Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 136/07

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. októbra 2007 v senáte

zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Ladislava

Orosza v konaní o sťažnosti PhDr. V. J., B., zastúpenej advokátkou JUDr. D. G., K., vo veci

namietaného porušenia jej základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

rozhodnutím Výboru Národnej rady Slovenskej republiky

pre nezlučiteľnosť funkcií sp. zn. VP/06/06-K zo 4. septembra 2006 takto

rozhodol:

1. Základné právo PhDr. V. J. na inú právnu ochranu podľa

Slovenskej republiky p o r u š e n é b o l o .

2. Rozhodnutie Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť

funkcií sp. zn. VP/06/06-K zo 4. septembra 2006 v časti týkajúcej sa uloženia pokuty

vo výške 138 192 Sk (slovom stotridsaťosemtisícstodeväťdesiatdva slovenských korún)

z r u š u j e a v tejto časti vec v r a c i a Výboru Národnej rady Slovenskej republiky

pre nezlučiteľnosť funkcií na ďalšie konanie.

3. Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií j e

p o v i n n ý uhradiť PhDr. V. J. trovy právneho zastúpenia v sume 11 238,36 Sk (slovom

jedenásťtisícdvestotridsaťosem slovenských korún a tridsaťšesť halierov) na účet jej právnej

zástupkyne JUDr. D. G., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. mája 2007

doručená sťažnosť PhDr. V. J. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na inú právnu ochranu podľa

(ďalej len „ústava“) rozhodnutím Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre

nezlučiteľnosť funkcií (ďalej len „výbor“) sp. zn. VP/06/06-K zo 4. septembra 2006.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka je ako členka predstavenstva spoločnosti

S., a. s., B. (ďalej len „spoločnosť“), a ako štatutárny orgán tejto spoločnosti

so stopercentnou majetkovou účasťou štátu na účely ústavného

o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov v znení ústavného

(ďalej len „“) verejným

funkcionárom, ktorý je okrem iného povinný v určenej lehote predložiť oznámenie podľa

čl. 7 ods. 1 tohto ústavného zákona. Sťažovateľke bolo 21. decembra 2006 doručené

napadnuté rozhodnutie výboru, v ktorom výbor konštatoval, že porušila povinnosť

vyplývajúcu jej z čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu a uložil jej

podľa čl. 9 ods. 10 písm. a) tohto ústavného zákona pokutu vo výške 138 192 Sk.

Sťažovateľka podala 16. januára 2007 ústavnému súdu podľa čl. 10 ods. 2 ústavného

zákona o ochrane verejného záujmu návrh na preskúmanie napadnutého rozhodnutia

výboru, o ktorom ústavný súd rozhodol uznesením č. k. -16 zo 7. marca 2007

tak, že ju odmietol. Vo svojom návrhu namietala aj to, že výbor v napadnutom rozhodnutí

nesprávne učil výšku pokuty.

Sťažovateľka sa odvoláva na označené uznesenie ústavného súdu, ktorý v ňom

vyslovil názor, že ústavný súd „v zmysle a , nie je

oprávnený posudzovať sumu uloženej pokuty, i keď pozornosti ústavného súdu neušlo, že

výbor pri určení výšky tejto pokuty nesprávne aplikoval príslušné zákonné ustanovenia, ale

tieto otázky podľa citovaných ustanovení nemôžu byť predmetom konania o preskúmaní

rozhodnutia vo veci ochrany verejného záujmu, mohli by byť predmetom Skúmania

ústavným súdom v konaní podľa , ako individuálna sťažnosť“.

Podstatou sťažnosti je nesúhlas s výškou pokuty uloženej jej namietaným

rozhodnutím výboru, čo podľa nej zakladá porušenie jej základného práva na inú právnu

ochranu podľa . Výbor podľa sťažovateľky nevzal do úvahy, že

v kalendárnom roku 2005 nebola verejným funkcionárom, a teda nemala príjem za výkon

verejnej funkcie. Z toho podľa nej vyplýva, že výbor mal pri rozhodovaní o výške pokuty

aplikovať čl. 9 ods. 10 písm. a) v spojení s čl. 9 ods. 15 a 16 ústavného zákona o ochrane

verejného záujmu a uložiť jej pokutu nie vo výške 138 192 Sk, ale len vo výške 17 274 Sk,

ktorá zodpovedá priemernej nominálnej mesačnej mzde v hospodárstve Slovenskej

republiky za uplynulý kalendárny rok, t. j. rok 2005.

Na tomto základe sťažovateľka žiada, aby ústavný súd v rozhodnutí o jej sťažnosti

vyslovil, že napadnutým rozhodnutím výboru bolo porušené jej základné právo podľa čl. 46

ods. 1 , zrušil napadnuté rozhodnutie výboru a uložil výboru uhradiť jej trovy

právneho zastúpenia, ktoré jej vznikli v konaní pred ústavným súdom vo výške 11 899 Sk

na účet jej právnej zástupkyne.

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľky predbežne prerokoval, uznesením č. k.

-11 zo 6. júna 2007 ju prijal na ďalšie konanie a vyzval právnu zástupkyňu

sťažovateľky a predsedu výboru, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo

ústne pojednávanie. Predsedu výboru zároveň vyzval, aby sa vyjadril k sťažnosti.

Právna zástupkyňa sťažovateľky a predseda výboru ústavnému súdu oznámili, že

netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Vzhľadom na tieto oznámenia

ústavný súd v súlade s

Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení

jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) upustil

od ústneho pojednávania, keďže od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

Vo vyjadrení predsedu výboru k sťažnosti, ktoré bolo ústavnému súdu doručené

4. septembra 2007, sa okrem iného uvádza:

„tvrdíme, že konajúci výbor v predmetnej veci rozhodol na základe úplne

zisteného skutkového stavu a vecne správne a úplne v súlade s príslušnými ustanoveniami

upravujúcimi konanie vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov.

Keďže konanie je upravené osobitným ústavným zákonom nemohlo dôjsť pri jeho aplikácii

k porušeniu SR, pretože ide o špeciálne konanie umožňujúce

preskúmanie rozhodnutia výboru osobitným súdom (Ústavný súd Slovenskej republiky).

Nie je chybou konania výboru č. VP/06/06-K, že rozhodnutie nemožno podľa názoru

Ústavného súdu Slovenskej republiky v konaní č. vyjadrenom v uznesení

vyššie uvedeného čísla zo 7. marca 2007 preskúmať Ústavným súdom Slovenskej republiky

s ohľadom na a v znení neskorších predpisov, čo bude

potrebné do budúcnosti riešiť novelizáciou tohto zákona.

Z vecného hľadiska poukazujeme na fakt, že nie je sporné, že pokuta v konaní výboru

č. k. VP/06/06-K bola uložená na základe spoľahlivo preukázaného porušenia povinnosti

sťažovateľky vyplývajúceho pre ňu z čl. 7 ods. 1 ústavného zákona a že pokuta bola určená

podľa čl. 9 ods. 10 písm. a) vo výške mesačného platu verejného funkcionára. Sťažovateľka

za sporný považuje fakt, že pri určení výšky pokuty nebol použitý mechanizmus uvedený

v čl. 9 ods. 15 ústavného zákona, keďže v uplynulom roku verejný funkcionár nevykonával

verejnú funkciu a preto mala byť pokuta ustanovená vo výške priemernej mesačnej mzdy

v hospodárstve Slovenskej republiky.

Výbor pri určovaní výšky pokuty vychádzal z faktu, že výška mesačnej mzdy bola

spoľahlivo zistená na základe listu generálneho riaditeľa S., a. s. B. MUDr. P. M. zo dňa

26. 9. 2006 vo výške 8-násobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy v národnom

hospodárstve Slovenskej republiky a to v sume 138.172,- Sk.

Keďže verejný funkcionár v uplynulom období nepracoval celých 12 mesiacov, nemal

výbor možnosť použiť ustanovenie čl. 9 ods. 15 ústavného zákona a rozhodol pri znalosti

výšky mesačného platu v súlade s čl. 9 ods. 10 písm. a) ústavného zákona. (...)

Vzhľadom na vyššie uvedené žiadame, aby Ústavný súd Slovenskej republiky

predmetnú sťažnosť uznesením odmietol a sťažovateľke nepriznal náhradu trov konania.“

K vyjadreniu predsedu výboru si ústavný súd vyžiadal stanovisko právnej zástupkyne

sťažovateľky, ktorá mu ho doručila 17. septembra 2007. V stanovisku sa okrem iného

uvádza:

„Sťažovateľ trvá na podanej sťažnosti pre porušenie základných práv a slobôd podľa

v celom rozsahu, ako opodstatnene podanej.

Čo sa týka námietok porušovateľa uvedených vo vyjadrení k samotnej výške pokuty,

že pri určení výšky vychádzal z faktu, že výška mesačnej mzdy bola spoľahlivo zistená

na základe listu generálneho riaditeľa S., a. s. zo dňa 26. 9. 2006 vo výške 8-násobku

priemernej nominálnej mesačnej mzdy v národnom hospodárstve v sume 138.172,- Sk

a keďže v uplynulom období sťažovateľ nepracoval celých 12 mesiacov ako verejný

funkcionár, nemal výbor možnosť použiť ustanovenie čl. 9 ods. 15 ústavného zákona

a rozhodol pri znalosti výšky mesačného platu podľa čl. 9 ods. 10 písm. a ) ústavného

zákona.

Sťažovateľ má za to, že porušovateľom uvedené zdôvodnenie nemá oporu v ústavnom

o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných

funkcionárov v platnom znení.

Ústavný o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií

verejných funkcionárov bol zmenený a doplnený ústavným

účinným od 01. 01. 2006. Uvedeným ústavným zákonom okrem iného došlo k rozšíreniu

okruhu verejných funkcionárov a precizovaniu druhu funkcií, boli doriešené pôvodné

procesné pravidlá, došlo k definovaniu spôsobu určenia výšky pokuty a špecifikácii pojmu

čo sa rozumie mesačným platom verejného funkcionára, ktorý je spájaný s výkonom

verejnej funkcie. Konkrétne sporný spôsob určenia výšky pokuty podľa čl. 9 ods. 10 písm. a)

bol doplnený odsekmi 15 a 16, ktoré presne vymedzujú pojem mesačný plat verejného

funkcionára za výkon verejnej funkcie a zároveň nadväzujú na čl. 9 ods. 10 písm. a)

ústavného zákona a definujú pojem mesačného platu verejného funkcionára viažucim sa

výlučne na výkon funkcie verejného funkcionára pre účely tohto ústavného zákona.“

Právna zástupkyňa sťažovateľky ďalej doslovne cituje čl. 9 ods. 10 písm. a), čl. 9

ods. 15 a 16 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu a poukazuje na to, že «Citované

ustanovenia presne definujú spôsob určenia výšky pokuty a tvrdenie porušovateľa, že nemal

možnosť použiť ustanovenie čl. 9 ods. 15, 16 sú právne nepodložené. Zákon totiž nedáva

možnosť výberu, či citované ustanovenia (ustanovenia čl. 9 ods. 15 a 16) sa použijú alebo

nie. Uvedené ustanovenia sa naopak použijú vždy, nakoľko ako už bolo spomenuté, presne

definujú spôsob určenia výšky pokuty, ktorý je vždy neodlučiteľne spojený s pojmom

za výkon verejnej funkcie, pričom ho definujú tak, že „na účely tohto ústavného zákona sa

mesačným platom verejného funkcionára rozumie........“.

Je potrebné pripomenúť, že citované odseky 15 a 16 používajú pojem verejný

funkcionár, nakoľko je to jediný subjekt, voči ktorému možno začať a viesť konanie vo veci

ochrany verejného záujmu. Používanie tohto pojmu má teda základný procesný význam.

Porušovateľ konal so sťažovateľom ako s verejným funkcionárom, na ktorého sa

v celom rozsahu vzťahuje vyššie uvedený ústavný zákon a preto sa na sťažovateľa v celom

rozsahu vzťahujú aj ustanovenia ústavného zákona o výške pokuty čl. 9 ods. 15 a 16. Nie je

možné výšku pokuty verejných funkcionárov posudzovať odlišne, iným spôsobom len preto,

že v uplynulom roku túto funkciu nevykonávali išlo by aj o porušenie zásady rovnosti,

rovnakého zaobchádzania vo vzťahu k iným verejným funkcionárom. Inak ako s verejným

funkcionárom s ním porušovateľ konať nemohol.

Sťažovateľ v roku 2005 nebol verejným funkcionárom a teda nemal ani príjem

z výkonu verejnej funkcie, jeho mesačný plat, ako plat verejného funkcionára, bol 0 /nulový/

t. j. nižší ako priemerná mesačná nominálna mzda v hospodárstve SR. Z uvedených dôvodov

mal porušovateľ uložiť sťažovateľovi pokutu vo výške priemernej nominálnej mesačnej

mzdy v hospodárstve Slovenskej republiky za rok 2005 podľa čl. 9 ods. 16 ústavného

zákona.

Nesprávnosť aplikácie ústavného zákona porušovateľom je aj v tom, že vychádzal

z 8-násobku priemernej nominálnej mzdy v národnom hospodárstve, nebral do úvahy, že

8-násobok priemernej nominálnej mzdy je zložený z viacerých zložiek a to, z odmeny

za výkon funkcie člena predstavenstva (čo je v skutočnosti mesačný plat verejného

funkcionára) a mzdy na základe pracovnej zmluvy za prácu vykonávanú v pracovnom

pomere v spoločnosti ako námestníčka riaditeľa pre ošetrovateľskú starostlivosť, ktorú

nie je možné započítať do odmeny za výkon funkcie verejného funkcionára. Príjem

sťažovateľa bol takto špecifikovaný, rozdelený a zaslaný porušovateľovi aj generálnym

riaditeľom S., a. s.

Pre úplnosť je potrebné dodať, že ústavný zákon neumožňuje považovať

za spoľahlivé zistenie také zistenie, ktoré vyplýva na základe oznámenia, či inej písomnosti.

Takéto ponímanie by zaiste viedlo až k absurdným záverom.

Z uvedeného vyplýva, že porušovateľ aj pri použití jeho mechanizmu ukladania

pokuty, pokutu neuložil správne pretože do nej zahrnul aj mzdu na základe pracovnej

zmluvy.

Porušovateľ v čase rozhodovania o uložení pokuty rozhodoval resp. mal rozhodovať

už podľa zmeneného a doplneného ústavného zákona. Pri rozhodovaní použil iba znenie

čl. 9 ods. 10 písm. a) jednotlivo bez toho, aby aplikoval ústavný zákona ako celok,

neaplikoval ho v súvislosti s ostatnými súvisiacimi ustanoveniami vzťahujúce sa na všetkých

verejných funkcionárov, pričom v samotnom ods. 10 písm. a) je uvedené, že pokuta sa

ukladá vo výške mesačného platu verejného funkcionára a tento je uvedený v čl. 9 ods. 15,

16.

Porušovateľ na základe toho, že sťažovateľ nebol v uplynulom období verejným

funkcionárom 12 mesiacov, pri správnej aplikácii ústavného zákona, nemohol vyvodiť

záver, že výška pokuty sa rovná jeho mesačnému celému príjmu (odmena + mzda) v čase

rozhodovania vzhľadom na doplnené znenie ústavného zákona, ktoré sa vzťahujú na účely

celého ústavného zákona.

Takáto aplikácia ústavného zákona porušovateľom je nesprávna, diskriminujúca

voči verejným funkcionárom, ktorí nevykonávali v uplynulom období verejnú funkciu resp.

vykonávali ju bezplatne. Ak by postupoval podľa platného znenia ústavného zákona, musel

by aplikovať čl. 9 ods. 10 písm. a) v spojitosti s ods. 15, 16 ako súvisiacimi, ktoré

ustanovujú, čo sa považuje za mesačný plat verejného funkcionára na účely ústavného

zákona.

V tejto súvislosti si sťažovateľ dovoľuje poukázať aj na samotné odôvodnenie

Uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 7. 3. 2007, v ktorom

ústavný súd uvádza, že pozornosti ústavného súdu neušlo, že porušovateľ pri určení výšky

pokuty nesprávne aplikoval príslušné ustanovenia ústavného zákona, avšak v zmysle § 73a

a 73b nie je oprávnený posudzovať sumu uloženej pokuty

s možnosťou preskúmania uvedených nedostatkov v rámci konania podľa

Slovenskej republiky.

Na základe uvedeného a skutočností prezentovaných v sťažnosti sťažovateľ navrhuje,

aby Ústavný súd Slovenskej republiky sťažnosti sťažovateľa vyhovel v celom rozsahu.

Sťažovateľ uplatňuje náhradu trov konania rozšírenú o úkon vyjadrenie spolu

vo výške 17.848,50 Sk.»

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa domáha, aby ústavný súd vyslovil, že rozhodnutím výboru sp. zn.

VP/06/06-K zo 4. septembra 2006 bolo porušené jej základné právo na inú právnu ochranu

podľa , zrušil toto rozhodnutie výboru a priznal jej úhradu trov právneho

zastúpenia. Svoj návrh sťažovateľka opiera o tvrdenie, že výbor jej v označenom rozhodnutí

uložil pokutu v nesprávnej výške, pretože nesprávne aplikoval príslušné ustanovenia

ústavného zákona o ochrane verejného záujmu. Podľa názoru jej mal výbor pri rozhodovaní

o výške pokuty aplikovať čl. 9 ods. 10 písm. a) v spojení s čl. 9 ods. 15 a 16 ústavného

zákona o ochrane verejného záujmu a uložiť jej pokutu nie vo výške 138 192 Sk, ale len

vo výške 17 274 Sk, ktorá zodpovedá priemernej nominálnej mesačnej mzde v hospodárstve

Slovenskej republiky za uplynulý kalendárny rok, t. j. rok 2005.

Výbor sa nestotožňuje s návrhom sťažovateľky a tvrdí, že „v predmetnej veci

rozhodol na základe úplne zisteného skutkového stavu a vecne správne a úplne v súlade

s príslušnými ustanoveniami upravujúcimi konanie vo veci ochrany verejného záujmu

a zamedzenia rozporu záujmov“, pričom „pri určovaní výšky pokuty vychádzal z faktu, že

výška mesačnej mzdy bola spoľahlivo zistená na základe listu generálneho riaditeľa S., a. s.

B. MUDr. P. M. zo dňa 26. 9. 2006 vo výške 8-násobku priemernej nominálnej mesačnej

mzdy v národnom hospodárstve Slovenskej republiky a to v sume 138.172,-Sk.

Keďže verejný funkcionár v uplynulom období nepracoval celých 12 mesiacov, nemal

výbor možnosť použiť ustanovenie čl. 9 ods. 15 ústavného zákona a rozhodol pri znalosti

výšky mesačného platu v súlade s čl. 9 ods. 10 písm. a) ústavného zákona“.

Ústavný súd skôr než sa začal zaoberať podstatou sťažnosti, považoval za potrebné

zaujať stanovisko k právnemu názoru výboru uvedenému v jeho vyjadrení doručenom

ústavnému súdu 4. septembra 2007, podľa ktorého pri jeho konaní nemohlo dôjsť

k porušeniu , „Keďže konanie je upravené osobitným ústavným

zákonom“, pričom „ide o špeciálne konanie umožňujúce preskúmanie rozhodnutia výboru

osobitným súdom (Ústavný súd Slovenskej republiky)“.

V súvislosti s týmto právnym názorom výboru ústavný súd poukázal na organickú

vnútornú väzbu medzi , podľa ktorého sa každý môže domáhať zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch

ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky, a , podľa

ktorého kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy,

môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon

neustanoví inak, pričom z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie

rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Z vnútornej väzby ustanovení a v nadväznosti

na ustanovenie čl. 10 ods. 2 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu, podľa ktorého

dotknutý verejný funkcionár môže podať návrh na preskúmanie rozhodnutia výboru

ústavnému súdu, možno vyvodiť, že orgánom, ktorý v zmysle poskytuje

inú právnu ochranu dotknutému verejnému funkcionárovi, je ústavný súd, ktorý v tomto

prípade vystupuje aj v postavení súdu v zmysle , t. j. ústavný súd je

v tomto prípade súdom, z ktorého právomoci „nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí

týkajúcich sa základných práv a slobôd“ ( druhá veta ).

Ústavný súd považoval zároveň za potrebné poukázať na , podľa

ktorého výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne

záväzných právnych predpisov, musí byť v súlade s touto . Citované ustanovenie

má v štruktúre ústavných noriem charakter generálneho princípu výkladu

a uplatňovania práva, pričom z jeho textu vyplýva, že sa vzťahuje aj na výklad

a uplatňovanie ústavných zákonov. Inak povedané, aj príslušné ustanovenia ústavného

zákona o ochrane verejného záujmu treba vykladať a uplatňovať tak, aby ich výklad

a aplikácia boli v súlade s , t. j. aj v súlade s obsahom a kvalitou základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu garantovanú . Ústavný súd v tejto

súvislosti poukázal aj na svoj už skôr vyslovený právny názor, podľa ktorého všetky štátne

orgány majú určenú povinnosť uplatňovať právnu normu v súlade s

(), pričom zo zásady ústavne konformného výkladu vyplýva tiež požiadavka,

aby v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do úvahy

rôzne výklady súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý zabezpečí

plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu garantovaných práv fyzických

osôb alebo právnických osôb. Inak povedané, všetky orgány verejnej moci sú povinné

v pochybnostiach vykladať právne normy v prospech realizácie garantovaných

základných práv a slobôd (m. m. ).

Na tomto základe je podľa názoru ústavného súdu nesporné, že ústavný súd je

oprávnený preskúmať, či napadnutým rozhodnutím výboru nedošlo k porušeniu práva

na inú právnu ochranu sťažovateľky garantovaného jej .

Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že ak súd alebo iný orgán verejnej

moci Slovenskej republiky koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46 ods. 1

inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje zaručené

právo na súdnu a inú právnu ochranu (napr. m. m. , , ,

). Podstatou základného práva podľa je aj umožniť

každému (teda aj sťažovateľke) reálny prístup k súdu alebo inému orgánu verejnej moci

Slovenskej republiky tak, aby nedošlo k porušeniu ústavnoprocesných princípov

upravených v druhej hlave siedmom oddiele (m. m. ).

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu predpokladá, že

účastníkovi súdneho alebo iného právom upraveného konania sa táto ochrana dostane

v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad a používanie zákonných ustanovení

príslušných procesných predpisov musí v celom rozsahu rešpektovať základné právo

účastníkov na súdnu a inú právnu ochranu podľa (napr. m. m.

). Podľa právneho názoru ústavného súdu preto ústavne súladný výklad

zákonov týkajúcich sa rozhodovacej činnosti súdov a iných orgánov verejnej moci

Slovenskej republiky predstavuje neoddeliteľnú súčasť ich rozhodovacej činnosti a ako taký

jedine zodpovedá základnému právu každého na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

(, ).

Opierajúc sa o uvedené právne názory ústavného súdu v konkrétnych okolnostiach

prípadu mala sťažovateľka právo s dôverou očakávať, aby výbor, ktorý v rámci konania

podľa čl. 9 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu mohol reálne zasiahnuť do jej

garantovaných základných práv, interpretoval a aplikoval príslušné ustanovenia

tohto ústavného zákona v takej kvalite, aby nedošlo k zásahu do jej základného práva na inú

právnu ochranu garantovaného jej v , t. j. aby ich interpretoval

a následne uplatnil ústavne súladným spôsobom. Preto je úlohou ústavného súdu v konaní

o sťažnosti sťažovateľky preskúmať, či napadnutým rozhodnutím výboru nedošlo k ústavne

nesúladnej interpretácii a aplikácii príslušných ustanovení ústavného zákona o ochrane

verejného záujmu upravujúcich ukladanie pokút verejným funkcionárom, a rozhodnúť, či

tým (ne) došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa .

Podľa čl. 9 ods. 10 písm. a) ústavného zákona o ochrane verejného záujmu sa pokuta

ukladá v sume zodpovedajúcej mesačnému platu verejného funkcionára, ak ide o porušenie

povinnosti podať oznámenie v lehote ustanovenej v čl. 7 ods. 1 citovaného ústavného

zákona.

Podľa čl. 9 ods. 15 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu sa na účely tohto

ústavného zákona mesačným platom verejného funkcionára rozumie jedna dvanástina z jeho

ročného príjmu za predchádzajúci kalendárny rok za výkon verejnej funkcie a v prípade

uloženia pokuty v zmysle odseku 14 sa mesačným platom verejného funkcionára rozumie

jedna dvanástina z jeho ročného príjmu za predchádzajúci kalendárny rok za výkon funkcie

štatutárneho orgánu alebo predsedu štatutárneho orgánu orgánov verejnej moci a orgánov

právnických osôb.

Podľa čl. 9 ods. 16 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu v prípade,

ak mesačný plat verejného funkcionára, voči ktorému vedie konanie orgán uvedený v čl. 9

ods. 1 písm. a), je nižší ako priemerná mesačná nominálna mzda v hospodárstve Slovenskej

republiky za predchádzajúci kalendárny rok, pri výpočte sumy podľa odseku 10 sa

za mesačný plat považuje priemerná nominálna mesačná mzda v hospodárstve Slovenskej

republiky za uplynulý kalendárny rok.

Citované ustanovenia čl. 9 ods. 15 a 16 ústavného zákona o ochrane verejného

záujmu sa stali jeho súčasťou až po novelizácii vykonanej ústavným

Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa ústavný o ochrane verejného záujmu

pri výkone funkcií verejných funkcionárov, a sú účinné od 1. januára 2006. Napadnuté

rozhodnutie výbor vydal 4. septembra 2006. Z toho vyplýva, že bol povinný zohľadniť ich

obsah aj v konaní a rozhodovaní proti sťažovateľke.

Medzi účastníkmi konania nie je spor o tom, že sťažovateľka podala oznámenie

podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu po uplynutí lehoty

ustanovenej v tomto ústavnom zákone, a preto bol výbor oprávnený uložiť jej pokutu.

Medzi účastníkmi konania je sporná len výška uloženej pokuty. Výbor tvrdí, že v danom

prípade sa na rozhodovanie o výške pokuty vzťahuje len čl. 9 ods. 10 písm. a) ústavného

zákona o ochrane verejného záujmu. Sťažovateľka tvrdí, že povinnosťou výboru bolo

pri ukladaní pokuty uplatniť čl. 9 ods. 10 písm. a) v spojení s čl. 9 ods. 15 a 16 tohto

ústavného zákona.

V danom prípade bola pri rozhodovaní o výške pokuty podľa názoru ústavného súdu

rozhodujúca skutočnosť, že predmetom rozhodovania výboru bolo porušenie povinnosti

podať oznámenie podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu za rok

2005, počas ktorého sťažovateľka nebola verejným funkcionárom v zmysle čl. 2 tohto

ústavného zákona, keďže, ako to vyplýva aj z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia

výboru, funkcie členky predstavenstva spoločnosti sa ujala 1. januára 2006, t. j. v roku

2005, za ktorý podávala oznámenie, nemala žiadny príjem z výkonu verejnej funkcie.

Táto skutočnosť na jednej strane nespochybňuje, že sťažovateľka bola povinná podať

oznámenie podľa čl. 7 ods. 1 tohto ústavného zákona, keďže toto ustanovenie jej ako

verejnému funkcionárovi ukladá povinnosť predložiť ho „do 30 dní odo dňa, keď sa ujala

verejnej funkcie“, ale na druhej strane z nej zároveň vyplýva, že v danom čase už bola

verejným funkcionárom, a preto sa na ňu už vzťahovali všetky ustanovenia ústavného

zákona o ochrane verejného záujmu vrátane ustanovení čl. 9 ods. 15 a 16, ktoré ustanovujú,

čo sa považuje v konkrétnych prípadoch za mesačný plat verejného funkcionára na účely

ústavného zákona.

Keďže, ako už bolo uvedené, sťažovateľka v roku 2005, za ktorý podávala dotknuté

oznámenie, nebola verejným funkcionárom, a teda nemala ani (žiadny) príjem z výkonu

verejnej funkcie, nebolo možné v danej veci aplikovať ustanovenie čl. 9 ods. 15, ale len

ustanovenie čl. 9 ods. 16 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu, z ktorého možno

vyvodiť, že v jej prípade sa za mesačný príjem na účely ukladania pokuty podľa čl. 9

ods. 10 písm. a) tohto ústavného zákona považuje priemerná mesačná nominálna mzda

v hospodárstve Slovenskej republiky (v jej prípade za rok 2005). Z uvedených dôvodov mal

výbor uložiť sťažovateľke pokutu vo výške priemernej nominálnej mesačnej mzdy

v hospodárstve Slovenskej republiky za rok 2005, a nie vo výške 138 192 Sk.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že výbor pri ukladaní pokuty

sťažovateľke interpretoval a aplikoval príslušné ustanovenia ústavného zákona o ochrane

verejného záujmu ústavne nesúladným spôsobom, v dôsledku čoho jej uložil pokutu

za porušenie povinnosti podať oznámenie podľa čl. 7 ods. 1 tohto ústavného zákona

v určenej lehote v nesprávnej výške, a preto napadnutým rozhodnutím výboru došlo

k zásahu do garantovaného práva sťažovateľky. Keďže výbor rozhodol napadnutým

rozhodnutím sp. zn. VP/06/06-K zo 4. septembra 2006 o výške pokuty uloženej

sťažovateľke v rozpore s ústavným zákonom, t. j. právnym predpisom najvyššej právnej

sily, má jeho konanie a rozhodovanie intenzitu porušenia ústavných noriem, a preto ho

možno kvalifikovať ako porušenie základného práva sťažovateľky na inú právnu ochranu

podľa .

III.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže

zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv

a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,

obnovil stav pred porušením.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala tiež zrušenia napadnutého rozhodnutia

výboru.

Napadnuté rozhodnutie výboru má jednak výrokovú časť, v ktorej sa „konštatuje, že

verejná funkcionárka PhDr. V. J. (...) porušila povinnosť ustanovenú v čl. 7 ods. 1

ústavného “, ako aj výrokovú časť, v ktorej sa sťažovateľke ukladá

pokuta „v sume zodpovedajúcej mesačnému platu verejnej funkcionárky a to vo výške

138.192,- Sk“.

Keďže tá časť napadnutého rozhodnutia, v ktorej sa konštatuje, že sťažovateľka

porušila povinnosť uloženú jej v čl. 7 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu, je

v súlade so závermi ústavného súdu vyjadrenými v jeho uznesení č. k. -16

zo 7. marca 2007 ústavne konformná, nebolo ju potrebné zrušiť. Vzhľadom na už uvedené

závery ale ústavný súd podľa zrušil tú časť výrokovej časti

napadnutého rozhodnutia, ktorá sa týka výšky uloženej pokuty sťažovateľke, a v tejto časti

vrátil vec výboru na ďalšie konanie. V ďalšom konaní bude výbor viazaný právnymi

názormi vyjadrenými v tomto náleze ústavného súdu ( ).

Výbor je tiež viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je

vykonateľné jeho doručením ( ).

Ústavný súd napokon rozhodol podľa aj

o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s jej právnym

zastupovaním advokátkou JUDr. D. G. v konaní pred ústavným súdom. Ústavný súd pri

rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mzdy zamestnanca

hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2006, ktorá bola 17 822 Sk, keďže išlo

o úkony urobené v roku 2007. Úhradu priznal za tri úkony právnej služby (prevzatie

a prípravu zastúpenia, spísanie sťažnosti a jej podanie a ďalšie podanie ústavnému súdu)

v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c) a s § 16 ods. 3 vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej „len

„vyhláška“), a to každý úkon po 2 970 Sk, t. j. spolu 8 910 Sk, čo spolu s režijným

paušálom 3 x 178 Sk (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 9 444 Sk.

Keďže právna zástupkyňa sťažovateľky je platiteľkou DPH, úhrada bola

po pripočítaní DPH podľa § 18 ods. 3 vyhlášky priznaná v celkovej sume 11 238, 36 Sk.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je výbor povinný zaplatiť na účet právnej

zástupkyne sťažovateľky ( v spojení s Občianskeho

súdneho poriadku).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, je pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto

rozhodnutia potrebné rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. októbra 2007