Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 101/08

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. apríla 2008

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Ing. M. P., CSc., N. Z., vo veci namietaného

porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 5 SžoKS

13/2006-47 z 8. februára 2007 a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. Ing. M. P., CSc., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. júla 2007

doručená sťažnosť JUDr. Ing. M. P., CSc., N. Z. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal

porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k. -47 z 8. februára 2007.

Zo sťažnosti a z príloh vyplýva, že sťažovateľ podal 2. novembra 2005 Krajskému

súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) žalobu o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu

- Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Nitre, ktorým mu bola uložená pokuta za

dopravný priestupok v sume 2 000 Sk. Konanie o žalobe sťažovateľa bolo vedené krajským

súdom pod sp. zn. .

Sťažovateľ zároveň samostatným podaním z 2. novembra 2005 požiadal krajský súd

o priznanie oslobodenia od platenia súdneho poplatku zo žaloby.

Krajský súd svojím uznesením č. k. -37 z 12. januára 2006 (ďalej aj

„uznesenie krajského súdu z 12. januára 2006) rozhodol o žiadosti sťažovateľa o priznanie

oslobodenia od súdneho poplatku tak, že mu ho nepriznal. Krajský súd vo svojom uznesení

okrem iného uviedol: „...žalobca mal za mesiace august, september a október 2005 čistý

príjem v sume 19.610,- Sk, pričom vykonáva podnikateľskú činnosť ako živnostník a súčasne

je aj v zamestnaneckom pomere v spoločnosti M. P., s. r. o.. Je vlastníkom nehnuteľnosti,

zapísanej na LV č. 2096 v kat. území Nové Zámky v celosti a spoluvlastníkom nadstavby na

parc. č. 7704/1 a taktiež je vlastníkom nehnuteľností uvedených na LV č. 6532. Žalobca je

ženatý, avšak vyživovaciu povinnosť nemá.

Súd pri rozhodovaní o žiadosti žalobcu o oslobodenie od súdnych poplatkov

prihliadol na jeho celkové majetkové pomery, na výšku predpísaného súdneho poplatku za

podanú žalobu (2000.- Sk) a na povahu uplatňovaného nároku a dospel k záveru, že jeho

žiadosť nie je dôvodná, preto... žalobcovi v danom konaní nepriznal oslobodenie od

súdneho poplatku, keďže je toho názoru, že nespĺňa podmienky podľa zákona.“

Najvyšší súd uznesením č. k. z 8. februára 2007 (ďalej aj

„uznesenie z 8. februára 2007“) odvolaním sťažovateľa napadnuté uznesenie krajského

súdu z 12. januára 2006 potvrdil a takto odôvodnil: „...žalobca mal ako zamestnanec v čase

pred podaním žaloby čistý mesačný príjem v sume 19.610,- Sk. Už iba táto skutočnosť

postačuje, aby súd nepriznal, vzhľadom k požadovanej výške súdneho poplatku 2.000,- Sk,

žalobcovi oslobodenie od súdnych poplatkov. Pre rozhodovanie o súdnych poplatkoch

v iných veciach ako v tých, v ktorých sa v súčasnosti vedú voči žalobcovi konania o súdny

výkon rozhodnutia zrážkami zo mzdy alebo je mu daný zákaz nakladania s majetkom, je táto

situácia celkom irelevantná. Štát za tejto situácie nemôže sanovať straty na majetku

jednotlivca, ktoré si sám privodil nakladaním so svojimi právami.

Takisto iné majetkové pomery žalobcu pri príjme z podnikania za rok 2004

presahujúce sumu 23 tisíc Sk ako aj bližšie nešpecifikovaného osobného majetku väčšej

ceny, tzn. vlastníctvo nehnuteľností, neodôvodňujú jeho záver o tom, že je nutné

v prejednávanej veci priznať mu oslobodenie od súdnych poplatkov.

Pre toto oslobodenie existuje viacero základných indikátorov, medzi ktoré Najvyšší

súd zahrňuje aj stav hmotnej núdze žalobcu objektívne mu zabraňujúcej v zaplatení súdneho

poplatku, ktorá však v jeho prípade nenastala.

Z uvedeného dôvodu sa Najvyšší súd stotožnil plne so záverom krajského súdu

o nepriznaní oslobodenia, nakoľko majetkové pomery žalobcu presahujú výšku životného

minima..., osobné pomery mu umožňujú si tento príjem udržať alebo aj zvýšiť a vo vzťahu

k výške súdneho poplatku obidve skutočnosti neodôvodňujú priznanie oslobodenia od

súdnych poplatkov.“

Proti uzneseniu najvyššieho súdu z 8. februára 2007 podal sťažovateľ dovolanie,

o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. z 31. januára 2008 tak, že

konanie o dovolaní sťažovateľa zastavil z dôvodu nedostatku svojej právomoci (úradný

záznam ústavného súdu z 11. marca 2008, pozn.).

Podľa názoru sťažovateľa právne závery najvyššieho súdu pri posudzovaní

dôvodnosti priznania oslobodenia od súdnych poplatkov uznesením z 8. februára 2007 sú

arbitrárne a nemajú oporu v zákone. Sťažovateľ k namietanému porušeniu svojho

základného práva podľa týmto uznesením najvyššieho súdu uviedol:

«Obsah pojmu „pomery účastníka“ nie je možné redukovať len na jeho majetkové pomery

tak, ako to urobili súdy prvého a druhého stupňa. Do obsahu pojmu pomery účastníka

nevyhnutne patria všetky skutočnosti, ktoré robia účastníka spôsobilým na zaplatenie

súdneho poplatku a ktoré mu v tom objektívne bránia. Patrí sem nielen hodnota majetku

účastníka, ale aj jeho forma a spôsobilosť účastníka konania premeniť jednu formu na inú.

Z hľadiska spôsobilosti účastníka zaplatiť súdny poplatok je rozhodujúca peňažná forma

majetku... Ak má účastník aj iný majetok než peniaze, potom v rámci pomerov účastníka

nevyhnutne treba skúmať možnosť jeho premeny na peniaze.

Zo sťažovateľom predložených dokladov vyplýva, že jeho celkový príjem v roku 2004

bol Sk. Tento príjem prepočítaný na jeden mesiac je približne 1.918 Sk, čo je hlboko

pod životným minimom... Súdy však opomenuli odôvodniť, prečo bol žalobca napriek tomu

spôsobilý súdny poplatok vo výške 2.000 Sk zaplatiť...

Súd prvého a druhého stupňa zhodne došiel k záveru, že vzhľadom na čistý mesačný

príjem účastníka za posledné tri mesiace vo výške 19.610 Sk neboli dôvody na jeho

oslobodenie od súdnych poplatkov. Opomenul pritom skúmať, či účastník... sťažovateľ bol

spôsobilý s týmito prostriedkami nakladať. Zo spisu pritom vyplýva, že proti žalobcovi sa

vedie množstvo konaní o výkon rozhodnutia zrážkami zo mzdy ako aj exekúcií. V dôsledku

výkonu rozhodnutí zrážkami zo mzdy môže zamestnávateľ vyplácať len časť mzdy, čo

označené súdy opomenuli skúmať... opomenuli zaoberať sa otázkou, aká mzda bola

sťažovateľovi skutočne vyplácaná a či vôbec, a vo výzve zo dňa 4. 11. 2005 ho vyzvať na

doplnenie podania aj v tomto smere. Potom by sa súdy boli bývali dozvedeli, že

zamestnávateľ sťažovateľovi mzdu vôbec nevyplácal a z akých dôvodov...

Zo sťažovateľom predložených listov vlastníctva... sa súdy... mohli dozvedieť, že

sťažovateľ je síce vlastníkom nehnuteľností, ale pre zapísané ťarchy (záložné právo

a exekúcie) nemôže s týmito nehnuteľnosťami nakladať... Existencia takýchto skutočností je

tiež objektívnym dôvodom, pre ktorý sťažovateľ nie je spôsobilý speňažiť svoj majetok

(nielen nehnuteľný ale aj prípadný hnuteľný), aby následne mohol súdny poplatok zaplatiť.»

Sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby vyslovil, že uznesením najvyššieho súdu z 8.

februára 2007 bolo porušené jeho základné právo podľa , zrušil toto

uznesenie a priznal mu finančné zadosťučinenie v sume 5 000 Sk.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci (v tomto prípade najvyšším súdom)

nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným

právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej

moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán

porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne

nepripúšťajú (m. m. , , , , ).

Sťažovateľ ako žalobca v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho

orgánu vedenom krajským súdom pod sp. zn. požiadal o oslobodenie od

súdnych poplatkov (poplatku zo žaloby, ktorý podľa sadzobníka súdnych poplatkov

predstavoval sumu 2 000 Sk).

Krajský súd uznesením z 12. januára 2006 nepriznal sťažovateľovi oslobodenie od

súdneho poplatku a najvyšší súd uznesením z 8. februára 2007 uznesenie krajského súdu

z 12. januára 2006 potvrdil.

Sťažovateľ svojou sťažnosťou namietal uznesenie najvyššieho súdu z 8. februára

2007, ktorým podľa neho najvyšší súd nesprávne potvrdil uznesenie krajského súdu

z 12. januára 2006, keď sa stotožnil s jeho závermi o nesplnení podmienok na priznanie

oslobodenia od súdnych poplatkov.

Sťažovateľ považoval právne závery najvyššieho súdu pri vyhodnotení skutkového

stavu rozhodného na posúdenie podmienok na priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov

za arbitrárne a nemajúce oporu v zákone. Poukázal najmä na to, že najvyšší súd pri

vyhodnotení pomerov sťažovateľa rozhodných na priznanie oslobodenia od súdnych

poplatkov nezohľadnil skutočnosť, že sťažovateľ v dôsledku exekučných konaní a konaní

o výkon rozhodnutia objektívne nemá možnosť svoj majetok speňažiť, a tak uhradiť súdny

poplatok. Taktiež poukázal na to, že krajský súd a následne ani najvyšší súd neskúmali

a nevyzvali sťažovateľa na zdokladovanie skutočnosti, že jeho mzda z pracovného pomeru

mu je vyplácaná až po zrážkach zo mzdy, resp. nie je vyplácaná vôbec.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu ústavný súd nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách

(, mutatis mutandis , , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

( mutatis mutandis , , , ), a tiež by

malo za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli

napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Ústavný súd po preskúmaní uznesenia najvyššieho súdu z 8. februára 2007

konštatuje, že v ňom nemožno ustáliť prvky arbitrárnosti, ktoré by nasvedčovali

nesprávnosti záverov najvyššieho súdu spočívajúcich v tom, že učinil nesprávne právne

závery pri vyhodnotení pomerov sťažovateľa rozhodujúcich na priznanie oslobodenia od

súdnych poplatkov. Najvyšší súd sa spravoval ustanoveniami Občianskeho súdneho

poriadku a dospel k záveru, že v prípade sťažovateľa podmienky na priznanie oslobodenia

nie sú splnené.

Podľa na návrh môže súd priznať

účastníkovi celkom alebo sčasti oslobodenie od súdnych poplatkov, ak to pomery účastníka

odôvodňujú a ak nejde o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie

práva.

Najvyšší súd preskúmal pomery sťažovateľa najmä vzhľadom na výšku súdneho

poplatku zo žaloby ním podanej, ktorá podľa sadzobníka súdnych poplatkov predstavovala

sumu 2 000 Sk. V nadväznosti na uvedené zohľadnil čistý mesačný príjem sťažovateľa, jeho

nehnuteľný majetok, ako aj skutočnosť, že sťažovateľ okrem pracovného pomeru vykonáva

podnikateľskú činnosť ako živnostník, a dospel k záveru, že „majetkové pomery žalobcu

presahujú výšku životného minima..., osobné pomery mu umožňujú si tento príjem udržať

alebo aj zvýšiť a vo vzťahu k výške súdneho poplatku obidve skutočnosti neodôvodňujú

priznanie oslobodenia od platenia súdnych poplatkov...“.

Ústavný súd nezistil prvky arbitrárnosti ani v spôsobe akým najvyšší súd vyhodnotil

skutočnosť, že na majetok sťažovateľa sú vedené exekučné konania a konania o výkon

rozhodnutia, ktoré podľa sťažovateľa objektívne bránia v speňažení jeho majetku.

Z uznesenia najvyššieho súdu z 8. februára 2007 je zrejmé, že túto skutočnosť vyhodnocoval

taktiež v nadväznosti na samotnú výšku súdneho poplatku, keď uviedol: „Štát za tejto

situácie nemôže sanovať straty na majetku jednotlivca, ktoré si sám privodil nakladaním so

svojimi právami...“.

Najvyšší súd sa dostatočne vysporiadal so všetkými okolnosťami, ktoré boli

sťažovateľom uvedené na preukázanie jeho majetkových a osobných pomerov, a svoje

rozhodnutie vo veci riadne odôvodnil. Argumentácia sťažovateľa, že mu zamestnávateľom

nebola vyplácaná mesačná mzda uvedená v potvrdení o čistom príjme, ktoré mali

k dispozícii krajský súd a najvyšší súd pri rozhodovaní vo veci, nie je spôsobilá spochybniť

správnosť záverov najvyššieho súdu. Zo žiadosti sťažovateľa o oslobodenie od súdnych

poplatkov, ako ani z jeho následných podaní a odvolania nie je zjavné, že by túto okolnosť

preukázal, napriek tomu, že pri rozhodovaní o oslobodení o súdnych poplatkoch dôkazné

bremeno v plnom rozsahu znáša žiadateľ.

Podľa názoru ústavného súdu skutočnosť, že sa sťažovateľ nestotožňuje s právnym

názorom súdov a ich skutkovými závermi pri hodnotení obsahu jeho podaní, nemôže viesť

k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a neznamená ani

oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecných súdov svojím vlastným.

O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné

uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,

že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu v napadnutom

rozhodnutí najvyššieho súdu o takéto rozhodnutia nejde.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd podľa

sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu

ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. apríla 2008