Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 264/06
PDF · 271.48 KB
No categories available
III. ÚS 264/06
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. júna 2007 v senáte
zloženom z predsedu Jána Auxta, zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika
prerokoval sťažnosť Ing. R. Š, CSc., Ž., zastúpeného advokátkou JUDr. J. F., Advokátska
kancelária, Ž., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom
Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 534/92 a takto
rozhodol:
1. Základné právo Ing. R. Š., CSc., na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Žilina v konaní
vedenom pod sp. zn. 6 C 534/92 p o r u š e n é b o l o .
2. Okresnému súdu Žilina p r i k a z u j e v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 534/92
konať bez zbytočných prieťahov.
3. Ing. R. Š., CSc., p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume
150 000 Sk (slovom stopäťdesiattisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Žilina
p o v i n n ý zaplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Základné právo Ing. R. Š., CSc., na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C
534/92 p o r u š e n é n e b o l o .
5. Okresný súd Žilina je p o v i n n ý uhradiť Ing. R. Š., CSc., trovy konania v sume
10 634 Sk (slovom desaťtisícšesťstotridsaťštyri slovenských korún) do dvoch mesiacov
od doručenia tohto nálezu na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. J. F., Advokátska
kancelária, Ž.
6. Vo zvyšnej časti návrhu sťažovateľa n e v y h o v u j e.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. júna 2006
doručená sťažnosť Ing. R. Š., CSc., Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou
JUDr. J. F., Advokátska kancelária, Ž., označená ako „Podnet o uplatnenie práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky“. Z jej obsahu vyplynulo, že sťažovateľ namieta porušenie svojho základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy v konaní Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) vedenom pod
sp. zn. 6 C 534/92.
Uznesením ústavného súdu č. k. III. ÚS 264/06-10 z 23. augusta 2006 bola sťažnosť
prijatá na ďalšie konanie.
Sťažovateľ uviedol, že v marci 1992 podal okresnému súdu proti žalovanému návrh
na vydanie rozhodnutia, ktorým sa voči žalovanému domáhal vydania nehnuteľností v kat.
území Žilina - Bytčica podľa zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách v znení
neskorších predpisov. Okresný súd vydal 28. augusta 1998 rozsudok, ktorým spoločnosti F.,
(ďalej len „žalovaný v 2. rade“) uložil povinnosť vydať do vlastníctva sťažovateľa
predmetné nehnuteľnosti. Prvostupňový rozsudok však bol na základe podaného odvolania
Krajským súdom v Žiline (ďalej len „krajský súd“) zrušený a vec bola vrátená okresnému
súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie. Po vrátení spisu okresnému súdu podľa sťažovateľa
„neboli vo veci vykonané žiadne úkony až do vydania uznesenia Okresným súdom v Žiline
dňa 15.12.2005 č. k. 6C 534/1992-211, ktorým súd pripustil, aby do konania pristúpil ďalší
účastník na strane odporcu obchodná spoločnosť F.“.
Porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vidí sťažovateľ v tom,
že v súdnom konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 6 C 534/92 nebol od roku 2001
doteraz určený žiadny termín pojednávania a okresný súd v tomto období vykonal jediný
procesný úkon – vydal uznesenie o pripustení ďalšieho účastníka do konania. Sťažovateľ
v sťažnosti uvádza, že „nekonanie súdu viac ako 5 rokov je vážnym porušením jeho
ústavných práv i vážnou finančnou ujmou, z ktorého dôvodu sa navrhovateľ domáha nielen
dosiahnutia nápravy v konaní súdu tak, aby bolo konané bez prieťahov, ale i primeraného
finančného zadosťučinenia za porušenie jeho práv na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov v sume Sk 1.000.000,--, ktoré finančné zadosťučinenie považuje za primerané pri
porušení jeho práv, pretože domová nehnuteľnosť sa nachádza v katastrálnom území Žilina
v priemyselnej zóne a škoda na domovej nehnuteľnosti jej chátraním po dobu 13 rokov
predstavuje minimálne Sk 1.000.000,–“.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto
rozhodol:
„Základné právo Ing. R. Š., CSc. na prerokovanie a rozhodnutie veci bez zbytočných
prieťahov upravené v článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a základné právo na
súdnu ochranu upravené v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v konaní pred
Okresným súdom v Žiline č.k. 6C 534/92 bolo porušené.
Ústavný súd Slovenskej republiky ukladá Okresnému súdu v Žiline, aby vo veci
vedenej na Okresnom súde v Žiline pod č.k. 6C 534/92 konal.
Okresný súd v Žiline je povinný zaplatiť Ing. R. Š., CSc. primerané finančné
zadosťučinenie v sume Sk 1.000.000,– do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia.
Okresný súd v Žiline je povinný zaplatiť Ing. R. Š., CSc. trovy konania vrátane trov
právneho zastupovania celkom v sume Sk 35.257,– (prevzatie veci a príprava zastupovania
podľa § 10 ods. 1 a § 14 ods. 1 písm. a) Vyhl. č. 655/2004 Zb. á Sk 14.650,– + Sk 164,–
režijný paušál a písomná sťažnosť navrhovateľa doručená Ústavnému súdu SR podľa § 10
ods. 1 a § 14 ods. 1 písm. c) Vyhl. č. 655/2004 Zb. á Sk 14.650,– + Sk 164–/ režijný paušál,
spolu Sk 29.628,– + 19 % DPH Sk 5.629,–, celkom s DPH Sk 35.327,–), na účet právnej
zástupkyne navrhovateľa JUDr. J. F., do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia.“
Na výzvu ústavného súdu reagoval podpredseda okresného súdu, ktorý sa v liste
z novembra 2006 k priebehu predmetného konania nevyjadril. V prílohe predložil prehľad
vykonaných úkonov a stanovisko vo veci konajúcej sudkyne, ktorá okrem iného uvádza, že
po svojom zvolení 27. októbra 2000 bola pridelená na okresný súd, na ktorom bol v tom
čase veľmi vysoký počet nerozhodnutých vecí, ako aj nedostatočné personálne a materiálne
vybavenie. Bolo jej pridelených viacero starších vecí, ktoré vyžadovali dlhší čas na ich
naštudovanie. V stanovisku sudkyňa tiež uviedla, že spis bol dňa 19. januára 2005
predložený vyššiemu súdnemu úradníkovi za účelom vykonania procesných úkonov
v zmysle zrušujúceho uznesenia krajského súdu, pričom odvtedy jej spis nebol vrátený.
Na záver sudkyňa konštatuje vysoký počet jej pridelených vecí, vynakladanie maximálneho
úsilia konať v týchto veciach, ako aj skutočnosť, že s cieľom riešenia nepriaznivého stavu
„využila som aj možnosť upozornenia v zmysle zák. č. 385/2000 Z.z.“ Podľa sudkyne
k prieťahom v tomto konaní nedošlo jej zavinením.
Okresný súd a sťažovateľ prostredníctvom právnej zástupkyne v liste doručenom
ústavnému súdu dňa 27. septembra 2006 súhlasili s tým, aby bolo upustené od ústneho
pojednávania vo veci.
Ústavný súd zo spisu okresného súdu sp. zn. 6 C 534/92 zistil nasledovný stav
konania:
Sťažovateľ prostredníctvom právnej zástupkyne doručil 30. marca 1992 okresnému
súdu návrh na začatie konania.
Okresný súd 8. apríla 1992 vyzval sťažovateľa na predloženie listinných dôkazov
a žalovaného na vyjadrenie sa k návrhu.
Právna zástupkyňa sťažovateľa predložila vyžiadané listinné dôkazy okresnému súdu
11. mája 1992.
Dňa 7. augusta 1992 bolo pojednávanie odročené na neurčito.
Uznesením z 24. augusta 1992 okresný súd nariadil znalecké dokazovanie vo veci.
Znalec mal znalecký posudok vypracovať v lehote 30 dní. Záloha na znalecké dokazovanie
bola sťažovateľom na účet okresného súdu zložená 27. augusta 1992.
Znalecký posudok bol okresnému súdu doručený 19. júna 1995.
Okresnému súdu bolo 19. júla 1995 doručené podanie právneho zástupcu žalovaného
v 2. rade, v ktorom oznámil, že pôvodne žalovaný F., bol pretransformovaný na F.
a požiadal o predĺženie lehoty na podanie vyjadrenia k znaleckému posudku. Dňa 21. júla
1995 bolo okresným súdom nariadené pojednávanie na 25. august 1995.
Právna zástupkyňa sťažovateľa podaním doručeným 10. augusta 1995 požiadala
ospravedlnenie jej neprítomnosti z dôvodu čerpania dovolenky, požiadala o nariadenie
pojednávania po 12. septembri 1995 a zároveň spresnila označenie pôvodne žalovaného
a rozšírila návrh o žalovaného v 2. rade. Dňa 23. augusta 1995 žalovaný v 2. rade
ospravedlnil svoju neúčasť na nariadenom pojednávaní. Pojednávanie konané 25. augusta
1995 bolo následne odročené za účelom znovupredvolania účastníkov konania.
Podaním z 20. septembra 1995 vyzval okresný súd právnu zástupkyňu sťažovateľa,
aby zaplatila doplatok na znalečnom a aby okresnému súdu predložila v lehote 20 dní
rozšírenú žalobu, resp. prejav o rozšírení žaloby o nový subjekt.
Žalovaný v 2. rade svoje vyjadrenie k podanému znaleckému posudku doručil
okresnému súdu 28. septembra 1995. Právna zástupkyňa sťažovateľa podaním doručeným
13. októbra 1995 rozšírila svoju žalobu proti žalovanému v 2. rade.
Dňa 6. decembra 1995 okresný súd určil termín pojednávania na 9. január 1996.
Okresný súd na tomto pojednávaní povolil zmenu označenia žalovaného v 2. rade a po
vypočutí účastníkov konania a ich právnych zástupcov ho odročil na neurčito za účelom
opätovného predvolania znalca, ako aj za účelom vykonania obhliadky na mieste samom.
Okresný súd 16. januára 1996 vyžiadal od Štátneho okresného archívu v Žiline (ďalej
len „štátny archív“) spis bývalého Okresného národného výboru.
Dňa 3. októbra 1996 bola v predmetnej veci nariadená obhliadka na mieste samom na
16. október 1996.
Uznesením z 18. októbra 1996 bol sťažovateľ zaviazaný zaplatiť preddavok na trovy
kontrolného znaleckého dokazovania.
Uznesením z 22. októbra 1996 bolo v predmetnej veci nariadené kontrolné znalecké
dokazovanie znalcom, ktorý mal znalecký posudok súdu vyhotoviť v lehote 30 dní.
Dňa 18. apríla 1997 bol okresnému súdu doručený nový znalecký posudok.
Podaním doručeným 2. mája 1997 žalovaný v 2. rade vzniesol námietku zaujatosti
proti zákonnému sudcovi. Pojednávanie konané 9. mája 1997 bolo uznesením okresného
súdu odročené na neurčito za účelom predloženia spisu krajskému súdu na rozhodnutie
o podanej námietke zaujatosti.
Okresný súd podaním z 9. mája 1997 požiadal Obvodný súd Bratislava II o vypočutie
svedkov.
Okresný súd Bratislava II v prílohe podania doručeného okresnému súdu 4. júla 1997
doručil mu zápisnicu o výsluchu svedkov dožiadaným súdom.
Dňa 21. januára 1998 bolo okresnému súdu doručené uznesenie krajského súdu
č. k. 7 Nc 240/97-120 zo 16. decembra 1997, ktorým rozhodol, že zákonný sudca nie je
vylúčený z prerokovania a rozhodnutia tejto veci.
Okresný súd 28. augusta 1998 na pojednávaní uznesením rozhodol, že bude konať
v neprítomnosti žalovaných a vyhlásil rozsudok.
Žalovaný v 2. rade 23. decembra 1998 proti rozsudku okresného súdu podal
odvolanie.
Dňa 30. decembra 1998 bolo okresnému súdu doručené odvolanie sťažovateľa
bez odôvodnenia.
Podaním doručeným 23. novembra 1999 žalovaný v 2. rade doplnil odôvodnenie
svojho odvolania. Dňa 6. decembra 1999 okresný súd podanie žalovaného v 2. rade doručil
právnej zástupkyni sťažovateľa.
Na výzvu okresného súdu z 10. novembra 1999 právna zástupkyňa sťažovateľa
19. januára 2000 doplnila dôvody podaného odvolania.
Dňa 20. apríla 2000 bol spis predložený krajskému súdu na rozhodnutie o podaných
odvolaniach.
Krajský súd uznesením č. k. 8 Co 1131/000-171 z 22. januára 2001 rozsudok
okresného súdu v spojení s opravným uznesením zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a
29. marca 2001 vrátil spis okresnému súdu.
Okresný súd spis v predmetnej veci vrátil späť podaním doručeným 27. apríla 2001
z dôvodu zrejmej nesprávnosti pri vyhotovovaní jeho uznesenia, prípadne ďalšieho
usmernenia procesného postupu okresného súdu. Krajský súd v prílohe podania doručeného
9. augusta 2001 okresnému súdu vrátil spis s tým, že jeho uznesenie z 22. januára 2001 má
doručiť všetkým účastníkom konania.
Dňa 15. augusta 2001 okresný súd doručil predmetné uznesenie krajského súdu
všetkým účastníkom konania.
Podaním doručeným 29. septembra 2004 požiadala právna zástupkyňa sťažovateľa
o pokračovanie v konaní a zároveň v tento deň bolo okresnému súdu doručené podanie,
v ktorom navrhla mimosúdne vysporiadanie predmetnej veci.
Podaním zo 14. februára 2005 právna zástupkyňa sťažovateľa požiadala o nariadenie
pojednávania v predmetnej veci.
Uznesením č. k. 6 C 534/1992-211 z 15. decembra 2005 okresný súd pripustil, aby
do konania pristúpil ďalší účastník na strane žalovaného (F.).
Uznesením č. k. 6 C 534/92-219 z 11. augusta 2006 vyzval okresný súd sťažovateľa
na upresnenie a doplnenie podaného návrhu. Podaním z 31. augusta 2006 a 4. septembra
2006 sťažovateľ doplnil podaný návrh.
Dňa 5. decembra 2006 podal sťažovateľ okresnému súdu návrh na vydanie
predbežného opatrenia.
Okresný súd uznesením z 1. februára 2007 návrh na vydanie predbežného opatrenia
zamietol a sťažovateľ proti tomuto uzneseniu podal 20. februára 2007 odvolanie.
V nasledujúcom období už nie sú zaznamenané žiadne úkony okresného súdu.
II.
V súvislosti s posudzovaným konaním ústavný súd pripomína, že vzhľadom na to,
že zákon o ústavnom súde nadobudol účinnosť 15. februára 1993 a že neobsahuje
ustanovenie o spätnej pôsobnosti, relevantné obdobie, v ktorom možno skúmať, či došlo
alebo nedošlo k tzv. zbytočným prieťahom v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, sa začalo
15. februára 1993 (napr. I. ÚS 108/02). K tomu však ústavný súd považuje za potrebné
upresniť, že aj keď nie je v zásade oprávnený skúmať a rozhodnúť o porušení základných
práv pred 15. februárom 1993, neznamená to, že pri celkovom hodnotení, či za obdobie,
ktoré od 15. februára 1993 uplynulo, došlo alebo nedošlo k porušeniu sťažovateľom
označených základných práv, nemôže zohľadniť aj stav konania k uvedenému dátumu
(napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 39/00).
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu
právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu.
Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby v zásade
neodstráni. Až právoplatným rozhodnutím sa vytvára právna istota. Preto pre splnenie
ústavného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval (I. ÚS
76/03, III. ÚS 154/06).
Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo
alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma
vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa
týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníkov a postup súdu
(III. ÚS 111/02, III. ÚS 154/06 a iné).
Základnými kritériami pre hodnotenie veci ako zložitej je skutkový stav veci a platná
právna úprava relevantná pre rozhodnutie o veci (II. ÚS 26/95). Predmetné konanie, v rámci
ktorého namieta sťažovateľ zbytočné prieťahy, možno hodnotiť ako konanie, ktorého istý
stupeň skutkovej zložitosti je daný potrebou znaleckého dokazovania a preskúmavania už
archivovanej dokumentácie. Predmetné konanie však podľa názoru ústavného súdu
nemožno považovať za právne zložité (ide o uplatňovanie vydania nehnuteľností na základe
reštitučných predpisov).
Pri posudzovaní druhého kritéria používaného pre hodnotenie prípadných
zbytočných prieťahov v konaní ústavný súd dospel k záveru, že správanie sťažovateľa, resp.
jeho právnej zástupkyne sčasti prispelo k doterajšej dĺžke konania. V dôsledku žiadosti
právnej zástupkyne sťažovateľa bol termín pojednávania raz zrušený (pojednávanie
nariadené na 25. august 1995) a právna zástupkyňa sťažovateľa doplnila dôvody odvolania
z 30. decembra 1998 proti rozsudku okresného súdu až 19. januára 2000, a to na opakovanú
výzvu okresného súdu. Ústavný súd z predloženého spisu nezistil iné skutočnosti, z ktorých
by bolo možné usúdiť, že sťažovateľ alebo jeho právna zástupkyňa nereagovali na výzvy
súdu, neposkytovali znalcom v konaní súčinnosť, alebo iným spôsobom sťažovali postup
okresného súdu v konaní.
Postup okresného súdu ako tretie kritérium pre posúdenie porušenia práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zhodnotil ústavný súd ako postup, ktorý
vykazoval zbytočné prieťahy. Najdlhším prieťahom bolo konanie poznačené súvislou
nečinnosťou okresného súdu v období od 15. augusta 2001 do 19. januára 2005 (tri roky
a päť mesiacov). V konaní však podľa názoru ústavného súdu vznikli prieťahy aj v období
od nariadenia znaleckého dokazovania 24. augusta 1992 (s prihliadnutím na dátum účinnosti
zákona o ústavnom súde od 15. februára 1993) do doručenia znaleckého posudku 19. júna
1995 (dva roky a štyri mesiace). V tejto súvislosti ústavný súd prihliadol aj na judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej predovšetkým štát zodpovedá za prieťahy
spôsobené jeho orgánmi, a to tak orgánmi, ktoré konanie vedú, ako aj orgánmi, ktoré
poskytujú znalecký posudok alebo poskytujú inú činnosť pri dokazovaní (napr. Allenet de
Ribemont v. Francúzsko, séria A, č. 308, alebo Martins Moreira v. Portugalsko, séria A,
č. 143). K zbytočným prieťahom v konaní došlo podľa názoru ústavného súdu aj v období
od 30. decembra 1998, keď bolo okresnému súdu doručené odvolanie sťažovateľa
prostredníctvom jeho právnej zástupkyne, do 10. novembra 1999, keď okresný súd vyzval
právnu zástupkyňu sťažovateľa na doplnenie dôvodov podaného odvolania (viac ako desať
mesiacov). Spolu takto predstavovali zbytočné prieťahy v predmetnom konaní spôsobené
nečinnosťou okresného súdu viac ako šesť a pol roka.
Správanie štátneho orgánu, ktoré zapríčiňuje zbytočný prieťah, sa obvykle prejavuje
nečinnosťou orgánu s právomocou konať o veci. Pre splnenie účelu práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov je však právne významné akékoľvek správanie štátneho
orgánu. To znamená, že aj nesprávna činnosť štátneho orgánu môže zapríčiniť porušenie
ústavou zaručeného práva podľa čl. 48 ods. 2, ak činnosť štátneho orgánu nesmeruje
k odstráneniu právnej neistoty ohľadne tých práv, kvôli ktorým sa osoba obrátila na štátny
orgán, aby o jej veci rozhodol (I. ÚS 17/99, II. ÚS 33/99). Z tohto hľadiska ústavný súd
konštatuje, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 534/1992 porušil čl. 48 ods. 2
ústavy aj viacerými kratšími obdobiami nečinnosti, alebo neefektívnym konaním
a nesústredeným postupom, ktorý nesmeroval k čo najrýchlejšiemu rozhodnutiu vo veci.
Išlo hlavne o vyžiadanie spisu štátneho archívu, ktorý bol 16. januára 1996 požiadaný o jeho
predloženie a odpoveď štátneho archívu bola okresnému súdu zaslaná až 31. mája 1996.
Ústavný súd ako neefektívny postup v konaní hodnotí rovnako obdobie od 21. januára 1998,
keď bolo okresnému súdu doručené rozhodnutie krajského súdu o tom, že zákonný sudca
nie je vylúčený z prerokovania a rozhodnutia tejto veci, do 6. augusta 1998, keď okresný
súd nariadil pojednávanie vo veci.
Nadmerná zaťaženosť sudcov v dôsledku vysokého počtu nevybavených vecí, zmeny
zákonného sudcu, či otázky vnútornej organizácie činnosti súdu, nie sú dôvodom na to, aby
zbytočné prieťahy v konaní neboli pripísané konajúcemu súdu (rozhodnutie Európskeho
súdu pre ľudské práva vo veci Eckle - séria A, č. 51, ale aj II. ÚS 26/95).
Konanie v predmetnej veci ústavný súd kvalifikuje ako pomalé a neúčinné konanie,
resp. prerokúvanie veci v neprimeranej lehote, teda ako konanie so zbytočnými prieťahmi.
Zo spisu okresného súdu nepochybne vyplýva, že na vzniku a pretrvávaní
nepriaznivého a nežiadúceho stavu v dĺžke konania v danej veci majú rozhodujúci podiel
viaceré nedostatky v činnosti tohto súdu, tak ako boli uvedené v odôvodnení rozhodnutia.
To viedlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k tomu, že všeobecný súd zatiaľ
právoplatne vo veci nerozhodol, pričom doterajšia dĺžka konania viac ako pätnásť rokov (od
marca 1992) je aj s prihliadnutím na istý stupeň skutkovej náročnosti veci celkom zjavne
neprimeraná a ústavne neakceptovateľná. Preto ústavný súd vyhovel sťažnosti a rozhodol
tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou,
ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
Sťažovateľ sa v petite svojej sťažnosti domáhal takéhoto rozhodnutia, preto ústavný
súd popri deklarovaní porušenia základného práva sťažovateľa prikázal okresnému súdu
konať vo veci bez zbytočných prieťahov.
Pretože ústavný súd rozhodol o porušení základného práva sťažovateľa
garantovaného mu čl. 48 ods. 2 ústavy, zaoberal sa aj jeho žiadosťou o priznanie
primeraného finančného zadosťučinenia.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Ústavný súd pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení vzal do úvahy
najmä charakter predmetu konania (ide o vydanie nehnuteľností za účelom zmiernenia
následky majetkovej krivdy, ku ktorej došlo občianskoprávnym úkonom v období rokov
1948 až 1989), obdobie právnej neistoty sťažovateľa, jeho vek, správanie počas
predmetného konania, a aj tú skutočnosť, že ústavný súd vo veci zistil porušenie základného
práva a vydal príkaz na konanie bez prieťahov.
Sťažovateľ žiadal priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 000 000 Sk.
Ústavný súd v okolnostiach posudzovaného prípadu považuje za primerané priznať mu
sumu 120 000 Sk.
Pri určovaní primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal
zo záujmu ochrany ústavnosti a zo zásad spravodlivosti, o ktoré sa opiera Európsky súd
pre ľudské práva, keď priznáva spravodlivé zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd aplikovaného na konkrétne okolnosti prípadu.
Súčasne sa ústavný súd riadil úvahou, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia
nie je prípadná náhrada škody.
III.
Z petitu podanej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ žiada ústavný súd aj o vyslovenie
porušenia práva na súdnu ochranu upraveného v čl. 46 ods. 1 ústavy v predmetnom konaní
pred okresným súdom. Tento návrh sťažovateľ vo svojej sťažnosti nezdôvodnil.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy je umožniť každému reálny prístup k súdu. Tomuto základnému právu
zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01).
Preskúmanie predmetného spisu okresného súdu nesignalizuje taký postup súdu,
z ktorého by sa dalo odvodiť, že sťažovateľovi nebolo umožnené domáhať sa svojich práv
na nestrannom a nezávislom súde; sťažovateľ mal možnosť v konaní predkladať návrhy
a vyjadrenia a zúčastňovať sa nariadených pojednávaní v prerokúvanej veci. Ústavný súd
teda nezistil porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v konaní
okresného súdu vedenom pod sp. zn. 6 C 534/92. Ústavný súd z hľadiska svojej konštantnej
judikatúry uvádza, že prieťahy v súdnom konaní nemajú za následok porušenie základného
práva na súdnu ochranu (II. ÚS 154/05). Sťažovateľovi súd svojím postupom neodoprel
poskytnutie súdnej ochrany, bol mu totiž umožnený reálny prístup k súdu.
Preto ústavný súd sťažnosti sťažovateľa v časti týkajúcej sa namietaného porušenia
práva na súdnu ochranu rozhodol tak, že okresný súd v konaní sp. zn. 6 C 534/92 svojím
postupom právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy neporušil.
IV.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd napokon rozhodol aj
o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred
ústavným súdom jeho právnou zástupkyňou. Sťažovateľ jej prostredníctvom požadoval
celkovú úhradu trov konania v sume 35 257 Sk. Vyčíslil trovy konania podľa § 10 ods. 1 a §
14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov. Z toho vyplýva, že pri výpočte výšky trov konania vychádzal
zo záveru, že predmet konania pred ústavným súdom je oceniteľný peniazmi. Ústavný súd
sa nestotožnil s predloženým vyčíslením poukazujúc na skutočnosť, že predmet konania
pred ústavným súdom nie je totožný s predmetom konania pred všeobecným súdom,
v rámci ktorého sťažovateľ namieta zbytočné prieťahy v konaní.
Ústavný súd pri priznaní trov konania za dva úkony právnej služby v roku 2006
vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca národného hospodárstva Slovenskej
republiky za I. polrok 2005, ktorá bola 16 381 Sk, a z toho, že za jeden úkon vykonaný
v roku 2006 patrí odmena v sume 2 730 Sk. Spolu s režijným paušálom 164 Sk za dva
úkony právneho zastupovania to činí 5788 Sk. Priemerná mesačná mzda zamestnanca
národného hospodárstva za I. polrok 2006 predstavovala 17 820 Sk, preto odmena za jeden
úkon právnej služby uskutočnený v roku 2007 je 2 970 Sk a hodnota režijného paušálu je
178 Sk. Spolu to za jeden úkon v roku 2007 predstavuje 3 148 Sk. Úhradu v celkovej sume
8 936 Sk ústavný súd priznal za tri úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia,
podanie sťažnosti a vyjadrenie advokátky) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1
písm. a) a c) citovanej vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z.. Keďže právna zástupkyňa sťažovateľa je platiteľom dane z pridanej
hodnoty, zvyšuje sa predmetná suma o 19 %, t. j. o 1 698 Sk. Úhradu trov konania
sťažovateľovi tak ústavný súd priznal v celkovej sume 10 634 Sk.
Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet
právnej zástupkyne sťažovateľa.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. júna 2007