Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 226/06

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-37

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 31. októbra 2006

v senáte zloženom z predsedu Alexandra Bröstla, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej

a zo sudcu Jána Lubyho v konaní o sťažnosti I. K. K., B., zastúpeného advokátkou JUDr. E.

P., P., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa

Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Bardejov v konaní vedenom pod sp. zn.

takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo I. K. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravené

v a právo na prejednanie jeho záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Bardejov v konaní vedenom pod sp. zn.

p o r u š e n é b o l o .

2. Okresnému súdu Bardejov p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.

konal bez zbytočných prieťahov.

3. I. K. K. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 80 000 Sk (slovom

osemdesiattisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Bardejov p o v i n n ý

zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. I. K. K. p r i z n á v a úhradu trov konania v sume 6 825 Sk (slovom

šesťtisícosemstodvadsaťpäť slovenských korún), ktoré je Okresný súd Bardejov

p o v i n n ý zaplatiť na účet advokátky JUDr. E. P., P,, do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. februára

2006 doručená sťažnosť I. K. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie

svojich základných práv podľa , v spojení s

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 1, čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 14

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) postupom

Okresného súdu Bardejov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C

263/95.

Zo sťažnosti a predložených príloh vyplýva, že predmetom namietaného konania sú

pracovné a mzdové nároky sťažovateľa, ktoré mu vznikli voči bývalému zamestnávateľovi

bývalému Okresnému národnému výboru B.. Žaloba, ktorú sťažovateľ podal 6. decembra

1994, smeruje voči Slovenskej republike zastúpenej Ministerstvom vnútra Slovenskej

republiky a Okresnému úradu B. Konanie nie je dosiaľ právoplatne skončené. Sťažovateľ

viackrát v priebehu konania uplatnil sťažnosť na prieťahy v konaní.

Sťažovateľ zdôrazňuje, že ide pre neho „o nadmieru dôležitý až existenčný súdny

spor, ktorého neukončenie znamená pre mňa trvalú a pokračujúcu diskrimináciu v mojom

povolaní a zamestnaní“ a vyslovuje názor, že postupom okresného súdu boli porušené jeho

základné práva vyplývajúce z a ľudské práva vyplývajúce z Dohovoru. Na základe

toho sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po predbežnom prerokovaní prijal jeho sťažnosť

na ďalšie konanie a vo veci samej vydal tento nález:

„1. Vyslovuje, že základné a ľudské práva I. K. K. podľa ods. 2), čl. 48 a čl. 36

v spojení s ods. 3), SR, ako aj Protokolu č. 12 k Dohovoru v kontexte

s jeho článkami 6, ods. 1) a 13 a 14, postupom Okresného súdu v Bardejove v konaní

vedenom u neho porušované boli a sú. (č. k. ).

2. Prikazuje Okresnému súdu v Bardejove, aby v konaní vedenom u neho pod č. k.

konal bez zbytočných prieťahov.

3. Priznáva I. K. K. primerané finančné zadosťučinenie vo výške 150 tis. Sk (slovom

stopäťdesiattisíckorúnslovenských), ktoré je mu povinný Okresný súd v Bardejove uhradiť

do 2-och mesiacov od právoplatnosti tohto súdneho rozhodnutia.

4. Ukladá Okresnému súdu v Bardejove uhradiť vzniklé trovy tohto súdneho konania

na označený účet právneho zástupcu sťažovateľa, a to do 15-tich dní od právoplatnosti

tohto rozhodnutia.“

Sťažovateľ s poukazom na svoje sociálne pomery požiadal ústavný súd o ustanovenie

právneho zástupcu. Ústavný súd uznesením č. k. -18 zo 7. júla 2006 vyhovel

jeho žiadosti a ustanovil mu na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom advokátku

JUDr. E. P., P..

Následne ústavný súd sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval a uznesením č. k.

-23 zo 7. júla 2006 ju prijal na ďalšie konanie v časti namietajúcej porušenie

jeho základného práva podľa a práva podľa Dohovoru

a vo zvyšnej časti ju odmietol.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval právnu zástupkyňu

sťažovateľa a predsedu okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci

konalo ústne pojednávanie. Predsedu okresného súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby sa

vyjadril k sťažnosti.

Právna zástupkyňa sťažovateľa a predseda okresného súdu ústavnému súdu oznámili,

že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Vyjadrenie predsedu okresného súdu bolo ústavnému súdu doručené 26. septembra

2006. Okrem iného sa v ňom uvádza:

«Vychádzajúc z obsahu sťažnosti sťažovateľa zbytočné prieťahy a tým porušenie jeho

základného práva zaručeného i

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, vidí v tom, že súd „absolútne

nekoná v kuse viac ako 3 roky“.

Tvrdenie sťažovateľa o nečinnosti súdu zodpovedá skutočnosti, lebo ako vyplýva

z obsahu spisu súd od 28. 10. 2003 do 28. 7. 2006 nevykonával úkony, ktoré by viedli

k meritórnemu rozhodnutiu vo veci, čím došlo k zbytočným prieťahom po uvedenú dobu

a táto skutočnosť nesporne mala vplyv aj na celkovú dĺžku konania. Pokiaľ by však

predmetom sťažnosti sťažovateľa mali byť prípadne aj zbytočné prieťahy od dôjdenia veci

na súd do 28. 10. 2003, potom v tejto časti by sťažnosť sťažovateľa nebola dôvodná, lebo

v uvedenom období úkony súdu boli vykonávané v primeraných časových lehotách a pokiaľ

vo veci v tomto období nebolo meritórne rozhodnuté, stalo sa tak predovšetkým z dôvodov

opakovanej neúčasti sťažovateľa na pojednávaní a tým nemožnosti vykonania dokazovania

v takom rozsahu, aby bolo možné vo veci meritórne rozhodnúť. Pri hodnotení celkovej dĺžky

konania nemožno neprihliadať na potrebu odstraňovať vady žaloby sťažovateľa, k čomu bol

vyzvaný uznesením zo dňa 21. 8. 1995, ale tiež opakovanú zmenu žaloby na pojednávaní

dňa 26. 11. 1996 a podaní zo dňa 24. 8. 1998, ale najmä na skutočnosť, že pre neprítomnosť

sťažovateľa na pojednávaní súd bol nútený viacnásobne odročiť termín pojednávania bez

možnosti prejednania veci (pojednávanie dňa 16. 8. 1996 – sťažovateľ sa na pojednávanie

nedostavil bez ospravedlnenia, aj keď bol na pojednávanie riadne predvolaný, rovnako tak

dňa 26. 9. 1997, 28. 5. 1998, 18. 2. 2002, 22. 3. 2002, pojednávanie dňa 30. 5. 1997, keď sa

súdu predvolanie na pojednávanie nepodarilo sťažovateľovi včas doručiť, rovnako ako aj

dňa 22. 7. 1997, 8. 9. 1997, pojednávanie dňa 4. 11. 1999, kedy svoju neúčasť sťažovateľ

ospravedlnil, rovnako ako aj dňa 24. 2. 2000 a 16. 1. 2003).

Vzhľadom na uvedené navrhujem Ústavnému súdu vyhovieť sťažnosti sťažovateľa

v časti, pokiaľ žiada vysloviť, že jeho základné právo podľa Slovenskej

republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní

tohto súdu sp. zn. porušené bolo a prikázať tomuto súdu konať bez zbytočných

prieťahov a v prevyšujúcej časti jeho sťažnosť zamietnuť a účastníkom nepriznať náhradu

trov konania.»

Na výzvu ústavného súdu predseda okresného súdu predložil ústavnému súdu spis

sp. zn. . Po preskúmaní označeného spisu ústavný súd skonštatoval, že obsah

spisu zodpovedá popisu obsiahnutému vo vyššie citovanom stanovisku predsedu okresného

súdu, ako aj v odpovedi predsedu okresného súdu na výzvu ústavného súdu, ktorú si

ústavný súd vyžiadal ešte pred predbežným prerokovaním sťažnosti a ktorá mu bola

doručená 12. apríla 2006.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v a práva na

prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote upraveného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru

okresným súdom v konaní vedenom pod sp. zn. .

Pri sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru ústavný súd vychádza zo svojej stabilnej judikatúry,

v súlade s ktorou „odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (), pričom k vytvoreniu stavu

právnej istoty dochádza „až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“

(). Podľa názoru ústavného súdu možno preto za konanie (postup) súdu

odstraňujúce právnu neistotu účastníka konania považovať také, ktoré smeruje

k právoplatnému rozhodnutiu vo veci.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,

a tým aj k porušeniu práva upraveného v a práva upraveného v

ods. 1 Dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (,

, ) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú: 1. právna a faktická

zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, 2. správanie účastníka konania a 3. postup samotného

súdu. Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

1. V rámci posudzovania postupu okresného súdu podľa prvého kritéria ústavný súd

zistil, že predmetom konania sp. zn. sú pracovné a mzdové nároky sťažovateľa

vzniknuté z jeho pracovnoprávneho vzťahu k zrušenej organizácii, a to bývalému

Okresnému národnému výboru B., pričom žaloba smeruje proti Slovenskej republike

zastúpenej Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky a Okresnému úradu B. Na základe

toho ústavný súd skonštatoval, že z právneho hľadiska predmetný spor nemožno považovať

za zložitý, pretože obdobné pracovnoprávne spory tvoria štandardnú súčasť rozhodovacej

agendy okresných súdov. Zároveň po preskúmaní súdneho spisu ústavný súd vzal do úvahy,

že z hľadiska zisťovania faktického stavu bolo potrebné v predmetnom spore vykonať

časovo náročné dokazovanie, čo objektívne vplývalo na doterajšiu dĺžku namietaného

konania.

2. V rámci druhého kritéria ústavný súd posudzoval správanie sťažovateľa ako

účastníka konania. V zhode so stanoviskom predsedu okresného súdu ústavný súd zo spisu

sp. zn. zistil, že v doterajšom priebehu konania sa sťažovateľ päťkrát bez

ospravedlnenia nezúčastnil pojednávaní a na ďalších štyroch pojednávaniach sa tiež

nezúčastnil, aj keď svoju neúčasť ospravedlnil. Zo spisu tiež vyplýva, že žaloba

v pôvodnom znení nezodpovedala požiadavkám vyplývajúcim z Občianskeho súdneho

poriadku, a preto bol sťažovateľ súdom opakovane vyzvaný na odstránenie nedostatkov

žaloby (obdobie od augusta 1995 do marca 1996). Na základe toho ústavný súd uzavrel, že

sťažovateľ neposkytoval v doterajšom priebehu konania okresnému súdu potrebnú

súčinnosť, preto mu možno pripísať čiastočne negatívny podiel na doterajšej neprimeranej

dĺžke namietaného konania.

Ústavný súd vzal tiež do úvahy skutočnosť, že na doterajšiu dĺžku konania

objektívne vplývali aj niektoré procesné úkony sťažovateľa (2-krát zmena žaloby,

uplatnenie námietky zaujatosti voči konajúcemu sudcovi) akceptujúc pritom, že ide

o úkony, na ktoré mal sťažovateľ právo, a preto ich uplatňovanie nemožno považovať za

také, ktoré by mu bolo možno vyčítať, ale nemožno ich pričítať ani na ťarchu súdu.

3. V rámci posledného kritéria ústavný súd posudzoval postup okresného súdu

v doterajšom priebehu konania. Z analýzy spisu sp. zn. vyplýva, že v období od

14. júna 1995, keď bol spis postúpený okresnému súdu až do 24. februára 2000, keď bolo

odročené pojednávanie z dôvodu ospravedlnenej neúčasti sťažovateľa, konal súd plynulo

a jeho činnosť smerovala k právoplatnému rozhodnutiu vo veci v primeranom čase.

Ďalší procesný úkon vykonal okresný súd až s odstupom viac ako 23 mesiacov, keď

4. decembra 2001 nariadil ďalšie pojednávanie. Aj keď ústavný súd vzal do úvahy, že

okresnému súdu bolo doručené podanie sťažovateľa z 20. februára 2000 označené ako

„Univerzálne ospravedlnenie“, v ktorom súdu bez udania času oznámil, že „v dôsledku

nemoci nie som v stave vybavovať termínovanú agendu dochádzajúcu z vášho súdu a ani sa

zúčastňovať žiadnych pojednávaní“, konštatoval, že táto skutočnosť nemôže ospravedlniť

dlhodobú nečinnosť súdu, a preto dospel k záveru, že v tomto období došlo k zbytočným

prieťahom v konaní, a teda k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2

, ako aj jeho práva podľa Dohovoru.

V ďalšom období sa konalo vo veci opätovne plynulo až do 28. októbra 2003, keď

bol okresnému súdu spis vrátený z odvolacieho súdu, ktorý na základe návrhu sťažovateľa

rozhodol o vylúčení doterajšieho sudcu z prejednávania a rozhodovania veci. Sudkyňa,

ktorej bola vec pridelená sa 7. novembra 2003 vyjadrila, že sa vo veci cíti zaujatá a po

rozhodnutí odvolacieho súdu z 28. novembra 2003, že konajúca sudkyňa nie je vylúčená

z prejednávania a rozhodovania veci, sa činnosť súdu obmedzila v období do doručenia

sťažnosti sťažovateľa ústavnému súdu (13. februára 2006) na výzvu adresovanú

Obvodnému úradu B. (28. septembra 2004) a výzvu adresovanú Krajskému úradu v P. (2.

novembra 2004). Na základe tohto zistenia a v zhode s vyjadrením predsedu okresného súdu

ústavný súd uzavrel, že aj v období od 28. októbra 2003 došlo k zbytočným prieťahom

v konaní, a teda k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby

podľa vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie,

opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby

vo veci konal. Podľa môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby,

ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Pretože namietané konanie nebolo do času rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti

ešte právoplatne skončené, ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v konaní vedenom

pod sp. zn. v ďalšom období konal bez zbytočných prieťahov.

V nadväznosti na rozhodnutie ústavného súdu o tom, že bolo porušené základné

právo sťažovateľa podľa a jeho právo podľa Dohovoru,

zaoberal sa ústavný súd aj žiadosťou sťažovateľa o priznanie primeraného finančného

zadosťučinenia. Aj keď ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v konaní sp. zn.

konal bez zbytočných prieťahov v konaní, nepovažoval vzhľadom na okolnosti

prípadu uplatnenie tejto svojej právomoci za dostatočné k tomu, aby sa dosiahla vo veci

účinná náprava, a preto považoval za potrebné rozhodnúť aj o žiadosti sťažovateľa priznať

mu primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ žiadal, aby mu bolo priznané finančné zadosťučinenie 150 000 Sk

s odôvodnením, že v dôsledku dlhodobej nečinnosti okresného súdu sa nachádza v stave

právnej neistoty a tým sa mu bráni v prístupe k jeho povolaniu, pričom predmetný súdny

spor má pre neho existenčný význam.

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia vychádzal ústavný súd

zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý

spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru priznáva so zreteľom na

konkrétne okolnosti prípadu.

Zohľadňujúc predovšetkým obdobie, v ktorom došlo k zbytočným prieťahom,

faktickú zložitosť veci, ako aj negatívny podiel sťažovateľa ako účastníka konania na

doterajšej dĺžke namietaného konania, ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade

bude priznanie finančného zadosťučinenia 80 000 Sk (slovom osemdesiattisíc slovenských

korún) sťažovateľovi primerané vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu.

Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov aj o náhrade trov konania,

ktoré vznikli v súvislosti so zastupovaním sťažovateľa advokátkou JUDr. E. P. v konaní

pred ústavným súdom. Ústavný súd ich vyčíslil sumou 6 825 Sk (slovom

šestisícosemstodvadsaťpäť slovenských korún) spolu za dva úkony právnej pomoci podľa

§ 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (vypočítanou zo základu

nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky, ktorá bola

v prvom polroku 2005 16 381 Sk), t. j. 2 krát 2 730 Sk a 2 krát 164 Sk režijný paušál.

Pretože išlo o úkony urobené v roku 2006 celková suma je zvýšená o 19%, keďže JUDr. E.

P. je platiteľkou dane z pridanej hodnoty.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. októbra 2006