Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 130/07

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. júla 2007 v senáte

zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Ladislava

Orosza v konaní o sťažnosti JUDr. O. P., P. B., zastúpeného advokátom JUDr. J. K., T.,

v časti, v ktorej namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa postupom Krajského

súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. , takto

rozhodol:

1. Základné právo JUDr. O. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní

vedenom pod sp. zn. p o r u š e n é b o l o .

2. JUDr. O. P. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 30 000 Sk (slovom

tridsaťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Krajský súd v Trenčíne p o v i n n ý zaplatiť

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Krajský súd v Trenčíne j e p o v i n n ý uhradiť JUDr. O. P. trovy právneho

zastúpenia v sume 5 302 Sk (slovom päťtisíctristodva slovenských korún) na účet jeho

právneho zástupcu JUDr. J. K., T., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.

-10 z 24. mája 2007 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť JUDr. O. P., P. B. (ďalej len „sťažovateľ“),

zastúpeného advokátom JUDr. J. K., T., v časti, v ktorej namietal porušenie svojho

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

(ďalej len „“) postupom Krajského súdu v Trenčíne

(ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. .

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal 5. augusta 1997 Okresnému súdu

Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) žalobu proti M. (ďalej len „odporca“)

o zaplatenie 823 470 Sk s príslušenstvom. Okresný súd v uvedenej veci rozhodol

rozsudkom sp. zn. z 12. novembra 1998, ktorým žalobu sťažovateľa zamietol.

Sťažovateľ podal 17. decembra 1998 proti tomuto rozsudku odvolanie. Konanie, v ktorom

sa rozhodovalo o odvolaní proti rozsudku z 12. novembra 1998, bolo krajským súdom

vedené pod sp. zn. . Krajský súd v predmetnej veci rozhodol rozsudkom z 31.

januára 2001, ktorým napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil.

Proti rozhodnutiu krajského súdu z 31. januára 2001 podal generálny prokurátor

Slovenskej republiky mimoriadne dovolanie, o ktorom Najvyšší súd Slovenskej republiky

rozhodol rozsudkom č. k. MCdo 86/02-111 z 29. februára 2002 tak, že rozsudok okresného

súdu z 12. novembra 1998 i rozsudok krajského súdu z 31. januára 2001 zrušil a vec bola

vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie.

Okresný súd následne vo veci rozhodol rozsudkom sp. zn. z 31. marca

2003, ktorým žalobe sťažovateľa vyhovel v celom rozsahu. Proti uvedenému rozsudku

okresného súdu podali odvolanie odporca (proti výroku vo veci samej) aj sťažovateľ (proti

výroku týkajúceho sa úrokov z omeškania). Spis bol postúpený krajskému súdu, ktorý mu

pridelil sp. zn. .

Vo vzťahu k postupu krajského súdu v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn.

sťažovateľ uviedol, že krajský súd „znova vo veci takmer dva roky nekonal

a preto dňa 24. 5. 2005 navrhovateľ podal na adresu predsedu Krajského súdu v Trenčíne

sťažnosť na prieťahy v konaní. Predseda Krajského súdu v Trenčíne na túto sťažnosť

nereagoval. Sťažnosť však pravdepodobne mala účinok, pretože Krajský súd v Trenčíne na

deň 22. 6. 2005 vytýčil pojednávanie. Na tomto pojednávaní Krajský súd v Trenčíne vyhlásil

rozsudok, ktorým rozsudok súdu I. stupňa zmenil a môj návrh zamietol a rozhodol

o náhrade trov konania.

Ani tento rozsudok nebol vypracovaný a odoslaný v zákonnej 30 dňovej lehote

a predseda Krajského súdu nerozhodol inak. Preto sťažovateľ dňa 27. 7. 2005 znova

podáva predsedovi KS v Trenčíne sťažnosť na prieťahy v konaní. Dňa 28. 7. 2005 predseda

Krajského súdu v Trenčíne odpovedá, že sťažnosť je nedôvodná vraj preto, že predsedkyňa

senátu čerpala dovolenku. Sťažnosť bola vybavená ako neopodstatnená. Nesúhlasím s týmto

názorom. Dôvod, ktorý uvádza predseda krajského súdu pred zákonom neobstojí. Rozsudok

nebol doručený doteraz“.

Sťažovateľ v rámci svojej argumentácie poukázal aj na celkovú dĺžku konania v tejto

veci, ktoré do dňa podania sťažnosti ústavnému súdu trvalo viac ako osem rokov.

Vzhľadom na skutočnosť, že rozhodnutie krajského súdu z 22. júna 2005 považoval

sťažovateľ za nesprávne, využil proti nemu právo podať dovolanie. Podľa sťažovateľa táto

skutkovo a právne jednoduchá vec nebola včas rozhodnutá a skončená v dôsledku

zdĺhavého konania krajského súdu (odvolacie konania v tejto veci trvali spolu štyri roky),

pričom on sám ako účastník konania svojím správaním k vzniku prieťahov v konaní

neprispel.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby nálezom takto

rozhodol:

„Krajský súd v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. a

porušil základné právo JUDr. O. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

.

Krajskému súdu v Trenčíne prikazuje v konaní pod sp. zn. konať bez

zbytočných prieťahov.

JUDr. O. P. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 200.000,-- Sk

(slovom dvestotisíc slovenských korún), ktoré je mu Krajský súd v Trenčíne povinný vyplatiť

do dvoch mesiacov od doručenia nálezu.

Krajský súd v Trenčíne je povinný uhradiť JUDr. O. P. trovy právneho zastúpenia

v sume 26.600,-- Sk na účet jeho právneho zástupcu advokáta JUDr. J. K., advokátska

kancelária T., na jeho účet ... do dvoch mesiacov od doručenia nálezu.“

K sťažnosti sťažovateľa sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril predseda

krajského súdu. Vo svojom vyjadrení chronologicky opísal priebeh preskúmavaného

konania nasledovne: „Proti rozsudku Okresného súdu v Považskej Bystrici sp. zn.

zo dňa 31. 3. 2003 podali odvolanie odporca i sťažovateľ, a preto vec bola

predložená Krajskému súdu v Trenčíne ako súdu odvolaciemu dňa 11. 7. 2003. Krajský súd

v Trenčíne rozhodol o odvolaniach dňa 22. 6. 2005 pod sp. zn. . Ako vyplýva

zo zberného spisu tunajšieho súdu , rozsudok bol členkou senátu nadiktovaný

do diktafónu dňa 20. 7. 2005 a po kontrole bol kanceláriou opísaný dňa 22. 7. 2005.

Vzhľadom k tomu, že predsedníčka senátu JUDr. A. R. čerpala v dňoch 18. 7. 2005 až 24. 7.

2005 dovolenku, až po jej príchode na pracovisko bol rozsudok ňou skontrolovaný a dňa

27. 7. 2005 bol spis odoslaný prvostupňovému súdu, ktorý následne doručuje účastníkom

konania druhostupňové rozhodnutie. O tomto som informoval sťažovateľa svojím listom zo

dňa 28. 7. 2005 pod Spr. 1564/2005. Podľa zistenia na Okresnom súde v Považskej Bystrici

predmetné rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne bolo právnemu zástupcovi sťažovateľa

JUDr. K. doručené dňa 11. 8. 2005.“

K priebehu konania predseda krajského súdu uviedol: „Podľa

písomné vyhotovenie rozsudku podpisuje predseda senátu. Ak nemôže podpísať predseda

senátu, podpíše ho iný člen senátu. Vzhľadom k tomu, že predsedníčka senátu mala nastúpiť

do práce iba niekoľko dní po uplynutí zákonnej lehoty, nepodpísal druhostupňové

rozhodnutie niektorý iný člen senátu a podpis bol ponechaný na predsedníčku senátu.

Mám za to, že nedodržanie zákonnej 30-dňovej lehoty, a jej prekročenie iba

v minimálnej miere, bolo v danej veci z objektívnych príčin, a preto v tejto časti nevidím

dôvod na vyhovenie sťažnosti.

Je pravdou, že od predloženia spisu odvolaciemu súdu až po rozhodnutie

o opravnom prostriedku uplynula doba takmer dvoch rokov. Svojím spôsobom dĺžka

odvolacieho konania bola ovplyvnená stavom nevybavených vecí a personálnym obsadením

súdu, ale predovšetkým vážnymi zdravotnými ťažkosťami predsedkyne odvolacieho senátu

JUDr. A. K., pre ktoré bola často práceneschopná a hospitalizovaná. Postupné zhoršovanie

jej zdravotného stavu viedlo až k jej predčasnému odchodu do dôchodku dňom 1. 1. 2004

a následne k smrti. Krajský súd v Trenčíne nebol v takej personálnej situácii, aby mohol tak

erudovanú predsedkyňu senátu ihneď plnohodnotne nahradiť. To, že išlo o mimoriadnu

situáciu potvrdzuje aj skutočnosť, že po zrušení rozsudku Krajského súdu v Trenčíne zo dňa

22. 6. 2005 sp. zn. Najvyšším súdom Slovenskej republiky zo dňa 30. 1. 2006

pod sp. zn. na základe dovolania sťažovateľa, ktoré bolo Krajskému súdu

v Trenčíne doručené dňa 9. 3. 2006, tunajší súd vo veci rozhodol dňa 22. 6. 2006, teda po 3

mesiacoch.

Vzhľadom na vyššie uvedené navrhujem sťažnosť JUDr. O. P. zamietnuť.“

Právny zástupca sťažovateľa v podaní z 18. júla 2007 zaujal stanovisko k uvedenému

vyjadreniu krajského súdu. Vo svojom stanovisku uviedol: „K vyjadreniu KS Trenčín zo

dňa 26. 06. 2007 k mojej sťažnosti uvádzam, že na svojej sťažnosti trvám. Nepovažujem za

právne významné ale najmä ľudské argumentovať v tomto prípade smrťou Dr. A. K., ktorú

som si ako človeka a sudkyňu vždy veľmi vážil.“

Zo súvisiaceho súdneho spisu ústavný súd zistil v zásade rovnaké skutočnosti

týkajúce sa priebehu konania, ako vo svojom vyjadrení uviedol krajský súd.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto

pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva

podľa , podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou

„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie

stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného

súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa

rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným

rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie

právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. ).

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník

obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z (ďalej len

„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania

postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z , podľa

ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec

bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo

splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť

pre sudcu vyplýva z , podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len

z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda

senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa , ústavný súd v súlade

so svojou doterajšou judikatúrou (, , ) zohľadňuje

tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1),

správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého

kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Ústavný súd je toho názoru, že namietaná dĺžka odvolacieho konania pred

krajským súdom nebola ovplyvnená osobitnou skutkovou alebo právnou zložitosťou

občianskoprávneho sporu vedeného okresným súdom pod sp. zn. , predmetom

ktorého bolo rozhodovanie o žalobe o zaplatenie pohľadávky s jej príslušenstvom

vzniknutej zo zmluvy o poskytovaní právnej pomoci.

2. Ústavný súd posudzoval existenciu zbytočných prieťahov v napadnutom konaní aj

s ohľadom na druhé kritérium - správanie sťažovateľa ako účastníka súdneho konania -

a nezistil žiadnu závažnú skutočnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na ťarchu

sťažovateľa pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní

k zbytočným prieťahom.

3. Pokiaľ ide o postup krajského súdu v posudzovanom konaní, ústavný súd

prihliadal na , podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom

súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Podľa zistenia ústavného súdu bol spis v tejto veci doručený krajskému súdu 11. júla

2003. Krajský súd v predmetnej veci rozhodol až 20. júla 2005, t. j. po viac ako dvoch

rokoch. Vzhľadom na skutočnosť, že obdobie dvoch rokov nemožno považovať za

primerané na štúdium spisu predchádzajúce vydaniu rozhodnutia krajského súdu a žiadne

ďalšie procesné úkony krajským súdom v tomto období realizované neboli, prevažnú časť

tohto obdobia je preto potrebné považovať za obdobie nečinnosti krajského súdu, ktoré

malo výrazný vplyv na dĺžku tohto odvolacieho konania. Nečinnosť krajského súdu

v označenom období bez toho, aby jeho postupu bránila zákonná prekážka je potrebné

považovať za zbytočný prieťah v konaní v zmysle .

Ústavný súd s prihliadnutím ku svojej doterajšej judikatúre, v ktorej už vyslovil, že

personálne a organizačné problémy súdu nie sú v zásade ústavne významné pre posúdenie

toho, či postup súdu v konaní bol ústavne súladný (napr. , ,

), nemohol akceptovať námietku krajského súdu, že dĺžka tohto konania bola

ovplyvnená „…stavom nevybavených vecí a personálnym obsadením súdu…“.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že doterajším postupom

krajského súdu v preskúmavanom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj

k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa .

III.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáhal tiež toho, aby ústavný súd prikázal krajskému

súdu konať v predmetnej veci bez zbytočných prieťahov. Ústavný súd v tejto súvislosti

zistil, že v čase jeho rozhodovania už rozhodnutie krajského súdu v tejto veci bolo

účastníkom konania doručené. Za týchto okolností sa preto stalo rozhodovanie o tejto časti

návrhu sťažovateľa bezpredmetným.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha. Podľa ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

Sťažovateľ žiadal aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume

200 000 Sk z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti poukazujúc najmä na dlhotrvajúcu

právnu neistotu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného

základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý

vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz

na ďalšie konanie bez porušovania základného práva ().

Podľa názoru ústavného súdu prichádza v tomto prípade do úvahy priznanie

primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad

spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé

finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na dĺžku predmetného konania krajského súdu, berúc do úvahy konkrétne

okolnosti prípadu povahu tohto sporu, ako aj skutočnosť, že namietané konanie bolo

do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný súd považoval priznanie

sumy 30 000 Sk za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona

o ústavnom súde.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu

vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. Jozefom

Kováčikom. Ústavný súd úhradu priznal za dva úkony právnej služby vykonané v roku

2005 (prevzatie a príprava zastúpenia a spísanie sťažnosti a jej podanie) v súlade s § 1

ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to v sume 2 501 Sk

(za jeden úkon právnej služby) a 2 x 150 Sk režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky). Úhrada

bola priznaná v celkovej sume 5 302 Sk.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je krajský súd povinný zaplatiť na účet

právneho zástupcu sťažovateľa ( v spojení s ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. júla 2007