa práva na slobodu prejavu a jeho dopad na ochranu povesti

a iných práv. Krajský súd zásah do týchto so sebou súvisiacich základných práv podrobil

aj testu ústavnosti, v rámci ktorého zodpovedal, či zásah bol ustanovený zákonom,

či zodpovedá legitímnemu cieľu a či je nevyhnutný v demokratickej spoločnosti. Na základe

týchto skutočností dospel k záveru uvedenému vo výroku namietaného rozsudku.

Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že je oprávnený posúdiť neústavnosť konania,

resp. rozhodovania všeobecných súdov, t. j. či v konaní pred nimi nedošlo k porušeniu

procesnoprávnych princípov konania ( až 50 ) vrátane toho, ktoré by malo

za následok porušenie ďalších, nielen procesnoprávnych základných práv a slobôd

účastníkov konania pred všeobecným súdom (napr. ).

Vzhľadom na to, že sťažovateľka v petite sťažnosti, ktorý je východiskom

pre rozhodnutie ústavného súdu, takýto návrh nenastolila, ústavný súd dospel k záveru,

že namietaný rozsudok krajského súdu potvrdzujúci rozsudok prvostupňového súdu prijatý

v konaní o ochranu osobnosti nemá žiadnu súvislosť so základným právom na slobodu

prejavu podľa a 2 , porušenie ktorého sťažovateľka namietala.

Z uvedeného teda vyplýva, že sťažovateľka namietala len porušenie svojho

základného práva na slobodu prejavu namietaným rozsudkom krajského súdu bez toho,

aby namietané porušenie tohto práva spojila s procesným právom na súdnu ochranu, ktoré

garantuje spravodlivý proces vyúsťujúci do prijatia zákonného a preskúmateľného

rozhodnutia. V prípade, ak by sťažovateľka takýto postup zvolila a svoju sťažnosť

by koncipovala v naznačenom smere, ústavný súd by bol povinný preskúmať ústavnosť

a súladnosť takéhoto rozhodnutia z hľadiska dodržania procesných záruk.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti. Keďže ústavný súd sťažnosť

odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. júna 2007