Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 109/08
PDF · 123.62 KB
No categories available
I. ÚS 109/08
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 109/08-19
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. apríla 2008
predbežne prerokoval sťažnosť T. S., B., a Bc. M. Ď., B., zastúpených advokátom JUDr. M.
Ď., B., ktorou namietali porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej
republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd uznesením Okresného súdu Bratislava II č. k. 20 C 96/2005-42 z 9. novembra 2005,
a takto
rozhodol:
Sťažnosť T. S. a Bc. M. Ď. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. októbra
2007 doručená sťažnosť T. S. (ďalej len „sťažovateľ v 1. rade“) a Bc. M. Ď. (ďalej len
„sťažovateľ v 2. rade“, spolu len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie svojho
základného práva podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) č. k. 20 C 96/2005-42 z 9. novembra
2005.
Postup a rozhodnutia všeobecného súdu v uvedenom konaní vnímajú sťažovatelia
ako zásah do označených ústavných práv, a to najmä do práva, aby ich záležitosť bola
spravodlivo, verejne prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.
Jadrom a aj predmetom konania, ktoré je napádané, je uloženie poriadkovej pokuty
všeobecným súdom sťažovateľovi v 1. rade, ktorý túto skutočnosť vníma ako protiústavnú.
Sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd na základe ich sťažnosti „vyslovil nálezom
porušenie označených práv v predmetnom konaní a zrušil rozsudok okresného súdu spis.
zn. 20C 96/2005-42“.
II.
Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či nie sú
dôvody na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže
odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také
nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
V súvislosti s odmietnutím sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti ústavný súd
uvádza, že o zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť podľa konštantnej judikatúry
vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným
právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za
zjavne neopodstatnený návrh možno preto považovať ten, pri ktorého predbežnom
prerokovaní ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva
alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, III. ÚS 54/06, III. ÚS 314/06).
Podstatou námietok sťažovateľov je to, že vidia nezákonnosť postupu súdov
Slovenskej republiky pri rozhodovaní vo veci o uložení poriadkovej pokuty sťažovateľovi
v 1. rade, ktorého zastupoval sťažovateľ v 2. rade, a to pre nesprávne posúdenie právnej
otázky pojmu „hrubo urážlivé podanie“, tak ako to ustanovuje § 53 ods. 1 Občianskeho
súdneho poriadku, a túto skutočnosť vnímajú ako konanie, ktoré je v rozpore s čl. 46 ústavy.
Na základe uvedených skutočností ústavný súd konštatuje, že uvedeným postupom
súdov Slovenskej republiky neboli porušené základné práva sťažovateľa v 2. rade, lebo mu
žiadna poriadková pokuta uložená nebola, ale ani sťažovateľa v 1. rade len tým, že príslušný
súd nerozhodol v súlade s jeho právnym názorom. Ústava negarantuje právo na rozhodnutie
v súlade s právnym názorom účastníka konania. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom
štátneho orgánu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia
činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno
právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný
súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania
vrátane ich dôvodov a námietok.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Ústavný súd je viazaný návrhom vysloveným sťažovateľom v sťažnosti. Sťažovatelia
žiadajú v sťažnosti vysloviť porušenie ústavných práv okresným súdom. Ústavný súd už pri
svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že zásadne nie je oprávnený prijať sťažnosť na ďalšie
konanie, ak existuje všeobecný súd, ktorý v súlade so všeobecnou právomocou podľa
čl. 142 ods. 1 ústavy má aj zákonom vymedzenú právomoc konať o ochrane konkrétneho
základného práva alebo slobody. Prijatie takej sťažnosti vylučuje nedostatok právomoci
ústavného súdu vyjadrený v čl. 127 ods. 1 ústavy ako princíp subsidiarity (II. ÚS 130/02).
Z princípu subsidiarity teda v súlade s uvedeným právnym názorom ústavného súdu
vyplýva, že ochranu základných práv a slobôd poskytujú predovšetkým všeobecné súdy
v občianskoprávnom, trestnom a ďalších typoch konaní, i keď v ich rozhodnutiach
sa spravidla výslovne nerieši otázka, či došlo k porušeniu základného práva alebo slobody.
Ak je však nejaký skutkový stav predmetom posudzovania všeobecných súdov v rámci ich
právomoci, tak o ňom nemôže konať ústavný súd v rámci konania o sťažnosti podľa čl. 127
ústavy okrem prípadov, keď sa všeobecné súdy dopustili svojvôle.
Keďže sťažovatelia žiadali vysloviť nálezom porušenie ústavných práv okresným
súdom, vo vzťahu k ich petitu sťažnosti bol príslušný konať Krajský súd v Bratislave, ktorý
aj konal. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť sťažovateľov odmietnuť podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde aj pre nedostatok právomoci ústavného súdu konať o nej.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. apríla 2008