Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 192/05

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. februára 2006

v senáte zloženom z predsedu Štefana Ogurčáka a zo sudcov Juraja Horvátha a Lajosa

Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť PhDr. V. K., Š., zastúpeného advokátom JUDr. P.

B., Š., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a Listiny základných práv

a slobôd a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

r o z h o d o l :

Základné právo PhDr. V. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

zaručené v a v Listiny základných

práv a slobôd a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky v konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š e n é n e b o l o .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

z 21. septembra 2005 č. k. -13 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť PhDr. V. K., Š. (ďalej len „sťažovateľ“), vo

veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa (ďalej len „“) a

ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na prerokovanie veci

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj

„najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej aj „napadnuté konanie“).

1. 1. Zo sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľ 2. júna 2003 podal proti

druhostupňovému rozhodnutiu súdu dovolanie, ktoré Okresný súd Galanta

postúpil najvyššiemu súdu 23. septembra 2003. Toto dovolacie konanie je vedené pod

sp. zn. a ku dňu podania ústavnej sťažnosti o dovolaní nebolo rozhodnuté.

Konanie, v ktorom sa rozhoduje o občianskom práve a záväzku sťažovateľa, ktorého

súčasťou je i namietané dovolacie konanie, sa začalo 29. apríla 1993, teda pred vyše

12 rokmi. Vo vzťahu k tomuto konaniu už ústavný súd judikoval porušenie základných práv

sťažovateľa, a to nálezom č. k. -96 zo 6. júna 2003. Sťažovateľ uvádza, že

z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že jeho rozhodnutie o porušení základného práva

podľa implicitne obsahuje i príkaz pre všetky stupne všeobecného

súdnictva, ktoré sú, resp. budú zainteresované v danej veci, na konanie bez

zbytočných prieťahov v budúcnosti. Najvyšší súd má zo spisu vedomosť o náleze

č. k. -96. Navyše, v každej veci, ktorá bez vážnejších procesných prekážok

trvá viac rokov, sú všeobecné súdy povinné konať urýchlene. V opačnom prípade hrozí, že

bude zasiahnutá samotná podstata a účel práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1

a listiny, ako aj podstata a účel práva na spravodlivé konanie

zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa názoru sťažovateľa zo skutočnosti, že o jeho

dovolaní najvyšší súd nerozhodol ani po vyše dvoch rokoch od jeho podania, pričom

samotné konanie trvá už trinásty rok, navyše, vo veci už o porušení jeho základných práv

rozhodoval i ústavný súd, možno celkom jednoznačne vyvodiť záver, že došlo k porušeniu

základných práv podľa a listiny a práva podľa

dohovoru. Na zbytočné prieťahy v konaní upozornil sťažovateľ aj predsedu najvyššieho

súdu, a to sťažnosťou podľa a nasl. o súdoch a o zmene

a doplnení niektorých zákonov, na ktorú sťažovateľ nedostal žiadnu odpoveď.

1. 2. Vzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti sťažovateľ vo vzťahu k tej časti

sťažnosti, ktorá bola prijatá na ďalšie konanie, navrhol, aby ústavný súd vo veci vydal tento

nález:

„(...)

2) Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

porušil základné právo PhDr. V. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,

zaručené v i v Listiny základných

práv a slobôd, ako aj jeho právo na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

3) Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky sa prikazuje, aby vo veci

sp. zn. konal bez zbytočných prieťahov.

4) PhDr. V. K. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 300 000 Sk

(...), ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť mu do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu.

5) PhDr. V. K. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia, ktoré je Najvyšší súd

Slovenskej republiky povinný vyplatiť mu na účet právneho zástupcu JUDr. P. B., (...) do

15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci

konania: najvyšší súd, zastúpený jeho predsedom JUDr. M. K., listom z 10. januára 2006

č. k. -21 a právny zástupca sťažovateľa stanoviskom k uvedenému vyjadreniu

okresného súdu z 23. januára 2006.

2. 1 Predseda najvyššieho súdu vo svojom vyjadrení uviedol, že:

„(...) Vec Okresného súdu v Galante, sp. zn. bola Najvyššiemu súdu

Slovenskej republiky predložená na rozhodnutie o dovolaní 23. septembra 2003. Senát

NS SR o dovolaní rozhodol 16. augusta 2005 a dovolanie odmietol ako neprípustné. Spis

bol 30. augusta 2005 vrátený súdu prvého stupňa. Vzhľadom na počet vecí, ktoré

jednotlivým senátom obchodného kolégia ročne dôjde, počet vecí, ktoré senáty mesačne

vybavia a ich snahu veci v zásade vybavovať podľa poradia ako boli Najvyššiemu súdu

Slovenskej republiky predložené, považujeme dobu, za ktorú bola vec vybavená

(rozhodnutá) za primeranú terajším možnostiam NS SR. Dlhšia doba vybavenia je

zapríčinená aj personálnymi problémami, ktoré vznikli po odchode viacerých sudcov NS SR

do dôchodku, keď senát, ktorému bola vec pridelená odchodom jeho sudcov prakticky

zanikol.

Domnievam sa však, že ani dlhšou dobou vybavenia dovolania nemohli byť práva

sťažovateľa, vzhľadom na jeho procesné postavenie v konaní a výsledok konania,

podstatnejšie dotknuté. Sťažovateľ mal v konaní postavenie žalovaného a súd prvého stupňa

konanie zastavil. Proti uzneseniu podali žalovaní odvolanie a odvolací súd napadnuté

uznesenie potvrdil. Takýto výsledok konania bol pre sťažovateľa priaznivý, keďže žalobcom

proti žalovaným žiadne právo nebolo priznané a právoplatným rozhodnutím nebola

sťažovateľovi uložená žiadna povinnosť a ani inak ním nebol zaťažený. Keďže žalobcovia

proti rozhodnutiu dovolanie nepodali, neboli žalovaní v neistom právnom postavení

s možnosťou, že sa uvedená procesná situácia zmení v ich neprospech.

Z uvedených dôvodov navrhujem sťažnosť zamietnuť. Netrváme na tom, aby sa

o prijatej sťažnosti konalo ústne pojednávanie. (...).

2. 2 Právny zástupca sťažovateľa vo svojom stanovisku k uvedenému vyjadreniu

okresného súdu uviedol, že:

„(...) Písomné vyjadrenie predsedu Najvyššieho súdu SR vo veci ústavnej sťažnosti

PhDr. V. K. (...), vo svojom obsahu v zásade potvrdzuje skutkové okolnosti uvádzané

v sťažnosti navrhovateľom.

K námietkam predsedu NS SR považujeme za podstatné uviesť, že na ťarchu

sťažovateľa nemožno pripisovať personálne nedostatky všeobecného súdu, od ktorého

občan očakáva odstránenie právnej neistoty v súvislosti s rozhodovaním v jeho veci. Platí to

i vo vzťahu k procesnému postaveniu účastníka v konaní pred všeobecnými súdmi. Preto je

podľa nášho názoru právne irelevantné, že v konaní pred všeobecným súdom bol sťažovateľ

ako účastník v procesnom postavení odporcu.

Pokiaľ ide o otázku ústneho pojednávania, oznamujeme Vám, že netrváme na jeho

vytýčení a súhlasíme s rozhodnutím veci bez nariadenia ústneho pojednávania.

Z uvedených dôvodov navrhujeme, aby súd rozhodol vo veci tak, ako sme to uviedli

v návrhu (ústavnej sťažnosti). Trovy konania si uplatňujeme za vykonané právne služby:

- 2 x 2 501 Sk (prevzatie veci a spísanie sťažnosti) + 2 x 150 Sk režijný paušál

- 1 x 2 730 Sk (vyjadrenie zo dňa 23. 01. 06) + 1 x 164 Sk režijný paušál

Nakoľko je naša kancelária platiteľom DPH (v sťažnosti sme túto skutočnosť omylom

opomenuli uviesť), odmena vrátane DPH činí čiastku 9 753,24 Sk“.

3. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa

s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia základného práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v a

ods. 2 listiny a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania

a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh

a stav konania vedeného na najvyššom súde pod sp. zn. :

Dňa 23. septembra 2003 bolo najvyššiemu súdu doručené dovolanie sťažovateľa

a Ing. B. K., bytom Š., ktorým bolo napadnuté právoplatné uznesenie Krajského súdu

v Trnave (ďalej aj „krajský súd“) č. k. -112 z 31. januára 2003. Toto

rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 30. mája 2003.

Krajský súd napadnutým uznesením nevyhovel odvolaniu sťažovateľa a Ing. B. K.

proti uzneseniu Okresného súdu v Galante č. k. -101 zo 17. októbra 2002,

ktorého predmetom bol nárok sťažovateľa a Ing. B. K. (pred všeobecnými súdmi

v procesnom postavení žalovaných v I. a II. rade) „o určenie, že vylúčenie z konzorcia je

právoplatné a žalovaní v I. a II. rade nemajú nárok na finančné vyporiadanie. Žaloba bola

podaná Okresnému súdu v Galante dňa 27. 4. 1993, pričom žalobcovia v I. až IV. rade boli

zastúpení JUDr. D. T., komerčnou právničkou a až v priebehu konania bola do spisu

doložená pre ňu plná moc. (...) Okresný súd v Galante stanovil vo veci pojednávanie na deň

7. 12. 1999, na ktoré sa osobne dostavil len žalovaný v I. rade, keď žalobca v I. rade súdu

oznámil, že žalobu berie späť. Následne sa k späťvzatiu žaloby pripojili i ostatní žalobcovia,

teda i žalobcovia v II. až IV. rade, ktorí oznámili súdu prvého stupňa späťvzatie žaloby. Súd

prvého stupňa požiadal žalovaných v I. a II. rade, aby v stanovenej lehote oznámili, či

súhlasia so zastavením konania, nakoľko žalobcovia vzali späť žalobu na začatie konania.

V prípade nesúhlasu so zastavením konania boli vyzvaní, aby uviedli dôvody, pre ktoré so

zastavením konania nesúhlasia. Žalovaní v odpovedi na výzvu súdu oznámili, že im

doposiaľ nebol podľa zaslaný návrh. Preto žiadali, aby tak súd obratom

urobil (č. l. 96). Vo svojej ďalšej odpovedi (...) poukazovali na svoje predchádzajúce

stanovisko, ktoré je nemenné s tým, že očakávajú, že súd bude podľa neho i postupovať. Po

tomto súd prvého stupňa konanie zastavil. (...)

Odvolací súd nemal žiadne pochybnosti o tom, že v súdenom prípade nebol potrebný

súhlas žalovaných k tomu, aby súd konanie podľa , pre späťvzatie

žaloby žalobcami v celom rozsahu zastavil. V konaní bolo bezpochyby preukázané, že

žalobcovia v I. až IV. rade, každý samostatným podaním zobrali žalobu v celom rozsahu

späť. K späťvzatiu žaloby žalobcami došlo tak, ako to má na mysli , ,

a to ešte skôr, než sa začalo pojednávanie. V danom prípade preto nebolo potrebné

zabezpečovať súhlas žalovaných v I. a II. rade k späťvzatiu žaloby žalobcami. (...).“

Najvyšší súd svojím uznesením sp. zn. zo 16. augusta 2005 dovolanie

sťažovateľa a Ing. B. K. ako neprípustné odmietol, pretože v preskúmavanej veci nešlo

o žiaden z prípadov uvedených v , pričom sa „(...) pri

skúmaní prípustnosti dovolania osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia

žalovaných I. a II., že im bola odňatá možnosť konať pred súdom, čo zakladá dovolací

dôvod podľa (...).

Občianske súdne konanie je ovládané dispozičnou zásadou a začína sa na návrh.

Konanie v danom prípade začalo na návrh doručený súdu prvého stupňa dňa 27. 4. 1993,

ktorý následne v konaní pred súdom prvého stupňa bol žalobcami I. až IV. vzatý v celom

rozsahu späť, ktorými podaniami žalobcovia I. a IV. jednoznačne prejavili vôľu, že na

prejednaní návrhu v ich mene podaného právnou zástupkyňou s plnou mocou pre celé

konanie, nemajú záujem.

Keďže k späťvzatiu návrhu na začatie konania došlo v čase, kedy súhlas žalovaných

I. a II. so späťvzatím návrhu nebol potrebný, nakoľko ich nesúhlas by bol neúčinný, a to

z dôvodov, na ktoré správne poukázal odvolací súd, nebola žalovaným I. a II. preto

v dôsledku porušenia procesnej povinnosti súdom, t. j. nedoručenia návrhu na začatie

konania, odňatá možnosť konať pred súdom.

Prípustnosť dovolania nezistil Najvyšší súd Slovenskej republiky ani v časti výroku

o trovách konania, keďže náhradu týchto si žalovaní I. a II. ani na výzvy súdu prvého

stupňa neuplatnili.

So zreteľom na uvedené, keďže v dovolacom konaní neboli zistené žiadne vady, pre

ktoré pripúšťa dovolanie podľa , dovolací súd

dovolanie žalovaných I. a II. odmietol podľa v spojení s

písm. c) (...).“

Dňa 30. augusta 2005 bol spis vrátený Okresnému súdu Galanta a doručením

uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. zo 16. augusta 2005 účastníkom konania

toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 6. októbra 2005.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak

porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa a listiny každý má právo, aby sa jeho vec

verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná (...).

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“

garantovaného v osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva

(ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci

v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť

(napr. , ).

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom najvyššieho

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. došlo k porušovaniu základného práva

sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

a čl. 38 ods. 2 listiny a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty (napr.

). Tento účel už spravidla nie je možné dosiahnuť po právoplatnom skončení

napadnutého súdneho konania. Ústavný súd v tejto súvislosti predovšetkým poukazuje

na to, že osobitosťou predmetnej veci je to, že konanie pred Okresným súdom Galanta

v spojení s konaním na krajskom súde (ďalej len „základné konanie“) bolo právoplatne

skončené (zastavené) „v prospech“ sťažovateľa (v procesnom postavení žalovaného)

uznesením Okresného súdu Galanta č. k. -101 v spojení s uznesením Krajského

súdu v Trnave č. k. -112, ktoré nadobudlo právoplatnosť 30. mája 2003.

Žalobcovia totiž v danej veci uplatnili svoje dispozičné právo (i keď podľa uvedeného

uznesenia krajského súdu bolo „treba prisvedčiť právu žalovaných, že im mala byť žaloba

doručená do vlastných rúk a ako účastníci konania mali byť s ňou oboznámení a vedieť, čo

je predmetom tohto sporu, za situácie, že žaloba bola späťvzatá pred začatím pojednávania,

pred začatím konania vo veci samej, nie je nedoručenie žaloby takou vadou, ktorá by mala

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci“), a preto ak v základnom konaní už nebolo

žalobcov, na druhej strane v prípade sťažovateľa ako žalovaného prima facie nemohlo

dochádzať k právnej neistote.

Z obsahu súdneho spisu Okresného súdu Galanta sp. zn. ústavný súd

zistil, že žalobný návrh na určenie platnosti vylúčenia z konzorcia, ktorý bol podaný proti

sťažovateľovi a Ing. B. K., bol účinne vzatý späť už dňom 30. mája 2003. Vzhľadom na

uvedené nemožno mať pochybnosti o tom, že uplatnením dispozičného práva pôvodných

žalobcov zákonom ustanoveným spôsobom (čo napokon potvrdili všeobecné súdy) zanikol

aj dôvod, ktorý pôvodne vyvolal stav právnej neistoty sťažovateľa, teda v napadnutom

konaní už nebol naplnený účel (t. j. odstránenie stavu právnej neistoty) základných práv,

ktorých ochrany sa sťažovateľ podaním svojej sťažnosti na ústavnom súde dožadoval.

Podľa názoru ústavného súdu postup najvyššieho súdu v predmetnom dovolacom konaní

nemožno na základe skutočností uvedených v bode II tohto nálezu považovať za taký, ktorý

by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle a

ods. 2 listiny, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Z judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom

konaní má nevyhnutne za následok porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa (, , ). Pojem

„zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v je pojem autonómny, ktorý možno

vykladať a aplikovať predovšetkým materiálne. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa

totiž postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými

prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2

(napr. ). V danej veci o dovolaní sťažovateľa bolo rozhodnuté najvyšším

súdom po jednom roku a desiatich mesiacoch. Podľa názoru ústavného súdu aj vzhľadom na

predpoklad, že konanie, ktoré sťažovateľ svojím dovolaním vyvolal, možno považovať za

konanie, ktorého výsledok môže ukončiť stav právnej neistoty sťažovateľa, a tým naplniť

účel označených základných práv, nemožno na základe skutočností, ktoré vyplývajú

z predmetného spisu, považovať postup najvyššieho súdu za taký, ktorý by bolo možné

vzhľadom na celkové okolnosti prípadu kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle

citovaného článku , listiny a dohovoru.

Z vyššie uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, že základné právo

sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle

a čl. 38 ods. 2 listiny, ako ani jeho právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru porušené nebolo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. februára 2006