Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 109/06

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. apríla 2006

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. D., bytom K., zastúpenej advokátom JUDr. I. R.,

Advokátska kancelária, K., ktorou namietala porušenie svojho základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, práva na prejednanie

jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, základného práva na ochranu života podľa

Slovenskej republiky, základného práva na ochranu ľudskej dôstojnosti, osobnej cti a mena

podľa a základného práva na právnu pomoc

v konaní pred súdmi a inými štátnymi orgánmi alebo orgánom verejnej správy od začiatku

konania, a to za podmienok ustanovených zákonom podľa Slovenskej

republiky postupom Úradu justičnej a kriminálnej polície Krajského riaditeľstva

Policajného zboru v Košiciach vo veci vedenej pod sp. zn. ČVS: KUV-56/20-1997, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. M. D. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

23. marca 2006 doručená sťažnosť Ing. M. D. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala

porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

(ďalej len „“) a podľa Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva na prejednanie jej záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva na ochranu života podľa čl. 15 ods. 1

, základného práva na ochranu ľudskej dôstojnosti, osobnej cti a mena podľa

ods. 1 a základného práva na právnu pomoc v konaní pred súdmi a inými štátnymi

orgánmi alebo orgánom verejnej správy od začiatku konania, a to za podmienok

ustanovených zákonom podľa postupom Úradu justičnej a kriminálnej

polície Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Košiciach (ďalej len „krajské

riaditeľstvo“) vo veci vedenej pod sp. zn. ČVS: KUV-56/20-1997.

Sťažovateľka uviedla, že „Za zásah do zaručených práv a slobôd

sťažovateľka považuje postup Krajského riaditeľstva PZ v Košiciach, Úradu justičnej

a kriminálnej polície, ktorého výsledkom bolo trestné stíhanie sťažovateľky odo dňa

10. 9. 1997 do dňa 24. 1. 2006 (právoplatnosť uznesenia o zastavení trestného konania),

ktoré po viac ako ôsmich rokoch bolo zastavené z dôvodu, že skutok nie je trestných činom

a nie je dôvod na postúpenie veci“.

Skutkový stav, od ktorého odvodzuje sťažovateľka porušenie svojich označených

práv, je v sťažnosti opísaný od 17. júla 1997, keď:

„1. (...) vzniesol vyšetrovateľ Krajského úradu vyšetrovania PZ Košice (ďalej len

vyšetrovateľ) pod ČVS: KUV-56/20-1997 obvinenie V. J. a M. J. za trestný čin skrátenia

dane formou spolupáchateľstva podľa k ,

účinného do 31. 12. 2005, na tom skutkovom základe, že V. J. ako spoločník a konateľ

firmy J. s. r. o. K., M. J. ako spoločník a zároveň skladník v spoločnosti J. s. r. o. K., K.,

v priebehu rokov 1993 až 1995 svojím konaním spočívajúcom v dvojitom vedení

účtovníctva uvedenej firmy, konkrétne vyhotovovaním fingovaných vlastných dodacích

listov a výdajok k odberateľským faktúram, ktorých výška zostala zachovaná, avšak dodaný

tovar sa líšil v množstve, jednotkovej cene a sortimente, vytvárali možnosti na odpredaj

tovaru, ktorý už bol evidenčné odpredaný, avšak ostával vo firme J. s. r. o. K., bez

odvedenia príslušnej dane z pridanej hodnoty vo výške 1.883.105,- Sk (...)

2. Dňa 10. 9. 1997 vzniesol vyšetrovateľ pod ČVS: KUV-56/20-1997 obvinenie

sťažovateľke pre trestný čin skrátenia dane formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2

k , účinného do 31. 12. 2005 na tom skutkovom

základe, že sťažovateľka v dobe od svojho nástupu do firmy J. s. r. o. K., K., ako

ekonomická poradkyňa v roku 1993, zároveň ako spoločník firmy, spolu s V. J. a M. J.

sa podieľali na skrátení dane tým spôsobom, že zabezpečili pre firmu počítače zn. R.,

pričom bol hneď na začiatku zainštalovaný program skladovej evidencie, do ktorého bol

prevedený zásah na základe jej rozhodnutia, spracovávala sfalšované účtovné doklady

v účtovných uzávierkach a daňových priznaniach za rok 1993 a 1994 pre Daňový úrad K.,

ktorým bolo zistené na základe prevedených daňových kontrol za rok 1993 a 1994,

na základe spracovaných protokolov č. j. /SED zo dňa 24. 2. 1997

nedoplatok daňovej povinnosti vo výške 1.883.105,- Sk.

Už pri obvinení nebola zohľadnená skutočnosť, že sťažovateľka v predmetnej firme

pracovala iba do augusta 1994, kedy ukončila pracovné pôsobenie vo firme a daňové

priznanie daňového subjektu za rok 1994 nespracovávala a teda ani nemohla ovplyvniť.

3. Dňa 18. 10. 2000, t. j. 3 roky po začatí trestného stíhania voči sťažovateľke,

sa uskutočnilo preštudovanie vyšetrovacieho spisu.

4. Dňa 15. 11. 2000 po skončení vyšetrovania predložil vyšetrovateľ prokurátorovi

z Okresnej prokuratúry K. vyšetrovací spis s návrhom na podanie obžaloby.

5. Dňa 20. 11. 2000 prokurátor z Okresnej prokuratúry K. podal v predmetnej

trestnej veci obžalobu sp. zn. -51, na obvinených V. J., M. J. a sťažovateľku

na Okresný súd Košice II, pričom ako neskôr konštatoval súd obžaloba bola voči

sťažovateľke podaná na inom skutkovom základe, ako bolo vznesené voči nej obvinenie.

Z dôvodu predpojatosti Krajský súd v Košiciach uznesením sp. zn. -10765

prikázal v tejto trestnej veci ďalšie konanie na Okresnom súde v Trebišove.

6. Okresný súd v Trebišove uznesením sp. zn. -10791 vrátil predmetnú

trestnú vec na došetrenie prokurátorovi. V odôvodnení uznesenia sp. zn. -10791

uviedol, že nie je po stránke skutkovej náležite vec objasnená, pričom základné pochybenie

videl Okresný súd v Trebišove v tom, že zo znaleckého posudku z odboru ekonomiky

a účtovníctva nie je zrejmé, v akej predajnej cene spoločnosť označená vo výrokovej časti

obžaloby získala tovar vyhotovením fingovaných vlastných dodacích listov a výdajok

k odberateľským faktúram, ktorý tovar nebol evidovaný a potom údajne odpredaný a v akej

výške z takto získaného a následne predaného tovaru nebola priznaná daň. Ďalšie

pochybenie podľa Okresného súdu v Trebišove spočívalo v tom, že znalec z celkového

počtu faktúr odoslaných v rokoch 1993 - 1994 prekontroloval iba 1.047, t. j. zhruba 50 %

z celkového počtu faktúr a nie je jasné, či rozsah inkriminovaného skrátenia dane bol

určený na základe iba tohto počtu faktúr, alebo na základe všetkých dodacích listov

a výdajok vzťahujúcich sa k 2.094 faktúram. Napokon Okresný súd v Trebišove považoval

za potrebné objasniť, kedy sťažovateľka prestala pre spoločnosť J. s. r. o. K. vykonávať

činnosť ekonómky podľa mandátnej zmluvy, keďže táto okolnosť bola dôležitá pre

posúdenie, v akom rozsahu sa obvinená podieľala na údajnom skrátení dane, z ktorého

dôvodu sa Okresný súd v Trebišove dožadoval, aby znalec vyčíslil rozsah skrátenej dane

ku dňu odchodu sťažovateľky zo spoločnosti J. s. r. o. K.

7. Okresný prokurátor Okresnej prokuratúry K. podal proti uzneseniu Okresného

súdu v Trebišove sp. zn. -10791 v zákonom stanovenej lehote sťažnosť.

8. Krajský súd v Košiciach uznesením sp. zn. -10804 zamietol sťažnosť

okresného prokurátora a vec vrátil aj s pokynmi na došetrenie prokurátorovi. Krajský súd

v Košiciach uviedol, že v prejednávanej veci obžalobný návrh nemá zákonom požadované

náležitosti, hoci je najzávažnejšou časťou obžaloby už preto, že súd môže rozhodnúť len

o skutku, ktorý je v ňom uvedený. Pochybenie spočívalo predovšetkým v tom, že v skutkovej

vete obžaloby absentovalo označenie fingovaných dodacích listov a výdajok, ktoré mali byť

zneužité obvinenými na dosiahnutie následku predpokladaného ust. § 148 Trestného

zákona účinného do 31. 12. 2005, v dôsledku čoho nebolo jasné, konkrétne ktoré účtovné

doklady mali byť predmetom dokazovania v súdnom konaní. S prihliadnutím na veľké

množstvo údajne fingovaných dodacích listov a výdajok k odberateľským faktúram

v obžalobnom návrhu mal byť uvedený aspoň počet prípadov, v ktorých mali obvinení

účtovné doklady fingovať. V odôvodnení obžalobného návrhu bolo potom každopádne

potrebné ich označiť aspoň číslom a dátumom ich vystavenia. Pretože sa tak nestalo,

obžaloba nevytvárala nevyhnutné podmienky pre zistenie skutkového stavu veci v súdnom

konaní.

9. Vyšetrovateľ v rámci doplnenia vyšetrovania zabezpečil vyhotovenie dodatku

k znaleckému posudku č. 1/1999 z odboru ekonomika a účtovníctvo vypočul sťažovateľku

a znalca Ing. O. B.

10. Dňa 16. 1. 2003 odovzdal vyšetrovateľ prokurátorovi z Okresnej prokuratúry K.

vyšetrovací spis s návrhom na podanie obžaloby.

11. Dňa 16. 1. 2003 prokurátor z Okresnej prokuratúry K. podal v predmetnej

trestnej veci opätovne obžalobu sp. zn. -146 na obvinených V. J., M. J.

a sťažovateľku, a to na Okresný súd v Trebišove. Okresný súd v Trebišove odstúpil

predmetnú trestnú vec Okresnému súdu Košice II, ktorý rozhodol, že je v danej veci

nepríslušný a odstúpil predmetnú trestnú vec na rozhodnutie Krajskému súdu v Košiciach.

Krajský súd v Košiciach uznesením sp. zn. -10902 rozhodol, že konať v tejto

trestnej veci je príslušný Okresný súd v Trebišove.

12. Okresný súd v Trebišove uznesením sp. zn. -10916 vrátil predmetnú

trestnú vec na došetrenie. V odôvodnení uznesenia sp. zn. -10916 Okresný súd

v Trebišove uviedol, že je zrejmé, že skutok, pre ktorý sa obvinenie vznieslo proti

sťažovateľke, je zásadne rozdielny oproti skutku v obžalobnom návrhu, preto podľa názoru

súdu prípravné konanie nebolo vykonané podľa zákona, najmä v ňom boli porušené

predpisy zabezpečujúce právo obhajoby [ ]. Vzhľadom

na uvedené závažné procesné chyby prípravného konania a vzhľadom na potrebu

objasnenia základných skutkových okolností (aj s prihliadnutím na nezákonnú rozdielnosť

skutku, pre ktorý sa obvinenie vznieslo a skutku podľa obžaloby) nie je možné rozhodnúť

na hlavnom pojednávaní, preto súd rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto

uznesenia.

13. Okresný prokurátor Okresnej prokuratúry K. podal proti uzneseniu Okresného

súdu v Trebišove sp. zn. -10916 sťažnosť.

14. Krajský súd v Košiciach uznesením sp. zn. -10928 zamietol sťažnosť

okresného prokurátora Okresnej prokuratúry K. a vec bola vrátená aj s pokynmi

na došetrenie prokurátorovi. V odôvodnení uznesenia sp. zn. -10928 Krajský

súd v Košiciach uviedol, že Okresný súd v Trebišove v napadnutom uznesení správne

poukázal na tú skutočnosť, že podľa sa obžaloba môže

podať len pre skutok, pre ktorý sa vznieslo obvinenie, ktoré ustanovenie Trestného

poriadku bolo porušené. Zároveň, okrem iného, považoval Krajský súd v Košiciach

za potrebné uviesť, že na základe doposiaľ vykonaných dôkazov, či už výpovedi svedkov,

ako aj listinných dôkazov nevyplýva, aby sťažovateľka v najmenej 1047 prípadoch

vyhotovila fingované dodacie listy a výdajky k odberateľským faktúram, pričom v tejto

súvislosti uviedol, že orgány činné v prípravnom konaní sa vôbec nevysporiadali

s uplatnenou obhajobou sťažovateľky, v rámci ktorej sťažovateľka tvrdila,

že nezabezpečovala skladovú evidenciu ani fakturáciu, pričom obhajoba sťažovateľky

je aktuálna a treba sa s ňou v prípravnom konaní vysporiadať.

15. Vyšetrovateľ PZ Krajského riaditeľstva PZ, Úradu justičnej a kriminálnej

polície, sa oboznámil s pokynmi Krajského súdu v Košiciach, doplnil vyšetrovanie v zmysle

pokynov Krajského súdu v Košiciach, a vzhľadom na to, že sa nepodarilo preukázať,

že skutky sú trestným činom a nebol dôvod na postúpenie vecí uznesením zo dňa

21. 12. 2005, trestné stíhanie obvinených V. J., M. J. a sťažovateľky podľa § 172 ods. 1

písm. b) účinného do 31. 12. 2005 zastavil, lebo nie je skutok trestným

činom a nie je dôvod na postúpenie veci.“

Sťažovateľka poukazuje na to, že prieťahy v napadnutej veci „... boli spôsobené

postupom Krajského úradu vyšetrovania PZ SR Košice a jeho právnym nástupcom

v dôsledku legislatívnych zmien, ktorým sa stalo Krajské riaditeľstvo PZ v Košiciach, Úrad

justičnej a kriminálnej polície (ďalej len „porušovateľ“), ktoré nedostatočne zisťovalo

skutkový stav, nesprávne vyhodnocovalo dôkazy, nevykonávalo dôkazy navrhnuté

sťažovateľkou, podalo návrh na podanie obžaloby pre skutok, pre ktorý nebolo

sťažovateľke vznesené obvinenie, ako aj v rozpore so zisteným skutkovým stavom.

Rovnako je potrebné vziať na zreteľ aj to, že sťažovateľka sa viackrát dožadovala

nápravy postupu porušovateľa, a to sťažnosťami adresovanými príslušnému dozorujúcemu

prokurátorovi, ako i Generálnemu prokurátorovi SR, v rámci ktorých viackrát

upozorňovala na nedostatky vo vyšetrovaní, na zbytočné prieťahy vo vyšetrovaní a žiadala

o odstránenie týchto nedostatkov a zbytočných prieťahov.

Písomnosťou zo dňa 30. 5. 2000 požiadala sťažovateľka o odstránenie zbytočných

prieťahov vo vyšetrovaní Generálneho prokurátora SR, v ktorej poukázala na to,

že prebiehajúce trestné stíhanie má veľmi zlý vplyv na jej zdravotný stav, pričom od začatia

trestného stíhania už uplynuli dva roky a sedem mesiacov a v trestnom stíhaní sa vyskytujú

sporadicky nejaké procesné úkony“.

Podaním z 23. mája 2005 sa sťažovateľka sťažovala na zbytočné prieťahy

v predmetnej trestnej veci generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky (ďalej len

„generálny prokurátor“) a požiadala ho o nápravu. Generálny prokurátor zistil nedostatky

v postupe Okresnej prokuratúry K., ako aj Krajskej prokuratúry v K., a oznámil

sťažovateľke, že na zistené nedostatky budú tieto zložky upozornené.

Ďalej sa sťažovateľka zmieňuje o tom, že pri jej zadržaní 10. septembra 1997

a následnom umiestnení do cely predbežného zadržania jej neboli poskytnuté lieky, ktoré

pravidelne užívala, v dôsledku čoho sa jej zdravotný stav sa natoľko zhoršil, že musela byť

nasledujúci deň po zadržaní hospitalizovaná.

Sťažovateľka upriamuje pozornosť na skutočnosť, „... že za viac ako osem rokov

trvania trestného stíhania voči jej osobe nebolo preukázané, že spáchala trestný čin, pre

ktorý jej bolo vznesené obvinenie“. Dlhotrvajúce trestné stíhanie sa podľa nej prejavilo

negatívne na jej zdravotnom stave a v súvislosti s tým bola nútená opakovane vyhľadať

odbornú lekársku pomoc. Zbytočné prieťahy v napadnutom trestnom konaní spôsobili

sťažovateľke podľa jej tvrdení nielen závažnú ujmu na jej základných právach,

ale aj na zdraví, pričom ide o trvalé následky. Tieto skutočnosti dáva sťažovateľka

do spojitosti s namietaným porušením jej základného práva na život podľa čl. 15 ods. 1

.

Namietané porušenie základného práva podľa vidí sťažovateľka

v ponižujúcom zaobchádzaní pri jej zadržaní 10. septembra 1997, ktoré podrobne opisuje.

Napokon, pokiaľ ide o porušenie základného práva podľa ,

sťažovateľka uviedla, že spočíva v odňatí možnosti zvoliť si pri svojom výsluchu

(v procesnom postavení obvinenej) uskutočnenom 10. septembra 1997 obhajcu,

a to napriek tomu, že v jej prípade išlo o prípad nutnej obhajoby. V nadväznosti

na to sťažovateľka uviedla, že „Porušenie predpisov zabezpečujúcich právo obhajoby

konštatoval aj Okresný súd v Trebišove uznesením sp. zn. -10916, ktorým vrátil

predmetnú trestnú vec na došetrenie“.

Čo sa týka požadovaného priznania primeraného finančného zadosťučinenia, ktoré

uplatňuje v celkovej sume 7 miliónov slovenských korún, vyjadruje sťažovateľka názor,

že jej okrem čiastočnej satisfakcie za spôsobené psychické a fyzické útrapy primerane

nahradí aj škodu (vrátane ušlého zisku), ktorá jej vznikla v súvislosti s osem rokov

trvajúcim trestným stíhaním.

Na základe uvedených skutočností sa sťažovateľka domáhala, aby ústavný súd

v danej veci rozhodol nálezom, v ktorom vysloví, že:

„1. Právo Ing. M. D. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 SR a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Krajským riaditeľstvom PZ

v Košiciach porušené bolo.

2. Ing. M. D. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške

3.000.000,- Sk (slovom: tri milióny slovenských korún) titulom porušenia čl. 48 ods. 2

SR a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktoré

je Krajské riaditeľstvo PZ v Košiciach povinné jej vyplatiť do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Právo Ing. M. D. na ochranu života podľa SR, na ochranu

ľudskej dôstojnosti, osobnej cti a mena podľa SR, na obhajobu podľa

SR, Krajským riaditeľstvom PZ v Košiciach porušené bolo.

4. Ing. M. D. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 4.000.000,- Sk

(slovom: štyri milióny slovenských korún) titulom porušenia SR,

ods. 1 SR, a SR, ktoré je Krajské riaditeľstvo PZ v Košiciach

povinné jej vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Krajské riaditeľstvo PZ v Košiciach je povinné uhradiť trovy právneho zastúpenia

JUDr. I. R., advokátovi, vo výške 5.788,- Sk na jeho účet do 15 dní od právoplatnosti tohto

nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľky prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal

ju zo všetkých hľadísk uvedených v .

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a podľa listiny a práva na prejednanie

jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre

jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom

orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej

možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis a v ňom citovaná

ďalšia judikatúra, ).

Z obsahu sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľka predovšetkým namietala porušenie

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

a podľa listiny a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského riaditeľstva vo veci vedenej pod sp. zn.

ČVS: KUV-56/20-1997.

Podľa a listiny každý má právo, aby sa jeho vec

verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná (...).

Zo sťažnosti, ako aj z informácie, ktorú ústavnému súdu poskytlo krajské

riaditeľstvo, vyplýva, že jeho uznesenie sp. zn. ČVS: KUV-56/20-1997 z 21. decembra

2005, ktorým bolo zastavené trestné stíhanie sťažovateľky a ďalších dvoch

spoluobvinených, nadobudlo právoplatnosť 24. januára 2006, z čoho je zrejmé, že konanie,

v ktorom malo podľa názoru sťažovateľky dôjsť k porušeniu jej označených práv, bolo

právoplatne skončené 24. januára 2006.

V nadväznosti na to ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

konštatoval, že v čase, keď bola sťažnosť sťažovateľky ústavnému súdu doručená,

t. j. 23. marca 2006, bol už odstránený stav právnej neistoty, v ktorom sa sťažovateľka

nachádzala pred právoplatným skončením uvedeného trestného konania, a k porušovaniu

jej označených práv už dochádzať nemohlo.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. , ,

) sa ochrana základnému právu podľa a

listiny (vrátane práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) poskytuje v konaní pred ústavným

súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie týchto práv označenými

orgánmi verejnej moci (v tomto prípade krajským riaditeľstvom) ešte trvalo. Ak v čase,

keď došla sťažnosť ústavnému súdu, už nedochádza k porušovaniu týchto práv, ústavný

súd sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde). Vychádza pritom z toho, že účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca

sa rozhodnutia orgánu verejnej moci. K odstráneniu právnej neistoty dochádza

až právoplatným rozhodnutím vo veci.

V súvislosti s uvedeným ústavný súd opakovane judikoval, že jednou zo základných

pojmových náležitostí sťažnosti podľa je v prípadoch, keď sa ňou

namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

a listiny (resp. podľa dohovoru) to, že musí

smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do týchto

základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť

zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa

predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní

týchto práv ďalej nepokračovalo (napr. m. m. , , ,

).

Meritórne konanie o námietke porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2

(vrátane základného práva podľa listiny a práva podľa

dohovoru) je účelné a v zásade prípustné v prípade, že takýmto konaním by ústavný súd bol

spôsobilý odstrániť stav právnej neistoty vyvolaný zbytočnými prieťahmi. V prípade,

že sťažovateľovi už bolo doručené právoplatné rozhodnutie daného štátneho orgánu, takáto

možnosť zo zrejmých dôvodov neexistuje (napr. , ).

Ústavný súd v tejto spojitosti poznamenáva, že proti namietanému porušovaniu

označených práv sa sťažovateľka mohla brániť (do zastavenia jej trestného stíhania)

podaním sťažnosti podľa .

Zistený skutkový stav bol základom pre záver ústavného súdu, že sťažnosť je v tejto

časti zjavne neopodstatnená. Z toho dôvodu ústavný súd sťažnosť odmietol už po jej

predbežnom prerokovaní ( ).

2. K namietanému porušeniu základného práva na ochranu života podľa čl. 15 ods. 1

, základného práva na ochranu ľudskej dôstojnosti, osobnej cti a mena podľa

ods. 1 a základného práva na právnu pomoc v konaní pred súdmi a inými štátnymi

orgánmi alebo orgánom verejnej správy od začiatku konania, a to za podmienok

ustanovených zákonom podľa

Podľa prvej vety má každý právo na život.

Porušenie uvedeného základného práva vidí sťažovateľka v tom, „... že napriek

požiadavke a upozorneniu sťažovateľky jej bolo poskytnutie liekov porušovateľom

znemožnené, z ktorého dôvodu sťažovateľka v Cele predbežného zadržania skolabovola,

bola k nej privolaná Rýchla zdravotná pomoc a bola hospitalizovaná“.

Okrem toho malo byť jej právo na život podľa porušené

aj v dôsledku zbytočných prieťahov v namietanom trestnom konaní.

Cieľom ustanovenia prvej vety je zabezpečiť ochranu

jednotlivca (fyzickej osoby) pred akýmkoľvek svojvoľným pozbavením života.

Ak ústavný súd nezistí priamu súvislosť medzi namietaným postupom

alebo rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sťažovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a odmietne

ju (napr. m. m. , , , ).

Podľa názoru ústavného súdu medzi namietaným porušením základného práva

na život podľa a postupom krajského riaditeľstva v napadnutom

trestnom konaní nie je priama príčinná súvislosť.

Nedostatok priamej príčinnej súvislosti medzi namietaným porušením základného

práva podľa a namietaným postupom krajského riaditeľstva možno

vyvodiť najmä z toho, že týmto postupom nemohlo byť priamo zasiahnuté do podstaty

základného práva sťažovateľky na život. Z toho dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti

odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Pokiaľ sťažovateľka dáva do súvislosti negatívne dôsledky trestného konania

na jej zdravotný stav so škodou, ktorú v dôsledku toho mala utrpieť, ústavný súd považuje

za vhodné poukázať na o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri

výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, ktorý jej poskytuje právne

prostriedky, využitím ktorých sa môže domáhať aj nápravy vo forme náhrady škody

zahrňujúcej taktiež nemajetkovú ujmu.

Sťažovateľka ďalej tvrdí, že nezákonným postupom krajského riaditeľstva

v prípravnom konaní v jej trestnej veci vedenej pod sp. zn. ČVS: KUV-56/20-1997 došlo

aj k porušeniu jej základných práv podľa a .

Ako už bolo uvedené, trestné stíhanie (začaté uznesením sp. zn. ČVS: KUV-56/20-

1997 z 10. septembra 1997) bolo právoplatne zastavené 24. januára 2006.

Ústavný súd konštatuje, že sťažnosť bola v tejto časti podaná oneskorene.

Podľa sťažnosť podľa možno

podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo

upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta

odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo o inom zásahu dozvedieť, pričom zákon

o ústavnom súde neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej lehoty odpustiť (pozri napr.

, ). Námietky sťažovateľky týkajúce sa tvrdeného nezákonného

postupu krajského riaditeľstva v súvislosti s jej zadržaním a neprítomnosťou obhajcu pri jej

výsluchu, v dôsledku čoho mali byť porušené jej základné práva čl. 19 ods. 1 a čl. 47 ods. 2

, sa týkajú skutočností, ku ktorým došlo 10. septembra 1997. Napadnutý postup

možno podľa názoru ústavného súdu považovať za „iný zásah“, o ktorom sa sťažovateľka

dozvedela už v deň, keď k nemu došlo. To sa v celom rozsahu vzťahuje aj na namietané

porušenie základného práva podľa pokiaľ ide o neposkytnutie liekov

v cele predbežného zadržania.

Predmetná sťažnosť bola doručená osobne do podateľne ústavného súdu

23. marca 2006, teda vo vzťahu k namietanému postupu krajského riaditeľstva sa tak stalo

bezpochyby po uplynutí dvojmesačnej lehoty ustanovenej zákonom pre tento druh konania

pred ústavným súdom, preto bola sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde oneskorene podaná.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 47 ods. 2 považuje

ústavný súd okrem toho za potrebné poznamenať, že sťažovateľka dosiahla v tejto časti

nápravu už v konaní pred všeobecným súdom, keď, ako sama uviedla, Okresný súd

v Trebišove, konštatujúc porušenie predpisov zabezpečujúcich právo obhajoby, uznesením

sp. zn. -10916 zo 14. septembra 2004 vrátil vec prokurátorovi na došetrenie.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci (predovšetkým o priznaní primeraného finančného

zadosťučinenia) stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. apríla 2006