Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 12/07

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-41

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. mája 2007 v senáte

zloženom z predsedu Milana Ľalíka a zo sudcov Petra Brňáka a Lajosa Mészárosa

prerokoval prijatú sťažnosť D. T., Ž., zastúpeného advokátom JUDr. N. B., M., vo veci

porušenia základného práva na osobnú slobodu zaručeného , 2 a 5

Slovenskej republiky a práva na slobodu zaručeného čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom

pod sp. zn. a takto

rozhodol:

1. Okresný súd Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š i l

základné právo D. T. zaručené v , 2 a 5 a jeho

právo zaručené v čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

tým, že nerozhodol o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu z 9. mája 2006, ktorej

súčasťou bola alternatívna žiadosť o prepustenie z väzby na základe sľubu.

2. Vo zvyšnej časti sťažnosti nevyhovuje.

3. D. T. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 6 296 Sk (slovom

šesťtisícdvestodeväťdesiatšesť slovenských korún), ktoré je Okresný súd v Žiline povinný

vyplatiť na účet právneho zástupcu JUDr. N. B. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením z 15. marca

2007 č. k. -21 na žiadosť D. T. (ďalej len „sťažovateľ“) ustanovil mu

za právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom advokáta JUDr. N. B., v časti

namietajúcej porušenie základného práva zaručeného , 2 a 5 Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva zaručeného čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina

(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. prijal jeho sťažnosť

na ďalšie konanie a vo zvyšnej časti jeho sťažnosť odmietol.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) prerokoval

ústavný súd vec na neverejnom zasadnutí, keďže tak sťažovateľ podaním doručeným

ústavnému súdu 12. apríla 2007, ako aj okresný súd vo vyjadrení doručenému ústavnému

súdu 16. apríla 2007 vyslovili súhlas s tým, aby sa upustilo od ústneho pojednávania.

Z podanej sťažnosti z 21. augusta 2006, ako aj z jej doplnenia z 10. apríla 2007

vyplýva, že sťažovateľ bol uznesením okresného súdu zo 6. júla 2005 v spojení s uznesením

Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 3. augusta 2005

vzatý do väzby z dôvodov uvedených v . Dňa

19. septembra 2005 (sťažovateľ uvádza nesprávne 20. 9. 2005, pozn.) bola Okresnou

prokuratúrou Ž. proti sťažovateľovi podaná pod sp. zn. okresnému súdu

obžaloba. Rozsudkom okresného súdu č. k. -368 z 15. marca 2006, ktorý bol

potvrdený rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 27. júna 2006, bol sťažovateľ

právoplatne uznaný vinným zo spáchania trestných činov poškodzovania cudzej veci podľa

a trestného činu útoku na verejného činiteľa podľa

ods. 1 písm. b) , zároveň mu bol uložený podľa Trestného

zákona s použitím a nepodmienečný trest odňatia slobody

v trvaní 25 mesiacov.

V medziach ústavným súdom prijatej sťažnosti na ďalšie konanie sťažovateľ namietal

postup okresného súdu a (ne)rozhodovanie o žiadostiach na jeho prepustenie z väzby.

Konkrétne poukazoval na šesť žiadosti podávaných od septembra 2005 do mája 2006,

pričom o žiadosti (posledne uvádzanej) doručenej okresnému súdu 11. mája 2006

nerozhodol vôbec.

Podľa názoru sťažovateľa postupom okresného súdu došlo k porušeniu čl. 17 ods. 1,

2 a 5 a a 4 dohovoru.

Podľa názoru sťažovateľa tým, že okresný súd (resp. krajský súd) nerozhodol o jeho

žiadosti, porušil predovšetkým právo na rozhodovanie o zákonnosti väzby bez zbytočných

prieťahov. Takýto postup taktiež nezodpovedá pojmu „neodkladne“ v zmysle § 72 Trestného

poriadku ani pojmu „urýchlene“ v zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru. V súvislosti s lehotami pri

rozhodovaní o žiadosti na prepustenie z väzby poukazoval na súdnu prax Európskeho súdu

pre ľudské práva a slobody a podával výklad čl. 5 ods. 4 dohovoru.

Sťažovateľ požadoval vydať nález, ktorým ústavný súd vysloví, že postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. došlo k porušeniu základného

práva na osobnú slobodu podľa , 2 a 5 a práva podľa a 4

dohovoru, prizná mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 150 000 Sk a náhradu trov

právneho zastúpenia.

Okresný súd vo svojom vyjadrení sp. zn. z 10. novembra 2006 uviedol,

že podstata sťažnosti sťažovateľa spočíva v tom, že o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na

slobodu z 9. mája 2006 (doručenej okresnému súdu 11. mája 2006 ) nebolo rozhodnuté.

V tejto súvislosti uviedol, že v rámci podaného odvolania sťažovateľom bol celý spis

predložený spolu s predkladacou správou krajskému súdu, ktorý na verejnom zasadnutí

27. júna 2006 odvolanie sťažovateľa zamietol, a taktiež zamietol aj jeho žiadosť

o prepustenie z väzby na slobodu z 22. mája 2006 (ide teda o žiadosť o prepustenie z väzby

na slobodu podanú po doručení žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu, ktorá bola podľa

odtlačku pečiatky doručená okresnému súdu 11. mája 2006). O žiadosti sťažovateľa

o prepustenie z väzby po doručení rozsudku súdu prvého stupňa a predložení krajskému

súdu bolo teda rozhodnuté. Trestný spis bol okresnému súdu vrátený 27. júla 2006,

následne bola do trestného spisu zažurnalizovaná žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby

z 9. mája 2006, a to bez vzatia tohto podania zákonným sudcom na vedomie. Následne bola

vykonávaná agenda po právoplatnom skončení veci. Ďalej okresný súd uviedol, že vo veci

zrejme došlo k administratívnej chybe, keď podanie sťažovateľa nebolo predložené

zákonnému sudcovi a sťažovateľovi nebolo prípisom oznámené, že rozhodovanie okresného

súdu o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu doručenej okresnému súdu 11. mája

2006 je bezpredmetné, keďže vo veci bolo meritórne rozhodnuté dňa 27. júna 2006, kedy

bol aj nariadený právoplatne uložený trest odňatia slobody. O tomto nedostatku sa zákonný

sudca dozvedel až v súvislosti s vyjadrovaním sa k ústavnej sťažnosti. Okresný súd totiž

mohol o žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu, ktorá mu bola doručená 11. mája 2006,

rozhodovať (ak by vec nebola právoplatne skončená) až po vrátení trestného spisu krajským

súdom, teda najskôr 27. júla 2006.

Z vyjadrenia krajského súdu zo 16. októbra 2006 vyplýva, že krajský súd

v predmetnej trestnej veci sťažovateľa rozhodoval o odvolaní proti rozsudku okresného

súdu z 1. marca 2006 a v rámci odvolacieho konania (vedeného pod sp. zn. )

na verejnom zasadnutí 27. júna 2006 bolo rozhodnuté aj o zamietnutí žiadosti sťažovateľa

o prepustenie z väzby, ktorú podal spolu s odvolaním (jeho doplnením) z 22. mája 2006.

K žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby z 9. mája 2006 krajský súd uvádza, že v čase

rozhodovania o odvolaní o tejto žiadosti nemal žiadnu vedomosť, predmetná žiadosť mu

nebola nikdy doručená o čom svedčí aj fakt, že v spise je zažurnalizovaná až po uznesení

krajského súdu. Krajský súd mal k dispozícii len sťažovateľovu žiadosť o prepustenie

z väzby podanú v rámci odvolania a o tejto bolo aj rozhodnuté. V závere uviedol, že pred

konaním verejného zasadnutia 26. júna 2006 bolo sťažovateľovi umožnené nahliadnuť

do trestného spisu.

II.

Ústavný súd prihliadajúc na viazanosť petitom sťažnosti (jej doplnenia z 10. apríla

2007) v zmysle , ako aj rozsahom, v ktorom bola

sťažnosť prijatá na ďalšie konanie podľa , zaoberal

sa posudzovaním ústavnosti postupu okresného súdu len v rozsahu časove vymedzenom

súvisiacim so žiadosťou sťažovateľa o prepustenie z väzby z 9. mája 2006.

Z listinných dôkazov predložených sťažovateľom a zo spisu okresného súdu

sp. zn. vyplývajú nasledovné podstatné skutočnosti.

Rozsudkom okresného súdu č. k. -368 z 15. marca 2006, ktorý bol

potvrdený rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 27. júna 2006, bol sťažovateľ

právoplatne uznaný vinným zo spáchania trestných činov poškodzovania cudzej veci podľa

a trestného činu útoku na verejného činiteľa podľa

ods. 1 písm. b) , zároveň mu bol uložený podľa Trestného

zákona s použitím a nepodmienečný trest odňatia slobody

v trvaní 25 mesiacov. Rozsudok nadobudol právoplatnosť 27. júna 2006 a uvedeným dňom

došlo k zmene titulu obmedzenia osobnej slobody sťažovateľa, keďže tento deň nastúpil na

výkon trestu.

Sťažovateľ žiadosťou z 28. marca 2006 (tejto žiadosti predchádzali opakovane

podávané žiadosti o prepustenie z väzby od septembra 2005) požiadal o prepustenie z väzby

na slobodu, okresný súd ju však uznesením z 21. apríla 2006 zamietol.

Odvolanie sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu (č. k. -368

z 15. marca 2006) bolo 15. mája 2006 predložené krajskému súdu, pričom sťažovateľ

podaním z 22. mája 2006 odvolanie doplnil a v jeho závere („in fine“) žiadal krajský súd,

aby ho prepustil z väzby na slobodu („A prepustil ma na slobodu“). Uvedenú žiadosť ničím

neodôvodnil. Krajský súd na verejnom zasadnutí 27. júna 2006 zamietol sťažovateľove

návrhy na doplnenie dokazovania, zamietol jeho žiadosť o prepustenie z väzby a zamietol aj

jeho odvolanie proti prvostupňovému rozsudku (sp. zn. ).

Žiadosť sťažovateľa z 9. mája 2006 o prepustenie z väzby na slobodu bola doručená

okresnému súdu 11. mája 2006 a zaradená do súdneho spisu až po jeho vrátení z krajského

súdu 27. júla 2006. Okresný súd na žiadosť sťažovateľa odpovedal listom z 9. augusta 2006,

v ktorom uviedol: „Písomným podaním doručeným Okresnému súdu v Žiline dňa 11. 05.

2006 ste požiadali o prepustenie z väzby na slobodu (...) Podľa § 72 ods. 2 zákona

č. 141/1961 zb. o trestnom konaní súdnom (...) s poukazom na § 564 ods. 3 zákona

č. má obvinený právo kedykoľvek žiadať o prepustenie

na slobodu. Ak sa žiadosť zamietla, môže ju obvinený, ak v nej neuvedie iné dôvody,

opakovať až po uplynutí 14 dní od právoplatnosti rozhodnutia. Rozsudkom Okresného súdu

v Žiline zo dňa 15. 03. 2006, č. k. -368, v spojení s uznesením Krajského súdu

v Žiline zo dňa 27. 06. 2006, sp. zn. , ste boli právoplatne uznaný vinným

a bol uložený úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 25 (dvadsaťpäť) mesiacov so

zaradením do I. (prvej) NVS. Keďže došlo k právoplatnému skončeniu trestnej veci, bol

Vám dňa 27. 06. 2006 nariadený výkon vyššie uvedeného trestu so zarátaním väzby od 05.

07. 2005 do 27. 06. 2006, kedy ste výkon tohto trestu nastúpili. Vzhľadom na vyššie

uvedené, keďže sa toho času nachádzate vo výkone trestu odňatia slobody uloženého

rozsudkom Okresného súdu v Žiline zo dňa 15. 03. 2006, č. k. -368, v spojení

s uznesením Krajského súdu v Žiline zo dňa 27. 06. 2006, sp. zn. , súd nebude

o Vašej žiadosti o prepustenie z väzby zo dňa 11. 05. 2006 rozhodovať. Súd na záver

poznamenáva, že dňa 12. 05. 2006 bol trestný spis sp. zn. predložený

Krajskému súdu v Žiline z dôvodu rozhodovania o Vami podanom odvolaní doručenom

Okresnému súdu v Žiline dňa 26. 04. 2006, ktorý bol Okresnému súdu v Žiline vrátený dňa

27. 07. 2006. Preto súd nemal reálne možnosť o žiadosti o prepustenie z väzby

rozhodovať.“

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak

porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže

zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv

a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,

obnovil stav pred porušením.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre

neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody

v súlade s ustanovením odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred

sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má

právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže

podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným

spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

Podľa účinný od 1. januára

2006 vo veciach, v ktorých bola podaná obžaloba na okresný súd pred dňom nadobudnutia

účinnosti toho zákona, vykoná konanie okresný súd podľa doterajších predpisov. Konanie

o riadnom opravnom prostriedku proti takému rozhodnutiu vykoná krajský súd podľa

doterajších predpisov. Rovnako sa postupuje, ak vec postúpil okresnému súdu na vykonanie

konania nepríslušný súd.

Podľa účinný od 1. januára

2006 konaním podľa odsekov 3 a 4 sa rozumie aj konanie o dôvodoch a lehotách väzby

podľa doterajších predpisov vrátane konania o návrhu na predĺženie lehoty väzby najvyšším

súdom.

Podľa účinný do 31. decembra 2005

(ďalej len „“) obvinený má právo kedykoľvek žiadať o prepustenie

na slobodu. Ak v prípravnom konaní prokurátor takej žiadosti nevyhovie, predloží ju bez

meškania súdu. O takej žiadosti sa musí neodkladne rozhodnúť. Ak sa žiadosť zamietla,

môže ju obvinený, ak v nej neuvedie iné dôvody, opakovať až po uplynutí štrnástich dní od

právoplatnosti rozhodnutia.

Podľa ak prokurátor súhlasí s prepustením

obvineného na slobodu, môže v konaní pred súdom o prepustení z väzby rozhodnúť

predseda senátu.

Podľa ak je daný dôvod väzby uvedený

v § 67 ods. 1 písm. a) alebo c), môže súd alebo sudca rozhodnúť o ponechaní obvineného

na slobode alebo o jeho prepustení na slobodu, ak obvinený dá písomný sľub, že povedie

riadny život, najmä že sa nedopustí trestnej činnosti a že splní povinnosti a dodrží

obmedzenia, ktoré sa mu uložia a súd alebo v prípravnom konaní sudca považuje sľub

vzhľadom na osobu obvineného a na povahu prejednávaného prípadu za dostatočný a

prijme ho. Obvinenému vždy uloží povinnosť oznámiť vyšetrovateľovi, prokurátorovi alebo

súdu zmenu miesta pobytu.

Sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 17 ods. 1, 2

a 5 , ako aj práv podľa a 4 dohovoru postupom okresného súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. ohľadne jeho žiadosti o prepustenie z väzby z 9. mája

2006 (ktorej súčasťou bola alternatívna žiadosť o prepustenie z väzby na základe sľubu)

argumentujúc tým, že okresný súd o jeho žiadosti nekonal spôsobom predpísaným zákonom

a nerozhodol o nej.

Podľa judikatúry ústavného súdu je v ustanoveniach a 5

týkajúcich sa práva na osobnú slobodu obsiahnuté tak právo podať návrh na konanie,

v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil

prepustenie, ak je táto nezákonná, ako aj právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu

nevyhnutnú, resp. primeranú dobu alebo byť prepustený počas konania, teda práva, ktoré

vyplývajú z čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru (pozri obdobne nálezy , ).

Ústavne akceptovateľné v zmysle a 5 je držanie osoby vo väzbe

z dôvodov a na čas ustanovený zákonom, ako aj také zaobchádzanie s ňou, ktoré zodpovedá

zákonu, to znamená . Požiadavku neodkladnosti rozhodovania

o žiadosti o prepustenie z väzby ustanovuje výslovne ,

v ktorom sa uvádza, že „o takej žiadosti sa musí neodkladne rozhodnúť“.

Právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo

urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby je čitateľné najmä z čl. 5 ods. 4 dohovoru.

Článok 5 ods. 4 dohovoru zaručuje osobám pozbaveným slobody právo iniciovať

konanie, v ktorom môžu spochybniť zákonnosť pozbavenia slobody. Zároveň dáva týmto

osobám právo na to, aby po začatí takéhoto konania bolo súdom rozhodnuté o zákonnosti

pozbavenia slobody urýchlene vrátane nariadenia jeho ukončenia, ak sa ukáže ako

nezákonné (Rehbock c. Slovinsko, rozhodnutie z 28. novembra 2000, Vodeničarov

c. Slovenská republika, rozsudok z 21. decembra 2000, § 33 – 36).

Podstatnou požiadavkou čl. 5 ods. 4 je aj to, aby súd rozhodol „urýchlene“

(speedily). Prieskumné súdne konanie musí byť vedené v súlade s hmotnoprávnymi

a procesnými vnútroštátnymi právnymi predpismi a tiež aj účelom čl. 5, to znamená

ochranou jedinca proti svojvôli, osobitne aj s ohľadom na čas, ktorý uplynie do vyhlásenia

rozhodnutia (rozsudok vo veci Koendjbiharie v. Holandsko, 25. 10. 1990, § 27).

Z rozsudkov napr. vo veciach Luberti v. Taliansko (23. 2. 1984, § 31-32) a Bezicheri

v. Taliansko (25. 10. 1989, § 20-21) zas vyplýva, že osoba pozbavená osobnej slobody má

právo na konanie spĺňajúce podstatné náležitosti podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru

„v primeraných intervaloch“. Pri väzbe sa vyžadujú krátke intervaly, keďže táto by mala

trvať len po prísne obmedzenú dobu.

Pri posudzovaní neodkladnosti alebo urýchlenosti rozhodovania o zákonnosti väzby

sa vychádza aj z pravidla, že keď sa na rozhodovaní o návrhoch osoby pozbavenej osobnej

slobody na preskúmanie zákonnosti tohto pozbavenia zúčastnilo viac stupňov súdov, berie

sa do úvahy celková dĺžka konania, to znamená od podania návrhu až do právoplatného

rozhodnutia o ňom (napr. rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva vo veciach Letellier

v. Francúzsko, 26. 6. 1991, § 56 a Navarra v. Francúzsko, 23. 11. 1993, § 28).

Aj keď sa jednotlivé lehoty z hľadiska požiadaviek neodkladnosti alebo urýchlenosti

posudzujú podľa všetkých okolností prípadu, „spravidla však lehoty rátané na mesiace sú

príliš dlhé a nevyhovujú požiadavke rýchlosti v zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru“ (B. Repík:

Ľudské práva v súdnom konaní, MANZ Bratislava 1999, str. 204). Obdobne tomu bolo

napr. aj vo veci Savič v. Slovenská republika, kde išlo o celkovú dobu dvoch mesiacov

a piatich dní (v prvom stupni rozhodoval okresný súd a v druhom krajský súd).

Zo skutkových okolností posudzovanej trestnej veci je zrejmé, že okresný súd

v predmetnej veci o žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu sťažovateľa doručenej

okresnému súdu 11. mája 2006, ktorej súčasťou bol aj písomný sľub podľa § 73 ods. 1

písm. b) nielenže nekonal „neodkladne alebo urýchlene“, ale o nej

vôbec nekonal a ani nerozhodol.

Podľa názoru ústavného súdu imanentnou súčasťou neodkladného a urýchleného

rozhodovania o zákonnosti väzby je aj nerozhodnutie o žiadosti o prepustenie z väzby

vôbec, t. j. nerešpektovanie nielen neodkladnosti a urýchlenosti takéhoto rozhodovania, ale

tiež zákonnej povinnosti rozhodnúť o takejto žiadosti. Toto samozrejme platí v prípade , ak

v zákonne primeranom čase súd uvedenú prekážku (nerozhodnutie) neodstráni. Inými

slovami pri nerozhodnutí o zákonnosti väzby možno posudzovať „neodkladnosť

a urýchlenosť rozhodovania“ až k času rozhodovania ústavného súdu, čo v danom prípade

predstavuje uplynutie dlhšieho času ako je jeden rok.

Argumentácia okresného súdu na jeho obhajobu ho nezbavuje ústavnej

zodpovednosti.

Okresný súd v podaní z 10. novembra 2006 (ako aj v podaní z 9. augusta 2006)

uviedol, že o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby z 9. mája 2006 nemohol

po predložení tejto žiadosti rozhodovať neodkladne preto, lebo v tom čase sa spis nachádzal

na krajskom súde. Uvedené tvrdenie nezodpovedá skutočnosti. Z obsahu trestného spisu

a vyjadrení okresného súdu a krajského súdu vyplýva, že okresný súd „predkladaciu

správu“ pre odvolací (krajský) súd vypracoval 12. mája 2006 a spis bol krajskému súdu

doručený 15. mája 2006, pričom žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby, posudzovaná

v rámci ústavného prieskumu, bola okresnému súdu doručená 11. mája 2006.

Nerozhodnutie okresného súdu o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby z 9.

mája 2006 malo potom za následok, že o žiadosti sťažovateľa nebolo rozhodnuté

neodkladne alebo urýchlene, čím došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 17 ods.

2 a práva podľa dohovoru.

Súčasťou žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby z 9. mája 2006 bola alternatívna

žiadosť o prepustenie z väzby na základe sľubu. V tomto ohľade poukazoval na ustanovenie

.

V tejto súvislosti už ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti vyslovil názor, že

nerozhodnutím súdu o alternatívnej žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na základe

sľubu dochádza k porušeniu čl. 5 ods. 3 dohovoru, ako aj k porušeniu čl. 17 ods. 1, 2 a 5

. Tiež uviedol, že tak záruku podľa , ako aj

sľub podľa a napokon aj peňažnú záruku podľa

treba považovať vzhľadom na sledovaný účel za záruku

v zmysle čl. 5 ods. 3 druhej vety dohovoru. ().

Z uvedených dôvodov ústavný súd vyslovil (pozri bod 1 výroku), že okresný súd

v danej trestnej veci proti sťažovateľovi porušil jeho základné právo zaručené v čl. 17 ods.1,

2 a ods. 5 a právo zaručené v a 4 dohovoru tým, že nerozhodol o jeho

žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu z 9. mája 2006, ktorej súčasťou bola alternatívna

žiadosť o prepustenie z väzby na základe sľubu.

K ostatným výrokom nálezu

Ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj

primerané finančné zadosťučinenie ( , zákona o ústavnom

súde).

Sťažovateľ požadoval priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 150 000 Sk

z dôvodu porušenia ním označených práv vo veci konajúcimi všeobecnými súdmi.

Podľa názoru ústavného súdu priznanie primeraného finančného zadosťučinenia

prichádza spravidla do úvahy v tých prípadoch, keď porušenie základného práva alebo

slobody už nie je už možné napraviť ().

Napriek citovanej zásade v danom prípade ústavný súd nepovažoval za súladné

s princípom spravodlivosti priznať sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie.

Vychádzal pritom z okolnosti konkrétneho prípadu, zohľadniac predovšetkým intenzitu

porušenia sťažovateľových práv, na ktorú mala nepochybne vplyv skutočnosť, že od

27. júna 2006 – teda po uplynutí 16 dní od doručenia žiadosti sťažovateľa okresnému súdu,

o ktorej malo byť rozhodnuté – sa zmenil titul obmedzenia osobnej slobody sťažovateľa,

ktorý v uvedený deň nastúpil výkon trestu. V súvislosti so žiadosťou sťažovateľa

o priznanie finančného zadosťučinenia nebolo možné obísť ani jeho správanie. V čase

konania pred krajským súdom (pred konaním verejného zasadnutia 26. júna 2006) využil

možnosť nahliadnutia do spisu, bol na tomto verejnom zasadnutí prítomný a aktívne

vystupoval. Dokonca na otázku predsedu senátu uviedol, že „trvám na žiadosti

o prepustenie z väzby, ktorú som podal v rámci odvolacieho konania“. Podľa názoru

ústavného súdu je dôvodné - vzhľadom na intenzitu predkladaných žiadosti o prepustenie

z väzby a rozhodovania o nich súdmi - predpokladať, že sťažovateľ v uvedenom čase

(konania pred odvolacím súdom) mal vedomosť o tom, že ešte nebolo rozhodnuté o jeho

žiadosti o prepustenie z väzby z 9. mája 2006 a minimálne mal na túto skutočnosť

upozorniť odvolací senát a nie iba trvať na neskoršej žiadosti z 22. mája 2006, ktorá navyše

bola podaná, nerešpektujúc lehotu uvedenú v ustanovení

(žiadosť bolo možné podať až po uplynutí štrnástich dní od právoplatnosti rozhodnutia o

zamietnutí žiadosti z 9. mája 2006).

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto

rozhodnutia v bode 2.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Úspešnému sťažovateľovi vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia

advokátom. Advokát vykonal dva úkony právnych služieb, a to prevzatie a prípravu

zastupovania a vyjadrenie z 10. apríla 2007. Právnemu zástupcovi sťažovateľa podľa

vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách

a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov

(ďalej len „vyhláška“) prislúcha ako základná tarifa podľa ustanovenia § 11 ods. 2 vyhlášky

1/6 z výpočtového základu (§ 1 ods. 3 vyhlášky, t. j. zo sumy 17 822 Sk), čo predstavuje

za jeden úkon 2 970 Sk, spolu s režijným paušálom 178 Sk sumu 3 148 Sk. Náhrada trov

konania za dva úkony právnych služieb v danom prípade predstavuje celková sumu

6 296 Sk.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku

tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. mája 2007