Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 68/07

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. apríla 2007

predbežne prerokoval sťažnosť O. O., S., ktorou namietal porušenie svojho základného

práva na rovnaký obsah a ochranu vlastníckeho práva podľa Slovenskej

republiky a základného práva na právnu pomoc podľa Slovenskej

republiky postupom Okresného súdu Ružomberok v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom zo 4. decembra 2003 v spojení s postupom Krajského súdu

v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 1. júna 2004,

ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v dovolacom konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 24. januára 2007, a takto

rozhodol:

Sťažnosť O. O. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. marca 2007

doručená sťažnosť O. O. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho

základného práva na rovnaký obsah a ochranu vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1

(ďalej len „“) a základného práva na právnu pomoc

podľa postupom Okresného súdu Ružomberok (ďalej len „okresný

súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom zo 4. decembra 2003 v

spojení s postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 1. júna 2004, ako aj postupom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v dovolacom konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 24. januára 2007.

Sťažovateľ uviedol, že 21. októbra 2002 podal okresnému súdu žalobu o začatie

konania o určenie vlastníckeho práva k jednej polovici nehnuteľnosti (rodinného domu) v R.

na základe dôvodov uvedených v žalobe. Keď dospel k záveru, že sťažovateľovi nesvedčí

žiaden titul nadobudnutia vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti, rozsudkom sp. zn.

zo 4. decembra 2003 jeho žalobu zamietol. Proti označenému prvostupňovému

rozsudku podal sťažovateľ v zákonnej lehote odvolanie, na základe ktorého krajský súd

rozsudkom sp. zn. z 1. júna 2004 predmetný rozsudok ako vecne správny

potvrdil.

Proti potvrdzujúcemu rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ 23. augusta 2004

dovolanie, ktoré odôvodnil najmä tým, že „... rozhodnutie odvolacieho súdu spočívalo

na nesprávnom právnom posúdení veci“. Sťažovateľ zároveň požiadal okresný súd

„... o oslobodenie od súdnych poplatkov a o ustanovenie zástupcu z radov advokátov

na ochranu mojich záujmov vo veci, keďže z hľadiska sociálnych pomerov žijem so svojou

3- člennou rodinou ako invalidný dôchodca na hrane existenčných možností“.

Uznesením sp. zn. z 5. októbra 2004 okresný súd sťažovateľovi

oslobodenie od súdnych poplatkov nepriznal a nevyhovel jeho žiadosti o ustanovenie

právneho zástupcu z radov advokátov, čo odôvodnil tým, že v okolnostiach prípadu „... ide

o svojvoľné a bezúspešné uplatňovanie a bránenie práva (...), keď neboli splnené

predpoklady uvedené v “. Proti tomuto uzneseniu sa sťažovateľ odvolal,

na základe čoho krajský súd uznesením sp. zn. Co 453/04 z 21. decembra 2004 napadnuté

uznesenie okresného súdu zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Podľa názoru krajského

súdu „okresný súd rozhodol v tejto veci predčasne, lebo nedostatočne skúmal podmienky

potrebné pre priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov a zatiaľ nedostatočne ako aj

nepresvedčivo svoje rozhodnutie odôvodnil“.

Nadväzne na to okresný súd znovu rozhodol o žiadosti sťažovateľa o oslobodenie

od súdnych poplatkov a o ustanovenie právneho zástupcu z radov advokátov uznesením

sp. zn. z 3. júna 2005, ktorým sťažovateľovi opäť nepriznal oslobodenie

od súdnych poplatkov a taktiež nevyhovel ani jeho žiadosti a o ustanovenie právneho

zástupcu z radov advokátov. Následne okresný súd zaslal 24. októbra 2006 sťažovateľovi

výzvu, aby mu v lehote 10 dní predložil plnú moc udelenú „... advokátovi pre dovolacie

konanie, nakoľko podľa dovolateľ musí byť zastúpený advokátom, pokiaľ

sám nemá právnické vzdelanie“.

Z dôvodu, že sťažovateľ sa v tom čase nachádzal na liečení mimo miesta svojho

bydliska, oznámil okresnému súdu, že požiadavku obsiahnutú v jeho výzve nemôže

v určenej lehote splniť. Na základe toho mu bola 30. novembra 2006 zaslaná okresným

súdom urgencia, aby predložil splnomocnenie na zastupovanie v dovolacom konaní.

Sťažovateľ na túto výzvu odpovedal opakovanou žiadosťou o ustanovenie zástupcu z radov

advokátov ex offo, čo odôvodnil tým, že je to potrebné na ochranu jeho záujmov, pretože

je vo finančnej tiesni, ktorá mu neumožňuje uhradiť náklady právnych služieb zvoleným

advokátom.

Sťažovateľ zastáva názor, že postup okresného súdu v jeho právnej veci u neho

„... nechtiac vyvoláva dojem silnej zaujatosti od počiatku, šikanózneho a vopred

naplánovaného vedenia“.

Dňa 15. februára 2007 bolo sťažovateľovi doručené uznesenie najvyššieho súdu

sp. zn. z 24. januára 2007, ktorým bolo dovolacie konanie proti rozsudku

krajského súdu sp. zn. z 1. júna 2004 zastavené, čo najvyšší súd odôvodnil

poukazom na ustanovenie (ďalej aj „OSP“)

v spojení s tým, že „... dovolateľ neodstránil procesný nedostatok podmienky

dovolacieho konania“.

Uvedené skutočnosti preukazujú podľa sťažovateľa na porušenie jeho označených

základných práv zaručených „... tým, že mi bolo násilnou formou proti mojej vôli

odňaté vlastnícke právo k nehnuteľnosti. Zároveň namietam proti procesným postupom

súdov, ktoré mi nezabezpečili obhajobu na ochranu mojich záujmov v konaní pred súdmi“.

Na základe uvedeného sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd zrušil právoplatné

rozhodnutie okresného súdu sp. zn. zo 4. decembra 2003, rozhodnutie krajského

súdu sp. zn. z 1. júna 2004, ako aj rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.

z 24. januára 2007.

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127

ods. 1 o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú

porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1

a základného práva na právnu pomoc podľa postupom okresného

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom zo 4. decembra 2003

v spojení s postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 1. júna 2004

Zákonným predpokladom na prijatie sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie

v lehote ustanovenej v . Táto lehota je dvojmesačná

a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia

o inom zásahu. Pri opatrení alebo inom zásahu, ktorým sú aj zbytočné prieťahy v konaní

pred všeobecnými súdmi, sa lehota počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení

alebo inom zásahu dozvedieť. neumožňuje zmeškanie tejto

kogentnej lehoty odpustiť (pozri napr. ). Z uvedeného je zrejmé, že sťažnosť

podľa nemožno považovať za časovo neobmedzený právny prostriedok

ochrany základných práv alebo slobôd (napr. , ). Podanie

sťažnosti po uplynutí tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie

sťažnosti ako oneskorene podanej ( ).

Ústavný súd zo súvisiaceho spisu okresného súdu zistil, že konanie vedené okresným

súdom pod sp. zn. v spojení s konaním vedeným krajským súdom pod sp. zn.

bolo právoplatne skončené 22. júla 2004, keď nadobudol právoplatnosť

rozsudok krajského súdu z 1. júna 2004, ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu

zo 4. decembra 2003.

Sťažovateľ sa na ústavný súd obrátil so sťažnosťou, ktorá mu bola doručená 9. marca

2007.

Z uvedeného je zrejmé, že sťažovateľ sa v tomto prípade ústavnej ochrany svojich

základných práv domáhal až po uplynutí lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom

súde.

V tejto spojitosti nemá podľa názoru ústavného súdu žiaden právny význam,

že sťažovateľ podal 23. augusta 2004 dovolanie proti právoplatnému rozsudku krajského

súdu, lebo najvyšší súd dovolacie konanie rozhodnutím sp. zn.

z 24. januára 2007 zastavil bez toho, aby sa zaoberal vecnou správnosťou napadnutého

rozhodnutia. Zastavenie dovolacieho konania odôvodnil najvyšší súd tým, že sťažovateľ

po tom, ako mu nebolo na jeho žiadosť priznané oslobodenie od súdnych poplatkov

a zároveň nebolo vyhovené jeho žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu pre účely

dovolacieho konania, ani napriek opakovaným výzvam nepredložil v určenej lehote

splnomocnenie udelené advokátovi na zastupovanie v dovolacom konaní, ale opätovne

požiadal o ustanovenie právneho zástupcu, hoci o takejto žiadosti už bolo právoplatne

rozhodnuté. Sťažovateľ teda nesplnil zákonnú podmienku pre takéto konanie (§ 241 ods. 1

druhá veta ). Vzhľadom na to rozhodnutie dovolacieho súdu nemalo v tomto prípade

žiaden vplyv na prvostupňové ani odvolacie konanie právoplatne skončené okresným

súdom a krajským súdom.

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti okresnému súdu

a krajskému súdu po jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde odmietol pre jej oneskorené podanie.

2. K namietanému porušeniu označených základných práv postupom najvyššieho

súdu v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 24. januára 2007

Základné právo na právnu pomoc podľa tvorí súčasť základného

práva upraveného v siedmom oddiele druhej hlavy .

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane

ustanoví zákon.

Podľa domáhať sa práv uvedených v (...) tejto

sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Obsahom základného práva na súdnu ochranu je poskytnúť uplatňovanému právu

súdnu ochranu, avšak iba za predpokladu, že sú splnené procesné podmienky súdneho

konania. Zmyslom tohto základného práva je umožniť každému reálny prístup k súdu

a tomu zodpovedajúca povinnosť súdu vo veci konať a k jeho porušeniu by mohlo dôjsť iba

v tom prípade, ak by bola komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva

na nezávislom a nestrannom súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať

o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby.

Citovaný je primárnym východiskom pre zákonom upravené

konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej

ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ( až 50 ).

V predmetnej veci, ako už bolo uvedené, okresný súd rozsudkom sp. zn.

zo 4. decembra 2003 zamietol návrh sťažovateľa, ktorým sa domáhal určenia vlastníckeho

práva k nehnuteľnosti. Sťažovateľ podal proti uvedenému prvostupňovému rozsudku

2. februára 2004 odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn.

z 1. júna 2004 tak, že ho ako vecne správny potvrdil.

Nadväzne na to sťažovateľ 19. augusta 2004 napadol označený rozsudok krajského

súdu dovolaním, ktoré okresný súd predložil spolu so súdnym spisom 20.decembra 2006

(keď predtým rozhodoval o žiadosti sťažovateľa o oslobodenie od súdnych poplatkov

a o ustanovenie zástupcu z radov advokátov na zastupovanie v dovolacom konaní)

na rozhodnutie najvyššiemu súdu. Najvyšší súd uznesením sp. zn.

z 24. januára 2007 dovolacie konanie zastavil (vzhľadom na neodstránenie nedostatku

podmienky dovolacieho konania - nedostatok kvalifikovaného právneho zastúpenia).

Ústavný súd zohľadňujúc svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné uviesť,

že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,

ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,

či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného

súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných

slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia

všeobecných súdov len v prípade, ak v konaní, ktoré predchádzalo ich vydaniu, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis , ).

Vychádzajúc z obsahu sťažnosti a súvisiaceho spisu okresného súdu, z ktorého

vyplýva, že sťažovateľ nesplnil zákonom ustanovené podmienky na poskytnutie súdnej

ochrany v dovolacom konaní, ústavný súd konštatuje, že nezistil existenciu takých

skutočností, ktoré by nasvedčovali tomu, že by postup najvyššieho súdu v napadnutom

konaní umožňoval prijatie záveru o existencii príčinnej súvislosti s odňatím (prípadne

obmedzením) sťažovateľovho základného práva na súdnu ochranu ani základného práva

na právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa .

Ak najvyšší súd dovolacie konanie zastavil (z dôvodu nesplnenia zákonnej

podmienky dovolacieho konania), vykonal tým svoju právomoc, ktorá vo všeobecnosti

vyplýva z , osobitne tiež zo Z. z o súdoch

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a z Občianskeho

súdneho poriadku.

Výkonom tejto právomoci však najvyšší súd nemohol v žiadnom prípade zasiahnuť

do základného práva podľa .

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu dôvodom pre odmietnutie návrhu

pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia priamej súvislosti medzi označeným

základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným

zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd

nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť

sťažnosti a túto odmietne (m. m. , ).

Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti

namietajúcej porušenie základného práva podľa označeným postupom

najvyššieho súdu odmietol podľa z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

Absencia porušenia ústavnoprocesných princípov vylučuje založenie sekundárnej

zodpovednosti všeobecných súdov za porušenie základných práv sťažovateľa

hmotnoprávneho charakteru (). Ústavný súd totiž v súlade so svojou

doterajšou judikatúrou (napr. ) zastáva názor, že všeobecný súd zásadne

nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru,

ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné

princípy vyplývajúce z až 48 . V opačnom prípade by ústavný súd bol

opravnou inštanciou voči všeobecným súdom a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti

podľa v spojení s . Ústavný súd by takým postupom

nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,

aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom toho, aby sa vytvoril skutkový

základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy.

Z týchto dôvodov ústavný súd sťažnosť odmietol aj v časti namietaného porušenia

základného práva na rovnaký obsah a ochranu vlastníckeho práva podľa

( ) z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu,

aby ústavný súd rozhodoval o ďalších nárokoch sťažovateľa uplatnených v jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. apríla 2007