Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 73/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. marca 2009

predbežne prerokoval sťažnosť K. T., N., zastúpeného advokátom JUDr. M. B., G., vo veci

namietaného porušenia jeho základných práv podľa , , a

Slovenskej republiky rozhodnutím Sociálnej poisťovne, ústredie B. č. 730 901 9641

z 9. septembra 2006, rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. -60 z 20. mája

2008 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 30. októbra 2008 a takto

rozhodol:

Sťažnosť K. T. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. januára

2009 (po doplnení 10. februára 2009) doručená sťažnosť K. T., N. (ďalej len „sťažovateľ“),

zastúpeného advokátom JUDr. M. B., G., vo veci namietaného porušenia jeho základných

práv podľa , , a (ďalej len

„ústava“) rozhodnutím Sociálnej poisťovne, ústredie B. (ďalej len „Sociálna poisťovňa“)

č. 730 901 9641 z 9. septembra 2006, rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len

„krajský súd“) č. k. -60 z 20. mája 2008 a rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 30. októbra 2008.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že 25. júla 2005 utrpel vážny pracovný úraz,

v dôsledku ktorého sa podľa vlastného vyjadrenia stal plne invalidným. Aj napriek tomuto

tvrdeniu mu Sociálna poisťovňa rozhodnutím č. 730 901 9641 z 9. septembra 2006 priznala

len čiastočný invalidný dôchodok. Keďže sťažovateľ prejavil nespokojnosť s rozhodnutím

Sociálnej poisťovne, žiadal o jeho preskúmanie krajským súdom. Na základe toho krajský

súd napadnuté rozhodnutie správneho orgánu preskúmal a rozsudkom č. k. -60

z 20. mája 2008 ho potvrdil. Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie,

o ktorom rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. z 30. októbra 2008 tak,

že prvostupňové rozhodnutie potvrdil.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného tvrdil: „Najvyšší súd SR potvrdil rozsudok

KS v Prešove a to napriek tomu, že sa poškodený dovolával komplexného znaleckého

dokazovania príslušným zdrav. , ktorý aj navrhovala tiež vykonať znalkyňa

ustanovená krajským súdom... Poškodený netvrdí, že jeho zdravotný stav po úraze

sa nemohol zlepšiť, ale nie po uplynutí formálnej jednoročnej podpornej doby PNS, kedy

mal naplánované ošetrujúcimi lekármi nemocnice v P. rôzne a dlhšie liečenia. Toto si mal

krajský ale aj najvyšší súd náležite znalecky preveriť...“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal:

„1. Aby ústavný súd rozsudok NS – SR, tak ako je to navrhované zrušil a vec vrátil

súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Taktiež je potrebné zrušiť aj rozsudok krajského

súdu, ktorým bolo potvrdené nesprávne rozhodnutie soc. poisťovne...

2. Sťažovateľ má právo na náhradu škody v sume 145.536,- Sk a túto mu je povinná

zaplatiť soc. poisťovňa – ústredie B.

Najmä sťažovateľ sa domáha toho, aby vec bola vrátená späť najvyššiemu súdu

a následne krajskému súdu na nové konanie a rozhodnutie...

Z doterajších súdnych konaní je úplne jasné, že sťažovateľovi boli porušené jeho

ústavné práva a to:

1. právo – 36, 40 – práva na prácu a ochranu zdravia,

2. právo na súdnu a inú právnu ochranu, ...

Sťažovateľ požaduje náhradu trov doterajších konaní.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovenia až vrátane okolností, ktoré

by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako

aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie

sa nemusí odôvodniť.

Pri prerokovaní časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie označených

základných práv rozhodnutím Sociálnej poisťovne č. 730 901 9641 z 9. septembra 2006

a rozsudkom krajského súdu č. k. -60 z 20. mája 2008, ústavný súd vychádzal

z princípu subsidiarity podľa . Toto citované ustanovenie limituje

hranice právomoci ústavného súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich

v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že ochrany základného

práva a slobody sa na ústavnom súde možno domáhať v prípade, ak mu túto ochranu

nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Ústavný súd zistil, že v namietanej veci sťažovateľ podal všeobecnému (krajskému)

súdu žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Sociálnej poisťovne, o ktorej rozhodol

krajský súd rozsudkom č. k. -60 z 20. mája 2008 tak, že napadnuté rozhodnutie

Sociálnej poisťovne potvrdil. Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ odvolanie,

o ktorom v rámci odvolacieho konania rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn.

z 30. októbra 2008 tak, že napadnuté rozhodnutie krajského súdu potvrdil.

Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127

ods. 1 nebol príslušný na preskúmanie namietaného rozhodnutia Sociálnej

poisťovne, pretože to patrilo do právomoci všeobecného (krajského) súdu rozhodujúceho

v rámci správneho súdnictva ( a nasl. ) a zároveň

preskúmanie zákonnosti tohto rozhodnutia patrilo do právomoci odvolacieho (najvyššieho)

súdu. V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že z ústavného hľadiska je preň

podstatné a určujúce len preskúmanie rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.

z 30. októbra 2008. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol

pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (obdobne napr. ,

, , , ).

Vo zvyšnej časti sťažnosti sťažovateľ namietal porušenie svojich základných práv

podľa , , a rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

z 30. októbra 2008.

Podľa každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu

naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.

Podľa občania majú právo na prácu. Štát v primeranom rozsahu

hmotne zabezpečuje občanov, ktorí nie z vlastnej viny nemôžu toto právo vykonávať.

Podmienky ustanoví zákon.

Podľa zamestnanci majú právo na spravodlivé a uspokojujúce pracovné

podmienky. Zákon im zabezpečuje najmä...

c) ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci...

Podľa každý má právo na ochranu zdravia. Na základe zdravotného

poistenia majú občania právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť a na zdravotnícke

pomôcky za podmienok, ktoré ustanoví zákon.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že rozhodnutím Sociálnej poisťovne

č. 730 901 9641 z 9. septembra 2006 bol sťažovateľovi od 23. júna 2006 priznaný invalidný

dôchodok v sume 5 354 Sk mesačne a od 1. júla 2006 mu bol invalidný dôchodok zvýšený

na sumu 5 673 Sk mesačne.

Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ žalobu o preskúmanie zákonnosti

rozhodnutia správneho orgánu, o ktorej rozhodol krajský súd rozsudkom č. k.

-60 z 20. mája 2008. V predmetnej žalobe sťažovateľ v podstate tvrdil,

že nesúhlasí so zistením Sociálnej poisťovne, že jeho pracovná schopnosť v dôsledku

pracovného úrazu poklesla o 60 %. Sťažovateľ totiž vyslovil názor, že v dôsledku tohto

pracovného úrazu nie je vôbec schopný vykonávať žiadnu prácu, a preto žiadal krajský súd

o vykonanie dokazovania, ktorým by sa preukázali jeho tvrdenia.

Krajský súd vo svojom rozsudku, ktorým potvrdil napadnuté rozhodnutie Sociálnej

poisťovne, v úvode odôvodnenia okrem iného konštatoval, že v priebehu konania vypočul

účastníkov konania, oboznámil sa s posudkovým a dávkovým spisom Sociálnej poisťovne,

odborným posudkom, znaleckým posudkom č. 7/2007 z 13. novembra 2007 znalkyne MUDr.

M. H., ako aj s ostatným spisovým materiálom. V rozhodnutí zároveň uviedol obsah

napadnutého rozhodnutia Sociálnej poisťovne, závery posudkovej lekárky Sociálnej

poisťovne obsiahnuté v zápisnici z 12. decembra 2006, ako aj závery posudkovej lekárky

MUDr. K. V., ktoré boli obsahom zápisnice z 20. apríla 2007. Keďže sťažovateľ nebol

spokojný ani s týmito závermi posudkovej lekárky, krajský súd nariadil znalecké

dokazovanie znalkyňou MUDr. M. H. z odboru zdravotníctva a farmácie, odvetvia

neurológie. Ako vyplýva z rozhodnutia krajského súdu, znalkyňa vyhotovila 12. novembra

2007 znalecký posudok č. 7/2007. V tejto súvislosti krajský súd uviedol, že „v časti III.

posudku konštatuje, že rozhodnutie posudkovej komisie o uznaní 60 % zníženia schopnosti

na prácu v tom čase (1,5 mesiaca od operácie chrbtice) mohli byť dôvodom uznať

u navrhovateľa zníženie jeho pracovného potenciálu o 60 % v porovnaní so zdravým

občanom, čo je z pohľadu znalca nanajvýš priaznivé hodnotenie z hľadiska

neurologického“. Okrem toho krajský súd neopomenul reagovať na návrh sťažovateľa

na nariadenie kontrolného znaleckého dokazovania. V rozsudku totiž krajský súd uviedol, že

nepovažoval za potrebné toto kontrolné znalecké dokazovanie nariadiť, „pretože súdom

ustanovená znalkyňa dostatočne zodpovedala na otázky týkajúce sa jeho zdravotného stavu

a komplexne zhodnotila a posúdila všetky ním popisované zdravotné ťažkosti“.

Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie, v ktorom dôvodil tým,

že nie je možné, aby rok po utrpení pracovného úrazu bola jeho pracovná schopnosť

znížená len o 60 % oproti pracovnej schopnosti zdravého jedinca, a preto žiadal najvyšší

súd o doplnenie dokazovania a ustanovenie „kolektívneho znalca“ na posúdenie jeho

zdravotného stavu. Z uvedeného dôvodu žiadal napadnutý rozsudok krajského súdu zrušiť

a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

O odvolaní sťažovateľa rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn.

z 30. októbra 2008, ktorým napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne

potvrdil. V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd stručne uviedol dosiaľ zistený

skutkový stav, argumenty sťažovateľa obsiahnuté v odvolaní, ako aj vyjadrenie Sociálnej

poisťovne k odvolaniu sťažovateľa.

Z relevantnej časti odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu okrem iného vyplýva:

„Zdravotný stav navrhovateľa opakovane posudzovali na základe zákona ustanovení

posudkoví lekári, ako to podrobne s výsledkami ich zistení uviedol vo svojom rozsudku

krajský súd. Na základe námietok navrhovateľa krajský súd nariadil aj znalecké

dokazovanie. S obsahom posudkov posudkových lekárov a znalkyne sa krajský súd náležite

a podrobne vo svojom rozhodnutí zaoberal a nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by

medicínske závery posudkových lekárov spochybnila a ich posudky neboli spochybnené ani

súdom určenou znalkyňou. Posudky po vyšetrení navrhovateľa, ako aj na základe jeho

zdravotnej dokumentácie sú jednoznačné so zhodným konštatovaním, že miera poklesu

schopnosti navrhovateľa vykonávať zárobkovú činnosť nie je viac ako 60 %. Posudkoví

lekári zhodnotili zdravotný stav navrhovateľa v súlade s postupom, ktorý zákon predpisuje,

ich posudky sú úplné a presvedčivé. Na základe posudkov dospel aj odvolací súd k záveru,

že skutkové okolnosti týkajúce sa zdravotného stavu navrhovateľa sa dostatočne ozrejmili

a preto nevidel dôvod na ďalšie znalecké dokazovanie, najmä ak navrhovateľ nepredložil

žiadne iné medicínske nálezy, ktoré by spochybnili podané posudky. Samotnú nespokojnosť

navrhovateľa s posudkovými zisteniami súd nemôže považovať za dôvod na nariadenie

ďalšieho dokazovania.“

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu

pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom

do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí

relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť

sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. , , ).

Ústavný súd v prípadoch, keď sa zaoberal porušením základného práva podľa čl. 46

ods. 1 vyslovil, že právo na spravodlivý súdny proces neznamená právo na to,

aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté

v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Z opačného pohľadu možno

povedať, že neúspech v súdnom konaní nie je možné považovať za porušenie základného

práva. Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad

nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá dôvod doň zasahovať

(napr. , ).

Podstatou sťažovateľovej námietky bola nespokojnosť s rozhodnutím najvyššieho

súdu z dôvodu, že tento súd potvrdil prvostupňové rozhodnutie krajského súdu,

a to aj napriek tomu, že podľa jeho názoru rozsah dokazovania zameraný na zistenie jeho

zdravotného stavu nebol dostatočný. Sťažovateľ vyslovil názor, že práve neustanovením

„kolektívneho znalca“ na zistenie jeho zdravotného stavu bol uznaný len za čiastočne

invalidného, aj keď podľa jeho udania rok po ťažkom pracovnom úraze nemohol vykonávať

žiadnu zárobkovú činnosť. Z uvedeného dôvodu sa sťažovateľ domnieval, že rozhodnutím

najvyššieho súdu došlo k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 35, čl. 36, čl. 40 a čl. 46

.

Ústavný súd preskúmal rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.

z 30. októbra 2008, ktorý spĺňa parametre zákonnosti a ústavnosti, ktoré musia rozhodnutia

všeobecných súdov obsahovať, aby bolo možné konštatovať ich zlučiteľnosť s obsahom

základného práva podľa . V namietanom rozsudku najvyšší súd

vychádzajúc zo zisteného skutkového stavu, tvrdení sťažovateľa obsiahnutých v odvolaní

a vyjadrenia Sociálnej poisťovne jasne predostrel argumenty a dôkazy, ktoré ho viedli

k záveru o dostatočnom a náležitom zistení zdravotného stavu sťažovateľa. Okrem toho

najvyšší súd poukázal na skutočnosť, že zdravotný stav sťažovateľa bol posudzovaný

opakovane a že závery lekárov o poklese schopnosti sťažovateľa vykonávať zárobkovú

činnosť nie viac ako o 60 % boli zhodné a jednoznačné. Najvyšší súd súčasne uviedol,

že v rámci konania sťažovateľ nepredložil také dôkazy, ktoré by závery posudkových

lekárov spochybnili.

S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozsudku najvyššieho súdu,

ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho

konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. , ,

, , ), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol

podľa z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže v danom prípade šlo o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu

všeobecnými súdmi v rámci správneho súdnictva, ústavný súd mal na pamäti aj svoju

judikatúru spojenú so základným právom podľa , podľa ktorej v prípade,

keď sa rozhodnutie správneho orgánu (bez ohľadu na jeho druh či formálne označenie,

ale predovšetkým s prihliadnutím na jeho obsahovú stránku) dotýka niektorého

zo základných práv a slobôd, z právomoci súdov nesmie byť vylúčené. Vylúčenie takéhoto

rozhodnutia zo súdneho preskúmavania (v správnom súdnictve) môže signalizovať

porušenie poslednej vety . Základnému právu uvedenému v

preto zodpovedá taký postup súdu, v rámci ktorého hodnotí nielen formálne znaky

rozhodnutia predloženého mu na súdne preskúmavanie, ale aj to, či sa toto rozhodnutie

svojím obsahom nedotýka niektorého zo základných práv alebo slobôd účastníka konania.

Postup súdu, v ktorom zanedbal niektorý z týchto prvkov, zakladá porušenie základného

práva podľa (obdobne , ).

Vzhľadom na to, že najvyšší súd spôsobom súladným so zákonom preskúmal

prvostupňové rozhodnutie krajského súdu, a tým v konečnom dôsledku aj závery správneho

orgánu (Sociálnej poisťovne), pričom svoje zistenia a právne názory v napadnutom

rozsudku celkom zreteľne aj formuloval, nedopustil sa konania, ktoré by zakladalo

predpoklad porušenia základného práva podľa . Z uvedeného dôvodu

sa sťažnosť aj v tejto časti javí ako zjavne neopodstatnená.

Sťažovateľ v sťažnosti namietal aj porušenie takých základných práv (čl. 35, čl. 36

a ) označeným rozsudkom najvyššieho súdu, ktorých obsahom je okrem iného

aj právo na zárobkovú činnosť, právo na prácu, právo na primerané hmotné zabezpečenie,

právo na ochranu zdravia pri práci, ako aj na ochranu zdravia vôbec a podobne.

Keďže ústavný súd sťažnosť v časti pre namietané porušenie základného práva podľa

a 2 označeným rozhodnutím najvyššieho súdu odmietol z dôvodu

zjavnej neopodstatnenosti, v ďalšej časti sťažnosť, ktorou sťažovateľ namietal porušenie

základných práv podľa , a , ústavný súd odmietol pre nesplnenie

zákonom predpísaných náležitostí. Sťažnosť v tejto časti nebola odôvodnená, a to napriek

tomu, že sťažovateľ je zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom.

Na základe uvedených skutočností bolo potrebné rozhodnúť tak, ako to je uvedené

vo výroku tohto rozhodnutia.

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. marca 2009