Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 172/06
PDF · 234.4 KB
No categories available
III. ÚS 172/06
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. augusta 2007
v senáte zloženom z predsedu Milana Ľalíka a zo sudcov Petra Brňáka a Lajosa Mészárosa
prerokoval prijatú sťažnosť Mgr. J. B., D., zastúpeného advokátkou Mgr. E. B., B., vo veci
namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu
Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 20/06 (predtým sp. zn. 16 Nc 5/03) a takto
rozhodol:
1. Okresný súd Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 20/06 (predtým
sp. zn. 16 Nc 5/03) p o r u š i l základné právo Mgr. J. B., aby sa jeho vec prerokovala bez
zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
2. Okresnému súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 20/06
p r i k a z u j e konať vo veci bez zbytočných prieťahov.
3. Mgr. J. B. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 5 302 Sk
(slovom päťtisíctristodva slovenských korún), ktorú je Okresný súd Bratislava I
p o v i n n ý vyplatiť na účet jeho právnej zástupkyne advokátke Mgr. E. B., B., do jedného
mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. III. ÚS 172/06-27 z 10. októbra 2006 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Mgr. J. B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou
namietal porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom
Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod
sp. zn. 16 C 20/06 (predtým sp. zn. 16 Nc 5/03).
2. Porušenie základného práva na prerokovanie svojej veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vidí sťažovateľ v nasledovne opísanom skutkovom stave.
Sťažovateľ podal žalobný návrh okresnému súdu o náhradu mzdy proti Ministerstvu
vnútra Slovenskej republiky z dôvodu jeho nezaradenia na pracovnú pozíciu podľa
rozsudku vo veci pracovnoprávnej rehabilitácie, ktoré začalo na jeho návrh 6. augusta 2003.
Od podania žaloby uplynulo dva a pol roka a okresný súd neuskutočnil ani jedno
pojednávanie a nebol vynesený rozsudok vo veci.
Sťažovateľ podal okresnému súdu 5. júna 2005 sťažnosť na prieťahy v konaní.
3. Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie jeho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
v konaní okresného súdu sp. zn. 16 C 20/06 (predtým sp. zn. 16 Nc 5/03) a prikázal
mu konať v uvedenej veci bez prieťahov. Zároveň sťažovateľ žiada priznanie primeraného
finančného zadosťučinenia v sume 150 000 Sk.
Svoju žiadosť o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia odôvodnil tým,
že: „(...) zadosťučinenia vo výške 150 000,- Sk, ktorú považujem za minimálnu a primeranú
miere môjho poškodenia zapríčineného spôsobeným nekonaním a prieťahmi v súdnom
konaní. (...) Závažnosť poškodenia treba vidieť nateraz o. i. aj v tom, že takýmto konaním
dopúšťa sa Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky s prispením Okresného súdu
Bratislava I zneváženia nielen mňa ako politický rehabilitovaného občana za krivdy
a následne poškodenia spôsobené mi štátom, a to nielen v tuzemsku, ale aj v zahraničí...“
Poukázal na svoj ťažký zdravotný stav, v dôsledku čoho je v dlhodobej a nepretržitej
lekárskej starostlivosti.
4. Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním
veci bez ústneho pojednávania. Preto ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, lebo vzhľadom na charakter veci
nemožno od neho očakávať jej ďalšie objasnenie.
II.
Ústavný súd na základe sťažnosti, jej doplnenia, k nej pripojených písomnosti,
vyjadrení účastníkov konania a spisu okresného súdu sp. zn. 16 C 20/06 (predtým
sp. zn. 16 Nc 5/03), zistil nasledovný priebeh a stav konania:
1. Sťažovateľ (v postavení žalobcu) je účastníkom predmetného súdneho konania
o náhradu mzdy, ktoré začalo na jeho návrh 6. augusta 2003.
Okresný súd vyzval 2. septembra 2003 sťažovateľa, aby odstránil nedostatky
podania, najmä aby opísal rozhodujúce skutočnosti vo veci a doplnil žalobný návrh.
Sťažovateľ odpovedal na jeho výzvu a 21. septembra 2003 žalobný návrh doplnil.
Dňa 27. októbra 2003 dal sudca kancelárii pokyn na pripojenie súdneho spisu
sp. zn. E 466/1995. Podľa úradného záznamu sudca nahliadol do súdneho spisu
sp. zn. E 466/1995 30. novembra 2003 a vydal pokyn na pripojenie k spisu
sp. zn. 16 C 197/91. Sudca nahliadol do súdneho spisu sp. zn. 16 C 197/91 12. októbra
2004.
Okresný súd vyzval uznesením č. k. 16 Nc 5/03-21 z 10. januára 2005 sťažovateľa
na odstránenie chýb návrhu na začatie konania a upresnenie petitu, pretože z podania nebolo
zrejmé, akého rozhodnutia súdu sa sťažovateľ domáha.
Sťažovateľ požiadal 19. januára 2005 okresný súd o oslobodenie od súdnych
poplatkov a ustanovenie právneho zástupcu v danej veci. Okresný súd vyzval 11. mája 2005
sťažovateľa, aby predložil písomnosti potrebné k rozhodnutiu o oslobodení od súdnych
poplatkov.
Sťažovateľ podal okresnému súdu 5. júna 2005 sťažnosť na prieťahy v konaní.
Okresný súd uznesením č. k. 16 Nc 5/03-38 z 5. augusta 2005 priznal sťažovateľovi
oslobodenie od súdnych poplatkov a ustanovil mu právneho zástupcu.
Okresný súd uznesením č. k. 16 Nc 15/06-40 vyzval sťažovateľa na doplnenie
podania, na základe ktorého jeho právny zástupca podaním z 28. novembra 2005 upresnil
petit návrhu.
Okresný súd uznesením z 12. decembra 2005 vyzval odporcu, aby sa k návrhu
sťažovateľa vyjadril, pričom odporca stanoviskom z 25. januára 2006 oznámil súdu, že
nárok sťažovateľa v celom rozsahu neuznáva. Sťažovateľ podal 17. marca 2006 vyjadrenie
k stanovisku odporcu a okresný súd nariadil termín pojednávania na 6. jún 2006, ktoré bolo
z dôvodu predloženia spisu ústavnému súdu odročené. Pojednávanie vo veci 12. októbra
2006 bolo odročené z dôvodu neprítomnosti právneho zástupcu navrhovateľa a navrhovateľ
nesúhlasil, aby súd pojednával v neprítomnosti jeho právneho zástupcu.
Dňa 8. novembra 2006 odporca doručil súdu listinné dôkazy.
Súdne pojednávanie 16. novembra 2006 bolo odročené na 29. január 2007 za účelom
vykonania dokazovania.
Okresný súd uznesením č. k. 16 C 20/2006-97 zo 16. novembra 2006 v časti zastavil
konanie.
Dňa 1. decembra 2006 navrhovateľ doručil súdu podanie a listinné dôkazy.
Okresný súd výzvou zo 7. decembra 2006 žiada navrhovateľa, aby upresnil svoje
podanie, či ide o nový návrh alebo odvolanie proti uzneseniu. Navrhovateľ doplnil svoje
podanie 28. decembra 2006.
Okresný súd 8. januára 2007 vyzval právneho zástupcu, ktorý na výzvu odpovedal,
že odstupuje od zmluvy o poskytovaní právnej služby navrhovateľovi z dôvodu
nepriaznivého zdravotného stavu, ako aj z dôvodu, že navrhovateľ robí podania okresnému
súdu, o ktorých ho neinformuje, ich obsah nekonzultuje a stretnutí sa bez ospravedlnenia
nezúčastňuje. Zároveň požiadal o prerušenie konania do doby, kým navrhovateľovi nebude
ustanovený nový právny zástupca.
Navrhovateľ požiadal okresný súd 16. januára 2007 o ustanovenie nového právneho
zástupcu.
Dňa 17. januára 2007 dal sudca kancelárii pokyn na zrušenie termínu súdneho
pojednávania nariadeného na 29. január 2007 z dôvodu rozhodnutia o procesných návrhoch
navrhovateľa.
2. Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení sp. zn. Spr. 2131/05 z 15. februára
2007 podal chronologický prehľad úkonov súdu v predmetnom konaní a uviedol, že:
„...nedošlo k zbytočným prieťahom v konaní zo strany konajúcej sudkyne. V oddelení
16 C v súlade s Občianskym súdnym poriadkom sa vybavuje vysoký počet pridelených vecí
popri priebežnom mesačnom nápade nových vecí. Navrhovateľ svojimi neúplnými
podaniami a skutočnosťou, že svoj postup v konaní neprerokoval s právnym zástupcom
spôsobil, že predmetné konanie nie je k dnešnému dňu ukončené rozhodnutím vo veci samej.
(...)
V prípade, že ÚS SR dospeje k záveru, že bolo porušené základne právo
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, navrhujeme aby ÚS SR nepriznal
sťažovateľovi finančné zadosťučinenie z dôvodu, že vo veci bol stanovený termín
pojednávania, ale pre ďalší procesný návrh sťažovateľa bol zrušený. Konaním samotného
navrhovateľa dochádza k predĺženiu konania a k predĺženiu časových úsekov medzi
jednotlivými úkonmi smerujúcimi k vytýčeniu termínu pojednávania a rozhodnutia vo veci
samej.“
3. Sťažovateľ prostredníctvom svojej právnej zástupkyne k vyjadreniu okresného
súdu v liste zo 10. mája 2007 okrem iného uviedol, že : „sťažovateľ zaujal stanovisko,
že sa nebudeme vyjadrovať k zaslanému listinnému vyjadreniu.“
III.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov.
Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“
garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva
(ďalej len „ESĽP“), preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť
(napr. II. ÚS 55/98).
Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia
štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo inom štátnom orgáne
sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstráni. K odstráneniu stavu
právnej neistoty dochádza spravidla až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného
štátneho orgánu. Priznanie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zakladá
povinnosť súdu aj sudcu na organizovanie práce tak, aby sa toto právo objektívne
realizovalo (II. ÚS 21/01, I. ÚS 251/05).
Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 20/06 (predtým sp. zn. 16 Nc 5/03) o návrhu
na náhradu mzdy došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy. Predmetom napadnutého konania
je rozhodovanie súdu o náhrade mzdy, t. j. ide o existenčnú vec, o pracovnoprávny nárok,
kde sa predpokladá osobitná pozornosť venovaná efektívnemu a rýchlemu postupu súdu,
aby bol naplnený účel súdneho konania, čo okrem iného znamená, že všeobecný súd má
povinnosť organizovať svoj procesný postup tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prerokovaná
a skončená a aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa naň osoba
obrátila so žiadosťou o rozhodnutie. Význam predmetného druhu súdneho konania v danej
veci ale tiež súvisí s ďalej uvedeným pod bodmi 1.1 a 1.2.
1. Judikatúra ESĽP a ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom
prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého
jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci,
správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný
súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre
sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií
postupoval aj v danom prípade.
Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že predmetom posúdenia je konanie týkajúce
sa náhrady mzdy, ktoré sa začalo 6. augusta 2003 a dosiaľ (teda po skoro štyroch rokoch)
nebolo súdom prvého stupňa v celosti meritórne rozhodnuté; nerátajúc zastavenie konania
v časti žalobného petitu.
1.1 Pokiaľ ide o kritérium „zložitosť veci“, ústavný súd bral do úvahy
aj v predmetnom prípade skutkový stav veci a platnú právnu úpravu (II. ÚS 26/95,
I. ÚS 92/97 a iné) relevantnú pre rozhodnutie. Na základe týchto hľadísk konanie o náhradu
mzdy nehodnotil ako právne zložité. Faktickú zložitosť danej veci - čiastočne v prospech
okresného súdu - ústavný súd hodnotil v spojitosti s obsahom uvedeným v bode 1.2.
1.2 Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria v preskúmavanej veci, teda správania
sťažovateľa, ústavný súd zistil skutočnosť, že aj sťažovateľ sa nie bezvýznamným
spôsobom podieľal na prieťahoch konania, a to bolo osobitne zohľadnené pri posudzovaní
otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom, a pri určení
výšky priznaného finančného zadosťučinenia. Táto skutočnosť sa prejavila v podaní
zmätočnej žaloby sťažovateľom, ktorá až v priebehu ďalšieho konania (predovšetkým
po súdom určeného advokáta pre žalobcu) spĺňala formálne náležitosti na jej prerokovanie,
ďalej v procesnom správaní sa sťažovateľa (žalobcu) – z hľadiska času v nesústredenom
a neefektívnom poskytnutí súčinnosti okresnému súdu pri odstraňovaní chýb žaloby
a oneskoreným predkladaním žiadostí adresovaných súdu o ustanovenie právneho zástupcu,
o oslobodenie od povinnosti platiť súdne poplatky, ako aj v odročení pojednávania pre
neúčasť jeho právneho zástupcu a v nedostatočnej kooperácii s ním, v dôsledku čoho
sa právny zástupca vzdal jeho zastupovania v súdnom konaní a žiadal ho prerušiť
do ustanovenia nového advokáta. Všetky tieto skutočnosti mali určitý vplyv na doterajšiu
dĺžku konania.
Sťažovateľ v neposlednom rade aj v priebehu konania vedeného ústavným súdom
zaujal napr. stanovisko v komunikácii so svojou právnou zástupkyňou, že sa ako strana
sťažovateľa nebudú vyjadrovať k zaslanému listinnému vyjadreniu okresného súdu (viď
bod 3. II. časti odôvodnenia), čo ona ako jeho právna zástupkyňa akceptovala a zároveň
tento dôvod „nezaujatia stanoviska“ výslovne uviedla v podaní z 10. mája 2007.
1.3 Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci,
pričom zbytočné prieťahy v konaní posudzoval ako celok s prihliadnutím na všetky
okolnosti prípadu vrátane významu predmetného konania pre jeho účastníkov.
Pokiaľ ide o postup okresného súdu, ústavný súd zistil, že tento vo veci konal
plynulo až do 30. novembra 2003. V období od 1.decembra 2003 do 10. januára 2005 bol
okresný súd nečinný. Následne okresný súd konal plynulo v medziach „faktickej zložitosti“
a „správania sa sťažovateľa“ uvedených v bodoch 1.1 a 1.3 tejto časti odôvodnenia.
Ústavný súd hodnotí obdobie nečinnosti od 1.decembra 2003 do 10. januára 2005
ako zbytočný prieťah v trvaní viac ako 13 mesiacov.
Vyjadrenie predsedu okresného súdu poukazujúce na objektívne príčiny spôsobujúce
prieťahy v konaní, ktoré spočívajú v značnej zaťaženosti súdu, nemožno akceptovať.
V súlade s medzinárodným štandardom uplatňovania dohovoru platí, že nadmerné
množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť súdne konanie, nezbavuje štát zodpovednosti
za prieťahy v súdnom konaní (II. ÚS 40/97). Preto ani námietka veľkého množstva
nevybavených a nerozhodnutých vecí nemá povahu okolnosti, ktorá by vylučovala
zodpovednosť súdu, ktorý je vecne a miestne príslušný na rozhodnutie vo veci občana,
ktorý sa naň obrátil.
2. Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného
práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného
v čl. 48 ods. 2 ústavy, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.
3. V nadväznosti na tento výrok a v záujme efektívnosti poskytnutej ochrany
sťažovateľovi ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2 prikázal okresnému súdu
podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo
veci bez zbytočných prieťahov.
4. Ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili,
aj primerané finančné zadosťučinenie (čl. 127 ods. 3 ústavy).
Sťažovateľ žiadal priznať primerané finančné zadosťučinenie vo výške 150 000 Sk,
ktoré bližšie špecifikoval keď poukázal na jeho právnu neistotu a skutočnosť, že prieťahmi
v konaní je znevážený ako politický rehabilitovaná osoba. V tomto ohľade ďalej poukázal
na svoj ťažký zdravotný stav, v dôsledku čoho je v dlhodobej a nepretržitej lekárskej
starostlivosti.
Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho
základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie. Podľa § 50
ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného
zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.
Ústavný súd konštatuje, že jeho fakultatívna právomoc priznať primerané finančné
zadosťučinenie podľa čl. 127 ods. 3 ústavy v žiadnom rozsahu a nijakým spôsobom
nemodifikuje ani nerozširuje účel ochrany, ktorú ústavný súd poskytuje v konaní
o namietanom porušení práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. V súvislosti
s uvedeným považuje ústavný súd za dôležité zdôrazniť aj to, že jeho právomoc priznať
primerané finančné zadosťučinenie podľa čl. 127 ods. 3 ústavy sťažovateľovi, ktorého
sťažnosti vyhovie v merite veci, nie je samostatným nárokom sťažovateľa na akési
odškodnenie za prípadné prieťahy v konaní príslušného štátneho orgánu, ale má len
akcesorickú povahu. Satisfakčný potenciál rozhodnutia ústavného súdu teda nie
je autonómnym prvkom ním poskytovanej ochrany, ani akýmsi paralelným dôvodom pre
domáhanie sa tejto ochrany. Takýmto dôvodom je len a výlučne potreba chrániť konkrétne
základné právo sťažovateľa a prostredníctvom tohto práva aj princíp právnej istoty
(I. ÚS 235/03).
Pri rozhodovaní o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vzal
do úvahy všetky okolnosti prebiehajúceho súdneho konania a dospel k záveru, že
vyslovenie porušenia označeného základného práva sťažovateľa a prikázanie okresnému
súdu vo veci konať je vzhľadom na podiel sťažovateľa na celkovej dĺžke konania
dostatočným uplatnením právomoci ústavného súdu a primerané finančné zadosťučinenie
sťažovateľovi nepriznal.
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto
rozhodnutia v bode 4.
5. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Úspešnému sťažovateľovi vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia
advokátkou. Advokátka vykonala dva úkony právnych služieb, a to prevzatie a prípravu
zastupovania, písomné podanie (doplnenie sťažnosti) z 25. septembra 2006. Odmena za
jeden úkon právnych služieb (v zmysle § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb v znení neskorších predpisov, t. j. 1/6 z výpočtového základu 15 008 Sk)
je 2 501 Sk, čo predstavuje spolu s režijným paušálom 150 Sk sumu 2 651 Sk. Odmena
advokátke za poskytnuté právne služby v konaní pred ústavným súdom predstavuje spolu
sumu (za dva úkony právnych služieb) 5 302 Sk.
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 4 výroku
tohto rozhodnutia.
6. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nemožno podať opravný prostriedok, je potrebné pod „právoplatnosťou rozhodnutia“
uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. augusta 2007