Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 136/07
PDF · 334.01 KB
No categories available
IV. ÚS 136/07
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. októbra 2007 v senáte
zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Ladislava
Orosza v konaní o sťažnosti PhDr. V. J., B., zastúpenej advokátkou JUDr. D. G., K., vo veci
namietaného porušenia jej základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky rozhodnutím Výboru Národnej rady Slovenskej republiky
pre nezlučiteľnosť funkcií sp. zn. VP/06/06-K zo 4. septembra 2006 takto
rozhodol:
1. Základné právo PhDr. V. J. na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky p o r u š e n é b o l o .
2. Rozhodnutie Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť
funkcií sp. zn. VP/06/06-K zo 4. septembra 2006 v časti týkajúcej sa uloženia pokuty
vo výške 138 192 Sk (slovom stotridsaťosemtisícstodeväťdesiatdva slovenských korún)
z r u š u j e a v tejto časti vec v r a c i a Výboru Národnej rady Slovenskej republiky
pre nezlučiteľnosť funkcií na ďalšie konanie.
3. Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií j e
p o v i n n ý uhradiť PhDr. V. J. trovy právneho zastúpenia v sume 11 238,36 Sk (slovom
jedenásťtisícdvestotridsaťosem slovenských korún a tridsaťšesť halierov) na účet jej právnej
zástupkyne JUDr. D. G., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. mája 2007
doručená sťažnosť PhDr. V. J. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) rozhodnutím Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre
nezlučiteľnosť funkcií (ďalej len „výbor“) sp. zn. VP/06/06-K zo 4. septembra 2006.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka je ako členka predstavenstva spoločnosti
S., a. s., B. (ďalej len „spoločnosť“), a ako štatutárny orgán tejto spoločnosti
so stopercentnou majetkovou účasťou štátu na účely ústavného zákona č. 357/2004 Z. z.
o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov v znení ústavného
zákona č. 545/2004 Z. z. (ďalej len „ústavný zákon o ochrane verejného záujmu“) verejným
funkcionárom, ktorý je okrem iného povinný v určenej lehote predložiť oznámenie podľa
čl. 7 ods. 1 tohto ústavného zákona. Sťažovateľke bolo 21. decembra 2006 doručené
napadnuté rozhodnutie výboru, v ktorom výbor konštatoval, že porušila povinnosť
vyplývajúcu jej z čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu a uložil jej
podľa čl. 9 ods. 10 písm. a) tohto ústavného zákona pokutu vo výške 138 192 Sk.
Sťažovateľka podala 16. januára 2007 ústavnému súdu podľa čl. 10 ods. 2 ústavného
zákona o ochrane verejného záujmu návrh na preskúmanie napadnutého rozhodnutia
výboru, o ktorom ústavný súd rozhodol uznesením č. k. III. ÚS 21/07-16 zo 7. marca 2007
tak, že ju odmietol. Vo svojom návrhu namietala aj to, že výbor v napadnutom rozhodnutí
nesprávne učil výšku pokuty.
Sťažovateľka sa odvoláva na označené uznesenie ústavného súdu, ktorý v ňom
vyslovil názor, že ústavný súd „v zmysle § 73a a § 73b zákona o ústavnom súde, nie je
oprávnený posudzovať sumu uloženej pokuty, i keď pozornosti ústavného súdu neušlo, že
výbor pri určení výšky tejto pokuty nesprávne aplikoval príslušné zákonné ustanovenia, ale
tieto otázky podľa citovaných ustanovení nemôžu byť predmetom konania o preskúmaní
rozhodnutia vo veci ochrany verejného záujmu, mohli by byť predmetom Skúmania
ústavným súdom v konaní podľa čl. 127 ústavy, ako individuálna sťažnosť“.
Podstatou sťažnosti je nesúhlas s výškou pokuty uloženej jej namietaným
rozhodnutím výboru, čo podľa nej zakladá porušenie jej základného práva na inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Výbor podľa sťažovateľky nevzal do úvahy, že
v kalendárnom roku 2005 nebola verejným funkcionárom, a teda nemala príjem za výkon
verejnej funkcie. Z toho podľa nej vyplýva, že výbor mal pri rozhodovaní o výške pokuty
aplikovať čl. 9 ods. 10 písm. a) v spojení s čl. 9 ods. 15 a 16 ústavného zákona o ochrane
verejného záujmu a uložiť jej pokutu nie vo výške 138 192 Sk, ale len vo výške 17 274 Sk,
ktorá zodpovedá priemernej nominálnej mesačnej mzde v hospodárstve Slovenskej
republiky za uplynulý kalendárny rok, t. j. rok 2005.
Na tomto základe sťažovateľka žiada, aby ústavný súd v rozhodnutí o jej sťažnosti
vyslovil, že napadnutým rozhodnutím výboru bolo porušené jej základné právo podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, zrušil napadnuté rozhodnutie výboru a uložil výboru uhradiť jej trovy
právneho zastúpenia, ktoré jej vznikli v konaní pred ústavným súdom vo výške 11 899 Sk
na účet jej právnej zástupkyne.
Ústavný súd sťažnosť sťažovateľky predbežne prerokoval, uznesením č. k.
IV. ÚS 136/07-11 zo 6. júna 2007 ju prijal na ďalšie konanie a vyzval právnu zástupkyňu
sťažovateľky a predsedu výboru, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo
ústne pojednávanie. Predsedu výboru zároveň vyzval, aby sa vyjadril k sťažnosti.
Právna zástupkyňa sťažovateľky a predseda výboru ústavnému súdu oznámili, že
netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Vzhľadom na tieto oznámenia
ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993
Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení
jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil
od ústneho pojednávania, keďže od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.
Vo vyjadrení predsedu výboru k sťažnosti, ktoré bolo ústavnému súdu doručené
4. septembra 2007, sa okrem iného uvádza:
„tvrdíme, že konajúci výbor v predmetnej veci rozhodol na základe úplne
zisteného skutkového stavu a vecne správne a úplne v súlade s príslušnými ustanoveniami
upravujúcimi konanie vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov.
Keďže konanie je upravené osobitným ústavným zákonom nemohlo dôjsť pri jeho aplikácii
k porušeniu čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, pretože ide o špeciálne konanie umožňujúce
preskúmanie rozhodnutia výboru osobitným súdom (Ústavný súd Slovenskej republiky).
Nie je chybou konania výboru č. VP/06/06-K, že rozhodnutie nemožno podľa názoru
Ústavného súdu Slovenskej republiky v konaní č. III. ÚS 136/07 vyjadrenom v uznesení
vyššie uvedeného čísla zo 7. marca 2007 preskúmať Ústavným súdom Slovenskej republiky
s ohľadom na § 73a a § 73b zákona č. 38/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov, čo bude
potrebné do budúcnosti riešiť novelizáciou tohto zákona.
Z vecného hľadiska poukazujeme na fakt, že nie je sporné, že pokuta v konaní výboru
č. k. VP/06/06-K bola uložená na základe spoľahlivo preukázaného porušenia povinnosti
sťažovateľky vyplývajúceho pre ňu z čl. 7 ods. 1 ústavného zákona a že pokuta bola určená
podľa čl. 9 ods. 10 písm. a) vo výške mesačného platu verejného funkcionára. Sťažovateľka
za sporný považuje fakt, že pri určení výšky pokuty nebol použitý mechanizmus uvedený
v čl. 9 ods. 15 ústavného zákona, keďže v uplynulom roku verejný funkcionár nevykonával
verejnú funkciu a preto mala byť pokuta ustanovená vo výške priemernej mesačnej mzdy
v hospodárstve Slovenskej republiky.
Výbor pri určovaní výšky pokuty vychádzal z faktu, že výška mesačnej mzdy bola
spoľahlivo zistená na základe listu generálneho riaditeľa S., a. s. B. MUDr. P. M. zo dňa
26. 9. 2006 vo výške 8-násobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy v národnom
hospodárstve Slovenskej republiky a to v sume 138.172,- Sk.
Keďže verejný funkcionár v uplynulom období nepracoval celých 12 mesiacov, nemal
výbor možnosť použiť ustanovenie čl. 9 ods. 15 ústavného zákona a rozhodol pri znalosti
výšky mesačného platu v súlade s čl. 9 ods. 10 písm. a) ústavného zákona. (...)
Vzhľadom na vyššie uvedené žiadame, aby Ústavný súd Slovenskej republiky
predmetnú sťažnosť uznesením odmietol a sťažovateľke nepriznal náhradu trov konania.“
K vyjadreniu predsedu výboru si ústavný súd vyžiadal stanovisko právnej zástupkyne
sťažovateľky, ktorá mu ho doručila 17. septembra 2007. V stanovisku sa okrem iného
uvádza:
„Sťažovateľ trvá na podanej sťažnosti pre porušenie základných práv a slobôd podľa
čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky v celom rozsahu, ako opodstatnene podanej.
Čo sa týka námietok porušovateľa uvedených vo vyjadrení k samotnej výške pokuty,
že pri určení výšky vychádzal z faktu, že výška mesačnej mzdy bola spoľahlivo zistená
na základe listu generálneho riaditeľa S., a. s. zo dňa 26. 9. 2006 vo výške 8-násobku
priemernej nominálnej mesačnej mzdy v národnom hospodárstve v sume 138.172,- Sk
a keďže v uplynulom období sťažovateľ nepracoval celých 12 mesiacov ako verejný
funkcionár, nemal výbor možnosť použiť ustanovenie čl. 9 ods. 15 ústavného zákona
a rozhodol pri znalosti výšky mesačného platu podľa čl. 9 ods. 10 písm. a ) ústavného
zákona.
Sťažovateľ má za to, že porušovateľom uvedené zdôvodnenie nemá oporu v ústavnom
zákone č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných
funkcionárov v platnom znení.
Ústavný zákon č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií
verejných funkcionárov bol zmenený a doplnený ústavným zákonom č. 545/2005 Z. z.
účinným od 01. 01. 2006. Uvedeným ústavným zákonom okrem iného došlo k rozšíreniu
okruhu verejných funkcionárov a precizovaniu druhu funkcií, boli doriešené pôvodné
procesné pravidlá, došlo k definovaniu spôsobu určenia výšky pokuty a špecifikácii pojmu
čo sa rozumie mesačným platom verejného funkcionára, ktorý je spájaný s výkonom
verejnej funkcie. Konkrétne sporný spôsob určenia výšky pokuty podľa čl. 9 ods. 10 písm. a)
bol doplnený odsekmi 15 a 16, ktoré presne vymedzujú pojem mesačný plat verejného
funkcionára za výkon verejnej funkcie a zároveň nadväzujú na čl. 9 ods. 10 písm. a)
ústavného zákona a definujú pojem mesačného platu verejného funkcionára viažucim sa
výlučne na výkon funkcie verejného funkcionára pre účely tohto ústavného zákona.“
Právna zástupkyňa sťažovateľky ďalej doslovne cituje čl. 9 ods. 10 písm. a), čl. 9
ods. 15 a 16 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu a poukazuje na to, že «Citované
ustanovenia presne definujú spôsob určenia výšky pokuty a tvrdenie porušovateľa, že nemal
možnosť použiť ustanovenie čl. 9 ods. 15, 16 sú právne nepodložené. Zákon totiž nedáva
možnosť výberu, či citované ustanovenia (ustanovenia čl. 9 ods. 15 a 16) sa použijú alebo
nie. Uvedené ustanovenia sa naopak použijú vždy, nakoľko ako už bolo spomenuté, presne
definujú spôsob určenia výšky pokuty, ktorý je vždy neodlučiteľne spojený s pojmom
za výkon verejnej funkcie, pričom ho definujú tak, že „na účely tohto ústavného zákona sa
mesačným platom verejného funkcionára rozumie........“.
Je potrebné pripomenúť, že citované odseky 15 a 16 používajú pojem verejný
funkcionár, nakoľko je to jediný subjekt, voči ktorému možno začať a viesť konanie vo veci
ochrany verejného záujmu. Používanie tohto pojmu má teda základný procesný význam.
Porušovateľ konal so sťažovateľom ako s verejným funkcionárom, na ktorého sa
v celom rozsahu vzťahuje vyššie uvedený ústavný zákon a preto sa na sťažovateľa v celom
rozsahu vzťahujú aj ustanovenia ústavného zákona o výške pokuty čl. 9 ods. 15 a 16. Nie je
možné výšku pokuty verejných funkcionárov posudzovať odlišne, iným spôsobom len preto,
že v uplynulom roku túto funkciu nevykonávali išlo by aj o porušenie zásady rovnosti,
rovnakého zaobchádzania vo vzťahu k iným verejným funkcionárom. Inak ako s verejným
funkcionárom s ním porušovateľ konať nemohol.
Sťažovateľ v roku 2005 nebol verejným funkcionárom a teda nemal ani príjem
z výkonu verejnej funkcie, jeho mesačný plat, ako plat verejného funkcionára, bol 0 /nulový/
t. j. nižší ako priemerná mesačná nominálna mzda v hospodárstve SR. Z uvedených dôvodov
mal porušovateľ uložiť sťažovateľovi pokutu vo výške priemernej nominálnej mesačnej
mzdy v hospodárstve Slovenskej republiky za rok 2005 podľa čl. 9 ods. 16 ústavného
zákona.
Nesprávnosť aplikácie ústavného zákona porušovateľom je aj v tom, že vychádzal
z 8-násobku priemernej nominálnej mzdy v národnom hospodárstve, nebral do úvahy, že
8-násobok priemernej nominálnej mzdy je zložený z viacerých zložiek a to, z odmeny
za výkon funkcie člena predstavenstva (čo je v skutočnosti mesačný plat verejného
funkcionára) a mzdy na základe pracovnej zmluvy za prácu vykonávanú v pracovnom
pomere v spoločnosti ako námestníčka riaditeľa pre ošetrovateľskú starostlivosť, ktorú
nie je možné započítať do odmeny za výkon funkcie verejného funkcionára. Príjem
sťažovateľa bol takto špecifikovaný, rozdelený a zaslaný porušovateľovi aj generálnym
riaditeľom S., a. s.
Pre úplnosť je potrebné dodať, že ústavný zákon neumožňuje považovať
za spoľahlivé zistenie také zistenie, ktoré vyplýva na základe oznámenia, či inej písomnosti.
Takéto ponímanie by zaiste viedlo až k absurdným záverom.
Z uvedeného vyplýva, že porušovateľ aj pri použití jeho mechanizmu ukladania
pokuty, pokutu neuložil správne pretože do nej zahrnul aj mzdu na základe pracovnej
zmluvy.
Porušovateľ v čase rozhodovania o uložení pokuty rozhodoval resp. mal rozhodovať
už podľa zmeneného a doplneného ústavného zákona. Pri rozhodovaní použil iba znenie
čl. 9 ods. 10 písm. a) jednotlivo bez toho, aby aplikoval ústavný zákona ako celok,
neaplikoval ho v súvislosti s ostatnými súvisiacimi ustanoveniami vzťahujúce sa na všetkých
verejných funkcionárov, pričom v samotnom ods. 10 písm. a) je uvedené, že pokuta sa
ukladá vo výške mesačného platu verejného funkcionára a tento je uvedený v čl. 9 ods. 15,
16.
Porušovateľ na základe toho, že sťažovateľ nebol v uplynulom období verejným
funkcionárom 12 mesiacov, pri správnej aplikácii ústavného zákona, nemohol vyvodiť
záver, že výška pokuty sa rovná jeho mesačnému celému príjmu (odmena + mzda) v čase
rozhodovania vzhľadom na doplnené znenie ústavného zákona, ktoré sa vzťahujú na účely
celého ústavného zákona.
Takáto aplikácia ústavného zákona porušovateľom je nesprávna, diskriminujúca
voči verejným funkcionárom, ktorí nevykonávali v uplynulom období verejnú funkciu resp.
vykonávali ju bezplatne. Ak by postupoval podľa platného znenia ústavného zákona, musel
by aplikovať čl. 9 ods. 10 písm. a) v spojitosti s ods. 15, 16 ako súvisiacimi, ktoré
ustanovujú, čo sa považuje za mesačný plat verejného funkcionára na účely ústavného
zákona.
V tejto súvislosti si sťažovateľ dovoľuje poukázať aj na samotné odôvodnenie
Uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky III. ÚS 25/07 zo dňa 7. 3. 2007, v ktorom
ústavný súd uvádza, že pozornosti ústavného súdu neušlo, že porušovateľ pri určení výšky
pokuty nesprávne aplikoval príslušné ustanovenia ústavného zákona, avšak v zmysle § 73a
a 73b zákona o ústavnom súde nie je oprávnený posudzovať sumu uloženej pokuty
s možnosťou preskúmania uvedených nedostatkov v rámci konania podľa čl. 127 Ústavy
Slovenskej republiky.
Na základe uvedeného a skutočností prezentovaných v sťažnosti sťažovateľ navrhuje,
aby Ústavný súd Slovenskej republiky sťažnosti sťažovateľa vyhovel v celom rozsahu.
Sťažovateľ uplatňuje náhradu trov konania rozšírenú o úkon vyjadrenie spolu
vo výške 17.848,50 Sk.»
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľka sa domáha, aby ústavný súd vyslovil, že rozhodnutím výboru sp. zn.
VP/06/06-K zo 4. septembra 2006 bolo porušené jej základné právo na inú právnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, zrušil toto rozhodnutie výboru a priznal jej úhradu trov právneho
zastúpenia. Svoj návrh sťažovateľka opiera o tvrdenie, že výbor jej v označenom rozhodnutí
uložil pokutu v nesprávnej výške, pretože nesprávne aplikoval príslušné ustanovenia
ústavného zákona o ochrane verejného záujmu. Podľa názoru jej mal výbor pri rozhodovaní
o výške pokuty aplikovať čl. 9 ods. 10 písm. a) v spojení s čl. 9 ods. 15 a 16 ústavného
zákona o ochrane verejného záujmu a uložiť jej pokutu nie vo výške 138 192 Sk, ale len
vo výške 17 274 Sk, ktorá zodpovedá priemernej nominálnej mesačnej mzde v hospodárstve
Slovenskej republiky za uplynulý kalendárny rok, t. j. rok 2005.
Výbor sa nestotožňuje s návrhom sťažovateľky a tvrdí, že „v predmetnej veci
rozhodol na základe úplne zisteného skutkového stavu a vecne správne a úplne v súlade
s príslušnými ustanoveniami upravujúcimi konanie vo veci ochrany verejného záujmu
a zamedzenia rozporu záujmov“, pričom „pri určovaní výšky pokuty vychádzal z faktu, že
výška mesačnej mzdy bola spoľahlivo zistená na základe listu generálneho riaditeľa S., a. s.
B. MUDr. P. M. zo dňa 26. 9. 2006 vo výške 8-násobku priemernej nominálnej mesačnej
mzdy v národnom hospodárstve Slovenskej republiky a to v sume 138.172,-Sk.
Keďže verejný funkcionár v uplynulom období nepracoval celých 12 mesiacov, nemal
výbor možnosť použiť ustanovenie čl. 9 ods. 15 ústavného zákona a rozhodol pri znalosti
výšky mesačného platu v súlade s čl. 9 ods. 10 písm. a) ústavného zákona“.
Ústavný súd skôr než sa začal zaoberať podstatou sťažnosti, považoval za potrebné
zaujať stanovisko k právnemu názoru výboru uvedenému v jeho vyjadrení doručenom
ústavnému súdu 4. septembra 2007, podľa ktorého pri jeho konaní nemohlo dôjsť
k porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy, „Keďže konanie je upravené osobitným ústavným
zákonom“, pričom „ide o špeciálne konanie umožňujúce preskúmanie rozhodnutia výboru
osobitným súdom (Ústavný súd Slovenskej republiky)“.
V súvislosti s týmto právnym názorom výboru ústavný súd poukázal na organickú
vnútornú väzbu medzi čl. 46 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa každý môže domáhať zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky, a čl. 46 ods. 2 ústavy, podľa
ktorého kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy,
môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon
neustanoví inak, pričom z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie
rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Z vnútornej väzby ustanovení čl. 46 ods. 1 a čl. 46 ods. 2 ústavy v nadväznosti
na ustanovenie čl. 10 ods. 2 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu, podľa ktorého
dotknutý verejný funkcionár môže podať návrh na preskúmanie rozhodnutia výboru
ústavnému súdu, možno vyvodiť, že orgánom, ktorý v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy poskytuje
inú právnu ochranu dotknutému verejnému funkcionárovi, je ústavný súd, ktorý v tomto
prípade vystupuje aj v postavení súdu v zmysle čl. 46 ods. 2 ústavy, t. j. ústavný súd je
v tomto prípade súdom, z ktorého právomoci „nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí
týkajúcich sa základných práv a slobôd“ (čl. 46 ods. 2 druhá veta ústavy).
Ústavný súd považoval zároveň za potrebné poukázať na čl. 152 ods. 4 ústavy, podľa
ktorého výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne
záväzných právnych predpisov, musí byť v súlade s touto ústavou. Citované ustanovenie
ústavy má v štruktúre ústavných noriem charakter generálneho princípu výkladu
a uplatňovania práva, pričom z jeho textu vyplýva, že sa vzťahuje aj na výklad
a uplatňovanie ústavných zákonov. Inak povedané, aj príslušné ustanovenia ústavného
zákona o ochrane verejného záujmu treba vykladať a uplatňovať tak, aby ich výklad
a aplikácia boli v súlade s ústavou, t. j. aj v súlade s obsahom a kvalitou základného práva
na súdnu a inú právnu ochranu garantovanú čl. 46 ods. 1 ústavy. Ústavný súd v tejto
súvislosti poukázal aj na svoj už skôr vyslovený právny názor, podľa ktorého všetky štátne
orgány majú ústavou určenú povinnosť uplatňovať právnu normu v súlade s ústavou
(PL. ÚS 15/98), pričom zo zásady ústavne konformného výkladu vyplýva tiež požiadavka,
aby v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do úvahy
rôzne výklady súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý zabezpečí
plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu ústavou garantovaných práv fyzických
osôb alebo právnických osôb. Inak povedané, všetky orgány verejnej moci sú povinné
v pochybnostiach vykladať právne normy v prospech realizácie ústavou garantovaných
základných práv a slobôd (m. m. II. ÚS 148/06).
Na tomto základe je podľa názoru ústavného súdu nesporné, že ústavný súd je
oprávnený preskúmať, či napadnutým rozhodnutím výboru nedošlo k porušeniu práva
na inú právnu ochranu sťažovateľky garantovaného jej čl. 46 ods. 1 ústavy.
Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že ak súd alebo iný orgán verejnej
moci Slovenskej republiky koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46 ods. 1
ústavy inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou zaručené
právo na súdnu a inú právnu ochranu (napr. m. m. I. ÚS 4/94, I. ÚS 26/94, III. ÚS 148/05,
III. ÚS 43/07). Podstatou základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj umožniť
každému (teda aj sťažovateľke) reálny prístup k súdu alebo inému orgánu verejnej moci
Slovenskej republiky tak, aby nedošlo k porušeniu ústavnoprocesných princípov
upravených v druhej hlave siedmom oddiele ústavy (m. m. I. ÚS 84/97).
Reálne uplatnenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu predpokladá, že
účastníkovi súdneho alebo iného právom upraveného konania sa táto ochrana dostane
v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad a používanie zákonných ustanovení
príslušných procesných predpisov musí v celom rozsahu rešpektovať základné právo
účastníkov na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (napr. m. m.
II. ÚS 63/06). Podľa právneho názoru ústavného súdu preto ústavne súladný výklad
zákonov týkajúcich sa rozhodovacej činnosti súdov a iných orgánov verejnej moci
Slovenskej republiky predstavuje neoddeliteľnú súčasť ich rozhodovacej činnosti a ako taký
jedine zodpovedá základnému právu každého na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ústavy (I. ÚS 24/00, III. ÚS 119/03).
Opierajúc sa o uvedené právne názory ústavného súdu v konkrétnych okolnostiach
prípadu mala sťažovateľka právo s dôverou očakávať, aby výbor, ktorý v rámci konania
podľa čl. 9 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu mohol reálne zasiahnuť do jej
ústavou garantovaných základných práv, interpretoval a aplikoval príslušné ustanovenia
tohto ústavného zákona v takej kvalite, aby nedošlo k zásahu do jej základného práva na inú
právnu ochranu garantovaného jej v čl. 46 ods. 1 ústavy, t. j. aby ich interpretoval
a následne uplatnil ústavne súladným spôsobom. Preto je úlohou ústavného súdu v konaní
o sťažnosti sťažovateľky preskúmať, či napadnutým rozhodnutím výboru nedošlo k ústavne
nesúladnej interpretácii a aplikácii príslušných ustanovení ústavného zákona o ochrane
verejného záujmu upravujúcich ukladanie pokút verejným funkcionárom, a rozhodnúť, či
tým (ne) došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Podľa čl. 9 ods. 10 písm. a) ústavného zákona o ochrane verejného záujmu sa pokuta
ukladá v sume zodpovedajúcej mesačnému platu verejného funkcionára, ak ide o porušenie
povinnosti podať oznámenie v lehote ustanovenej v čl. 7 ods. 1 citovaného ústavného
zákona.
Podľa čl. 9 ods. 15 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu sa na účely tohto
ústavného zákona mesačným platom verejného funkcionára rozumie jedna dvanástina z jeho
ročného príjmu za predchádzajúci kalendárny rok za výkon verejnej funkcie a v prípade
uloženia pokuty v zmysle odseku 14 sa mesačným platom verejného funkcionára rozumie
jedna dvanástina z jeho ročného príjmu za predchádzajúci kalendárny rok za výkon funkcie
štatutárneho orgánu alebo predsedu štatutárneho orgánu orgánov verejnej moci a orgánov
právnických osôb.
Podľa čl. 9 ods. 16 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu v prípade,
ak mesačný plat verejného funkcionára, voči ktorému vedie konanie orgán uvedený v čl. 9
ods. 1 písm. a), je nižší ako priemerná mesačná nominálna mzda v hospodárstve Slovenskej
republiky za predchádzajúci kalendárny rok, pri výpočte sumy podľa odseku 10 sa
za mesačný plat považuje priemerná nominálna mesačná mzda v hospodárstve Slovenskej
republiky za uplynulý kalendárny rok.
Citované ustanovenia čl. 9 ods. 15 a 16 ústavného zákona o ochrane verejného
záujmu sa stali jeho súčasťou až po novelizácii vykonanej ústavným zákonom č. 545/2005
Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa ústavný zákon č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu
pri výkone funkcií verejných funkcionárov, a sú účinné od 1. januára 2006. Napadnuté
rozhodnutie výbor vydal 4. septembra 2006. Z toho vyplýva, že bol povinný zohľadniť ich
obsah aj v konaní a rozhodovaní proti sťažovateľke.
Medzi účastníkmi konania nie je spor o tom, že sťažovateľka podala oznámenie
podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu po uplynutí lehoty
ustanovenej v tomto ústavnom zákone, a preto bol výbor oprávnený uložiť jej pokutu.
Medzi účastníkmi konania je sporná len výška uloženej pokuty. Výbor tvrdí, že v danom
prípade sa na rozhodovanie o výške pokuty vzťahuje len čl. 9 ods. 10 písm. a) ústavného
zákona o ochrane verejného záujmu. Sťažovateľka tvrdí, že povinnosťou výboru bolo
pri ukladaní pokuty uplatniť čl. 9 ods. 10 písm. a) v spojení s čl. 9 ods. 15 a 16 tohto
ústavného zákona.
V danom prípade bola pri rozhodovaní o výške pokuty podľa názoru ústavného súdu
rozhodujúca skutočnosť, že predmetom rozhodovania výboru bolo porušenie povinnosti
podať oznámenie podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu za rok
2005, počas ktorého sťažovateľka nebola verejným funkcionárom v zmysle čl. 2 tohto
ústavného zákona, keďže, ako to vyplýva aj z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia
výboru, funkcie členky predstavenstva spoločnosti sa ujala 1. januára 2006, t. j. v roku
2005, za ktorý podávala oznámenie, nemala žiadny príjem z výkonu verejnej funkcie.
Táto skutočnosť na jednej strane nespochybňuje, že sťažovateľka bola povinná podať
oznámenie podľa čl. 7 ods. 1 tohto ústavného zákona, keďže toto ustanovenie jej ako
verejnému funkcionárovi ukladá povinnosť predložiť ho „do 30 dní odo dňa, keď sa ujala
verejnej funkcie“, ale na druhej strane z nej zároveň vyplýva, že v danom čase už bola
verejným funkcionárom, a preto sa na ňu už vzťahovali všetky ustanovenia ústavného
zákona o ochrane verejného záujmu vrátane ustanovení čl. 9 ods. 15 a 16, ktoré ustanovujú,
čo sa považuje v konkrétnych prípadoch za mesačný plat verejného funkcionára na účely
ústavného zákona.
Keďže, ako už bolo uvedené, sťažovateľka v roku 2005, za ktorý podávala dotknuté
oznámenie, nebola verejným funkcionárom, a teda nemala ani (žiadny) príjem z výkonu
verejnej funkcie, nebolo možné v danej veci aplikovať ustanovenie čl. 9 ods. 15, ale len
ustanovenie čl. 9 ods. 16 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu, z ktorého možno
vyvodiť, že v jej prípade sa za mesačný príjem na účely ukladania pokuty podľa čl. 9
ods. 10 písm. a) tohto ústavného zákona považuje priemerná mesačná nominálna mzda
v hospodárstve Slovenskej republiky (v jej prípade za rok 2005). Z uvedených dôvodov mal
výbor uložiť sťažovateľke pokutu vo výške priemernej nominálnej mesačnej mzdy
v hospodárstve Slovenskej republiky za rok 2005, a nie vo výške 138 192 Sk.
Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že výbor pri ukladaní pokuty
sťažovateľke interpretoval a aplikoval príslušné ustanovenia ústavného zákona o ochrane
verejného záujmu ústavne nesúladným spôsobom, v dôsledku čoho jej uložil pokutu
za porušenie povinnosti podať oznámenie podľa čl. 7 ods. 1 tohto ústavného zákona
v určenej lehote v nesprávnej výške, a preto napadnutým rozhodnutím výboru došlo
k zásahu do ústavou garantovaného práva sťažovateľky. Keďže výbor rozhodol napadnutým
rozhodnutím sp. zn. VP/06/06-K zo 4. septembra 2006 o výške pokuty uloženej
sťažovateľke v rozpore s ústavným zákonom, t. j. právnym predpisom najvyššej právnej
sily, má jeho konanie a rozhodovanie intenzitu porušenia ústavných noriem, a preto ho
možno kvalifikovať ako porušenie základného práva sťažovateľky na inú právnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
III.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže
zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv
a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,
obnovil stav pred porušením.
Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala tiež zrušenia napadnutého rozhodnutia
výboru.
Napadnuté rozhodnutie výboru má jednak výrokovú časť, v ktorej sa „konštatuje, že
verejná funkcionárka PhDr. V. J. (...) porušila povinnosť ustanovenú v čl. 7 ods. 1
ústavného zákona č. 357/2004 Z. z.“, ako aj výrokovú časť, v ktorej sa sťažovateľke ukladá
pokuta „v sume zodpovedajúcej mesačnému platu verejnej funkcionárky a to vo výške
138.192,- Sk“.
Keďže tá časť napadnutého rozhodnutia, v ktorej sa konštatuje, že sťažovateľka
porušila povinnosť uloženú jej v čl. 7 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu, je
v súlade so závermi ústavného súdu vyjadrenými v jeho uznesení č. k. III. ÚS 21/07-16
zo 7. marca 2007 ústavne konformná, nebolo ju potrebné zrušiť. Vzhľadom na už uvedené
závery ale ústavný súd podľa čl. 127 ods. 2 ústavy zrušil tú časť výrokovej časti
napadnutého rozhodnutia, ktorá sa týka výšky uloženej pokuty sťažovateľke, a v tejto časti
vrátil vec výboru na ďalšie konanie. V ďalšom konaní bude výbor viazaný právnymi
názormi vyjadrenými v tomto náleze ústavného súdu (§ 56 ods. 7 zákona o ústavnom súde).
Výbor je tiež viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je
vykonateľné jeho doručením (§ 56 ods. 7 zákona o ústavnom súde).
Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj
o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s jej právnym
zastupovaním advokátkou JUDr. D. G. v konaní pred ústavným súdom. Ústavný súd pri
rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mzdy zamestnanca
hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2006, ktorá bola 17 822 Sk, keďže išlo
o úkony urobené v roku 2007. Úhradu priznal za tri úkony právnej služby (prevzatie
a prípravu zastúpenia, spísanie sťažnosti a jej podanie a ďalšie podanie ústavnému súdu)
v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c) a s § 16 ods. 3 vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej „len
„vyhláška“), a to každý úkon po 2 970 Sk, t. j. spolu 8 910 Sk, čo spolu s režijným
paušálom 3 x 178 Sk (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 9 444 Sk.
Keďže právna zástupkyňa sťažovateľky je platiteľkou DPH, úhrada bola
po pripočítaní DPH podľa § 18 ods. 3 vyhlášky priznaná v celkovej sume 11 238, 36 Sk.
Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je výbor povinný zaplatiť na účet právnej
zástupkyne sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho
súdneho poriadku).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, je pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto
rozhodnutia potrebné rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. októbra 2007