Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 10/08
PDF · 260.51 KB
No categories available
IV. ÚS 10/08
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
IV. ÚS 10/08-10
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. januára 2008
predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. I. P., správcu konkurznej podstaty obchodnej
spoločnosti S., a. s. v konkurze, K., zastúpeného advokátom JUDr. J. B., B., vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave a jeho rozsudkom sp. zn. 1 Cob 300/2006
z 8. februára 2007 a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. I. P., správcu konkurznej podstaty obchodnej spoločnosti S., a. s.
v konkurze, o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. mája 2007
doručená sťažnosť JUDr. I. P., správcu konkurznej podstaty obchodnej spoločnosti S., a. s.
v konkurze, K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. B., ktorou
namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave
(ďalej len „krajský súd“) a jeho rozsudkom sp. zn. 1 Cob 300/2006 z 8. februára 2007.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol žalobcom v konaní vedenom
Okresným súdom Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 25 Cb 249/2002
a domáhal sa proti žalovanému T., a. s. (ďalej len „žalovaný“), náhrady škody v sume
154 668 800 Sk s úrokom z omeškania.
Okresný súd prvýkrát vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 25 Cb 249/2002-359
z 22. októbra 2004 tak, že žalobu sťažovateľa zamietol. Krajský súd odvolaním sťažovateľa
napadnutý rozsudok okresného súdu z 22. októbra 2004 uznesením sp. zn. 1 Cob 70/05
z 9. augusta 2005 zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.
Okresný súd vo veci druhýkrát meritórne rozhodol rozsudkom č. k. 25 Cb 249/2002-
436 z 12. apríla 2006 (ďalej len „rozsudok okresného súdu z 12. apríla 2006“), ktorým
žalobu sťažovateľa zamietol a uložil mu povinnosť nahradiť žalovanému trovy súdneho
konania.
Na základe sťažovateľom podaného odvolania krajský súd rozsudkom č. k.
1 Cob 300/2006-487 z 8. februára 2007 (ďalej len “rozsudok krajského súdu z 8. februára
2007“) rozsudok okresného súdu z 12. apríla 2006 potvrdil.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že žalovaný mal voči sťažovateľovi
pohľadávku z dôvodu úverového vzťahu.
Sťažovateľ sa na základe zmluvy o dielo s objednávateľom zaviazal zhotoviť pre
neho nákladnú loď a objednávateľ sa zaviazal zaplatiť sťažovateľovi cenu diela. Podľa
dodatku č. 4 k zmluve o dielo z 11. januára 2000 sa sťažovateľ ako zhotoviteľ lode
a objednávateľ dohodli, že pri odovzdaní lode objednávateľ uhradí sumu 6 650 000 DEM
a najneskôr do 3 mesiacov po odovzdaní lode uhradí sťažovateľovi sumu 3 400 000 DEM.
Vzhľadom na to, že žalovaný mal zriadené záložné právo k nákladnej lodi
zhotovovanej sťažovateľom v prospech objednávateľa (z dôvodu zabezpečenia
pohľadávky), sťažovateľ listom zo 14. januára 2000 požiadal žalovaného o udelenie súhlasu
s odovzdaním predmetnej lode objednávateľovi, ktoré sa malo uskutočniť 25. januára 2000,
a zároveň požiadal žalovaného o predloženie návrhu zmluvy o postúpení jeho pohľadávky
na žalovaného.
Listom z 21. januára 2000 žalovaný zaslal sťažovateľovi návrh zmluvy o postúpení
pohľadávky (zo sťažovateľa ako postupcu na žalovaného ako postupníka), návrh
„oznámenia o postúpení pohľadávky“, ktoré obsahovalo aj nasledovný text: „platby na
uspokojenie postúpenej pohľadávky môžu byť urobené od dátumu obdržania tohto
oznámenia iba v prospech nadobúdateľa - T., a. s. ich transferom na účet...“, (t. j. už vlastný
účet žalovaného ako nadobúdateľa pohľadávky). Žalovaný ďalším listom z 21. januára 2000
oznámil sťažovateľovi svoj súhlas s predajom (odovzdaním) lode objednávateľovi, a to za
predpokladu podpísania zaslaného návrhu zmluvy o postúpení pohľadávky a „akceptovania
oznámenia o postúpení pohľadávky“.
Sťažovateľ 27. januára 2000 podpísal zmluvu o postúpení pohľadávky, ktorú mu
zaslal žalovaný (návrh zmluvy bez podpisu žalovaného). Sťažovateľ zároveň v ten istý deň
zaslal inému subjektu ako svojmu objednávateľovi zo zmluvy o dielo o zhotovenie
nákladnej lode „oznámenie o postúpení svojej pohľadávky na žalovaného“ (t. j. pohľadávky
z dôvodu nároku sťažovateľa na zaplatenie ceny diela voči objednávateľovi).
K odovzdaniu nákladnej lode došlo 28. januára 2000 bez toho, aby zo strany
objednávateľa bola zaplatená cena diela, resp. jeho časť splatná pri odovzdaní lode v súlade
s dodatkom č. 4 k zmluve o dielo.
Zmluvu o postúpení pohľadávky podpísal žalovaný 31. januára 2000.
Do doručenia žaloby sťažovateľa okresnému súdu zo strany objednávateľa nebola
uhradená ani ďalšia časť ceny diela splatná do troch mesiacov po odovzdaní lode.
Sťažovateľ sa v posudzovanom súdnom konaní domáhal voči žalovanému náhrady
škody v sume 154 668 800 Sk s úrokom z omeškania, ktorá mu mala vzniknúť v príčinnej
súvislosti s porušením právnych povinností žalovaným vyplývajúcich pre žalovaného
zo zákona č. 21/1992 Zb. o bankách v znení neskorších predpisov [§ 11a ods. 1 písm. b)],
zákona č. 61/1952 Zb. o námornej plavbe v znení neskorších predpisov (§ 9 ods. 1 v spojení
s § 6 ods. 2) a generálnej prevenčnej povinnosti podľa § 415 Občianskeho zákonníka
v spojení s porušením § 373, § 377, § 566 a § 757 Obchodného zákonníka.
Podľa názoru sťažovateľa došlo medzi ním a žalovaným k uzavretiu mandátnej
zmluvy tým, že sťažovateľ konkludentne akceptoval návrh „oznámenia o postúpení
pohľadávky“, ktorý mu žalovaný zaslal listom z 21. januára 2000. Ku konkludentnému
akceptovaniu tohto návrhu „oznámenia“ došlo podľa sťažovateľa tým, že ním podpísané
„oznámenie o postúpení pohľadávky na žalovaného“ zaslal listom z 27. januára 2000
svojmu objednávateľovi (dlžníkovi pohľadávky).
K porušeniu právnej povinnosti zo strany žalovaného potom malo dôjsť tým, že
„žalovaný po uzavretí predmetnej mandátnej zmluvy S., a. s. neoznámil okolnosť, či
kupujúci (objednávateľ zo zmluvy o dielo, resp. dlžník; pozn.) pred prevzatím lode 28. 01.
2000 zaplatil alebo nezaplatil na účet žalovaného... zmluvne dohodnutú a avizovanú časť
kúpnej ceny (pozn. ceny diela) vo výške 6.550.000,- DEM za predmetnú loď, t. j. okolnosť,
ktorá mala podstatný vplyv na odovzdanie či neodovzdanie lode kupujúcemu (a to bez
ohľadu na dôvody, prečo tak neurobil, prípadne urobiť nemohol) - že práve jeho
nečinnosťou (opomenutím) došlo k objektívnemu porušeniu povinností mandatára, ako
jednej z podmienok zodpovednosti za škodu podľa ust. § 373 a nasl. Obchodného
zákonníka“.
Okresný súd v rozsudku z 12. apríla 2006, ktorým zamietol žalobu sťažovateľa,
dospel k záveru, že medzi sťažovateľom a žalovaným nedošlo k uzavretiu mandátnej
zmluvy tak, ako to uvádzal sťažovateľ, a tým nemohlo dôjsť ani k porušeniu záväzku
žalovaným z takejto neexitujúcej mandátnej zmluvy a spôsobom uvedeným sťažovateľom.
Okresný súd taktiež dospel k záveru, že zo strany žalovaného nedošlo ani k ďalším
sťažovateľom tvrdeným porušeniam iných zákonných povinností, a preto nie je splnený
základný predpoklad na vznik nároku sťažovateľa na náhradu škody voči žalovanému.
Okresný súd poukázal aj na to, že dodatkom č. 4 k zmluve o dielo z 11. januára 2000
došlo k zmene v osobe objednávateľa diela, pričom sťažovateľ oznámenie o postúpení
pohľadávky 27. januára 2000 zaslal úplne inému subjektu než subjektu, ktorý bol po
uzavretí dodatku č. 4 z 11. januára 2000 v postavení objednávateľa diela a dlžníka, a to „bez
preukázania súvisu napr. plnej moci medzi týmito dvoma spoločnosťami“. Aj vzhľadom na
uvedené okresný súd neakceptoval tvrdenie sťažovateľa o spôsobe konkludentného
uzavretia mandátnej zmluvy medzi ním a žalovaným.
Okresný súd ďalej uviedol: „Žalobca nepreukázal, že sa žalovaný stal zmluvnou
stranou zmluvy o dielo na zhotovenie lode. V deň odovzdania lode dňa 28. 1. 2000 ešte
nebola oboma sporovými stranami podpísaná Zmluva o postúpení pohľadávky a podľa
názoru súdu žalobca nepreukázal, že sporové strany sa ústnou dohodou dohodli na
podstatných náležitostiach mandátnej zmluvy. Žalovaný preto nemal žiaden právny dôvod
vyvíjať akúkoľvek aktivitu spojenú s odovzdávaním lode. Žalobca ani nepreukázal, že o to
žalovaného požiadal... Žalobca nepreukázal žiaden dôkaz o tom, že mu objednávateľ
oznámil alebo preukázal zaplatenie platby pred odovzdaním lode.“
Krajský súd sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi okresného súdu, a preto
jeho rozsudok potvrdil ako vecne správny.
Sťažovateľ vidí porušenie ním označených práv postupom a rozsudkom krajského
súdu z 8. februára 2007 v tom, že krajský súd sa nedostatočne a nesprávne vysporiadal
s jeho odvolacími dôvodmi proti rozsudku okresného súdu, čím postupoval a rozhodol
v rozpore s § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho priadku.
Podľa sťažovateľa z odôvodnenia rozsudku krajského súdu z 8. februára 2007 «...nie
je zrejmé:
a) Z akých dôkazov a z aplikácie akého ustanovenia Obchodného zákonníka
vychádzal odvolací súd pri svojom tvrdení, že: „Nemohlo dôjsť k uzavretiu mandátnej
zmluvy, pretože absentujú podstatné náležitosti pre jej uzavretie a to v prvom rade
odplatnosť.“...
krajský súd nezaujal žiadne stanovisko k údajne absentujúcim podstatným
náležitostiam mandátnej zmluvy v tomto prípade a to ani k osobitnej konštrukcii
odplatnosti, t. j. výnimky prezumpcie odplatnosti, ktorú Obchodný zákonník pri mandátnej
zmluve vytvára v prípade, ak je zariadenie záležitosti predmetom podnikateľskej činnosti
mandatára...
b) Z akých dôkazov vychádzal odvolací súd pri svojom zistení, že: „...nepochybne
došlo k platnému uzavretiu zmluvy o postúpení pohľadávky... a nedošlo k uzavretiu zmluvy
o zabezpečovacom prevode práva, tak ako tvrdil žalobca.“...
c) Z akých dôkazov vychádzal odvolací súd, ak sa „plne stotožnil“ so skutkovým
zistením prvostupňového súdu..., že: „...žalobca nepreukázal, že sa žalovaný stal zmluvnou
stranou zmluvy o dielo na zhotovenie lode...»
Sťažovateľ vo vzťahu k namietaným nedostatkom odôvodnenia rozhodnutia
odvolacieho súdu poukázal aj na to, že už samotným zaslaním oznámenia o postúpení
pohľadávky svojmu dlžníkovi vznikla tomuto dlžníkovi povinnosť plniť si svoj záväzok
v oznámení uvedenému novému veriteľovi, t. j. žalovanému, a to nezávisle od existencie
alebo neexistencie zmluvy o postúpení pohľadávky, pretože ak postúpenie oznamuje
pôvodný veriteľ pohľadávky, dlžník nemá oprávnenie domáhať sa predloženia zmluvy
o postúpení a povinnosť plniť mu vzniká samotným oznámením postúpenia. Sťažovateľ
uviedol: «Na základe uvedeného je zistenie a tvrdenie prvostupňového súdu v jeho
rozsudku, že žalobca nepreukázal, že od 27. 01. 2000 bol kupujúci W. povinný plniť
žalovanej T., a. s. (ako „novému“ veriteľovi) a na jeho účet – nesprávne a zavádzajúce. Ak
sa... s uvedeným... odvolací súd... stotožnil... bol povinný v odôvodnení svojho rozhodnutia
uviesť – z akých dôkazov vychádzal a o aké ustanovenie zákona svoj právny názor opiera.»
Sťažovateľ navrhol ústavnému súdu vysloviť porušenie ním označených práv
rozsudkom krajského súdu z 8. februára 2007, zrušiť označené rozhodnutie a priznať mu
náhradu trov konania pred ústavným súdom.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,
ak namietaným postupom orgánu verejnej moci (v tomto prípade krajského súdu
v občianskoprávnom konaní) nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré
označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým
postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy,
ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav,
ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
Sťažovateľ namietal porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu z 8. februára 2007 a jemu
predchádzajúcim postupom. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že k porušeniu uvedených práv
došlo podľa sťažovateľa tým, že krajský súd vo svojom rozhodnutí nedostatočne odôvodnil
svoje závery týkajúce sa:
- neplatnosti mandátnej zmluvy, k uzavretiu ktorej malo dôjsť medzi ním
a žalovaným,
- posúdenia typu zmluvy uzavretej medzi sťažovateľom a žalovaným, ktorú mal
podľa neho krajský súd posúdiť ako zmluvu o zabezpečovacom prevode práva, a nie ako
zmluvu o postúpení pohľadávok,
- tvrdenia, podľa ktorého „...žalobca (sťažovateľ; pozn.) nepreukázal, že sa žalovaný
stal zmluvnou stranou zmluvy o dielo na zhotovenie lode...“,
- nepreukázania vzniku povinnosti dlžníka plniť záväzok žalovanému.
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu ústavný súd nie je zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní
pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové
a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách
(I. ÚS 13/00 mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia
všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00 mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a zároveň
by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli
napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.
Krajský súd vo svojom rozsudku z 8. februára 2007 vo vzťahu k prvej námietke
sťažovateľa týkajúcej sa vzniku platnej mandátnej zmluvy uviedol: „Predmetom sporu je
náhrada škody podľa Obchodného zákonníka, ktorá je kreovaná na princípe objektívnej
zodpovedností, pričom predpokladom pre jej uplatnenie sú vznik škody, porušenie
povinnosti (či už zmluvnej alebo zákonnej) a príčinná súvislosť medzi nimi. Je nesporné, že
všetky predpoklady pre vznik nároku na náhradu škody musia byť splnené súčasne.
Pokiaľ ide o škodu, na rozdiel od súdu prvého stupňa, je odvolací súd toho názoru,
že žalobcovi škoda vznikla...
Pokiaľ ide o ďalší z predpokladov a to porušenie povinností...
Odvolací súd je zhodný s názorom súdu prvého stupňa, že žalobca neporušil žiadnu
zo svojich povinností vyplývajúcich pre neho zo zákona o bankách...
Rovnako žalovaný neporušil žiadnu zo svojich povinností vplývajúcich pre neho zo
Zákona o námornej plavbe...
Pokiaľ ide o porušenie generálnej prevenčnej povinnosti ako aj ust. § 265 Obch.
zák., odvolací súd je toho názoru že dňa 31. 01. 2000 nepochybne došlo k platnému
uzavretiu zmluvy o postúpení pohľadávky z kúpnej zmluvy a nedošlo k uzavretiu zmluvy
o zabezpečovacom prevode práva, tak ako tvrdil žalobca. V podrobnostiach týkajúcich sa
vzniku tejto zmluvy odvolací súd poukazuje na správne závery prvostupňového súdu...
Správne sú závery prvostupňového súdu i ohľadne uzavretia mandátnej zmluvy.
Nemohlo dôjsť k uzavretiu mandátnej zmluvy, pretože absentujú podstatné náležitosti
potrebné pre jej uzavretie a to v prvom rade odplatnosť.
Pretože nedošlo k uzavretiu ústnej mandátnej zmluvy, žalovaný nemohol porušiť
žiadnu z povinností, ktoré mu kladie za vinu žalobca...
Keďže nedošlo k porušeniu žiadnych zo zmluvných ani zákonných povinností zo
strany žalovaného, nemohlo dôjsť ani k príčinnej súvislosti medzi škodou a porušením
povinností. Keďže neboli splnené súčasne všetky predpoklady pre vznik škody, súd prvého
stupňa správne rozhodol, pokiaľ žalobu v celom rozsahu zamietol.“
Z uvedeného je zrejmé, že krajský súd sa plne stotožnil so závermi okresného súdu,
podľa ktorých sťažovateľ v konaní nepreukázal uzavretie mandátnej zmluvy so žalovaným,
a preto nemohlo dôjsť ani k porušeniu povinností vyplývajúcich pre žalovaného z tohto
obchodnozáväzkového vzťahu. Týmto záverom sa krajský súd vysporiadal zároveň aj
s nesplnením podmienok na aplikáciu prezumpcie odplatnosti mandátnej zmluvy, v prípade
ak činnosť mandatára podľa mandátnej zmluvy tvorí jeho podnikateľskú činnosť. Ústavný
súd len navyše poznamenáva, že jeho záveru nasvedčuje napokon aj skutočnosť, že činnosť,
ktorú mal podľa sťažovateľa žalovaný ako mandatár vykonať podľa spornej mandátnej
zmluvy, nekorešponduje s predmetom činnosti žalovaného vymedzeného v súlade
so zákonom č. 21/1992 Zb. o bankách v znení neskorších predpisov.
Vo vzťahu k druhej námietke sťažovateľa týkajúcej sa nesprávnych záverov
krajského súdu pri posúdení typu zmluvy uzavretej medzi sťažovateľom a žalovaným
ústavný súd poukazuje na to, že krajský súd sa vo svojom rozhodnutí stotožnil so závermi
okresného súdu ohľadom uzavretia zmluvy o postúpení pohľadávky medzi sťažovateľom
a žalovaným, čo vyplýva aj z odôvodnenia jeho rozhodnutia, v ktorom uviedol: „...odvolací
súd je toho názoru že dňa 31. 01. 2000 nepochybne došlo k platnému uzavretiu zmluvy
o postúpení pohľadávky z kúpnej zmluvy a nedošlo k uzavretiu zmluvy o zabezpečovacom
prevode práva, tak ako tvrdil žalobca. V podrobnostiach týkajúcich sa vzniku tejto zmluvy
odvolací súd poukazuje na správne závery prvostupňového súdu...“
Správnosť záveru krajského súdu o uzavretom type zmluvy o postúpení pohľadávky
medzi sťažovateľom a žalovaným nemohla byť spochybnená len samotným poukázaním na
motívy, ktoré viedli žalovaného k iniciovaniu postúpenia pohľadávky zo strany sťažovateľa
na neho (a to zabezpečenie si splnenia vlastnej pohľadávky žalovaného voči sťažovateľovi).
Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľa týkajúcej sa posúdenia postavenia žalovaného
ako účastníka zmluvy o dielo ústavný súd uvádza, že aj v tejto otázke sa krajský súd
stotožnil so závermi okresného súdu, ktorý v rozsudku z 12. apríla 2006 uviedol: „Žalobca
nepreukázal, že sa žalovaný stal zmluvnou stranou zmluvy o dielo na zhotovenie lode. V deň
odovzdania lode dňa 28. 1. 2000 ešte nebola oboma sporovými stranami podpísaná Zmluva
o postúpení pohľadávky a podľa názoru súdu žalobca nepreukázal, že sporové strany sa
ústnou dohodou dohodli na podstatných náležitostiach mandátnej zmluvy. Žalovaný preto
nemal žiaden právny dôvod vyvíjať akúkoľvek aktivitu spojenú s odovzdávaním lode.
Žalobca ani nepreukázal, že o to žalovaného požiadal... Žalobca nepreukázal žiaden dôkaz
o tom, že mu objednávateľ oznámil alebo preukázal zaplatenie platby pred odovzdaním
lode.“ Vo svojom rozhodnutí vo vzťahu k tejto argumentácii krajský súd napokon taktiež
uviedol“ „...Je pravdou, že žalovaný dal súhlas s predajom lode, avšak nemohol vedieť,
kedy k jej odovzdaniu skutočne dôjde. Bol to naopak žalobca, ktorý sa prával prinajmenšom
neobozretne, keď odovzdal loď bez zaplatenia zročnej splátky ceny...“
V súvislosti s poslednou námietkou týkajúcou sa nesprávnosti záveru krajského súdu
ohľadom preukázania vzniku povinnosti dlžníka plniť záväzok žalovanému, pretože už
samotným zaslaním oznámenia o postúpení pohľadávky vzniká dlžníkovi povinnosť plniť
svoj záväzok žalovanému, je potrebné poukázať na odôvodnenie rozhodnutia okresného
súdu v tejto veci, s ktorého závermi sa stotožnil aj krajský súd a v ktorom uviedol: „žalobca
dňa 27. 1. 2000 oznámil... subjektu odlišnému od odberateľa – bez preukázania súvisu napr.
plnej moci medzi tými dvoma spoločnosťami), že žalobca ako postupca dňa 27. 1. 2000
postúpi svoje pohľadávky... na žalovaného.“
Po oboznámení sa s rozsudkami všeobecných súdov zúčastnených na rozhodovaní
v uvedenej veci dospel ústavný súd k záveru, že krajský súd sa vysporiadal so všetkými
námietkami sťažovateľa uvedenými v jeho odvolaní. Ústavný súd nezistil žiadnu
skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup krajského súdu, ktorý by nemal oporu
v zákone. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia naopak vyplýva, že krajský súd sa
zaoberal a vysporiadal s odvolacími dôvodmi sťažovateľa, nestotožnil sa však s nimi.
Ústavný súd konštatuje, že odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu je ústavne udržateľné
a akceptovateľné. Nevyhovenie odvolacím dôvodom, ako ani vyslovenie iného právneho
názoru, s ktorým sa sťažovateľ nestotožňuje, nie je možné považovať za odmietnutie
spravodlivosti a nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
sťažnosť sťažovateľa odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Pretože sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu
ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. januára 2008