Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 133/06
PDF · 166.38 KB
No categories available
II. ÚS 133/06
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. apríla 2006
predbežne prerokoval sťažnosť A. N., bytom H., zastúpenej advokátom JUDr. R. C., T.,
ktorou namietala porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jej
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn.
12 C 46/87, a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť A. N. o d m i e t a ako oneskorene podanú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. apríla 2006
doručená sťažnosť A. N. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie
jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jej záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný
súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 46/87.
Zo sťažnosti a jej príloh vyplýva, že nebohý manžel sťažovateľky „... podal ešte dňa
18. 03. 1987 na bývalom Obvodnom súde Bratislava II návrh na vyporiadanie zaniknutého
bezpodielového spoluvlastníctva manželov proti odporkyni – A. N. - jeho predchádzajúcej
manželke. (...) Po smrti V. N. vstúpili do konania jeho právni nástupcovia - dedičia
zo zákona (...). Rozsudok súdu prvého stupňa v predmetnej veci bol vynesený dňa
11. 07. 1990...“. Uvedený rozsudok napadla sťažovateľka odvolaním, ktoré bývalý Mestský
súd Bratislava (ďalej len „mestský súd“) ako odvolací súd z procesných dôvodov zamietol.
V nadväznosti na to na základe podnetu sťažovateľky podal generálny prokurátor
Slovenskej republiky sťažnosť pre porušenie zákona, ktorej Najvyšší súd Slovenskej
republiky vyhovel, napadnuté rozhodnutie mestského súdu zrušil a vrátil mu vec na ďalšie
konanie. Podľa sťažovateľky sa odvtedy v napadnutej veci až do roku 1999 v podstate
vôbec nekonalo. Dňa 15. novembra 2001 okresný súd rozhodol v predmetnom konaní
rozsudkom č. k. 12 C 46/87-401, proti ktorému podala sťažovateľka 11. februára 2002
odvolanie. Keďže (...) zomrela odporkyňa, konanie pokračovalo ďalej s jej právnymi
nástupcami. Napadnuté konanie skončilo rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len
„krajský súd“) č. k. 7 Co 66/03-435 z 18. októbra 2005, ktorým bol rozsudok okresného
súdu ako vecne správny potvrdený. Ústavný súd zistil, že označený rozsudok okresného
súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu nadobudol právoplatnosť 25. januára 2006.
Sťažovateľka poukázala na to, že napadnuté konanie bolo právoplatne skončené
až po devätnástich rokoch, pričom z tohto obdobia bol okresný súd osem rokov úplne
nečinný.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľka dospela k záveru, že postupom
okresného súdu v označenom konaní bolo porušené jej základné právo na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jej záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto navrhuje, aby ústavný súd vo veci
vydal tento nález:
„1. Okresný súd Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 46/87 porušil právo
A. N., (...), aby sa jej vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jej právo na prejednanie jej záležitosti primeranej
lehote, zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. A. N., (...), sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 400 000,- Sk
(slovom štyristotisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Bratislava II povinný vyplatiť
jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia. (...)“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak [§ 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“)].
Návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy,
ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané
niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia
alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta
odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo o inom zásahu dozvedieť.
Jednou zo zákonných podmienok pre prijatie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy na ďalšie
konanie je preto jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde,
pričom zákon o ústavnom súde neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej lehoty odpustiť
(pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 235/03). Inými slovami to znamená, že ak pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti ústavný súd zistí, že už uplynula lehota ustanovená v § 53 ods. 3
zákona o ústavnom súde, nemôže sa už z tohto dôvodu na základe sťažnosti podanej podľa
čl. 127 ústavy zaoberať opodstatnenosťou námietok o porušení základného práva
zaručeného v ústave alebo v príslušnej medzinárodnej zmluve o ľudských právach
a základných slobodách (m. m. I. ÚS 110/03).
Ústavný súd už judikoval, že v kontexte citovaného ustanovenia zákona o ústavnom
súde porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy a práva na prejedanie záležitosti v primeranej lehote je v zásade „iným zásahom“
pre počítanie lehoty pre včasnosť podania sťažnosti (I. ÚS 161/02, I. ÚS 6/03).
Na základe uvedeného sa lehota dvoch mesiacov na podanie sťažnosti podľa čl. 127
ústavy, ktorou sa namieta porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (rovnako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), počíta
odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o porušení tohto základného práva dozvedieť. Začiatok
zákonnej lehoty je teda v prípade tohto práva vymedzený subjektívne, podľa možnosti
sťažovateľa dozvedieť sa o jeho porušení. Posúdenie tejto „možnosti“ je vždy individuálne
vzhľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu. Ústavný súd pritom
prihliada tak na účel tohto základného práva, ako aj na účel predmetnej zákonnej lehoty.
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu účelom základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (v primeranej lehote) je odstránenie stavu
právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia príslušného
štátneho orgánu (m. m. I. ÚS 89/02, I. ÚS 47/03, I. ÚS 122/03, I. ÚS 167/03, I. ÚS 208/03).
Ústavný súd v tejto súvislosti opakovane zdôraznil, že čl. 48 ods. 2 ústavy (resp. čl. 6 ods. 1
dohovoru) v relevantnej časti ustanovuje imperatív, ktorý platí pre všetky súdne konania
a ktorý, čo sa týka oblasti občianskeho súdneho konania, vyjadruje predovšetkým záujem
na tom, aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba
domáhajúca sa rozhodnutia súdu, pretože jeho predlžovanie sa môže v konečnom dôsledku
prejaviť ako odmietnutie výkonu spravodlivosti (napr. PL. ÚS 25/01).
S prihliadnutím na uvedené východiská ústavný súd poskytuje ochranu základnému
právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy zásadne vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušenie
základného práva ešte trvalo (m. m. I. ÚS 77/02, I. ÚS 86/02, I. ÚS 213/03).
Ústavný súd konštatuje, že v čase, keď bola sťažnosť sťažovateľky doručená
ústavnému súdu, už bol odstránený stav právnej neistoty, v ktorom sa sťažovateľka
nachádzala pred právoplatným skončením príslušného súdneho konania, a k porušovaniu
označeného základného práva už nedochádzalo.
Ako už bolo uvedené, namietané konanie bolo právoplatne skončené 25. januára
2006, a najneskôr od uvedeného dátumu začala sťažovateľke plynúť dvojmesačná lehota
v zmysle ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.
Predmetná sťažnosť však bola ústavnému súdu doručená až 7. apríla 2006 (podaná
na poštovú prepravu 5. apríla 2006), t. j. v čase, keď už uplynula lehota ustanovená pre tento
typ konania pred ústavným súdom.
V zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu ústavná sťažnosť, ktorá bola podaná
ústavnému súdu po uplynutí lehoty upravenej v § 53 ods. 3 citovaného zákona, nespĺňa
jednu z kogentne ustanovených podmienok pre prijatie ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie
(citované ustanovenie neumožňuje odpustiť ani predĺžiť lehotu na podanie ústavnej
sťažnosti) – ako to vyplýva napr. z rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 38/98.
Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach (napr. I. ÚS 33/02, II. ÚS 29/02,
III. ÚS 70/03, IV. ÚS 41/06) uviedol, že sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nemožno považovať
za časovo neobmedzený právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd.
Z týchto dôvodov bolo potrebné sťažnosť sťažovateľky odmietnuť podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde ako podanú oneskorene.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. apríla 2006