Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 1/07

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. apríla 2007 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Juraja Horvátha a Sergeja

Kohuta v konaní o sťažnosti I., a. s., B., zastúpenej advokátom JUDr. P. J., B., namietajúcej

porušenie jej základného práva podľa

a vlastníckeho práva podľa postupom

a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 5. apríla 2006 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo I., a. s., na súdnu a inú právnu ochranu podľa

Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 5. apríla

2006 p o r u š e n é b o l o .

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 5. apríla 2006

z r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3. I., a. s., n e p r i z n á v a finančné zadosťučinenie.

4. I., a. s., p r i z n á v a úhradu trov konania 6 888 Sk (slovom

šesťtisícosemstoosemdesiatosem slovenských korún), ktoré je Krajský súd v Bratislave

p o v i n n ý zaplatiť na účet jej právneho zástupcu advokáta JUDr. P. J., B., do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5. Sťažnosti I., a. s., vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. júna 2006

doručená sťažnosť I., a. s., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. P. J.,

B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) postupom a rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) z 5. apríla 2006 v konaní vedenom pod sp. zn.

.

Ústavný súd prijal uznesením sp. zn. zo 4. januára 2007 na ďalšie

konanie sťažnosť sťažovateľky v časti, ktorou namietala porušenie svojich základných práv

podľa druhej vety a rozsudkom krajského súdu

pod sp. zn. z 5. apríla 2006. Tú časť sťažnosti, v ktorej sťažovateľka namietala

porušenie označených základných práv rozsudkom Okresného súdu Bratislava V (ďalej len

„okresný súd“) sp. zn. zo 7. apríla 2005, ústavný súd odmietol pre

nedostatok právomoci, pretože proti tomuto rozhodnutiu mala sťažovateľka možnosť podať

odvolanie, ktorú aj využila.

Z prijatej sťažnosti vyplýva, že žalobou podanou okresnému súdu sa sťažovateľka

domáhala uloženia povinnosti žalovanej V. (ďalej len „žalovaná“) zaplatiť jej 214 000 Sk

(po čiastočnom späťvzati žaloby 59 706 Sk) predstavujúcich poplatok z omeškania v sume

0,1 % denne podľa

o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej

zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych

zdravotných poisťovní v znení neskorších predpisov (ďalej len „)

odo dňa splatnosti faktúry až do zaplatenia celej dlžnej čiastky a nahradiť jej trovy konania.

Spornou bola skutočnosť, či za omeškanie spadajúce do obdobia po 1. júni 2003 má

sťažovateľka (navrhovateľka) právo požadovať poplatok z omeškania 0,01 % denne, ktorú

určila podľa občianskoprávnych predpisov ako denný podiel z dvojnásobku ročnej

diskontnej sadzby. Okresný súd 7. apríla 2005 rozhodol tak, že žalovanú zaviazal na

zaplatenie sumy 5 970, 60 Sk a vo zvyšku návrh zamietol. Žiadnemu z účastníkov konania

nepriznal náhradu trov konania. Z rozsudku vyplýva, že okresný súd priznal sťažovateľke

poplatok z omeškania v sume 0,1 % denne z dlžnej sumy do 1. júna 2003 a od uvedeného

dňa len v sume 0,01 % denne. V odôvodnení okresný súd uviedol: „Podľa § 38 ods. 4 zák.

č. v platnom znení, o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného

poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortnej, odvetvovej,

podnikovej a občianskej zdravotnej poisťovne (ďalej len zákon), pri nedodržaní lehoty

splatnosti môže uplatniť zdravotnícke zariadenie voči príslušnej zdravotnej poisťovni

poplatok z omeškania vo výške 0,1 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania odo dňa

splatnosti účtovného dokladu.

Podľa v znení zmien uskutočnených zákonom

č. účinného od 1. 6. 2003, pri nedodržaní lehoty splatnosti môže uplatniť

zdravotnícke zariadenie voči príslušnej zdravotnej poisťovni poplatok z omeškania vo výške

0,01 % z dlžnej sumy za každý kalendárny deň omeškania odo dňa splatnosti účtovného

dokladu.

Táto zákonná zmena sa stala predmetom návrhu na začatie konania o súlade

právneho predpisu s . Dňa 17. 5. 2004 vyslovil Ústavný súd

Slovenskej republiky v náleze č. , že ustanovenie zák. NR SR

č. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení

Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových

a občianskych zdravotných poisťovní v znení neskorších predpisov nie je v súlade s čl. 20

ods. 1 druhou vetou v spojení s a 4 .

Nález je všeobecne záväzný odo dňa jeho vyhlásenia v Zbierke zákonov (§ 41 ods. 2

druhá veta o organizácii Ústavného súdu SR o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov) a právny predpis, jeho časti alebo niektoré jeho ustanovenia

strácajú účinnosť dňom vyhlásenia nálezu Ústavného súdu v Zbierke zákonov (§ 41a ods. 1

cit. zák.).

Ústavný súd vo svojom náleze nevyslovil za odporujúce Ústave len jeho posledné

znenie, ale v znení neskorších predpisov, t. j. v znení

všetkých jeho neskorších zmien, vrátane poslednej zmeny. Na základe tohto nálezu dňom

15. 7. 2004 sa nemôže obnoviť jeho znenie, ktoré platilo pred poslednou zmenou, keďže

týmto dňom ustanovenie v znení neskorších predpisov

stratilo v zmysle účinnosť.”

Proti rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie. O jej odvolaní

rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. z 5. apríla 2006, ktorým prvostupňový

rozsudok v napadnutej časti potvrdil. V odôvodnení potvrdzujúceho rozsudku krajský súd

uviedol že:

„Ústavný súd svojim nálezom uverejneným v Zbierke zákonov dňa 15. 7. 2004 pod

č. 396/04 rozhodol, že ust. v znení neskorších predpisov

nie je v súlade s a , 4 SR a dňom vyhlásenia tohto nálezu

v Zbierke zákonov SR stratilo toto ustanovenie účinnosť po šiestich mesiacoch od

vyhlásenia nálezu platnosť. Platnosť právnej normy určuje dobu, po ktorú je právna norma

súčasťou platného právneho systému štátu. Účinnosť právnej normy znamená, že z nej pre

jej adresátov vznikajú práva a povinnosti a stáva sa záväznou, možno ju aplikovať na ňou

upravené právne vzťahy. Preto pokiaľ Ústavný súd rozhodol o nesúlade citovaného

ustanovenia s SR a o tom, že stratilo účinnosť dňom vyhlásenia z Zbierke zákonov

(15. 7. 2004) ...vznikol mu nárok na poplatok z omeškania vo výške 0,01 % denne z dlžnej

sumy 214 000 Sk za 279 dní omeškania, t. j. v sume 5 970,60 Sk.

Podľa názoru sťažovateľky boli napadnutými postupmi a rozsudkami okresného súdu

a krajského súdu porušené jej základné práva podľa a , preto

tiež žiada, aby jej ústavný súd priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume

2 000 000 Sk. Právna argumentácia sťažovateľky na podporu tvrdenia o porušení jej

základných práv sa opiera o nález ústavného súdu sp. zn. zo 17. mája 2004

publikovaný v Zbierke zákonov Slovenskej republiky (ďalej len „Zbierka zákonov“)

pod č. a s ním súvisiacu nesprávnu aplikáciu zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“).

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa , ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže

zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv

a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

alebo, ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,

obnovil stav pred porušením.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa druhej vety má vlastnícke právo všetkých vlastníkov

rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa ústavný súd rozhoduje o súlade zákonov

s , s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas

Národná rada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom

ustanoveným zákonom.

Podľa ak ústavný súd svojím rozhodnutím vysloví, že medzi

právnymi predpismi uvedenými v odseku 1 je nesúlad, strácajú príslušné predpisy, ich časti,

prípadne niektoré ich ustanovenia účinnosť. Orgány, ktoré tieto právne predpisy vydali, sú

povinné do šiestich mesiacov od vyhlásenia rozhodnutia ústavného súdu uviesť ich

do súladu s , s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami vyhlásenými

spôsobom ustanoveným zákonom, a ak ide o predpisy uvedené v odseku 1 písm. b) a c),

aj s inými zákonmi, a ak ide o predpisy uvedené v odseku 1 písm. d), aj s nariadeniami

vlády a so všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných

orgánov štátnej správy. Ak tak neurobia, také predpisy, ich časti alebo ustanovenia strácajú

platnosť po šiestich mesiacoch od vyhlásenia rozhodnutia.

Podľa rozhodnutie ústavného súdu vydané podľa odsekov 1, 2

a 5 sa vyhlasuje spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Právoplatné rozhodnutie

ústavného súdu je všeobecne záväzné.

Podľa nález, ktorým sa zistil nesúlad právnych

predpisov s právnym predpisom vyššej právnej sily alebo s medzinárodnou zmluvou,

vyhlási sa spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Nález je všeobecne záväzný

odo dňa jeho vyhlásenia v Zbierke zákonov.

Podľa právny predpis, jeho časti alebo niektoré

jeho ustanovenia strácajú účinnosť dňom vyhlásenia nálezu ústavného súdu v Zbierke

zákonov.

Podľa stratou účinnosti, prípadne platnosti

právnych predpisov na základe nálezu ústavného súdu sa neobnovuje platnosť právnych

predpisov nimi zrušených; ak však išlo len o ich zmenu alebo o doplnenie, platí skorší

právny predpis v znení platnom pred touto zmenou alebo doplnením.

Podľa b ods. 2 ostatné právoplatné rozhodnutia vydané

v občianskoprávnom alebo správnom konaní na základe právneho predpisu, ktorý celkom,

sčasti alebo v niektorom ustanovení stratil účinnosť, zostávajú nedotknuté; povinnosti

uložené takýmito rozhodnutiami nemožno nútene vymáhať.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (mutatis mutandis

, , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, , , , ).

Za výnimku zo zásady, podľa ktorej výklad zákonov prislúcha predovšetkým

všeobecným súdom, treba považovať výklad ustanovení . V danom

prípade ide najmä o výklad tých ustanovení , z ktorých možno

vyvodiť právne účinky nálezov ústavného súdu vydaných v konaní o súlade právnych

predpisov na konania pred súdmi a inými orgánmi verejnej moci v individuálnych veciach.

Konkrétne ide najmä o a v spojení s .

Pre označené ustanovenia je charakteristické vzájomné

pôsobenie princípu ochrany a zachovania ústavnosti na jednej strane a princípu právnej

istoty na strane druhej. Oba princípy sú neoddeliteľnou súčasťou princípu právneho štátu

vyjadreného v prvej vete . Princíp ochrany a zachovania ústavnosti sa

realizuje v danom prípade samotným rozhodovaním ústavného súdu v konaní o súlade

právnych predpisov podľa a jeho následnými právnymi účinkami

na rozhodnutia, resp. rozhodovanie súdov a iných orgánov verejnej moci v individuálnych

veciach. Princíp právnej istoty sa prejavuje v dvoch smeroch. Jednak je založený

na prezumpcii ústavnosti právnych predpisov (až do opačného rozhodnutia ústavného súdu)

a jednak na zachovaní právoplatnosti rozhodnutí súdov a iných orgánov verejnej moci

vychádzajúcich z prezumpcie ústavnosti. Podľa názoru ústavného súdu pri kolízii

spomínaných princípov treba dať prednosť jednoznačne princípu zachovania a ochrany

ústavnosti, a to za súčasného spolupôsobenia bŕzd vyplývajúcich z uplatnenia princípu

právnej istoty (, , ).

Opierajúc sa aj o uvedené východiská zákonodarca pri prijímaní zákona o ústavnom

súde rozlíšil vplyv účinkov nálezov ústavného súdu vydaných v konaní o súlade právnych

predpisov na konania pred súdmi a inými orgánmi verejnej moci v individuálnych veciach

na tie, ktoré boli v čase uverejnenia nálezu ústavného súdu v Zbierke zákonov už

právoplatne skončené ( ), a tie, ktoré ešte v čase uverejnenia

nálezu ústavného súdu v Zbierke zákonov neboli právoplatne skončené (§ 41a zákona

o ústavnom súde). V oboch prípadoch ale zákonodarca umožnil v záujme uplatnenia

princípu ochrany a zachovania ústavnosti do miery zlučiteľnej s princípom právnej istoty

konvalidovať nepriaznivé účinky rozhodnutí súdov alebo iných orgánov verejnej moci

v individuálnych veciach, ktoré vyplývajú, resp. by vyplývali z aplikácie ustanovení

právnych predpisov, ktoré v konaní o súlade právnych predpisov označil ústavný súd

za nesúladné s .

V danom prípade sťažovateľka namieta postup a rozhodnutie krajského súdu

v konaní, ktoré ešte nebolo v čase uverejnenia nálezu ústavného súdu sp. zn.

v Zbierke zákonov právoplatne skončené, t. j. krajský súd bol povinný v čase, keď

rozhodoval, aplikovať na daný prípad v spojení s ,

pričom pre ústavne akceptovateľné rozhodnutie krajského súdu bola nevyhnutná správna

interpretácia a aplikácia .

III.

Sťažovateľka pri uplatnení svojho nároku vychádza z právneho názoru, podľa

ktorého novelizované znenie , ktorým bola s účinnosťou

od 1. júna 2003 ustanovená sadzba poplatku z omeškania 0, 01 % za každý deň omeškania,

stratilo účinnosť od 15. júla 2004 a podľa , keďže išlo

len o zmenu právneho predpisu, platí znenie pred touto zmenou,

a teda krajský súd pochybil, keď aplikoval ustanovenie právneho predpisu, ktoré v čase jeho

rozhodovania nebolo účinné ani platné.

Pri posudzovaní sťažnosti vychádzal ústavný súd z nasledovných zistení:

1. Krajský súd v predmetnej veci rozhodol 5. apríla 2006, t. j. v čase po uverejnení

nálezu ústavného súdu sp. zn. zo 17. mája 2004 v Zbierke zákonov. Navyše

v čase, keď krajský súd vo veci rozhodoval, stratilo ustanovenie § 38 ods. 4 zákona

č. v znení podľa novelizácie vykonanej , ktorým

sa mení a dopĺňa o zdravotnej

starostlivosti v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej

len “) v zmysle tretej vety nielen účinnosť, ale

aj platnosť, keďže dňom 15. januára 2005 márne uplynula lehota podľa čl. 125 ods. 3 druhej

vety , v rámci ktorej bola Národná rada Slovenskej republiky povinná uviesť

protiústavné znenie do súladu s .

2. Nálezom ústavného súdu sp. zn. zo 17. mája 2004 bol vyslovený

nesúlad s v znení zavedenom novelizáciou

vykonanou Z tohto vyplýva, že krajský súd bol v danom prípade

povinný pri rozhodovaní aplikovať znenie , text

za bodkočiarkou, podľa ktorého „ak však išlo o zmenu alebo doplnenie, platí skorší predpis

v znení platnom pred touto zmenou alebo doplnením“.

V danej veci je nesporné, že v znení podľa

novelizácie vykonanej v čase rozhodovania krajského súdu

nebol účinný ani platný, t. j. už nebol súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky.

Z toho vyplýva, že krajský súd v čase svojho rozhodovania nemohol aplikovať na daný

prípad v neplatnom znení, t. j. nemohol potvrdiť nárok

sťažovateľky na poplatok z omeškania 0,01 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania, ktorý

jej priznal v označenom prvostupňovom rozsudku okresný súd za obdobie od 1. júna 2003,

a to bez ohľadu na to, že v čase, keď tento nárok uplatnený sťažovateľkou vznikol, bolo toto

ustanovenie platné a účinné. Podľa názoru ústavného súdu dňom márneho uplynutia lehoty

podľa tretej vety stratil v znení

podľa novelizácie vykonanej platnosť ex tunc (nie ex nunc), t. j.

bolo anulované od počiatku. Inými slovami na toto ustanovenie sa

hľadí, akoby nikdy nebolo platné, a teda nikdy nebolo súčasťou právneho poriadku

Slovenskej republiky.

Z vyplýva, že v danom prípade po strate

účinnosti (po 15. júli 2004), ako aj po následnej strate platnosti (po 15. januári 2005)

posledného znenia „platí skorší právny predpis v znení

platnom pred touto zmenou alebo doplnením”, t. j.

platil v čase rozhodovania krajského súdu v znení pred nadobudnutím platnosti a účinnosti

novelizácie vykonanej , keď ustanovoval poplatok z omeškania

0,1 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania.

V záujme odstránenia akýchkoľvek pochybností o interpretácii textu § 41a ods. 3

ústavný súd už v rozhodnutí sp. zn. uviedol svoj názor

na interpretáciu v ňom obsiahnutého slovného spojenia „platí skorší predpis“, podľa ktorého

toto slovné spojenie treba vykladať tak, že stratou účinnosti, prípadne platnosti právneho

predpisu, jeho časti alebo niektorého ustanovenia na základe rozhodnutia (nálezu)

ústavného súdu sa obnovuje nielen platnosť, ale aj účinnosť „skoršieho predpisu v znení

platnom pred touto zmenou alebo doplnením“. Takýto výklad je založený na logickom

argumente, podľa ktorého samotné obnovenie platnosti skoršieho právneho predpisu by

nemalo žiadny právny význam pre ochranu ústavnosti v konaniach pred súdom alebo iným

orgánom verejnej moci v individuálnych veciach, ktoré neboli ešte právoplatne skončené

v čase pred uverejnením príslušného nálezu ústavného súdu v Zbierke zákonov a na ktoré sa

mal aplikovať právny predpis (jeho časť, prípadne niektoré jeho ustanovenie), ktorý nie je

podľa príslušného nálezu ústavného súdu prijatého v konaní o súlade právnych predpisov

v súlade s .

Na základe toho ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd v danom prípade oprel

svoj rozsudok sp. zn. z 5. apríla 2006 o také znenie § 38 ods. 4 zákona

č. , ktoré v čase jeho rozhodovania nebolo ani platné, ani účinné, t. j.

rozhodol v zjavnom rozpore s a zákonom, a preto týmto rozsudkom porušil

základné právo sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu garantované v čl. 46 ods. 1

.

Sťažovateľka zároveň namietala aj porušenie svojho základného práva podľa čl. 20

ods. 1 druhej vety .

Pretože ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd napadnutým rozsudkom porušil

základné právo sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu podľa ,

zrušil toto rozhodnutie a vec vrátil na ďalšie konanie krajskému súdu, pričom krajský súd je

viazaný právnym názorom ústavného súdu.

Záver ústavného súdu o porušení korešponduje aj so stanoviskom

pléna ústavného súdu sp. zn. PLz. z 11. októbra 2006, ktorým ústavný súd prijal

zjednocujúce stanovisko k odchylným právnym názorom senátov ústavného súdu

vyslovených pri svojej rozhodovacej činnosti na aplikáciu nálezu ústavného súdu

č. k. -89 zo 17. mája 2004 v konaní pred všeobecným súdom, ktorého

predmetom je určenie výšky poplatku z omeškania podľa

IV.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby

podľa vysloví, že k porušeniu základného práva alebo slobody došlo

právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, zruší také rozhodnutie,

opatrenie alebo iný zásah a zároveň môže vec vrátiť na ďalšie konanie. Podľa čl. 127 ods. 3

môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť

o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

V záujme ochrany garantovaného základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa , ktoré bolo porušené rozsudkom krajského súdu sp. zn.

bolo potrebné tento rozsudok zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie

a rozhodnutie krajskému súdu.

Keďže ústavný súd rozhodol o tom, že bolo porušené základné právo sťažovateľky

podľa , zaoberal sa aj jej žiadosťou o priznanie finančného

zadosťučinenia. Sťažovateľka žiadala, aby jej ústavný súd priznal finančné zadosťučinenie

2 000 000 Sk. V nadväznosti na zrušenie rozsudku krajského súdu a vrátenia veci na ďalšie

konanie považoval ústavný súd poskytnutie ochrany porušenia základných práv týmto

spôsobom za dostatočné a sťažovateľke finančné zadosťučinenie nepriznal.

Ústavný súd napokon rozhodol podľa

aj o náhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s právnym

zastupovaním advokátom JUDr. P. J. v konaní pred ústavným súdom. Ústavný súd pri

rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca

hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2005, ktorá bola 16 381 Sk. Úhradu priznal

za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a spísanie sťažnosti) v súlade

s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to každý úkon po

2 730 Sk a k tomu 2 x 164 Sk režijný paušál (§ 16 vyhlášky). Základná sadzba tarifnej

odmeny za jeden úkon právnej služby uskutočnený v období od 1. januára 2006 v konaní

pred ústavným súdom predstavuje 2 730 Sk a hodnota režijného paušálu 164 Sk. Na základe

uvedeného možno teda náhradu trov konania sťažovateľky vyčísliť ako súčet odmeny za

dva úkony právnej služby (príprava a prevzatie veci, písomné podanie ústavnému súdu)

a DPH (2 x 2 730 Sk + 2 x 164 Sk + 1 100 Sk ). Celkovo predstavuje náhrada trov právneho

zastúpenia sumu 6 888 Sk.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je krajský súd povinný zaplatiť na účet

právneho zástupcu sťažovateľky ( v spojení s

).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. apríla 2007