Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 101/08
PDF · 198.2 KB
No categories available
I. ÚS 101/08
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 101/08-16
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. apríla 2008
predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Ing. M. P., CSc., N. Z., vo veci namietaného
porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 5 SžoKS
13/2006-47 z 8. februára 2007 a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. Ing. M. P., CSc., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. júla 2007
doručená sťažnosť JUDr. Ing. M. P., CSc., N. Z. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal
porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k. 5 SžoKS 13/2006-47 z 8. februára 2007.
Zo sťažnosti a z príloh vyplýva, že sťažovateľ podal 2. novembra 2005 Krajskému
súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) žalobu o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu
- Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Nitre, ktorým mu bola uložená pokuta za
dopravný priestupok v sume 2 000 Sk. Konanie o žalobe sťažovateľa bolo vedené krajským
súdom pod sp. zn. 11 S 160/05.
Sťažovateľ zároveň samostatným podaním z 2. novembra 2005 požiadal krajský súd
o priznanie oslobodenia od platenia súdneho poplatku zo žaloby.
Krajský súd svojím uznesením č. k. 11 S 160/2005-37 z 12. januára 2006 (ďalej aj
„uznesenie krajského súdu z 12. januára 2006) rozhodol o žiadosti sťažovateľa o priznanie
oslobodenia od súdneho poplatku tak, že mu ho nepriznal. Krajský súd vo svojom uznesení
okrem iného uviedol: „...žalobca mal za mesiace august, september a október 2005 čistý
príjem v sume 19.610,- Sk, pričom vykonáva podnikateľskú činnosť ako živnostník a súčasne
je aj v zamestnaneckom pomere v spoločnosti M. P., s. r. o.. Je vlastníkom nehnuteľnosti,
zapísanej na LV č. 2096 v kat. území Nové Zámky v celosti a spoluvlastníkom nadstavby na
parc. č. 7704/1 a taktiež je vlastníkom nehnuteľností uvedených na LV č. 6532. Žalobca je
ženatý, avšak vyživovaciu povinnosť nemá.
Súd pri rozhodovaní o žiadosti žalobcu o oslobodenie od súdnych poplatkov
prihliadol na jeho celkové majetkové pomery, na výšku predpísaného súdneho poplatku za
podanú žalobu (2000.- Sk) a na povahu uplatňovaného nároku a dospel k záveru, že jeho
žiadosť nie je dôvodná, preto... žalobcovi v danom konaní nepriznal oslobodenie od
súdneho poplatku, keďže je toho názoru, že nespĺňa podmienky podľa zákona.“
Najvyšší súd uznesením č. k. 5 SžoKS 13/2006 z 8. februára 2007 (ďalej aj
„uznesenie z 8. februára 2007“) odvolaním sťažovateľa napadnuté uznesenie krajského
súdu z 12. januára 2006 potvrdil a takto odôvodnil: „...žalobca mal ako zamestnanec v čase
pred podaním žaloby čistý mesačný príjem v sume 19.610,- Sk. Už iba táto skutočnosť
postačuje, aby súd nepriznal, vzhľadom k požadovanej výške súdneho poplatku 2.000,- Sk,
žalobcovi oslobodenie od súdnych poplatkov. Pre rozhodovanie o súdnych poplatkoch
v iných veciach ako v tých, v ktorých sa v súčasnosti vedú voči žalobcovi konania o súdny
výkon rozhodnutia zrážkami zo mzdy alebo je mu daný zákaz nakladania s majetkom, je táto
situácia celkom irelevantná. Štát za tejto situácie nemôže sanovať straty na majetku
jednotlivca, ktoré si sám privodil nakladaním so svojimi právami.
Takisto iné majetkové pomery žalobcu pri príjme z podnikania za rok 2004
presahujúce sumu 23 tisíc Sk ako aj bližšie nešpecifikovaného osobného majetku väčšej
ceny, tzn. vlastníctvo nehnuteľností, neodôvodňujú jeho záver o tom, že je nutné
v prejednávanej veci priznať mu oslobodenie od súdnych poplatkov.
Pre toto oslobodenie existuje viacero základných indikátorov, medzi ktoré Najvyšší
súd zahrňuje aj stav hmotnej núdze žalobcu objektívne mu zabraňujúcej v zaplatení súdneho
poplatku, ktorá však v jeho prípade nenastala.
Z uvedeného dôvodu sa Najvyšší súd stotožnil plne so záverom krajského súdu
o nepriznaní oslobodenia, nakoľko majetkové pomery žalobcu presahujú výšku životného
minima..., osobné pomery mu umožňujú si tento príjem udržať alebo aj zvýšiť a vo vzťahu
k výške súdneho poplatku obidve skutočnosti neodôvodňujú priznanie oslobodenia od
súdnych poplatkov.“
Proti uzneseniu najvyššieho súdu z 8. februára 2007 podal sťažovateľ dovolanie,
o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Sdo 45/2007 z 31. januára 2008 tak, že
konanie o dovolaní sťažovateľa zastavil z dôvodu nedostatku svojej právomoci (úradný
záznam ústavného súdu z 11. marca 2008, pozn.).
Podľa názoru sťažovateľa právne závery najvyššieho súdu pri posudzovaní
dôvodnosti priznania oslobodenia od súdnych poplatkov uznesením z 8. februára 2007 sú
arbitrárne a nemajú oporu v zákone. Sťažovateľ k namietanému porušeniu svojho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy týmto uznesením najvyššieho súdu uviedol:
«Obsah pojmu „pomery účastníka“ nie je možné redukovať len na jeho majetkové pomery
tak, ako to urobili súdy prvého a druhého stupňa. Do obsahu pojmu pomery účastníka
nevyhnutne patria všetky skutočnosti, ktoré robia účastníka spôsobilým na zaplatenie
súdneho poplatku a ktoré mu v tom objektívne bránia. Patrí sem nielen hodnota majetku
účastníka, ale aj jeho forma a spôsobilosť účastníka konania premeniť jednu formu na inú.
Z hľadiska spôsobilosti účastníka zaplatiť súdny poplatok je rozhodujúca peňažná forma
majetku... Ak má účastník aj iný majetok než peniaze, potom v rámci pomerov účastníka
nevyhnutne treba skúmať možnosť jeho premeny na peniaze.
Zo sťažovateľom predložených dokladov vyplýva, že jeho celkový príjem v roku 2004
bol 23.018 Sk. Tento príjem prepočítaný na jeden mesiac je približne 1.918 Sk, čo je hlboko
pod životným minimom... Súdy však opomenuli odôvodniť, prečo bol žalobca napriek tomu
spôsobilý súdny poplatok vo výške 2.000 Sk zaplatiť...
Súd prvého a druhého stupňa zhodne došiel k záveru, že vzhľadom na čistý mesačný
príjem účastníka za posledné tri mesiace vo výške 19.610 Sk neboli dôvody na jeho
oslobodenie od súdnych poplatkov. Opomenul pritom skúmať, či účastník... sťažovateľ bol
spôsobilý s týmito prostriedkami nakladať. Zo spisu pritom vyplýva, že proti žalobcovi sa
vedie množstvo konaní o výkon rozhodnutia zrážkami zo mzdy ako aj exekúcií. V dôsledku
výkonu rozhodnutí zrážkami zo mzdy môže zamestnávateľ vyplácať len časť mzdy, čo
označené súdy opomenuli skúmať... opomenuli zaoberať sa otázkou, aká mzda bola
sťažovateľovi skutočne vyplácaná a či vôbec, a vo výzve zo dňa 4. 11. 2005 ho vyzvať na
doplnenie podania aj v tomto smere. Potom by sa súdy boli bývali dozvedeli, že
zamestnávateľ sťažovateľovi mzdu vôbec nevyplácal a z akých dôvodov...
Zo sťažovateľom predložených listov vlastníctva... sa súdy... mohli dozvedieť, že
sťažovateľ je síce vlastníkom nehnuteľností, ale pre zapísané ťarchy (záložné právo
a exekúcie) nemôže s týmito nehnuteľnosťami nakladať... Existencia takýchto skutočností je
tiež objektívnym dôvodom, pre ktorý sťažovateľ nie je spôsobilý speňažiť svoj majetok
(nielen nehnuteľný ale aj prípadný hnuteľný), aby následne mohol súdny poplatok zaplatiť.»
Sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby vyslovil, že uznesením najvyššieho súdu z 8.
februára 2007 bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, zrušil toto
uznesenie a priznal mu finančné zadosťučinenie v sume 5 000 Sk.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,
ak namietaným postupom orgánu verejnej moci (v tomto prípade najvyšším súdom)
nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným
právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej
moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán
porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne
nepripúšťajú (m. m. IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
Sťažovateľ ako žalobca v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho
orgánu vedenom krajským súdom pod sp. zn. 11 S 160/05 požiadal o oslobodenie od
súdnych poplatkov (poplatku zo žaloby, ktorý podľa sadzobníka súdnych poplatkov
predstavoval sumu 2 000 Sk).
Krajský súd uznesením z 12. januára 2006 nepriznal sťažovateľovi oslobodenie od
súdneho poplatku a najvyšší súd uznesením z 8. februára 2007 uznesenie krajského súdu
z 12. januára 2006 potvrdil.
Sťažovateľ svojou sťažnosťou namietal uznesenie najvyššieho súdu z 8. februára
2007, ktorým podľa neho najvyšší súd nesprávne potvrdil uznesenie krajského súdu
z 12. januára 2006, keď sa stotožnil s jeho závermi o nesplnení podmienok na priznanie
oslobodenia od súdnych poplatkov.
Sťažovateľ považoval právne závery najvyššieho súdu pri vyhodnotení skutkového
stavu rozhodného na posúdenie podmienok na priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov
za arbitrárne a nemajúce oporu v zákone. Poukázal najmä na to, že najvyšší súd pri
vyhodnotení pomerov sťažovateľa rozhodných na priznanie oslobodenia od súdnych
poplatkov nezohľadnil skutočnosť, že sťažovateľ v dôsledku exekučných konaní a konaní
o výkon rozhodnutia objektívne nemá možnosť svoj majetok speňažiť, a tak uhradiť súdny
poplatok. Taktiež poukázal na to, že krajský súd a následne ani najvyšší súd neskúmali
a nevyzvali sťažovateľa na zdokladovanie skutočnosti, že jeho mzda z pracovného pomeru
mu je vyplácaná až po zrážkach zo mzdy, resp. nie je vyplácaná vôbec.
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu ústavný súd nie je zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní
pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové
a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia
všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00 mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00), a tiež by
malo za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli
napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.
Ústavný súd po preskúmaní uznesenia najvyššieho súdu z 8. februára 2007
konštatuje, že v ňom nemožno ustáliť prvky arbitrárnosti, ktoré by nasvedčovali
nesprávnosti záverov najvyššieho súdu spočívajúcich v tom, že učinil nesprávne právne
závery pri vyhodnotení pomerov sťažovateľa rozhodujúcich na priznanie oslobodenia od
súdnych poplatkov. Najvyšší súd sa spravoval ustanoveniami Občianskeho súdneho
poriadku a dospel k záveru, že v prípade sťažovateľa podmienky na priznanie oslobodenia
nie sú splnené.
Podľa § 138 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku na návrh môže súd priznať
účastníkovi celkom alebo sčasti oslobodenie od súdnych poplatkov, ak to pomery účastníka
odôvodňujú a ak nejde o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie
práva.
Najvyšší súd preskúmal pomery sťažovateľa najmä vzhľadom na výšku súdneho
poplatku zo žaloby ním podanej, ktorá podľa sadzobníka súdnych poplatkov predstavovala
sumu 2 000 Sk. V nadväznosti na uvedené zohľadnil čistý mesačný príjem sťažovateľa, jeho
nehnuteľný majetok, ako aj skutočnosť, že sťažovateľ okrem pracovného pomeru vykonáva
podnikateľskú činnosť ako živnostník, a dospel k záveru, že „majetkové pomery žalobcu
presahujú výšku životného minima..., osobné pomery mu umožňujú si tento príjem udržať
alebo aj zvýšiť a vo vzťahu k výške súdneho poplatku obidve skutočnosti neodôvodňujú
priznanie oslobodenia od platenia súdnych poplatkov...“.
Ústavný súd nezistil prvky arbitrárnosti ani v spôsobe akým najvyšší súd vyhodnotil
skutočnosť, že na majetok sťažovateľa sú vedené exekučné konania a konania o výkon
rozhodnutia, ktoré podľa sťažovateľa objektívne bránia v speňažení jeho majetku.
Z uznesenia najvyššieho súdu z 8. februára 2007 je zrejmé, že túto skutočnosť vyhodnocoval
taktiež v nadväznosti na samotnú výšku súdneho poplatku, keď uviedol: „Štát za tejto
situácie nemôže sanovať straty na majetku jednotlivca, ktoré si sám privodil nakladaním so
svojimi právami...“.
Najvyšší súd sa dostatočne vysporiadal so všetkými okolnosťami, ktoré boli
sťažovateľom uvedené na preukázanie jeho majetkových a osobných pomerov, a svoje
rozhodnutie vo veci riadne odôvodnil. Argumentácia sťažovateľa, že mu zamestnávateľom
nebola vyplácaná mesačná mzda uvedená v potvrdení o čistom príjme, ktoré mali
k dispozícii krajský súd a najvyšší súd pri rozhodovaní vo veci, nie je spôsobilá spochybniť
správnosť záverov najvyššieho súdu. Zo žiadosti sťažovateľa o oslobodenie od súdnych
poplatkov, ako ani z jeho následných podaní a odvolania nie je zjavné, že by túto okolnosť
preukázal, napriek tomu, že pri rozhodovaní o oslobodení o súdnych poplatkoch dôkazné
bremeno v plnom rozsahu znáša žiadateľ.
Podľa názoru ústavného súdu skutočnosť, že sa sťažovateľ nestotožňuje s právnym
názorom súdov a ich skutkovými závermi pri hodnotení obsahu jeho podaní, nemôže viesť
k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a neznamená ani
oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecných súdov svojím vlastným.
O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné
uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,
že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu v napadnutom
rozhodnutí najvyššieho súdu o takéto rozhodnutia nejde.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Pretože sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu
ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. apríla 2008