Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 73/09
PDF · 232.69 KB
No categories available
III. ÚS 73/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. marca 2009
predbežne prerokoval sťažnosť K. T., N., zastúpeného advokátom JUDr. M. B., G., vo veci
namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 35, čl. 36, čl. 40 a čl. 46 Ústavy
Slovenskej republiky rozhodnutím Sociálnej poisťovne, ústredie B. č. 730 901 9641
z 9. septembra 2006, rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 4 Sd 187/06-60 z 20. mája
2008 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9 So 129/2008
z 30. októbra 2008 a takto
rozhodol:
Sťažnosť K. T. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. januára
2009 (po doplnení 10. februára 2009) doručená sťažnosť K. T., N. (ďalej len „sťažovateľ“),
zastúpeného advokátom JUDr. M. B., G., vo veci namietaného porušenia jeho základných
práv podľa čl. 35, čl. 36, čl. 40 a čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) rozhodnutím Sociálnej poisťovne, ústredie B. (ďalej len „Sociálna poisťovňa“)
č. 730 901 9641 z 9. septembra 2006, rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len
„krajský súd“) č. k. 4 Sd 187/06-60 z 20. mája 2008 a rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 9 So 129/2008 z 30. októbra 2008.
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že 25. júla 2005 utrpel vážny pracovný úraz,
v dôsledku ktorého sa podľa vlastného vyjadrenia stal plne invalidným. Aj napriek tomuto
tvrdeniu mu Sociálna poisťovňa rozhodnutím č. 730 901 9641 z 9. septembra 2006 priznala
len čiastočný invalidný dôchodok. Keďže sťažovateľ prejavil nespokojnosť s rozhodnutím
Sociálnej poisťovne, žiadal o jeho preskúmanie krajským súdom. Na základe toho krajský
súd napadnuté rozhodnutie správneho orgánu preskúmal a rozsudkom č. k. 4 Sd 187/06-60
z 20. mája 2008 ho potvrdil. Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie,
o ktorom rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 9 So 129/2008 z 30. októbra 2008 tak,
že prvostupňové rozhodnutie potvrdil.
Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného tvrdil: „Najvyšší súd SR potvrdil rozsudok
KS v Prešove a to napriek tomu, že sa poškodený dovolával komplexného znaleckého
dokazovania príslušným zdrav. ústavom, ktorý aj navrhovala tiež vykonať znalkyňa
ustanovená krajským súdom... Poškodený netvrdí, že jeho zdravotný stav po úraze
sa nemohol zlepšiť, ale nie po uplynutí formálnej jednoročnej podpornej doby PNS, kedy
mal naplánované ošetrujúcimi lekármi nemocnice v P. rôzne a dlhšie liečenia. Toto si mal
krajský ale aj najvyšší súd náležite znalecky preveriť...“
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal:
„1. Aby ústavný súd rozsudok NS – SR, tak ako je to navrhované zrušil a vec vrátil
súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Taktiež je potrebné zrušiť aj rozsudok krajského
súdu, ktorým bolo potvrdené nesprávne rozhodnutie soc. poisťovne...
2. Sťažovateľ má právo na náhradu škody v sume 145.536,- Sk a túto mu je povinná
zaplatiť soc. poisťovňa – ústredie B.
Najmä sťažovateľ sa domáha toho, aby vec bola vrátená späť najvyššiemu súdu
a následne krajskému súdu na nové konanie a rozhodnutie...
Z doterajších súdnych konaní je úplne jasné, že sťažovateľovi boli porušené jeho
ústavné práva a to:
1. právo čl. 35 – 36, 40 ústavy – práva na prácu a ochranu zdravia,
2. právo na súdnu a inú právnu ochranu, čl. 46 ústavy...
Sťažovateľ požaduje náhradu trov doterajších konaní.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré
by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako
aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie
sa nemusí odôvodniť.
Pri prerokovaní časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie označených
základných práv rozhodnutím Sociálnej poisťovne č. 730 901 9641 z 9. septembra 2006
a rozsudkom krajského súdu č. k. 4 Sd 187/06-60 z 20. mája 2008, ústavný súd vychádzal
z princípu subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Toto citované ustanovenie limituje
hranice právomoci ústavného súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich
v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že ochrany základného
práva a slobody sa na ústavnom súde možno domáhať v prípade, ak mu túto ochranu
nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.
Ústavný súd zistil, že v namietanej veci sťažovateľ podal všeobecnému (krajskému)
súdu žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Sociálnej poisťovne, o ktorej rozhodol
krajský súd rozsudkom č. k. 4 Sd 187/06-60 z 20. mája 2008 tak, že napadnuté rozhodnutie
Sociálnej poisťovne potvrdil. Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ odvolanie,
o ktorom v rámci odvolacieho konania rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn.
9 So 129/2008 z 30. októbra 2008 tak, že napadnuté rozhodnutie krajského súdu potvrdil.
Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127
ods. 1 ústavy nebol príslušný na preskúmanie namietaného rozhodnutia Sociálnej
poisťovne, pretože to patrilo do právomoci všeobecného (krajského) súdu rozhodujúceho
v rámci správneho súdnictva (§ 244 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku) a zároveň
preskúmanie zákonnosti tohto rozhodnutia patrilo do právomoci odvolacieho (najvyššieho)
súdu. V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že z ústavného hľadiska je preň
podstatné a určujúce len preskúmanie rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 9 So 129/2008
z 30. októbra 2008. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol
pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (obdobne napr. III. ÚS 135/04,
IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, III. ÚS 60/06, III. ÚS 310/07).
Vo zvyšnej časti sťažnosti sťažovateľ namietal porušenie svojich základných práv
podľa čl. 35, čl. 36, čl. 40 a čl. 46 ústavy rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 9 So 129/2008
z 30. októbra 2008.
Podľa čl. 35 ods. 1 ústavy každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu
naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.
Podľa čl. 35 ods. 3 ústavy občania majú právo na prácu. Štát v primeranom rozsahu
hmotne zabezpečuje občanov, ktorí nie z vlastnej viny nemôžu toto právo vykonávať.
Podmienky ustanoví zákon.
Podľa čl. 36 ústavy zamestnanci majú právo na spravodlivé a uspokojujúce pracovné
podmienky. Zákon im zabezpečuje najmä...
c) ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci...
Podľa čl. 40 ústavy každý má právo na ochranu zdravia. Na základe zdravotného
poistenia majú občania právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť a na zdravotnícke
pomôcky za podmienok, ktoré ustanoví zákon.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím
orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto
rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené
preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že rozhodnutím Sociálnej poisťovne
č. 730 901 9641 z 9. septembra 2006 bol sťažovateľovi od 23. júna 2006 priznaný invalidný
dôchodok v sume 5 354 Sk mesačne a od 1. júla 2006 mu bol invalidný dôchodok zvýšený
na sumu 5 673 Sk mesačne.
Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ žalobu o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia správneho orgánu, o ktorej rozhodol krajský súd rozsudkom č. k.
4 Sd 187/06-60 z 20. mája 2008. V predmetnej žalobe sťažovateľ v podstate tvrdil,
že nesúhlasí so zistením Sociálnej poisťovne, že jeho pracovná schopnosť v dôsledku
pracovného úrazu poklesla o 60 %. Sťažovateľ totiž vyslovil názor, že v dôsledku tohto
pracovného úrazu nie je vôbec schopný vykonávať žiadnu prácu, a preto žiadal krajský súd
o vykonanie dokazovania, ktorým by sa preukázali jeho tvrdenia.
Krajský súd vo svojom rozsudku, ktorým potvrdil napadnuté rozhodnutie Sociálnej
poisťovne, v úvode odôvodnenia okrem iného konštatoval, že v priebehu konania vypočul
účastníkov konania, oboznámil sa s posudkovým a dávkovým spisom Sociálnej poisťovne,
odborným posudkom, znaleckým posudkom č. 7/2007 z 13. novembra 2007 znalkyne MUDr.
M. H., ako aj s ostatným spisovým materiálom. V rozhodnutí zároveň uviedol obsah
napadnutého rozhodnutia Sociálnej poisťovne, závery posudkovej lekárky Sociálnej
poisťovne obsiahnuté v zápisnici z 12. decembra 2006, ako aj závery posudkovej lekárky
MUDr. K. V., ktoré boli obsahom zápisnice z 20. apríla 2007. Keďže sťažovateľ nebol
spokojný ani s týmito závermi posudkovej lekárky, krajský súd nariadil znalecké
dokazovanie znalkyňou MUDr. M. H. z odboru zdravotníctva a farmácie, odvetvia
neurológie. Ako vyplýva z rozhodnutia krajského súdu, znalkyňa vyhotovila 12. novembra
2007 znalecký posudok č. 7/2007. V tejto súvislosti krajský súd uviedol, že „v časti III.
posudku konštatuje, že rozhodnutie posudkovej komisie o uznaní 60 % zníženia schopnosti
na prácu v tom čase (1,5 mesiaca od operácie chrbtice) mohli byť dôvodom uznať
u navrhovateľa zníženie jeho pracovného potenciálu o 60 % v porovnaní so zdravým
občanom, čo je z pohľadu znalca nanajvýš priaznivé hodnotenie z hľadiska
neurologického“. Okrem toho krajský súd neopomenul reagovať na návrh sťažovateľa
na nariadenie kontrolného znaleckého dokazovania. V rozsudku totiž krajský súd uviedol, že
nepovažoval za potrebné toto kontrolné znalecké dokazovanie nariadiť, „pretože súdom
ustanovená znalkyňa dostatočne zodpovedala na otázky týkajúce sa jeho zdravotného stavu
a komplexne zhodnotila a posúdila všetky ním popisované zdravotné ťažkosti“.
Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie, v ktorom dôvodil tým,
že nie je možné, aby rok po utrpení pracovného úrazu bola jeho pracovná schopnosť
znížená len o 60 % oproti pracovnej schopnosti zdravého jedinca, a preto žiadal najvyšší
súd o doplnenie dokazovania a ustanovenie „kolektívneho znalca“ na posúdenie jeho
zdravotného stavu. Z uvedeného dôvodu žiadal napadnutý rozsudok krajského súdu zrušiť
a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
O odvolaní sťažovateľa rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 9 So 129/2008
z 30. októbra 2008, ktorým napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne
potvrdil. V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd stručne uviedol dosiaľ zistený
skutkový stav, argumenty sťažovateľa obsiahnuté v odvolaní, ako aj vyjadrenie Sociálnej
poisťovne k odvolaniu sťažovateľa.
Z relevantnej časti odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu okrem iného vyplýva:
„Zdravotný stav navrhovateľa opakovane posudzovali na základe zákona ustanovení
posudkoví lekári, ako to podrobne s výsledkami ich zistení uviedol vo svojom rozsudku
krajský súd. Na základe námietok navrhovateľa krajský súd nariadil aj znalecké
dokazovanie. S obsahom posudkov posudkových lekárov a znalkyne sa krajský súd náležite
a podrobne vo svojom rozhodnutí zaoberal a nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by
medicínske závery posudkových lekárov spochybnila a ich posudky neboli spochybnené ani
súdom určenou znalkyňou. Posudky po vyšetrení navrhovateľa, ako aj na základe jeho
zdravotnej dokumentácie sú jednoznačné so zhodným konštatovaním, že miera poklesu
schopnosti navrhovateľa vykonávať zárobkovú činnosť nie je viac ako 60 %. Posudkoví
lekári zhodnotili zdravotný stav navrhovateľa v súlade s postupom, ktorý zákon predpisuje,
ich posudky sú úplné a presvedčivé. Na základe posudkov dospel aj odvolací súd k záveru,
že skutkové okolnosti týkajúce sa zdravotného stavu navrhovateľa sa dostatočne ozrejmili
a preto nevidel dôvod na ďalšie znalecké dokazovanie, najmä ak navrhovateľ nepredložil
žiadne iné medicínske nálezy, ktoré by spochybnili podané posudky. Samotnú nespokojnosť
navrhovateľa s posudkovými zisteniami súd nemôže považovať za dôvod na nariadenie
ďalšieho dokazovania.“
V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu
pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným
právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom
do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí
relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť
sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 397/08).
Ústavný súd v prípadoch, keď sa zaoberal porušením základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy vyslovil, že právo na spravodlivý súdny proces neznamená právo na to,
aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté
v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Z opačného pohľadu možno
povedať, že neúspech v súdnom konaní nie je možné považovať za porušenie základného
práva. Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad
nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá dôvod doň zasahovať
(napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 67/06).
Podstatou sťažovateľovej námietky bola nespokojnosť s rozhodnutím najvyššieho
súdu z dôvodu, že tento súd potvrdil prvostupňové rozhodnutie krajského súdu,
a to aj napriek tomu, že podľa jeho názoru rozsah dokazovania zameraný na zistenie jeho
zdravotného stavu nebol dostatočný. Sťažovateľ vyslovil názor, že práve neustanovením
„kolektívneho znalca“ na zistenie jeho zdravotného stavu bol uznaný len za čiastočne
invalidného, aj keď podľa jeho udania rok po ťažkom pracovnom úraze nemohol vykonávať
žiadnu zárobkovú činnosť. Z uvedeného dôvodu sa sťažovateľ domnieval, že rozhodnutím
najvyššieho súdu došlo k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 35, čl. 36, čl. 40 a čl. 46
Ústavný súd preskúmal rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 9 So 129/2008
z 30. októbra 2008, ktorý spĺňa parametre zákonnosti a ústavnosti, ktoré musia rozhodnutia
všeobecných súdov obsahovať, aby bolo možné konštatovať ich zlučiteľnosť s obsahom
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. V namietanom rozsudku najvyšší súd
vychádzajúc zo zisteného skutkového stavu, tvrdení sťažovateľa obsiahnutých v odvolaní
a vyjadrenia Sociálnej poisťovne jasne predostrel argumenty a dôkazy, ktoré ho viedli
k záveru o dostatočnom a náležitom zistení zdravotného stavu sťažovateľa. Okrem toho
najvyšší súd poukázal na skutočnosť, že zdravotný stav sťažovateľa bol posudzovaný
opakovane a že závery lekárov o poklese schopnosti sťažovateľa vykonávať zárobkovú
činnosť nie viac ako o 60 % boli zhodné a jednoznačné. Najvyšší súd súčasne uviedol,
že v rámci konania sťažovateľ nepredložil také dôkazy, ktoré by závery posudkových
lekárov spochybnili.
S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozsudku najvyššieho súdu,
ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho
konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07,
II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Keďže v danom prípade šlo o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu
všeobecnými súdmi v rámci správneho súdnictva, ústavný súd mal na pamäti aj svoju
judikatúru spojenú so základným právom podľa čl. 46 ods. 2 ústavy, podľa ktorej v prípade,
keď sa rozhodnutie správneho orgánu (bez ohľadu na jeho druh či formálne označenie,
ale predovšetkým s prihliadnutím na jeho obsahovú stránku) dotýka niektorého
zo základných práv a slobôd, z právomoci súdov nesmie byť vylúčené. Vylúčenie takéhoto
rozhodnutia zo súdneho preskúmavania (v správnom súdnictve) môže signalizovať
porušenie čl. 46 ods. 2 poslednej vety ústavy. Základnému právu uvedenému v čl. 46 ods. 2
ústavy preto zodpovedá taký postup súdu, v rámci ktorého hodnotí nielen formálne znaky
rozhodnutia predloženého mu na súdne preskúmavanie, ale aj to, či sa toto rozhodnutie
svojím obsahom nedotýka niektorého zo základných práv alebo slobôd účastníka konania.
Postup súdu, v ktorom zanedbal niektorý z týchto prvkov, zakladá porušenie základného
práva podľa čl. 46 ods. 2 ústavy (obdobne II. ÚS 50/01, III. ÚS 310/07).
Vzhľadom na to, že najvyšší súd spôsobom súladným so zákonom preskúmal
prvostupňové rozhodnutie krajského súdu, a tým v konečnom dôsledku aj závery správneho
orgánu (Sociálnej poisťovne), pričom svoje zistenia a právne názory v napadnutom
rozsudku celkom zreteľne aj formuloval, nedopustil sa konania, ktoré by zakladalo
predpoklad porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 2 ústavy. Z uvedeného dôvodu
sa sťažnosť aj v tejto časti javí ako zjavne neopodstatnená.
Sťažovateľ v sťažnosti namietal aj porušenie takých základných práv (čl. 35, čl. 36
a čl. 40 ústavy) označeným rozsudkom najvyššieho súdu, ktorých obsahom je okrem iného
aj právo na zárobkovú činnosť, právo na prácu, právo na primerané hmotné zabezpečenie,
právo na ochranu zdravia pri práci, ako aj na ochranu zdravia vôbec a podobne.
Keďže ústavný súd sťažnosť v časti pre namietané porušenie základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy označeným rozhodnutím najvyššieho súdu odmietol z dôvodu
zjavnej neopodstatnenosti, v ďalšej časti sťažnosť, ktorou sťažovateľ namietal porušenie
základných práv podľa čl. 35, čl. 36 a čl. 40 ústavy, ústavný súd odmietol pre nesplnenie
zákonom predpísaných náležitostí. Sťažnosť v tejto časti nebola odôvodnená, a to napriek
tomu, že sťažovateľ je zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom.
Na základe uvedených skutočností bolo potrebné rozhodnúť tak, ako to je uvedené
vo výroku tohto rozhodnutia.
Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu
zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. marca 2009