Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 82/08

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. marca 2008

prerokoval sťažnosť Ing. V. M. a D. M., obaja bytom H., zastúpených advokátom JUDr. D.

K., S., vo veci namietaného porušenia ich základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 a základného práva na súdnu a inú právnu ochranu

podľa rozsudkom Okresného súdu Senica č. k.

SI - -80 z 23. novembra 2006 a rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k. 41

Co 21/2007-124 z 31. októbra 2007 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. V. M. a D. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 25. februára

2008 doručené podanie Ing. V. M. a D. M., obaja bytom H. (ďalej len „sťažovatelia“),

zastúpených advokátom JUDr. D. K., S., ktoré bolo označené ako „Podnet na začatie

konania pred Ústavným súdom SR podľa “.

Ústavný súd napriek označeniu podania ako podnet, ktorý bol zrušený s účinnosťou

od 1. júla 2001 ústavným , posúdil podanie sťažovateľov

z hľadiska jeho obsahu ako sťažnosť podľa

(ďalej len „ústava“), ktorou sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva

vlastniť majetok podľa , ako aj základného práva na súdnu ochranu

podľa rozsudkom Okresného súdu Senica (ďalej len „okresný súd“) č. k.

SI - -80 z 23. novembra 2006 a rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len

„krajský súd“) č. k. -124 z 31. októbra 2007 vo veci ich žaloby o určenie

neplatnosti zmluvy o prevode nehnuteľnosti.

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti okrem iného uvádzajú:

„...Boli porušené naše základné ľudské práva menovite právo na súdnu ochranu

zaručené . Postupom Okresného súdu v Senici v konaní

SI a Krajského súdu v Trnave v konaní nám bolo znemožnené

domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva. Toto nám bolo znemožnené

tým, že oba súdy dospeli k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne

posúdili a napokon v rozpore so skutočnosťou konštatovali, že vo veci nemáme naliehavý

právny záujem. Tým nám znemožnili súdnu ochranu a nesprávnymi rozhodnutiami nás

zbavili nášho majetku. Týmto porušili aj naše ústavné právo vlastniť majetok, ktoré je

zaručené SR.

Napadnutým rozsudkom SI zo dňa 23. 11. 2009 Okr. súd v Senici

rozhodol vo veci nás žalobcov... tak, že žalobu o neplatnosť kúpnej zmluvy zamietol...

Tento rozsudok sme napadli odvolaním dňa 20. 2. 2007. Napadnutému rozsudku sme

vytýkali nesprávne zistenie skutkového stavu v tom smere, že v rozpore s prevedením

dokazovania tvrdil, že neexistovala dohoda o prevode nehnuteľností tretej osobe. Ďalej sme

napadnutému rozsudku vytýkali, že nesprávne posúdil otázku aktívnej legitimácie, keď

konštatoval, že nemáme naliehavý právny záujem a teda nie sme aktívne legitimovaní na

podanie tejto žaloby. Napriek našim výhradám však Krajský súd v Trnave rozsudkom

zo dňa 31. 10. 2007 napadnutý rozsudok Okr. súdu Senica vo veci samej

potvrdil...“

Sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Rozsudkom Okresného súdu v Senici zo dňa 23. 11. 2006

a rozsudkom Krajského súdu v Trnave bolo porušené právo manž. Ing. V. M.

a D. r. S. na súdnu ochranu zakotvené v SR a právo vlastniť majetok

zakotvené v SR.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v nebránia

jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom

orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným

postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa

namietalo, alebo keď preskúmanie označeného postupu (rozhodnutia orgánu štátu) v rámci

predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo

slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie (napr. , , , ).

1. Sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva upraveného podľa čl. 46

rozsudkom okresného súdu č. k. -80 z 23. novembra 2006. Aj keď

sťažovatelia neoznačili presne, porušenie ktorého základného práva upraveného v čl. 46

namietajú, z obsahu sťažnosti vyplýva, že namietajú porušenie základného práva na

súdnu ochranu podľa , a preto ústavný súd z tohto hľadiska posudzoval

predmetnú sťažnosť.

Článok 46 ods. 1 je východiskom pre zákonom upravené konanie súdov

a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany

zaručenej v siedmom oddiele druhej hlavy ( až 50 ).

Podľa je systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd rozdelený medzi

všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je založená

primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc

ústavného súdu len subsidiárne. Z toho vyplýva, že ústavný súd zásadne nemá právomoc

rozhodovať o návrhoch, o ktorých je oprávnený podľa platných právnych predpisov

rozhodovať iný (všeobecný) súd.

Sťažovatelia tým, že podali odvolanie proti predmetnému rozsudku okresného súdu,

sami uznali, že majú k dispozícii opravný prostriedok v systéme všeobecného súdnictva.

Vychádzajúc z týchto záverov ústavný súd nezistil dôvod na to, aby sa v tejto veci neriadil

princípom subsidiarity svojej právomoci, ktorý je ustanovený v .

Aplikujúc svoju subsidiárnu právomoc podľa a podľa

odmietol sťažnosť v časti, v ktorej sťažovatelia namietajú

porušenie rozsudkom okresného súdu č. k. -80 z 23.

novembra 2006 pre nedostatok svojej právomoci.

Sťažovatelia ďalej namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu

podľa rozsudkom krajského súdu č. k. -124 z 31. októbra

2007, ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. -80

z 23. novembra 2006, ktorým tento súd zamietol ich žalobu s tým, že nie sú aktívne

legitimovaní na podanie žaloby a v konaní nepreukázali naliehavý právny záujem.

Obsahom základného práva na súdnu ochranu je poskytnúť uplatňovanému právu

súdnu ochranu, avšak len za predpokladu, že sú splnené procesné podmienky súdneho

konania. Zmyslom tohto základného práva je umožniť každému reálny prístup k súdu

a tomu zodpovedajúca povinnosť súdu konať vo veci. K jeho porušeniu by mohlo dôjsť iba

v tom prípade, ak by bola komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na

nezávislom a nestrannom súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom

návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby.

Sťažovatelia v sťažnosti doručenej ústavnému súdu namietané porušenie označených

základných práv rozsudkom krajského súdu odôvodňujú rovnako, ako argumentovali

v odvolaní proti rozsudku okresného súdu. S právnym názorom krajského súdu, ktorým

tento súd odôvodnil potvrdenie meritórneho rozsudku okresného súdu na základe podaného

odvolania, sťažovatelia nesúhlasia a od tohto svojho názoru odvodzujú porušenie

označených základných práv rozsudkom krajského súdu.

Ústavný súd vychádzajúc zo svojej doterajšej judikatúry, podľa ktorej nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri

výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne

závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na

kontrolu zlučiteľnosti účinkov takéhoto výkladu a uplatňovania s , resp.

s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto

postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov

len v prípade, ak v konaní, ktoré predchádzalo ich vydaniu, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného

súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo svojvoľné, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (, ).

Kľúčovou otázkou bolo preto posúdenie rozhodnutia krajského súdu z týchto

hľadísk, a to najmä jeho právneho názoru na naliehavý právny záujem sťažovateľov.

K otázke naliehavého právneho záujmu krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia

uviedol:

„Žalobcovia tvrdili, že naliehavý právny záujem na určení kúpnej zmluvy o prevode

nehnuteľností neplatnou spočíva v tom, aby vlastníkmi predmetných nehnuteľností boli

žalovaná v 3. rade a jej manžel, lebo len vtedy sa dá realizovať dohoda o odpredaji

predmetných nehnuteľností tretej osobe za trhovú cenu a aby žalobcovia neboli z pôvodne

ich rodinného domu vysťahovaní. Žalobcovia tvrdili, že kúpna zmluva o prevode

nehnuteľností uzavretá medzi žalovanou v 3. rade v postavení predávajúcej a manželmi

žalovanými v 1. a 2. rade v postavení kupujúcich dňa 2. 7. 2001 je absolútne neplatná

v zmysle , podľa ktorého právny úkon, ktorého

predmetom je plnenie nemožné, je neplatný. V prípade absolútnej neplatnosti právneho

úkonu táto nastáva priamo zo zákona (ex lege) a pôsobí od začiatku (ex tunc) voči každému.

Každý sa jej bez časového obmedzenia môže dovolávať súdnou i mimosúdnou cestou, ale

len v prípade ak má na tom naliehavý právny záujem. Verejný záujem prevažuje nad

osobnými záujmami účastníkov absolútne neplatného právneho úkonu. Podľa názoru

odvolacieho súdu aj v prípade, ak by bola určená predmetná kúpna zmluva neplatnou

neobnoví sa automaticky vlastníctvo žalovanej v 3. rade a aj v prípade, ak by sa vlastníctvo

žalovanej v 3. rade obnovilo môže rovnakým spôsobom ako žalovaní v 1. a 2. rade titulom

vlastníctva žiadať vypratanie žalobcov v 1. a 2.rade, pretože bývajú v predmetných

nehnuteľnostiach neoprávnene (nebol zistený právny dôvod užívania predmetných

nehnuteľností žalobcami). Zo spisu Okresného súdu Senica sp. zn. SI - 3 vyplýva,

že predmetom konania je vypratanie nehnuteľností, ktoré sú predmetom kúpnej zmluvy zo

dňa 2. 7. 2001, ktorej neplatnosti sa žalobcovia domáhajú. Konanie o vypratanie

nehnuteľnosti začalo na návrh žalobcov P. S. a Š. S.,, ktorí sú žalovanými v 1. a 2. rade

v konaní o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy doručenom súdu dňa 9. 7. 2002 a žalovanými

sú D. M. a Ing. V. M., ktorí sú žalobcami v konaní o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy.

Z uvedených skutočností po ich právnom posúdení odvolací súd dospel k záveru, že

žalobcovia nemajú naliehavý právny záujem na požadovanom určení kúpnej zmluvy zo dňa

2. 7. 2001 uzavretej medzi žalovanými neplatnou. Platnosť (neplatnosť) kúpnej zmluvy zo

dňa 2. 7. 2001 uzavretej medzi žalovanými bude riešená v rámci predbežnej otázky v zmysle

určenia vlastníckeho práva žalobcov v konaní o vypratanie

predmetných nehnuteľností, ktoré je tvrdené hmotno-právnym predpokladom vypratania

predmetných nehnuteľností žalobcami v konaní o vypratanie predmetných nehnuteľností.

Keďže nebol splnený procesno-právny predpoklad úspešnosti určovacej žaloby,

pokiaľ súd prvého stupňa žalobu na určenie neplatnosti kúpnej zmluvy zamietol postupoval

správne.“

Krajský súd sa podľa názoru ústavného súdu neodchýlil od štandardnej judikatúry

všeobecných súdov, podľa ktorej o naliehavý právny záujem by išlo v tom prípade, ak by

bolo ohrozené právo žalobcov alebo ak by sa bez tohto určenia ich práva stalo ich

postavenie neistým. Krajský súd podľa názoru ústavného súdu správne rozhodol, keď

potvrdil rozhodnutie okresného súdu o zamietnutí žaloby sťažovateľov o určenie neplatnosti

kúpnej zmluvy z dôvodu absencie ich naliehavého právneho záujmu na tomto určení,

pretože platnosť/neplatnosť kúpnej zmluvy bude predmetom konania o vypratanie

nehnuteľností v konaní vedenom Okresným súdom v Skalica pod sp. zn. , ktoré

bolo 29. augusta 2003 prerušené.

Rozhodnutie krajského súdu podľa názoru ústavného súdu nie je ani neodôvodnené, ani

svojvoľné, t. j. také, ktoré by popieralo zmysel práva na súdnu ochranu.

Ústavný súd vo svojej stabilnej judikatúre uvádza, že postup a rozhodnutie súdu, ktoré

vychádzajú z aplikácie konkrétnej zákonnej procesnoprávnej úpravy, nemožno hodnotiť ako

porušovanie základných práv a slobôd (, ). Za porušenie základného

práva pritom nemožno považovať neúspech v konaní. Obsahom základného práva na súdnu

ochranu podľa nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať

očakávania a predstavy účastníka konania, preto nie je možné považovať nevyhovenie

návrhu v konaní pred všeobecným súdom za porušenie tohto práva ().

Pretože ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi rozsudkom krajského súdu

č. k. -124 a namietaným porušením (prípadne odoprením či odňatím) práva

sťažovateľov na súdnu ochranu podľa , odmietol ich sťažnosť v tejto

časti po jej predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

2. Sťažovatelia namietajú porušenie svojho vlastníckeho práva podľa

rozsudkom okresného súdu č. k. -80 z 23. novembra 2006 a rozsudkom

krajského súdu č. k. -124 z 31. októbra 2007. Aj keď sťažovatelia ani v tomto

prípade neoznačili, porušenie ktorého základného práva upraveného v

namietajú, z obsahu sťažnosti vyplýva, že ide o základné právo vlastniť majetok

a o poskytnutie mu ochrany podľa .

Podľa svojej stabilizovanej judikatúry (napr. , ) ústavný

súd zastáva názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom

základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo

vyplývajúce z , ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd

súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z až 48 , resp. ods.

1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. O prípadnom porušení

základného práva podľa by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak

by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv,

resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v až 50 , resp. v spojení s ich

porušením.

Z uvedeného vyplýva, že porušenie základného práva podľa

možno v konaní pred ústavným súdom zásadne namietať len v spojení s namietaním

porušenia základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov podľa až 48 .

Táto právomoc ústavného súdu však nie je zároveň spojená so vznikom jeho oprávnenia

a povinnosti hodnotiť právne názory všeobecných súdov, ku ktorým dospeli na základe

výkladu a uplatňovania zákonov.

Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým

predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách

(napr. ).

Ústavný súd stabilne judikoval, že do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo

arbitrárne (napr. , ). K tomu treba dodať, že aj taký zásah podlieha

princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu, a preto je podmienený tým, že zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne konanie všeobecného súdu nie je napraviteľné účinným

procesným prostriedkom alebo postupom nadriadeného alebo inštančne vyššieho stupňa

všeobecného súdu.

Ústavný súd v okolnostiach prípadu nezistil, že by rozhodnutia všeobecných súdov

(okresného súdu a krajského súdu) boli svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či

urobené v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou. Ústavný súd v takomto

prípade nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie záverov týchto súdov.

Keďže označené rozhodnutia všeobecných súdov, ako aj dôvody uvádzané

sťažovateľmi v sťažnosti neobsahujú také skutočnosti, ktoré by svedčili o porušení

základného práva na súdnu ochranu podľa , porušenie ktorého namietali,

ústavný súd dospel k záveru, že nemohlo byť porušené ani základné právo sťažovateľov

podľa . Preto ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľov v tejto časti

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti ( ).

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľov ako

celok, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. marca 2008