Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 2/06
PDF · 222.73 KB
No categories available
IV. ÚS 2/06
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
IV. ÚS 2/06-28
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. apríla 2006 v senáte
zloženom z predsedu Alexandra Bröstla a zo sudcov Jána Auxta a Ľudmily Gajdošíkovej
v konaní o sťažnosti J. B., bytom B., a K. H., bytom Kanada, zastúpených advokátom
JUDr. Š. H., B., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní
vedenom pod sp. zn. 8 C 56/97 takto
r o z h o d o l :
1. Základné právo J. B. a K. H. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie ich záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 56/97
p o r u š e n é b o l o .
2. Okresnému súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 56/97
p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.
3. J. B. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 100 000 Sk (slovom
jednostotisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Bratislava III p o v i n n ý
vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.
4. K. H. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 100 000 Sk (slovom
jednostotisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Bratislava III p o v i n n ý
vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.
5. Okresný súd Bratislava III j e p o v i n n ý uhradiť J. B. a K. H. trovy konania
spolu v sume 8 603 Sk (slovom osemtisíc šesťstotri slovenských korún) do dvoch mesiacov
od doručenia tohto nálezu na účet ich právneho zástupcu advokáta JUDr. Š. H., B.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. IV. ÚS 2/06-13 z 5. januára 2006 prijal na ďalšie konanie sťažnosť J. B. (ďalej len
„sťažovateľka“) a K. H. (ďalej len „sťažovateľ“; spolu ďalej aj „sťažovatelia“) podľa § 25
ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného
súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), ktorou namietajú porušenie ich základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 8 C 56/97.
Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností a zo súdneho spisu okresného
súdu sp. zn. 8 C 56/97 vyplýva, že sťažovatelia sú účastníkmi súdneho konania vedeného
pred okresným súdom, ktoré bolo začaté 10. marca 1997 na základe podanej žaloby
o zaplatenie sumy 50 360 Sk proti P.
Dňa 26. marca 2001 okresný súd vyzval sťažovateľov na zaplatenie súdneho
poplatku a žalovaného, aby sa vyjadril k žalobe. Dňa 11. apríla 2001 bol súdny poplatok
zaplatený.
Dňa 20. marca 2002 okresný súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľov,
aby oznámil, či na žalobe trvajú. Dňa 19. apríla 2002 bolo vyjadrenie doručené okresnému
súdu. Dňa 7. novembra 2002 okresný súd určil termín pojednávania na 21. november 2002,
ktoré bolo pre neúčasť žalovaného odročené na 3. december 2002. Toto pojednávanie
okresný súd pre neúčasť žalovaného odročil na 28. január 2003. Právny zástupca
sťažovateľov doručil okresnému súdu „úpravu návrhu“ z 29. novembra 2002, na základe
čoho okresný súd vyzval sťažovateľku na doplatenie súdneho poplatku, ktorý zaplatila
16. decembra 2002.
Na pojednávaní 28. januára 2003 okresný súd pripustil zmenu žalobného návrhu
a odročil ho pre neúčasť právneho zástupcu žalovaného na 4. marec 2003. Toto
pojednávanie bolo odročené na neurčito z dôvodu neúčasti právneho zástupcu sťažovateľov.
Dňa 13. februára 2004 okresný súd určil termín pojednávania na 30. marec 2004,
na ktorom vykonal dokazovanie vypočutím účastníkov konania, a za účelom predloženia
dokladov ho odročil na 18. máj 2004. Na pojednávaní 18. mája 2004 pripustil zmenu
návrhu, vypočul právnych zástupcov účastníkov, vyzval sťažovateľov na doplatenie
súdneho poplatku (zaplatený 19. mája 2004) a odročil ho na 3. jún 2004. Toto pojednávanie
bolo odročené na neurčito za účelom predvolania svedkov. Dňa 7. októbra 2004 právny
zástupca sťažovateľov predložil „úpravu návrhu“.
Dňa 6. decembra 2005 okresný súd určil termín pojednávania na 31. január 2006,
vyzval právneho zástupcu sťažovateľov na predloženie aktuálneho listu vlastníctva
a dedičského rozhodnutia a doplatenie súdneho poplatku za zmenu (rozšírenie) návrhu.
Na pojednávaní 31. januára 2006 vypočul účastníkov a odročil ho na 2. marec 2006.
Na tomto pojednávaní okresný súd vykonal dokazovanie a odročil ho na 18. máj 2006.
Právny zástupca sťažovateľov doplnil sťažnosť na základe výzvy ústavného súdu
z 29. marca 2006 podaním, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 6. apríla 2006 (datoval
ho 8. decembra 2005, ide zrejme o pisársku chybu) a v ktorom okrem vyjadrenia ku konaniu
ústneho pojednávania špecifikoval a vyčíslil trovy právneho zastúpenia za tri úkony právnej
služby (dva úkony v decembri 2005 - prevzatie a príprava a podanie sťažnosti a jeden úkon
4. apríla 2006 - „Vyjadrenie a špecifikácia trov“) spolu s režijným paušálom vo výške
13 554 Sk.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto
pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
Sťažnosť v tejto veci pôvodne prijal na ďalšie konanie IV. senát ústavného súdu.
Od 1. marca 2006, v súlade s rozvrhom práce na rok 2006, sa sudca spravodajca Ján Auxt
stal členom II. senátu ústavného súdu a veci, v ktorých je sudcom spravodajcom Ján Auxt,
sa prejednávajú v II. senáte ústavného súdu. Z tohto dôvodu túto vec prerokoval a vo veci
samej rozhodol II. senát ústavného súdu v zložení, ktoré je uvedené v záhlaví tohto nálezu.
II.
Sťažovatelia sa svojou sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia ich základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov...“, a práva na prejednanie ich záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého „Každý má právo na to,
aby jeho vec ... bola v primeranej lehote prejednaná...“.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej
ustálenej judikatúry (I. ÚS 24/03, II. ÚS 66/03, IV. ÚS 15/03), v súlade s ktorou možno
za konanie (postup) súdu odstraňujúce právnu neistotu sťažovateľa v konkrétne
posudzovanom prípade považovať také konanie, ktoré smeruje k právoplatnému
rozhodnutiu vo veci alebo k odstráneniu jeho právnej neistoty zákonom dovoleným
spôsobom. K vytvoreniu právnej istoty preto dochádza zásadne až právoplatným
rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu (III. ÚS 127/03).
Otázku existencie zbytočných prieťahov v konaní a porušenia základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd podľa svojej
konštantnej judikatúry (napr. II. ÚS 813/00, IV. ÚS 74/02) skúma vždy s ohľadom
na konkrétne okolnosti prípadu podľa troch základných kritérií, ktorými sú: 1) právna
a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, 2) správanie účastníka konania, 3) spôsob,
akým v konaní postupoval súd. Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha
prejednávanej veci.
1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, konanie vedené pred okresným
súdom o zaplatenie nájmu za užívanie nehnuteľností tvorí bežnú súčasť rozhodovacej
činnosti súdov a nie je právne ani fakticky zložité (napr. IV. ÚS 211/05). Spory o takéto
nároky nie sú výnimočné a všeobecné súdy majú dostatok skúseností s ich prerokúvaním
a rozhodovaním a existuje k nim dostatok judikatúry. Právna a skutková zložitosť veci preto
nemohla mať vplyv na doterajšiu dĺžku konania pred okresným súdom.
2. Správanie sťažovateľov ako účastníkov konania je druhým kritériom
pri rozhodovaní o tom, či v konaní došlo k zbytočným prieťahom. Ústavný súd
vychádzajúc zo sťažnosti sťažovateľky, ktorá v konaní pred okresným súdom zastupuje
aj sťažovateľa, a po preskúmaní súdneho spisu zistil aktívny prístup k súdnemu konaniu
a záujem oň zo strany sťažovateľky (žalobkyne v prvom rade), ktorá v septembri 2002
podala sťažnosť na zbytočné prieťahy, aj keď jej možno čiastočne vytknúť to, že súdny
poplatok bol zaplatený až na základe výzvy okresného súdu, a nie pri podaní žaloby.
Táto skutočnosť ale nemala výrazný vplyv na spomalenie konania, pretože súdny poplatok
sťažovatelia uhradili ihneď po výzve okresného súdu a takisto zaplatili aj ďalšie doplatky
súdneho poplatku po zmenách (rozšírení) ich návrhu. Neúčasť právneho zástupcu
sťažovateľov na pojednávaní 4. marca 2004 tiež nemala vplyv na predĺženie tohto konania,
pretože na tomto pojednávaní boli sťažovateľka a právny zástupca žalovaného prítomní
a napriek tomu okresný súd pojednávanie odročil bez vykonania dokazovania na neurčito.
3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 8 C 56/97, pričom vzniknuté prieťahy posudzoval ako celok s prihliadnutím
na všetky okolnosti prípadu.
Ústavný súd konštatuje, že v konaní okresného súdu sa vyskytli v určitých obdobiach
zbytočné prieťahy, v niektorých prípadoch bolo jeho konanie málo efektívne a minulo
sa svojim účinkom. I keď okresný súd v danej veci vykonal veľký počet procesných
úkonov, v priebehu konania však nepostupoval podľa zásady vyplývajúcej z prvej vety
ustanovenia § 100 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), podľa ktorej
len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola
čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá. V postupe okresného súdu nemožno nájsť ani
paralelu medzi ustanovením § 114 ods. 1 OSP, podľa ktorého pojednávanie pripraví
predseda senátu tak, aby bolo možné rozhodnúť o veci spravidla na jedinom pojednávaní.
Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo
splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.
O tom, že okresný súd v rámci svojho postupu nemal na zreteli príslušné
zákonné ustanovenia, svedčí skutočnosť, že hoci v priebehu viac ako 9-ročného konania
nariadil 10-krát pojednávanie a dvakrát (v januári 2003 a v máji 2004) pripustil zmenu
(rozšírenie) žalobného návrhu, napriek tomu vo veci dosiaľ meritórne nerozhodol.
Stav právnej neistoty účastníkov nebol do dnešného dňa odstránený.
Nečinnosť okresného súdu v trvaní viac ako 48 mesiacov, hoci jeho postupu v konaní
nebránila žiadna zákonná prekážka, bola zistená už v období od 10. marca 1997, keď mu
bola doručená žaloba, do 26. marca 2001, keď vyzval sťažovateľov na zaplatenie súdneho
poplatku a zaslal žalobu na vyjadrenie žalovanému (tieto jednoduché úkony mal okresný
súd vykonať hneď po podaní žaloby, a nie až o 4 roky po jej doručení).
Nečinnosť bola zistená i od 26. marca 2001 do 7. novembra 2002, keď určil termín
pojednávania na 21. november 2002 (nečinnosť viac ako 19 mesiacov). V tomto období
okresný súd urobil iba jeden neefektívny úkon, keď vyzval právneho zástupcu sťažovateľov
(v marci 2002) na oznámenie, či na podanom žalobnom návrhu trvajú. Ďalšia nečinnosť
bola zistená aj od 4. marca 2003, keď odročil pojednávanie na neurčito z dôvodu neúčasti
právneho zástupcu sťažovateľov a žalovaného, do 13. februára 2004, keď určil termín
pojednávania na 30. marec 2004 (nečinnosť viac ako 11 mesiacov), ako aj od 3. júna 2004,
keď odročil pojednávanie na neurčito za účelom predvolania svedkov, do 6. decembra 2005,
keď určil termín pojednávania na 31. január 2006 (nečinnosť viac ako 18 mesiacov). Doba
nečinnosti v konaní pred okresným súdom predstavuje celkom 96 mesiacov.
Okrem toho, že okresný súd bol v priebehu konania v jednotlivých obdobiach
nečinný, jeho úkony boli aj neefektívne a nesústredené. Výsledkom takejto činnosti, ktorá
v okolnostiach prípadu spôsobila vznik zbytočných prieťahov v konaní, bolo najmä to,
že hoci nariadil niekoľko pojednávaní (od novembra 2002 do marca 2006 celkovo deväťkrát
pojednával), nerešpektoval pritom zásadu hospodárnosti konania. Tieto pojednávania
odročil väčšinou pre neprítomnosť právneho zástupcu žalovaného a prvé relevantné
pojednávanie, na ktorom urobil dokazovanie, sa uskutočnilo až 30. marca 2004, teda
po uplynutí siedmich rokov od začatia konania.
Ústavný súd je toho názoru, že doterajšiu dĺžku predmetného konania vedeného
na okresnom súde, najmä obdobie nečinnosti v trvaní 96 mesiacov, nemožno považovať
v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru za ústavne akceptovateľnú, a preto
dospel k záveru, že základné právo sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru bolo postupom okresného súdu v konaní vedenom pod
sp. zn. 8 C 56/97 porušené.
III.
Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že došlo k porušeniu základného práva
sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
prikázal v zmysle § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde okresnému súdu vo veci
sp. zn. 8 C 56/97 konať bez zbytočných prieťahov.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Sťažovatelia žiadali o priznanie finančného zadosťučinenia pre každého z nich
vo výške 100 000 Sk, ktoré odôvodnili najmä tým, že počas deväťročnej doby súdneho
konania sa nachádzajú v stave právnej neistoty.
Podľa názoru ústavného súdu prichádza v tomto prípade do úvahy priznanie
finančného zadosťučinenia.
Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal
zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, keď
priznáva spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru so zreteľom na
konkrétne okolnosti prípadu.
Pri rozhodovaní o žiadosti sťažovateľov o priznanie finančného zadosťučinenia
ústavný súd vychádzal aj z toho, že sťažovatelia si uplatnili nárok na ochranu základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie ich záležitosti
v primeranej lehote v spore, ktorého doterajšie trvanie nemožno ničím ospravedlniť. Podľa
ústavného súdu nemožno spravodlivo žiadať od sťažovateľov, aby čakali na výsledok
súdneho sporu, v ktorom sa riešia ich nároky súvisiace so zaplatením nájmu za užívanie ich
nehnuteľnosti, viac ako deväť rokov a stav konania bol taký, aký zistil ústavný súd v konaní
pred ním. Sťažovatelia oprávnene z takéhoto postupu okresného súdu pociťujú právnu
neistotu.
Vzhľadom na doterajšiu dĺžku a stav konania okresného súdu, ktoré je na ňom
vedené pod sp. zn. 8 C 56/97, ako aj skutočnosť, že konanie vo veci nebolo do rozhodnutia
ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný súd považoval priznanie sumy 100 000 Sk
pre každého zo sťažovateľov, ktorú je okresný súd povinný zaplatiť v súlade s výrokom
tohto nálezu, za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom
súde.
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov sťažovateľov, ktoré im vznikli
v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. Š. H., B.
Sťažovatelia požadovali úhradu trov konania spolu vo výške 13 554 Sk.
Pri určení výšky náhrady trov vychádzal ústavný súd z priemernej mesačnej mzdy
zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2004, ktorá bola 15 008 Sk,
a z toho, že za jeden úkon vykonaný v roku 2005 patrí odmena pre každého sťažovateľa
v sume 2 501 Sk. Základná sadzba tarifnej odmeny bola však znížená o 20 %, pretože išlo
o spoločné úkony pri zastupovaní „dvoch alebo viacerých osôb“. Spolu s režijným
paušálom k tomuto úkonu vo výške 150 Sk v prípade dvoch sťažovateľov tvorí táto náhrada
trov za jeden úkon vykonaný v roku 2005 sumu 4 301,60 Sk. Podľa vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov bola priznaná náhrada trov
právneho zastúpenia pre dvoch sťažovateľov za dva úkony právnej služby vykonané v roku
2005 v celkovej výške 8 603 Sk (každému po 4 301,60 Sk).
Nárok právneho zástupcu sťažovateľov na úhradu tretieho úkonu právnej služby
ústavný súd nepriznal, pretože jeho vyjadrenie doručené ústavnému súdu 6. apríla 2006
neobsahovalo žiadne nové skutočnosti, ktoré by slúžili ako podklad pre rozhodnutie
ústavného súdu.
Úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu
sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. apríla 2006