Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 58/08

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. februára 2008

predbežne prerokoval sťažnosť J. T., S., M. T., B., a Ľ. T., B., zastúpených advokátkou Mgr.

A. S., B., vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 20, čl. 47 a čl. 48

postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom

pod sp. zn. PK - a jeho rozsudkom z 11. októbra 2005 a postupom Krajského

súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 24. mája

2007 a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. T., M. T. a Ľ. T. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. októbra

2007 doručená sťažnosť J. T., S., M. T., B., a Ľ. T., B. (ďalej len „sťažovatelia“),

zastúpených advokátkou Mgr. A. S., B., ktorou namietali porušenie svojich základných práv

podľa , a (ďalej len „“) postupom

Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

PK - a jeho rozsudkom z 11. októbra 2005 a postupom Krajského súdu

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 24. mája 2007.

Sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu

a spravodlivé súdne konanie, základného práva na ochranu vlastníctva a základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia 7. februára 2000 podali

okresnému súdu žalobu, ktorou sa domáhali určenia, že nimi označené nehnuteľnosti patria

do dedičstva po S. T. a žiadali uložiť žalovaným vypratať a vydať im označené

nehnuteľnosti. Konanie okresného súdu bolo vedené pod sp. zn. PK - .

Okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom č. k. PK - -546 z 11. októbra 2005

(ďalej len „rozsudok okresného súdu z 11. októbra 2005“), ktorým žalobu sťažovateľov

zamietol a uložil im povinnosť nahradiť trovy konania.

Proti tomuto rozsudku sťažovatelia podali odvolanie a krajský súd v odvolacom

konaní svojím rozsudkom č. k. -586 z 24. mája 2007 (ďalej len „rozsudok

krajského súdu z 24. mája 2007“) rozsudok okresného súdu z 11. októbra 2005 potvrdil.

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti podrobne opísali skutkové okolnosti, ktoré podľa ich

názoru preukazujú dôvodnosť ich nárokov uplatnených v namietaných súdnych konaniach.

K porušeniu označených práv došlo podľa sťažovateľov postupom a rozsudkami

okresného súdu a krajského súdu v dôsledku nesprávneho zistenia skutkového stavu a ich

nesprávnymi právnymi závermi pri rozhodovaní o ich nárokoch.

Sťažovatelia namietali najmä nesprávnosť záveru okresného súdu a krajského súdu

o danosti prekážky rozsúdenej veci vo vzťahu k určeniu, že sťažovateľmi označené

nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľke. Taktiež namietali nesprávnosť záveru

oboch súdov vo vzťahu k ich nárokom na vypratanie a vydanie nehnuteľností žalovanými

a nesúhlasili s tým, že podľa záverov okresného súdu aj krajského súdu „nesporne

nepreukázali oprávnenie vlastníka ani neoprávnenosť zásahov, zadržiavania odporcami“.

Sťažovatelia k sťažnosti pripojili rozsudok okresného súdu z 11. októbra 2005

a rozsudok krajského súdu z 24. mája 2007, na ktorých je vyznačené, že nadobudli

právoplatnosť 17. augusta 2007.

V sťažnosti sťažovatelia uviedli, že rozsudok krajského súdu z 24. mája 2007 im bol

doručený 22. augusta 2007, a preto je zachovaná dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti

ústavnému súdu.

V podaní doručenom ústavnému súdu 21. decembra 2007 a 15. januára 2008

sťažovatelia uviedli, že dátum právoplatnosti na rozsudku okresného súdu a krajského súdu

je uvedený nesprávne, a zároveň uviedli, že žiadosťou z 10. decembra 2007 a doplnením

žiadosti z 8. januára 2008 požiadali okresný súd o jeho opravu.

Z obsahu žiadostí sťažovateľov o opravu vyznačeného dátumu právoplatnosti na

rozsudkoch vyplýva, že podľa ich názoru nemohlo dôjsť k doručeniu rozsudku krajského

súdu právnej zástupkyni sťažovateľov fikciou doručenia po uplynutí troch dní od uloženia

zásielky na pošte po druhom neúspešnom pokuse o jej doručenie, a to z dôvodu, že právna

zástupkyňa sa v čase prvého a druhého pokusu o doručenie zásielky zdržiavala v zahraničí

a podľa sťažovateľov o tejto skutočnosti informovala pred odchodom aj súdnu

doručovateľku.

V sťažnosti sa sťažovatelia domáhali, aby ústavný súd rozhodol, že postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. PK - a jeho rozsudkom

z 11. októbra 2005 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 24. mája 2007 boli porušené nimi označené základné práva, zrušil

označené rozsudky a priznal sťažovateľom finančné zadosťučinenie v sume 600 000 Sk

a náhradu trov konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V je zakotvený princíp subsidiarity, ktorý znamená, že ústavný

súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami

iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.

Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky

nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany

tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže

domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne

iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,

musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie.

V súlade s princípom subsidiarity právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,

že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je

právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (m. m. ).

Jednou zo zákonných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie

v lehote ustanovenej v . Táto lehota je dvojmesačná

a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia

o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, kedy sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom

ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene podľa § 25 ods. 2

. V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej

lehoty neumožňuje zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože to

kogentné ustanovenie neumožňuje.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci (v tomto prípade všeobecného súdu

v občianskoprávnom konaní) nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré

označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým

postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy,

ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav,

ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, , ).

Podľa názoru sťažovateľov k porušeniu nimi označených práv došlo postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. PK - a jeho rozsudkom

z 11. októbra 2005 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 24. mája 2007.

Ústavný súd uvádza, že v súlade s princípom subsidiarity nie je oprávnený posúdiť

v danom prípade vecnú nesprávnosť skutkových a právnych záverov uvedených v rozsudku

okresného súdu z 11. októbra 2005, keďže uvedené patrilo do právomoci krajského súdu

v konaní o odvolaní sťažovateľov podanom proti uvedenému rozhodnutiu.

Vzhľadom na existenciu dostupného a účinného právneho prostriedku nápravy

porušenia sťažovateľmi označených práv vo vzťahu k postupu a rozsudku okresného súdu je

v súlade s princípom subsidiarity vylúčená právomoc ústavného súdu na prerokovanie

a rozhodnutie sťažnosti v tejto časti, a preto ju ústavný súd v súlade s § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

Z ústavnoprávneho hľadiska je relevantné len preskúmanie namietaného postupu

a rozsudku krajského súdu.

Pri posúdení, či bola zachovaná dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti ústavnému

súdu, je relevantnou skutočnosťou dátum právoplatnosti rozsudku krajského súdu z 24.

mája 2007. Ústavný súd je viazaný dátumom právoplatnosti vyznačeným na dotknutom

rozsudku, a to napriek tomu, že sťažovatelia považujú tento dátum za nesprávny a požiadali

o jeho opravu okresný súd. Vzhľadom na to, že rozsudok krajského súdu nadobudol

právoplatnosť 17. augusta 2007 a sťažnosť ústavnému súdu sťažovatelia podali na poštovú

prepravu 19. októbra 2007, ústavný súd konštatuje, že v danom prípade sťažnosť

sťažovateľov nebola podaná v dvojmesačnej lehote od relevantnej skutočnosti, a preto je

daný dôvod na jej odmietnutie ako oneskorene podanej podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Výlučne v pôsobnosti okresného súdu je posúdenie správnosti dátumu vyznačenia

právoplatnosti rozsudku krajského súdu z 24. mája 2007. Napriek uvedenému sa ústavný

zaoberal posúdením sťažnosti z hľadiska jej opodstatnenosti.

Podstatou sťažnosti sťažovateľov je poukaz na nesprávne skutkové zistenia

a nesprávne právne posúdenie veci krajským súdom.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu tento nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Ústavný súd sa pri výkone svojej funkcie podľa zameriava na kontrolu

zlučiteľnosti interpretácie a aplikácie vnútroštátnych právnych predpisov všeobecnými

súdmi s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a slobodách.

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

( mutatis mutandis , , , ) a zároveň

tiež by malo za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré

neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Krajský súd sa stotožnil so závermi okresného súdu a správne a dostatočne sa

vysporiadal s odvolacími dôvodmi sťažovateľov, keď uviedol: „Odvolací súd preskúmal vec

podľa , na odvolacom pojednávaní ( ) a zistil, že

odvolanie nie je dôvodné, keďže súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav veci a vec

posúdil správne i po právnej stránke. Vec súd prvého stupňa náležitým spôsobom odôvodnil

( ) a jeho dôvodmi sa plne stotožňuje i odvolací súd...

Navrhovatelia tvrdia, že rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k.

340 zo dňa 27. 10. 1986, ktorým bolo rozhodnuté o zrušení a vyporiadaní podielového

spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam (účastníčky konania boli právne predchodkyne terajších

účastníkov S. T. a F. O.), je nevykonateľné, nesprávne a nulitné. Tieto námietky sú právne

bezvýznamné. Argumenty o nulitnosti rozhodnutia sú v právnom štáte neprípustné. Toto

rozhodnutie je právoplatné a právoplatnosť je vlastnosť rozhodnutia, ktorú mu za určitých

podmienok prepožičiava procesné právo a ktoré spočíva v zásadnej záväzností rozhodnutia

a v jeho zásadnej nezmenitei'nosti. V spojitosti so záväznosťou právoplatného súdneho

rozhodnutia sa hovorí aj o objektívnom a subjektívnom dosahu právoplatnosti.

Ak súd rozhodol vec, nemôže o nej znovu konať a rozhodovať. Vzniká tu prekážka

rozsúdenej veci (exceptio rei iudicatae), na ktorú súd musí prihliadnuť v každom období

konania z úradnej povinnosti. Keď hovoríme o subjektívnom dosahu právoplatnosti

rozsudku, prejavuje tieto účinky právoplatnosti zásadne voči účastníkom konania a všetkým

orgánom. Záujmy upevňovania a dodržiavania právneho poriadku si žiadajú, aby

s právoplatnosťou súdnych rozhodnutí rátali nielen súdne orgány a účastníci, ale aj všetky

orgány.

Navrhovateľmi 1/, 2/, 3/ namietaný právoplatný rozsudok Krajského súdu

v Bratislave -340 zo dňa 27. 10. 1986 nebol napadnutý mimoriadnym

opravným prostriedkom nebol zrušený a preto ide o záväzné rozhodnutie, ako pre súd, tak

i pre účastníkov konania a i ďalšie všetky orgány. Preto navrhovatelia 1/, 2/, 3/ nemohli byť

úspešní v konaní, nemôžu mať naliehavý právny záujem na určení podľa § 80 písm. c/

Čo sa týka námietky, že F. O. (matka odporkyne 1/) mala byť dedičkou po S. T. je

nedôvodná, pretože v dedičskom konaní vedenom po S. T. bol zisťovaný okruh dedičov a v

ňom F. O. matka odporcu 1/ ani nefigurovala. Preto námietka o nedostatku pasívnej

legitimácie je nepodstatná.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa

ako vecne správny podľa potvrdil a to i v časti týkajúcej sa trov účastníkov

a trov štátu, ktoré boli správne (a i v správnej výške) uložené za povinnosť zaplatiť

neúspešnými navrhovateľmi 1/, 2/, 3/ ( ) odporcom 1/, /, / a na účet

prvostupňového súdu ( ).“

Ústavný súd pri preskúmaní rozsudku krajského súdu z 24. mája 2007 dospel

k záveru, že krajský súd sa primerane vysporiadal s argumentáciou sťažovateľov, správne

ustálil skutkový stav veci a relevantné zákonné ustanovenia aplikoval spôsobom, ktorý

neodporuje ich zneniu, účelu ani označeným článkom . Nezistil žiadne skutočnosti, na

základe ktorých by bolo možné tento rozsudok označiť za nezlučiteľný s alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou ustanovenými princípmi súdneho rozhodovania

( ).

Vzhľadom na citované odôvodnenie je ústavný súd toho názoru, že nie je daná ani

príčinná súvislosť medzi označenými právami sťažovateľov a postupom krajského súdu

pri rozhodovaní v danej veci, ktorá by umožňovala vysloviť záver o porušení sťažovateľmi

označených práv. Skutočnosť, že sťažovatelia sa nestotožňujú s právnym názorom krajského

súdu, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti uvedeného

rozhodnutia.

O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom

by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel alebo význam (napr. , ),

pričom v konkrétnych okolnostiach danej veci sa tak podľa názoru ústavného súdu nestalo.

Keďže s ohľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie

krajského súdu nemá žiadnu vecnú súvislosť s tvrdeným porušením označených práv

sťažovateľov, je daný dôvod aj na odmietnutie sťažnosti v tejto časti podľa § 25 ods. 2

zákona o ústavnom ako zjavne neopodstatnenej.

Napriek oneskorenému podaniu sťažnosti ústavný súd túto posúdil pri predbežnom

prerokovaní aj vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľov na

prerokovanie ich veci bez zbytočných prieťahov postupom okresného súdu a krajského súdu

v označených konaniach.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti vychádzal ústavný súd zo svojej stabilizovanej

judikatúry, podľa ktorej podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov je odstránenie právnej neistoty (). Zároveň zo

stabilizovanej judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že ochranu základnému právu na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravenému v súd

poskytuje len vtedy, ak bola ústavnému súdu podaná sťažnosť v čase, keď k namietanému

porušovaniu práva ešte mohlo dochádzať a nečinnosť orgánu verejnej moci v tom čase ešte

mohla trvať (napr. mutatis mutandis ).

Zo sťažnosti a jej príloh vyplýva, že v čase jej doručenia ústavnému súdu konania

okresného súdu a krajského súdu boli skončené právoplatnými rozsudkami. To znamená, že

v čase doručenia sťažnosti sťažovateľov ústavnému súdu k namietanému porušeniu nimi

označeného základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov postupom

okresného súdu a krajského súdu už nemohlo dochádzať. Z uvedeného dôvodu ústavný súd

konštatuje, že sťažnosť sťažovateľov je aj v tejto časti zjavne neopodstatnená.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá, neprichádzalo už do úvahy, aby ústavný súd

rozhodoval o ďalších nárokoch uplatnených sťažovateľmi.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. februára 2008