Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 10/08

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. januára 2008

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. I. P., správcu konkurznej podstaty obchodnej

spoločnosti S., a. s. v konkurze, K., zastúpeného advokátom JUDr. J. B., B., vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva podľa Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave a jeho rozsudkom sp. zn.

z 8. februára 2007 a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. I. P., správcu konkurznej podstaty obchodnej spoločnosti S., a. s.

v konkurze, o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. mája 2007

doručená sťažnosť JUDr. I. P., správcu konkurznej podstaty obchodnej spoločnosti S., a. s.

v konkurze, K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. B., ktorou

namietal porušenie svojho základného práva podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave

(ďalej len „krajský súd“) a jeho rozsudkom sp. zn. z 8. februára 2007.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol žalobcom v konaní vedenom

Okresným súdom Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.

a domáhal sa proti žalovanému T., a. s. (ďalej len „žalovaný“), náhrady škody v sume

154 668 800 Sk s úrokom z omeškania.

Okresný súd prvýkrát vo veci rozhodol rozsudkom č. k. -359

z 22. októbra 2004 tak, že žalobu sťažovateľa zamietol. Krajský súd odvolaním sťažovateľa

napadnutý rozsudok okresného súdu z 22. októbra 2004 uznesením sp. zn.

z 9. augusta 2005 zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Okresný súd vo veci druhýkrát meritórne rozhodol rozsudkom č. k.

436 z 12. apríla 2006 (ďalej len „rozsudok okresného súdu z 12. apríla 2006“), ktorým

žalobu sťažovateľa zamietol a uložil mu povinnosť nahradiť žalovanému trovy súdneho

konania.

Na základe sťažovateľom podaného odvolania krajský súd rozsudkom č. k.

-487 z 8. februára 2007 (ďalej len “rozsudok krajského súdu z 8. februára

2007“) rozsudok okresného súdu z 12. apríla 2006 potvrdil.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že žalovaný mal voči sťažovateľovi

pohľadávku z dôvodu úverového vzťahu.

Sťažovateľ sa na základe zmluvy o dielo s objednávateľom zaviazal zhotoviť pre

neho nákladnú loď a objednávateľ sa zaviazal zaplatiť sťažovateľovi cenu diela. Podľa

dodatku č. 4 k zmluve o dielo z 11. januára 2000 sa sťažovateľ ako zhotoviteľ lode

a objednávateľ dohodli, že pri odovzdaní lode objednávateľ uhradí sumu 6 650 000 DEM

a najneskôr do 3 mesiacov po odovzdaní lode uhradí sťažovateľovi sumu 3 400 000 DEM.

Vzhľadom na to, že žalovaný mal zriadené záložné právo k nákladnej lodi

zhotovovanej sťažovateľom v prospech objednávateľa (z dôvodu zabezpečenia

pohľadávky), sťažovateľ listom zo 14. januára 2000 požiadal žalovaného o udelenie súhlasu

s odovzdaním predmetnej lode objednávateľovi, ktoré sa malo uskutočniť 25. januára 2000,

a zároveň požiadal žalovaného o predloženie návrhu zmluvy o postúpení jeho pohľadávky

na žalovaného.

Listom z 21. januára 2000 žalovaný zaslal sťažovateľovi návrh zmluvy o postúpení

pohľadávky (zo sťažovateľa ako postupcu na žalovaného ako postupníka), návrh

„oznámenia o postúpení pohľadávky“, ktoré obsahovalo aj nasledovný text: „platby na

uspokojenie postúpenej pohľadávky môžu byť urobené od dátumu obdržania tohto

oznámenia iba v prospech nadobúdateľa - T., a. s. ich transferom na účet...“, (t. j. už vlastný

účet žalovaného ako nadobúdateľa pohľadávky). Žalovaný ďalším listom z 21. januára 2000

oznámil sťažovateľovi svoj súhlas s predajom (odovzdaním) lode objednávateľovi, a to za

predpokladu podpísania zaslaného návrhu zmluvy o postúpení pohľadávky a „akceptovania

oznámenia o postúpení pohľadávky“.

Sťažovateľ 27. januára 2000 podpísal zmluvu o postúpení pohľadávky, ktorú mu

zaslal žalovaný (návrh zmluvy bez podpisu žalovaného). Sťažovateľ zároveň v ten istý deň

zaslal inému subjektu ako svojmu objednávateľovi zo zmluvy o dielo o zhotovenie

nákladnej lode „oznámenie o postúpení svojej pohľadávky na žalovaného“ (t. j. pohľadávky

z dôvodu nároku sťažovateľa na zaplatenie ceny diela voči objednávateľovi).

K odovzdaniu nákladnej lode došlo 28. januára 2000 bez toho, aby zo strany

objednávateľa bola zaplatená cena diela, resp. jeho časť splatná pri odovzdaní lode v súlade

s dodatkom č. 4 k zmluve o dielo.

Zmluvu o postúpení pohľadávky podpísal žalovaný 31. januára 2000.

Do doručenia žaloby sťažovateľa okresnému súdu zo strany objednávateľa nebola

uhradená ani ďalšia časť ceny diela splatná do troch mesiacov po odovzdaní lode.

Sťažovateľ sa v posudzovanom súdnom konaní domáhal voči žalovanému náhrady

škody v sume 154 668 800 Sk s úrokom z omeškania, ktorá mu mala vzniknúť v príčinnej

súvislosti s porušením právnych povinností žalovaným vyplývajúcich pre žalovaného

zo o bankách v znení neskorších predpisov [],

o námornej plavbe v znení neskorších predpisov ( v spojení

s ) a generálnej prevenčnej povinnosti podľa

v spojení s porušením , , a .

Podľa názoru sťažovateľa došlo medzi ním a žalovaným k uzavretiu mandátnej

zmluvy tým, že sťažovateľ konkludentne akceptoval návrh „oznámenia o postúpení

pohľadávky“, ktorý mu žalovaný zaslal listom z 21. januára 2000. Ku konkludentnému

akceptovaniu tohto návrhu „oznámenia“ došlo podľa sťažovateľa tým, že ním podpísané

„oznámenie o postúpení pohľadávky na žalovaného“ zaslal listom z 27. januára 2000

svojmu objednávateľovi (dlžníkovi pohľadávky).

K porušeniu právnej povinnosti zo strany žalovaného potom malo dôjsť tým, že

„žalovaný po uzavretí predmetnej mandátnej zmluvy S., a. s. neoznámil okolnosť, či

kupujúci (objednávateľ zo zmluvy o dielo, resp. dlžník; pozn.) pred prevzatím lode 28. 01.

2000 zaplatil alebo nezaplatil na účet žalovaného... zmluvne dohodnutú a avizovanú časť

kúpnej ceny (pozn. ceny diela) vo výške 6.550.000,- DEM za predmetnú loď, t. j. okolnosť,

ktorá mala podstatný vplyv na odovzdanie či neodovzdanie lode kupujúcemu (a to bez

ohľadu na dôvody, prečo tak neurobil, prípadne urobiť nemohol) - že práve jeho

nečinnosťou (opomenutím) došlo k objektívnemu porušeniu povinností mandatára, ako

jednej z podmienok zodpovednosti za škodu podľa ust. § 373 a nasl. Obchodného

zákonníka“.

Okresný súd v rozsudku z 12. apríla 2006, ktorým zamietol žalobu sťažovateľa,

dospel k záveru, že medzi sťažovateľom a žalovaným nedošlo k uzavretiu mandátnej

zmluvy tak, ako to uvádzal sťažovateľ, a tým nemohlo dôjsť ani k porušeniu záväzku

žalovaným z takejto neexitujúcej mandátnej zmluvy a spôsobom uvedeným sťažovateľom.

Okresný súd taktiež dospel k záveru, že zo strany žalovaného nedošlo ani k ďalším

sťažovateľom tvrdeným porušeniam iných zákonných povinností, a preto nie je splnený

základný predpoklad na vznik nároku sťažovateľa na náhradu škody voči žalovanému.

Okresný súd poukázal aj na to, že dodatkom č. 4 k zmluve o dielo z 11. januára 2000

došlo k zmene v osobe objednávateľa diela, pričom sťažovateľ oznámenie o postúpení

pohľadávky 27. januára 2000 zaslal úplne inému subjektu než subjektu, ktorý bol po

uzavretí dodatku č. 4 z 11. januára 2000 v postavení objednávateľa diela a dlžníka, a to „bez

preukázania súvisu napr. plnej moci medzi týmito dvoma spoločnosťami“. Aj vzhľadom na

uvedené okresný súd neakceptoval tvrdenie sťažovateľa o spôsobe konkludentného

uzavretia mandátnej zmluvy medzi ním a žalovaným.

Okresný súd ďalej uviedol: „Žalobca nepreukázal, že sa žalovaný stal zmluvnou

stranou zmluvy o dielo na zhotovenie lode. V deň odovzdania lode dňa 28. 1. 2000 ešte

nebola oboma sporovými stranami podpísaná Zmluva o postúpení pohľadávky a podľa

názoru súdu žalobca nepreukázal, že sporové strany sa ústnou dohodou dohodli na

podstatných náležitostiach mandátnej zmluvy. Žalovaný preto nemal žiaden právny dôvod

vyvíjať akúkoľvek aktivitu spojenú s odovzdávaním lode. Žalobca ani nepreukázal, že o to

žalovaného požiadal... Žalobca nepreukázal žiaden dôkaz o tom, že mu objednávateľ

oznámil alebo preukázal zaplatenie platby pred odovzdaním lode.“

Krajský súd sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi okresného súdu, a preto

jeho rozsudok potvrdil ako vecne správny.

Sťažovateľ vidí porušenie ním označených práv postupom a rozsudkom krajského

súdu z 8. februára 2007 v tom, že krajský súd sa nedostatočne a nesprávne vysporiadal

s jeho odvolacími dôvodmi proti rozsudku okresného súdu, čím postupoval a rozhodol

v rozpore s § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho priadku.

Podľa sťažovateľa z odôvodnenia rozsudku krajského súdu z 8. februára 2007 «...nie

je zrejmé:

a) Z akých dôkazov a z aplikácie akého ustanovenia

vychádzal odvolací súd pri svojom tvrdení, že: „Nemohlo dôjsť k uzavretiu mandátnej

zmluvy, pretože absentujú podstatné náležitosti pre jej uzavretie a to v prvom rade

odplatnosť.“...

krajský súd nezaujal žiadne stanovisko k údajne absentujúcim podstatným

náležitostiam mandátnej zmluvy v tomto prípade a to ani k osobitnej konštrukcii

odplatnosti, t. j. výnimky prezumpcie odplatnosti, ktorú pri mandátnej

zmluve vytvára v prípade, ak je zariadenie záležitosti predmetom podnikateľskej činnosti

mandatára...

b) Z akých dôkazov vychádzal odvolací súd pri svojom zistení, že: „...nepochybne

došlo k platnému uzavretiu zmluvy o postúpení pohľadávky... a nedošlo k uzavretiu zmluvy

o zabezpečovacom prevode práva, tak ako tvrdil žalobca.“...

c) Z akých dôkazov vychádzal odvolací súd, ak sa „plne stotožnil“ so skutkovým

zistením prvostupňového súdu..., že: „...žalobca nepreukázal, že sa žalovaný stal zmluvnou

stranou zmluvy o dielo na zhotovenie lode...»

Sťažovateľ vo vzťahu k namietaným nedostatkom odôvodnenia rozhodnutia

odvolacieho súdu poukázal aj na to, že už samotným zaslaním oznámenia o postúpení

pohľadávky svojmu dlžníkovi vznikla tomuto dlžníkovi povinnosť plniť si svoj záväzok

v oznámení uvedenému novému veriteľovi, t. j. žalovanému, a to nezávisle od existencie

alebo neexistencie zmluvy o postúpení pohľadávky, pretože ak postúpenie oznamuje

pôvodný veriteľ pohľadávky, dlžník nemá oprávnenie domáhať sa predloženia zmluvy

o postúpení a povinnosť plniť mu vzniká samotným oznámením postúpenia. Sťažovateľ

uviedol: «Na základe uvedeného je zistenie a tvrdenie prvostupňového súdu v jeho

rozsudku, že žalobca nepreukázal, že od 27. 01. 2000 bol kupujúci W. povinný plniť

žalovanej T., a. s. (ako „novému“ veriteľovi) a na jeho účet – nesprávne a zavádzajúce. Ak

sa... s uvedeným... odvolací súd... stotožnil... bol povinný v odôvodnení svojho rozhodnutia

uviesť – z akých dôkazov vychádzal a o aké ustanovenie zákona svoj právny názor opiera.»

Sťažovateľ navrhol ústavnému súdu vysloviť porušenie ním označených práv

rozsudkom krajského súdu z 8. februára 2007, zrušiť označené rozhodnutie a priznať mu

náhradu trov konania pred ústavným súdom.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci (v tomto prípade krajského súdu

v občianskoprávnom konaní) nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré

označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým

postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy,

ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav,

ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, , ).

Sťažovateľ namietal porušenie základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu z 8. februára 2007 a jemu

predchádzajúcim postupom. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že k porušeniu uvedených práv

došlo podľa sťažovateľa tým, že krajský súd vo svojom rozhodnutí nedostatočne odôvodnil

svoje závery týkajúce sa:

- neplatnosti mandátnej zmluvy, k uzavretiu ktorej malo dôjsť medzi ním

a žalovaným,

- posúdenia typu zmluvy uzavretej medzi sťažovateľom a žalovaným, ktorú mal

podľa neho krajský súd posúdiť ako zmluvu o zabezpečovacom prevode práva, a nie ako

zmluvu o postúpení pohľadávok,

- tvrdenia, podľa ktorého „...žalobca (sťažovateľ; pozn.) nepreukázal, že sa žalovaný

stal zmluvnou stranou zmluvy o dielo na zhotovenie lode...“,

- nepreukázania vzniku povinnosti dlžníka plniť záväzok žalovanému.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu ústavný súd nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách

( mutatis mutandis , , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

( mutatis mutandis , , , ) a zároveň

by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli

napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Krajský súd vo svojom rozsudku z 8. februára 2007 vo vzťahu k prvej námietke

sťažovateľa týkajúcej sa vzniku platnej mandátnej zmluvy uviedol: „Predmetom sporu je

náhrada škody podľa , ktorá je kreovaná na princípe objektívnej

zodpovedností, pričom predpokladom pre jej uplatnenie sú vznik škody, porušenie

povinnosti (či už zmluvnej alebo zákonnej) a príčinná súvislosť medzi nimi. Je nesporné, že

všetky predpoklady pre vznik nároku na náhradu škody musia byť splnené súčasne.

Pokiaľ ide o škodu, na rozdiel od súdu prvého stupňa, je odvolací súd toho názoru,

že žalobcovi škoda vznikla...

Pokiaľ ide o ďalší z predpokladov a to porušenie povinností...

Odvolací súd je zhodný s názorom súdu prvého stupňa, že žalobca neporušil žiadnu

zo svojich povinností vyplývajúcich pre neho zo zákona o bankách...

Rovnako žalovaný neporušil žiadnu zo svojich povinností vplývajúcich pre neho zo

Zákona o námornej plavbe...

Pokiaľ ide o porušenie generálnej prevenčnej povinnosti ako aj ust. § 265 Obch.

zák., odvolací súd je toho názoru že dňa 31. 01. 2000 nepochybne došlo k platnému

uzavretiu zmluvy o postúpení pohľadávky z kúpnej zmluvy a nedošlo k uzavretiu zmluvy

o zabezpečovacom prevode práva, tak ako tvrdil žalobca. V podrobnostiach týkajúcich sa

vzniku tejto zmluvy odvolací súd poukazuje na správne závery prvostupňového súdu...

Správne sú závery prvostupňového súdu i ohľadne uzavretia mandátnej zmluvy.

Nemohlo dôjsť k uzavretiu mandátnej zmluvy, pretože absentujú podstatné náležitosti

potrebné pre jej uzavretie a to v prvom rade odplatnosť.

Pretože nedošlo k uzavretiu ústnej mandátnej zmluvy, žalovaný nemohol porušiť

žiadnu z povinností, ktoré mu kladie za vinu žalobca...

Keďže nedošlo k porušeniu žiadnych zo zmluvných ani zákonných povinností zo

strany žalovaného, nemohlo dôjsť ani k príčinnej súvislosti medzi škodou a porušením

povinností. Keďže neboli splnené súčasne všetky predpoklady pre vznik škody, súd prvého

stupňa správne rozhodol, pokiaľ žalobu v celom rozsahu zamietol.“

Z uvedeného je zrejmé, že krajský súd sa plne stotožnil so závermi okresného súdu,

podľa ktorých sťažovateľ v konaní nepreukázal uzavretie mandátnej zmluvy so žalovaným,

a preto nemohlo dôjsť ani k porušeniu povinností vyplývajúcich pre žalovaného z tohto

obchodnozáväzkového vzťahu. Týmto záverom sa krajský súd vysporiadal zároveň aj

s nesplnením podmienok na aplikáciu prezumpcie odplatnosti mandátnej zmluvy, v prípade

ak činnosť mandatára podľa mandátnej zmluvy tvorí jeho podnikateľskú činnosť. Ústavný

súd len navyše poznamenáva, že jeho záveru nasvedčuje napokon aj skutočnosť, že činnosť,

ktorú mal podľa sťažovateľa žalovaný ako mandatár vykonať podľa spornej mandátnej

zmluvy, nekorešponduje s predmetom činnosti žalovaného vymedzeného v súlade

so o bankách v znení neskorších predpisov.

Vo vzťahu k druhej námietke sťažovateľa týkajúcej sa nesprávnych záverov

krajského súdu pri posúdení typu zmluvy uzavretej medzi sťažovateľom a žalovaným

ústavný súd poukazuje na to, že krajský súd sa vo svojom rozhodnutí stotožnil so závermi

okresného súdu ohľadom uzavretia zmluvy o postúpení pohľadávky medzi sťažovateľom

a žalovaným, čo vyplýva aj z odôvodnenia jeho rozhodnutia, v ktorom uviedol: „...odvolací

súd je toho názoru že dňa 31. 01. 2000 nepochybne došlo k platnému uzavretiu zmluvy

o postúpení pohľadávky z kúpnej zmluvy a nedošlo k uzavretiu zmluvy o zabezpečovacom

prevode práva, tak ako tvrdil žalobca. V podrobnostiach týkajúcich sa vzniku tejto zmluvy

odvolací súd poukazuje na správne závery prvostupňového súdu...“

Správnosť záveru krajského súdu o uzavretom type zmluvy o postúpení pohľadávky

medzi sťažovateľom a žalovaným nemohla byť spochybnená len samotným poukázaním na

motívy, ktoré viedli žalovaného k iniciovaniu postúpenia pohľadávky zo strany sťažovateľa

na neho (a to zabezpečenie si splnenia vlastnej pohľadávky žalovaného voči sťažovateľovi).

Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľa týkajúcej sa posúdenia postavenia žalovaného

ako účastníka zmluvy o dielo ústavný súd uvádza, že aj v tejto otázke sa krajský súd

stotožnil so závermi okresného súdu, ktorý v rozsudku z 12. apríla 2006 uviedol: „Žalobca

nepreukázal, že sa žalovaný stal zmluvnou stranou zmluvy o dielo na zhotovenie lode. V deň

odovzdania lode dňa 28. 1. 2000 ešte nebola oboma sporovými stranami podpísaná Zmluva

o postúpení pohľadávky a podľa názoru súdu žalobca nepreukázal, že sporové strany sa

ústnou dohodou dohodli na podstatných náležitostiach mandátnej zmluvy. Žalovaný preto

nemal žiaden právny dôvod vyvíjať akúkoľvek aktivitu spojenú s odovzdávaním lode.

Žalobca ani nepreukázal, že o to žalovaného požiadal... Žalobca nepreukázal žiaden dôkaz

o tom, že mu objednávateľ oznámil alebo preukázal zaplatenie platby pred odovzdaním

lode.“ Vo svojom rozhodnutí vo vzťahu k tejto argumentácii krajský súd napokon taktiež

uviedol“ „...Je pravdou, že žalovaný dal súhlas s predajom lode, avšak nemohol vedieť,

kedy k jej odovzdaniu skutočne dôjde. Bol to naopak žalobca, ktorý sa prával prinajmenšom

neobozretne, keď odovzdal loď bez zaplatenia zročnej splátky ceny...“

V súvislosti s poslednou námietkou týkajúcou sa nesprávnosti záveru krajského súdu

ohľadom preukázania vzniku povinnosti dlžníka plniť záväzok žalovanému, pretože už

samotným zaslaním oznámenia o postúpení pohľadávky vzniká dlžníkovi povinnosť plniť

svoj záväzok žalovanému, je potrebné poukázať na odôvodnenie rozhodnutia okresného

súdu v tejto veci, s ktorého závermi sa stotožnil aj krajský súd a v ktorom uviedol: „žalobca

dňa 27. 1. 2000 oznámil... subjektu odlišnému od odberateľa – bez preukázania súvisu napr.

plnej moci medzi tými dvoma spoločnosťami), že žalobca ako postupca dňa 27. 1. 2000

postúpi svoje pohľadávky... na žalovaného.“

Po oboznámení sa s rozsudkami všeobecných súdov zúčastnených na rozhodovaní

v uvedenej veci dospel ústavný súd k záveru, že krajský súd sa vysporiadal so všetkými

námietkami sťažovateľa uvedenými v jeho odvolaní. Ústavný súd nezistil žiadnu

skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup krajského súdu, ktorý by nemal oporu

v zákone. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia naopak vyplýva, že krajský súd sa

zaoberal a vysporiadal s odvolacími dôvodmi sťažovateľa, nestotožnil sa však s nimi.

Ústavný súd konštatuje, že odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu je ústavne udržateľné

a akceptovateľné. Nevyhovenie odvolacím dôvodom, ako ani vyslovenie iného právneho

názoru, s ktorým sa sťažovateľ nestotožňuje, nie je možné považovať za odmietnutie

spravodlivosti a nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd podľa

sťažnosť sťažovateľa odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu

ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. januára 2008